Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvodom. Rozptýlené sídla sú neodmysliteľnou súčasťou rurálneho prostredia Slovenska. Charakteristické sú zachovávaním archaických prvkov v mnohých oblastiach spôsobu života. Na rozdiel od dedinských lokálnych spoločenstiev sú na lazoch/štáloch/kopaniciach intenzívnejšie susedské vzťahy, ktoré sa odvíjajú od dvoch najvýznamnejších faktorov. Za najdôležitejší považujeme príbuzenstvo, od ktorého sa odvíja ich podstata – osady vznikali na pozemkoch vzdialených od dediny, kvôli dochádzaniu bolo zložité využívať ich, preto sa v súvislosti s dedením a delením majetku zakladali v chotároch nové sídla, ktoré môžeme v určitom zmysle porovnať so sálašmi/stanmi na Dolnej zemi. V prípade zárubkov na Kysuciach, Orave, Liptove a na Spiši, ktoré majú pôvod v kolonizácii šoltýskej a na valaskom práve, je tiež základom vzniku zhluku domov príbuzenstvo, dedenie a delenie pôdy predka – pôvodného kolonistu/majiteľa. Synovia a bratia si na svojej dedovizni svojpomocne postavili obydlia a hospodárske objekty, celé generácie poznajú svoje korene, uvedomujú si stupeň príbuzenstva aj pokrvné väzby s dedinou.

Druhým významným determinantom formovania kultúrnych tradícií v sídlach oddelených od dediny je priestorová aj spoločenská izolovanosť a vzájomná odkázanosť. Ak sa aj postupne sobášmi príbuzenské vzťahy oslabovali, menili sa na susedské, respektíve v blízkosti žili iné príbuzenské skupiny, obyvatelia lazov boli nútení kooperovať, pomáhať si. Nie už na princípe príbuzenskom, ale susedskom. V každodennom živote v priebehu celého roka sa neustále vyskytovali problémy, ktoré rodina ako sociálna a ekonomická jednotka nemohla zvládnuť samostatne a v takýchto prípadoch bola prvoradá priestorová blízkosť pred príbuzenstvom. Obyvatelia veľkých sídiel mali viac možností pomáhať si, využívať služby remeselníkov, zúčastňovať sa spoločných prác aj obyčajových tradícií spojených s prácou, s najvýznamnejšími udalosťami v živote rodiny aj s konkrétnymi dňami a obdobiami v kalendárnom roku. Obyvatelia lazov boli odkázaní na seba. Odlúčení od dediny si uvedomovali svoju dislokáciu a špecifické postavenie. Zreteľne pociťovali spolupatričnosť, ktorá vyplývala z príbuzenských a susedských väzieb a zároveň odlišnosť od dedinského spoločenstva. V takýchto súvislostiach je pochopiteľné, že na rozdiel od dediny mali obyvatelia lazov podstatne rozvinutejšiu lokálnu identitu. Ich osamotenosť a vzájomnosť, životné podmienky v priebehu týždňa aj vo sviatočných dňoch kontrastovali so spôsobom života v dedine. Vzájomné stretnutia oboch strán odstup zvýrazňovali – na prvý pohľad boli viditeľné rozdiely v odeve, v úprave zovňajšku, obidve skupiny mali vlastné skupinové normy, zdieľali odlišné hodnoty. Obyvatelia dediny ani netušili, čo „húšťavárov“ spája, nepoznali princípy ich koexistencie. Pociťovali značné lokálne aj spoločenské a kultúrne rozdiely. Všetky aspekty upevňovali ich nadradenosť, prinajmenšom považovali lazníkov za menejcenných. (Bližšie HOLUBY 1958:111, 116.) Na lazoch každý poznal nielen svoju rodinu a gazdovstvo, ale aj kuchyňu a maštale susedov. Navyše, všetci boli nútení poznať aj základné pravidlá života dediny, aby sa čo najviac priblížili vyžadovanej konformite. Identita a autoidentifikácia lazníkov vyplývali aj z vedomia, že na rozdiel od dedinčanov sú ich ekonomické aktivity aj spoločenský život komplexnejšie, lebo v podmienkach izolovanosti sa môžu spoliehať len sami na seba. Aj preto si občasné narážky zo strany dedinčanov o ich kultúrnej zaostalosti vysvetľovali po svojom.

Štúdium kultúry v rozptýlených sídlach si vyžaduje aplikáciu množstva metodologických prístupov k získavaniu materiálu aj k jeho spracovaniu. Lazovým oblastiam v rámci regiónov severozápadného Slovenska, Strážovských vrchov, tekovských novobanských štálov a Krupinskej vrchoviny, v pohronskej aj gemerskej časti Podpoľania a napokon aj Zamaguria doteraz nebola venovaná rovnaká pozornosť, no disponujeme dostatočným potenciálom k zovšeobecneniu doterajších poznatkov a k vytýčeniu aktuálnych a relevantných tém. Cieľom príspevku je naznačiť niektoré metodologické východiská a priblížiť vybrané literárne zdroje, ktoré sú nevyhnutné pri štúdiu (získavaní a spracovaní materiálu) kultúry v rozptýlených sídlach na Slovensku.

Predpokladom k nadviazaniu na dosiahnuté výsledky je dôkladná heuristika – zhromaždenie všetkých dostupných publikovaných materiálov. Registrujeme knižné publikácie, štúdie a kapitoly v monografiách, venované priamo problematike lazov, alebo sú údaje súčasťou najrôznejšie tematicky inak orientovaných publikovaných prameňov. Okrem odbornej spisby je v našom prípade dôležitá aj analýza memoárovej literatúry. Napriek jej subjektívnosti poskytuje priame informácie, aké môže len ťažko získať etnológ v teréne. (ČUKAN 1997:16) Rezervu vidíme predovšetkým v zhromažďovaní monografií obcí, ktoré v posledných desaťročiach neustále pribúdajú a neraz obsahujú aj cenné informácie o lazoch – priame, alebo z rôznych aspektov dopĺňajúce obraz o kopanicovom sídle, dedinskom prostredí a o ich vzájomných vzťahoch.

Štúdium rozptýlených sídiel si vyžaduje interdisciplinárny prístup, predovšetkým zohľadňovanie kultúrnohistorických, demografických, sociálno-ekonomických, sociálno-kultúrnych a lingvistických kontextov. Okrem terénneho výskumu sú dôležitým zdrojom poznatkov archívne materiály, obecné, cirkevné a rodinné kroniky, obohatením sú tiež pracovné knižky a pasy, rodinné fotoarchívy a súkromná korešpondencia.

Pri spracovávaní poznatkov je okrem syntézy, analýzy a historickej metódy k získaniu základnej orientácie v čase významná najmä porovnávacia metóda. Vhodná je k objasňovaniu časových, priestorových, sociálnych aj ekonomických faktorov a súvislostí. Často sa stretávame s cieleným alebo celkom náhodným porovnávaním lazov a dediny, kde je evidentne zdôrazňovaná kultúrna zaostalosť usadlostí v extraviláne, výraznejšie zachovávanie, konzervovanie archaických kultúrnych prvkov. Komparácia je nevyhnutná aj v rámci identifikácie a štúdia špecifík jednotlivých lazov.

Nezaobídeme sa bez poznatkov o difúzii kultúry a akulturácii, ktoré nesúvisia len s kontaktami lazu a dediny, ale aj s prinášaním nových kultúrnych hodnôt prostredníctvom sezónnych poľnohospodárskych prác, vysťahovalectva, dochádzania do školy či do zamestnania.

Spôsob života obyvateľov lazových sídiel je úzko spätý s prírodným prostredím, významne ho determinuje a formuje. Vzťah prírodného prostredia a kultúry je potrebné uchopiť prostredníctvom kultúrnej ekológie. Makroekonomické a spoločensko-ekonomické zmeny vyvolali na lazoch reakcie badateľné hlavne v zmenách stratégií symbiózy človeka a prírody, najmä do 50. – 60. rokov 20. storočia. Obyvatelia lazov si prírodné prostredie šetrili, chránili, obnovovali, lebo si uvedomovali, že od neho bezprostredne závisí ich prežitie. (HOLUBY 1958:106, 108)

Postupnú transformáciu kultúry rozptýlených sídiel dokážeme analyzovať len prostredníctvom systémového prístupu. Rodina, susedská skupina aj dedinské spoločenstvo predstavujú sociálne systémy/štruktúry. Zameriame sa na odhalenie fungovania ich jednotlivých prvkov v období pred kolektivizáciou poľnohospodárstva a po vzniku zárobkových príležitostí v roľníckych družstvách a v priemysle. Predpokladáme, že takýmto spôsobom dokážeme vysvetliť princípy kultúrnych zmien a modifikácie vo fungovaní lazov.

Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska (1995:302) definuje lazy ako: „1. poľnohospodársku pôdu v podhorských a horských oblastiach, ktorá sa nachádza v odľahlých častiach chotára a bola získaná klčovaním; 2. pôdu, hon, časť chotára v niektorých podhorských a horských oblastiach Slovenska; 3. sezónne chotárne sídla pozostávajúce z hospodárskych stavieb; 4. stále osídlené jednotky nachádzajúce sa osamote alebo v skupinách na takto osídlenej pôde v extraviláne.“ V prvej a druhej časti definuje laz len prostredníctvom pôdy, resp. obhospodarovaných pozemkov v extraviláne, čo nie je presné, ani úplné. Základné sú nasledujúce informácie o usadlostiach (obytných, hospodárskych a technických objektoch, ktoré na lazoch nemohli chýbať), spoločenských objektoch, ktoré na lazoch mohli, no nemuseli byť (napríklad krčma, škola), ľuďoch a ich špecifickej kultúre (v rámci nej aj hospodárení), ktoré v podstate laz vytvárajú aj definujú.

Roztratené sídla majú na území Slovenska rôzne názvy. Stretávame sa s označeniami lazy, štále[1], zárubky (napríklad Chovancovský, Zajacovský alebo Rybovský v Riečnici), cholvarky, rale[2] a kopanice.[3] Podľa Švecovej (1979), ktorá sa zaoberala regiónom Hont, sa lazmi nazývajú sezónne aj príležitostné sídla (ktoré mohli pozostávať iba z jednej hospodárskej stavby), ale aj trvalé sídla pozostávajúce z celého komplexu stavieb. Pôvodne označovali len určitý hon či ďah, ktorý podobne ako názov kopanica svedčí o klčovaní pôdy. Podobne Botík vysvetľuje súvislosti medzi názvami hontianskych chotárnych sídiel. Staje, stajky boli maštale, ale aj sídla, názvy štala, štadla a štadlička súvisia v Honte všeobecne s názvom stodoly.

Názov jednotlivých rozptýlených sídiel niekedy poukazuje na okolnosti ich vzniku – napríklad laz Novina, patriaci ku Kšinnej v Uhrovskej doline, je najnovšia osada mimo dediny. Konkrétne názvy sú niekedy výsledkom ich polohy, geografických a prírodných charakteristík, najčastejšie však odvodené od priezviska pôvodných majiteľov/zakladateľov. K obci Kšinná v Uhrovskej doline napríklad patrí laz zvaný Rakovec; Kocourková (1981) uvádza v Riečnici osady Do potoka alebo Stanova rieka; Sopkuliaci, Rybovia, Laluhovia, Hruškuliakovia; medzi Hornými Plachtincami a Dačovým Lomom sú Horné lazy; Závada pod Čiernym vrchom má Filov laz; k Stredným Plachtinciam patrí Zvarov laz; ku Kšinnej patria Hajšoviari, a pod.

Mesároš (1962) sa zaoberal vznikom kopaníc a lazov na Záhorí. Po zrušení poddanstva na základe urbárskeho patentu[4], tu roľníkom ostali kopanice[5], ktoré sa brali ako súčasť urbárskej usadlosti. Stratili tým kopaničiarsky charakter a prešli do vlastníctva roľníkov bez výkupu[6]. Mesároš identifikoval kopanice, na ktorých sa nachádzali staveniská, ak ich majitelia nemali iný majetok, ktorý by patril k urbárskej usadlosti[7]; kopanice, ktoré boli odovzdané bývalým poddaným výhradne na obživu; kopanice, ktoré ich držitelia používali podľa zmluvy dedične a za ich užívanie platili nájomné, odovzdávali naturálne dávky, alebo plnili pracovné povinnosti.

Stručný prehľad o vzniku a rozvoji chotárnych sídiel v slovenskej časti Karpát nám ponúka Pavel Horváth (1980). Podľa neho ako prvé na území Slovenska vznikli tzv. kuriálne osady a prédiá a ich vznik dáva do súvislosti najmä s kopaničiarskou kolonizáciou.

Kopaničiarske osídlenie v Karpatoch sa vyskytuje aj v oblastiach, kde by sme to nepredpokladali. V súvislosti s kolonizáciou rakúskych drevorubačov – huncokarov v polovici 18. storočia vzniklo rozptýlené osídlenie v pohorí Malých Karpát (Habáňová 1991), ktoré sa v kontexte rozptýlených sídiel neuvádza. Výskyt rozptýlených sídiel v okolí Bratislavy – vo vinohradníckej oblasti Malých Karpát, dokumentuje aj František Bokes (1943). Zameral sa na vtedajšiu kopaničiarsku oblasť Račišdorf. Dnes ju poznáme ako Raču, mestskú časť hlavného mesta. V tejto súvislosti si dovoľujeme upozorniť aj na rozptýlené sídla v Podunajsku, ktoré doteraz v odbornej literatúre neboli spomínané. Na Žitnom ostrove vznikli početné izolované usadlosti ako pozostatky bývalých majerov a popri vodných tokoch na miestach bývalých vodných a lodných mlynov.

Hyksová (1959) opisuje Myjavské kopanice z pohľadu ekonomickej situácie na začiatku socializmu. Spomína ťažký život kopaničiarov pred vybudovaním miestnej fabriky, no ani jeden odstavec nebol venovaný niektorej oblasti spôsobu života na samotách.

Súčasnému stavu, pomerom v poľnohospodárstve, či bytovej výstavbe na kopaniciach sa venoval Sitár v príspevku Kopaničiarske osídlenie na Slovensku (1967). Štúdia má zovšeobecňujúci charakter. Doplnená je o fotografickú dokumentáciu a grafy, ktoré ponúkajú prehľad o bytovom fonde v kopaničiarskych obciach k 1.3.1961.

Kopaničiarskemu osídleniu na našom území sa venoval aj Štefan Janšák (1967). Zameral sa na kolonizácie (pastiersku a poľnohospodársku) a porovnáva vznik kopaničiarskeho osídlenia na svahoch Bielych Karpát a Beskýd s kopanicami na severe Trenčianskej stolice a na strednom Slovensku. Časť príspevku upozorňuje na význam komunikácií, čo sa ukazuje ako relevantný faktor existencie rozptýlených sídiel najmä v 2. polovici 20. storočia a ich využitia v ostatných desaťročiach.

Bytovým fondom Myjavských kopaníc sa zaoberala aj Kovárová (1989). Zovšeobecnila rozdelenie na dve základné skupiny, ktoré môžeme v súčasnosti aplikovať pri všetkých oblastiach lazového osídlenia: rozoznáva staré a nové usadlosti a diferencie medzi trvalo a príležitostne obývanými. Konštatuje, že prevažujú pôvodné, obývané prevažne starými obyvateľmi, ďalej sú to objekty využívané na rekreačné účely a chátrajúce neobývané stavby.

Hospodárske dvory v kysuckom extraviláne priblížila Anna Kocourková v príspevku Dvory rozptýleného osídlení na Kysucích (1985), kde sa zameriava na ekonomické kontexty, ktoré pôsobili na formovanie usadlosti. Opisuje tiež priestorové rozmiestnenie hospodárskych stavieb – chlievov, stodôl, pivníc a ich využitie. Dokumentuje inventár obytných priestorov.

Cholvarok[8] bol vlastníctvom gazdu z niektorého z dvorov v obci. Sú to pôvodné hospodárske stavby – lúčne maštale, ktoré najskôr slúžili na ustajnenie dobytka, spracovanie mlieka a výrobku mliečnych produktov, neskôr na prenocovanie pastierov. Vznik cholvarkov na Kysuciach súvisel s individuálnym pastierstvom a chovom dobytka. Od polovice 19. storočia badať snahu orať vhodnú pôdu na bývalých pasienkoch, s čím súvisí ich funkčná premena. Postupnú transformáciu sezónnych sídiel na trvalé podporovala aj vysoká natalita, ktorá si vyžadovala zamestnávať a rezidenčne umiestniť členov rodiny. Pri ich svojpomocnej výstavbe sa dbalo na to, aby boli v závetrí a v blízkosti zdroja pitnej vody. Technikou sa nelíšili od stavieb v obciach – boli zrubové (Bednárik 1963). O pasienky ani o stavebný materiál – kameň a drevo nebola núdza.

Osídlenie podhorských obcí pod Strážovskými vrchmi mapoval Ján Mjartan v monografii Zo života a bojov ľudu Uhrovskej doliny (1977). Na rozdiel od kopaničiarskej kolonizácie v Karpatoch a Beskydách, extravilánové osídlenie v tejto oblasti vzniklo podľa neho valaskou kolonizáciu. Obce Horné Naštice, Uhrovec, Žitná – Radiša, Omastiná, Uhrovské Podhradie, Kšinná a Závada pod Čiernym vrchom približuje od prvých písomných zmienok až po obdobie dobre prosperujúcich JRD, kde pracovali stovky občanov. Pri niektorých obciach uviedol aj lazové sídla, vzdialené od centier niekoľko kilometrov[9]. Prví obyvatelia chotárnych sídiel v katastri obce Kšinná museli pôvodný lesný porast pretvoriť na ornú pôdu. Využívali žiarenie, klčovanie, kosenie a napokon oranie. Stavebným materiálom v tejto lokalite bol prevažne kameň. Drevo sa využívalo najmä na stĺpovú konštrukciu aj na zrubenie hospodárskych objektov, na obytných domoch bol drevený len krov. Za rovnakých okolností vznikli aj rozptýlené sídla v katastri obce Valaská Belá, ktorý priamo susedí s Uhrovskou dolinou na odvrátenom úpätí Strážovských vrchov. Valaská Belá má 99 lazov, čím sa zaraďuje k obciam s najväčším počtom usadlostí situovaných mimo ústredia.[10]

Hontianskym lazom v oblasti Krupinskej planiny sa venuje z aspektu ekonomického aj spoločenského Ján Botík. Veľký význam vo vývoji tohto lazového osídlenia mala komasácia, ktorá sa začala v polovici 19. storočia. V období komasácie boli na lazoch lúky, pasienky aj polia. Pokomasačný vývoj lazov smeroval k ich trvalému osídleniu. Pôvodne sezónne sídla slúžili na chov dobytka, poľné hospodárenie malo menší význam. Objekty v extraviláne boli druhou rezidenciou centrálneho hospodárstva v dedine. Počiatočná výrobná funkcia lazov sa odráža aj v ich názvoch – väčšinou podľa maštalí (staje) a stodôl (štadle, štali, pajti). V mnohých sezónnych sídlach bývala staja jedinou stavbou. Dopĺňala ju chiška – izba s pitvorom alebo bez neho. V porovnaní s usadlosťou v dedine to odrážalo druhotný, vedľajší význam. Z obdobia komasácie sa zachovali len tie, ktoré sa zmenili na trvalé sídla.

Extenzívnym hospodárením sa na poliach siali aj jarné druhy obilia, jačmeň a raž. Poľnohospodárstvo a chov dobytka nikdy nesmerovali k tovarovému hospodáreniu – tvorbe nadproduktu, podstatným stimulom bola sebestačnosť. Užívatelia sa zameriavali na efektívnejšie využitie okolitej pôdy. Postupne začali pestovať aj zemiaky, strukoviny, náročnejšie plodiny (ako kukurica) a zakladali vinice.

Botík (1988) opisuje aj spoločenskú stránku sezónnych sídiel. Venuje sa skladbe rodiny a napríklad sezónnemu odlúčeniu mužov a žien. Zaoberá sa tiež prechodom od sezónnych sídiel k trvalým, horniackym osídlením lazov po komasácii a parceláciou veľkostatkárskej pôdy, upozorňuje na kultúrne odlišnosti medzi krekáčmi (napríklad Senohrad, Mladonice, Čelovce) a horniakmi (napríklad Babiná, Bzovská Lehôtka, Pliešovce, Sása, Slatinské Lazy, Tisovské Lazy). V závere venuje pozornosť aj novým vlastníckym vzťahom k pôde po socialistickej kolektivizácii.

O význame komasácie pre vývoj lazového osídlenia v Honte, ktoré siaha ku koncu feudalizmu, písala aj Soňa Švecová (1980). Upozorňuje na mnohé mimoekonomické súvislosti, napríklad populačný rast, dostatok voľnej neurbárskej pôdy na individuálne klčovanie, či zaradenie tejto pôdy do osobitnej kategórie kopaníc, ktoré boli daňovo zvýhodnené. Švecová sa podrobne zamerala na severovýchodnú časť hontianskej župy – Krupinskú planinu aj v publikácii Lazy v 19. a 20. storočí. Švecová (1975) venovala pozornosť aj štálovanom v Jedľových Kostolanoch, kde podrobne opísala ich pôvod, zaostalosť za obyvateľmi väčších obcí, kontakty medzi štálmi a obcou a spoločenskými vzťahmi medzi samotnými štálovanmi.

Nekompaktné osídlenie vznikalo rôznymi osídľovacími procesmi. Ján Beňko sa v monografii Zamagurie venuje osídľovaním tohto spišského subregiónu od konca 13.storočia až po ukončenie osídľovacieho procesu v poslednej štvrtine 19. storočia. Na pozadí hospodársko – vojenskej situácie uhorského kráľovstva po tatárskom vpáde postupne vysvetľuje vznik osád pôsobením kolonizácie šľachtických rodín. Prostredníctvom šoltýskej a valaskej kolonizácie vznikli takmer všetky dediny na Zamagurí. Šoltýskou kolonizáciou na nemeckom práve začiatkom 14. storočia Richvald, Szentmargita, Svätý Peter, Haligovce a Lipník. Výsady a povinnosti šoltýsov a ostatných obyvateľov sú tiež hospodárskym základom založených dedín na valaskom práve. Dôsledkom rozdelenia chotára na zárubky bolo tzv. reťazové osídlenie, ktorému venoval pozornosť aj J. Ušak (1974). Nových usadlostí bolo toľko, koľko mala obec osadníkov. Takouto kolonizáciou vznikli v druhej polovici 16. storočia obce Osturňa, Repiská, Čierna Hora, Malá Franková Jazersko, Hágy, Zálesie, Bialka, Lesnica, Bukovina a Brzegy. Posledné štyri boli odčlenené od Uhorska v priebehu prvej štvrtiny 17. storočia. Dôsledkom kolonizácií vznikla na Zamagurí pestrá etnická štruktúra so slovenským, poľským, rusínskym, nemeckým aj maďarským obyvateľstvom (Beňko 1972). Reťazové sídelné formy sú považované aj za prechodný typ medzi hromadnými a rozptýlenými sídlami. V každom prípade je nutné zohľadňovať konkrétne obdobie ich vývoja, lebo charakter sídelnej formy sa postupným členením/zapĺňaním zárubkov mení.

Okolnosťami vzniku rozptýlených sídiel prostredníctvom kolonizácie na valaskom práve, respektíve kopaničiarskej kolonizácie vo viacerých mikroregiónoch Gemera, sa venuje Strelec (2011). Mladšie kopaničiarske osídlenie situuje až do 18. a 19. storočia a rozlišuje medzi sezónne a trvalo využívanými sídlami v konkrétnych gemerských obciach.

Uvedené publikácie nás oboznamujú s príčinami a okolnosťami osídľovania roztratených sídiel v kontexte s historickými udalosťami, so stavebnou kultúrou exteriérov aj interiérov a ich funkčným využitím. Tejto problematike sa na základe nášho doterajšieho štúdia intenzívne venoval len Priečko (2004 a 2006) v rámci riešenia otázok sociálnej izolovanosti a skupinovej identity v lokalitách vo viacerých lazových oblastiach štyroch okresov. Jeho výsledky zároveň dokazujú, že situácia v každom rozptýlenom sídle je odlišná, vplýva na ňu veľa rôznych faktorov a k zovšeobecňujúcim záverom je potrebné získať veľa porovnávacieho materiálu.

V našom príspevku používame hlavne termíny lazy a rozptýlené sídla. Považujeme ich za rovnocenné, zovšeobecňujúce výrazy.

V slovenskej odbornej spisbe sa používa spravidla odborný výraz lazové/kopaničiarske oblasti.[11] Vo všetkých prípadoch nie je termín adekvátny, lebo oblasť považujeme za širší geograficko-kultúrny celok, ktorý zasahuje do viacerých historických/kultúrnych regiónov. Stotožňujeme sa s ním, ak územie s rozptýlenými sídlami presahuje hranice jedného kultúrneho regiónu alebo geografického celku (napríklad kopanice zasahujú do Nitrianskej aj Trenčianskej stolice, podobne aj lazová oblasť na oboch stranách Strážovských vrchov).

Ak používame rôzne termíny, ktoré označujú, alebo súvisia s kultúrnym dedičstvom, kultúrnym potenciálom, kultúrnym kapitálom, chápeme ich v súlade s legislatívou v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva na Slovensku a v Európe, rovnako ako ich spracoval kolektív pracovníkov KMKaT FF UKF v Nitre pre potreby NOC v roku 2013 a Lenovský (2014), ktorý definuje základnú terminológiu a klasifikuje druhy kultúrneho dedičstva. Objasňovaniu termínov kultúra, akulturácia, respektíve základných metód kultúrnej a sociálnej antropológie sa v tomto štádiu nevenujeme. Stotožňujeme sa so základnými definíciami V. Soukupa, M. Soukupa a inou všeobecne akceptovanou odbornou literatúrou.

Štúdium problematiky rozptýlených sídiel na Slovensku je napriek doterajším výsledkom len v počiatočnom štádiu. Podrobná revízia publikovaných zdrojov je z hľadiska rozvíjania a dopĺňania poznatkov nevyhnutná. Už teraz je zrejmé, že niektoré témy, napríklad súčasné podoby obyčajových tradícií, absentujú. Za kľúčovú tému považujeme transformáciu lazových sídiel od 2. polovice 20. storočia a ich súčasnú existenciu.

Poznámky:

[1] Štál je hospodárska stavba v chotári, slúžiaca na úschovu sena, na zimovanie alebo letovanie dobytka. Termín označuje stodolu v niektorých oblastiach stredného Slovenska a označuje aj roztratené osídlenie v oblasti Tribeča, Vtáčnika a Pohronského Inovca presahujúceho až do Štiavnických vrchov. Táto oblasť sa súhrnne nazýva stredoslovenská (novobanská) štálová oblasť.

[2] Poľnohospodárska plošná miera, ale aj označenie roztrateného osídlenia v Oravských Beskydách, ktoré nadväzuje na kysucké kopanice (zasahuje chotáre obcí Rabčice, Novoť, Zákamenné, Oravská Lesná).

[3] Porovnaj tiež Salner, 1981:88.

[4] Urbársky patent rozdeľoval lazy a kopanice na základe podmienok, ktoré musia roľníci splniť, aby ostala pôda v ich držbe, respektíve, ktoré usadlosti sa vrátia zemepánovi.

[5] Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska v skratke definuje kopanice ako: 1. pozemky získané klčovaním lesného porastu; 2. sídelné jednotky nachádzajúce sa samostatne, alebo v skupinách na takto získanej pôde; 3. súhrnné označenie roztrateného osídlenia v myjavsko – bielokarpatskej kopaničiarskej oblasti a javornícko – kysucko – západobeskydskej oblasti.

[6] Podľa Mesároša (1962) také kopanice na Záhorí neboli.

[7] Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska neobsahuje presnú definíciu usadlosti takého druhu. 

[8] Podľa Bednárika (1963) sú cholvarky osamelé lazové usadlosti, pozostávajúce z maštalí, v ktorých je skromné ubytovacie zariadenie. Vznikli ako hospodárske stavby patriace k trvale osídlenej jednotke a z nich sa vytvárali takmer do súčasnosti nové a trvalé usadlosti. Začali sa používať ako letné stajne rozložené ďaleko od dvorov a dočasne obývané aj na prezimovanie oviec a dobytka. Chov oviec postupne zanikal (od 18. stor. do 19. stor.). Gazdovia prechádzali na chov dobytka. Rušili salaše a namiesto nich stavali maštale. Na rozšírenie cholvarkov pôsobila aj okolnosť, že v obciach bolo nedostatok paše pre dobytok.

[9] Kšinná: Rakovec, U Hajšov, Na Novine a Stavaňie, Závada pod Čiernym vrchom: Šebeňov laz, Jurkov laz, Laz na Dohoj.

[10] ŠKOVIEROVÁ (1981:123) uvádza, že k Riečnici po pripojení osád H. Tižiny a Terchovej žijú obyvatelia v 55 osadách.

[11]  Napríklad Priečko (2006) používa aj synonymné pomenovania disperzné osídlenie, roztrúsené osídlenie.

Literatúra a pramene:

BEDNÁRIK, R.: K štúdiu cholvarkov na Kysuciach. In: Sborník SNM – Etnografia 4 – 1963, s. 28 – 37.

BEŇKO, J.: Osídlenie oblasti. In: Zamagurie. Košice 1972,
s. 17 – 33.

BOKES, F.: Rozptýlené osady v okolí Bratislavy. In: Sborník SNM 1943, s. 235 – 245.

BOTÍK, J. : Lazy a lazníci. In: Hont. Martin – Banská Bystrica 1988, s. 392 – 425.

ČUKAN, J.: Pramene k štúdiu a techniky výskumu v etnológii. Nitra 1997.

ČUKAN, J. – ČUKAN, M. (eds.): Spomienky lazana Jara z Noviny. Nové Sady 2011.

DUBSKÁ, M. – MICHALÍK, B.: Klasifikácia a evalvácia kultúrneho dedičstva ako predpoklad jeho využitia : Mapovanie a využiteľnosť kultúrnych hodnôt a aktivít.
In: Národná osveta : mesačník pre rozvoj miestnej kultúry a záujmovej tvorivosti, 2012, roč. 22, č. 11-12, s. 33 – 36.

KOLEKTÍV: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. 1. a 2. diel. Bratislava 1995.

HABÁŇOVÁ, G.: K niektorým problémom hodnotových orientácií skupiny horských drevorubačov „Huncokarov“ v Malých Karpatoch. In: Kontinuita a konflikt hodnôt každodennej kultúry. Bratislava 1991, s. 80 – 89.

HOLUBY, J. Ľ.: Národopisné práce. Bratislava 1958.

HORVÁT, P.: Historický prehľad vzniku a rozvoja chotárnych sídel v slovenskej časti Karpát. In: Slovenský národopis, 1980, roč. 28, č. 1, s. 8 – 15.

HYKSOVÁ, A.: Kopanice a socializmus. In: Predvoj, roč. 3, 11.6.1959, s. 10 -11.

JANŠÁK, Š.: O kopaničiarskom osídlení na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, 1967, roč. I-IX, s. 23 – 28.

JANŠÁK, Š.: Príspevok k štúdiu osídlenia Slovenska. Obce a kopanice. In: Sborník SNM 1929, s. 93 – 111.

KOCOURKOVÁ, A.: Dvory rozptýleného osídlenia na Kysucích. In: Národopisné informácie, 1985, č. 2,
s. 66 – 72.

KOCOURKOVÁ, A.: Příspěvek k lidovému stavitelství v Riečnici. In: Národopisné informácie, 1981, č. 2, s. 66 – 87.

MJARTAN, J.: Sídelné formy a ľudové staviteľstvo. In: Zo života a bojov ľudu Uhrovskej doliny. Bratislava 1977,
s. 67 – 122.

KOVÁROVÁ, A.: Myjavaké kopanice. In: Pamiatky – Príroda, 1989, roč. 2, s. 8 – 9.

LENOVSKÝ, L. a kol.: Kontexty kultúrneho dedičstva a turizmu na Slovensku. Nitra 2014.

MESÁROŠ, J.: Otázka kopaníc na Záhorí po zrušení poddanstva. In: Vlastivedný časopis, 1962, roč. I-IX,
s. 47 – 48.

MESÁROŠ, J.: Zvyšky feudalizmu a feudálne metódy vykorisťovania v poľnohospodárstve. In: Roľnícka národnostná otázka na Slovensku 1848 – 1900. Bratislava 1959, s. 42 – 104.

PRIEČKO, M.: Vrchárska identita a jej dozvuky v súčasnosti. In: Letavajová, S. (ed.): Globalizácia verzus identita v stredoeurópskom priestore. Trnava 2004, s. 290 – 298.

PRIEČKO, M.: Sociálna izolácia ako globálny fenomén alebo forma rezistencie voči unifikovanému spôsobu života? In: Letavajová, S. (ed.): Reflexia globalizácie v lokálnom spoločenstve. Trnava 2006, s. 148 – 167.

SALNER, P.: Riečnická rodina. In: Národopisné informácie, 1981, 2, s. 88 – 103.

SITÁR, E.: Kopaničiarske osídlenie na Slovensku. In: Vlastivedný časopis, 1967, roč. I-IX, s. 125 – 135.

STRELEC, K.: Sídelné formy. Staviteľstvo. In: Ján Michálek a kol.: Gemer – Malohont. Národopisná monografia. Martin 2011, s. 212 – 240.

ŠKOVIEROVÁ, Z.: Intralokálne vzťahy v obci Riečnica. In: Národopisné informácie, 1981, 2, s. 123 – 145.

ŠVECOVÁ, S.: Kopanicové sídla a dedina. Praha 1975.

ŠVECOVÁ, S.: Lazy v 19. a 20. storočí. Praha 1984.

ŠVECOVÁ, S.: Význam komasácie pre vývoj lazového osídlenia v Honte. In: Slovenský národopis, 1980, roč. 28,
č. 1, s. 35 – 40.

UŠAK, J.: Reťazové sídelné formy na Slovensku. In: Ľudové staviteľstvo v Karpatskej oblasti. Bratislava 1974,
s. 183 – 189.