Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvodom. Stredovek je obdobím s  vysokou úmrtnosťou detských jedincov, čoho dokladom sú predovšetkým archeologické pramene – detské hroby. Najlepšie o tom informujú kompletne preskúmané a  vyhodnotené lokality ako Čakajovce, Ducové, Malé Kosihy, ale aj ostatné súveké pohrebiská v Karpatskej kotline i v Európe. Konkrétne telesné pozostatky pomocou archeológie a  antropológie pomáhajú hlbšie preniknúť do rodinného života stredovekej spoločnosti a jej duchovno-náboženskej kultúry. (SLIVKA 1997:71-72) V  súvislosti s  prijímaním kresťanskej ideológie možno pozorovať zmeny nielen v rámci pohrebnej výbavy a uloženia zomrelých ale aj v priestorovom zložení cintorínov situovaných do okolia sakrálnych stavieb. Túto ideu potvrdzujú aj prvé kráľovské zákonníky. V kontexte územia Slovenska sa jedná o prvú knihu nariadení Ladislava I., konkrétne XXV. článok „O  zanedbávaní mŕtvol veriacich“, ktorý nariaďuje, aby boli mŕtvi pochovaní pri kostole. Kresťanská ľudová eschatológia prízvukovala, že „nevstane z hrobu ten, kto nebude mať hrob“. Súvisí to s vierou a nádejou na večný život po  smrti, čiže trvanie života duše bez tela. Táto  kresťanská tradícia vychádzala z  helenizmu, od  ktorého pochádza i  chápanie vzťahu človeka a  smrti. Posvätnosť pohrebného miesta súvisela so susedstvom s  chrámom,  čím sa  cintorín stáva synonymom cirkvi. Sakrálna stavba musela byť právne zabezpečená tak, aby sa pri nej mohli vykonávať pohreby. Právo pochovávať získali najprv farské kostoly, pri ktorých museli svojich zosnulých pochovávať aj obyvatelia okolitých dedín. Takéto vysvätené miesto vylučovalo pochovávanie nepokrstených, pohanov. Do  tejto kategórie okrem iných (vrahovia, samovrahovia, židia …..) patrili aj nepokrstené deti, najčastejšie novorodenci. V stredoeurópskom priestore sa už v stredoveku, ale hlavne v novoveku rozšírilo pravidlo ukladania novorodencov do keramických nádob, uložených pomerne plytko do zeme. (SLIVKA 1997:72-74)  

Pochovávanie detí „extra muros“ v hlinených nádobách  je doložené aj na kostolnom cintoríne v Krásne. Geograficky sa lokalita nachádza na  ostrohu Chríb, najsevernejšom výbežku pohoria Tríbeč, vbiehajúcom do  ľavostrannej terasy Nitry. Cintorín disponuje celkovým počtom 1609 preskúmaných stredovekých hrobov a preto sa považuje za nekropolu stredoeurópskeho významu. Sú tu prítomné aj nálezy, ktoré dokazujú ojedinelé pochovávanie dojčiat vo väčších hrncovitých nádobách, s časovým zaradením do 14. – 16. storočia. Keďže hroby sa nachádzajú na okraji cintorína, predpokladá sa, že sa jedná o  ešte nepokrstené deti. (HABOVŠTIAK 1985:210) V Krásne je 8 takýchto hrobov. Majú 3 spoločné menovatele:

1. každá nádoba bola uložená samostatne, v hĺbke 20 – 40 cm, na boku, hrdlom ku kostolu;

2. vo všetkých nádobách sa nachádzali kosti detí;

3. absentovali milodary, v 6 hroboch sa našli len mince.

Hrob č.1.: Napriek tomu, že v  nádobe nebola minca, podľa Krupicu (1978:186) ide o najstarší hrob dieťaťa v nádobe z  druhej polovice 15. až prvej polovice 16. storočia. Konštatovanie vychádza z horizontálnej stratigrafie pochovávania na pohrebisku.

Hrob č.2.: Nádoba bola situovaná pri vonkajšej strane ohrady, v  hĺbke 30 cm a  obsahovala zvyšky detských kostí a uhorskú mincu Ferdinanda I. (1526 – 1564).

Hrob č.3.: Hrob bol objavený pri východnej stene kostnice I., v hĺbke 40 cm. Charakteristicky uložená nádoba, okrem detských kostí obsahovala aj uhorskú mincu Maximiliána II. (1564 – 1576) a kremnický denár z roku 1566.

Hrob č.4.: Nádoba bola opäť situovaná pri vonkajšej strane ohrady a východnej stene jej oporného piliera v hĺbke 40 cm. V tejto nádobe sa okrem drobných kostí nachádzala aj uhorská minca Ferdinanda I., podobne ako v hrobe č.2.

Hrob č.5.: Nádoba bola nájdená pri vonkajšom okraji ohrady v  hĺbke 35 cm. Obsahovala veľmi dobre zachovanú detskú kostru, na  základe ktorej sa podarilo zistiť, že telo dieťaťa bolo uložené do  nádoby v  sede, s  lebkou pri jej ústí. Aj tu sa našla uhorská minca Mateja II. (1612 – 1619) a kremnický denár z roku 1614.

Hrob č.6.: Opäť ide o  nález pri vonkajšej strane ohrady s  charakteristickým uložením ako v  predchádzajúcich situáciách, s  výskytom uhorskej mince Ferdinanda II. (1619 – 1637).

Hrob č.7.: Obdobná situácia, avšak s absenciou mince.

Hrob č.8.: Posledná nádoba bola v hĺbke 20 cm pri vonkajšej stene základov jedného z pilierov ohrady. Bola charakteristicky uložená, s detskou kostrou a uhorskou mincou Ladislava V. (1453 – 1457) vo vnútri.

Podobný prípad pohrebu dieťaťa v  nádobe, datovaného do 14.storočia, sa zistil aj na cintoríne v Bohatej, kde bol hrob situovaný mimo pohrebiska. (HABOVŠTIAK 1961:472). Dieťa bolo pochované v hlinenej nádobe za hraničnou priekopou kostolného cintorína. (SLIVKA 1997:74) Pozoruhodné sú aj nádoby, v ktorých boli deti pochovávané. Išlo o jednoduché, tenkostenné, na  kruhu točené nádoby sivej až čiernej farby, zdobené, aj bez výzdoby, veľkosťou zodpovedajúce nedokonale vyvinutému ľudskému plodu. Rozmery nádob sa pohybujú v rozmedzí: výška 23 – 30cm, priemer ústia 14 – 18 cm, max. priemer nádoby 16,5 – 36 cm, priemer dna 8 – 12 cm. Zawadska-Antosik v súvislosti s nálezmi takýchto hrobov v  Poľsku usudzuje, že spôsob uloženia nádoby dnom nahor naznačuje vyjadrenie strachu matky pred možným návratom dieťaťa a  výčitku, že ho nedala pokrstiť. (ZAWADSKA-ANTOSIK 1973:369-370) Na  cintoríne v  Krásne boli nádoby vždy položené na boku a obrátené hrdlom k oltáru. V tejto situácií by otočenie hrdla smerom k oltáru mohlo mať rovnak význam. Zaujímavým momentom je prítomnosť mince v šiestich prípadoch z ôsmich. Zvyk ukladania mincí do hrobu mal pravdepodobne symbolickú funkciu a nie je vylúčené, že mince sa do nádoby k deťom vkladali z rovnakého dôvodu, ako sa smerovalo uloženie nádob. Význam mincí spočíva aj v tom, že pomocou nich je možné presne datovať realizáciu tohto typu stredovekého pochovávania aj výstavby ohrady pohrebiska vo všeobecnosti, ale aj v prípade cintorína v Krásne. Riešenie problematiky pochovávania detí v  nádobách odhaľuje jeho variabilitu v  kontexte konkrétneho miesta pochovania. Hrob dieťaťa v  nádobe z  prelomu 16.  –  17. storočia zo Žiliny bol objavený v  roku 1995 v  rámci odkrývania základov kaplnky Božieho Tela pri farskom kostole sv. Štefana. Nachádzal sa pri jej severozápadnom nároží. Jedná sa o  pochovávanie detí pod odkvapom, v  sakralizovanom priestore. (SLIVKA 1997:74) Ďalšiu skupinu tvoria hroby detí v  lokalitách, kde sakrálna stavba zanikla, ale pochovávanie s časovým prerušením pokračovalo aj v novoveku. Ide o  miesto bývalého veľkomoravského dvorca v  Ducovom, konkrétne jeho III. Fázu  –  obdobie poslednej tretiny 16. až druhej tretiny 19. storočia. V rámci výskumu tu boli odkryté štyri hroby novorodencov alebo dojčiat v hlinených nádobách datovaných do 16. až 17. storočia. (SLIVKA 1997:75, RUTTKAY 1992:99). Ďalej sú to detské hroby nachádzajúce sa v ruinách zaniknutých kostolov, doložené v priebehu 16. storočia: kostol v  Radoli na  Kysuciach, v  sutinách kostola zaniknutej dediny Bizovo v katastri obce Gortva, okr. Rimavská Sobota, alebo kostol v Slovenskej Ľupči. (SLIVKA 1997:75)

Krásno-kostolný cintorín. Prehľad pochovaných podľa pohlavia.

Vlastné spracovanie
 

Záver: Pochovávanie detí v  nádobách sa realizovalo už v  4. tisícročí pr. Kr. vo východnom Stredomorí, odkiaľ sa postupne rozšírilo do  Prikaukazska, Malej Ázie, egejskej oblasti, Grécka, na Sicíliu a Iberský poloostrov. Takéto hroby sa nazývajú pythosy a na území Slovenska sa objavujú už v  staršej dobe bronzovej, v  lokalitách maďarovskej kultúry v Šuranoch-Nitrianskom Hrádku, v Šarovciach na Pohroní, aj v  sídliskovom objekte odkrytom na  okraji pohrebiska severopanónskej kultúry v Patinciach pri Dunaji. Ide o obdobie intenzívnych kontaktov s  egejskými, anatolskými a  kaukazskými oblasťami. Pohreby detí v  pythosoch sú doložené aj v  niektorých kultúrach staršej doby bronzovej na území Maďarska, Nemecka, Moravy a Čiech, avšak skôr vo význame kultu – obeta za ochranu osady, alebo za plodnosť. (MITAŠ 2004:4-5) Pochovávanie detí v  nádobách je tradícia, ktorá prežívala celé obdobia. I  keď jej význam sa vývojom ľudského myslenia menil, objavuje sa aj vo včasnej dobe dejinnej, čo dokazujú aj nálezy na kostolnom cintoríne v Krásne.

Literatúra a pramene:

GOGOVÁ, S.: Kostolný cintorín v Krásne. Tribečské spoločenstvo vo vrcholnom stredoveku. Hradec Králové 2013.

HABOVŠTIAK, A.: Príspevok k poznaniu našej nížinnej dediny v 11. – 13. storočí. Slov. arch. 9, 1961, 451 – 481.

HABOVŠTIAK, A.: Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava 1985.

KRUPICA, O.: Stredoveké Krásno. In: Západné Slovensko 5, 1978, s. 169 – 333.

MITÁŠ, V.: Tajomstvo ôsmich nádob. Deti pochované v hrncoch – nerozlúštená záhada. In: Historická revue : časopis o dejinách spoločnosti 15/4, 2004, s. 4 – 5.

RUTTKAY, A.: Novoveká fáza cintorína na “Kostolci “ pri Ducovom. (Problematika mincí toliarového obdobia v hroboch). Slovenská numizmatika 12, 1992, s. 91 – 120.

SLIVKA, M.: Dieťa na prvej i poslednej ceste. Pochovávanie detí v nádobách. Hieron 2, 1997, s. 71 – 85.

ZAWADSKA-ANTOSIK, B.: Pochówky dzieci w naczyniach glinianych. Wiadomosci Archeologiczne 38, 1973, s. 365 – 371.