Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Európa nepochybne nepatrila k tým kontinentom našej Zeme, kde treba hľadať kolísku vzniku človeka. Ak teda uvažujeme o začiatkoch ľudskej spoločnosti, vychádzajúc z výsledkov najnovších interdisciplinárne zacielených výskumov, môžeme konštatovať, že tento jedinečný proces vzniku človeka a kultúry ľudskej spoločnosti sa začal už v hlbinách praveku pred takmer piatimi miliónmi rokov. Tento neopakovateľný historický proces sa odohral niekde v tropických a subtropických pásmach „starého sveta“ v období, keď ešte územie Slovenska – podobne ako aj iné európske oblasti – boli pokryté ľadovcami. V nasledujúcich dobách ľadových a štyroch dobách medziľadových sa potom začali pred viac ako dvestotisíc rokmi čoraz častejšie objavovať aj na našom území prvé ľudské spoločenstvá – rody, skupiny ľudí späté pokrvným príbuzenstvom.

Dejiny sveta sa naozaj začínajú až „…zrodom života na zemi“.[1] Až neskôr aj vznikom človeka a genézou a zánikmi mnohých kultúr a civilizácií. Pravdaže, už od paleolitu, najdlhšej etapy vo vývoji ľudskej spoločnosti aj na našom území, sú dokázateľné migrácie ľudských spoločenstiev druhu Homo. Najmä od obdobia mladého paleolitu (okolo 40 000 rokov).[2] Napokon, „prví anatomicky moderní ľudia s dokonalou technológiou výroby nástrojov a schopnosťou osídľovať aj menej vhodné oblasti sa objavili v južnej Afrike asi pred 100 000 rokmi“ a ľudia neandertálskeho typu v západnej Ázii, ale i v Európe, iba pred 120 000 rokmi ako „…samostatná a odlišná vývojová vetva rodu Homo“[3].
Čo nás však z hľadiska najdávnejších prejavov náboženských predstáv zvlášť zaujíma, to sú dôkazy o pietnom pochovávaní druhu Homo.
Neandertálci boli skutočne prvými známymi hominidmi v Európe, ktorí už pietne pochovávali svojich mŕtvych. Pravdaže, v tomto kontexte je neobyčajne významný aj fenomén vzniku najstarších umeleckých prejavov na európskom kontinente.[4]
Ľudský rod potreboval státisícročia svojho vývinu, aby sa napokon civilizačne etabloval a aj presvedčil svojim intelektuálnym výkonom. Veď vzniku umeleckých prejavov v období mladého paleolitu pred 40 000 rokmi nesporne predchádzali dlhé veky vývoja ľudského rodu a jeho kultúry. Tieto procesy významne poznačili aj zmeny podnebia, charakterizované v pleistocéne postupným otepľovaním a ústupom ľadovcov na sever Európy. Spor o vzniku umenia, obdivuhodne dôležitého, ale aj ničím nezastupiteľného fenoménu v poznávacích aktivitách človeka, nie je dosiaľ uzavretý.[5]

Súčasný stav bádania však umožňuje vysloviť aj názor, že najranejšie prejavy umeleckého cítenia v európskom prostredí sa objavujú už pred vyše 38 000 rokmi. Bolo to v dobe, keď sa ľudia rodu Homo sapiens sapiens stretli v Európe s neandertálcami.[6] A čo je dôležité, práve k tomuto obdobiu možno priradiť z Cejkova na východnom Slovensku obojstranne pribrúsený plochý okruhliak v tvare srdca; so stopami červenej farby na povrchu. Ide o dosiaľ vôbec najstaršiu figurálnu plastiku zo Slovenska, ktorá má paralely vo východoeurópskej oblasti.[7]

Svetoznáma Venuša z Moravian nad Váhom je nepochybne najvzácnejšou pamiatkou mladopaleolitického umenia na Slovensku a jej vek sa na základe radiokarbonového datovania odhaduje na 22800 rokov.[8] Podľa J. Hromadu, pretože moravianska Venuša má svoje predlohy vo východoeurópskom kultúrnom prostredí (Kosťonky na Ukrajine), je dokladom dlhodobejšieho pôsobenia migrujúcich skupín na jednom mieste, ktoré „…umožnilo vyniknúť aj najstarším umelcom; položili základy výtvarnej kultúry na dnešnom území Slovenska už hlboko v praveku“.[9]
V spomenutých súvislostiach sa ešte žiada konštatovať, že od obdobia mladého paleolitu (okolo 40 000 rokov) sa na území Slovenska začínajú objavovať aj pamiatky dokázateľne cudzieho pôvodu (kamenná surovina na výrobu pracovných nástrojov, mušle pontického pôvodu atď.). Svedčí to o. i. aj o kontaktoch územia Slovenska s bližšími i vzdialenejšími európskymi oblasťami. Najvýznamnejšie je však zistenie, že od vzniku prvých prejavov umeleckého cítenia človeka stalo sa umenie nielen dôležitým civilizačným fenoménom, ale aj veľmi želaným inštrumentom v službách života súvekých populácií.
Moravianska Venuša je nielen najpôsobivejším odkazom najstaršieho umenia, ale aj najstarším zobrazením ženského aktu z územia Slovenska. Súveké európske antropomorfné prenosné plastiky nezobrazujú ženu ako ideál krásy, ale ženu matku. Niektoré znázorňujú aj tehotnú, či rodiacu ženu. Alebo i ženu s dieťaťom; akcentujú tak tajomstvo zrodenia. Antropomorfné plastiky sú od prvého výskytu symbolom plodnosti i života. Hrali významnú úlohu v náboženských predstavách paleolitických i ďalších populácií. Pregnantne o tom hovorí najmä ľudská plastika z mladšej doby kamennej (5500 – 2300 pred n. l.), dokladajúca ich prítomnosť nielen v príbytkoch na sídliskách, ale aj v hroboch.
Bohyňa Matka bola ochrankyňou života, ale aj mŕtvych. Bola symbolom nezničiteľnosti života a magickým prostriedkom zabezpečujúcim pretrvávanie ľudského rodu.
Vôbec praveké antropomorfné plastiky plnili svoje poslanie v kulte. Odzrkadľujú totiž o. i. aj premeny vo vedomí človeka, pomáhajú nám pochopiť tajomstvá jeho predstáv o svete a vesmíre. Majú nepochybne aj schopnosť vypovedať o údele človeka. Veďľudstvo si už od nepamäti nástojčivo kladie aj osudovú otázku: Kto sme, odkiaľ sme prišli a kam smerujeme. Pravdaže, aj odpoveď na takto vymedzený problém ľudského bytia môže byť – a zaiste aj je – rôzna.[10]
Celá a mnohorozmerná keramická tvorba, ktorej integrálnou súčasťou od vzniku roľníckej civilizácie (6. tisícročie pred n. l.) je aj hlinená prenosná plastika, nás presviedča, že tieto umelecké skvosty nie sú odbleskom nejakého„primitívneho myslenia“,ale verným zrkadlom meniacich sa názorov o svete a vesmíre. Sú však aj svedectvami schopnosti ľudských rodov, resp. ich anonymných tvorcov, ktorí v týchto artefaktoch zhmotnili či zvečnili svoju odvekú túžbu po živote i kráse.[11]
O premenách vo vedomí človeka pregnantne svedčí aj fakt, že najstaršia antropomorfná paleolitická plastika z úsvitu umeleckých prejavov ľudstva má neklamné znaky odvážneho naturalizmu. Od mladšej doby kamennej však plastickú tvorbu charakterizuje už nové chápanie štýlových i výtvarných znakov, pretože neolitická plastika sa odlišuje od predchádzajúcej doby neproduktívneho hospodárstva (lovci mamutov, sobov a i.) novými požiadavkami, aké nastoľovala roľnícka civilizácia. Neolitická plastika, pravdaže, dokumentuje úzke spätosti s kultúrnym vývojom v balkánskej oblasti a v krajinách Blízkeho východu. Ide tu teda o bezprostredné myšlienkové závislosti od podnetov prichádzajúcich z krajín „úrodného polmesiaca“, kde sa hľadá kolíska roľníckej civilizácie, ktorá sa postupne rozšírila na celý európsky kontinent.
V tomto – rozsahovo vymedzenom – príspevku som sa, pravdaže, nemohol širšie venovať zložitej problematike náboženských predstáv v plnom rozsahu tak, ako ich nastoľuje doterajšia nálezová základňa z rozsiahlych archeologických výskumov, ktoré sa dosiaľ realizovali na území Slovenska. Je to o. i. aj problematika, ktorú možno riešiť iba v širšom kontexte európskeho vývoja, i s využitím možnosti medzinárodnej vedeckej spolupráce. Aj preto sa zaoberám iba významnými plastikami, pochádzajúcimi zo sídlisk a pohrebísk.

Je známe, že aj z územia Slovenska poznáme praveké kultové miesta, kde sa dokázateľne konali rôzne rituály v samostatných svätyniach, na sídliskách alebo v mladších obdobiach i v jaskyniach. Zvlášť dôležité sú najmä rôzne sídliskové kultové objekty – obetné jamy na sídliskách (Branč), neraz is ľudskými obeťami (Spišský Štvrtok, Nižná Myšľa a i.).[12] Pozornosť vzbudzujú aj kultové miesta na rôznych exponovaných miestach (rieky, travertínové pramene, rašeliniská a i.). Hoci týmto problémom sa už tradične venuje veľká pozornosť, pre jej neobyčajnú náročnosť patrí táto sféra k najzložitejším teoretickým úlohám bádania. Nielen preto, že ide o viacvýznamovú problematiku. Vyžaduje si totiž „…predovšetkým nielen značnú skúsenosť bádateľa, ale aj rozhľad, vhodné funkčné použiteľné paralely a určite aj trochu šťastia počas realizácie výskumov“.[13]

Skôr než upozorním na najvýznamnejšie pamiatky umeleckého cítenia pravekého ľudstva z územia Slovenska, považoval som za nevyhnutné poukázať na spomenuté úskalia interpretácie artefaktov tohto druhu. Predovšetkým preto, že nejde iba o nálezy plastík, ale od začiatku eneolitu aj výrobky z rôznych materiálov, i bronzu a zlata. Poukazujú na to viaceré príklady z územia Slovenska.
Od počiatkov agrárnej revolúcie, najväčšej historickej udalosti v pravekých dejinách európskeho ľudstva, sa v porovnaní s paleolitickým obdobím neobyčajne zvyšuje intenzita osídlenia jednotlivých oblastí Slovenska. Po prechode od neproduktívneho k produktívnemu spôsobu hospodárenia, otvára sa nová kapitola aj v kultúrnom vývoji jednotlivých regiónov Slovenska. Objavujú sa nové výtvarné prejavy a tendencie, ktoré v ničom nenadväzujú na staršie paleolitické a postpaleolitické vzory. Nové obdobie poľnohos­podárskeho vývoja totiž zákonite kládlo aj na sféru umeleckej tvorby iné požiadavky.

Je všeobecne známe, že vznik najstaršej roľníckej civilizácie nie je na území Slovenska výslednicou autochtónneho vývoja, ale súvisí s balkánsko­blízkovýchodnými civilizáciami.[14] Pre nové obdobie je príznačné budovanie sídlisk, pestovanie kultúrnych plodín, chov domácich zvierat, ale aj výroba efektívnejších hladených kamenných pracovných nástrojov na sídliskách, predovšetkým však výroba keramiky. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia sa začínajú v blízkosti vodných tokov budovať trvalé sídliská. Umenie mladšej doby kamennej je nielen pozoruhodné, ale aj myšlienkovo zložitejšie. Okrem ľudskej plastiky sa v domoch – príbytkoch rodových kolektívov i v hroboch na pohrebiskách, objavujú aj zoomorfné plastiky, zobrazujúce nielen lovnú zver (jeleň, medveď, diviak, zajac a i.), ale aj zvieratá, ktoré si ľudstvo už skrotilo a chovalo v stádach (býk, krava, ovca, koza i pes).[15]
Plastika mladšej doby kamennej odzrkadľuje majstrovstvo svojich tvorcov, ale predovšetkým ich svetonázor. Okrem naturalistického poňatia, takého charakteristického práve pre umenie paleolitu, sa už častejšie uplatňuje aj schematické zobrazovanie. Smerovanie k symbolizácii súvisí nepochybne aj so zložitejším charakterom roľníckych kultov (kult plodivej sily, neskôr i viera v existenciu božstiev – bohyne plodnosti a i.).[16] Časť antropomorfných nádob nezobrazuje výlučne iba ženy, ale aj mužov.[17] Treba však zdôrazniť, že oba znaky sa na jednej nádobe nikdy nevyskytujú.
Unikátny hlinený model domu zemnicového typu z Branča. Mladšia doba kamenná – eneolit (okolo 3200 rokov p. n. l.)

K významným plastikám zo Slovenska patrí Venuša z Nových Vozokán, ktorá reprezentuje ženu s nádobou, vzývajúcu a prosiacu božstvá o hojnosť úrody, takej nevyhnutnej na zachovanie rodov. Táto plastika svedčí už o značnej vyvinutosti predstáv o svete a vesmíre. Aj stvárnenie ženy ako matky má v európskom neolite rôzne podoby. Tvar plastiky neraz nahrádza maska, ktorá predstavovala najskôr masku rodového predka.[18] Podobné stvárnenie plastík poznáme aj z iných európskych oblastí: ide o princíp -neakcentovať to, čo bolo tabu.
Pozornosť si však zasluhujú aj rozmanité vyobrazenia ľudí – i zvierat – na keramike. Je nesporné, že sa používali pri rôznych rituáloch. Európsky významné sú aj tri antropomorfné nádoby zo Svodína; nádoba s rukami v adoračnom geste, nádoba so vztýčenými rukami držiaca nádobku a malá tenkostenná nádobka s ľudskými nohami – znázorňujúca sediacu ženu.[19]
Osobitné miesto v panteóne pravekej plastiky zo Slovenska nepochybne zaujíma Magna Mater zo Šurian – Nitrianskeho Hrádku; je zobrazená na dvojkorunovej minci Slovenskej republiky. Predstavuje na tróne sediacu bohyňu blaha, úrody, darkyňu života. Veľká Matka s rukami v adoračnom geste mala zabezpečovať rozplodzovanie ľudí, zvierat i rastlín; jej poslanie súviselo s agrárnymi kultmi.[20]

Veľkým teoretickým prínosom doterajších archeologických výskumov na Slovensku je poznanie, že vývoj kultúr mladšej doby kamennej (neolit, eneolit) je plynulý až do počiatku včasnej doby dejinnej, keď z anonymity vekov začínajú už vystupovať prvé historické národy starej Európy (Tráci, Skýti, Etruskovia, Kelti a i.).[21]
Ak v období neolitu sú ešte na pohrebiskách pochovaní príslušníci sociálne málo diferencovanej spoločnosti (svedčia o tom milodary v hroboch na pohrebiskách), v období eneolitu – po nástupe patriarchátu – sa už v štruktúre vtedajšej society začínajú prejavovať zásadné sociálne zmeny. Od obdobia neskorého eneolitu sa však už objavuje aj nový fenomén – budovanie výšinných sídlisk.[22] Tento proces vyústil v staršej dobe bronzovej – v budovaní opevnených osád najstarších mestských útvarov nielen na Slovensku, ale aj v stredoeurópskom prostredí.[23]
Podstatné spoločenské zmeny sa odzrkadľujú najmä vo výrobnej sfére (chov dobytka, vznik a rozvoj najstaršej – medenej metalurgie), ale aj v oblasti duchovného života. Nepochybne z Balkánu sa k nám dostala na prelome 4. – 3. tisícročia technológia spracovania medi. Vďaka rudnému bohatstvu územia Slovenska sa už vtedy, ale najmä v dobe bronzovej -okolo 2300 rokov pred n. l. a neskôr, stala severokarpatská oblasť vyhľadávanou zónou s rozvinutou metalurgiou farebných kovov (meď, zlato, bronz). To všetko prirodzene akcelerovalo dynamiku kultúrneho vývoja i na území Slovenska, o čom svedčí aj plastika z obdobia eneolitu.

Vrcholný prejav umenia mladšej doby kamennej z územia Slovenska. Venuša z Krásna (okolo 2200 – 2000 rokov p. n. l.)
Azda najreprezentatívnejším príkladom nového výtvarného štýlu je Venuša z Krásna.[24] Eneolitickú plastiku charakterizuje plochosť stvárnenia; fyzické stránky ľudského tela sa postupne transformujú do abstraktných tvarov, ako o tom svedčí práve Venuša z Krásna a ďalšie plastiky, vychádzajúce z týchto tradícií. Vyznačuje sa vrcholne moderným stvárnením prastarej témy umenia: ženy ako symbolu života a znovuzrodenia. Dokumentuje pregnantne aj „…striedanie kultúr – striedanie výtvarných koncepcií i umeleckého štýlu“[25] a napokon aj kontinuitu ďalšieho vývoja na území Slovenska v pravekej epoche dejín. Významné v tejto súvislosti sú aj zoomorfné plastiky, zobrazujúce domáce zvieratá, hlinený model voza so záprahom z Radošinej a napokon aj európsky unikátny hlinený model domu zemnicového typu z Branča pri Nitre.

Výnimočný objav priniesol výskum hrobu vo Včelinciach (okr. Rimavská Sobota), kde sa zistilo šesť antropomorfných nádob, jeden idol a nádobka domáceho pôvodu.[26] Význam tohto objavu spočíva v tom, že sa podarilo dokázať, že sú špecifickým produktom karpatského prostredia v povodí rieky Slaná [27] a nie importom z Tróje, ako sa to dovtedy tradovalo v európskej odbornej spisbe.

Samostatná antropomorfná plastika sa po značnom časovom odstupe objavuje aj v kultúrach doby bronzovej. Má však už iné kultúrne znaky.28 Ak v dobe kamennej bola symbolom matriarchálnych kultov, jej neskorší výskyt v pravekých kultúrach názorne dokumentuje, že tieto kulty prežili aj zánik matriarchátu. Ľudské plastiky z doby bronzovej, medzi ktorými má svoje miesto i plastika s unikátnym daktyloskopickým záznamom z Košíc-Barce, odkiaľ pochádza i keramický fragment s dokladom najstaršieho lineárneho písma (B) v karpatskom prostredí, dokazuje kontakty s Helladou a rodiacim sa antickým svetom vo Východnom Stredomorí.[29]
„Váza obety“ – unikátna kráterovitá nádoba z kniežacej mohyly VI v Dunajskej Lužnej. Staršia doba železná (okolo 600 rokov p. n. l.)

Praveká plastika aj po tisícročiach prináša presvedčivé svedectvo o vtedajšej dobe a jej tvorcoch. Dokazuje súčasne aj známu historickú skutočnosť, že zmeny kultových predstáv sa v pravekej spoločnosti uskutočňovali oveľa pomalšie, než prebiehal historický pokrok. V mladom praveku sa samostatná antropomorfná plastika už neobjavuje, ako to signalizuje aj občasný výskyt nádob na ľudských nôžkach. Možno azda konštatovať, že antropomorfná, zoomorfná i ornitomorfná plastika s jej najkrajšími či výnimočnými prejavmi je vôbec významným archeologickým európskym kultúrnym dedičstvom, umožňujúcim nahliadnuť aj do tajomného sveta duchovných predstáv dávnych ľudských pokolení. Nepochybne bola ovplyvnená rôznymi civilizačnými zložkami, podobne ako aj iné súčasti hmotnej kultúry. Je svedectvom európskej kolektívnej pamäti a pre vedu aj významným nástrojom historického poznania, najmä v oblasti náboženských predstáv. Od ich najstarších prejavov v období paleolitu až k polyteizmu a k začiatkom etnických náboženstiev starej Európy. Pregnantne o tom svedčia náboženstvá starých Európanov.[30]

Poznámky:
[1] TEEPLE 2004: 6 a n.
[2] VLADÁR 1979: 16 a n.; VLADÁR – TURČÁNY 1979: 13 a n.
[3] TEEPLE 2004: 10 a n.; KAMINSKÁ 2005: 30 a n.
[4] ČERVEŇÁK – VLADÁR – ZRUBEC 2006: 12 a n.; tu je i základná literatúra
[5] VLADÁR – TURČÁNY 1979: 12 a n.
[6] HROMADA 2000: 20 a n.; tu je uvedená základná literatúra
[7] VLADÁR 1979: 16, 17
[8] HROMADA 2000: 20-22
[9] Tamže, s. 20 a n.
[10] ČERVEŇÁK – VLADÁR – ZRUBEC 2006: 9 a n.
[11] VLADÁR – TURČÁNY 1979: 22
[12] FURMÁNEK – VELIAČIK – VLADÁR 1991: 290 a n.
[13] FURMÁNEK – VLADÁR 2003: 63 a n.
[14] TOČÍK A KOL. 1970: 15 a n.
[15] FURMÁNEK – RUTTKAY – ŠIŠKA 1991: 10 a n.
[16] VLADÁR – TURČÁNY 1979: 17 a n.
[17] PAVÚK 1981: 35 a n. (obr. 21, 22)
[18] VLADÁR 1979: 26-31
[19] PAVÚK 1981: 39 (obr. 24)
[20] VLADÁR – TURČÁNY 1979: 19 (obr. na s. 37); VLADÁR 2008: 301 a n.; tu je uvedená základná literatúra
[21] ČERVEŇÁK – VLADÁR – ZRUBEC 2006: 73 a n.
[22] NEVIZÁNSKY 1999: 255
[23] FURMÁNEK – VELIAČIK – VLADÁR 1991: 179 a n.; VLADÁR 1983: 28 a n.
[24] VLADÁR – TURČÁNY 1979: 43
[25] PAVÚK 1981: 64, 65
[26] NEVIZÁNSKY 2002: 93
[27] Tamže, s. 92, (obr. 9); tu je i základná literatúra
[28] FURMÁNEK – VELIAČIK – VLADÁR 1991: 307 a n.
[29] ŽÁK MATYASOWSZKY 2003: 16 a n. (obr. 2)
[30] PODBORSKÝ 2006: 74 a n.; tu je i základná literatúra

Literatúra a pramene:
ČERVEŇÁK, A. – VLADÁR, J. – ZRUBEC, L.: Metamorfózy človeka. Nitra 2006.
FURMÁNEK, V. – RUTTKAY, A. – ŠIŠKA, S.: Dejiny dávnovekého Slovenska. Bratislava 1991.
FURMÁNEK, V. – VELIAČIK, L. – VLADÁR, J.: Slovensko v dobe bronzovej. Bratislava 1991.
FURMÁNEK, V. – VLADÁR, J.: Náboženské predstavy ľudstva doby bronzovej na Slovensku. In: Studia Historica Nitriensia 11, 2003, s. 63-81.
HROMADA, J.: Moravany nad Váhom. Táboriská lovcov mamutov na Považí. Bratislava 2000. KAMINSKÁ, Ľ.: Hôrka-Ondrej. Osídlenie spišských travertínov v staršej dobe kamennej. Košice 2005.
NEVIZÁNSKY, G.: Novšie výskumy sídlisk ľudu badenskej kultúry na južnom Slovensku. In: Slov. archeol. 47, 1999,
NEVIZÁNSKY, G.: Antropomorfné a gynekomorfné nádoby badenskej kultúry z územia Karpatskej kotliny. In: Slov. archeol. 50, 2002, s. 79-98.
PAVÚK J.: Umenie a život doby kamennej. Bratislava 1981.
PODBORSKÝ, V.: Náboženství pravěkých Evropanů. Brno 2006.
TEEPLE, J. B.: Kronika svetových dejín. Bratislava 2004.
TOČÍK A KOL.: Slovensko v mladšej dobe kamennej. Bratislava 1970.
VLADÁR, J.: Praveká plastika. Bratislava 1979.
VLADÁR, J.: Dávne kultúry a Slovensko. Bratislava 1983.
VLADÁR, J.: Praveké a včasnohistorické osídlenie Nitrianskeho hradného vrchu. In: Almanach NITRA, Nitra 2007, s. 32-51.
VLADÁR, J.: Magna Mater -Veľká Matka z Nitrianskeho Hrádku. In: Almanach NITRA, Nitra 2008, s. 303­-310.
VLADÁR, J. – TURČÁNY, V.: Venuše slovenského praveku. Bratislava 1979.
ŽÁK MATYASOWSZKY, F.: Antické nápisné pamiatky na území Slovenska. Nitra 2003.