Meno a priezvisko cez prizmu feministických ideí
Úvod. Postavenie žien v spoločnosti a ich práva prechádzali v priebehu rokov búrlivejším vývojom ako mužské. Prakticky od vzniku prvých civilizácií boli, s pár výnimkami, považované za menejcenné a podriadené „silnejšiemu pohlaviu“. Dlho bolo ich postavenie a vnímanie spoločnosti spojené iba s domácnosťou a starostlivosťou o rodinu. V posledných rokoch ale nastal posun aj v tejto oblasti. Postupne sa ženám dostávajú rovnaké práva, aké muži užívajú už stáročia. Napriek tomu sa stále nájdu oblasti, v ktorých sú obmedzované, znevýhodňované. Do istej miery sú aj niektoré ich rozhodnutia doteraz nepriamo riadené spoločnosťou a zaužívanými kultúrnymi normami. Takým príkladom môže byť aj preberanie manželovho priezviska pri sobáši.
Z tohto dôvodu sme sa rozhodli príspevok zamerať na analýzu historického vývoja mena a priezviska a v spojitosti s ním reflektovať spoločenské postavenie žien. Výber problematiky predstavuje pomerne netradičný spôsob, ako poukázať na vývoj ženských práv od minulosti až po súčasnosť. Na problematiku nazeráme z feministickej perspektívy, pričom berieme do úvahy rôzne argumentačné východiská, ktoré sa snažíme objektivizovať. Cieľom je komplexne priblížiť čitateľovi funkciu mena a priezviska a teoretických pojmov týkajúcich sa zmeny priezviska pri sobáši. Ďalej vytvoriť prehľad vývoja mena a priezviska na našom území a paralelne s ním zachytiť aj vývoj postavenia žien.
Z metodologického hľadiska je príspevok koncipovaný na základe dôslednej heuristiky domácich aj zahraničných zdrojov. Jednotlivé pramene sme podrobili analýze, pomocou ktorej sme vyselektovali najdôležitejšie údaje týkajúce sa skúmanej problematiky. Využitím syntézy a historickej metódy sme boli schopní zostaviť prehľad vývoja mena a priezviska a paralelne s ním aj reflektovať spoločenské postavenie žien. Zároveň sme komparovali postavenie žien v jednotlivých historických obdobiach a tiež ich postavenie vzhľadom na spoločenský význam mužov.
Identifikačné údaje. Pojem identita predstavuje pre väčšinu populácie abstraktný pojem. Vo všeobecnosti ju môžeme chápať ako sociologickú kategóriu vyobrazujúcu autentickosť bytia. Je zložená z množstva faktorov, ktoré jednotlivec dokáže, alebo naopak nedokáže ovplyvniť. Identita je pre jednotlivca dôležitá, pretože práve vďaka nej sa odlišuje od iných a zároveň istým spôsobom podobných ľudských bytostí. Spôsob, akým môže byť prejavovaná, je individuálny, či už je to voľba zamestnania, názorové preferencie, ale najmä postoj a správanie sa voči komunite, v ktorej sa nachádza. Pre úradný styk je však potrebné rozlišovať viac než to, akým spôsobom sa osoba javí v spoločnosti. Základnú zložku identifikácie pre úradný styk tvorí meno a priezvisko. (Linhart – Vodáková, 1996)
Krstné meno. „Meno alebo krstné meno vytvára prvú psychologickú divíziu od našich rodičov a privádza nás na svet s prvým konkrétnym znakom identity“ (Himes, 2016, s. 3). Z hľadiska bežného užívania má krstné meno niekoľko základných funkcií. Prvou z nich je identifikačná funkcia. Pomenovaný subjekt, v tomto prípade osoba, sa identifikuje podľa poznania jeho vlastností. Používanie mena v mikrosociálnom prostredí, ako je rodina, neskôr škola a zamestnanie, asociuje konkrétnu bytosť s jeho vlastnosťami a schopnosťami a je tak isto kľúčovým v procesoch sebaprijatia. Pokiaľ človek nedokáže prijať ako sa volá, zrkadlí to problém prijatia seba samého. Meno sa prejavuje ako neodbytná súčasť ľudskej identity, nie je však našou absolútnou definíciou. Pri neformálnej komunikácii často používame expresívne pomenovania s citovým zafarbením. Krstné meno samo o sebe má vzťahovo neutrálnu formu a jeho zafarbením (napr. Zuza, Janko…) môže komunikant vyjadriť svoj vzťah k menovanému. (Beláková, 2010)
Druhou funkciou mena je funkcia diferenciačná. Potreba rozlišovať je stavaná do popredia na miestach, kde sa stretáva viacero podobných alebo rovnakých subjektov. V jazykovej komunikácii zároveň pomáha k prekonávaniu bariér. Človeka tak možno vnímať ako originalitu. Diferenciačná funkcia je úzko prepojená s funkciou identifikačnou a okrem toho, že ju podmieňuje, zároveň ju aj dopĺňa. (Beláková, 2010)
Tretia, nepriamo spomínaná funkcia, sa nazýva komunikačná. Vlastné meno je súčasťou spoločensko-komunikačných vzťahov. Opisuje konkrétny subjekt, ktorého pomenovanie vzniklo práve za účelom byť realizovaný v komunikácii. Samostatným vedným odborom komplexne zaoberajúcim sa vlastnými menami je onomastika. Tá sa viaže predovšetkým na lingvistický význam, pôvod, povahu a tvorbu vlastných mien. (Beláková, 2010) Okrem funkcií u mien môžeme pozorovať aj ich vlastnosti. Meno má v prvom rade svoj pôvod spojený s významom. Napr. meno Dominika je feminínum od mena Dominik. Pochádza z latinského Dominicus (Pán), v preklade znamená od Pána (Pánova). (Behind the name, 2020)
Mená majú často svoj pôvod v mytológii a náboženstve. Špecifické postavenie majú početne využívané biblické mená, ale pôvod môžeme hľadať aj v iných oblastiach, napríklad v rôznych kultúrach či etnicite. V roku 2021 bolo piatym najpoužívanejším chlapčenským menom v Anglicku a vo Wales Muhammad. Tradičné islamské meno, prejav dominancie, v tomto prípade slúži aj ako demografický údaj. (Ghos – Stevens, 2022)
Ďalej sa stretávame s popularitou konkrétnych mien. Na Slovensku bolo v roku 2022 najpopulárnejším ženským menom Sofia a mužským Jakub. Ďalšie priečky obsadili mená Eliška, Nina, Ema, Viktória a Samuel, Adam, Michal, Oliver. (SITA, 2022) Popularita rovnakých mien, v odlišných variáciách sa môže líšiť.
Svoj rozmer v oblasti vlastných mien zaberá aj slovenská legislatíva. Základnú právnu úpravu predstavuje zákon č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku. Zákonodarca ponecháva pri výbere mena ľubovôľu, pričom však stanovuje určité podmienky, na základe ktorých je možné meno vybrať. Určuje, kto je oprávnený jeho výberom. V prvom rade sú to rodičia, pričom je ale dôležitý konsenzus, alebo je možné urobiť tak rozhodnutím súdu. Pri výbere rodičmi môžeme pozorovať niekoľko spôsobov rozhodovania sa. V minulosti bolo populárne tradovanie mien z generácie na generáciu. V súčasnosti je to skôr o osobných preferenciách rodičov. Moderná doba ponúka množstvo variácií krstných mien, najmä extravagantných či cudzojazyčných, a badateľný je aj pomerne novodobý fenomén rodovo neutrálnych mien. Naopak, niektorí sa rozhodnú prinavrátiť sa k tradičným menám.
Pre konkrétnu podobu je podstatné, aby meno nebolo hanlivé alebo neosobné. Tým sa vylučujú vulgarizmy či akákoľvek forma podstatného mena, respektíve príliš všeobecného pomenovania. Meno totiž nie je len osobný údaj, je to cesta, ktorou si vytvárame vzťah voči okoliu a k sebe samému. Samotný spôsob vyslovovania vytvára intimitu v našej autentickosti. (Himes, 2016) Nemôže sa preto spájať s ničím, čo by takúto intimitu narúšalo. Tu môžeme vidieť rozdiel oproti iným krajinám, pripúšťajúcim benevolentnejší prístup k výberu mena. Niektoré štáty v USA, ako napríklad Kentucky, Maryland alebo Montana, nemajú žiadne obmedzenia pri výbere mena pre dieťa. (Larson, 2012)
Ďalšou podmienkou je, že meno nesmie byť určené v jeho domáckom znení a nemôže byť rovnaké ako meno žijúceho súrodenca. Zabezpečiť má rozlišovanie jednotlivých členov rodiny. Posledným negatívnym vymedzením je nemožnosť určiť mužovi ženské meno a žene meno mužské. Viazanosť výberu mena na pohlavie sa prejavuje ako kľúčový faktor pri zmene pohlavia. Ľudia prechádzajúci tranzíciou v prvom rade v neformálnom styku medzi svojimi najbližšími dbajú na to, aby boli oslovovaní novým menom, ktoré si zväčša vyberajú sami, a pôvodný variant ich krstného mena poznajú pod pojmom „mŕtve meno“. Po splnení podmienok, s predpokladom zdravotných zákrokov vedúcich k zmene fyzického pohlavia, je okresný úrad príslušný na povolenie zmeny mena a priezviska a povolí používať neutrálnu podobu. (Zákon č. 300/1993 Z. z.)
Viazanosť mena na pohlavie bola kedysi chápaná ako samozrejmosť. Problematika konceptu rodov a pohlavia nezostala ani v tejto oblasti nepovšimnutá. Pre hlbšie porozumenie témy je potrebné rozlíšiť dva základné terminologické pojmy, akými sú rod a pohlavie. Pohlavie predstavuje súbor biologických atribútov, ktorými disponuje človek (ale aj zviera) už pri narodení. Na druhej strane rod je sociálne konštruovaná rola zahŕňajúca správanie a spôsob, akým sa jednotlivci identifikujú. (Council of Europe Portal, 2022) Z uvedeného vyplýva, že existuje mužské pohlavie a preň príhodiace sa mužské mená a ženské pohlavie, a preň uvedené ženské mená.
Samostatnou kategóriu sú rodovo neutrálne (angl. unisex) mená. Pre iné jazyky, ako napríklad angličtinu, nie je jasne zadefinovaná línia iba mužských a iba ženských mien. Ani legislatíva neviaže výber mena na pohlavie (ako sme už uvádzali pri niektorých amerických štátoch). Tak napríklad meno Chris alebo Taylor môže byť menom pre dievča aj chlapca. V súčasnosti v našom jazyku nie je táto problematika podrobnejšie odborne spracovaná. Najtypickejším príkladom pre slovenčinu je meno Alex. Oficiálne je považované za domácku podobu mien Alexander alebo Alexej, no môže predstavovať aj odvodeninu od ženského mena Alexandra. (Jazyková poradňa, 2018) Pôsobí ako ideálny príklad rodovo neutrálneho mena, napr. pri zmene pohlavia alebo u nebinárnych osôb.
Otázny je spôsob uplatňovania oslovovania ľudí, ktorí sa radia medzi rodovo neutrálnych. Slovenský jazyk pozná mužský, ženský a stredný rod, a práve mužský je ten, ktorý zovšeobecňuje. Hovoríme pri tom o zásade generického maskulína. (Košková – Satoła-Staśkowiak, 2017) Kým pri menách Alexander a Alexandra vieme určiť, či ide o neho/ju, pri forme Alex je možné polemizovať o príslušnom rode. Oslovovanie v strednom rode pôsobí neosobne, stredný rod preto v tomto prípade nepripadá do úvahy. Skutočná existencia rodovo neutrálnych mien a vôbec nebinárnych osôb na našom území zostáva nateraz otázkou budúcnosti.
Priezvisko. Pri krstnom mene sme uvádzali, že sa jedná o prvú zo stôp od našich rodičov, ktorá nám napomáha pri budovaní vlastnej identity. Priezvisko ako súčasť mena buduje identitu rodiny. Tvorí spoločného menovateľa, ktorý je charakterizovaný znakom dedičnosti. (Valentová, 2016) Meno s priezviskom vzájomne spája prvok individuality a prepojenosti. (Pilcher, 2017) Na rozdiel od mena priezvisko zrkadlí zložité pomery spoločnosti, historický vývoj a kultúrne podmienky, pri ktorých vznikalo. (Majtán, 2014) Ide o akési nehmotné dedičstvo, ktoré spája generácie naprieč históriou. Vyjadruje kým sme a v nadväznosti na to aj našu pohlavnú identitu.
Proces určenia priezviska dieťaťa je jednoduchší ako pri vyberaní krstného mena. Spočíva najmä v tom, že rodičia nedisponujú toľkými alternatívami. Dieťa po narodení preberá v zásade priezvisko od oboch rodičov. Pokiaľ nemajú rovnaké priezvisko, nadobudne ho po jednom z nich, pričom podstatná je dohoda obidvoch rodičov. V prípade, že sa dieťa narodí mimo manželského zväzku, nadobúda dohodnuté priezvisko rozvedených manželov, ak sa narodilo do tristo dní po rozvode, pokiaľ muž nezaprel otcovstvo. Ak bolo otcovstvo zapreté právoplatne, nadobudne priezvisko po matke a rovnako tak aj v prípade, že totožnosť otca dieťaťa nie je známa. Najzriedkavejším prípadom je, pokiaľ nie je známa totožnosť ani jedného z rodičov, vtedy určí meno i priezvisko dieťaťa súd. (Zákon č. 300/1993 Z. z.)
Patrilinearita a patronymia. Patrilinearita znamená príbuzenské následníctvo zásadne len v mužskej, otcovskej línii. Druhé kľúčové slovo pre problematiku je patronymia. Môžeme ju charakterizovať ako systém vzťahov, pre ktoré je príznačné preberanie priezviska po otcoch a následne po uzatvorení manželstva po manželoch. Zabezpečuje tak kontinuitu mužovho priezviska. Podľa Sharon Lebell existuje patronymická zmluva, ktorá je nepísanou dohodou spoločnosti a je automaticky reprodukovaná. Z nej vychádza, že meno muža je na celý život, má byť neprerušené a trvalé, kým meno ženy je sekvenčné, dočasné, a v istom momente prerušené. Deti sú nositeľom patronyma, otcovho priezviska. Celá problematika má byť odrazom akejsi nepriamej diskriminácie pri voľbe priezviska ženy. Tento úzus totiž rodovo nepriamo znevýhodňuje postavenie ženy. (Komanická, 2016)
Oba tieto pojmy sú paradoxne problémom práve ženskej časti populácie. Najzásadnejší problém, ktorý v tejto otázke možno vnímať, je mlčanie spoločnosti. Téma absentuje nielen na verejných fórach, ale najmä v oblasti vzdelávania, zaostáva aj legislatíva, psychológia a dokonca aj rodové štúdiá. Tak isto je kriticky vnímaná aj jej nízka medializácia, čo v konečnom dôsledku spôsobuje, že povedomie o patronymii a patrilinearite je v laickej verejnosti takmer nulové. Prečo ale samotné preberanie manželovho priezviska podlieha neúprosnej vlne kritiky zo strany niektorých feministiek?
Pozrime sa na to z praktického hľadiska. Prevzatím mena muža s pridaním koncovky -ová ide o symbolické privlastnenie manželky mužovi v rozmere celej svojej existencie vrátane neodpriteľnej časti identity. Možnosť reprodukovať manželkino meno cez potomstvo zaniká. Obhajcovia patronymie pristupujú k problému mechanizmom umlčania. Vyzdvihujú ženy, ktoré sa rozhodli podľa nich synteticky vykonštruovaný koncept patronymie ignorovať a prijímajú svoju úlohu bez zbytočného odmietania a polemizovania nad stratou identity. Ironizovanie žien, ktoré sa rozhodli ponechať si svoje rodné priezvisko či zosmiešňovanie preberania manželkinho priezviska manželom je len čiastočným odrazom našej kultúry k otázkam feminizmu a samotného postavenia žien v spoločnosti. Na druhej strane tento postoj umocňuje patriarchálnu hierarchiu. Môže za to uplatňovanie presvedčenia o tom, že „tichý“ prístup k patronymii je správny. (Komanická, 2016)
Napomáha tomu aj romantizácia manželstva, prijatie spoločného priezviska má vytvoriť jednotnú identitu a celá táto symbolika má byť niečím, čo spôsobuje v žene hrdosť. Hrdosť, že sa stáva mužovou ženou. Hrdosť, že niekomu patrí. To všetko je predpokladom dobrej manželky a matky, ktorá mužovi zabezpečí prostredníctvom potomstva pokračovanie jeho rodu. Symbolicky je teda zakrývaný ich podiel na výchove a reprodukcii. Priezvisko ako zjednotiteľ rodiny sa ale ukazuje v súčasnej dobe ako mylný fenomén, keďže rozvodovosť napriek rovnakému priezvisku je pomerne vysoká. Osobitnou situáciou je však moment po rozvode, kedy najčastejšie práve žena dostáva do výchovnej starostlivosti dieťa a pochopiteľne chce, aby mali rovnaké priezvisko. (Komanická, 2016)
Podstatnú rolu pri reflektovaní patronymie zohráva aj socializácia. Prezentovanie prijatia manželovho priezviska ako prirodzenej voľby vytvára spoločenský tlak, ktorému podliehajú ženy pri rozhodovaní. Prijať spoločenskú normu bez namietania sa javí ako najjednoduchšia možnosť. (Komanická, 2016) Avšak pokiaľ sa snažíme kritizovať prechod priezviska muža na ženu po sobáši, na mieste sa javí položiť si otázku. Je rodné meno ženy, skutočne jej menom? Pokiaľ sa pozrieme na celý problém hĺbkovo, rodné priezvisko ženy pochádza väčšinovo práve od otca, ktorý je v konečnom dôsledku predsa mužom. Rovnako ako jej matka, ktorá si buď zobrala priezvisko od svojho manžela, alebo si nechala dievčenské, ktoré je znovu priezviskom od otca. Môžeme preto konštatovať, že ženské priezviská v skutočnosti neexistujú (?)
Prechyľovanie. V nadväznosti na predchádzajúce je potrebné spomenúť termín prechyľovanie. Prechyľovanie je charakteristické najmä pre slovanské krajiny. Ide o tvorbu ženskej podoby priezviska pomocou prípony -ová. Výsledkom prechyľovania je vytvorenie ženského pendantu od mužského priezviska. Vďaka gramatickému rodu, ktorý vo svojej podstate prirodzene odráža priezvisko, slúži nielen ako súčasť identifikátora osoby, ale aj ako identifikátor pohlavia. Význam prechyľovacieho formantu -ová sa podľa niektorých názorov pripisuje privlastňovacej podobe, ktorá reflektuje mužovo vlastníctvo a silný vplyv patriarchátu. (Valentová, 2016)
Takýmto názorom by sme mohli oponovať, keďže podľa pravidiel slovenského jazyka má privlastňovací vzťah prídavného mena predstavovať krátka prípona -ova, nie dlhá ako pri priezviskách. Niektoré teórie ďalej uvádzajú, že nereflektuje vlastnícky vzťah, ale práve naopak rodinný vzťah. Ten sa najprv používa vo forme vzťahu k otcovi ako patronymický a neskôr vo vzťahu k manželovi ako maritonymický. (Valentová, 2016)
V súčasnosti je prechyľovanie najrozšírenejší spôsob voľby priezviska po sobáši. Jedná sa o citlivú tému odrážajúcu aspekty sociálne, lingvistické i politické. Prechyľovanie, rovnako ako preberanie priezviska od manžela, je odrazom identity národa poznačeného spoločenskou tradíciou. Argumenty proti tejto tradícii stavajú najmä na tom, že každá osoba má právo na svoje vlastné meno rešpektujúc jeho svojbytnosť.
Pre slovenčinu je prechyľovanie prirodzenou formou predovšetkým z hľadiska jazykového systému. Neprechýlené priezviská pôsobia neprirodzene a spôsobovali by problém v úradnom jazyku. Mohli by spôsobovať domnelú situáciu popierania ženskej identity. O prechyľovaní cudzích priezvisk bolo vedených množstvo debát. Oficiálny styk zaznamenáva priezviská cudziniek najčastejšie v neprechýlenej forme. (Valentová, 2016) Je tak možné urobiť aj v prípade písomného požiadania nevzťahujúc sa na národnosť. (Zákon č. 154/1994 Z. z.) Takáto situácia je skôr výnimkou, než pravidlom. Zdá sa tak, že prechyľovanie je pre nás najjednoduchšou a najlepšou „slobodnou“ voľbou.
Historický vývoj mena a priezviska. Výskyt mien a priezvisk od stredoveku až po súčasnosť môžeme vnímať cez niekoľko kategórií. Silnú rolu pri ich formovaní zohrávala história, národnostné pomery a lingvistika. Zamerať sa pritom môžeme ďalej na zmenu jednomennej pomenovacej sústavy na sústavu dvojmennú, kde budeme prvýkrát pozorovať predchodcu priezvisk – prímenie.
Pojem prímeno je spoločným menovateľom pre tieto dve sústavy, pretože podľa Majtána (2014) môže vyjadrovať:
1.) člen dopĺňajúci osobné meno v jednomennej sústave;
2.) člen, ktorý neúradne dotvára osobné meno s dôrazom na existenciu spoločného priezviska v spoločnosti rodín.
Tie vznikali ešte v predspisovnom období, zaznamenávané boli v mnohých archívnych dokumentoch a obligatórnu formu v podobe priezvisk dostali až v čase osvietenstva za vlády Jozefa II. Dvojmenná sústava mala so sebou priniesť lepšiu priehľadnosť a pokus o jednoduchšiu evidenciu obyvateľov jednotlivých oblastí. (Gigerová, 2002)
Vznik mien. Objavovanie mien na našom území je nutné chápať najmä cez historický kontext. Územie dnešného Slovenska bolo v ranom stredoveku osídľované pohanskými Slovanmi. Po roku 863 pohanských bohov nahradilo kresťanstvo. Spočiatku sa začali uplatňovať dva kultúrne modely súčasne, ktoré koexistovali v rovnakom priestore až kým nedošlo k takmer úplnému vytlačeniu pohanstva v prospech kresťanstva. (Tolstaya, 2021) Práve tieto dva „režimy“ – pohanstvo a kresťanstvo, silne ovplyvnili aj samotný vývoj mien.
Prvé pramene z 8. – 10. storočia zmieňujú slovanské mená z viacerých oblastí, medzi nimi aj z Nitrianska, Moravy a Panónie. Podľa zápisov bolo možné posúdiť, do akej spoločenskej vrstvy nositeľ patril. Vyššie vrstvy mali vo väčšine prípadov mená zložené s koncovkou -mir/-slav (napr. Častimir, Rastislav). Obyčajní ľudia boli nositeľmi mien odvodených zo všeobecných podstatných mien (napr. Obed, Popol, Strach). Tieto prvé zmienky o krstných menách vznikli na platforme náboženstva za účelom toho, aby sa za zapísaných mohli modliť mnísi. (Krško, 2004)
Pôvodná menná sústava pred príchodom kresťanstva bola jednoduchá. Meno, utvorené z podstatného mena, prijal jeho nositeľ pri zvláštnej slávnosti, ktorá mala predstavovať akt prijatia medzi dospelých. Vplyvom kresťanstva bol tento akt nahradený novým aktom, krstom. Tradičné slovanské mená mali byť zamenené za mená svätcov či biblických postáv. Konflikt bol napokon vyriešený prijatím jednoduchej dvojmennej sústavy, ktorá sa skladala z mena prijatého pri krste a druhého, pôvodného slovanského. Práve druhé meno malo spĺňať funkciu prímenia. Nešlo však o priezvisko v zmysle ako ho poznáme v súčasnosti. Napriek uvedenému mali pohanské mená až do 13. storočia stálu prevahu nad kresťanskými. Mnohokrát sa stávalo, že vznikali úplne nové, zmiešané mená s kresťanským základom a pohanským dodatkom alebo naopak. K upevneniu používania kresťanských mien došlo v 14. storočí po umocnení postavenia cirkvi: Medzi vtedajšími menami môžeme nájsť aj dnes známe mená ako Šimon, Adam, Jakub, Daniel… (Krško, 2004)
Vznik priezvisk. Obdobie spojené s príchodom kresťanstva na Veľkú Moravu a neskôr rané Uhorsko je charakteristické používaním jednomennej sústavy. Nárastom počtu obyvateľstva a s nutnosťou udržiavania stykov s obchodníkmi či inými tretími stranami vzniká potreba identifikovať osoby bližšie ako jedným menom. V tomto období nehovoríme o priezviskách ako takých, no zaznamenať môžeme používanie prímien.
Spôsoby, akým vznikali, boli rôzne. Mohli odrážať spoločenské postavenie alebo zamestnanie, kultúrnu či etnickú príslušnosť, miesto kde sídlil rod alebo charakteristickú vlastnosť. Často to bolo meno iného príbuzného a hlavne meno otca. Prímená sa v neskoršom období začali posúvať z generácie na generáciu, a teda môžeme konštatovať, že samotné meno bolo základom pre pomenovanie a prímenie len pomáhalo bližšie identifikovať konkrétneho jednotlivca. (Majtán, 2014)
Priezviská v určitom zmysle predstavujú nehmotné kultúrne dedičstvo, a to najmä z dôvodu, že reflektujú dejinné pomery od dôb kráľovského Uhorska. Zložitosť týchto pomerov zdôrazňuje fakt, že rané Uhorsko bolo domovom pre mnohé národnosti. Dominantné postavenie mali Maďari, početné boli slovanské národnosti, po príchode nemecky hovoriacich kolonistov aj Nemci. Opomenúť nemožno ani obdobie tureckých nájazdov, osmanské vplyvy a množstvo iných historických udalostí, ktoré ovplyvnili národnostné zloženie na našom území. (Majtán, 2014)
Odlišné spôsoby vzniku priezvisk môžeme podľa Majtána (2014) kategorizovať do niekoľkých skupín:
Priezviská z krstných mien – Predlohou pre takto tvorené priezviská boli pôvodne kresťanské krstné mená, mená svätcov, ale aj transformácie domáckych mien. Šlo napríklad o mená postáv z biblie a mená prorokov (Ábel, Izrael). Ďalej expresívnymi vyjadreniami sa pretvárali familiárne osobné mená, z ktorých bolo možné vytvoriť množstvo podôb dnes konkrétnych priezvisk. Sú to na jednej strane zdrobneniny (Bartko, Tomko), na druhej strane slová, ktoré môžu na prvý pohľad pôsobiť ako augmentatíva, napr. Michalisko, Štefanisko. Obe predstavovali synovský vzťah. Používali sa pritom aj latinizované a maďarizované podoby týchto mien. Základnú podobu priezviska predstavuje mužský rod, rovnako pri ich vytváraní boli používané markantne mužské mená (Valentová, 2016). Tvorili sa však aj priezviská zo ženských mien (napr. Dorotiak, Katrinec, Zošiak).
Priezviská z pomenovania zamestnania – Tieto priezviská vznikali z tradičných povolaní (napr. Debnár, Kováč), pričom veľa z nich pochádzalo z maďarských pomenovaní (Sabol – krajčír), z nemeckých (Bauer – roľník), ale aj latinizovaných názvov (Molitor – mlynár). Tu sa opäť prejavuje mnohonárodnostná stránka Uhorska.
Priezviská z príbuzenských vzťahov – Sem radíme priezviská, ktoré majú pôvod v rodinných stavoch (napr. baba – Babiak, otec – Očenáš, kmotor – Kmotrík).
Priezviská zo spoločenského postavenia – Spoločenské zaradenie predstavovalo príslušnosť k určitému stavu. Vyššie postavenia mali autoritu, vo všeobecnosti ju reprezentovali starci (kmeti). Práve z tohto pomenovania vzniklo mnoho priezvisk (Kmeťo, Kmeťko, Kmec…). Okrem nich to boli zemania (Zeman), richtári a funkcionári miestnej správy (Richtárik, Starší). Pôvodcom pre priezviská boli aj nižšie, poddanské stavy (Gazda, Sedliak, Slobodník).
Priezviská z miestnej príslušnosti – Podľa pôvodu vznikali priezviská z názvov miest alebo osadných názvov, prípadne mohli byť indikátorom predchádzajúceho sídla rodu, pri nižšej šľachte dokonca majetkovej príslušnosti. Typickým príkladom je priezvisko Ostrihoň. Medvecký (1995, s. 119) o tomto priezvisku uvádza: „Pochádzajú z Ostrihoma a tak sa aj predtým volali.“
Priezviská z obyvateľských mien a z prídavných mien kreovaných z názvov osád alebo krajov – Podobne ako pri predchádzajúcej kategórii majú pôvod viažuci sa na miesto. Tvorené sú z obyvateľských mien (Krňan, Malatinec) alebo z adjektív (Gombaský, Krempaský). Príbuzné sú aj také priezviská, ktoré boli odvodené z názvov krajov či administratívnych celkov (Hronec, Podpoľanec).
Priezviská z etnických a národnostných pomenovaní – Príslušníci určitej etnicity boli podľa nej zároveň pomenovaní. V Uhorsku to boli priezviská ako Slovák, Cigáň, Uhor, Tatar. Podobne vznikali priezviská aj z konfesnej príslušnosti (Gereg – gréckokatolík).
Priezviská z vlastností – Jednou z najrozšírenejších skupín, na báze ktorej vznikali priezviská, sú vlastnosti a charakterové črty človeka. Opisovali buď fyzické rysy (Černák, Krivý, Široký), alebo jeho vnútorné vlastnosti (Chytrý, Múdry, Smutný). Častý spôsob, akým boli vyjadrované vlastnosti, bolo používanie metafor odvodených z pomenovaní rastlín (Hraško, Mak, Smrek), zvierat (Blcha, Líška, Sokolík) a neživých predmetov (Kapec, Klát, Svoreň).
Osobitnú pozornosť si zaslúži vývoj ženských pomenovávaní. Ženy boli identifikované vo vzťahu k mužskému, respektíve manželovmu rodnému menu. Spočiatku to znamenalo pripojenie mužovho mena v základnej podobe k rodnému menu ženy, neskôr pribudla možnosť pripojenia manželovho mena s koncovkou -ová/ka. (Gigerová, 2002) Prvýkrát tu môžeme hovoriť o prechyľovaní. Vyvíjalo sa spoločne s dvojmennou pomenovacou sústavou, ktorej počiatky datujeme do 13. storočia. (Valentová, 2016) Významným prameňom je Žilinská kniha zmieňujúca ženské mená a dokonca prechýlené priezviská. Príkladom je zápis zo začiatku 16. storočia – „Item humno kúpivše vod dobré paměti Margethy Ilowske, mateře manželky své“ (Chaloupecký, 1934: 150)
Môžeme konštatovať, že mená žien boli už v minulých storočiach uvádzané predovšetkým vo vzťahu k mužovi. Pre bližšiu charakteristiku sa používalo pomenovanie ženy ako manželky – k mužovi, dcéry – od otca alebo vdovy – po mužovi. Zaujímavým spôsobom, akým môžeme nájsť pomenovanie žien, je uvedenie vulgarizmu vo vzťahu k nemanželskému spolužitiu. Svedčí o tom napríklad slovné spojenie uvedené v zápise „geho kurwa Marussa“. (Gigerová, 2002: 137) Už v starších záznamoch je viditeľné patriarchálne nastavenie spoločnosti vyobrazujúce ženy nie ako samostatné bytosti, ale vzťahovo viazané na mužov.
Pohľad feminizmu. Poukázať na postavenie žien, na otázku manželstva vo všeobecnosti a na preberanie priezviska od manžela chceme aj prostredníctvom feministických priziem. Pokúsime sa zodpovedať, či je rovnosť garantovaná pri manželstve len teoretickou alebo faktickou a či je preberanie manželovho priezviska skutočne „antifeministické“, ako sa môže na prvý pohľad javiť. Demokratická laická spoločnosť opierajúca sa o princíp rovnosti sa v súčasnosti nezaoberá takýmito otázkami. Iniciatívu otvárať diskusiu pozorujeme predovšetkým na akademickej pôde, v oblasti sociálnych a rodových štúdií a feministických hnutí.
Pohľad feminizmu na manželstvo. Aj zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov apeluje na rovnosť medzi manželmi v právach a povinnostiach. Určuje povinnosť žiť spolu v zmysle vytvorenia spoločenstva, ktoré bude napĺňať manželský účel, vernosť, vzájomný rešpekt, dôstojnosť, povinnosť pomáhať si, spoločnú starostlivosť o deti a vytváranie zdravého rodinného prostredia. Môžeme teda tvrdiť, že legislatívne je manželstvo skutočne postavené na princípe rovnosti oboch manželov, muža aj ženy.
Rovné postavenie v manželstve nebolo vždy samozrejmosťou. Od čias antiky bola žena postavená do značne znevýhodnenej situácie. Jej spoločenské postavenie sa odvíjalo od vzťahu s otcom a neskôr od vzťahu s manželom. Z týchto čias poznáme dva typy manželstva. Manželstvo cum manu, kde sa manželka podrobila moci svojho manžela, a manželstvo sine manu, kde sa manželka nepodrobila manželovej moci. (Dostalík, 2022) V stredoveku bolo od žien očakávané, že pokiaľ nevstúpia do mníšskeho rádu, stanú sa manželkami. Podľa vtedajšej mienky bola žena pripravená na sobáš počiatkom puberty a schopnosťou sexuálne žiť. Dievčatá sa tak mohli sobášiť skôr než chlapci. (Brundage, 1987) Manželstvo v stredoveku vo väčšine prípadov nevznikalo z lásky či vzájomnej náklonnosti. Veľký dôraz sa kládol skôr na politickú a majetkovú funkciu. Vo vyšších vrstvách boli manželky považované za oporný bod citového vyváženia medzi šľachtickým dvorom a svokrovcami. Počítalo sa s tým, že v manželstve bude zabezpečená jednomyseľnosť, a to práve vďaka tomu, že sa podriadi manželovi. Rovnaký princíp podriadenia sa sa uplatňoval aj v nižších vrstvách. (Vecchio, 1992)
Feministická kritika je postavená na niekoľkých princípoch. Prvý argument je, že manželstvo tendenčne posilňuje rodovú deľbu práce a závislosť žien od manžela. Prioritne sa o domácnosť stará manželka a v čase po pôrode, kedy žena zostáva na materskej dovolenke, je hlavným zdrojom príjmu muž. (Chambers, 2012)
Ďalším argumentom proti je, že manželstvo stavia ženskú populáciu do znevýhodnenej pozície preto, že obmedzuje ich ambície a možnosti. Zásluhu v tomto prípade si nesie celá spoločnosť, keďže vytvára na ženy tlak v smere vyobrazujúcom úspešnú ženu ako manželku. Pokiaľ žena nie je vydatá, spoločnosť má tendenciu takúto ženu brať ako menej úspešnú, zlyhávajúcu v oblasti vzťahov. Ďalším aspektom tohto argumentu je aj fakt, že vydaté ženy ašpirujú k výberu menej prestížneho povolania, keďže sa od nich očakáva vystupovanie v roli matky. (Chambers, 2012)
Tretím argumentom je znevýhodňované postavenie homosexuálov. Manželstvo je prioritne reprezentované ako zväzok medzi mužom a ženou. Niektoré krajiny zaviedli možnosť uzatvárania manželstiev a registrovaných partnerstiev aj medzi pármi rovnakého pohlavia. Keďže je však táto problematika natoľko rozsiahla, že by si zaslúžila osobitný priestor, pre naše potreby sa zameriame na tento fakt len vo všeobecnej rovine. (Chambers, 2012)
Feministické postoje k otázke manželstva sú rôznorodé. Paradoxom je, že znevýhodnené sú podľa názorov účastníčky manželstva, ale aj tie, ktoré sa ho nezúčastňujú. Tieto dva protichodné názorové prúdy môžeme vyriešiť konsenzuálnym vyjadrením. Manželstvo ako inštitút vytvorený človekom garantuje zákonnú rovnosť jeho účastníkov, avšak o jeho faktickej rovnosti rozhodujú oni sami. Manželia vstupujú do zväzku dobrovoľne a mali by byť oboznámení s jeho následkami a právami a povinnosťami vyplývajúcimi z neho. Manželstvo môže byť kompatibilné s feminizmom, jeho kultúrna a spoločenská funkcia poukazuje na to, že nebolo zriadené za účelom degradovať alebo znevýhodňovať postavenie jedného z pohlaví. Problémy postavenia žien, s ktorými sa pri manželstve môžeme stretnúť, v konečnom dôsledku pramenia z patriarchálneho nastavenia spoločnosti a nie manželstva samotného.
Kritika preberania manželovho priezviska. „Je to skutočne veľmi zvláštna a radikálna myšlienka, že žena by mala nominálne zmiznúť len preto, že sa vydala.“ (Goodman, 1974). Napriek pokračujúcemu pokroku smerom k rodovému egalitarizmu predstavuje prijímanie manželovho priezviska po sobáši jednu z foriem problematiky v rodovej praxi. Táto norma zostáva v mnohých kultúrach odolná voči zmenám. Hoci sa praktiky kultúry priezvisk na celom svete líšia, tento druh praxe rodového pomenovávania súvisiaceho s manželstvom sa môže v 21. storočí zdať trochu zastaraný. (Chayinska a kol., 2021)
Feministické teórie koncentrované na oblasť rodového rovnostárstva zaraďujeme do tzv. druhej vlny feministických hnutí. Kým prvá vlna bola zameraná na riešenie verejných otázok, kritík a štruktúr, sociálnych problémov, v druhej vlne má feministická rétorika skôr individualistický charakter. Orientuje sa na osobné potreby a na autonómne konanie jednotlivcov. Práve počas druhej vlny môžeme sledovať nárast záujmu o našu problematiku. V stredobode feministických ideí o spoločnom manželskom priezvisku, po manželovi, je myšlienka patriarchálne orientovanej spoločnosti. Preberanie manželovho priezviska vnímame ako niečo prirodzené, pretože okrem spoločnosti sa s tým stretávame aj v masmédiách. Umiestňovanie manželských pomenovaní do beletrie vyvoláva dojem, že ide o čosi bežné. Na druhej strane, ženy majú príležitosť vyjadriť pri otázke prevzatia manželovho priezviska svoj postoj k tradičným koncepciám manželstva a práv žien v ňom. (Ebeling, 2005)
Určitú rolu zohráva aj sexizmus. Vo všeobecnosti sexizmus predstavuje akceptovanie ženskej podradenosti vo vzťahu k mužskej nadradenosti. Táto ideológia ospravedlňuje rodovú nerovnosť v spoločnosti a podporuje patriarchálnu filozofiu taktiež v manželstve. Rozoznávame dva druhy sexizmu, ambivalentný a miernejšiu formu, benevolentný. Prvá forma reflektuje nepriateľský postoj zahŕňajúci silné negatívne pocity antipatie a nepriateľstva voči opačnému pohlaviu. Benevolentný sexizmus zahŕňa relatívne pozitívne, no povýšenecké presvedčenia o ženách v ich obmedzených pozíciách. Jednotlivci súhlasiaci s benevolentnými sexistickými myšlienkami zvyčajne vnímajú ženy ako krehké a zraniteľné stvorenia, ktoré potrebujú ochranu a vedenie mužov. Benevolentný sexizmus teda predstavuje vyjadrenie mužskej dominancie v neagresívnej podobe.
Niektoré štúdie zdokumentovali, že sexistická ideológia má veľký vplyv na podporu patriarchálneho postavenia v manželstve, ktoré vedie k podpore a ochrane mužskej dominancie v klasickej rodine. Dôvodom, prečo táto teória ovplyvňuje rozhodovanie žien pri rozhodovaní sa o priezvisku po sobáši je, že neprispôsobenie sa spoločenskej konvencii dominujúceho muža môže byť ostatnými vnímaná ako systém ohrozujúce správanie a narúšanie tradičných rodových rolí. Môžeme konštatovať, že preberanie manželovho priezviska, ako zakorenená a prevládajúca črta heterosexuálnych manželstiev v mnohých kultúrach na celom svete, je jedným zo spôsobov, ako zachytiť vplyv sociálno-psychologických mechanizmov podporujúcich mužskú dominanciu a patriarchálny rodinný systém vo vzťahu k ženám, príslušníčkam historicky znevýhodnenej rodovej skupiny.
Negatívny fakt podporujúci túto ideológiu je mienka samotných žien, ktoré často samy nevedome podporujú sexistické myšlienky zapríčiňujúce rodovú nerovnosť. (Chayinska a kol., 2021) Spôsob, akým by sa dalo predchádzať podpore rodovej nerovnosti, je edukácia a zvyšovanie povedomia o rodovej problematike a nazeranie na ňu cez historický kontext.
K spoločnému manželskému priezvisku sa vyjadrilo množstvo súčasných osobností. Mnohé ženské celebrity museli čeliť kritike práve preto, že si vzali manželovo priezvisko, čo niektoré feministky považujú za antifeministické. Vyhlásenia o podpore feministických ideí sa mohli v tej chvíli zdať absurdné, opak je však pravdou. Nejde o samotné prijatie priezviska manžela, ale o rozhodnutie, ktorému žena vo chvíli pred sobášom musí čeliť. O feminizme môžeme hovoriť aj v prípadoch, kedy sa žena dobrovoľne rozhodne prevziať priezvisko manžela, pretože je to jej voľba. O feminizme môžeme hovoriť aj pokiaľ sa žena rozhodne nechať si svoje dievčenské priezvisko. Podporovať ženské práva v tomto prípade nemusí znamenať „plávanie proti prúdu“. Individualistický princíp a rovnosť pohlaví, ktorá má byť garantom feminizmu, spočíva v rešpektovaní názorov a rozhodnutí ako žien, tak i mužov.
Záver. Súčasná progresívna spoločnosť vytvára vhodné podmienky pre kritické debaty v mnohých odvetviach. Jednou z nich je aj oblasť ženských práv a feministických ideí.
Krstné meno má dôležitý nielen právny, ale i psychologický charakter, pretože prostredníctvom neho si človek vytvára identitu a zaraďuje sa tak do fungujúcej spoločnosti ako osobitný jedinec s individuálnymi znakmi. Priezvisko tvorí spoločného menovateľa a vytvára identitu rodiny. Reflektuje zložité historicko-kultúrne pomery a jeho odkaz sa dá považovať za kultúrne dedičstvo. Fenomény patrilinearity, patronymie a prechyľovania silne rezonujú v spoločnosti už niekoľko stáročí, dôsledkom čoho je, že prijatie manželovho priezviska evokuje čosi prirodzené a správne.
Ústredným znakom druhej vlny feministických hnutí je jeho individuálny charakter. O individualistickom ponímaní ženy cez inštitút mena a priezviska je možné hovoriť aj v súvislosti s manželstvom. Teoretická rovnosť garantovaná manželstvom vyplýva zo súčasnej právnej úpravy, no faktická rovnosť moderných manželstiev je otázkou praxe. Feministické teórie predkladajú niekoľko argumentov v neprospech manželstva. Spomínajú napríklad posilňovanie tendenčnej deľby práce alebo znevýhodnenie postavenia žien v dôsledku očakávaní spoločnosti. Faktom zostáva, že pomery v manželstve závisia od jeho účastníkov.
Kritika neobišla ani preberanie manželovho priezviska po svadbe. Táto tradícia je príznačná pre takmer všetky oblasti sveta. Podľa niektorých názorov ide o znak silne orientovanej patriarchálnej spoločnosti. Preberanie manželovho priezviska je ženám podsúvané zo všetkých strán a to má predstavovať silný faktor pri rozhodovaní sa ženy o svojom priezvisku v manželstve. Silnú rolu pritom zohráva aj sexizmus zakorenený ako spoločenská konvencia a jeho charakter odrážajúci sa vo vnímaní ženy ako slabšieho pohlavia. Často samé ženy svojou nevedomosťou prispievajú k posilňovaniu tohto fenoménu.
Čo však zostáva dôležitým pri rozhodovaní sa ženy o priezvisku v manželstve, je jej vlastná vôľa. Pokiaľ sa žena riadi slobodným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či toto konečné rozhodnutie bude zhodné so spoločenskými konvenciami alebo nie, môžeme hovoriť o rozhodnutí v súlade so ženskými právami.
Literatúra:
BEHIND THE NAME.: Dominika. 2020. [online] (cit. 25-09-2022) Dostupné na: https://www.behindthename.com/name/dominika
BELÁKOVÁ, M.: Vlastné meno ako príbeh a hra. Trnava: TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS, 2010.
BRUNDAGE, J.: Law, Sex, and Christian Society in Medieval Europe. Chicago: The University of Chicago Press, 1987.
COUNCIL OF EUROPE PORTAL. Sex and gender. 2022. [online] (cit. 25-09-2022) Dostupné na: https://www.coe.int/en/web/gender-matters/sex-and-gender
DOSTALÍK, P.: Od sestry k nuzné vdově. Změny postavení manželky v římském dědickém právu. Právněhistorické studie roč. 52 č. 2, 2022, s. 25 – 35.
EBELING, M. R.: Women‘s Marital Surname Choice and the Rhetorical Act. Diplomová práca. University of Rhode Island. 2005.
GHOSH, K. – STEVENS, CH.: Baby names in England and Wales: 2021. 2021. [online] (cit. 22-05-2022) Dostupné na: https://www.ons.gov.uk/peoplepopulationandcommunity/birthsdeathsandmarriages/livebirths/bulletins/babynamesenglandandwales/2021#top-baby-names
GIGEROVÁ, M.: Antroponymá v textoch administratívno-právneho charakteru v mladšom predspisovnom období. In: ŽIGO, P. – MAJTÁN, M. Vlastné meno v komunikácii. 15. slovenská onomastická konferencia Bratislava 6. – 7. septembra 2002. Bratislava: Veda, 2003, s. 131 – 141.
GOODMAN, E.: The Name of the Game. Boston Globe 30 (24. sept. 1974)
HIMES, M.: The Power of Names: Uncovering the Mystery of What We Are Called. Lanham: Rowman & Littlefield Publishers, 2016.
CHALOUPECKÝ, V.: Kniha Žilinská. Bratislava: Učená společnost Šafaříkova. 1934.
CHAMBERS, C.: Feminism, Liberalism and Marriage. University of Cambridge In: Annual Meeting of the American Political Science Association in Washington DC, 2012.
CHAYINSKA, M. – ULUĞ, Ö. M., – SOLAK, N. – BETÜL K. – ÇUVAŞ, B.: Obstacles to Birth Surname Retention Upon Marriage: How Do Hostile Sexism and System Justification Predict Support for Marital Surname Change Among Women? Frontiers in Psychology roč. 12, 2021.
JAZYKOVÁ PORADŇA.: Môže byť Alex mužské aj ženské meno? 2018. [online] (cit. 22-05-2023) Dostupné na: https://jazykovaporadna.sme.sk/q/9197/
KOMANICKÁ, D.: Patronymia a patrilinearita vo vzťahu k nerovnému postaveniu žien v spoločnosti. In: Prechyľovanie áno-nie?, Bratislava: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, 2016.
KOŠKOVÁ, M. – SATOŁA-STAŚKOWIAK, J.: General masculine gender and masculinization in Slovak, Polish and Bulgarian language environment. Bratislava: Slavica Slovaca, 2017.
KRŠKO, J.: Vplyv pohanstva a kresťanstva na formu vlastných mien našich predkov. In: Pohanstvo a kresťanstvo. Bratislava: Chronos, 2004.
LARSON, C.: Naming Baby: The Constitutional Dimensions of Parental Naming Rights. The George Washington Law Review roč. 80, č. 1, 2012, s. 159 – 201.
LINHART, J. – VODÁKOVÁ, A.: Veľký sociologický slovník I. Praha: Vydavatelství Karolinum, 1996.
MAJTÁN, M.: Naše priezviská. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, 2014.
MEDVECKÝ, K. A.: Monografia Detva. Zvolen: Združenie Jas, 1995.
PILCHER, J. 2017. Names and “Doing Gender”: How Forenames and Surnames Contribute to Gender Identities, Difference, and Inequalities. Sex roles roč. 77, 2017, s. 812 – 822.
SITA. Najobľúbenejšie mená novorodencov v roku 2022 boli Sofia a Jakub. Pozrite si celkový rebríček. 2022. [online] (cit. 22-05-2022) Dostupné na: https://sita.sk/najoblubenejsie-mena-novorodencov-v-roku-2022-boli-sofia-a-jakub-pozrite-si-celkovy-rebricek/
TOLSTAYA, M. S.: Christianity and Slavic Folk Culture: The Mechanisms of Their Interaction. Religions roč. 12, č. 7, 2021, s. 459
VALENTOVÁ, I.: Prechyľovanie priezvisk a jeho vývin na Slovensku. In: MOLNÁR SATINSKÁ, L. – VALENTOVÁ, I. Prechyľovanie: áno-nie?, Bratislava: Veda, 2016, s. 11– 22.
VECCHIO, S.: The Good Wife. In: A History of Women: Silences of the Middle Age, Ed. Klapisch-Zuber, Ch. Cambridge: Belknap Press of Harvard University Press, 1992.
Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov
Zákon č. 154/1994 Z. z. o matrikách v znení neskorších predpisov
Zákon č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov
Poznámky:
3. Onomastika zahŕňa okrem rodových mien aj ojkonymá, hydronymá či oronymá. Na problematiku
rodových mien je zameraná antroponomastika.
4. S územím Slovenska sa spája slovanská kultúra a práve z tohto obdobia pochádzajú niektoré typické
mená ako Svätopluk, Radoslav, Rastislav a i. (Krško, 2004)
5. Platí v súvislosti s inštitútom prechyľovania. Neplatí však generálne. Výnimkám a vývoju sa budeme
venovať v ďalšej kapitole.
6. Vo väčšine prípadov počítame s tým, že rodičia majú spoločné priezvisko.
7. V zásade je najčastejšou príponou -ová. Podľa druhu priezviska, z hľadiska lingvistiky, môžeme nájsť
aj iné prípony, napr. Malá, Kamenská, Hradecká..