Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Neroľnícke zamestnania predstavujú významný fenomén kultúry horských oblastí Slovenska, ktorá patrí ku kultúre karpatského oblúka. Toto územie tvoria viaceré kultúrne regióny a subregióny (oblasť Myjavských kopaníc, horné Ponitrie, stredné Považie, Kysuce, Orava, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, horný Zemplín, časť Gemera, Podpoľanie a Horehronie), so všeobecnými (spoločnými), ale aj špecifickými kultúrnymi črtami, ktoré sú výsledkom vplyvu viacerých činiteľov, predovšetkým prírodných pomerov, ale aj administratívno-správneho členenia, etnických, konfesionálnych a iných faktorov. Medzi ne možno zaradiť aj neroľnícke zamestnania, ktoré sú nielen výslednicou pôsobenia týchto faktorov, ale zároveň činiteľom ovplyvňujúcim kultúru a spôsob života obyvateľov horských oblastí Slovenska. Ich výskyt je príznačný pre tieto oblasti ako celok i pre jednotlivé regióny a subregióny zvlášť.

Cieľom príspevku je predstaviť neroľnícke zamestnania ako kultúrny fenomén horských oblastí Slovenska, poukázať na ich základnú klasifikáciu, podmienky vzniku, územné rozšírenie a na ich hospodársko-sociálny a kultúrny význam do polovice 20. storočia.

Zamestnanie obyvateľstva, podobne ako ľudová architektúra, strava, odev a iné prejavy materiálno- technologickej kultúry, je úzko späté s prírodným prostredím a uspokojovaním základných ľudských potrieb. Ešte v 1. polovici 20. storočia bolo hlavným (základným) zamestnaním na Slovensku poľnohospodárstvo. Nízka rentabilita poľnohospodárskej malovýroby však v horských oblastiach neumožňovala všetkým členom roľníckych usadlostí vyžiť z výnosu malého a rozdrobeného hospodárstva, preto sa utiekali k neroľníckym zamestnaniam. Tie mohli mať charakter hlavného, resp. vedľajšieho peňažného či materiálneho príjmu. Na základe toho možno vykonávateľov neroľníckych zamestnaní rozdeliť na tých, ktorí

1. venovali sa poľnohospodárstvu na svojom majetku ako dominantnému zdroju obživy, ale pravidelne alebo príležitostne si zlepšovali svoju ekonomickú situáciu mimo vlastného hospodárstva (t.j. neroľnícke zamestnanie malo charakter doplnkového zamestnania);

2. mali rozhodujúce zamestnanie alebo dôležitý zdroj príjmov a obživy mimo sféry poľnohospodárskej produkcie na svojom gazdovstve, no spravidla sa z rôznych dôvodov nevzdali ani práce na majetku, ktorého základ tvorila pôda (t.j. neroľnícke zamestnanie malo charakter hlavného zamestnania) (ČUKAN 2001 : 13 a n.).

Iným kritériom pri klasifikácii neroľníckych zamestnaní môže byť ich pravidelnosť a opakovateľnosť v istom časovom období. Na základe toho možno rozlíšiť:[2]

1. stále zamestnania, vykonávané obvykle po celý

rok a majúce charakter hlavného zamestnania (napr. remeselníci a iní živnostníci, baníci, priemyselní robotníci);

2. sezónne zamestnania, vykonávané pravidelne iba v určitom ročnom období – v sezóne (napr. drevorubačstvo – stredné Považie, Kysuce, Orava, Turiec, Liptov, Pohronie a oblasť Slovenského Rudohoria, severný Šariš a horný Zemplín; pltníctvo; uhliarstvo; povozníctvo – furmanstvo či migrácie liptovských baníkov do uhoľných baní v Šalgotarjáne;(

3. obchôdzkové, resp. vandrovné zamestnania, sčasti vykonávané iba v určitom ročnom období, sčasti však nezávisle po celý rok, a to pešo alebo povozom (napr. drotárstvo (Kysuce, stredné Považie, niekoľko obcí na Spiši – napr. Kamienka, Jarabiná, Haligovce, Veľký Lipník); podomový obchod s galantériou; podomový obchod s čipkami a výšivkami – čipkárstvo (najmä Pohronie – Horná a Dolná Lehota, Medzibrod, Ondrej a pod.); plátenníctvo (najmä Spiš, Orava, Šariš); handrárstvo (podomové zbieranie textilných, neskôr aj iných surovín (peria, kožiek, železa, papiera) a ich vymieňanie za drobný galantérny tovar – horné Ponitrie – napr. Horný a Dolný Kamenec, Veľká Lehôtka); podomový obchod s ľudovými liečivami – olejkárstvo (Turiec, menej Považie, Orava, Liptov a Spiš); so šafranom a neskôr s rôznymi tovarmi dennej potreby – šafraníctvo (najmä horné Ponitrie – Bojnice a Vestenická dolina); s potravinami – hruškárstvo, slivkárstvo (t.j. predaj všetkých druhov ovocia, najmä čerstvého – Uhrovská dolina, horné Ponitrie – Horné a Dolné Vestenice, v oblasti Krupiny a v Gemeri (okolie Štítnika a Slánska dolina)), priekupníctvo s maslom, hydinou, vajíčkami a pod., ale aj sklenkárstvo (podomový obchod s dutým sklom), sklenárstvo – oknárstvo (podomový predaj skla a zasklievanie okien), brdárstvo a voštinárstvo (západný Gemer – Drienčany, Budikovany, Hostišovce a i.), miškárstvo, brusičstvo a dáždnikárstvo, prípadne harmonikárstvo a púťové speváctvo).

4. výrobné zamestnania charakteru domáckej výroby, vykonávané najčastejšie v zimnom období, keď poľnohospodárstvo viazalo najmenej pracovných síl. Produkty, pôvodne určené pre vlastnú potrebu, neskôr slúžili na výmenu v rámci dediny, prípadne na trhový predaj. Od 18. storočia až do 1. polovice 20. storočia domácka výroba pokrývala najmä tie odvetvia, na ktoré sa neorientovala remeselná, manufaktúrna a neskôr aj priemyselná výroba, napr. produkcia poľnohospodárskeho náradia a kuchynského náčinia z dreva (vareškárstvo), šindliarstvo, košikárstvo, metlárstvo (Horná Cirocha), papučiarstvo (okolie Trenčína, Čičmany, Zliechov, Gemer, Pohronie, Liptov, Spiš a Šariš), tkáčstvo či výšivkárstvo (výroba výšiviek na predaj – napr. okolie Zvolena, Detvy, časť Novohradu, okolie Nového Mesta nad Váhom).

Už z tohto stručného výpočtu vyplýva, že ide o zamestnania rôznorodé, odlišného charakteru. Navzájom ich spájal predovšetkým spôsob hľadania obživy mimo poľno-hospodárstva, a to nielen v rámci Slovenska a jestvujúceho štátu (Rakúsko-Uhorsko a I. ČSR), ale aj za hranicami.

V súvislosti so sledovanou problematikou sa možno zmieniť aj o niektorých autoroch, ktorí sa zaoberali neroľníckymi zamestnaniami, ich históriou, vplyvom na tradičnú kultúru horských oblastí Slovenska, resp. vzájomnými vzťahmi medzi vidieckou roľníckou societou a predstaviteľmi neroľníckych zamestnaní. Ani jednu socioprofesijnú skupinu obyvateľstva totiž nemožno skúmať (a dôsledne pochopiť) izolovane, bez reflektovania vzájomných kontaktov a odhalenia spoločného a odlišného (v kultúre, spôsobe života, sviatkovaní a pod.). Treba si tiež uvedomiť, že žiadne lokálne spoločenstvo nebolo sociálne homogénne a profesijne jednotné (výlučne roľníci, resp. výlučne remeselníci, drotári atď.).

Vysokú hodnotu pre poznanie východiskových a základných tendencií vývoja pracovných migrácií majú štúdie A. Prandu o vandrovných zamestnaniach (1989) a príčinách vzniku a rozvoja doplnkových zamestnaní na Kysuciach (1965, 1966). Okrem toho sa venoval aj problematike dvojitého zamestnania – tzv. kovoroľníctva, ktorá rezonovala v slovenskej etnológii najmä v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Zo starších autorov sa možno zmieniť aj o V. Lattovi, ktorý sa zaoberal technológiou výroby dreveného uhlia, životom a kultúrou uhliarov v Hámroch pri Snine (1958), kým históriu a život sklárov v okolí Bardejova skúmal J. Kantár (1962, 1963). Košikárstvo v Bardejove a okolí a spišské drotárstvo predstavujú práce J. Komu (1954 a 1961), oravským (presnejšie hornooravským) plátenníctvom sa zaoberal A. Polonec (1955), kým sklárstvo a oknárstvo na Muránskej Zdychave (1968) a dejiny furmanstva v Gemeri (1973) približujú články J. Galla. Spomenúť možno aj príspevok J. Hanušina, venovaný varechárstvu v Selci (1955), resp. P. Horvátha o dejinách pohronského čipkárstva (1958), oravského plátenníctva a súkenníctva (1968). Problematiku kameneckých handrárov riešila V. Tóthová (1966), ktorá sa venovala vzniku handrárstva na Hornej Nitre a podomovému obchodu s ním spojenému. Zaoberala sa aj životom a aktivitami oknárov a sklenárov v severnej oblasti horného Ponitria (1968). Zabúdať nemožno ani na dielo J. Hrozienčika Turčianski olejkári a šafraníci (1981), ktoré sleduje vznik, vývoj i postupný zánik turčianskeho olejkárstva a šafraníctva a publikácie M. Prasličkovej Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri (1979), M. A. Husku Liptovskí murári (1968) a Slovenskí pltníci (1972) či K. Guleju Svet drotárov (1992). Problematiku sezónnych zamestnaní na Liptove, s akcentom na murárstvo a život budapeštianskych murárov, ich kultúrne a spoločenské aktivity, riešil E. Kufčák (1979). Na skutočnosť, že roľnícku kultúru nemožno pochopiť bez štúdia neroľníckych zamestnaní a dôkladnejšieho poznania zložitých ekonomických a kultúrno-spoločenských vzťahov s príslušníkmi iných skupín a vrstiev obyvateľstva, upozornil J. Čukan (napr. 1980, 1982, 1989, 2001). Na mlynárstvo a v súvislosti s ním na status remeselníka (mlynára) v agrárnom prostredí, spoločenskú prestíž, vzťahy s vidieckym obyvateľstvom a význam pre jeho zásobovanie múkou poukázal L. Mlynka (napr. 1999, 2004). Okrem týchto autorov by bolo možné zmieniť sa aj o ďalších (napr. A. Špiesz, A. Pavlík, G. Povala, Ľ. Prikryl, E. Prandová, Ľ. Falťanová, M. Kaľavský), ktorých diela charakterizuje náročné historicko-etnografické, ale aj geograficko-demografické interdisciplinárne úsilie.

Vznik, existenciu a vývoj neroľníckych zamestnaní v sledovaných oblastiach ovplyvnili viaceré faktory. Okrem historických (napr. kolonizácia na nemeckom práve, osvietenské reformy Márie Terézie a Jozefa II., zrušenie nevoľníctva v roku 1785, zrušenie poddanstva v roku 1848, zrušenie cechov v roku 1872, rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československa v roku 1918, februárový prevrat 1948 a následná kolektivizácia poľnohospodárstva, socializácia živností a industrializácia Slovenska) a ekonomicko-sociálnych faktorov možno spomenúť prírodné pomery, ktoré podmienili rozvoj niektorých výrobných činností ako špecializovaných základných odvetví (napr. remeselná výroba, hutníctvo, sklárstvo), resp. ako doplnkových zamestnaní. Napr. lesy a splavné rieky podmienili vznik pltníctva na Liptove, Orave, Kysuciach, na strednom Považí, na Pohroní, ale aj na Spiši na riekach Poprad a Dunajec; dostatok vhodných drevín zasa vznik podomového obchodu s dreveným riadom a náradím (napr. oblasť myjavských kopaníc; okolie Trenčína a Bytče; Orava – Oravská Lesná, Žaškov, Zázrivá; Liptov – Liptovská Teplička; Torysky na Spiši; Zborov v Šariši; Gemer – Kokava nad Rimavicou, Rejdová a i.). Na výrobu sklárskych hút nadviazalo sklenkárstvo a oknárstvo (Liptov – Huty, Malé a Veľké Borové; Orava – Zuberec, Dlhá nad Oravou, Habovka; stredné Považie – Čičmany, Mojtín, Zliechov; Horné Ponitrie – Valaská Belá, Čavoj, Temeš; Gemer – Muránska Huta, Gápel; Spiš– Litmanová, Kamienka; Šariš – Bardejov a okolie).[3] Bohatstvo rúd, kameňa, hliny a iných surovín vytváralo vhodné podmienky pre rozvoj remesiel už od čias Veľkej Moravy, no najmä od 13. storočia v súvislosti so stabilizáciou hospodárskeho a spoločenského života miest (najmä v stredoslovenskej banskej oblasti a na Spiši).

Na vidiek remeselná výroba prenikala od 17. – 18. Storočia (KAĽAVSKÝ 1990 : 23), pričom sa prispôsobovala potrebám vidieckeho obyvateľstva, jeho dopytu a vkusu. Svoje zastúpenie tu malo najmä kováčstvo a kolárstvo, obuvníctvo a čižmárstvo, krajčírstvo, mlynárstvo, mäsiarstvo, ale aj garbiarstvo (napr. Gemer, Spiš, Rajec, Brezová pod Bradlom, Ratková, Liptovský Mikuláš, Brezno), hrnčiarstvo (napr. Ľubietová, Trstená, Bardejov) a iné. Remeslo pritom možno charakterizovať ako špecializovanú nepoľnohospodársku malovýrobu založenú na ručnej práci výrobcu vlastnými nástrojmi (EĽKS 2 1995 : 112). Na dedinách sa mu však okrem vyučených remeselníckych majstrov venovali aj nekvalifikovaní remeselnícki fušeri – náturisti.

Vo vzťahu k naznačenému možno konštatovať, že jednotlivé druhy neroľníckych zamestnaní mohli vznikať a rozvíjať sa iba dovtedy, kým trvali a pôsobili pôvodné prírodné danosti (napr. kým sa nevyčerpali potrebné suroviny) a kým sa nenarušili a nezmenili príslušné ekonomicko-sociálne faktory (znížením alebo odčerpaním voľných pracovných síl, socializáciou živností, zákazom podomového obchodu, ale napr. aj vybudovaním Košicko- bohumínskej železnice v rokoch 1869 – 1872, ktorá sa stala vážnym konkurentom pltníkom a povozníkom, zároveň však umožnila vznik novej socioprofesijnej skupiny obyvateľstva – železničiarov, ktorí v niektorých obciach získali takú početnú prevahu, že tieto obce boli susednými dedinami považované za „železničiarske“ (napr. Skalité pri Čadci)). Zároveň sa ukazuje, že niektoré neroľnícke zamestnania, ktoré pôvodne mali iba charakter doplnkových zamestnaní, sa časom stali hlavným zamestnaním (napr. liptovské murárstvo) a naopak (napr. dúbravskí baníci (Liptov) po zatvorení antimónových baní zúročili svoje skúsenosti ako robotníci pri razení železničných tunelov na Strečne, od Hornej Štubne po Banskú Bystricu, na Myjave, ale aj pri výstavbe ciest, mostov, resp. odchádzali za baníckou prácou do Šalgotarjánu, Tatabáne či Handlovej, a to už od konca 19. storočia).

Neroľnícke zamestnania ako celok sa vyznačovali značnou mierou špecifickosti, pretože do pomerne jednotného charakteru tradičného spôsobu života obyvateľov horských oblastí Slovenska vnášali mnohé miestne a oblastné odlišnosti, čím v štruktúre tradičnej kultúry vytvárali nové typy a varianty, v mnohých atribútoch príznačné iba pre oblasť rozšírenia príslušného zamestnania v určitom čase a priestore. Ich hlavným zámerom, zmyslom a cieľom bolo zabezpečiť rodine obživu, ktorú na primeranej úrovni neposkytovala rozdrobená a neraz zaostalými technikami a technológiami obhospodarovaná poľnohospodárska pôda (PRANDA 1989 : 72). Napr. baníctvo, hutníctvo a železiarstvo v stredoslovenskej banskej oblasti, ale aj na Horehroní, v Gemeri, na Spiši či v hornom Liptove malo pre tunajšie obyvateľstvo mimoriadny ekonomický význam, a to nielen pre baníkov, hutníkov, robotníkov pri úprave rúd a pod. Pri pomocných prácach nachádzali obživu aj ďalšie skupiny obyvateľstva, ako drevorubači (rúbali drevo potrebné na banské podpery a na výrobu tepelnej energie na spracovanie rúd), uhliari (výroba a predaj dreveného uhlia sa v železiarskych oblastiach na Slovensku udržala až do 20. storočia – napr. Horehronie – Čierny Balog, Heľpa, Pohorelá; Gemer – Hnúšťa, Tisovec; Šariš – Hanušovce; Zemplín – Stropkov), povozníci, menej pltníci, ktorí zabezpečovali dopravu dreva pre potreby banských a hutníckych podnikov, potravín, ale aj export rúd, spracovaných kovov a jednotlivých výrobkov. Osobitnú zmienku si zasluhuje zapájanie obyvateľstva žijúceho na okolí banských revírov do rozličných stavebných prác, najmä pri výstavbe ciest, výrobných objektov, ale i náročných vodných stavieb, neskôr tiež baníckych či robotníckych kolónií (napr. na Horehroní už od polovice 19. storočia – Pohorelská Maša, Zlatné a Červená Skala). Na spracúvanie kovov tu vznikali aj početné remeslá (napr. kováčstvo, medikováčstvo, zámočníctvo, zvonolejárstvo) a hámre (napr. v Medzeve, Štítniku, Malužinej či Ľubochni).[4]

Banské revíry a rozvoj priemyselnej výroby (v horských oblastiach Slovenska okrem železiarskej aj papierenská, kožiarska a textilná) však mali význam aj pre širšie poľnohospodárske zázemie, pretože boli odbytiskom veľkej časti jeho produktov (chlieb a pečivo, mlieko a mliečne výrobky, mäso a mäsové výrobky, zemiaky, kapusta, ovocie a zelenina). Tým o.i. prispeli k rozvoju priekupníctva, čiže kupovania poľnohospodárskych či iných produktov od prvovýrobcov a ich následného predaja s cieľom zisku. Napr. textilných robotníkov z kolónie v Ružomberku – Rybárpoli okrem liptovských roľníkov zásobovali potravinami aj gazdovia z Oravy, najmä z Jasenovej. Vzájomné kontakty medzi neroľníckym a roľníckym sociokultúrnym prostredím postupne eliminovali antagonistické postoje roľníkov k robotníkom (ČUKAN 1982 : 295). Okrem ekonomických vzťahov sa v niektorých prípadoch začali rozvíjať aj neformálne spoločenské vzťahy (prostredníctvom robotníckych tanečných zábav a divadelných predstavení, ktoré navštevovalo aj dedinské obyvateľstvo, ale aj zásluhou robotníckych dychových kapiel, ktoré chodili hrávať na dedinské zábavy, resp. vytváraním rodinných zväzkov medzi obyvateľmi kolónie a susedných dedín). Robotnícka zložka v každom prípade zasahovala do pevných štrukturálnych väzieb dedinského spoločenstva, vytvorených v dlhom procese dejinného vývoja.

Neroľnícke zamestnania mali značný vplyv na život rodiny i celého lokálneho spoločenstva. Najmä v prípade sezónnych a vandrovných zamestnaní platilo, že sa nimi zaoberali prevažne muži, menej ženy (napr. podomový obchod s galantériou a priekupníctvo). V období ich odchodu za prácou sa mnohé dediny takmer vyľudňovali. Počas ich neprítomnosti mužov, trvajúcej niekoľko týždňov, mesiacov, resp. aj rokov (najmä v prípade drotárstva, plátenníctva, olejkárstva a šafarníctva), museli ženy prevziať starostlivosť nielen o domácnosť a výchovu detí, ale aj o poľnohospodárstvo a chov dobytka. Na jednej strane boli zaťažované prácami a povinnosťami mužov (oraním, kosením, zvážaním úrody, mlátením, prípravou dreva na zimu), na druhej strane sa zvýšila ich spoločenská prestíž. Niektoré si aj počas prítomnosti muža zachovávali rozhodujúce slovo pri riadení určitej hospodárskej činnosti, pričom využívali jednoduchšie pracovné postupy a vzájomnú výpomoc založenú na princípe reciprocity. Dlhé a časté odlúčenie mužov od rodiny však mohlo mať za následok naštrbenie vzťahov medzi manželmi, medzi otcom a deťmi. Peňažný príjem viedol k rýchlejšiemu rozpadu veľkorodín a existencii jednoduchých (dvojgeneračných) rodín. Vplyv neroľníckych zamestnaní na rodinný život bol ešte zreteľnejší, ak išlo o hlavné zamestnanie. Na rozdiel od roľníckych rodín, v ktorých najdôležitejšiu úlohu zohrávalo zveľaďovanie hospodárstva, rodiny baníkov, robotníkov a dedinských remeselníkov mali menej patriarchálno-autoritatívny charakter, lebo ich zmyslom bolo zabezpečenie základných existenčných prostriedkov a výchova detí, v prípade remeselníkov aj zveľaďovanie dielne a modernizácia výroby. Aj keď muži aj naďalej požívali autoritu a úctu, status ženy bol emancipovanejší ako v tradičnom roľníckom prostredí.

Neroľnícke zamestnania priniesli aj zmeny v odievaní. Tradičný mužský odev už v priebehu 19. a najmä začiatkom 20. storočia nahrádzalo manufaktúrne a továrenské konfekčné oblečenie. Najmä remeselníci sviatočným odevom, ale aj celkovým vzhľadom (úprava vlasov, fúzov) prezentovali svoj sociálny status, ktorý získali vlastným pričinením, svojou profesionalitou. Zaznamenané boli aj postupné zmeny v architektúre a bývaní (napr. v hornoliptovských murárskych obciach, v turčianskych olejkárskych obciach – napr. „ruský dom“ v Blatnici, či v kysuckých drotárskych obciach – domy s prvkami nemeckej, rakúskej, českej architektúry; murované obydlia s predzáhradkou) či v stravovaní. Drotári, plátenníci, olejkári, ale aj brdári, voštinári, čipkári či liptovskí murári prinášali z cudziny drobné darčeky členom svojej rodiny i širšieho príbuzenstva. Boli to potraviny (cukríky, čokoláda, káva, čaj, medovníky, ryža, hovädzí loj) a odevné súčiastky, neraz získané darom alebo kúpené za zarobené peniaze, ktorými sa chceli zavďačiť a zároveň prezentovať svoju šikovnosť (PRANDA 1989 : 73). Zriedkavejšie prinášali predmety potrebné v kuchyni (napr. nové hrnce, ale aj samovary), v domácnosti či na poľnohospodárstve (napr. ručné odstredivky, ktoré zracionalizovali mliečne hospodárstvo, kupovali tiež sejačky, vejačky a mláťačky). Prispeli k pestovaniu nových odrôd ovocných stromov, venovali sa včelárstvu aj chovu poštových holubov. Mnohí remeselníci boli známi ako novátori, ktorí do vidieckeho prostredia prinášali rôzne technické novinky, ako prvé motocykle, automobily, gramofóny, rádioprijímače a i.

Spomenúť možno aj precíznosť remeselníckych majstrov, ale aj podomových obchodníkov z Kysúc vo vedení domácich účtov a iných záznamov, ale aj obratnosť v komunikácii s verejnými činiteľmi. Niektorí v dôsledku svojej svetaskúsenosti, rozhľadenosti, otvorenosti voči novinkám či národnej uvedomelosti umožňovali deťom vyššie vzdelanie, čo bolo bežné najmä u drotárov, ktorí mali dielne v cudzine, ale aj u plátenníkov, olejkárov, šafraníkov a pod. Dokonca bolo známe kupovanie šľachtických titulov turčianskymi olejkármi a šafraníkmi, oravskými plátenníkmi či liptovskými murármi, aby sa mohli spoločensky vyrovnať miestnym zemanom. Prestíž dedinských remeselníkov, ale aj drotárov a niektorých podomových obchodníkov z Kysúc odzrkadľovalo aj vlastnenie zbrojných lístkov na lovecké zbrane. Niektorí boli majiteľmi či spolumajiteľmi poľovného revíru, iní so súhlasom vlastníka poľovali v cudzom revíre. Bolo to odrazom nielen toho, že disponovali financiami, ktoré mohli investovať do poľovačky, ale na rozdiel od roľníkov aj voľným časom. Poľovačky však boli aj príležitosťou na nadväzovanie obchodných kontaktov a profesionálne prospešných vzťahov s majetnejšími ľuďmi (napr. advokáti, notári, lekári, školskí inšpektori, riaditelia škôl, fabrikanti, veľkoobchodníci, iní remeselníci a živnostníci).[5]

Jednotlivé neroľnícke zamestnania zasiahli aj spoločenské dianie v obci. Mali vplyv na organizovanie remeselníckych bálov, baníckych a robotníckych slávností, tanečných zábav pri príležitosti odchodu mužov do sveta, resp. ich návratu, ale vplývali aj na rozvoj ochotníckeho divadla (napr. v hornoliptovských murárskych obciach), zakladanie čitateľských spolkov, spevokolov, športových klubov a pod.

Remeselníci, baníci, robotníci, ale aj príslušníci vandrovných zamestnaní sa od roľníckeho obyvateľstva líšili svojím svetonázorom, osobitou morálkou, hodnotovými orientáciami, ale predovšetkým skúsenosťami a reálnejším nazeraním na svet, ktoré nebolo natoľko podriadené zvykom dediny, jej vysvetľovaniu prírodných a spoločenských javov (PRANDA 1989 : 76). V agrárnom prostredí popri ich statuse vrodenom či pripísanom (v závislosti od zdedeného majetku – pôda a hospodárske zvieratá) vystupoval do popredia aj status získaný vlastným pričinením – úspechom v remesle, podnikaní či zamestnaní. Vplyv neroľníckych zamestnaní (predovšetkým odchádzania za prácou) sa priamo alebo sprostredkovane prejavil aj obohatením jednotlivých nárečí o slová cudzieho (aj inoetnického) pôvodu, ale aj vznikom tajných rečí (tzv. argotu) kysuckých drotárov a podomových obchodníkov, turčianskych olejkárov a šafraníkov, ale aj miškárov. Spomenúť možno aj dopad na etnickú štruktúru obyvateľstva (nemecké drevorubačské osady – handle na Horehroní; nemecké banícke osady v stredoslovenskej banskej oblasti, na Spiši, pôvodne aj na Hornom Ponitrí a pod.; príchod českých odborníkov a sklárskych robotníkov do sklární v Kokave nad Rimavicou, Utekáči a Poltári a iné).

V súvislosti s tým možno konštatovať, že kultúra horských oblastí Slovenska nadobudla osobité kultúrne črty aj vďaka potrebe dopĺňať zdroje príjmov a obživy neroľníckymi zamestnaniami. Vďaka tomu sa tu sformovali oblasti s obyvateľstvom špecializovaným na určitú produkciu, čo natoľko zasiahlo do spôsobu života lokálnych spoločenstiev, že vznikala charakteristická subkultúra (BEŇUŠKOVÁ a kol. 1998 : 14). Baníci, remeselníci, priemyselní robotníci, sklári, sklenári a sklenkári, litpovskí murári, drevorubači, uhliari, šindliari, myjavskí vareškári, košikári a metlári, furmani a pltníci, drotári, hornonitrianski ovocinári a handrári, turčianski olejkári a šafraníci, oravskí plátenníci, gemerskí brdári a voštinári a iní neopakovateľným vkladom prispeli k vytvoreniu špecifického kultúrneho obrazu jednotlivých regiónov aj Slovenska ako celku.

Neroľnícke zamestnania a neroľnícke sociokultúrne prostredie možno skúmať iba v kontexte s agrárnym prostredím. Tým sa otvárajú možnosti analyzovať, čo majú obe spoločné, čo ich odlišuje, ako sa navzájom ovplyvňovali a spolupôsobili na formovanie etnokultúrnych tradícií v horských oblastiach Slovenska, v ich regiónoch a subregiónoch. Touto problematikou (a to aj vo vzťahu k tradičným zamestnaniam Slovákov na Dolnej zemi) by som sa chcela bližšie zaoberať v budúcnosti a tým prispieť k obohateniu slovenskej etnológie o nové poznatky.

Poznámky:
[1] Odznelo 29. 4. 2009 ako habilitačná prednáška v odbore 3. 1. 3 etnológia.
[2] Pozri tiež PRANDA 1965 : 435 a n.
[3] Pozri tiež PRANDA 1989 : 59 – 78.
[4] K tejto problematike bližšie pozri VOZÁR 1989 : 277 – 292.
[5] Pozri tiež ŠUSTEKOVÁ 2008.
 

Literatúra a pramene:

BEŇUŠKOVÁ, Z. a kol.: Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Bratislava 1998.

ČUKAN, J.: Niekoľko poznámok k susedským vzťahom v starej baníckej kolónii v Handlovej. In: Slovenský národopis, 28, 1980, s. 227 – 243.

ČUKAN, J.: Spôsob života rybárpolskej robotníckej kolónie v minulosti. In: Slovenský národopis, 30, 1982, s. 286 – 300.

ČUKAN, J.: Vplyv pracovných migrácií liptovských baníkov na vytváranie nových prvkov spoločenskej štruktúry. In: Slovenský národopis, 37, 1989, s. 249 – 301.
ČUKAN, J.: Dolnozemské reflexie na neroľnícke zamestnania. Nitra 2001.

ENCYKLOPÉDIA ľudovej kultúry Slovenska 1 a 2. Bratislava 1995.

GALLO, J.: Sklárstvo a obločiarstvo na Muránskej Zdychave. In: Slovenský národopis, 16, 1968, s. 411 – 422.
GALLO, J.: Príspevok k dejinám furmanstva v Gemeri. In: Zborník Gemer, Národopisné štúdie, 1, 1973, s. 67 – 89.
GULEJA, K.: Svet drotárov. Martin 1992.

HANUŠIN, J.: Varechárstvo v Selci. In: Slovenský národopis, 3, 1955, s. 10 – 48.

HORVÁTH, P.: Pramene k dejinám pohronského čipkárstva v druhej polovici 18. storočia. In: Slovenský národopis, 6, 1958, s. 389 – 395.

HORVÁTH, P.: K dejinám oravského plátenníctva a súkenníctva. In: Zborník Oravského múzea, 1, 1968, s. 63 – 85.

HROZIENČIK, J.: Turčianski olejkári a šafraníci. Bratislava 1981.

HUSKA, M.: Liptovský murári. Liptovský Mikuláš 1968.
HUSKA, M. A.: Slovenskí pltníci. Martin 1972.
KAĽAVSKÝ, M.: Domácka, remeselná a manufaktúrna výroba. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava 1990, s. 23 – 30.

KANTÁR, J.: K štúdiu histórie a života sklárov v okolí Bardejova. 1. časť. In: Slovenský národopis, 10, 1962, s. 101 – 121.

KANTÁR, J.: K štúdiu histórie a života sklárov v okolí Bardejova. 2. časť. In: Slovenský národopis, 11, 1963, s. 60 – 90.

KOMA, J.: Košikárstvo v Bardejove a okolí. In: Slovenský národopis, 2, 1954, s. 348 – 385.

KOMA, J.: Drotárstvo na Spiši. In: Nové obzory, 3, 1961, s. 263 – 288.

KUFČÁK, E.: Sezónne vysťahovalectvo v Liptove do prvej svetovej vojny. In: Zborník Liptov, 5, 1979, s. 109 – 148.
LATTA, V.: Uhliarstvo v Hámroch pri Snine. In: Slovenský národopis, 6, 1958, s. 591 – 627.

MLYNKA, L.: Výrobca – remeselník v hodnotových systémoch lokálneho spoločenstva. In: Tradícia, etika a civilizačné zmeny. Bratislava 1999, s. 157 – 165.
MLYNKA, L.: Remeselnícky majster vo vidieckom spoločenstve. In: Remeselná výroba a akcentom na hrnčiarsku, džbankársku, kachliarsku a kameninovú produkciu. Zborník. Etnograf a múzeum 7. ročník. Rimavská Sobota 2004, s. 9 – 17.

POLONEC, A.: Organizácia obchodného života hornooravských plátenníkov. (Výňatok z historicko- etnografickej práce o hornooravskom plátenníctve). In: Slovenský národopis, 3, 1955, s. 49 – 83.

PRANDA, A.: Príčiny vzniku a rozvoja doplnkových zamestnaní na Kysuciach. 1. časť. In: Slovenský národopis, 13, 1965, s. 431 – 479.

PRANDA, A.: Príčiny vzniku a rozvoja doplnkových zamestnaní na Kysuciach. 2. časť. n: Slovenský národopis, 14, 1966, s. 3 – 61.

PRANDA, A.: K problematike výskumu dvojitého zamestnania (tzv. kovoroľníctva). In: Slovenský národopis, 15, 1967, s. 3 – 43.

PRANDA, A.: Vandrovné zamestnania. In: Zborník Kysuckého múzea 9, 1989, s. 59 – 76.

PRASLIČKOVÁ, M.: Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri. Košice 1979.

SLOVENSKO 3. Ľud – 2. časť. Bratislava 1975. SLOVENSKO. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava 2000.

ŠUSTEKOVÁ, I.: Podomoví obchodníci z Kysúc. Nitra 2008.

TÓTHOVÁ, V.: Kameneckí handrári. In: Horná Nitra, 2, 1966, s. 41 – 53.

TÓTHOVÁ, V.: Oknári a sklenári v severnej oblasti Hornej Nitry. In: Horná Nitra, 4, 1968, s. 24 – 35.

VOZÁR, J.: Miesto baníctva a baníkov vo vývoji Slovenska. In: Slovenský národopis, 37, 1989, s. 277 – 292.