Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Neoddeliteľnou súčasťou vyspelej, prosperujúcej a vzdelanej spoločnosti je kompaktný systém všeobecných a špecifických poznatkov, naprieč ktorými prenikajú vedomosti ako zdroj kultúrnej identity, kreativity a humanity človeka ako člena spoločnosti a predstaviteľa súčasnej civilizácie. Dynamika sociokultúrnych procesov v 21. storočí nepochybne spôsobuje, že dochádza k neustálym premenám požiadaviek na kultúrnu kompetentnosť človeka. Adekvátnou odozvou je kultúrna edukácia prostredníctvom rozvíjania kultúrnych kompetencií počas celej scholarizácie jednotlivca. Kultúrna edukácia má (musí) byť nielen prítomná v každom aspekte pedagogického pôsobenia, ale aj integrovaná do všeobecného a odborného vzdelávania cestou edukačných cieľov – kľúčových kompetencií.

Ciele a metodika príspevku. Cieľom je analyzovať teoretické súvislosti kultúrnej edukácie s akcentom na využitie kultúrneho dedičstva ako jedného z významných nástrojov jej realizácie v procese školskej výučby. Príspevok načrtáva rôzne didaktické aspekty vyžívania kultúrneho dedičstva v edukácii, hlavne funkciu, význam a ciele. Na získanie a spracovanie poznatkov bola využitá metóda „desk study“ zameraná na štúdium dostupnej odbornej literatúry a metóda praktického pedagogického výskumu „action research“ orientovaná na reflexiu vlastných profesijno-pedagogických skúsenosti a riešenie odborno-metodických problémov pedagogickej činnosti.

Kultúrna edukácia. Zmeny vo svete poukazujú na tendencie, že spoločnosť sa bude čoraz viac integrovať a globalizovať. Súčasne sa prejavuje úsilie nájsť mechanizmy umožňujúce zachovanie vlastnej (národnej, kultúrnej) identity. Stretávanie sa rôznych kultúr je obohacujúce, pokiaľ sú jednotlivci schopní zachovať si svoju identitu a rešpektovať identitu príslušníkov iných etnických, kultúrnych, jazykových, náboženských spoločenstiev. Predmetný fenomén generuje a poskytuje priestor pre kultúrnu edukáciu, ktorej úlohou je vťahovanie človeka do vlastnej kultúry a zároveň vštepovanie tolerancie a empatie voči cudzím kultúram. Kľúčovými nástrojmi široko definovanej kultúrnej edukácie sú kultúra a umenie.

Kultúrna edukácia (cultural education) je v pedagogickej, antropologickej, či kulturologickej literatúre označovaná prostredníctvom synoným ako kultúrne vzdelávanie, umelecké a kultúrne vzdelávanie, výchova kultúrou, kultúrna výchova, kultúrna výchova a vzdelávanie. Vo svojej podstate vyjadrujú to isté, avšak naznačujú rôzne uhly pohľadu. Kultúrna edukácia obsahuje a zabezpečuje inštitucionalizované enkulturačné procesy realizované v rámci školy vo všetkých stupňoch a formách vzdelávania. Predstavuje jednu z nosných tém kultúrnej pedagogiky[1], ktorá vystupuje v každom pedagogickom pôsobení ako prierezová pedagogika prechádzajúca všetkými čiastkovými pedagogikami, dokonca splývajúca so všeobecnou pedagogikou. Zároveň je potrebné chápať ju v užšej rovine ako prípravu profesionálov v jednotlivých druhoch umenia, prípadne pedagógov v umeleckom školstve. Na zastrešenie oboch týchto aspektov kultúrnej pedagogiky je kultúrna edukácia transformovaná do pedagogickej dokumentácie ako súčasť projektu (plánu) vzdelávania – kurikulum (curriculum).

Jednou z inovácií v didaktike, ako dôsledok globalizácie aj v oblasti edukácie, európskej dimenzie vzdelávania a mnohých ďalších trendov, je orientácia vzdelávania na získanie kompetencií (competence-based education) a určovanie cieľov výučby v podobe kompetencií (competence-based curriculum). Pedagogický slovník vysvetľuje výraz kompetencia (competence) ako „schopnosť, zručnosť, spôsobilosť úspešne realizovať nejaké činnosti, riešiť určité úlohy napr. v pracovných a iných životných situáciách.“ (PRŮCHA 2013:129)

Z rozsiahlej množiny kompetencií sa prostredníctvom školskej edukácie vymedzujú a rozvíjajú kľúčové kompetencie[2], ktoré sú využiteľné vo väčšine povolaní a umožnia jedincovi úspešne sa vyrovnať s rýchlymi zmenami v pracovnom, osobnom a spoločenskom živote.       S kultúrnou edukáciou úzko súvisia edukačné ciele obsiahnuté v spoločenských a občianskych kompetenciách (latentná súvislosť) a v kompetencii kultúrne povedomie a vyjadrovanie tzv. kultúrnej kompetencii (zjavná súvislosť).

Kultúrna kompetencia predstavuje uvedomenie si dôležitosti kreatívneho vyjadrovania myšlienok, skúseností a emócií prostredníctvom médií vrátane hudby, scénických umení, literatúry a výtvarných umení. Základné vedomosti, zručnosti a postoje súvisiace s touto kompetenciou sú o kultúre, obsahujúce informovanosť o miestnom, národnom, európskom kultúrnom dedičstve a ich mieste vo svete. Patria sem základné vedomosti o významných kultúrnych dielach vrátane ľudovej kultúry. Kompetencia podporuje chápanie jazykovej a kultúrnej rozmanitosti v Európe a v iných oblastiach sveta, významu estetických hodnôt v každodennom živote. Kultúrne zručnosti súvisia s uvedomovaním si a vyjadrovaním ocenenia a zážitku z umeleckých diel. Zároveň zahŕňajú rozvoj kreativity, umeleckého vyjadrovania, chápania hospodárskeho a spoločenského významu kultúrnych aktivít. Kultúrne vyjadrovanie je základom kreatívnych zručností, ktoré možno previesť do profesionálnych zručností. Podporuje poznanie vlastnej identity a kultúry ako základu otvoreného postoja vo vzťahu k rozmanitosti kultúrneho vyjadrovania a jeho rešpektovania. Pozitívny postoj zahŕňa tiež kreativitu a snahu o kultiváciu estetických schopností formou umeleckého vyjadrovania vlastných pocitov a myšlienok a prostredníctvom zapájania sa do kultúrneho života.

Spoločenská kompetencia je prepojená s chápaním medziľudských a spoločenských vzťahov prostredníctvom kódov správania sa a spôsobov všeobecne prijateľných v príslušnej spoločnosti. Zdôrazňuje porozumieť viackultúrnym a socioekonomickým rozmerom európskych spoločností a spôsobu, akým je národná kultúrna identita prepojená s európskou identitou. Podporuje vedomosť o rôznych konceptoch kultúry, medzikultúrnej komunikácii, tolerancii, asertívnosti. Je založená na poznaní rozmanitosti hodnôt.

Nadväzujúca občianska kompetencia je založená na vedomostiach o konceptoch demokracie, občianstva a občianskych práv EÚ, o medzinárodných deklaráciách a ich uplatnení v inštitúciách na miestnej, regionálnej, národnej, európskej a svetovej úrovni. Akcentuje informovanosť o kultúrnych hodnotách a identitách Európy až po vlastnú. (TUREK 2014:212-214) Tieto kľúčové kompetencie súvisiace s kultúrnou edukáciou a využívaním kultúrneho dedičstva majú (môžu) byť v priebehu scholarizácie jednotlivca bez obmedzenia rozvíjané v ľubovoľnom príslušnom učive – historickom, matematickom, prírodovednom, technickom, spoločenskovednom.

Využívanie kultúrneho dedičstva v edukácii. Jednou z hlavných úloh formálnej školskej edukácie je spoločensky žiaducim spôsobom formovať osobnosť žiaka, umožniť mu vrastať do vlastnej kultúry v procese enkulturácie a komplexne ho pripraviť na plnohodnotný pracovný, osobný a verejný život s adekvátnou kultúrnou vybavenosťou, ako kultúrne gramotného člena spoločnosti.

Kultúrne dedičstvo je dôležitá a nenahraditeľná súčasť kultúrnej edukácie. K využívaniu kultúrneho dedičstva v národnom vzdelávacom systéme zaväzujú Slovenskú republiku princípy zakotvené nielen v národných legislatívnych a programových podmienkach, ale aj v medzinárodných zmluvách, dohovoroch a odporúčaniach medzinárodných organizácií na ochranu kultúrneho dedičstva.[3] Kultúrne dedičstvo je zdrojom historického vedomia, dokladom, pamäťou a výsledkom vývoja vlastného národa, iných národov, národnostných menšín, etnických skupín a jednotlivcov. Ako parciálna prierezová súčasť učebných osnov, tém a téz plní z hľadiska didaktiky svoj význam, funkcie a cieľ.

Význam využívania kultúrneho dedičstva v edukácii. Zastúpenie a využívanie kultúrneho dedičstva v edukácii mladej generácie na každom stupni vzdelania podľa školskej sústavy v SR má nezastupiteľný význam vyplývajúci z požiadaviek chrániť a zveľaďovať kultúrne hodnoty predchádzajúcich generácií. Týmto požiadavkám však predchádza poznanie kultúrneho dedičstva, budovanie a prehlbovanie vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu vlastnej obce, mesta, regiónu a štátu. Tvoria nedeliteľnú súčasť kultúrneho dedičstva Európy a sveta, čo korešponduje s globálne a proeurópsky orientovanými dimenziami vzdelávania.

Súbor vedomostí o kultúrnom dedičstve a vzťah k nemu môže byť v budúcnosti jedným z rozhodujúcich faktorov garantujúcich pretrvanie národnej a kultúrnej identity v globalizujúcom, komercializujúcom a informatizujúcom sa spoločenstve národov sveta. „V období presadzujúcej sa globalizácie, či dokonca práve počas tohto obdobia, narastá význam existencie národných kultúr pri uchovávaní a rozvíjaní kultúrneho dedičstva a humanizácie spoločnosti.“ (HAJKO 2005:77)

Kultúrne dedičstvo je perspektívny sektor kultúry nielen s hodnotovým, ale aj ekonomickým potenciálom. „Ak chceme zvýšiť dopyt obyvateľstva po kultúrnych aktivitách, musíme začať výchovou a vzdelávaním. Vo výchovno-vzdelávacom procese je potrebné vytvoriť nástroje, ktoré by v žiakoch prebúdzali vedomie kultúrnych potrieb. Kultúrna výchova a vzdelávanie by mali veľkou mierou prispieť k rastu záujmu o kultúru v slovenskej spoločnosti.“ (Stratégia rozvoja kultúry SR na roky 2014 – 2020 2014:14)

Využívanie kultúrneho dedičstva v edukácii je významné i z hľadiska multikulturalizmu, ktorého reflexiou v edukačnom prostredí je multikultúrna výchova a regionálna výchova. Prostredníctvom poznania kultúrneho dedičstva vlastného, „druhých“ a svetového (ako súboru jednotlivých kultúr) v kontexte kultúrnej pestrosti, rozmanitosti a rozdielnosti (nie ako nerovnosti)[4], sa mladá generácia môže naučiť stotožniť so stretom a koexistenciou mnohých kultúr vedľa seba ako s nevyhnutnou/prirodzenou skutočnosťou.

Základné funkcie využívania kultúrneho dedičstva v edukačnom procese sú: informatívna (vzdelávacia), ktorá má všeobecnovzdelávaciu a odbornovzdelávaciu dimenziu, a formatívna (výchovná).

Informatívna funkcia predstavuje osvojovanie si vedomostí, zručností a návykov primeraných podľa veku edukanta a relevantných vo vzťahu k druhu školy a zameraniu študijného odboru. Časť poznatkov o kultúrnom dedičstve má univerzálny charakter. Mali by sa s ňou oboznámiť a poznať ju všetci edukanti v rámci kľúčových kompetencií a zložky všeobecného vzdelania.

V rámci nej všeobecnovzdelávacia funkcia využívania kultúrneho dedičstva dopĺňa všestranné vzdelanie tvoriace nevyhnutný vzdelanostný základ pre všetkých členov spoločnosti a kompletizuje relatívne ucelený obraz o poznaní sveta v kultúrnom kontexte.

Odbornovzdelávacia funkcia sa od všeobecnovzdelávacej líši šírkou a hĺbkou získavaných vedomostí, zručností a návykov, aj spôsobom ich využitia. Odborné vzdelávanie s prehĺbeným a rozšíreným využitím kultúrneho dedičstva je zamerané na výkon kvalifikovanej práce prevažne v umeleckých, kultúrnych, pedagogických a iných príbuzných pracovných pozíciách.

Formatívna funkcia využívania kultúrneho dedičstva v edukácii spočíva vo výchovnom pôsobení na rozvoj a formovanie charakterových, vôľových, poznávacích, rozumových, pracovných, morálnych, estetických, emocionálnych a iných postojov a vlastností edukantov. Vplýva na utváranie požadovaných aktivačno-motivačných, vzťahovo-postojových, sebaregulačných a dynamických vlastností. Zámerné pôsobenie sa riadi konvenčnými pravidlami a svoje ciele dosahuje rôznymi cestami, prostriedkami a metódami. Základným východiskom formatívnej funkcie je hodnotová orientácia. Má svoju axiologickú dimenziu, rešpektujúc skúsenosťami vygenerované overené princípy a postupy, ktorých uplatnenie napomáha k úspešnému a efektívnejšiemu dosahovaniu výchovných cieľov.[5]

Množstvo tém v kontexte kultúrneho dedičstva dáva priestor prostredníctvom pedagogického pôsobenia na výchovu edukantov k pozitívnemu vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu, k estetickému cíteniu, ku kreativite a láske k umeniu, či k úcte ku kultúrnych hodnotám a k rôznorodosti. Následne vedie k rešpektovaniu legislatívy v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva, k zodpovednosti, ohľaduplnosti, k multikultúrnej tolerancii. Funkcie využívania kultúrneho dedičstva v edukácii nemožno realizovať jednotlivo, ale v dialektickej jednote. Sú prepojené v cieľavedomom a systematickom rozvíjaní osobnosti edukanta k stálemu sebazdokonaľovaniu a rozvoju poznávacích schopností vrátane kritického racionálneho a logického myslenia, tvorivých schopností.

Cieľom využívania kultúrneho dedičstva v edukácii je spoznať hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo predkov vlastnej obce, mesta, regiónu a krajiny. Vytvoriť predpoklady na pestovanie a rozvíjanie vzťahu ku kultúrnym hodnotám a začleniť ich do charakterovej štruktúry osobnosti. V edukačnej činnosti s cieľom využívania kultúrneho dedičstva je potrebné zamerať pozornosť nielen na vlastnú kultúru ako zdroj kultúrnej identity, ale aj na poznávanie kultúrnej rozmanitosti a pestrosti. Všeobecne formulovaný cieľ je, samozrejme, z didaktického hľadiska potrebné bližšie konkretizovať a špecifikovať až na úroveň elementárnej jednotky – vyučovacej hodiny s definovaním obsahového a výkonového štandardu.

Záver. Implementovanie kultúrneho dedičstva do edukačného procesu je významné nielen z hľadiska odovzdávania informácií o kultúrnom dedičstve, kultivovania a zdokonaľovania jednotlivca, ale predovšetkým z hľadiska formovania kultúrne kompetentnej generácie uvedomujúcej si svoju kultúrnu identitu, ktorá vykazuje dopyt po kultúrnych produktoch a aktivitách, a je pripravená viesť život v multikultúrnej spoločnosti.

Obsah vzdelávania o kultúrnom dedičstve je možné identifikovať vo vzdelávacom programe jednotlivých stupňov a medzistupňov školskej sústavy SR, avšak s rôznou šírkou a hĺbkou. To, aký má byť jeho optimálny obsah a rozsah v školských kurikulách, sa v pedagogickej teórii dodnes považuje za rozporuplnú a nevyriešenú otázku.

Literatúra a pramene:

GAŽOVÁ, V.: Perspektívy kulturológie. In: Acta Culturologica, 10 zväzok. Bratislava 2003.

HAJKO, D.: Globalizácia a kultúrna identita. Nitra 2005.

LENOVSKÝ, L.: Kultúra kúpeľného mesta. Nitra 2009.

PRŮCHA, J. a KOL.: Pedagogický slovník. 7. vydanie. Praha 2013.

Stratégia rozvoja kultúry Slovenskej republiky na roky 2014 – 2020. MK SR [online]. 2014 [citované 2015-01-28]. Dostupné na internete: < https: // www.strategiakultury.sk/>.

TUREK, I.: Didaktika. Bratislava 2014.