Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Cieľom príspevku je identifikovať a priblížiť najdôležitejšie súčasti kultúrnej infraštruktúry Slovákov vo Vojvodine. Kľúčové miesta a objekty, ktoré štúdia analyzuje, boli identifikované na základe výpovedí samotných dolnozemských Slovákov. Tí označili za takéto miesta centrá, v ktorých sa najintenzívnejšie stretávajú, organizujú kultúrne podujatia a kultúrny život. Poznatky tvoriace obsah príspevku sú získané prostredníctvom kulturologického terénneho výskumu, ktorý bol doplnený o sociologické techniky voľného rozhovoru a pozorovania.
Kultúrna infraštruktúra. Existencia kultúrnej infraštruktúry je jednou z nevyhnutných podmienok pre rozvoj miestnej kultúry a zachovanie kultúrnych hodnôt. Kultúrne priestory a zariadenia chápeme ako prevádzky a priestory umožňujúce prípravu, realizáciu a prezentáciu kultúrnych aktivít. Može ísť o priestory s primárnym učelom ochrany a prezentovania kultúrnych hodnôt alebo prevádzky s polyfunkčným charakterom (napríklad sakrálny objekt, vestibul obecného úradu alebo školská chodba). Kvalita, rozsah, úroveň, vybavenie, vlastníctvo a stav týchto zariadení môže výrazne stimulovať i obmedzovať kultúrne dianie a ovplyvňovať tak pasívnu i aktívnu participáciu obyvateľov na produkcii a „konzumácii“ kultúry.
Pri posudzovaní kvality kultúrnej infraštruktúry je potrebné realizovať prvostupňovú aj druhostupňovú klasifikáciu, teda kvantitatívne a kvalitatívne hodnotenie. V prvom stupni môžu byť pri mapovaní kultúrneho potenciálu dve odlišné sály kultúrneho domu zaznamenané ako rovnaké jednotky. Pri posudzovaní ich kvality v ďalšom stupni je potrebné analyzovať napríklad sučasný stavebno-technický stav, technické zázemie, bezpečnosť, reprezentatívnosť, dostupnosť, kapacitu či vlastnícke a prevádzkové vzťahy. Každý priestor može byť svojim charakterom jedinečný a vhodný pre odlišné typy aktivít, preto je potrebné podľa možností zachovávať jeho čo najvačšiu variabilitu.

Báčsky Petrovcec. Báčsky petrovec je hlavným centrom kultúrneho diania vo Vojvodine.  Je to jediná obec v Srbsku s väčšinovým slovenským obyvateľstvom, keďže Slováci tvoria 66% z celkového počtu obyvateľov. Významné kultúrne podujatia a sprievodný program Slovenských národných slávností sa organizuje prevažne v dome kultúry.
Prvým subjektom yužívajúcim priestory domu kultúry je Slovenské vojvodinské divadlo (SVD), ktoré je najmladším profesionálnym divadlom vo Vojvodine. Založené bolo v Báčskom Petrovci dňa 14. apríla 2003 ako inštitúcia patriaca pod lokálnu samosprávu. Na základe svojho štatútu sa snaží podporovať rozvoj divadelnej kultúry vo Vojvodine na profesionálnej úrovni. Okrem premiér a repríz divadelných predstavení sa manažment divadla podieľa aj na organizovaní medzinárodného festivalu Petrovské divadelné dni a s nimi spojených sprievodných akcií. Divadlo sídli v dome kultúry, ktorý bol vybudovaný v 70. rokoch minulého storočia. Spolu s ním tu sídli aj ochotnícke Divadlo VHV, ktoré je samostatnou inštitúciou. Na čele divadla stojí predseda Vladimír Černák (1970).
SVD personálne zabezpečuje trojica zamestnancov. Vedenie divadla je v kompetencii Viery Krstovskej (1984). Riaditeľka je volená radou lokálnej samosprávy. Miroslava Blažić je koordinátorka aktivít divadla a Ondrej Mištec má združenú funkciu správcu, ekonóma a technika. Divadlo nemá stálu hereckú základňu. Divadelné hry sú performované profesionálnymi najatými hercami. Pomocné technické práce sa uskutočňujú s využitím zamestnancov lokálnych pracovných agentúr.
Fungovanie SVD finančne zabezpečuje samospráva Báčskeho Petrovca. Doplnkový zdroj príjmov je generovaný prostredníctvom projektového manažmentu. Projekty sa opierajú najmä na výzvy ministerstva kultúry, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí či Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny.
Rozloha priestorov SVD je viac ako 1 500 m2. Od svojho založenia prešla budova viacerými rekonštrukciami, ktoré prebiehali od roku 2008 do roku 2016. Rekonštrukčné práce sa zameriavali na interiér divadla. Renovovaný bol foyer divadla, schody, javisko či elektrické rozvody. Posledné renovačné práce sa sústredili na výmenu okien, dverí, zateplenie a fasádu divadla. V roku 2017 sa zriadili nové šatne, maľovali sa interiéry a zakúpil sa moderný nábytok.
V jednej časti budovy SVD je sídlo ochotníckeho divadla VHV. Divadlo VHV disponuje vlastnou kanceláriou, divadelným klubom s barovým zariadením a malou scénou. Materiálno-technické zariadenie tvorí audiotechnika a niekoľko osvetľovacích modulov. Vzhľadom na to, že Divadlo VHV funguje na báze dobrovoľníctva, je oslobodené od platenia nájomného.
Budova SVD alebo bývalý dom kultúry je vo vyhovujúcom revitalizovanom stave s potrebou ďalších čiastkových rekonštrukčných prác. Objekt je verejne dostupný s možnosťou parkovania pred budovou.
Ďalšou dôležitou súčasťou kultúrnej infraštruktúry v Báčskom Petrovci je Galéria Zuzky Medveďovej, ktorá je súčasťou Múzea vojvodinských Slovákov. Jej základy boli položené v roku 1989. Dodnes zaznamenáva bohatú výstavnú činnosť. Organizovalo sa tu mnoho samostatných, kolektívnych, spomienkových a retrospektívnych výstav, na ktorých vystavovali profesionálni, akademickí a insitní umelci.
Akademická maliarka Zuzka Medveďová (1897 – 1985) sa stala po absolvovaní Akadémie výtvarného umenia v Prahe v roku 1929 pravdepodobne prvou slovenskou akademickou maliarkou vo Vojvodine. Pomenovaním galérie podľa nej vyjadrili obyvatelia Báčskeho Petrovca úctu jej osobnosti a umeniu. Ako symbolické gesto možno chápať aj fakt, že galéria bola zriadená v budove, v ktorej Medveďová v roku 1922 prvý raz samostatne vystavovala. Jej bohaté dielo tvorí základ tejto galérie a bolo priamou pohnútkou pre jej zriadenie v 80. rokoch.
Galéria vlastní vo fonde 828 výtvarných prác petrovskej maliarky Zuzky Medveďovej a 174 výtvarných diel ďalších 31 autorov. Z toho okolo 12 diel insitnej maliarky Márie Máľachovej z Báčskeho Petrovca, vyše 30 obrazov Oľgy Garayovej – Babylonovej, viac ako 10 obrazov Karola Miloslava Lehotského, prvého akademického maliara z radov vojvodinských Slovákov, 1 veľkoplošný obraz významného insitného umelca Martina Jonáša, ale aj veľa výtvarných diel iných slovenských vojvodinských autorov. Priestory galérie sú súčasťou domu kultúry. Sú verejne prístupné, vo vyhovujúcom stave s nutnosťou čiastočných rekonštrukčných prác. Miestnosti sú vybavené vykurovacími telesami napojenými na centrálne vykurovanie, niekoľkými vitrínami a posuvným koľajničkovým závesným systémom na obrazy. Estetickému stvárneniu priestorov galérie uberajú na kvalite viditeľné potrubia inžinierskych sietí.
Kovačica. Ďalším dôležitým kultúrnym centrom Slovákov vo Vojvodine je Kovačica, ktorá sa preslávila najmä insitným umením. Za dôležitý subjekt kultúrnej infraštruktúry považujeme Pamätný dom maliara Martina Jonáša, ktorý bol sprístupnený v máji 2014 pri príležitosti 90. výročia narodenia menovaného insitného maliara. Komplexnú rekonštrukciu objektu financovala vláda Slovenskej republiky, vláda autonómnej pokrajiny Vojvodina, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny a lokálna samospráva. Martin Jonáš bol jedným zo zakladateľov insitného umenia v Srbsku a jeho diela boli vystavené na stovkách svetových výstav.
Spomienkový dom je vo vlastníctve a starostlivosti Galérie insitného umenia v Kovačici. Napriek komplexnej rekonštrukcii si súčasný stav nehnuteľnosti vyžaduje ďalšie investície. Predná časť domu je pôvodná, zadná časť prestavaná z originálnych materiálov. Reštaurované boli okná a dvere. Dom bol odizolovaný, no napriek tomu je v dome problém s vlhkosťou. Vzhľadom na šírku a hodnotu uchovávaných exponátov ide o zásadný problém vyžadujúci si ďalšiu rekonštrukciu.
V priestoroch pamätného domu je vystavených vyše 150 obrazov Martina Jonáša a mnoho ďalších diel iných insitných umelcov. Pri vstupe do domu sa na stenách nachádza niekoľko desiatok maľovaných tanierov (celkovo je uchovaných až 3 200 tanierov).
Štylizované obytné časti domu sú dekorované spomenutými obrazmi. Historický nábytok dopĺňajú predmety, dokumentujúce tradičnú kultúru, napríklad bytový textil a odev. Nájdeme tu improvizovanú pracovňu majstra Jonáša, v ktorej sa nachádza stojan na plátno, majstrová stolička, farby a štetce, písací stroj, darovaný historický nábytok z exotických krajín, fotografie, medaily, diplomy a iné pamätné dokumenty. V knižnici sa nachádza množstvo odbornej literatúry, historických periodík, novín a časopisov z viacerých krajín.
Priestory knižnice vyúsťujú do podkrovných priestorov, ktoré sú v súčasnosti využívané ako sklady. Nachádzal sa tu aj priestor s vychýreným oknom, pri ktorom majster Jonáš tvoril. V troch miestnostiach nájdeme uschované stovky maliarskych diel, výrobky z kukuričného šúpolia, kresby a pod. Tento uschovaný fond si vyžaduje detailnú kategorizáciu.
S insitným umením úzko súvisí činnosť Galérie insitného umenia, ktorej vznik sa datuje do roku 1955. Pri jej založení sa vtedajší aktívni umelci dohodli, že do fondu galérie každoročne prispejú jedným obrazom. Dnes galéria disponuje viac ako 500 obrazmi. Od roku 1957 do roku 2008 sídlila galéria v priestoroch domu kultúry 3. októbra. Až 15. decembra 2008 bola založená verejná inštitúcia národného významu, ktorá je pod záštitou samosprávy.
V priestoroch galérie nájdeme najmä obrazy známych insitných majstrov. Ide o olejomaľby, ale aj pastely, grafiky, akvarely, maľované tekvičky a stolčeky. Obrazy sú priestorovo rozdelené podľa autorov. Pri vstupe do galérie sú umiestnené regály so šúpolienkami, maľovanými taniermi, fľašami a mnohými inými umeleckými výrobkami. Expozícia je sprevádzaná výkladom erudovaného zamestnanca.
Priestory sú klimatizované, s internetovým pripojením a sociálnym zariadením. Nájdeme tu tiež kuchyňu, skladové priestory, recepciu a administratívne kancelárie. Materiálno-technologickú základňu dopĺňajú LCD televízory a audio technika využívaná pri organizovaných prehliadkach či prezentáciách.

Dôležitú zložku kultúrnej infraštruktúry predstavuje Galéria Babka. Je to súkromná galéria insitného umenia otvorená v roku 1991. Jej majiteľom je Pavel Babka. Prostredníctvom tejto inštitúcie sa väčšina insitných umelcov z Kovačice dostala na viaceré významné svetové výstavy (EXPO Sevilla 1992, Lisabon 1996, Hannover 2000, OSCE vo Viedni, UNICEF v ŽENEVE, UNESCO v Paríži a pod.). V roku 2001 bola galéria zo strany UNESCO vyhlásená za svetové stredisko vydavateľskej činnosti insitného maliarstva.
V súčasných priestoroch galérie, ktorej expozícia je rozmiestnená na dvoch poschodiach, nájdeme tvorbu niekoľkých desiatok insitných umelcov. Okrem vystavených obrazov sa tu nachádzajú maľované tekvice, stolčeky, katalógy, publikácie venované kovačickej insite, komerčné spomienkové predmety (malé obrázky, pohľadnice, fotografie), ktoré sú určené na predaj. Na poschodí galérie sú kancelárske priestory a sociálne zariadenie. Objekt je klimatizovaný s parkovacími miestami pred galériou. K dispozícii je internetové WiFi pripojenie. Galéria Babka je jednou s najdôležitejších súčastí kultúrnej infraštruktúry v Kovačici. Priestory galérie sú priamo a nepriamo spájané s organizáciou akýchkoľvek kultúrno spoločenských podujatí v Kovačici. Periodicky sa tu opakuje napríklad Deň materinského jazyka. Na webovom portáli galérie nájdeme aj projektovú dokumentáciu o plánovanom rozšírení priestorov a vybudovaní Etno strediska a rozšírení expozície.
Nemenej dôležitým je Dom kultúry 3. októbra, postavený v roku 1958. Jeho riaditeľom je Ján Tomáš. Objekt je centrom kovačického kultúrneho života a strediskom kovačických ochotníkov. Od začiatku tu sídli aj kino, ktoré v roku 1959 zakúpilo inovované premietacie zariadenie – cinemaskop. V 70. – 80. rokoch kino premietalo každý deň. V nedeľu premietalo aj viac krát. V 90. rokoch, pod vplyvom rozvoja technológií a kvôli komplikovanému obstarávaniu filmov kino prestáva premietať na báze pravidelnosti. O jeho revitalizáciu sa pokúsili v roku 2001, avšak len krátkodobo. Pre nedostatok financií a slabý záujem návštevníkov kino v súčasnosti premieta len podľa dohody a na základe dostupnosti filmov.
Sídli tu tiež divadlo VHV, FS V šírom poli hruška, Komorný mužský zbor Skala, Rovina, spevácka skupina Bohémi, ženská skupina Sláviky, tanečná skupina Rozmarín, Ľudový orchester Rosička, Literárna družina Mateja Ambrózyho a vysunuté oddelenie zreňaninskej Základnej hudobnej školy Josif Marinković. V škole vyučujú zreňaninskí pedagógovia najmä kovačické deti, ale i deti dochádzajúce z iných dedín okresu. Vyučuje sa hra na husliach, harmonike, gitare, flaute či klavíri. Pavel Tomáš (1983), brat súčasného riaditeľa, vyučuje hru na cimbal.
Dom kultúry je majetkom samosprávy. Inštitúcia je financovaná okresom, podporovaná tiež Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí, projektovou činnosťou, príležitostným darcovstvom a sponzoringom. Dom kultúry bol od polovice 20. storočia hlavným centrom kultúry v Kovačici. Od jeho otvorenia až do roku 2008 tu sídlila aj Galéria insitného umenia.
V priestoroch kultúrneho domu sa hrá aj bábkové divadlo a organizovali sa koncerty miestnych populárnych kapiel, ktoré však postupne strácali na návštevnosti. Prenájom priestorov využívajú aktívne spolky na kultúrne podujatia (hudobné, folklórne predstavenia, náboženské koncerty a pod.).
Stará Pazova. Stará Pazova je mestom s najväčším počtom Slovákov v Srbsku. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 2002 žilo v Starej Pazove 18 645 obyvateľov, z toho 5 848 Slovákov. V Starej Pazove bol ako najdôležitejšia súčasť kultúrnej infraštruktúry identifikovaný Slovenský národný dom.
Areál Slovenského národného domu bol verejnosti sprístupnený 26. novembra 1928. Vzniklo ako prvé centrum takéhoto charakteru Srbsku. Už vtedy disponovalo priestrannou divadelnou sálou, ktorá bola postavená podľa projektu martinského divadla. Slovenský národný dom bol do roku 1933 aj inštitúciou zastrešujúcou kultúrny život v Starej Pazove. Od tohto roku prebral organizačné kompetencie Miestny odbor Matice slovenskej, ktorý však naďalej využíva priestory domu. Z pohľadu kultúrnej infraštruktúry ide o najdôležitejšiu zložku. Pred výstavbou objektu sa kultúrne aktivity realizovali v súkromných domoch, krčmách, škole či v priestoroch evanjelickej cirkvi a.v. Dnes priestory Slovenského národného domu využíva SKUS hrdinu Janka Čmelíka, sídli tu klub VHV, nacvičuje folklórny súbor Klasy so svojimi odbočkami a stretáva sa tu aj Združenie pazovských žien pri Spolku hrdinu Janka Čmelíka.
Objekt prešiel najprv viacerými čiastkovými rekonštrukciami a následne komplexnou rekonštrukciou, ktorá bola ukončená 21. februára 2012. Táto rekonštrukcia sa týkala najmä podkrovia a povaly. Trvala 6 rokov a po jej ukončení sa priestory rozšírili o približne 290 m2. V súčasnosti majú priestory rozlohu viac ako 600 m2. Práce finančne zabezpečovali Pokrajinský sekretariát pre kultúru, okres Stará Pazova a čiastočne rezervy pokrajinskej vlády. Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny prispela najmä na jeho interiérovú výbavu. Celkovo sa preinvestovalo vyše 13 miliónov srbských dinárov. Revitalizáciou sa výrazne prispelo k vytvoreniu vhodných podmienok na organizovanie kultúry, šírenie a zachovávanie kultúrneho dedičstva a identity Slovákov v Starej Pazove.
Adaptované priestory slúžia najmä ochotníkom SKUS hrdinu Janka Čmelíka. Nachádzajú sa tu miestnosti pre nacvičovanie divadelníkov, hudobníkov, recitátorov či členov folklórneho súboru. Je tu tiež upravená šatňa so šatníkmi pre ľudové kroje a divadelné kostýmy či skladové priestory pre techniku. V priestoroch na poschodí nájdeme etnoizbu, knižnicu a bohatý spolkový archív.
Ďalším intenzívne využívaným subjektom je kultúrny dom. Divadelná sála s kapacitou 420 osôb je vo vyhovujúcom stave, plne funkčná a verejne dostupná. V spolkových priestoroch Slovenského národného domu, ktoré sa nachádzajú v prednej časti areálu, nájdeme miestnosti slúžiace najmä na stretávanie sa členov SKUS hrdinu Janka Čmelíka. Priestory sú čiastočne rekonštruované, adaptované a plne funkčné. Priestranný vestibul sa využíva na nácviky folklórneho súboru. Na medziposchodí je situovaný etnokútik s figurínami ženy a dvoch detí odetých do tradičného kroja. Podobne pred vstupom do etnoizby na 1. poschodí nájdeme vitrínu s bábikou v kroji či zrkadlo s uterákmi, ktoré sú akýmsi introm do izby dokumentujúcej tradičnú kultúru Pazovčanov. V etnoizbe sa nachádza dobový nábytok, kuchynský riad, náradie, súčasti tradičného odevu (demonštrované na figurínach, uložené v skriniach), tradične ustlané postele, upravený stôl, kasne, detská postieľka, kolovrátok a sekretár. Ďalším priestorom je miestnosť prevažne využívaná Združením pazovských žien pri Spolku hrdinu Janka Čmelíka.
Archív na starej fare – Hurbanovská fara poskytuje v súčasnosti priestory pre cirkevný archív, v ktorom sa uchovávajú archívne dokumenty z cirkevných a národných dejín Slovákov v Starej Pazove. V celocirkevnom archíve slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku sa archivuje korešpondencia, doklady, fotografie a knihy veľkého významu. Najstaršia z nich je zo 16. storočia. Vzácne sú tituly s vlastnoručným podpisom Jozefa Miloslava Hurbana, listy Svetozára Hurbana Vajanského, Vladimíra Roya, Ľudmily Podjavorinskej a iných. Nájdeme tu aj bohatý archív o činnosti Hurbanovcov a dejinách kultúry staropazovských Slovákov.
Archív je uložený v bývalých bytových a administratívnych priestoroch starej fary. Pravé krídlo tvorí improvizovaná expozícia písomnosti Hurbanovcov uložená v pultových vitrínach. Atmosféru výstavy dotvára originálny historický nábytok. V budove je nutné vykonať komplexnú rekonštrukciu. Priestory sú nedostatočne vykurované, čo zapríčiňuje nežiaducu vlhkosť, ktorá ohrozuje cenné artefakty uložené v archíve.
Kysáč. Kysáč je miestom pôvodu významných osobností a intelektuálov. Je tiež centrom detského folklóru. Každoročne koncom júna sa tu koná Detský folklórny festival Zlatá bána, ktorý na svojom rozprávkovom zámku predstavuje početné detské hry, spevy a tance z rôznych vojvodinských prostredí a zo zahraničia.
Z pohľadu dolnozemských Slovákov je veľmi dôležitý Slovenský národný dom. Budova Slovenského národného domu zastrešuje od roku 2010 priestory Miestnej odbočky Matice slovenskej v Kysáči, Kultúrno umeleckého spolku Vladimíra Mičátka a Galérie  Slovenského národného domu. Oficiálne bol otvorený 18. novembra 2010, kedy tu bola inštalovaná výstava insitného maliara Jána Bačúra z Padiny.
Slovenský národný dom je verejne dostupný, adaptovaný stavebný objekt vo vyhovujúcom stave. Materiálno-technickú základňu tvorí spoločenská sála s kapacitou približne 40 osôb. Na stene nájdeme pamätnú tabuľu venovanú prvému zriadeniu Slovenského národného domu a oslobodeniu Kysáča od fašistickej okupácie. Ďalším priestorom je menšia zasadacia sieň s kapacitou približne 20 osôb, v ktorej nájdeme počítač s tlačiarňou, kancelársky nábytok, stoly a sedenie. Miestnosť je vykurovaná pecou na tuhé palivo. Na stenách sú zavesené spomienkové listiny, pamätné listy a diplomy KUS Vladimír Mičátek. Hneď za vstupom do Slovenského národného domu sa nachádza spoločenská sála s kapacitou do 30 osôb, vybavená barovým pultom, sedením a stolmi. Steny zdobia fotografie členov MOMS Kysáč a významných lokálnych dejateľov. Dvere od barového pultu vedú do štandardne zariadenej kuchyne.
Kultúrne centrum Kysáč sídli v priestoroch revitalizovanej Bičiarovej sály. Tá sa v povojnovom období stala centrom spoločensko-politickej a kultúrno-umeleckej činnosti. Od roku 1947 sa do nej nakupoval nábytok, stoličky a realizovali sa dôkladné rekonštrukcie. V roku 1956 sa postavila nová sála a Kysáčania si zriadili dom kultúry. Dnes v týchto priestoroch sídli Kultúrne centrum Kysáč, skôr vystupovalo pod názvom Kultúrno-informačné stredisko (KIS), ktoré bolo založené v roku 1974 a obnovené v roku 1987. Posledná rekonštrukcia veľkej sály prebiehala v roku 2001. V areáli kultúrneho centra sídli od roku 1974 Knižnica Michala Babinku, ktorú presťahovali z Národného domu.
Materiálno technickú základňu tvorí okrem plne vybavenej revitalizovanej veľkej divadelnej sály s kapacitou 350 osôb aj malá divadelná sieň, folklórna sieň s javiskom s kapacitou 200 osôb. V areáli sa nachádza momentálne nefunkčné kino. V pláne je jeho revitalizácia a znovuobnovenie činnosti. Stav objektu je vyhovujúci s potrebou čiastočnej rekonštrukcie. Areál kultúrneho centra je strediskom organizovaného kultúrneho života v Kysáči. Niekoľko rokov dozadu sa jeho priestory využívali aj na komerčné či rodinné akcie. Uskutočňovali sa tu svadby, krsty, kary či oslavy narodenín.
Vojlovica. Základné špecifikum Vojlovice od jej založenia podnes je etnická rôznorodosť obyvateľstva. Pestrá národnostná štruktúra osady v značnej miere ovplyvňovala rozvoj kultúry a jazyka Vojlovičanov, s čím sa vo Vojlovici stretáme aj dnes. V súčasnosti je najviac využívaným kultúrnym stánkom vo Vojlovici budova SKOS Detvan. Objekt, v ktorom momentálne Detvan sídli, bol vybudovaný v roku 1912. V roku 1949 bol pridelený Slovákom zo strany NOO Pančevo. Od roku 1955 ho spoločne využívali Srbi, Slováci a Maďari. Po založení spolku v roku 1975 sa realizovala rozsiahla renovácia budovy, a to prevažne svojpomocne formou pracovných brigád. Vymenená bola elektroinštalácia, okná a dvere. Došlo k odstráneniu stĺpov z veľkej sály, zdvihnutiu a rozšíreniu javiska.
V súčasnosti sa v budove nachádza malá sieň (kapacita asi 30 miest, vhodná na posedenia a nácviky), veľká sieň s kapacitou približne 250 miest, miestnosť etnodomu a byt domácich, ktorí strážia areál.
Veľká sieň sa v roku 2017 podrobila opätovnej rekonštrukcii, pri ktorej sa zrušilo javisko a tým sa rozšírila kapacita miestnosti. Revitalizovala sa kuchyňa, chladiarenské a skladové priestory, bar, výdajňa jedál či toalety. Sálu má od roku 2007 v prenájme súkromný majiteľ – Miroslav Jovanović, ktorý tu prevádzkuje reštauráciu. Organizujú sa tu najmä krsty, kary, svadby, oslavy narodenín, plesy, súkromné akcie, prezentácie firiem a kultúrne podujatia SKOS Detvan, ktorý môže tieto priestory bez obmedzenia využívať po dohode podľa potreby. Súčasne tak získava doplnkové zdroje financií z prenájmu.
V malej sieni sa okrem stolov a sedenia približne pre 30 osôb nachádza knižnica so slovenskými a srbskými knihami, police a vitríny so spomienkovými predmetmi, trofejami a pamätnými listami. Na stenách nájdeme obrazy insitných maliarov, historické, ale aj aktuálne fotografie dokumentujúce činnosti spolku. Historické kusy nábytku v modrej farbe dotvárajú estetický výraz spoločenskej miestnosti. Priestor nie je klimatizovaný a je vykurovaný pecou na tuhé palivo. Vedľa malej siene nájdeme izbu s etnografickými predmetmi. Sú tu umiestnené krosná, historický kuchynský riad, poľnohospodárske náradie a iné. Priestory vedľa malej siene uzatvára sklad a malá kuchynka. Areál uzatvárajú dve miestnosti etnodomu – expozície tradičného bývania a byt správcov.
Interiér aj exteriér je upravený, čistý, renovovaný, moderne zariadený a spôsobilý na viacnásobné plnohodnotné využívanie (všetky odbočky Detvanu tu nachádzajú svoj priestor). Objekt je síce umiestnený ďalej od centra, parkovacie kapacity sú limitované, ale je dobre viditeľný a dopravne dostupný z hlavnej cesty. Dvor, do ktorého sa umiestňuje pohyblivé sedenie, je príležitostne využívaný ako amfiteáter.
Spomienkový dom predstavoval od roku 1988, kedy bol vybudovaný, dôležitú základňu lokálnych vojlovických spolkov. Budova je vo vlastníctve lokálnej samosprávy, ktorá však v súčasnosti nepripisuje týmto priestorom zásadnejší spoločenský význam a neplánuje sa zameriavať na jej revitalizáciu.
V súčasnosti ide o objekt v pôvodnom stave – čiastočne zrekonštruovaný. Využíva ho najmä divadelná odbočka SKOS Detvan (nácviky a vystúpenia) a maďarský umelecký spolok Tamásy Aron. Príležitostne aj Základná škola bratstva a jednoty počas podujatí, na ktorých škola participuje. Divadelná sála s pódiom má kapacitu približne 250 miest. Disponuje vlastnou audio technikou a osvetlením. V zákulisných priestoroch sa nachádzajú šatne so sociálnym zariadením. Vo vstupnej hale spomienkového domu je aj zasadacia miestnosť s kapacitou okolo 30 miest. Stretáva sa tu napríklad výšivkárska odbočka.
Hložany. Hložany sú dnes v kultúrnom kontexte známe najmä vďaka najväčšiemu festivalu tunajších Slovákov – Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj… Za účelom jeho kvalitnej realizácie tu bol postavený amfiteáter s hľadiskom pre 2 600 divákov.
Amfiteáter bol postavený v roku 1989 a jeho architektom bol Pavel Báďonský. V roku 1998 konštrukcia amfiteátru zhorela a objekt si vyžadoval rekonštrukciu. Architektom zrekonštruovanej stavby sa stal Ján Pažitnaj. Hlavným podujatím, ktoré sa v amfiteátri organizuje, je vyššie uvedený folklórny festival, ktorý je neodmysliteľnou zložkou kultúrneho života dolnozemských Slovákov.
Budova domu kultúry je v rukách miestnej samosprávy. Kultúrny dom bol vybudovaný v roku 1959 a dodnes prešiel viacerými rekonštrukciami. Posledná kompletná rekonštrukcia prebehla v rokoch 2006 – 2007. Budovu tvorí vestibul, spoločenská/divadelná sála s javiskom, prezliekarne, na poschodí etnoizba a prízemné priestory, ktoré využíva KOS Jednota na zasadnutia a oslavy. Miestne spoločenstvo využíva dve kancelárie a dve zasadacie miestnosti. Priestory sa využívajú na kultúrne podujatia, žiacke programy a civilné sobáše. Vo vestibule sú počas kultúrnych podujatí inštalované výstavy rôzneho zamerania. Pred domom kultúry bol v roku 1959 odhalený pomník bojovníkom padlým počas druhej svetovej vojny.
Pivnica. Pivnica sa každoročne stáva aj strediskom divadelného ochotníctva vojvodinských Slovákov. Na pozadí silnej divadelnej tradície tu vzniklo celomenšinové podujatie DIDA, ktoré podnecuje divadelnú tvorbu dolnozemských autorov.
Z hľadiska kultúrnej infraštruktúry je v Pivnici dôležitý dom kultúry. Vybudovaný bol v roku 1952 a obyvateľom Pivnice je známy aj pod názvom zádruga alebo kinosála. Priestory domu kultúry môžu využívať všetky miestne kultúrne organizácie. V komplexe sídlia viaceré z nich – Ochotnícke divadlo Janka Čemana, Klub poľnohospodárov, Moto klub Mugers riders a Komorný zbor Nádeje. Plnofunkčnú kinosálu, resp. koncertnú sálu využívajú Pivničania na koncerty, folklórne a divadelné prehliadky, festivaly, kultúrno-zábavné programy a žiacke vystúpenia. Kinosála má kapacitu 400 osôb. Jej rekonštrukcia, ktorú podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, prebiehala od roku 2017.
Slovenský kultúrno-umelecký spolok Pivnica je plnofunkčný spolok situovaný na Vojvodinskej ulici. Priestory SKUS-u sa využívajú prevažne na tanečné tréningy, skúšky spevákov, tanečné zábavy, kultúrno-umelecké programy, semináre, zasadnutia a svadobné hostiny. V roku 2010 bola budova zrekonštruovaná za finančnej pomoci Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. Tanečné tréningy a spevácke skúšky sa realizujú v renovovanej sále, ktorá je jednou z najvybavenejších tréningových sál vojvodinských Slovákov. Súčasťou priestorov SKUS-u je aj nádvorie s javiskom, kancelárske miestnosti, archív, miestnosť pre hudobné inštrumenty, krojová miestnosť a dve kuchyne. Priestory si zapožičiavajú aj iné organizácie, napríklad Spolok pivnických žien, ktorý organizuje v tanečnej sále Literárne stretnutia.
Selenča. Špecifikum Selenče sa viaže na náboženskú štruktúru obyvateľstva. Je to jediná osada v Srbsku, v ktorej žijú Slováci evanjelického a. v. a rímskokatolíckeho vierovyznania. Takéto náboženské zloženie vo veľkej miere vplývalo na zachovávanie odlišného nárečia slovenského obyvateľstva v Selenči, ako aj na iné charakteristiky tradičnej slovenskej kultúry. Z hľadiska kultúrnej infraštruktúry je najdôležitejší dom kultúry.
Dom kultúry je situovaný na Masarykovej ulici. Je najväčším priestorom využívaným na organizovanie kultúry v Selenči. Dom kultúry je sídlom Kultúrno-umeleckého spolku Jána Kollára, rádia Báčka a etnosekcie. Obsahuje divadelnú (spoločenskú) sálu s kapacitou do 400 miest na sedenie, priestranné javisko, priestory pre KUS Jána Kollára, rozhlas, knižnicu, zasadacie miestnosti, kanceláriu a sociálne zariadenia. Miestnosti domu kultúry sú čiastočne rekonštruované. V časti za obecenstvom sa nachádza priestranná galerijná miestnosť a na poschodí je umiestnené etnomúzeum. Súčasťou domu kultúry je príručná knižnica, ktorej fond tvorí 1 560 kníh. Založili ju členovia Spolku Jána Kollára v roku 1960. V súčasnosti sa knihy vypožičiavajú len zriedkavo. Členovia KUS plánujú v budúcnosti činnosť knižnice obnoviť.
Nový Sad. Nový Sad možno ocharakterizovať ako mesto, z ktorého sa koordinuje a prezentuje kultúra Slovákov žijúcich v Srbsku. Sídli tu značný počet profesionálnych ustanovizní a inštitúcií, ktoré sa starajú o to, aby bola slovenská kultúra viditeľná v čo najširších súvislostiach a aby sa jej špecifiká čo najlepšie rozvíjali.
Slovenské kultúrne centrum Pavla Jozefa Šafárika a Miestny odbor Matice Slovenskej v Novom Sade sídlia v spoločných priestoroch, ktoré sú vlastníctvom slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru. SKC P. J. Šafárika disponuje s veľkou spoločenskou sálou s kapacitou 120 ľudí. V rámci spoločenskej sály je aj javisko. Tieto priestory využívajú členovia MOMS a SKC na tanečné tréningy a na organizovanie početných folklórnych, divadelných a literárnych podujatí a tanečné zábavy. V blízkosti javiska je umiestnená prezliekareň. Takzvaná hudobná miestnosť predstavuje priestor na nácvik hudobných vystúpení. Súčasťou tejto miestnosti je aj hudobné vybavenie.
Malú sieň s kapacitou do 80 ľudí využívajú raz mesačne matičiari na stretnutia, potom spevácke skupiny na nácvik a detská folklórna a divadelná sekcia tu majú tiež skúšky. V tejto miestnosti sa realizujú aj početné výročné oslavy, konferencie, promócie kníh a pod.
Dôležitou súčasťou SKC P. J. Šafárika je rozsiahla šatňa, ktorú tvoria tri miestnosti. Nachádzame tu množstvo kusov tradičného odevu nielen Slovákov z Vojvodiny, ale aj zo Slovenska, najmä z Myjavy, Horehronia, Podpoľania a pod.
Knižný fond v zrekonštruovanej knižnici tvorí okolo 800 kníh, ktorý členovia vytvorili zo súkromných zbierok. Nájdeme tu beletriu, prózu, náboženskú literatúru, odbornú literatúru, zviazané časopisy z Vojvodiny a publikačné jednotky vojvodinských Slovákov. Aktuálne sa knihy katalogizujú a pripravujú na sprístupnenie čitateľom.
V rámci SKC sa nachádza aj nádvorie, ktoré sa využíva najmä v letných mesiacoch na posedenie. SKC P. J. Šafárika sídli v samotnom centre Nového Sadu, čo je výhodou pre organizovanie kultúrnych podujatí. V súčasnosti plánuje Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny s pomocou Slovenskej republiky na mieste dnešného SKC vybudovať slovenské centrum, v ktorom budú sídliť kľúčové slovenské menšinové inštitúcie (NRSNM, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, NVU Hlas ľudu, SKC P. J. Šafárika).
NVU Hlas ľudu sídli v centre Nového Sadu na adrese Bulvár oslobodenia 81/V. Na piatom poschodí je umiestnená celá slovenská redakcia, ktorú tvorí spolu 8 miestností. Najväčšiu kanceláriu v štýle open office využívajú novinári a redaktori. Riaditeľka, právnička, úradujúca zodpovedná šéfredaktorka, sekretárka, účtovník a grafická dizajnérka, jazyková lektorka a pracovníčka zodpovedná pre inzerciu majú osobitné miestnosti. NVU Hlas ľudu disponuje bohatým archívom, ktorý tvoria všetky publikované čísla týždenníku od roku 1944, kedy vyšlo prvé číslo, ako aj mládežníckeho časopisu Vzlet, ktorý NVU Hlas ľudu vydáva. Týždenník Hlas ľudu sa každý týždeň distribuuje do všetkých lokalít vo Vojvodine, kde žijú Slováci, ako aj do zahraničia. Mládežnícky časopis Vzlet odoberajú žiaci základných a stredných škôl, ako aj slovenskí študenti.
Záver. Predložený príspevok priblížil najdôležitejšie lokality a objekty spojené s organizáciou kultúry vo Vojvodine. Riadenie kultúry je bezpodmienečne závislé na existencii zdrojov a vhodnej materiálno-technickej základne, ktorá má rôzne kvantitatívne a kvalitatívne parametre. Práve tieto ukazovatele podmieňujú intenzitu využívania, návštevnosti, ale aj obľúbenosti jednotlivých kultúrnych centier, ktoré sa výrazne podpisujú pod zachovávanie, prezentáciu a trvaloudržateľný rozvoj slovenskej kultúry vo Vojvodine. Je preto veľmi dôležité považovať úroveň kultúrnej infraštruktúry za jeden z rozhodujúcich faktorov ovplyvňujúci budúcnosť slovenskej kultúry v zahraničí.

Literatúra a pramene:
ČUKAN, J a kol. Pivnica. Kultúrne tradície Slovákov v Báčke. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2010.
FEKETE, S. a kol. Hložany 1756 – 2006. Hložany: Miestny odbor Matice slovenskej, 2006.
LENOVSKÝ, L. a kol. Hodnotiaci model kultúrneho potenciálu. Nitra: UKF v Nitre, 2014.
VALENTIK, V. a kol. Selenča 1756 – 2008. Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum, 2008.