Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Táto (eticko-axiologická) dimenzia konceptu v reálnom svete vymedzuje celú hodnotovú škálu-od negatívnych a deštruktívnych vplyvov (napríklad spomenutá asimilácia) až po najoptimálnejší ideálny bezproblémový model koexistencie rozdielnych spoločností/kultúr. Inak povedané, prvú limitu charakterizuje strach z protikladného pôsobenia multikulturalizmu na v podstate etno (alebo inak) ­centrické [5] snahy o udržiavanie vlastnej kultúrnej identity [6], a pochybnosti o možnom prínose niečoho pozitívneho a cenného z kultúry cudzej do kultúry vlastnej. Odpor pramení i z predstavy o relatívnej nezlučiteľnosti kultúr, nulovom potenciáli transmisie niektorých exkluzívnych prvkov. Alebo naopak, práve difúzia týchto prvkov je považovaná za smrtonosnú pre kultúru vlastnú [7]. Perspektíva nivelizácie pôvodnej kultúry a kultúry imigrantov do akejsi vágnej paneurópskej kultúry s pochybnou identitou je nočnou morou mnohých odporcov využitia koncepcie multikulturalizmu v reálnej európskej politike súčasnosti. V euroamerickom kultúrnom priestore je multikulturalita realitou, aj s príslušnými problémami, na čo musí reagovať nielen svet politický a akademický, ale i verejnosť. Multikulturalizmus je skutočnosťou v prítomnosti. To, čo predstavuje, nemožno ignorovať ani odstrániť nijakým jednoduchým spôsobom (konečným riešením). Intuitívne sa rysuje otázka, čo by sa zlepšilo, keby sa tak ne/stalo.

Opozíciou snahy o kultúrnu izoláciu je myšlienka kultúrneho pluralizmu a tolerancie, racionálne a chladnokrvné využitie (multi)kultúrnej reality pre konkrétne ciele. Javí sa nepochybne konštruktívnejšou, ako snaha (snívanie) proti prúdu vrátiť kultúrnu čistotu jednotlivým priestorom/národom. Mimochodom, samotná čistota kultúry je relatívna. Účelovo a pomerne efektívne je reprezentovaná i národnou kultúrou-tiež konštruktom. Bezkonfliktné spolunažívanie rozdielnych kultúr v jednom priestore je manifestovaným želaním väčšiny jeho obyvateľov. Konflikty sa úspešne pripisujú kultúrnej rozdielnosti a preto je manažovanie prebiehajúcej akulturácie na všetkých úrovniach sociálnej štruktúry, od jednotlivca, rodiny a lokálne spoločenstvá, cez región a štát, po kontinent a svet, nevyhnutným nielen politickým, ale i občianskym projektom. Skúmaním akulturácie v makroprostredí je možné perspektionalizovať, aj ovládať. Príkladom je politická moc kumulovaná v nadnárodných korporáciách, globalizácia trhu a kultúry. Tú nositelia spravidla radi prezentujú, chránia a vyhlasujú za dôležitú súčasť ich identity. V súvislosti s tempom a mierou migrácie kultúrnych prvkov v posledných desaťročiach narastá aktuálnosť koncepcie multikulturalizmu, a to bez ohľadu na to, či je chápaný ako dobro alebo zlo.

• Praktická (aplikovaná) dimenzia-„ako na to“

Takéto chápanie pojmu smeruje k naplneniu normatívno-etického ideálu rovnosti znevýhodnených skupín (ako cieľ, alebo ako prostriedok k naplneniu občianskej rovnosti [8]). V praxi sú to najmä oblasť výchovy, vzdelávania a verejnej politiky.

Kritika: Koncept multikultúrnej výchovy poukazuje na diferencie, čím udržuje uvedomovanie si odlišností a neustále aktualizuje vzájomný substitučný vzťah majority a minority. Permanentne determinuje postavenie členov ako apriori znevýhodnené alebo zvýhodnené. Samotná problematika etnicity alebo konfesionality prítomná vo vzdelávaní je nástrojom vytvárania a udržiavania etnických alebo konfesionálnych diferencií.[9] Sociálne a individuálne rozdielnosti (vlastnosti jedinca), ktoré by v skutočnej občianskej spoločnosti mali byť primárne, sa tak strácajú. Práve tie však zohrávajú rozhodujúcu úlohu v socializácii jednotlivca, respektíve mali by. V občianskej spoločnosti, ktorú sa projekt multikultúrneho vzdelávania podujal vytvoriť, by mal člen získavať status a sociálne roly práve prostredníctvom nich. Jednotlivci v reálnom svete sú stigmatizovaní primordialitou a spoločenskými stereotypmi v prvom rade ako členovia minority-prostredníctvom kultúry. Tú predstavujú mnohokrát majoritou vybraté symboly a ornamenty (podľa rovnakého kľúča pri všetkých minoritách, často bez ohľadu na to, čo si o tom myslia oni). Prostredníctvom nich všetkých učí, ako jednotlivcov vnímať. Vzdelávacie programy by mali byť denacionalizované, deetnizované a deideologizované, zameriavať sa na to, čo reálne determinuje život jednotlivcov a rodín, ktoré sú prostredníctvom projektu minoritných kultúr do nich zaradené. Inak nie je možné uvidieť jednotlivca ani nič iné, len majoritou vytvorené prefabrikované etnické kultúry.

Čo môže znamenať kultúrna identita pre ľudí vyčlenených zo spoločnosti na predmestia a do nelegálnych osád? Je pre nich dôležitejšia táto nálepka majority, alebo sociálne istoty, i keď neraz za cenu asimilácie? Multikulturalizmus nemôže pod hlavičkou kultúry alebo etnicity vyriešiť všetky sociálne problémy. Mnohokrát je ľahšie sociálne problémy jednotlivcov a rodín vysvetliť kultúrnou nekompatibilitou a príslušnosťou k minorite. No je to vždy aj pravdivé? A v prípade, že sociálne/socializačné problémy jednotlivcov a rodín skutočne sú výsledkom odlišnosti a kultúrnej nekompatibility, garantuje multikulturalizmus ich odstránenie? Alternatívou multikultúrnej politiky je sociálne inkluzívna politika [10], ktorá by to kultúrne odsúvala za sociálne. Podstatné je zameranie sa na jednotlivcov a rodiny, ktorým musia byť zabezpečené rovnaké príležitosti, práva, slobody i povinnosti. Minoritný status by mal byť v otvorenej spoločnosti zvoleným, nie pripísaným. Bez akejkoľvek (pozitívnej aj negatívnej) diskriminácie.[11]

Multikulturalizmus-reflexia rozdielnosti

Multikulturalizmus principiálne nerieši vzťah majority a minority, ani princípy ich existencie. Je nástrojom takéhoto (často i pravdivého) vymedzenia reality. V skutočnosti rieši rozdielnosť a jej kritériá ako kľúča k vytváraniu spoločenských kategórií a skupín. V tejto súvislosti sa chápanie multikulturalizmu presnejšie javí ako „koncepcia, ktorej cieľom je teoretická analýza potencií bezkonfliktného a pokiaľ možno vzájomne obohacujúceho spolužitia rozmanitých spoločností a kultúr na prelome tisícročí“. (GAŽOVÁ 2003:54).

1. „Multikulturalizmus označuje buď reálny stav existencie mnohých kultúr vedľa seba (v jednom regióne, v jednom štáte a pod.)“ -čiže multikultúrnosť; 2. „ideológiu proklamujúcu takúto skutočnosť ako nevyhnutnosť“ (MISTRÍK 2005: 54); alebo 3. spôsob politického manažmentu. Stretávanie sa kultúr nie je len obyčajnou koexistenciou rôznych kultúr vedľa seba. „Aj Židia a Palestínci žijú vedľa seba tisícročia a predsa si nerozumejú, dokonca sa zabíjajú.“ (MISTRÍK 2005: 56­57) Je záležitosťou medzikultúrneho porozumenia, empatie a tolerancie. Otázkou je, v akých podmienkach je toto porozumenie vôbec možné? Nie je možné vtedy, ak sa ekonomicky alebo politicky silnejšia kultúra snaží v zmysle kultúrneho imperializmu ovládnuť tú druhú, slabšiu. (MISTRÍK 2005)

Opäť sa ako problém javí substitúcia vzťahu silnejšej (zväčša majoritnej) a slabšej (zväčša minoritnej) kultúry. Sila a majoritnosť kultúry vždy nespočívajú v počte jej nositeľov (dôkazom čoho sú napríklad kolonializmus v Amerike, Indii či Afrike), ale na technologickej a politickej vyspelosti (schopnosti a zručnosti ovládať). Problémom je teda nerovnosť v rôznych podobách. Tá je sociálnym faktom. Kľúčová otázka sa teda netýka existencie rozdielností či nerovností, ako sa často mylne domnievame. Ich odstránením sa problémy spolužitia kultúr nevyriešia. Odstránenie rozdielov ako také je utopickou predstavou. Skutočným problémom je chápanie tej istej veci (sociálnej situácie) ako rozdielnosti alebo ako nerovnosti. Tolerancia rozdielnosti v duchu kultúrneho pluralizmu-áno, tolerancia nerovnosti-nie. Ak kultúra chápe konkrétnu situáciu ako nerovnosť, bojuje o svoju identitu. Ak ako rozdielnosť, existujú spôsoby adaptácie a kompromisu. Problém nastáva, ak jedna skupina (kultúra) chápe jedno ako rozdielnosť a druhá ako nerovnosť. Vtedy druhá prirodzene reaguje odporom (proti nerovnosti), ktorý je pre prvú nepochopiteľný (prečo bojujú proti rozdielnosti?). Problémom multikulturalizmu je teda identifikácia veci (javu, procesu, situácie) ako rozdielnosti alebo ako nerovnosti.[12] Toto riziko bytostne vyplýva z kultúrnej rozdielnosti. Narastá nedostatkom kontaktu a komunikácie, dogmatizmom (neochvejným zotrvávaní na svojich už prežitých ideách a predstavách), fundamentalizmom (iracionálne prehnanej proklamácii svojich ideálov a predstáv) a absenciou spoločných cieľov, projektov a záujmov. Takýto konflikt je buď nedorozumením, vyplývajúcim z nevedomosti, slovami Geerzta “to, čo nám znemožňuje pochopiť, čo ľudia robia, je nedostatok oboznámenosti s ich svetom predstáv, v ktorom činy sú znakmi“ (GEERTZ 2000: 23), ale je aj výsledkom sofistikovanej politickej alebo ekonomickej stratégie jedných voči druhým. „Úspech populistickej politiky nie je podmienený iba jej schopnosťou osloviť zákazníkov štvrtej cenovej skupiny.“ (BROŽÍK 2006: 88) Nedorozumenie je v takýchto prípadoch vykonštruovaným nástrojom na dosiahnutie mnohokrát úplne iných cieľov.

Príkladom je interpretácia arabského sveta západným prostredníctvom islamského fundamentalizmu. Jej účelovosť je maximálne zjavná a jediným vysvetlením akceptácie a konzumácie takýchto myšlienok verejnosťou je nevedomosť vyplývajúca z neznalosti. V prípade znalosti (je totiž vylúčené, aby politické špičky a spoločenské elity boli neznalými, naopak, majú najviac informácií) je jediným relevantným dôvodom jej využitie k polarizácii verejnosti a získanie jej (aspoň tichého) súhlasu pre realizáciu svojich cieľov. Mimochodom, stačí, aby sme namiesto slovného spojenia arabský svet použili židovský svet a namiesto islamského fundamentalizmu sionizmus [13], a ocitneme sa v Európe medzivojnového obdobia, v očakávaní nasledujúcej genocídy, s tichým súhlasom európskej verejnosti a elít.

Otázky globalizácie, EU, svetovej kultúry či multikulturalizmu sú podstatné nielen na spoločenskej, politickej a ekonomickej makroúrovni, alebo ako problém tých druhých (vo Francúzsku, v Nemecku, v USA ap.). Sú súčasťou každodenného života čoraz väčšej časti obyvateľstva celého sveta na mikroúrovni, v prostredí rodiny, lokálnej society, regiónu. V súvislosti s politicko­ekonomickými zmenami v stredoeurópskom priestore v 90. rokoch 20. storočia a politickým usporiadaním novej Európy, ekonomickou expanziou Ázie a globálnym migračným vývojom nastal pohyb kultúr, dovtedy eliminovaný studenou vojnou.

Konflikt kultúr alebo model optimálneho spolužitia (?)

Vysokým potenciálom štúdia multikulturalizmu v domácich podmienkach disponujú strediská cestovného ruchu. V tomto prostredí totiž neexistuje substitučný vzťah majority a minority. Samotné pojmy majorita a minorita je potrebné chápať skôr ako autochtónna kultúra (domáce obyvateľstvo-poskytovatelia služieb) a cudzia kultúra (hostia-cudzinci-klienti). Akákoľvek vzájomná substitúcia by porušila rovnováhu nastolenú legitímnosťou prítomnosti každého z nich. Prítomnosť a z nej vyplývajúce členstvo v societe strediska cestovného ruchu sú dobrovoľné, respektíve vyplývajú z individuálnych cieľov každého. V prípade porušenia vzájomného konsenzu-takého spolužitia, v ktorom sú všetci relatívne spokojní, by sa sociálna štruktúra prostredia zrútila, societa rozpadla, lokálna turistická kultúra zanikla.[14] Vzťah kultúr, ktoré tu spolu existujú, je racionálny a účelový. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že nie je zaťažený minulosťou, predsudkami ani súčasnou politikou. Neznamená to, že predsudky sú vysvetlené a vymazané, že krivdy z minulosti zabudnuté, alebo že isté napätie medzi kultúrami neexistuje. Predsudky sú stopou minulosti, súčasťou identity a jedným z nástrojov identifikácie nás aj tých druhých. Majú nenahraditeľnú funkciu. Je pravda, že medzikultúrne napätie je prítomné, automaticky stigmatizuje niektoré skupiny klientov len na základe etnokonfesionálnej príslušnosti, no je latentné a nemá rozhodujúci vplyv. V skutočnosti ide o obchod, ktorého súčasťou je i kultúrny biznis.[15] Z neho vyplývajúce rôzne záujmy všetkých zúčastnených ich nútia k adaptácii na spoločný, všetkým viac či menej zrozumiteľný systém spoločnej existencie-lokálnu kultúru.[16] Zmena prostredia z domáceho na turistické (pre domácich aj cudzích) a intenzívny interpersonálny kontakt spúšťajú medzikultúrnu komunikáciu, ktorá modeluje vzájomné názory a postoje. Niekedy inak, ako ich prezentujú médiá.[17] Obchodné kontakty domáceho obyvateľstva a klientov, ak sú opakované a dlhodobé, v mnohých prípadoch prerástli do priateľských či intímnych vzťahov. V niektorých prípadoch i do manželstva. Vznikajú tak multikultúrne (multietnické a multikonfesionálne) rodiny.

Kultúrnou rozdielnosťou dochádza k mnohým situáciám, ktoré je potrebné riešiť tak, aby boli spokojné obe strany.[18] Mnohí zamestnanci v cestovnom ruchu nevedia, z čoho pramenia odlišnosti v správaní klientely, kde a aké sú jej eticko-normatívne limity a aké sú ich kultúrne vzory. Čo je pre konkrétnych hostí kľúčové a nezmeniteľné a na čo sa bez problémov môžu, taktným naznačením personálu, sprievodcov alebo tlmočníkov, aspoň dočasne adaptovať. V prípade absencie multikultúrnej výchovy to zamestnanci môžu zistiť len vlastnou praxou, pričom tým neraz vznikajú konfliktné, nepríjemné a trápne situácie. Môžu prísť o klienta. Ďalším spôsobom je tradovanie informácií v rámci socioprofesijnej skupiny (hotelový, reštauračný, zdravotnícky personál ap.) o divnom správaní a nezmyselných požiadavkách nejakej skupiny klientov. Zvyčajne je vysvetlené ľudovým modelom alebo nevysvetlené. Bolo by chybou vzťah domácich a klientov idealizovať, no vzhľadom na doterajšie skúsenosti a samotný zmysel cestovného ruchu je možné konštatovať, že strediská cestovného ruchu majú predpoklady a potenciál zvýšiť vzájomnú informovanosť, otestovať si, ako sa dá (alebo nedá) spolu existovať.

Záver. Je rozdiel kultúrny pluralizmus a toleranciu hlásať,a žiť ju. Veľmi zjednodušene: napríklad každodenne pri východe a západe slnka počúvať modlitby z minaretu [19], alebo sa snažiť vyspať do práce pri oslave narodenia deviateho dieťaťa u rómskeho suseda, ktorá možno bude trvať ešte dva nasledujúce dni. Je potrebné si uvedomiť, že multikultúrne spolužitie obsahuje i takéto, a mnohé iné situácie. Niektoré sú nepredvídateľné a objavia sa až v reálnom čase. Poukazovanie na tieto riziká a isté (alebo možné) problémy vyplývajúce z kultúrnej rozdielnosti je niekedy mylne spájané s nacionalizmom, rasizmom alebo etnocentrizmom. Mnohokrát je tabuizované alebo škandalizované. Naopak, niekedy až euforické básnenie o všetkých obohacujúcom kultúrnom kontakte, o nulovom riziku ohrozenia vlastnej kultúrnej identity, o apriori dobrej kultúrnej rozmanitosti, sa často javí ako spoločenské a politické klišé, pričom každý si myslí to svoje. Sartori (2005) v pluralitou, toleranciou a rešpektom. Jedno je uznávať iných a ich kultúru chápať ako rovnako hodnotnú, iné je chápať tú svoju ako (naj)hodnotnejšiu a tie ostatné tolerovať, iné je ich rešpektovať. Iné je tolerovať alebo rešpektovať ich len v istej miere alebo súvislostiach, a iné je netolerovať alebo nerešpektovať ich vôbec. Navyše poukazuje na to, že v otázke reakcie majority na tých druhých nezáleží vždy v konečnom dôsledku na názore a aktivite majority, mnohokrát je reakcia majority výsledkom názoru a aktivity minority a majorita je povinná príslušne reagovať.[20] Zdá sa, že len spoločný záujem, napríklad i vo forme kultúrneho biznisu, založený na báze reciprocity [21] prinúti kultúru ustúpiť zo svojich pozícií, alebo naopak, zotrvať na nich, či vstúpiť do cudzej. O kultúrnej tolerancii a pluralite si nemožno robiť ilúzie. Kultúra je totiž záležitosťou človeka.

Poznámky:
[1] K problematike existencie etnických minorít bližšie napríklad ČUKAN 2008 a MICHALÍK 2008.
[2] Presvedčenie o prehistorickej, geneticky danej príslušnosti jednotlivcov a skupín k národu. Vyjadruje starobylosť národa od počiatkov
[3] Príkladom sú Slováci na Dolnej zemi, z ktorých sa po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Rumunska, Maďarska a Juhoslávie, zo dňa na deň,stala etnická alebo etno- konfesionálna minorita.
[4] Foucault tvrdí, že ako náhle sa v 19. storočí objavili kategórie homosexuality, schizofrénie (ako jemná forma medicínskej kontroly), objavili sa aj ich nositelia- homosexuáli, schizofrenici. Hnutia a akcie homosexuálov a lesbičiek vznikli a aktivizovali sa po segregácii z majority. Feministické hnutia neexistovali, pokiaľ nebol feminizmus, ktorý poukazoval na existenciu tejto kategórie. (FAY 2002: 69) Príkladom sú i virtuálne komunity/subkultúry. Ich vznik je spätý so vznikom komunikačných technológií, ktoré vytvorili možnosti a platformu ich vzniku a existencie. Vytvorili štruktúru, do ktorej sa členovia mohli začleňovať. (LENOVSKÝ 2006)
[5] Etnocetrizmus alebo iný –centrizmus je vlastný a prirodzený každej spoločnosti/jednotlivcovi. Je nevyhnutný pri vymedzovaní vlastného JA a MY oproti MY a ONI. Preto je potrebné s ním rátať a uvedomiť si, že takí istí (etno, alebo inak centrickí) sú i TÍ DRUHÍ.
[6] V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či je idea multikulturalizmu v rozpore s vlastnou kultúrnou identitou a so snahou jej zachovania. Jej riešenie je aktuálnym predmetom kulturologického diskurzu. (GAŽOVÁ 2003: 62)
[7] Neokonzervatívny mesačník Commentary zistil, že Ontário v rámci Arbitration Act uvažuje o povolení Šárie ako možnosti výberu pre moslimov, v prípade riešenia domácich sporov. Odôvodňuje to toleranciou a rovnosťou podľa kanadského zákona o právach (Canadian Charter Rights). Odporcovia namietajú, že právo Šária hraničí s popieraním zákona o právach, lebo diskriminuje ženy, neposkytuje skutočnú možnosť vybrať si a vôbec nepatrí do kanadského právneho poriadku (WORTHINGTON 2005). „Desaťročia všeobecnej zhody o multikulturálnej spoločnosti začali byť nedávno otázne, keďže nemeckí politici naznačili, že menšiny, žijúce v krajine, musia urobiť viac preto, aby sa vžili do spoločnosti.“ Dnes nemecká kancelárka Angela Merkelová (vtedy predstaviteľka konzervatívnej opozície) povedala: „Každý, kto sem prichádza, musí rešpektovať našu ústavu a tolerovať naše západné a kresťanské korene….“ Diskusia sa zväčša krúti okolo 3-miliónovej moslimskej komunity-väčšinou tureckej, po nej druhej najväčšej bosnianskej a napokon tretej, pozostávajúcej z ľudí arabského pôvodu“. V Nemecku žije v súčasnosti okolo 7 miliónov imigrantov, čo je najväčšia časť populácie imigrantov v EÚ.“ (FURLONG 2004)
[8] Platí pri akceptácii myšlienky, že ideálom spoločnosti je občianska spoločnosť fungujúca na princípe rovnosti, slobody, rovnakých práv a povinností.
[9] Analogický problém s religiozitou vyriešil francúzsky vzdelávací systém tým, že v štátnom školstve zakázal akékoľvek náboženské prejavy a symboly. Dôvod- zamedzenie náboženskej diferenciácie. Nespokojná je skupina obyvateľov, ktorá v rámci svojho vierovyznania musí na verejnosti zahaľovať hlavy svojich žien do šatky. Tolerovaním, za ktoré minorita bojuje, by sa opätovne spustil proces náboženskej diferenciácie,
pretože každá členka by bola identifikovateľná a vymedziteľná voči ostatným, a nezahalená tiež..
[10] Politika zameraná na včleňovanie jednotlivcov a skupín do spoločnosti.
[11] Maďarsko nepozná kategórie (kolónky v tlačivách) ako národnosť, etnicita, pôvod. Je to záležitosť, ktorá nemá v úradnom oficiálnom styku miesto, je osobnou vecou jednotlivca. Neumožňuje úradne sa identifikovať a tým manifestáciu či diskrimináciu jednotlivca. Súčasne eliminuje i možnosť uvedomovania si a prezentovania odlišnosti (identity). Každý je v prvom rade občanom Maďarskej republiky. Paradoxne tak majorita v duchu nepoukazovania na odlišnosti pôsobí asimilačne. Respektíve etnické a náboženské identity sa tak vytesňujú do rodinného alebo komunitného života.
[12] Margaret Meadová sa zaoberala významom slova kompromis pre Angličanov a Američanov: „V Británii je slovo kompromis dobrým slovom. O hocakom kompromisnom usporiadaní sa hovorieva so súhlasom, a to veľmi často aj vtedy, ak druhá strana získala viac ako 50% výhod… Kým v Británii kompromis znamená dosiahnutie výhodného riešenia, v Amerike znamená zvyčajne vypracovanie riešenia zlého, riešenia, pri ktorom sa strácajú (pre obe strany) všetky dôležité prvky.“ (KOLEKTÍV 1968: 323)
[13] Podľa interpretácie pojmu ako politického hnutia judaistov, ktoré aj OSN označila ako rasistické hnutie. Sionistická ideológia sa zakladá na primordialistickej domnienke, že židia na celom svete tvoria jeden národ, pochádzajúci z jedného rodu. (DUDÁŠ 2007)
[14] Napríklad ak by domáci prestali poskytovať služby cestovného ruchu (čo je vzhľadom na ich existenčnú väzbu na ne málo pravdepodobné), alebo klienti by z rôznych dôvodov neprišli (čo sa môže stať).
[15] V súvislosti s vývojom izraelsko-palestínskych vzťahov by teoreticky bolo možné predpokladať ich reflexiu i vo vzťahoch arabskej a židovskej klientely napríklad i v piešťanských kúpeľoch. Spôsob života týchto spoločenských skupín v kúpeľnom meste a trávenie času sú tak rozdielne, že minimalizuje vzájomný kontakt na obchádzanie sa na chodbách, uliciach, spoločnéčakanie v ambulanciách ap. Židia a Arabi sa navzájom tolerujú, spoločnú prítomnosť nevyhľadávajú a kontakt eliminujú na nevyhnutný. Tolerancia vyplýva z nutnosti.
[16] Napríklad privátnici (poskytovatelia ubytovania v súkromí) v Piešťanoch prispôsobujú interiér privátov požiadavkám arabskej klientely, ktoré vyplývajú z ich kultúry (matrace na sedenie, spanie a stolovanie na zemi, úprava toaletných priestorov, zariadenie a náradie na zabitie jahňaťa a prípravu jedla). Vidia spôsob života tých druhých vo vlastnom dvore. Modifikovaný kúpeľným prostredím, ale i typický. Priateľské a nekonfliktné správanie arabskej klientely je opakom ich prezentácie médiami a politikou. Interpersonálny kontakt a komunikácia je v súčasnom štádiu názorov a postojov verejnosti (na oboch stranách) najefektívnejším riešením existujúceho konfliktu. Na spôsob života v kúpeľnom meste sa adaptujú všetci- domáci aj cudzinci. Ďalšími príkladmi adaptácie sú nápisy v arabskom, nemeckom, anglickom alebo i ruskom jazyku (podľa klientely). I ovládanie nemeckého, anglického alebo arabského jazyka niektorými domácimi obyvateľmi, pre komunikáciu s klientom nevyhnutné.
[17] Domáci obyvatelia Piešťan tak charakterizujú arabských klientov podľa správania sa v kúpeľnom prostredí, pretože tak ich poznajú. Niektorých ako márnivých záletníkov, iných ako serióznych distingvovaných klientov. Ako lakomých, ktorí si nechajú vydať i drobné, iných ako štedrých hostí, ktorí kúpia dary celej rodine. Ako sympatických a dobrých, alebo falošných a večne nespokojných vyjednávačov. Ako teroristov, fundamentalistov, tyranov žien alebo bojovníkov džihádu nikto. Arabskí klienti charakterizujú domácich buď ako odmeraných, zachmúrených, alebo ako veselých a priateľských. Ako podvodníkov a zlodejov, alebo nanajvýš spoľahlivých a serióznych. Ako bielych pohanských psov alebo neveriacich naničhodných okupantov nikto.
[18] Napríklad, je nevhodné, aby arabské ženy masíroval masér- muž, a aby v miestnosti, kde masáž prebieha, bol v tom čase cudzí muž. Mnohí arabskí klienti jedia na zemi na koberci, zo spoločnej misy, rukami. Ak sú ubytovaní v luxusnom kúpeľnom hoteli, ktorý má izby zariadené kvalitným a drahým nábytkom (vrátane kobercov), v mnohých prípadoch je potrebné dať koberce po ich odchode vyčistiť. Hotelový personál považuje ich správanie za nenormálne. K problematike eticko-axiologických normatívov arabskej kultúry napríklad AL ABSI 2007, AL ABSIOVÁ – AL ABSI 2008.
[19] 1. V decembri roku 2004 odvysielala Česká televízia dokument o projekte pražských vysokoškolákov (o multikulturalizme a kontakte kultúr), v rámci ktorého počas niekoľkých dní každé ráno na svitaní a večer pri západe slnka cez amplióny prehrávali moslimské modlitby akoby z minaretu. Po niekoľkých dňoch verejnosť začala otvorenie deklarovať nesúhlas a žiadať zastavenie. 2. „Vo východnom Berlíne čoskoro vyrastie prvá mešita. Na mieste, kde spracúvali kapustu. Ospalé predmestie zažíva plným dúškom multikulturálny šok… Mnohí sa s tým nevedia zmieriť…, aby za ich humnami vykúkala budova s 12–metrovým minaretom a schádzali sa tu desiatky moslimov. Moslimská komunita Ahmadíjja kúpila pozemok v Heinersdorfe ešte minulý rok a po dlhých týždňoch bojov s odporcami získala pred Vianocami stavebné povolenie…Členovia sekty pochádzajú najmä z Pakistanu a hnutie má v Nemecku tridsaťtisíc členov a pätnásť mešít. Tvrdia, že sú relatívne liberálni a odmietajú akékoľvek spájanie s fundamentalizmom. Ľudia majú veľmi zlý obraz o islame a spájajú ho s terorizmom… predsudky majú špeciálne Východoberlínčania, ktorí žili v komunizme a o islame takmer nič nevedia. … Domáci však nechápu, prečo by mešita mala stáť akurát pri ich domoch… „Miesto na modlitbu, či už je to mešita, kostol alebo synagóga, by nemalo byť v srdci mestečka,“ tvrdí šéf kampane proti stavbe mešity. Imám sa stretol s miestnymi a vysvetľoval im, že… mešita nenaruší ich okolie. „Mali obavy, že budeme z minaretu päť krát denne zvolávať na modlitby. Ale to nebudeme robiť. Minaret je iba symbol, a my ho nebudeme používať,“ Mešity nie sú v Nemecku ničím zvláštnym, prvú postavil už v 16. storočí pruský kráľ Frederick William I. pre tureckých vojakov v Postupime. V Berlíne stojí mešita od roku 1924 a dnes ich je v hlavnom meste tridsať, väčšinou v západných častiach mesta, kde žijú prisťahovalci z Turecka a arabských krajín. … Nemecko má ťažkosti s integráciou vyše trojmiliónovej moslimskej komunity. (HUDEC 2007)
[20] Rasizmus sa v Taliansku zrodil s fašizmom a s ním aj zanikol. Ak by sa opäť vynoril, nestalo by sa tak preto, že Taliani sú rasisti, ale preto, že rasizmus iných v určitom okamihu vyvolá vzdororasistickú reakciu. Dávajme si teda pozor skutočný rasista je ten, kto rasizmus vyvoláva.“ (SARTORI 2005:74)
[21] O reciprocite bližšie napríklad MICHALÍK 2008: 476-480.

Literatúra a pramene:
AL-ABSI, M.: Arabská káva v kultúre beduínov. Nitra 2007.
AL ABSIOVÁ, E., AL-ABSI, M.: Tradičné kúpele v Damašku ako súčasť arabského kultúrneho dedičstva. In: Kontexty kultúry a turizmu. Nitra 2008, č.1, s. 3-8.
BAUMAN, G.: The Multiculturalism Riddle: Rethinking National , Ethnic, and Religious Identities. New York 1999.
BROŽÍK, V.: O hodnotách a ľuďoch. Nitra 2006. COPANS, J.: Základy antropologie. Praha 2001.
ČIKEŠ, R.: Islam v Európe-úskalia a vízie. In: Rozmer, časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu. 8. roč., 4/2005, s. 3-5.
ČUKAN, J.: Jazyk v kontexte úvah o etnose a etnickej identite. In: Slovenčina v menšinovom prostredí. Štúdie z II. medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2008, s. 381­-388.
DUDÁŠ, J.: Mätúce pojmy. Ad Bol antisemitizmus na Slovensku? https://www.matica.sk/snn/2006/ma_tu_˜1.htm (12-01-07)
FAY, B.: Současná filosofie sociálních vied. Multikulturní přístup. Praha 2002.
FURLONG, R.: Pojem multikulturalizmu sa „rozpadá“. https://www.prop.sk/pojem.htm (30-04-04)
GAŽOVÁ, V.: Perspektívy kulturológie. Bratislava 2003.
GEERTZ, C.: Interpretace kultur. Praha 2000.
HIRT, T.: Svět podle multikulturalismu. In: Soudobé spory o multikulturalizmus a politiku identit. Antropologická perspektiva. Plzeň 2005, s.9-76.
HUDEC, Š.: Minaret bude ticho, sľubuje imám. https://www.sme.sk/c/3129755/Minaret-bude-ticho-slubuje­imam.html (13-03-07)
KOLEKTÍV.: Človek v spoločnosti. Bratislava 1968.
LECHNER, F. J., BOLI, J.: World culture. Origins and Consequences. Victoria 2005.
LENOVSKÝ, L.: LAN (lokálne počítačové siete) ako determinant interpersonálnej komunikácie a virtuálnych komunít. In: Masmediálna komunikácia v interdisciplinárnom výskume. Zborník z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej v dňoch 4. a 5. apríla 2006. Trnava 2006, s. 89-92.
MICHALÍK, B.: Rola osobností a inštitúcií pri zachovávaní a rozvíjaní kultúry a jazyka minority. In: Slovenčina v menšinovom prostredí. Štúdie z II. medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2008, s. 476-480.
MISTRÍK, E.: Slovenská kultúra v multikulturalizme. Nitra 2005.
PRŮCHA, J.: Interkulturní psychologie. Sociologické zkoumání etnik, ras a národů. Praha 2004.
SARTORI. G.: Pluralismus, multikulturalismus apřistěhovalci. Esej o multietnické společnosti. Praha 2005.
WATSON, C. W.: Multiculturalism. Buckingham 2000.
WIEVIORKA, M.: Is multiculturalism the Solution? In: Ethnic and Racial Studies. Vol. 21, No. 5, 1998, s. 881-910.
WORTHINGTON, P.: Šária sa sem vôbec nehodí. https://www.prop.sk/saria.htm (03-06-05)