Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Základy problematiky trvalo udržateľného rozvoja sa budovali od 80. rokov 20. storočia, no jej intenzívnejší rozvoj sa začal približne v roku 2000. Spoločnosť si uvedomovala, že nekontrolovateľný rast produkcie a populácie je limitovaný využívaním obmedzených zdrojov. Na tomto princípe vznikla stratégia trvalo udržateľného rozvoja, ktorá predstavuje inovatívny prístup k budúcemu rozvoju a smerovaniu civilizácie.

Z anglického termínu sustain (podopierať, podporovať, udržiavať, zachovať, obhájiť) vzniklo anglické pomenovanie sustainable development, sustainable growth. V slovenskom jazyku sa tieto termíny prekladajú ako trvalo udržateľný rozvoj, prípadne trvalo udržateľný rast, v češtine udržitelný rozvoj, v poľskom jazyku ako zrównoważony rozwój. V teórii i praxi sa používa aj skrátené pomenovanie udržateľný rozvoj.

Stratégia trvalo udržateľného rozvoja vychádza z vytvorenia dlhodobej rovnováhy medzi troma základnými piliermi: socio-kultúrnym, ekonomickým a environmentálnym. Tento prístup, ktorý sa označuje aj ako 3P – people, planet, profit, je zameraný na ochranu a rozvoj životného prostredia, úsporné využívanie prírodných zdrojov, sociálne a kultúrne potreby spoločnosti a udržanie vysokej a stabilnej úrovne ekonomického rastu. Je to princíp, ktorý dokáže naplniť potreby súčasnosti a zároveň neohrozuje potreby budúcej generácie.

Národný strategický referenčný rámec Slovenskej republiky pre obdobie 2007-2013 zdôrazňuje trvalo udržateľný rozvoj ako jednu zo zvláštnych horizontálnych priorít. Osobitým programovým dokumentom pre aplikovanie udržateľných zásad v podmienkach Slovenska je Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja Slovenskej republiky.

Trvalo udržateľný rozvoj a cestovný ruch. Princípy trvalo udržateľného rozvoja sa uplatňujú vo všetkých odvetviach a sektoroch, vrátane kultúry a cestovného ruchu. Cestovný ruch môže byť faktorom trvalo udržateľného rozvoja regiónu. Výsledkom prenikania udržateľných zásad do odvetvia cestovného ruchu je vízia tzv. trvalo udržateľného (ďalej TUCR) alebo zodpovedného cestovného ruchu. „Súčasná politika Európskej únie vidí v cestovnom ruchu aj spôsob zhodnotenia prírodného a kultúrneho dedičstva a podporuje jeho zachovanie a ochranu v rámci tzv. zodpovedného cestovného ruchu.“[1]

Trvalo udržateľný cestovný ruch predstavuje nový manažérsky prístup, v ktorom sú ekonomické, sociálne, kultúrne a environmentálne potreby naplnené za súčasného udržania kultúrnej integrity, ekologických procesov, spoločenskej a biologickej diverzity. Niekedy sa označuje aj ako “priemysel bez komínov.” Pri dôslednom riadení môže byť schopný viac ako iné hospodárske odvetvia vytvárať synergické prepojenie s ekonomikou, krajinou, spoločnosťou a jej kultúrou. Európska komisia vydala k problematike Agendu pre trvalo udržateľný a konkurencieschopný európsky cestovný ruch. Svetová organizácia cestovného ruchu WTO presadzuje udržateľné princípy v dokumente Globálny etický kódex cestovného ruchu.

Masový cestovný ruch ako opozitum trvalo udržateľného cestovného ruchu môže viesť k tzv. touristification, teda absolútnej turistifikácii krajiny a spoločnosti, ktorá sa prispôsobuje požiadavkam turistov a ich prázdninovej kultúry, tzv. holiday culture, negatívne ovplyvňuje poskytovanie služieb a miestnu kultúru vôbec ako celok.[2]

Zodpovedný cestovný ruch predstavuje naopak takú platformu, ktorá zachováva v rovnováhe tri základné piliere. Environmentálny aspekt trvalo udržateľného cestovného ruch chráni prírodné hodnoty a minimalizuje dopad na životné prostredie. Z ekonomického hľadiska generuje príjmy, vytvára pracovné pozície a zlepšuje pracovné podmienky. Sociokultúrny pilier predstavujú pozitívne spoločenské javy ako interkultúrny dialóg, otvorený prístup miestneho obyvateľstva k návštevníkom a k manažmentu územia, vzťah k hendikepovaným, vzdelávanie a výchova, rekonštrukcia a záchrana kultúrnych pamiatok či rozvoj miestnych tradícií.

Ak má cestovný ruch plniť pozitívnu úlohu v udržateľnom rozvoji regiónov, musí sám byť zdrojom, realizátorom a promotérom udržateľných princípov. Medzi druhy cestovného ruchu, ktoré sú schopné do určitej miery uplatňovať niektoré zo zásad, patrí kultúrno-poznávací cestovný ruch, ekoturizmus, vidiecky cestovný ruch, ale aj kongresový a kúpeľný cestovný ruch.

Kultúrny cestovný ruch. Prírodné a kultúrne dedičstvo predstavuje primárnu ponuku cestovného ruchu a je zdrojom atraktívnosti konkrétnej lokality. Ak je prioritnou motiváciou účastníkov poznávanie kultúrneho dedičstva prostredníctvom návštevy obcí, kultúrnych pamiatok, tematických ciest a kultúrnych podujatí, označuje sa ako kultúrny, príp. kultúrno-poznávací cestovný ruch.

Kultúrny cestovný ruch je taká forma domáceho a medzinárodného cestovného ruchu, ktorého objektom, okrem iných cieľov, je objavovanie a radosť z historických pamiatok a miest hnuteľného a nehnuteľného kultúrneho dedičstva, vrátane kultúrnej krajiny a poznanie miest a aktivít, ktoré autenticky reprezentujú kultúrne dedičstvo hostiteľskej komunity.[3] V zahraničí sa v podobnom kontexte používa aj termín heritage industry, teda priemysel kultúrneho dedičstva.[4]

Ako špecifický druh cestovného ruchu je schopný podieľať sa na vytváraní podmienok trvalo udržateľného rozvoja regiónu. „Je výrazne podporovaný zo strany EÚ v rámci trvalo udržateľného prístupu k cestovnému ruchu. Zameriava sa na umelecké a kultúrne hodnoty a kultúrne dedičstvo a je alokovaný celoplošne v krajine, v mestách s umeleckým bohatstvom, aj v oblastiach na vidieku s vysokou koncentáciou významných lokalít a miestnych tradícií.“[5]

V podmienkach Slovenska môže kultúrny cestovný ruch predstavovať jeden z kľúčových rozvojových faktorov. Medzi regióny, ktoré disponujú vysokým potenciálom pre poznávanie kultúrno-historických pamiatok patrí Bratislavský, Liptovský, Pohronský, Horehronský, Spišský, Košický, Gemerský, Tatranský a Šarišský región. Pre návštevu galérií a múzeí majú najväčší potenciál Bratislavský a Pohronský región, pre podujatia Bratislavský a Horehronský región.[6]

Mnohé krajiny a kultúrne destinácie, najmä v Európe a Ázii, sú konfrontované s dôsledkami nadmerného objemu kultúrneho cestovného ruchu. Príliš vysoký počet návštevníkov nedokážu jednotlivé lokality absorbovať, kultúrne pamiatky a tradície sú v ohrození. Problematiku obmedzovania kapacity, ochrany pamiatok a usmerňovania správania návštevníkov analyzujú početné zahraničné strategické dokumenty z oblasti kultúry a cestovného ruchu.

V podmienkach Slovenska sa negatívne prejavuje skôr nedostatočná, neproporčne rozložená alebo nevhodne nastavená ponuka kultúrneho cestovného ruchu. Výnimočné kultúrne hodnoty krajiny sú v ostrej konfrontácii s nedostatočným prístupom ku kultúre na strane štátu, samosprávnych orgánov a ich inštitúcií, podnikateľov i verejnosti. Nedocenenie kultúry je však dlhodobo nezlúčiteľné s priemyslom cestovného ruchu. Kesner poukazuje, „že ak má kultúrna sféra, teda kultúrno-historické dedičstvo a rôzne formy kultúrnej produkcie, skutočne

fungovať ako jeden zo základných zdrojov turizmu, musí byť adekvátne ošetrovaná a rozvíjaná.“[7]

Archeologické a reštaurátorské práce združenia Leustach na hrade Gýmeš

Podceňovanie kultúry a cestovného ruchu zo strany štátu a verejnosti sa azda najvýraznejšie prejavuje v starostlivosti a ochrane kultúrnych hodnôt, najmä kultúrnych pamiatok. Pokračujúci úpadok niektorých svetských a sakrálnych pamiatok, ich vykrádanie, nevhodné využívanie a spravovanie, vandalizmus, nízka návštevnosť, apatia a necitlivosť verejnosti k prostrediu, sú dôkazom celkovej nevedomosti, nedostatočného zhodnotenia a nezáujmu o kultúrne dedičstvo na úrovni jednotlivca až po štát.

V podmienkach Slovenska nie je väčšina kultúrnych inštitúcií pripravených zmeniť svoje negatívne stereotypy riadenia kultúry, charakterizuje ich neschopnosť strategického plánovania, slabý alebo nevhodný produkt a nedostatočný záujem o návštevníka. Strata autenticity, preberanie nepôvodných prvkov, komercionalizácia kultúry, odsúvanie tradičných hodnôt a všetky negatívne javy sú výraznými nedostatkami a súčasne výzvami pre budúcnosť našej spoločnosti. Napriek všeobecnému negatívenemu postoju ku kultúre existuje na Slovensku množstvo pozitívnych príkladov v podobe rekonštruovaných pamiatok, revitalizovaných parkov, obnovených podujatí, ktoré dávajú našim obciam nové možnosti sebaidentifikácie a rozvoja.

Ekonomický a sociokultúrny aspekt kultúrneho cestovného ruchu. Prepojenie kultúry, cestovného ruchu, ekonomiky a trvalo udržateľného rozvoja regiónov predstavuje mimoriadne komplikovaný a mnohostranný jav, ktorý nie je možné komplexne zhodnotiť. V teórii i praxi je možné nájsť rôzne príklady nazerania a interpretácie vzájomných vzťahov týchto javov. S. Bucher to definuje nasledovne: „V každom meste, ako aj v rôznych regiónoch, vidieckych sídlach môžeme nájsť živé príklady kultúrneho dedičstva a kultúrnych aktivít, ktoré sa môžu javiť ako potenciálne zdroje cestovného ruchu a v spojení marketingu aktívne prispieť k trvalo udržateľnému rozvoju regiónu, resp. sídel.“[8]

V rámci politiky trvalo udržateľného rozvoja reprezentuje kultúrny cestovný ruch osobité prepojenie ekonomického a sociokultúrneho piliera, čo je zároveň jeho silnou i slabou stránkou. Kultúrny cestovný ruch je schopnosť generovať ekonomické výnosy, prilákať návštevníkov a vytvárať množstvo pracovných miest, ale predstavuje aj zdroj prepojenia človeka s históriou, kultúrou, krajinou a tvorby spoločenských a občianskych hodnôt.

Problematickým aspektom kultúrneho cestovného ruchu z hľadiska trvalej udržateľnosti je vytváranie rovnováhy medzi kultúrnymi a spoločenskými hodnotami a určitým ekonomickým tlakom. V súčasnosti sa kultúra interpretuje aj ako ekonomická hodnota, zdroj economických prínosov, tzv. kultúrny kapitál. Kultúra je nútená, tak ako podnikateľský sektor, vyrovnávať sa s požiadavkou konkurencieschopnosti, tzv. competetiveness. „Nájdenie správnej rovnováhy medzi autonómnym rozvojom destinácií a ochranou ich životného prostredia na jednej strane a rozvojom konkurencieschopnej hospodárskej činnosti na druhej strane môže byť náročné.“[9]

Rôzne prístupy, riešenia a dôsledky vzniknutej situácie vyvolávajú pochybnosti. Obce a najmä kultúrne inštitúcie sú do istej miery nútené správať sa ako podnikateľské subjekty. Diskutabilné sú predovšetkým rozporuplné predaje kultúrnych pamiatok do rúk súkromných osôb, prispôsobovanie sa požiadavkam návštevníkov prostredníctvom doplnkových služieb, predajom nevhodných suvenírov, necitlivým zasadzovaním parkovacích plôch a iných kapacít v prostredí kultúrnych lokalít, vytváraním komerčných produktov a organizáciou nevhodných, často komerčne orientovaných kultúrnych podujatí. Výsledkom tlaku je aj návrh kontroverznej metodiky pre ekonomické zhodnotenie a vyčíslenie finančnej hodnoty kultúrnych pamiatok.[10]

Ako optimálny model zamerania kultúrneho cestovného ruchu sa v súčasnosti presadzuje tzv. edutainment koncept. Je to stratégia, ktoré prepája vzdelávanie (education) so zábavou a zážitkom (entertainment), ktorá sa aplikuje najmä v prostredí kultúrnych inštitúcií ako sú múzeá a galérie. Inštitúcie sa tak usilujú prilákať dostatočné množstvo návštevníkov, nové segmenty trhu, generovať príjmy a súčasne napĺňať svoje významné spoolčenské funkcie a poslanie.

Dlhodobá vízia trvalo udržateľného rozvoja cestovného ruchu na Slovensku. Na Slovensku existujú dobré predpoklady pre trvalo udržateľný rozvoj kultúrneho cestovného ruchu, nakoľko ešte nemá masový charakter, prevládajú malé a stredné podniky a je zachovaný stále rozsiahly objem kultúrneho a prírodného dedičstva. Pre jeho aktívnejší rozvoj však bude potrebná zmena, úprava alebo úplná transformácia viacerých prístupov.

Podpora trvalo udržateľného kultúrneho cestovného ruchu vyžaduje integrovaný prístup, efektívnejšiu organizáciu na miestnej a regionálnej úrovni, výraznú finančnú podporu na ochranu a obnovu kultúrnych pamiatok, budovanie nových atrakcií na báze kultúrnych a historických hodnôt a inovačné prístupy k tvorbe produktu s využitím informačných technológií a s celoživotným vzdelávaním.[11]

Pre dosiahnutie ideálneho modelu kultúrneho cestovného ruchu bude preto potrebná väčšia iniciatíva samosprávnych orgánov, kooperatívne vzťahy verejného a súkromného sektora, aktívnejšia podpora domáceho cestovného ruchu, podpora občianskych aktivít, dobrovoľníkov a miestnych podnikateľov, výmena a získavanie dobrých skúseností a modelov zo zahraničia. Je nevyhnutnosťou transformovať finančné mechanizmy kultúry a cestovného ruchu, vytvárať integrované balíky služieb, venovať zdroje na revitalizáciu kultúrnych pamiatok a zariadení, rozvíjať tradičnú remeselnú výrobu a výraznejšie aktivizovať programy rozvoja vidieka.

Osobitou úlohou bude modifikácia vzdelávacích programov, výchovy v rodinách a činnosti kultúrno-osvetových zariadení, ktoré musia byť vo svojich aktivitách dôslednejšie zamerané na ciele udržateľného rozvoja, a to aj s akcentom na proces celoživotného vzdelávania. Budovanie národnej identity a povedomia, posilnenie významu problematiky ochrany kultúrneho dedičstva, rozvoj určitého stupňa kultúrnych kompetencií, sociálneho cítenia a tiež získavanie environmentálnych znalostí a poznanie mechanizmov udržateľnej ekonomiky je výzvou, perspektívou a jednou z podmienok osobnostného rozvoja jednotlivca i krajiny ako celku.

Poznámky:

[1] BOROVSKÝ – SMOLKOVÁ – NIŇAJOVÁ 2008: 28.

[2] Declaration of the International Council of Museums and the World Federation of Friends of Museums for worldwide Sustainable Cultural Tourism, s.1.

[3] Position paper on cultural tourism, s. 10.   

.

[4] KESNER 2005: 26.

[5] BOROVSKÝ – SMOLKOVÁ – NIŇAJOVÁ 2008: 89.

[6] Regionalizácia cestovného ruchu Slovenskej republiky, s. 39.

[7] KESNER 2005: 67.

[8] BUCHER 2010: 228.

[9] Agenda pre trvalo udržateľný a konkurencieschopný európsky cestovný ruch, s. 3.

[10] Pozri: WIJESINGHE, T. A Proposed Methodology for Measuring the Economic Value of Cultural Monuments

.

[11] BOROVSKÝ – SMOLKOVÁ – NIŇAJOVÁ 2008: 89.

Literatúra a pramene:

BOROVSKÝ, J. – SMOLKOVÁ, E. – NIŇAJOVÁ, I.

Cestovný ruch – trendy a perspektívy. Bratislava 2008. BUCHER, S. Kultúrny cestovný ruch ako predpoklad trvalo udržateľného rozvoja regiónu. In: Zborník II. Medzinárodná konferencia doktorandov o geoturizme. Košice 2010, s. 227234.

KESNER, L. Marketing a management múzeí a památek. Praha 2005.

Regionalizácia cestovného ruchu v Slovenskej republike. Bratislava 2005.

Agenda pre trvalo udržateľný a konkurencieschopný európsky cestovný ruch

Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja Slovenskej republiky. [online]. 2010. [cit. 2010.08.30]. Dostupné na internete: .

Position paper on the encouragement of cultural torism and the mitigation of its effects [online]. 2010. [cit. 2010.08.27].                              Dostupné          na           internete:

.

Declaration of the International Council of Museum and the World Federation of Friends of Museums for worldwide Sustainable Cultural Tourism. [online]. 2010. [cit.2010.08.26].      Dostupné          na         internete:

.