Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. V tomto príspevku sa venujeme charakteristike kultúrneho dedičstva Slovákov v Tardoši a snažíme sa identifikovať ich súčasnú existenciu. Cieľom je predstaviť kultúrnu rozmanitosť spomínanej minority a poukázať na význam kultúrnych prvkov.

Archívne dokumenty

V rímskokatolíckej farnosti sa nachádza cirkevný archív, v ktorom sa nachádzajú matriky narodených a pokrstených, sobášených a zosnulých. Matrika narodených a pokrstených obsahuje údaje: meno a priezvisko narodeného, mená, vierovyznanie a zamestnanie krstných rodičov, dátum narodenia, meno farára, poznámky. Matriky sobášených obsahujú údaje: mená mladomanželov, mená svedkov, dátum sobášu a meno farára. Matrika zomrelých obsahuje údaje: dátum úmrtia a jeho príčina, meno zosnulého, meno farára ktorý pochovával. Na fare sa nenachádzajú slovenské archívne dokumenty. Dôležitým archívnym dokumentom pre minoritné spoločenstvo sú matriky v ktorých sa nachádzajú mená a priezviská slovenských obyvateľov v obci Tardoš.

Do roku 1765 boli obyvatelia Tardošu evidovaní v cirkevných matrikách v susednom Héregu. Prvé matriky, resp. najstaršie matriky v rímskokatolíckej farnosti sú z roku 1764.

Kereszteltek anyakönyve I. (Matrika narodených a pokrstených I.) (25. 11. 1764 – 31. 12. 1871)

Kereszteltek anyakönyve II. (Matrika narodených a pokrstených II.) Prvý zápis 1. 1. 1872 – Anna Skrinyár. Posledný zápis 31. 12. 1911 – Katalin Fiderman (Matka: Moravcsíková)

Kereszteltek anyakönyve III. (Matrika narodených a pokrstených III.) Prvý zápis 16. 1. 1912 – Károly Szórády. Posledný zápis 18. 9. 1938 – Mária Kraszlán

Kereszteltek anyakönyve IV. (Matrika narodených a pokrstených IV.)Prvý zápis 14. 9. 1938 – Ilona Mészáros. Posledný zápis 16. 6. 1989 – Dóra Gergovics.

Kereszteltek anyakönyve V. (Matrika narodených a pokrstených V.) Prvý zápis 12. 8. 1990 – Zsolt Varga – do súčasnosti.

Házasultak anyakönyve (matrika sobášených 1.) Prvý zápis 25. 11. 1764 – Muzsik(Muž) a Bartyik(Žena). Posledný zápis 6. 7. 1874 – István Árendás a Magdolna Pintér

Házasultak anyakönyve (matrika sobášených 2.) Prvý zápis 10. 5. 1875 – Kallay János a Knotek?? Katalin. Posledný zápis 14. 11. 1936 – Chmetovits György a Zajváry Anna

Házasultak anyakönyve (matrika sobášených 3.) Prvý zápis 23. 1. 1937 – Horváth János a Teréz Zhorela. Posledný zápis 15. 8. 1987 – János Mészaáros a Ibolya Jaroka

Házasultak anyakönyve (matrika sobášených 4.) Prvý zápis 21. 8. 1987 Recsák Tibor a Vízvári Erika – do súčasnosti.

Meghaltak anyakönyve (matrika zosnulých – 1.) Prvý zápis 16. 12. 1764 – Nikolaus Lócky. Posledný zápis 22. 5. 1873 – Martinus Árendás

Meghaltak anyakönyve (matrika zosnulých – 2.) Prvý zápis 22. 5. 1873 – Zhorela Jozef. Posledný zápis 26. 12. 1906 – Pintér Károly

Meghaltak anyakönyve (matrika zosnulých – 3.) Prvý zápis 11. 1. 1907 – Radoviczki Róza. Posledný zápis 29. 12. 1923 – Moravcsík Zápis

Meghaltak anyakönyve (matrika zosnulých – 4.) Prvý zápis 31. 12. 1923 – Anna Király. Posledný zápis 20. 12. 1950 – Arendás Mihály

Meghaltak anyakönyve (matrika zosnulých – 5.) Prvý zápis 8. 2. 1951 – Kovács Péterné. Posledný zápis 21. 5. 1987 – Zelenyák József

Meghaltak anyakönyve (matrika zosnulých– 6.) Prvý zápis 9. 7. 1987 – Bélik Károlyné Mészáros Terézia – do súčasnosti.

Diela kinematografie, televíznej a audiovizuálnej tvorby

Medzi najvýznamnejšie dielo patrí dokumentárny film – A felénekelt szikla, ktorý dokumentuje baníctvo a tardošských baníkov. V slovenskej samospráve sú archivované videonahrávky z podujatí – Deň tardošských Slovákov, Odovzdávanie ocenení, Stretnutie cirkevných zborov, celoštátne podujatia na ktorých sa zúčastnili tarodšskí Slováci. Týždenná kultúrna relácia Domovina nahrávala príspevky o Slovákoch v Tardoši v rokoch 1996, 1997 a 2017.

Zbierky múzeí a galérií

V centre obci, pri rímskokatolíckom kostole sa nachádza Oblastný dom Lajoša Feketeho – Slovenský pamiatkový dom, ktorý je pod obecnou správou. V tomto muzeálnom komplexe sa nachádzajú hmotné prvky kultúrneho dedičstva reprezentujúce kultúru Slovákov žijúcich v Tardoši, spoločne s prvkami maďarského obyvateľstva. V prvej časti Oblastného domu je pamiatková izba Lajoša Feketeho (turkológa), na ktorú nadväzuje pitvor v ktorom sú trojrozmerné predmety – kuchárky, riad, nádoby, dekoratívne predmety na stenách (vyšívaná kuchárka s textom – Kto doma radosti nemá, márne ju v cudzine hľadá) a najrôznejšie predmety prevažne z oblasti tradičnej gastronómie (približne 280 predmetov). V zadnej izbe sa nachádzajú trojrozmerné predmety – odevné súčiastky, bytový textil, dekoratívne predmety, svadobné odevy (slovenské a maďarské), dve postele, sochy a obrazy svätých, tkané koberce (približne 550 predmetov). Pre zadnú izbu je charakteristická diverzita predmetov hmotného kultúrneho dedičstva majoritného a minoritného spoločenstva. Oproti domu sa nachádza malá miestnosť, prezentujúca zbierkové remeselnícke a poľnohospodárske predmety.

Knižné fondy

V Spoločenskom dome, ktorý využívajú slovenské kultúrne organizácie a všeobecne všetci obyvatelia Tardoša sa nachádza knižnica s fondom obsahujúcim približne 500 slovenských publikácií, najmä slovenská detská literatúra, romány, drámy, odborná literatúra a časopisy.

Rímskokatolícka farnosť nevlastní ani jedno historické knižné dielo. Obsahuje iba náboženskú literatúru, ktorá bola vydaná aj v Trnave, tlačená v maďarčine, nemčine a latinčine.

Lászlo Motíl (1933) publikoval sedem knižných publikácií o Tardoši z oblasti histórie (Tardoš počas Prvej a Druhej svetovej vojny), športu, poľovníctva a baníctva.

V roku 2000 bola publikovaná zbierka slovenských ľudových piesní Rózsi Vargovej z Tardoša – Na Tardoši, na pažiti, na placi.

Historické urbanistické, architektonické a stavebné štruktúry

Najstaršie domy v obci sú z konca 19. storočia a nachádzajú sa prevažne v strede a v západnej časti dediny. Od 50 rokov sa začala intenzívna výstavba nových domov vo východnej časti dediny, pre ktorú je charakteristická pravidelná zástavba domov. Pravidlom bolo aby každé dieťa z rodiny malo svoj vlastný dom. Staršie domy boli stavané, nabíjané z hliny, neskôr sa stavali z hlinených nepálených tehál ktoré sa robili z hliny, plevov a slamy. Také hlinené tehly sa tvarovali vo furmách, potom sa vysúšali, po tomto procese  boli adekvátne prichystané na stavbu domov. Domy stavané z hlinených tehál mali lepšiu izolačnú vlastnosť – v zime dlhšie zadržali teplo, opačne v lete boli chladnejšie. Staršie domy tvorili dve izby, pitvor, komora, pivnica, veranda a gang. V zadnej časti sa nachádzali poľnohospodárske, resp. remeselnícke priestory. Takéto staršie typy domov nachádzame v obci Taroš prevažne od strednej časti smerom na západ obce. V starších domoch do 50. rokov bývalo aj 5 detí, resp. niekoľko generácií.

Na ulici Kiskert (ul. Malej záhrady) býva najväčší počet slovenských rodín (6 rodín). Táto časť dediny sa začala stavať od roku 1954.

V severnej časti obce sa nachádza kalvária nadväzujúca na ulicu Arany János, vŕšok s vyobrazenou krížovou cestou so sakrálnymi objektami z červeného mramoru, ktorý bol dolovaný z východného kameňolomu. Takzvaný červený mramor bol používaný aj pri stavbe sakrálnych objektov – rímskokatolíckeho kostola, krížov, pri budovaní námestia pred kostolom, na pamätné tabule, pomníky a náhrobné kamene.

Kultúrna krajina

Východná časť dediny je usporiadaná do cestnej radovej zástavby ktorá sa začala intenzívne stavať od 50. rokov. Pre centrálnu, severnú, južnú a západnú časť je charakteristická nepravidelná cestná zástavba, po  ktorej stranách sa nachádzajú rodinné domy. Na priedomových priestranstvách sú vysadené tuje, jedle, jablone, hrušky, slivky, vinič, vŕby a okrasné dekoratívne dreviny. V severnej časti nad obcou je jazero (rybník) Malomvölgyi-tó, z ktorého tečie potok, ktorý rozdeľuje dedinu na východnú a západnú.

V katastrálnom priestore dominujú prevažne lúky a úrodné polia (severná a južná časť chotáru) a lesy z východnej a západnej časti. Tento geografický priestor nedisponuje kvalitnou úrodnou pôdou. Obyvatelia vysádzajú prevažne žito, kukuricu, ďatelinu, niektorí vlastnia záhrady. V domácom prostredí v záhradách sa pestujú koreňové zeleniny (mrkva, petržlen, cvikla), zemiaky, kapusta, paprika, zelené šaláty a i.

Vo východnej časti je kameňolom, v ktorom sa ťaží takzvaný červený mramor – kryštalický vápenec z vápencového lomu, ktorý sa používal pri stavbe obytných domov, rovnako sa používal pri stavbe rímskokatolíckeho kostola, kalvárii, domu kultúry, námestia pred kostolom a iných spoločenských objektov.

Jazykové prejavy

V miestnom nárečí slovenského obyvateľstva sa používa západoslovenské nárečie, ktoré je ovplyvnené maďarským jazykom a prízvukom. V nárečovom prejave sa používajú archaické formy miestnych a sociálnych vrstiev. V prípade tardošských Slovákov, kombináciou slovenského a maďarského jazyka nevznikol adstrát (jazyk vytvorený spojením dvoch jazykov). Príslušníci minoritného spoločenstva si jasne diverzifikujú štátny jazyk od ich materinského. Spisovnú slovenčinu ovláda menšie percento slovenského obyvateľstva, prevažne sa používajú nárečové formy jazykových prejavov.

mléko – mlieko, krumpľe – zemiaky, kuglóf – bábovka, do Nemeckej, Slovenskej, Francúskej– do Nemecka, na Slovensko, do Francúzska, tíďen – pondelek, úterek, streda, štvrtek, pátek, sobota, ňeďela. Skór – skôr, slépki – sliepky, firhaňek – záclony, abi hu neurékli – aby ju neuriekli, vároš – mesto, jelo – jedlo, luďé – ľudia, kvéťé – kvety, čaruvať – vymeniť. Na znak súhlasu sa používa termín aj, alebo ja.

Najčastejšie používané mená psov: kuťko, fuleš; kôň – Cillak, kravy: Cifra, Marika; vôl – Beťár.

Kolektívna a historická pamäť

My nie sme menšina – my sme národnosť.

My nie sme dolnozemskí Slováci, ale zadunajskí, alebo presnejšie tardošskí.

Hovorí sa, že sem došli luďé z Nitri a Nových Zámkú. Já nevém odkál sem došél.

V šťiricaťsédmem a šťiricaťósmem donésli sem Maďarú, a Slovákú posílali naspák do Slovenskej.

Mama nechceli ísť do Slovenskej. Ve vlakoch vézli Slovákú do Slovenskej. Šeci velce plakáli. Satrí luďé klekli aj plakáli, oni nechceli ísť, lebo sa tu naroďeli.

V noci došél na Slovensko pre mňa apo, lebo nás ňepuťeli naspák.

Sme sa tak žartuvali, že sme mi Slováci spolu s Ňemcami dali do porátku Maďarsko.

Já som ból voják s jedním Slovákom z békeščabi, a sovárali sme sa po slovenski, ale nám ňedovoleli.

Bánhiďania sú veľmi dobrí, ale žiaľ aj tam Slovač vymiera.

Slováci Bánhiďania pomáhali pri inštalácii sochy Turúla nad mestom Tatabánya.

Asimilácia u nás je veľmi veľká, ak neurobíme nič, tak sa čoskoro asimilujeme. Keď neskúsime sami Slováci robiť, tak nebudeme vedieť čo to je byť Slovák.

Mojí rodičé sa len po slovenskí sovárali, nevedeli po uherski.

Očúváme slovenskú dichovku na rádio každí den.

Tardošské ženy v zime nosili na pľac do Taty snežienky predávať, preto ešte dodnes zostalo v Tardoši pomenovanie pre snežienky – soplík. Rovnako aj v lete predávali letné kvety v Tate a Tatabány.

V 60. rokoch chodil autobus do Taty a Tatabáne iba raz, zriedkavo dvakrát denne.

Veľký počet Tardošanov pracovalo v bani, tam chodili zamestnanecké autobusy každý deň.

Existovala cesta tzv. päťminutovka, skrátená, strmá cesta do kameňolomu.

Pilišaňé veďá lepší slovenskí jak mi. Hovorá čisťejší po slovenskí.

Tardošania chodili píliť drevo do Pilišu.

V Orosláni už takmer nikto nehovorí po slovensky, iba Sílešania a Tardošania hovoria medzi sebou po slovensky.

Historické udalosti

Tardoš sa prvýkrát spomína v roku 1204. V roku 1529 podľa archívnych dokumentov bola obec vypálená Turkami. Od roku 1725 na územie Tardošu prichádzajú Slováci z oblasti Nitry a Nových Zámkov (Nitrianska župa). Rímskokatolícky kostol bol vystavaný v roku 1775. V rokoch 1870 a 1904 zhoreli časti dediny, a dodnes sa nevie či boli požiare úmyselne založené. V rokoch 1947 až 1948 v Tardoši bola realizovaná náborová akcia Mať volá v rámci znovuosídlenia a presídľovania Slovákov na územie Slovenska, respektíve presídľovania Maďarov na územie Maďarska. Tento migračný pohyb bol určený hlavne pre vytvorenie etnicky čistého a jednotného priestoru. Početné rodiny, ktoré v tejto akciovej kampani migrovali na Slovensko do okolia Tvrdošoviec sa po určitom časte vrátili do Tardošu z dôvodu nespokojnosti čo zanechali v Tardoši a  zároveň čo dostali na Slovensku. Hodnota majetkov nebola rovnomerná, preto sa po vypršaní lehoty vrátili.

Poľnohospodárske družstvo pôsobilo od 1960 do 1990 roku, kedy bolo sprivatizované. Výstavba novej, východnej časti obce sa začala od roku 1954, v pravidelnej cestnej zástavbe. Pred rímskokatolíckym kostolom je pomník padlým bojovníkom v Druhej svetovej vojne, ktorý bol postavený v roku 1956. Do roku 1992 sa Tardoš volal Tardosbánya. Ulicu Templom tér v roku 1911 zapálili, ľudia nemali poistené domy. To naschvál chceli aj Slovákom urobiť.

Priezviská so slovenským pôvodom evidované v cirkevných matrikách a na náhrobných kameňoch:

Arendáš, Bélik, Bukovinsky, Čapucha, Dubovsky, Gajko, Hornyák, Kolek, Kraslan, Krempaski, Lipták, Moravčík, Motil, Nemcsík, Petrus, Recsák, Silesky, Súkeník, Truka, Valusek, Višňovsky, Zelenyák, Zhorela

Zemepisné a katastrálne názvy

Potok delí dedinu na Hornú a Dolnú (časť nad kostolom sme volali že horňá dedina). Stará dedina je časť obce kde je cintorín, v okolí sú úrodné polia (Mamika mi hovoreli že iďeme okopávať na Starú ďeďinu). Ďalšie časti dediny sú: Prvá cesta, Posledná cesta, Jánošíková ulica – nachádzajúca sa juhozápadnej časti. V tejto ulici, hoci nosí meno Jánošíková nikdy nebývali iba Slováci. Ujtelep je nová časť obce, ktorá sa stavala od 50. rokov. Tardoš sa nikdy etnicky nediferencoval, čiže neexitovala/neexistuje slovenská a maďarská časť obce, ale je zmiešaná.

Katastrálne názvy: Humná, Rakaťina, Lúky, Kamenina, Kúty, Vinohrady. Tieto názvy v súčasnosti používa iba slovenská minorita.

V historickej pamäti obyvateľov zostali aj katastrálne názvy ako sú: pri Agači, pri novom moste, ale presnú polohu obyvatelia nepoznajú.

Príbuzenská terminológia

Otec – oťéc, apo, apko

Mama – maťi, mama, manko

Mamina mama – babička, baba

Otcova mama – babička, baba

Mamičkinho otca – ďeďíčko, ďedo

Otcov brat – stríko

Otcovho bratova žena – striná

Mamina sestra – ťetka, néna

Tetin muž – sváko

Mamin brat – ujco

Ujova žena – ujčiná

Sesternice a bratranci – sestreňice a bratranci

Manželov brat – švager

Svatovci – svatové

Svatka a svat – svatka a svat

Dcéra – céra

Syn – sin

Vnuk, vnučka – vňuk, vňučka

Synova žena – ňevesta

Manželov otec – sveker

Manželova mama – svekruša

Krstná mama, krstný otec – krsná mama, krsní oťéc, maťerka, oťéc

Kultúrne tradície

Rodinné obyčaje

Narodenie. Ženu, ktorá porodí v obci volajú radostná mama, alebo šestoneďielka. Ženy rodia v najbližšom meste Tatabányi. V nemocnici radostná mama zostáva štyri dni, následne ide domov, kde sa o ňu stará mama približne sedem dní. Keď sa šestonedieľka s dieťaťom vráti z pôrodnice, navštevujú ich najbližší z rodiny, ktorí nosia dary pre bábätko. Tardošania aj v súčasnosti vyhradenú časť izby, domu kde je matka s dieťaťom volajú kút, preto sa aj povie že nosia do kúta – bábovku, polievku, slepačie mäso, pečené kura, zemiaky a zákusky, ale peniaze nenosia. Do kúta sa nosí prevažne jedlo aby matka nemusela variť. Jedlo sa prináša na základe dohody, ktorá prebieha medzi najbližšími. Poobede sa nosí napríklad vtáčie mlieko a zákusky. V obci iba Slováci používajú termín nosiť do kúta. Domáci dávali červenú stužku do vankúša bábätka, aby ho neuriekli. Dieťaťu ktoré nemalo pokoja pomáhali praktiky ako napríklad uhľová voda, s ktorou umývali dieťa.

Krstiny. V minulosti sa krstilo po narodení do jedného týždňa (ak sa dieťa nepokrstilo do týždňa, nemohli ho zobrať z domu von, kým ho nepokrstili.) V súčasnosti sa deti krstia dva mesiace po narodení. Po cirkevnom krste nasleduje rodinná oslava, ktorá sa organizuje doma. Hostinu domácim pomáhajú zorganizovať susedia a príbuzní, ktorí zároveň aj pripravujú jedlá. Na hostinu sa pozýva vyše dvadsať ľudí, rovnako aj miestny farár. Keď mladí rodičia majú nový dom, pri tejto príležitosti ho farár vysvätí. Podobne sa posviacky nových domov robia počas sviatku Troch kráľov (6. január). Jedlo na krstinách – polievka hovädzia, alebo slepačia, paradajková omáčka k varenému mäsu, vyprážané kura, bravčové pečené rebrá, zákusky, varené zemiaky, ryža, koláče a torty. Tortu a zákusky prináša krstná matka, ktorá nosí dieťa na rukách pred oltár. Krstní rodičia dávajú svoje dary podľa pohlavia dieťaťa. Najčastejším darom keď je chlapec je kočík a keď je dievča tak šperky. Príslušníci bližšej rodiny darujú peniaze do vankúša, ale si neevidujú kto koľko dal.

Sviatosť birmovania. Príprava na birmovku začína v treťom ročníku na základnej škole v rámci náboženskej výchovy, ktorá prebieha dvakrát do týždňa. Žiaci majú možnosť sa zúčastniť Sviatosti birmovania až od siedmeho ročníka, po absolvovaní náboženskej výchovy. Pred birmovkou deti musia absolvovať prvé sväté prijímanie. Keď je nízky počet žiakov v ročníku, tak sa zlučuje niekoľko tried, napríklad 5. a 6. trieda, prípadne 7. trieda. V príležitosti birmovania deti dostanú dary, ktoré im kupujú krstní rodičia a príbuzní, sú to zlaté šperky, hodinky, poukaz na kúpu kníh, peniaze na výlet, mobilný telefón a iné. Krstní rodičia pred slávnostnou omšou vyzdobia interiér kostola. Farárovi milodary dávajú rodičia birmovaných detí. Rozliční krstní rodičia sú pri krste a pri birmovaní.

Svadba. Do 70. rokov civilný sobáš prebiehal doobeda o desiatej, kedy iba mladomanželia a svedkovia išli do samosprávy na sobáš a poobede bol cirkevný sobáš. Mladá nevesta si neobliekala svadobné šaty na civilný sobáš. V piatok bola rozlúčka so slobodou, kedy nevesta nosila rozmarínový veniec, tiež bola aj zabíjačka. V deň sobáša v predpoludní bola menšia zábava vo dvore mladého ženícha. Od polovice 20. storočia sa organizujú spoločné svadby, ale pred tým boli svadby oddelene, mladý mal svoju a mladá svoju časť svadby. Po cirkevnom sobáši mladá išla s mladým. Pred svadbou budúci mladomanželia musia absolvovať predmanželskú náuku, prípravu v rímskokatolíckom kostole. Ďalšou povinnosťou budúcich mladomanželov je spoločne povolať hostí, lebo družba na svadbu v Tardoši nepozýva.

Svadby sa v Tardoši organizujú v Kultúrnom dome, kde sa pripravujú aj slávnostné pokrmy. Na svadby chodia variť obecné kuchárky, ktoré si zadovážia kotle, v ktorých varia. V priestoroch Kultúrneho doma sa postaví šátor (šiatra). Dnes sobáš prebieha iba jeden deň, prípadne dva dni v sobotu a nedeľu. Trojdňové svadby sa zredukovali na jeden deň, resp. dva dni najmä z finančného dôvodu. Svadbu si často organizujú a finančne hradia mladomanželia, čo sa odzrkadlilo na zredukovanom počte svadobčanov. Mladomanželia v deň svadby ak nemajú živého rodiča tak odnášajú kvety na hrob. Svadba sa začína občianskym sobášom na obecnom úrade medzi 12.00 – 13.00, potom nasleduje cirkevný sobáš približné o 15.00 v rímskokatolíckom kostole. Pred tým, ako sa ide do kostola, mladí sa odoberajú od najbližších, každý individuálne. Odobierka sa koná v maďarčine. Nevesta v kostole nosí biele svadobné šaty. Po cirkevnom sobáši sa svadba začína v Kultúrnom dome. Pred každým jedlom hlavný družba vynáša prvé jedlo a zároveň vinšuje. Družbovia vinšujú po uherski. V kolektívnej pamäti Slovákov nezostali slovenské svadobné vinše. Zo žartu si družba dá tanier pod polievkovú misu, a ten tanier upustil na zem, aby sa rozbil a aby sa všetci zľakli, že mu vypadla misa.

Najčastejšie jedlo na svadbe je masová polévka, sós, varené mäso s chrenom, pečené mäso, šaláty, koláče a torty. V prvej polovici 20. storočia sa nenosili na svadbu torty, ale iba koláče. Slovo starejší sa v Tarodši nepoužíva. Na svadbe muzikanti hrajú aj slovenské piesne, ale málo, lebo mladšia generácia nepozná žiadne slovenské piesne.

Úmrtie. Symbolickým predznakom smrti v dedine je zavýjanie psov. Keď niekto v domu umrie, domáci zakrývajú zrkadlá a otvárajú okná. Rodina, niekedy susedia obliekajú mŕtveho do oblečenia ktoré si často ľudia aj za živa prichystajú. Na cintoríne je dom smútku, do ktorého mŕtveho prevezú hneď po úmrtí. Deň pred pohrebom sa v kostole modlí za mŕtveho. Mŕtveho posvätia s rozmarínom a vysvätenou vodou.

Hodinu pred pohrebom je omša. Na pohrebe spieva cirkevný zbor a keď umrie Slovák, alebo Slovenka tak sa zaspieva pieseň Cinteri, cinteri.

Pohrebnú hostinu – kar organizuje najbližšia rodina so susedmi. Príprava na kar trvá celý deň, kedy susedy a príbuzné varia obed, pečú koláče, a upratujú priestory kde bude hostina. Každá suseda vopred vie, čo má napiecť a nachystať. Najčastejšie sa podáva hurka, klobáska, fašír, pečené kura, koláče a zákusky. V Tardoši sa nepoužíva slovo kar. Na hostiňe sa nepatrí plakáť.

Kalendárne obyčaje:

Pred Veľkou nocou cirkevníci chodia do kostola na Čérnú nedelu (Smrtnú nedeľu) a na Kvetnú nedeľu, kedy sa do kostola nosia vysvätiť vŕbové prúty – bárky, hyacinty alebo iné kvety. V kostole si každý drží svoje bárky v ruke, a kto nemá, tak si zoberie z kostola. Poobede sa tieto vysvätené bárky nosia na hroby.

Velký štvrtek – počas tohto dňa si obyvatelia upratujú domy, priedomia, dvory. Moja maťi v tento ďen vždicki líčévali. Na velkí štvrtek sa zvoni zavázali, až v sobotu sa odvázali. Maťí chiťili metlu, a okolo domu išli abi odohnali zlé, abi ňebola žádná žúžol pri dome. Na zelený štvrtok sa uskutočňuje slávnostný sprievod – procesia od 12.00 do 14.00.

Velký pátek je pôstny deň, kedy veriaci chodia do kostola a modlí sa krížová cesta, ktorá sa nachádza v severo – západnej časti obce. V tento deň sa nič nerobí a pôstiaci kresťania jedia rybu, kífle, drobky s mliekom, makové koláče. Niekto kto má prísnejší pôst tak celý deň nič neje. Alebo niekto iba dopoludnia nekonzumuje nič a poobede iba niečo čo nie je mastné a čo nemá živočíšny pôvod. Počas Velkého pátku sa varí huspenina, ale konzumuje sa iba od soboty.

Veľkonočná sobota je pracovná a v tento deň sa všetko chystá na veľkonočné sviatky a tiež sa chodí do kostola. Väčšina Slovákov v tento deň varí kolienko, ktoré sa konzumuje už v sobotu spolu so zeleným šalátom, cibuľou, s tým čo si sami dopestovali. V sobotu večer sa chodí okolo kostola, so sviečkami. V sobotu večer sa večeria ryba, syr, niečo čo nie je mastné.

Veľkonočná nedeľa je sviatočný deň, obyvatelia chodia do kostola, po kostole nasleduje sviatočný obed – mäsová polievka, pečené mäso, koláče ktoré sa piekli v sobotu. Všetky jedlá vysvätí farár počas svätej omše v rímskokatolíckom kostole.

Počas Veľkonočného pondelku chlapi oblievajú dievčence a ženy. Oblievajú všetci chlapi, nie iba mládenci. Po dedine chodia skupiny mládencov oblievať, ale už pritom nespievajú po slovensky. Oblievajú s voňavkou, zriedkavo s vodou. Od každého dievčaťa, alebo ženy oblievar dostane vajce, koláče a nápoje.

Máje mládenci v obci stavajú na dvoch miestach počas 1. mája, v minulosti sa stavali štyri máje. Pri tejto udalosti mládencom, ktorí stavajú máje hrá obecná kapela, rovnako aj pri váľaní májov. Kapela nehrá slovenské ľudové piesne, lebo mladšia generácia ich nepozná. Obidva máje sa váľajú v poslednú nedeľu v máji. Máje stavajú Slováci a Maďari spoločne.

Na fašiangy (obdobie od Troch kráľov po popolcovú stredu) sa usporiada v Dome kultúry, v jednu nedeľu počas fašiangového obdobia kultúrne podujatie, na ktorom vystupujú aj slovenské kultúrne organizácie. Do 60. rokov sa fašiangy usporadúvali v šenku, kde sa tancovalo tri dni. Na fašiangy sa robia šišky – fánky a huspenina.

Na všech svetích nosíme na cinter chrizantém. Poobede sa v cintoríne pália sviečky pre mŕtvych, rovnako aj pri veľkom kríži. Omša je v kostole doobeda a večer.

Svätý Mikuláš. Po obci chodia traja chlapi oblečení do masiek Sv. Mikuláša, pričom obdarúvajú deti.

Štedrý deň – počas tohto dňa sa chystá vianočná večera, ktorá pozostáva z huspeniny, kyslej polievky, oblátky, haláslé, kífle a pečenej ryby. Večer sa chodí rodinným príslušníkom spievať po uhreský a následne sa ide spoločne na polnočnú omšu.

Na nový rok členovia rodiny chodia vinšovať najbližším s vinšom: Vinšujem vám vinšujem, tento noví rok, abi vám dal pán boh zdravé šťasťé, hodňé božské požehnaňé, po smrti královské ňebeské obsáhnúť. Vinšovať sa chodí hneď ráno. Mňe deti dójdú vinšuvať každí noví rok. Na nový rok sa rovnako ako aj na Veľkú noc varí huspenina.

Zabíjačka v Tardoši je jednou z rodinných podujatí na ktorom sa zoskupuje najbližšia rodina, susedia, kamaráti. Spravidla sa vytvorila potreba prichystať si zásoby mäsa na zimu. Na zabíjačke má každý vyhradenú časť práce v závislosti od pohlavia a veku. Podstatnou hlavnou silou sú chlapi, ktorí zabíjačku hlavne organizujú, ale niekedy ako výpomoc povolávajú mäsiara. Zabíjajú sa dve, alebo tri svine. Hlavnými zabíjačkovými produktmi sú klobásy, slanina, krvavé a ryžové hurky, jaternice, oškvarky. Počas zabíjačkového dňa sa chystajú jedlá – pečienka s pradajkami, varená slanina s cesnakom a mletou paprikou, polievky, omáčky (z bravčových pľúc sa varí kyslá omáčka), smažené a na husto uvarené mozgy a i.

Z tradičnej gastronómie sa v Tardoši najčastejšie chystajú makové kífle, palaťinky, šúlance – pupáčiky, slíže makové, krumplové, syrové a kapustné. Kabáče krumplové – menšie zemiakové placky. Do tradičnej gastronómie patria aj kapustné lokše; usmažená kyslá kapusta spolu s oškvarkami, konzumuje sa s varenými zemiakmi. V Tardoši Slováci majú rovnaké jedlá ako Maďari, pričom nie je známy pôvod jedál.

Piesne: Horenka, horenka hora, Na Tardoši na pažiti, V richárovej studni, Keď má dievča dvadsať rôčkov. Obyvatelia poznajú prevažne ľudové piesne (dychovku), ktoré majú možnosť si vypočuť v rádiu. Lokálne piesne menej poznajú, približne 10 piesní.

Mav som frajérečkó méno Terézia.

Keď som bola ďéfča, tak keď zazvonil večerajší zvon, bežáli sme domu a potom sme sa klakli ge stolu a tam sme sa moleli Stuďenskú rajskú:

Noc anďelská, idú taďe anďelé spívajú

Krista Pána hladajú.

Našli ho našli na zelenej lúce

Stojí panenka Mária v lúce.

Ó panenko Mária, čo si ti taká smutná,

jako bi já nebola smutná

keď len jedného sináčka som mala,

a teho mi žiďé zali, na svatí kríž pribili.

Sami zvoni zazvonili, dušički sa zraduvali,

len tá jedna ňé, kerá oca maťer vila.

Šak já som ho nevila, len som si tak pomislela,

i pres peklo horúcé, pres kamené dolúcé.

Povec tak starému jak mladému,

nech sa pomolá túto modlidbu

v pátek, sobotu a tri duše vikúpené

a treťú sám svoju. Amen.

Najznámejšou slovenskou ľudovou piesňou, ktorú pozná aj mladšia generácia je Na Tarodši na pažiti na placi.

Na Tardoši, na pažiťi na pláci

mulatujú tí tardošskí mláďenci,

mulatujú muzika im pekňe hrá

pijú oni belé víno z pohára.

Jena pana medzi ňima choďila,

svoje mladé slobody si hladala,

hladala si svoje mladé slobodi

hodila si paholátku do vodi.

A keď si ho do tej vodi hodila,

do najvačého ribníčka skočila.

Podájťe mi má mamičko ručičku,

ja sa topím ve najvačom ribňíčku.

Céra moja ja ťi ruku ňepodám,

Mala si si ti frajera ňepúšťať.

Vi sťe mamko má mamičko vi vina,

na čo sťe mne dovolili frajéra.

Literatúra a pramene:

DIVIČANOVÁ, A. Atlas slovenskej ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku. Békešska Čaba : VÚSM, 1996. 165 s. ISBN 953-7277-01-1

DUBSKÁ, M. – MICHALÍK, B.: Klasifikácia a evalvácia kultúrneho dedičstva ako predpoklad jeho využitia. Mapovanie a využiteľnosť kultúrnych hodnôt a aktivít. In: Národná osveta : mesačník pre rozvoj miestnej kultúry a záujmovej tvorivosti. ISSN 1335-4515, 2012, roč. 22, č. 11-12, s. 33-36.

KIRÁLY, P. Atlas slovenských nárečí v Maďarsku. Budapesť : Slovenský výskumný ústav, 1993. s. 74 – 75.

KÖRMENDI, G. – MOTIL, L. Fejezetek Tardos község történetéből (Kapitoly z histórie obce Tardoš). Budapest : Tardos község Önkormányzata, 2005. 112 s. ISBN 9632191145

Krupa, O. Kalendárne obyčaje I. Békešská Čaba : VÚSM, 1996 – 1998. 357 s.

LENOVSKÝ, L. – ČUKAN, J. – DUBSKÁ, M. – MICHALÍK, B.: Hodnotiaci model kultúrneho potenciálu. Nitra 2014. ISBN 978-80-558-0726-3.

MOTIL, L. – BÁRTFAI, I. Tardos hősei és áldozatai a két világháborúban (Hrdinovia a obete z Tardošu v I. a II. svetovej vojne). Tardoš : Faluvédő egyesület, 2010. 140 s. ISBN 97896306977880

Štolc, J. Nárečie troch slovenských ostrovov v Maďarsku. Bratislava : SAV, 1949. 543 s.

VARGA, R. Na Tardoši, na pažiti, na placi. Tardošské slovenské balady, piesne, modlitby. Budapešť : Argumentum Kiadó, 2000. 361 s.

Zoznam informátorov:

Mészáros Imréné, rod. Mária Fiderman (1947)

Erika Kissová Töröková (1976)

Anna Crnečká, rod. Čapuchová, nezist.

Imeli Mihály (1943)

Imeli Mihályné, rod. Bélik Magdolna (1943)

Király Lászlóné, rod. Mészáros Mária (1940)

Veronika Arendášová, rod. Čapuchová (1952)

László Motil (1933)

Teréz Kovács (1929)

Tibor Csabán (1964)

Bélik Zoltánné, rod. Lócki Anna Margit (1959)

Zsolt Zhorela (1969)

Poznámky:

[1] Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-
15-0104. Príspevok je tiež súčasťou riešenia projektu KEGA č. 051UKF-4-2016.