Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Cestovný ruch ako faktor rozvoja regiónov.
Z regionálneho hľadiska má rozvoj cestovného ruchu veľký význam pre ekonomiku. Cestovný ruch je zdrojom príjmov regiónu, podieľa sa na tvorbe hodnoty a vďaka jeho multiplikačnému efektu stimuluje aj vznik nových organizačných štruktúr v regióne. Turizmus podporuje rozvoj technickej i sociálnej infraštruktúry a dostáva do popredia otázku starostlivosti o životné prostredie. Z miestneho pohľadu je cestovný ruch zdrojom zvýšenia príjmov samosprávy aj významným faktorom zamestnanosti.
Rozvoj cestovného ruchu v regióne je možné riadiť a usmerňovať vhodnou regionálnou politikou, ktorá má stanovené reálne ciele. Regionálny rozvoj sa nesmie obmedziť len na regionálny rast. Musí rešpektovať ekonomické, sociálne a environmentálne aspekty progresu a nesmie ohrozovať ekologickú stabilitu, sociálne prostredie ani kultúru regiónu. Malo by ísť o plánovaný integrovaný rozvoj turizmu, ktorý by umožnil využiť potenciál cestovného ruchu regiónu (primárnu a sekundárnu ponuku) a rešpektoval by ekologické kritériá rozvoja (PELLEŠOVÁ 2002:24).
Cestovný ruch je tiež tvorcom pridanej hodnoty vytvorenej použitím výrobných faktorov. Krátkodobo ju možno vyjadriť ako prírastok hrubého domáceho produktu, na makroúrovni vedie z dlhodobého hľadiska k rastu národného bohatstva. Turizmus tak plní aj výrobnú funkciu, pretože generuje dodatočné pracovné miesta a kapitálové príjmy. Určenie zamestnanosti v oblasti cestovného ruchu v regióne je však ťažké, pretože vytvára pracovné miesta aj v iných odvetviach a odhady komplikuje aj sezónnosť.
Z ekonomického hľadiska vystupuje cestovný ruch v regióne ako trojaký multiplikátor:
a)    príjmový multiplikátor znamená, že majiteľ podniku cestovného ruchu použije príjmy za poskytnuté služby na spotrebu vo svojom regióne. Pokiaľ by získané prostriedky uložil, efekt z jeho činnosti by bol rovnaký, ako keby tieto prostriedky investoval na nákup v inom regióne,
b)   mzdový multiplikátor vytvára efekt v podobe miezd a platov na novovytvorených pracovných miestach. Obyčajne má vyššiu hodnotu ako multiplikátor zamestnanosti, nakoľko prírastok miezd je väčší ako prírastok zamestnanosti,
c)    multiplikátor zamestnanosti vychádza zo spotreby v cestovnom ruchu, ktorá iniciuje vznik nových pracovných príležitostí. Multiplikačným efektom tak cestovný ruch vytvára niekoľkonásobný počet nových pracovných miest. (PELLEŠOVÁ 2002:47).

Význam domáceho cestovného ruchu vo svete a na Slovensku. Domáci cestovný ruch je v našom priestore často prehliadaný, ale jeho význam pre krajinu je podstatný, pretože prispieva k rozvoju udržateľného cestovného ruchu (GHIMIRE 2001:58). Dôraz na domáci cestovný ruch v rozvojových krajinách je často presadzovaný, pretože predstavuje opodstatnenú zložku rozvoja hospodárstva a jednu z dostupných možností rekreácie pre domáce obyvateľstvo. V mnohých krajinách štatistiky domáceho cestovného ruchu prevyšujú príchod turistov zo zahraničia (GHIMIRE 2001:58).
Domáci                cestovný  ruch   je    považovaný    za „chrbticu“ rozvoja turizmu vo svete. O jeho stimuláciu sa snažia aj krajiny so špičkovými indikátormi v medzinárodnom turizme. V krajinách ako je Austrália, Kanada, USA a Francúzsko predstavuje domáci cestovný ruch viac ako 60 % podiel na celkovej spotrebe a je tak dôležitým národným benefaktorom. Vo Francúzsku domáci cestovný ruch pokrýva až 70% hotelovej návštevnosti (podľa WTO 2009:< https://www.wto.org/english/res_e/ statis_e/ its2008_e/its08_toc_e.htm>).
Obyvatelia USA realizujú ročne vo vlastnej krajine viac ako 990 miliónov dovoleniek a iba 60 miliónov pobytov trávia mimo krajiny. Zatiaľ čo uskutočnia 100 ciest v rámci vlastnej krajiny, do zahraničia vycestujú iba jedenkrát a ich dlhodobé (viac ako 10-dňové) dovolenky strávené v cudzine nedosahujú ani 3% z celkového počtu strávených pobytov (BIGANO 2004:57). Motívy účasti na domácom cestovnom ruchu sú však vo svete rozdielne. Často sú motivované návštevou príbuzných a priateľov, služobnými povinnosťami, zdravotnými dôvodmi, náboženskými a inými aspektmi. Tieto faktory je potrebné skúmať z hľadiska voľby správneho prístupu k riadeniu turizmu zo strany exekutívy.
Štátna politika cestovného ruchu v Slovenskej republike sa špecificky zameriava na podporu domáceho cestovného ruchu a zdôvodňuje ako prispieva k rovnomernejšiemu obmedzovaniu hotelovej kapacity, k zmierneniu sezónnosti, k rovnomernejšiemu vyťaženiu pracovnej sily, zvyšovaniu príjmov z cestovného ruchu, skvalitneniu životnej úrovne.
Dostatočná podpora domáceho cestovného ruchu zo strany štátu bude mať za následok, že časť finančných prostriedkov vynaložených na zahraničné dovolenky bude investovaná do pobytov na území Slovenskej republiky, čo významnou mierou prispeje nielen k rozvoju destinácií. Dôležitým nástrojom podpory domáceho cestovného ruchu bude zavedenie rekreačných šekov ako systémového nástroja. Tento systém umožní účasť ekonomicky slabším vrstvám obyvateľstva na cestovnom ruchu a prispeje k napĺňaniu tzv. Montrealskej deklarácie z roku 1997 o právach ľudí na cestovanie a voľný čas a o význame sociálneho cestovného ruchu. Odborníci v turizme sa viackrát snažili o legislatívne uchopenie rekreačných poukážok podľa vzoru iných krajín, avšak neúspešne.
Snahou musí byť zníženie podielu pasívneho turizmu v prospech domáceho cestovného ruchu. Polemiku vytvárajú názory, ktoré o domácom cestovnom ruchu uvažujú až v rámci druhej či tretej dovolenky v roku.

Domáci cestovný ruch pred rokom 1989. Rozvoj domáceho cestovného ruchu na Slovensku mal pred rokom 1989 rozdielne priority. V období od roku 1950 do roku 1960 bolo hlavnou úlohou domáceho cestovného ruchu uspokojovanie rekreačných potrieb občanov ČSSR s cieľom regenerácie fyzických síl a oddychu. Cestovný ruch v podmienkach socializmu mal všetky črty nekomerčného odvetvia. Turizmus nebol považovaný za prioritu v hospodárskom plánovaní, pretože nebol vnímaný ako ekonomicky efektívny. Napriek tomu, že cestovný ruch bol ideologicky limitovaný, štát kládol dôraz na podporu domáceho cestovného ruchu.
Mnohé podniky a ich závody mali svoje vlastné odborárske zariadenia. Pracovníci s najlepšími výsledkami cestovali na dovolenky na základe zvýhodnených poukazov. Rekreácie boli dostupné prakticky pre všetkých, pretože bolo možné využiť lacné pobyty v rámci podpory sociálneho turizmu štátom.
V roku 1963 bol zákonom č. 104/1963 Zb. zriadený Vládny výbor pre cestovný ruch ako orgán vlády Československej socialistickej republiky pre riadenie domáceho a zahraničného cestovného ruchu a následne zákonom Slovenskej národnej rady č. 9/1964 Zb. zriadený Výbor Slovenskej národnej rady pre cestovný ruch ako oblastný orgán Vládneho výboru ČSSR pre cestovný ruch a súčasne ako orgán Slovenskej národnej rady.
Tieto výbory vlády ČSSR a Slovenskej národnej rady sa okrem organizovania a riadenia cestovného ruchu zúčastňovali na dojednávaní medzinárodných zmlúv o cestovnom ruchu, zastupovali Československú socialistickú republiku v medzinárodných organizáciách cestovného ruchu, schvaľovali plán rozvoja cestovného ruchu a vydávali na základe zákonných splnomocnení všeobecne záväzné právne predpisy pre oblasť cestovného ruchu. Výkon štátnej správy v oblasti cestovného ruchu okrem ústredného orgánu – Ministerstva obchodu Slovenskej socialistickej republiky na úrovni krajov, okresov, miest a obcí zabezpečovali odbory obchodu a cestovného ruchu národných výborov na základe zákona č. 69/1967 Zb. o národných výboroch v znení neskorších predpisov.
V záujme zabezpečenia komplexného rozvoja cestovného ruchu sa v jednotlivých rekreačných oblastiach vytvárali od roku 1974 pri okresných národných výboroch na základe rozhodnutia pléna ONV tzv. okresné správy cestovného ruchu ako ich rozpočtové alebo príspevkové organizácie. Ich poslaním bolo zabezpečiť uplatnenie metodického a plánovitého riadenia doplnkovej rekreačnej a športovej vybavenosti v strediskách cestovného ruchu, zvyšovanie úrovne hygieny a čistoty, rozvoj infraštruktúry stredísk a poskytovanie neplatených služieb účastníkom cestovného ruchu. Na poskytovanie informácií, na zabezpečenie propagácie a poskytovanie služieb účastníkom cestovného ruchu vznikali v rámci okresných správ cestovného ruchu cestovné informačné kancelárie Slovakotour. Tieto okresné správy cestovného ruchu fungovali až do roku 1990, kedy v rámci malej privatizácie bol majetok postupne privatizovaný.
Hlavnými stratégiami rozvoja cestového ruchu za ČSSR bola podpora nízko nákladového cestovného ruchu v súvislosti s právom občanov na cestovanie zdarma s reštrikciami socialistického režimu. Štát poskytoval bezplatné dovolenky pre obdobie 3-6 týždňov najmä pre pracovníkov v baniach, v školstve a iných odborných oblastiach. Väčšina obyvateľov ČSSR využila 4 – 7 dňové bezplatné pobyty poskytované štátom na základe poukazov. Napriek tomu, že v 80. rokoch štát upriamil pozornosť na zlepšenie ubytovacích zariadení na Slovensku, je potrebné vyzdvihnúť, že väčšina občanov využívala možnosť ubytovania v rekreačných zariadeniach Robotníckeho odborového hnutia. V roku 1989 bolo v Česku iba 15300 lôžok komerčného charakteru a 30990 lôžok nekomerčného typu, ktoré patrili rôznym inštitúciám a podnikom. Na Slovensku bolo 66100 komerčných lôžok a 76700 nekomerčných s veľkými rozdielmi v kvalite a typológii služieb. Ubytovacia využiteľnosť bola veľmi nízka a v Česku dosahovala 21.9 % a na Slovensku iba 17.9 % (BALÁŽ 2000:202).
V roku 1987 z 5,1 mil. obyvateľov Slovenska investovalo na dlhodobé dovolenky do komerčných zariadení cestovného ruchu iba 17 % občanov a 24 % rekreantov sa ubytovalo v zariadeniach podnikov a inštitúcií, 24,8 % občanov sa rekreovalo v súkromných chatách, zatiaľ čo 23,9 % občanov prechodne pobývalo u priateľov a rodinných príslušníkov. Počas krátkodobých dovolenkových pobytov iba 4 % Slovákov využilo komerčné ubytovanie a 48 % sa ubytovalo u priateľov a rodiny, zatiaľ čo 27 % ostalo v chatách mimo bydliska (BALÁŽ 2000: 210).
Je potrebné poznamenať, že pred rokom 1989 existovali priaznivé podmienky, ktoré motivovali občanov zúčastniť sa domáceho cestovného ruchu. Ľudia nemali možnosť podnikať a nemali možnosť druhého zamestnania, čo spôsobovalo lepšie využitie voľného času. Tieto podmienky sa výrazne zmenili po revolúcii, kedy sa začal cestovný ruch v rámci Slovenska katalogizovať na základe charakteru ponuky, doplnkových služieb a celkovej kvality aranžmánu.

Podpora domáceho turizmu v súčasnosti. V záujme progresivity v oblasti cestovného ruchu je nevyhnutné jasne definovať postavenie cestovného ruchu v štruktúre národného hospodárstva. Platná stratégia rozvoja cestovného ruchu na roky 2007-2013 sa dotýka súkromného i verejného sektora a od nej sa odvíja ďalšie jeho smerovanie. Stratégia sa stala aj východiskom pre zostavovanie výziev na podporu projektov zo štrukturálnych fondov Európskej únie pre roky 2007 – 2013.
Obsahom stratégie sú ciele rozvoja cestovného ruchu Slovenskej republiky:
1.   posilnenie postavenia odvetvia cestovného ruchu v národnom hospodárstve
2.   rast konkurencieschopnosti odvetvia cestovného ruchu Slovenskej republiky
3.   zvýšenie atraktívnosti Slovenskej republiky ako dovolenkového cieľa
4.   rast objemu pobytového cestovného ruchu
5.   zlepšenie štruktúry návštevníkov skvalitňovaním poskytovaných služieb
6.   riešenie obmedzení rozvoja podnikateľského prostredia a cestovného ruchu z pohľadu ochrany životného prostredia
7.   podpora tvorby nových pracovných príležitostí, najmä v regiónoch s významným potenciálom pre cestovný ruch (Podľa       MH      SR 2009:).
Dosiahnutie týchto cieľov predpokladá podporovať, rozvíjať a skvalitňovať nasledujúce ťažiskové formy rozvoja cestovného ruchu:
Letnú turistiku a pobyty pri vode pri výstavbe stredísk pre letné športy, akvaparkov, termálnych kúpalísk a podobných zariadení zabezpečiť koexistenciu medzi záujmami štátu na úseku ochrany prírody a krajiny a záujmami trvalo udržateľného cestovného ruchu.
Kúpeľný a zdravotný cestovný ruch, ktorý na Slovensku svojou úrovňou patrí tradične medzi vyspelé krajiny Európy, najmä pre kvalitu liečivých vôd, bahna, klímy, ale aj vysoký štandard zdravotníckych služieb v kúpeľoch.
Zimný cestovný ruch a zimné športy. Preferovať dobudovanie, rekonštrukciu a zlepšovanie kvality už existujúcich zariadení a stredísk a nimi poskytovaných služieb. Pritom rešpektovať záujmy ochrany prírody, krajiny a životného prostredia, vyjadrené v príslušnej legislatíve.
Mestský a kultúrno-poznávací cestovný ruch, ktorý od sedemdesiatych rokov minulého storočia v Európe neustále narastá. Zabezpečenie rozvoja mestského cestovného ruchu by malo byť predovšetkým úlohou mestských úradov vychádzajúc pritom z vlastných koncepcií rozvoja.
Vidiecky cestovný ruch a agroturistika – u nás relatívne nová forma cestovného ruchu, aktuálna najmä v horských a podhorských oblastiach, pretože približne dve tretiny územia Slovenska má vidiecky charakter. Je ho možné rozvíjať takmer všade, keď príroda spojená s ľudovými zvykmi, folklórom, tradičnými remeslami, životom na dedine, gazdovaním na hospodárskom dvore sú tým, čo nás odlišuje od okolitých krajín a robí z nás atraktívnu krajinu najmä pre zahraničných návštevníkov. Medzi aktuálne trendy v oblasti cestovného ruchu na Slovensku patrí rozvoj golfovej turistiky, akvaparkov, budovanie apartmánových domov a taktiež rast rezervácií cez internet.
Rozvoj domáceho cestovného ruchu ako jednu z priorít deklarovalo už niekoľko slovenských vlád. Oficiálne stratégie jeho rozvoja však o ňom uvažovali v príliš teoretických rovinách, bez pomenovania konkrétnych nástrojov ako dosiahnuť zlepšenie súčasného stavu.
Jeden z dokumentov – Program na podporu domáceho cestovného ruchu – zdôrazňuje, že je potrebné:
–   zvýšiť povedomie obyvateľov Slovenskej republiky o možnostiach trávenia dovolenky doma,
–   zabezpečiť vyššie využívanie existujúcich zariadení cestovného ruchu, najmä v mimosezónnom období,
–   skvalitniť a rozšíriť regionálne produkty cestovného ruchu a využiť ich pri tvorbe ponuky aj v domácom cestovnom ruchu,
–   vytvoriť podmienky pre účasť aj sociálne slabších vrstiev obyvateľstva v domácom cestovnom ruchu,
–   zvýšiť kvalitu poskytovaných služieb.
Keďže cestovný ruch má medziodvetvový charakter, je koordinovaný na národnej úrovni a zároveň sú zlaďované záujmy jednotlivých rezortov, ktoré do určitej miery ovplyvňujú jeho rozvoj. Túto úlohu zabezpečuje Rada pre cestovný ruch Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky1 ako poradný orgán Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Medzi ďalšie úlohy štátnej správy, súvisiace s cestovným ruchom, ktoré sú v pôsobnosti iných rezortov, patrí tvorba konkurenčného prostredia (dane, úľavy, normy, kvalita), rozvoj dopravnej infraštruktúry či ochrana prírody a krajiny.

Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky spolupracuje so samosprávnymi krajmi zodpovednými za oblasť cestovného ruchu, zúčastňujúcich sa na spoločnom postupe pri marketingových a propagačných aktivitách. Špeciálnou inštitúciou zameranou na marketing a štátnu propagáciu cestovného ruchu Slovenskej republiky je Slovenská agentúra pre cestovný ruch, zriadená Ministerstvom hospodárstva SR v roku 1995 ako štátna príspevková organizácia. Jej činnosť je zameraná na marketingové, propagačné činnosti, edičnú činnosť, poradenskú a konzultačnú činnosť a implementáciu štrukturálnych fondov EÚ do cestovného ruchu.
Slovenská agentúra pre cestovný ruch je oprávnená vykonávať oficiálne zastúpenia v zahraničí a vytvárať detašované pracoviská v tuzemsku a v zahraničí. V súčasnosti fungujú zahraničné zastúpenia Slovenskej agentúry pre cestovný ruch v Českej republike, Poľsku, Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Holandsku a Ruskej federácii, Číne a vo Veľkej Británii. Je potrebné dodať, že propagácia Slovenska je agentúrou realizovaná častejšie v zahraničí, ako na domácich trhoch. V rámci rozvoja domáceho cestovného ruchu je potrebné zamerať sa na tento segment dôslednejšie.
V zmysle zákona č. 302/2001 Z. z. je pôsobnosť samosprávneho kraja v oblasti cestovného ruchu zakotvená v § 4 písm. k) ako koordinácia cestovného ruchu. V zákone č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky sú kompetencie kraja na úseku cestovného ruchu v regiónoch, podnecovať k návštevnosti regiónu propagačnými aktivitami a podporovať samosprávy miest a obcí pri riešení otázok spojených s cestovným ruchom. Župy sa zúčastňujú na vypracovávaní programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja pre územie samosprávneho kraja, zároveň vypracovávajú územné plány, zabezpečujú rozvoj dopravnej infraštruktúry vo svojej pôsobnosti, vytvárajú finančné zdroje na realizáciu aktivít v cestovnom ruchu, zriaďujú pracovné komisie a regionálne združenia cestovného ruchu, zriaďujú a prevádzkujú regionálne turistické informačné kancelárie, inštalujú a udržiavajú informačné a propagačné systémy, vytvárajú informačné databázy, starajú sa o výchovu obyvateľstva smerujúcu k podpore rozvoja cestovného ruchu a podnikajú v spolupráci so subjektmi pôsobiacimi na území samosprávneho kraja (GÚČIK 2006:74).
V regionálnom kontexte patrí dôležitá úloha aj regionálnym poradensko-informačným centrám a regionálnym rozvojovým agentúram. Svoje služby poskytujú obciam, mestám, verejným inštitúciám, mimovládnym neziskovým organizáciám, malým a stredným podnikateľom, ale aj širokej verejnosti a to v oblasti poradenstva, konzultácií, prípravy a realizácie projektov, manažmentu, vzdelávania, partnerstiev, propagácie a pod. V rámci cestovného ruchu je dôležitá ich pôsobnosť pri usmerňovaní podnikateľov uchádzajúcich sa o čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov EU.

Už spomenutý zákon č. 416/2001 o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky v § 2 písm. l) vymedzuje pôsobnosť obce na úseku cestovného ruchu. Obce majú v zmysle zákona povinnosť vypracovávať programy cestovného ruchu a zároveň koordinovať spoluprácu právnických osôb vo veciach cestovného ruchu.
Mestá a obce vytvárajú plány hospodárskeho a sociálneho rozvoja na území mesta a obce vrátane koncepcií rozvoja cestovného ruchu, vypracovávajú územné plány, koordinujú subjekty v danom teritóriu pri poskytovaní služieb cestovného ruchu, tvoria vlastné finančné nástroje na realizáciu aktivít v cestovnom ruchu, zriaďujú pracovné komisie a združenia cestovného ruchu, zriaďujú a prevádzkujú turistické informačné kancelárie, budujú infraštruktúru podporujúcu aktivity v cestovnom ruchu.
Spolupráca medzi podnikateľským sektorom ako i verejným a súkromným sektorom je možná pri intenzívnom využití kooperačných systémov, najmä miestnych a regionálnych združení cestovného ruchu alebo dobrovoľných profesijných združení. Určujúci význam majú pritom miestne združenia cestovného ruchu, ktoré sa môžu na princípe subsidiarity spájať do regionálnych združení s cieľom plnenia spoločných úloh. Fungujúce miestne a regionálne združenia cestovného ruchu zohrávajú dôležitú úlohu pri vytváraní produktu cestovného ruchu. Túto činnosť v súčasnosti sčasti plnia turistické informačné kancelárie, ktoré predstavujú dobrý príklad spolupráce verejného a súkromného sektora.
Významným príspevkom k rozvoju domáceho cestovného ruchu by mal byť aktuálny zákon č. 91/2010 Z.
z. o podpore cestovného ruchu. Jeho cieľom je aktivizovať vznik lokálnych a regionálnych združení cestovného ruchu ako kľúčových jednotiek integrovaného rozvoja turizmu v cieľových miestach.
Združenie cestovného ruchu by malo koordinovať svojich členov pri tvorbe a realizácii programu rozvoja cestovného ruchu v území svojej pôsobnosti, tvoriť a realizovať marketing a propagáciu cestovného ruchu v destinácii. Dôležitou súčasťou je presadzovanie spoločných záujmov v cestovnom ruchu, spolupráca s orgánmi obce pri koordinácii rozvoja turizmu, podpora kultúrneho, spoločenského života a zachovanie kultúrneho dedičstva. Podstatné je tiež organizovať podujatia pre návštevníkov, poskytovať svojim členom poradensko-konzultačné služby, spracovávať a predkladať projekty rozvoja cestového ruchu a zabezpečovať ich realizáciu.
Významnú úlohu, najmä v rozvoji vidieckeho cestovného ruchu, majú mimovládne organizácie (občianske združenia, nadácie) podporujúce projekty rozvoja, vzdelávacie aktivity a projekty ochrany prírodného prostredia a kultúrneho dedičstva.

V súčasnosti sa čoraz viac stretávame s názormi, že rozvoj cestovného ruchu v regiónoch vyžaduje aplikáciu destinačného manažmentu. Ide o strategický prístup, ktorý zahŕňa plánovanie, vývoj, marketing a využívanie zdrojov s cieľom posilniť rast cestovného ruchu v danej destinácii. Z hľadiska manažmentu je turistická destinácia fundamentálnou jednotkou, v ktorej sa uskutočňuje rozvoj turistického produktu a zároveň implementácia politiky cestovného ruchu a súčasne slúži ako základná jednotka, kde sa uskutočňuje aj analýza cestovného ruchu. V rámci destinačného manažmentu sa čoraz viac spomína pojem DMO (Destination Management Organization), kde sa zastrešujú subjekty z verejného a súkromného sektora zainteresované na rozvoji cestovného ruchu v destinácii a funguje na princípe partnerstva (GÚČIK 2006:75).
Rozvoj regiónov ma tendenciu spájať subjekty tzv. klastrovaním, ktoré podporuje aj Európska únia. Klastre si možno predstaviť ako miestne, geograficky blízke koncentrácie vzájomne prepojených firiem a inštitúcii v konkrétnom odbore. Tieto navzájom spolupracujú a tiež sa dopĺňajú. V takom prípade združujú subjekty cestovného ruchu zo súkromného a verejného sektora, koordinujú spoluprácu týchto subjektov, strategicky usmerňujú budovanie regionálneho cestovného ruchu, sú nositeľmi inovácii v danom odvetví.
Na Slovensku má cestovný ruch vďaka prírodnému potenciálu a potenciálu vytvoreného človekom možnosť zaujať v národnom hospodárstve a spoločnosti strategické postavenie. Napriek tomu, rozhodujúcu úlohu pri rozvoji cestovného ruchu má súkromný sektor. Úlohou verejného sektora je formulovanie stratégie jeho rozvoja a definovanie nástrojov na jej zabezpečenie. Preto je dôležitá politika štátu v cestovnom ruchu, ale aj nevyhnutnosť aktualizácie jej orientácie, ako reakcia na súčasné zmeny v sektore hospodárstva.

Poznámky:
[1] Agenda cestovného ruchu prejde od 1. 7. 2010 pod gesciu Ministerstva kultúry (a cestovného ruchu), následne od 1. 11. 2010 bude presunutá do zodpovednosti Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. Predpokladáme, že tieto zmeny čiastočne organizačne destabilizujú situáciu v segmente cestovného ruchu v Slovenskej republike.
 

Literatúra a pramene:
GÚČIK, M. a kol.: Manažment cestového ruchu, Banská Bystrica 2006
PELEŠOVÁ, P.: Reflexe k hospodárské politice ČR v procese transformace, Karviná 2002
GHIMIRE, K.: The Native Tourist: Mass Tourism within Developing Countries, 2001
BIGANO, A – HAMILTON, M.: A Global Database of Domestic and International Tourist Numbers at National and Subnational Level, Dublin, 2004
BALÁŽ, V. – WILLIAMS, A.: Tourism in transition, economic change in Central Europe, New York 2000 https://www.economy.gov.sk/statna-politika-cestovnehoruchu-slovenskej-republiky-6283/127968s (15-05-2010) https://www.wto.org/english/res_e/statis_e/its2008_e/its08_toc_e.htm (15-05-2010)