Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Kultúrna geografia ako samostatná vedná disciplína je v podmienkach slovenskej a českej vedeckej obce rozvíjaná v menšej miere. Túto skutočnosť potvrdzuje aj Žigrai (1999:111-112) a Heřmanová, Chromý a kol. (2009:20). Cieľom príspevku je analyzovať publikačné výstupy zamerané na kultúrnu geografiu na Slovensku a v Čechách, ale aj na problematiku kultúry, a hľadať nové tematické okruhy využiteľné v kultúrnej geografii. V celosvetovom meradle sa jej venujú Atkinson a kol. (2005), Anderson, a kol. (2003), Gebhardt (2003), Berndt a Pütz (2007) a iní. Podrobnejšia analýza zahraničných publikačných výstupov je nevyhnutná pre pochopenie širších kontextov a vývojových tendencií.

Definovanie pojmu kultúrna geografia. Charakterizovať pojem kultúrna geografia je pomerne zložité. Každá definícia vychádza zo špecifického záujmu vednej disciplíny, prípadne subdisciplíny, ktorou sa konkrétny vedec zaoberá (geografia, história, kultúra, ekológia a pod.). Z pohľadu kulturológie možno považovať za najvhodnejšiu definíciu Žigraia: Kultúrna geografia skúma zákonitosti a príčiny priestorového rozšírenia a usporiadania jednotlivých kultúrnych a duchovných hodnôt vytvorených človekom v čase a priestore, ako aj vzťahov medzi sebou a okolitým prírodným a spoločenským prostredím. (ŽIGRAI 1999:112) Podobnú definíciu uvádzajú aj Heřmanová, Chromý a kol. (2009:20), podľa ktorých sú predmetom štúdia kultúrnej geografie vzory a interakcie ľudskej kultúry, materiálnej aj nemateriálnej vo vzťahu k prírodnému prostrediu.

Postavenie kultúrnej geografie v systéme geografických vied. Kultúrna geografia je interdisciplinárna. Žigrai (2000:28) uvádza, že samotní geografovia sú nejednotní pri náplni a postavení kultúrnej geografie v systéme geografických subdisciplín. Kultúrnu geografiu možno chápať ako istú odnož sociálnej geografie. Jej tri základné súčasti tvorí geografia, kultúra a história (miesto, človek/spoločnosť a čas) (HEŘMANOVÁ-CHROMÝ a kol. 2009:20).

Kultúrna geografia na Slovensku a v Čechách

Metavedný (zovšeobecňujúci) pohľad. Kultúrnou geografiou sa na Slovensku zaoberá predovšetkým Žigrai. Za hlavný výskumný objekt považuje kultúrnu krajinu ako najkomplexnejší materiálny a duchovný výsledok dlhodobého ľudského pôsobenia. Súčasťou geografie je aj duchovná stránka krajiny – (genius loci), ktorú považuje (1999:112) za „hnací motor“ pri pretváraní abiotickej a biotickej zložky prírodnej krajiny na kultúrnu krajinu. Ten istý autor (2000:3-4) rozdeľuje krajinu do viacerých dimenzíí, (časová, priestorová, sociálno-kultúrna, hospodárska, technická a ekologicko-enviromentálna dimenzia) z ktorých sociálno-kultúrna napĺňa jej duchovný obsah a zároveň určuje jej kultúrne bohatstvo – kultúrny potenciál[1]. Ten zahŕňa napr. tradované zručnosti a pracovné postupy konkrétnych sociálnych skupín. Sociálno-kultúrna dimenzia je určitou hnacou silou v rozhodovaní o konaní jednotlivca a spoločnosti, ktoré ovplyvňuje intenzitu pôsobenia na kultúrnu krajinu. Podstatná je aj priestorová a časová dimenzia[2]. So sociálno-kultúrnou dimenziou sú vo vzťahovom kruhu.

Podľa Žigraia (2002:269) je okrem iného úlohou kultúrnej geografie sledovať do akej miery pôsobí úroveň spoločnosti na krajinu, a tým na formovaní jej genia loci. Duch miesta predstavuje „priestorovú syntézu materiálnych a nemateriálnych prírodných, spoločensko-kultúrnych, historických a ekonomicko-technických hodnôt na vybraných územiach na topickej, prípadne chorickej úrovni, vytvárajúc tak jedinečnú neopakovateľnú miestnu atmosféru.“ (ŽIGRAI 2002:269)

Difúzia kultúry. Priestorové šírenie kultúrnych inovácií alebo samotných kultúr reprezentuje difúzia kultúry. Touto problematikou sa zaoberá viacero zahraničných a slovenských autorov. Chrastina (2008:170-171) uvádza, že výskum spojený s difúziou kultúry a s difúznymi procesmi zodpovedá (niekedy rámcovo) na otázky spojené s podstatou týchto zmien a ich vplyvom na formovanie kultúrnej krajiny. Teória kultúrnej difúzie vychádza z difuzionizmu, ktorý sa zaoberá šírením kultúrnych elementov a kultúr z pôvodného centra. Objektom výskumu kvalitatívnej stránky difúzie sú napr. historické krajinné štruktúry, archeologické nálezy alebo architektúra. Kultúrna geografia rozlišuje niekoľko typov kultúrnej difúzie, napr. expanzívnu (rozpínavú) a relokovanú[3]. Príkladom využiteľnosti štúdia kultúrnej difúzie v kultúrnej geografii je sťahovanie Slovákov na Dolnú zem[4].

Orientačná mapa kolonizovania Dolnej zeme slovenským obyvateľstvom po tureckej expanzii         

Rôzne prístupy k regionalizácii Slovenska. Problematikou kultúrnej geografie sa zaoberá aj Beňušková a kol. (2005:8-216), ktorá na základe výskumu vymedzila 17 kultúrnych regiónov Slovenska, s akcentom na kultúrno-historické skutočnosti, ale aj súčasný stav. Vymedzené sú na základe viacerých kritérií[5] a predstavujú regionálnu úroveň krajiny (MIČIAN-ZATKALÍK 1984:89). Sú súčasťou väčšieho regionálneho členenia Európy na nížinnú oblasť a horskú oblasť (BEŇUŠKOVÁ a kol. 2005:12).

Beňušková (2005:9-14) uvádza, že rôzne členenia územia Slovenska spracovali v minulosti viacerí autori. V roku 1915 vyčlenil Chotek štyri oblasti na základe geografických faktorov (západnú, strednú, východnú a severnú; nižinnú a vrchovinovú) (PRANDA 1966:611-562). Na základe spracovania problematiky ľudového staviteľstva vyčlenil Pražák 3 väčšie a 22 menších oblastí. Medzi väčšie oblasti patrilo rovinné pásmo, pásmo stredných tokov riek a pásmo horných tokov riek. (PRAŽÁK 1957:512-528) Podolák (1957:529-537) vymedzil na základe diferenciácie ľudovej kultúry na Slovensku 27 oblastí ohraničených západoslovenskou, stredoslovenskou a východoslovenskou oblasťou. Koncom 20. storočia bolo na základe ľudovej architektúry územie Slovenska rozčlenené na 12 oblastí (KOLEKTÍV 1998:345). Podľa tanečného folklóru rozčlenili Mázorová a Ondrejka Slovensko na 12 oblastí (MÁZOROVÁ-ONDREJKA a kol. 1990). Z pohľadu kultúrnej geografie je hodnotné aj dielo od Žudela, ktorý na základe historickej regionalizácie Slovenska spracoval jeho rozdelenie na stolice (župy) až do roku 1922 (ŽUDEL 1984). Všetky tieto členenia nevznikli ako výstup kultúrno-geografického výskumu, ale obsahovo a náplňovo majú blízko k tejto problematike. Za najrelevantnejšiu možno považovať kategorizáciu od Beňuškovej, a to z dôvodu, že vychádza z podrobných analýz predchádzajúcich členení a z výskumu jednotlivých javov a prvkov, ktoré vytvárali spoločné a rozdielne črty jednotlivých kultúrnych regiónov. Komplexným dielom, ktoré sa zaoberá vymedzením regiónov z pohľadu ľudovej kultúry, je Etnografický atlas Slovenska. Autori tu vymedzujú 9 oblastí ľudovej kultúry. Ich hranice sú v niektorých prípadoch sporné, napríklad s prihliadnutím na regionálne povedomie. V atlase sa nachádzajú viaceré mapové diela, ktoré reprezentujú pôsobenie ľudovej kultúry na území Slovenska v minulosti (rastlinná výroba, živočíšna výroba, domácka, remeselná a manufaktúrna výroba, obchod, strava, odev a obuv, sídla a obydlia, spoločenstvo dediny, spoločenstvo rodiny, rodinné obrady, kalendárne obyčaje, predstavy o svete, ľudová slovesnosť, výtvarný prejav, divadelný prejav, hudobné nástroje a zoskupenia a kultúrne oblasti a regióny) (KOLEKTÍV 1990:3-104). Etnografický atlas Slovenska je spracovaním, ktoré sa opiera o kvalitne uskutočnený výskum a je jedným z najhodnotnejších diel kultúrnej geografie na Slovensku.

Kultúrna geografia v Čechách. Jeden z najkomplexnejších pohľadov na problematiku kultúrnej geografie podáva skupina českých autorov Heřmanová, Chromý a kol. (2009). Za predmet štúdia kultúrnych geografov považujú predovšetkým hodnotenie zmien funkcie územia, a to vrátane funkcie kultúry v území a zmeny kultúrnej krajiny, ďalej zmeny územných a spoločenských štruktúr a ich vývoja, procesov, faktorov (vnútorné a vonkajšie, hybné sily zmien) a aktérov. Súčasťou je aj hodnotenie geografickej polohy a rozlíšenie územnej diferenciácie (miesto, mikroregión, mezoregión, región, globálna úroveň). Dôležité je aj štúdium aktérov, procesov a mechanizmov pôsobiacich na jednotlivých úrovniach, ako aj skúmanie interakcií medzi týmito úrovňami (HEŘMANOVÁ-CHROMÝ a kol. 2009:14). Heřmanová, Chromý a kol. (2009:17-314) sa v rámci kultúrnej geografie zaoberajú tematickými okruhmi ako kultúra – priestor a čas, región a miesto, krajina a jej dedičstvo, kultúra a jej zložky, kultúra a rozvoj regiónov, kultúrne a sociálne prostredie obcí, miest a regiónov a iné. V rámci výskumu kultúry a jej jednotlivých zložiek, ktoré sú alokované v krajine, sa autori zaoberajú problematikou vzdelania, religiozity, volebného správania, kultúrnych regiónov, jazykových a etnografických oblastí Česka, ďalej skúmajú národnosť, etnikum a národnostné zloženie, národnostné menšiny a národnostné skupiny, rodákov, regionálnu identitu a ľudovú architektúru.

Jednotlivé tematické okruhy nie sú z hľadiska etnologického a etnografického vymedzené a pomenované správne obsahovo, ani taxonomicky. Poukazujú na skutočnosť, že hlbšie štúdium problematiky kultúry (vrátane terminológie), môže prispieť k zlepšeniu odbornej úrovne kultúrnej geografie.

Zhodnotenie kultúrnej geografie. Za jeden z kľúčových problémov kultúrnej geografie možno považovať jej nie presne stanovenú pozíciu v systéme negeografických a geografických vied. Vzhľadom na skutočnosť, že táto interdisciplinárna veda prepája problematiku kultúry, geografie, histórie či ekológie, je aj prístup autorov riešiacich rôzne okruhy otázok ovplyvnený disciplínou, v ktorej primárne pôsobia.   V česko-slovenskej vedeckej obci je najmenej využívaný prístup kulturológie, v čom súčasne možno vidieť potenciál rozvoja tejto disciplíny. Vhodné by bolo zakomponovať napr. problematiku evolúcie a difúzie kultúry v území, problematiku vzťahu človeka a spoločnosti, prípadne človeka/spoločnosti a krajiny. Jednou z metód aplikovateľných pri výskume vplyvu kultúry na krajinu je aj multitemporálna analýza transektov kultúrno-krajinných vrstiev[6], ktorá rieši problematiku vzťahu/pôsobenia kultúry v krajine.

Je dôležité, aby sa zachovali informačné toky medzi geografiou, kultúrou/kulturológiou a históriou. Túto skutočnosť potvrdzuje aj Žigrai (1999:114), ktorý ďalej uvádza, že poslaním kultúrnej geografie by malo byť štúdium časopriestorových aspektov kultúry ako materiálnych a duchovných výtvorov a výpovedí určitých sociálnych útvarov.

Kultúrna geografia môže čerpať poznatky aj z príbuzných vedných disciplín ako historická geografia, náuka o krajine, kultúrna ekológia, ekológia a iné. V zmysle Žigraia (2002:266) je v kultúrnej geografii potrebné ujasniť niekoľko dôležitých skutočností, a to:

• pozíciu kultúrnej geografie v rámci negeografických vied;

• pozíciu kultúrnej geografie v rámci geografických vied;

• objekt výskumu a metódy výskumu;

• teoretickú databázu, metodológiu výskumu a históriu;

• aplikáciu súčasných trendov.

Nové tematické okruhy využiteľné v kultúrnej geografii. Interdisciplinárna kultúrna geografia sa zaoberá viacerými tematickými okruhmi (geografia, kultúra, história a iné). Na základe štúdia tejto disciplíny a na základe štúdia problematiky kultúry možno vymedziť nasledovné nové okruhy:

• vplyv ideológie a duchovného myslenia danej doby na vznik a formovanie kultúrnej krajiny;

vývoj historických krajinných štruktúr;

• starostlivosť o kultúrnu krajinu – manažment kultúrnej krajiny;

• legislatívna podpora ochrany kultúrnej krajiny;

• administratívne členenie Slovenska a jeho historický vývoj;

• prejavy kultúrnej difúzie v rámci Slovenska (napr. sezónne a pracovné migrácie);

• prejavy kultúrnej difúzie mimo Slovenska (kolonizácia Dolnej zeme Slovákmi);

• kultúrne regióny Slovenska a regionálna identita.

Záver. Správne pochopenie problematiky kultúrnej geografie je podmienené akceptovaním výsledkov konkrétnych pracovísk, ktoré z pohľadu rôznych disciplín reflektujú témy zaujímavé aj z hľadiska kultúrnej geografie. V súčasných podmienkach je na Slovensku a v Čechách táto problematika poddimenzovaná. Príkladom môžu byť nemecky hovoriace krajiny, kde je kultúrna geografia rozvíjaná vo väčšej miere. Dôležitým princípom, ktorého dodržanie je nevyhnutné pri koncipovaní tejto vednej disciplíny, je kladenie väčšieho dôrazu na štúdium problematiky kultúry a jej väzby (synergie) s krajinou.

Literatúra a pramene:

ANDERSON, K. a kol.: Handbook of Cultural Geography. London 2003.

ATKINSON, D. a kol.: Cultural Geography – A Critical Dictionary of Key Concepts. London 2005.

BEŇUŠKOVÁ, Z. a kol.: Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Bratislava 2005.

BOTÍK, J.: Etnická história Slovenska. Bratislava 2007.

BERNDT, CH – PÜTZ, R.: Kulturelle Geographien. Zur Beschäftigung mit Raum und Ort nach dem Cultural Turn. Bielefeld 2007.

ČUKAN, J.: Dolnozemské reflexie na neroľnícke zamestnania. Nitra 2001.

DE BLIJ, H. J. – MURPHY, A. B.: Human Geography: Culture, Society and Space. New York 1999.

GEBHARDT, H.: Kulturgeographie. Aktuelle Ansätze und Entwicklungen. Heildelberg/Berlin 2003.

HEŘMANOVÁ, E. – CHROMÝ, P. a kol.: Kultúrní regiony a geografie kultúry. Praha 2009.

CHRASTINA, P.: Difúzia kultúry a difúzne procesy v historickej geografii. In: Zborník referátov z konferencie pri príležitosti 70. narodenín doc. PhDr. Idy Zubáckej, CSc. Nitra 2010, s. 170-184.

KOLEKTÍV: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava 1990.

KOLEKTÍV: Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídel na Slovensku. Bratislava 1998.

KOLEKTÍV: Pivnica – Kultúrne tradície Slovákov v Báčke. Báčsky Petrovec 2010.

KOLEKTÍV: Boľovce – Kultúrne tradície Slovákov v Srieme. Báčsky Petrovec 2011.

KOLEKTÍV: Silbaš – Kultúrne tradície Slovákov v Báčke. Nový Sad 2013.

KOLEKTÍV: Soľany – Kultúrne tradície Slovákov v Slavónii. Soľany 2014.

KOLEKTÍV: Vojlovica – Kultúrne tradície Slovákov v Banáte. Báčsky Petrovec 2015.

LENOVSKÝ a kol.: Hodnotiaci model kultúrneho potenciálu. Nitra 2014.

MÁZOROVÁ, M. – ONDREJKA, K. a kol.: Slovenské ľudové tance. Bratislava 1990.

MIČIAN, Ľ. – ZATKALÍK, F.: Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie. Bratislava 1984.

PODOLÁK, J.: Etnografické oblasti na území Slovenska ako podklad k monografiám o ľudovom staviteľstve. In: Slovenský národopis, 1957, 5, s. 529-537.

PRANDA, A.: K otázke vzniku oblastí ľudovej kultúry na Slovensku. In: Slovenský národopis, 1966, 14, s. 511-562.

PRAŽÁK, V.: Slovenská lidová architektúra (Její stav význam a výskum). In: Slovenský národopis, 1957, 5, s. 512-528.

ŽABENSKÝ, M. Štúdium krajiny v kontexte historického vývoja a jeho prínos pre kulturológiu (na príklade mesta Bojnice). In: Historická geografie, 2013, 39, 2, s. 265-286.

ŽIGRAI, F.: Prínos kultúrnej geografie pri štúdiu vzťahu medzi krajinou, človekom a kultúrou. In: Krajina – človek – kultúra – zborník referátov. Banská Bystrica 1999, s. 110 – 115.

ŽIGRAI, F.: Dimenzie a znaky kultúrnej krajiny. In: Životné prostredie, 2000, 34, 5, s. 3-4.

ŽIGRAI, F.: Etnogeografia ako nová kontaktná vedecká disciplína medzi geografiou a Etnológiou? In: Geografické informácie 7 – zborník z XIII kongresu SGS – Slovensko a integrujúca sa Európa. Nitra 2002, s. 265-277.

ŽUDEL, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava 1984.