Pojem viery

Pojem viery

Pojem viery sa v komunikácii používa bežne vo viacerých významoch. Azda najčastejšie vo význame zdôvodnenia, najmä však bez zažitia priamej osobnej skúsenosti. Hojne sa používa aj vo význame presvedčenia – emocionálne výrazne podfarbeného – o správnosti/ pravdivosti určitého tvrdenia, či dokonca celého komplexu tvrdení, bez preverovania a pochybovania o dôkazoch. Akceptácia presvedčenia, vymykajúceho sa presnému racionálnemu dokazovaniu a preverovaniu pravdivosti, sa obvykle deje na základe svedectva inej dôveryhodnej osoby, bez nadobudnutej autopsie popierajúcej pravdivosť sprostredkovaného tvrdenia či celého komplexu tvrdení.


Z načrtnutých významov pojmu viera je teda zrejmé, prečo možno v komunikácii bežne zaznamenávať substantívum „viera“ v takých heterogénne znejúcich slovných spojeniach a kompozitách, ako napríklad: viera v boha, viera v nadprirodzené, viera v dobro, viera v ľudí, viera v lepšiu budúcnosť, viera vo vlastné schopnosti, viera v spravodlivosť, viera v písmo, náboženská viera, posvätná viera, symbol viery, stratiť vieru, oddanosť viere, vierovyznanie, vierouka, vierozvestca. V týchto a mnohých ďalších analogických príkladoch nie sú uvedené slovné spojenia sémanticky homologické, čo znamená, že nie sú ani navzájom významovo voľne zameniteľné, hoci je v nich pre istý typ presvedčenia aplikované identické slovo „viera“. V niektorých slovných spojeniach a súvislostiach sa slovo „viera“ bežne používa a aj chápe vo význame veriť niekomu, respektíve veriť niečomu, čo niekto sprostredkuje (napríklad povie, napíše), teda pojem viery je aplikovaný skôr vo význame substantív dôvera, dôverčivosť. Evokuje to skôr vonkajškovú dimenziu pojmu viery (t. j. náklonnosti veriť niekomu, vo význame byť presvedčený – spravidla na základe zjavných vonkajškových faktorov – o dôveryhodnosti, dôverovať niekomu),[1] a inokedy je v slovných spojeniach a kompozitách slovo „viera“ používané vo svojom plnohodnotnejšom význame veriť v niečo. Tento na ostatok uvedený význam pojmu viery je frekventovane chápaný ako čosi silnejšie, než len veriť niekomu (v ponímaní byť dôverčivý k niečomu, čo niekto sprostredkuje), pričom používanie slova viera vo význame veriť v niečo (v ponímaní byť veriaci v niečo) u recipientov evokuje hlbšiu, viac interiorizovanú a teda neraz aj menej pochopiteľnú dimenziu pojmu viery. Často pritom môže ísť až o presvedčenie hraničiace s istotou, hoci stále len na úrovni viery, bez zažitia bezprostrednej osobnej skúsenosti s existenciou určitého javu či viacerých javov, teda o apriórne [2] presvedčenie, na rozdiel od aposteriórneho presvedčenia, t. j. presvedčenia majúceho základ a neochvejnú istotu v zažití (v princípe pri aposteriórnom type presvedčenia ničím nenahraditeľnej) priamej osobnej [3] skúsenosti, kde rozhodujúcu rolu hrá osobne a priamo spoznať [4] (niečo), čo je iná kvalita spracovávania informácií vo vedomí človeka, ako je kvalita veriť (či už v niečo, alebo niečomu, čo niekto sprostredkuje). Pritom je ale potrebné otvorene upozorniť aj na fakt, že v povedomí časti skúmaných informátorov, prezentujúcich svoje názory a úvahy o téme viery, sa načrtnuté dva základné významy pojmu navzájom prelínajú, ba niektorí respondenti svojimi výpoveďami jasne deklarujú, že ani len nepociťujú potrebu uvedené významy pojmu viery od seba diferencovať.

Pojem viery sa obsahovo môže viazať a aj sa bežne viaže k rôznorodým fenoménom, keďže „to niečo“ spájané s vierou – môže zahŕňať ozaj všeličo. Azda najčastejšie sa pojem viera obsahovo viaže k niečomu, čo sa chápe ako čosi náboženské, i keď vôbec nemusí byť naplnený náboženským obsahom, respektíve nemusí sa obsahovo viazať k niečomu, čo sa spravidla chápe ako náboženské; zo slovných spojení spomenutých vyššie na to poukazujú v súčasnosti frekventované výrazy, napríklad viera v ľudí, viera v lepšiu budúcnosť, viera vo vlastné schopnosti, viera v ľudskú spravodlivosť a mnohé ďalšie. Prítomný príspevok treba chápať ako stručnú sumarizáciu vybraných názorov, úvah, postojov, ideí a typov uctievania zaznamenávaných pri výskumoch inštitucionalizovaných i neinštitucionalizovaných foriem religiozity. Ťažiskovo sa predostiera pojem viery naplnený náboženským obsahom, respektíve obsahovo sa viažuci k niečomu, čo sa respondentmi poníma ako transcendentné. Ak teda má ísť o pojem viery naplnený náboženským obsahom, viera je ponímaná v už spomínanom význame veriť v niečo (byť veriaci v niečo), vyjadrením vnútorného vzťahu toho­ktorého človeka k transcendencii, z hľadiska veriaceho človeka k nadprirodzenému [5] svetu, k tomu, čo má preňho – eventuálne aj pre širšiu societu ľudí, s ktorou sa identifikuje – aktuálne rolu boha, teda k tomu, čo konkrétny človek aktuálne pokladá za boha, čo je preňho, ako pre veriaceho, nadprirodzené, posvätné, uctievania hodné.[6] Zo zaznamenaných náhľadov a úvah respondentov o téme viery je pritom zrejmé, že ľudia pokladajú za boha čokoľvek. Boh vystupuje vo forme rôznych predmetov, alebo dokonca i hmoty všeobecne, teda zmyslami vnímateľného látkového sveta ako celku. Tiež vo forme rôznych sakrálnych nadprirodzených – či už individuálne viazaných, častejšie však nadindividuálnych – síl, teda supranaturálnych energií, či už zvláštnych vesmírnych, životných, alebo iných tajomných, hmotu predestinujúcich, predznamenávajúcich mocných činiteľov, ktoré sú modernou vedou zatiaľ síce ešte neobjektivizovateľ, neverifikované, nespoznané, teda pre neveriacich stúpencov súčasnej vedy neznáme, ale pre veriacich v tieto nadprirodzené sily jasne (alebo aspoň tušene) známe a hodné posvätného uctievania. Boh pre ešte mnohopočetnejšie skupiny ľudí vystupuje vo forme najrozmanitejších duší – či už duší v podobe oživujúcich princípov živých bytostí, alebo i v podobe samostatných osobných bytostí duševného charakteru, respektíve aj vo forme jednej veľkej svetovej duše. Boh taktiež vystupuje aj v podobe bytostí duchovného rázu, či v podobe jednej jedinej, teda pre daného ctiteľa, či skupinu ctiteľov, najvyššej duchovnej bytosti. Boh je dokonca chápaný aj ako všetko, stále a všade.


V nasledovnej časti stručne sumarizujeme a zovšeobecňujeme názory, náhľady, úvahy, postoje a idey informátorov s náboženským obsahom. Vyššie už bolo načrtnuté, že ľudia pokladajú – odvolávajúc sa zvoľna aj na sentenciu Lactantiusa [7] – za boha hmotný vesmír, teda zmyslovými orgánmi vnímateľný vonkajší látkový svet, ktorý má byť podľa ich predstáv a názorov nekonečný, nesmierne veľký, neobmedzený boh. Materiálna príroda, napríklad aj tá prejavujúca sa vo forme našej zemegule a jej biosféry, je podľa jedného z mnohých súčasných konceptov [8] akýsi obrovský ucelený superorganizmus, ktorý si samoreguluje podmienky svojej vlastnej existencie. Od tohto konceptu sa postupne odvíja aj akýsi filozoficko-mytologický [9] svetonáhľad, ako i viera, že naša hmotná matka zem je jednou čiastkou materiálneho boha, ku ktorej je potrebné pociťovať zbožnú úctu a vďaku za možnosť života na tejto planéte. Evidujeme aj parciálnejšie koncepcie, podľa ktorých nie samotná hmota, ale nejaký jej zástupca je vládcom a pánom na tomto svete. Azda najčastejšie zaznamenávaným predmetom úvah informátorov sú v tomto smere peniaze, keďže ich hlavná cena spočíva v tom, že dávajú človeku, ktorý ich má nadmieru, moc nad inými, ktorí ich majú nedostatok. Keby nebolo tejto moci, boli by peniaze nehodnotné, podobne ako je dnes spravidla bezcenná moc získaná bez peňazí. Najväčšiu silu má ekonomický nátlak: Na tomto svete sú bohom peniaze. Tie tu vládnu všetkému. (žena, 48 rokov) Peniaze sú jeho bohom… (žena, 54 rokov)

Od informátorov možno získať aj sofistickejšie výpovede: Niekto verí v hmotu a iní zasa v peniaze. Ale peniaze sú len abstrakciou hmoty… Áno, niekomu nestačí mať peniaze. Nestačí mu to, pretože sú to len nejaké papieriky. Dnes platia a zajtra už nemusia. Preto musí vlastniť, mať hmotu, dom, statok, husi a čo ja viem čo ešte. To je jeho grunt, to má preňho cenu, tomu on verí, a nie nejakým papierovým peniazom. Ale zober si, že sú aj ľudia, ktorým dokonca stačí aj abstrakcia abstrakcie hmoty vo forme elektronických dát na bankomatovej karte. Tomu ten hmoťák, ktorý potrebuje pre zadefinovanie svojej existencie vlastniť hmotu, mať ten dom, pole, ktoré môže ošahať, a tak ďalej, nikdy neuverí, že je to z hľadiska ceny majetku to isté. Hoci pre iného je mať desať miliónov na bankomatovej karte porovnateľným ekvivalentom hodnoty nejakého domu, statku. Ale stále na úrovni vlastnenia hmoty a zapozerania sa do hmoty. (muž, 52 rokov)


V oblasti hmoty predstavuje mierne inú kategóriu napríklad viera v rozmanité fyzikálne teórie: Viete, čo nám kedysi hovorili, že hmota je jedinou objektívnou realitou. A ja sa pýtam: A čo vedomie? Napríklad vedomie o hmote. Ale nielen o hmote. Chce mi niekto navravieť, že nemám vedomie?!? No povedzte… Ak si niekto myslí, že hmota je jediná objektívna realita, tak na to je potrebná viera. Silná viera! Veď hmota je len to, čo má hmotnosť a čo zaberá určitý trojrozmerný priestor. No a akú hmotnosť má vedomie? A keď človek myslí, tak aký trojrozmerný priestor zaberá jeho myšlienka? Už niekto uzavrel a videl nejakú myšlienku, ktorá sa mysľou myslí, v nejakej skúmavke? A odmeral jej dĺžku, šírku a výšku? No povedzte… (muž, 48 rokov)

Samozrejme, predmetom úvah, postojov a ideí s náboženským obsahom nie je pre mnohých informátorov iba hmota ako celok, keďže je úplne evidentné, že i v súčasnej dobe, a to nie iba zopár indivíduí, ale vskutku mnohopočetné skupiny ľudí majú vo veľmi vysokej úcte rozmanité jednotlivé materiálne predmety, ktorým pripisujú určitú magickú moc, zvláštnu silu, alebo aspoň nejakú divotvornú či supranaturálnu vlastnosť, ktorá môže byť nasmerovaná buď k prospechu či ochrane celej skupiny ľudí, častejšie však k prospechu alebo ochrane jednotlivca, ktorý je v priamom kontakte s takýmito hmotnými predmetmi. Ide teda o vieru v nadprirodzené vlastnosti, či už úplne prírodných, alebo síce prírodných, ale ľudskou aktivitou čiastočne modifikovaných, ako aj celkom arteficiálnych predmetov – v odborných etnologických, kultúrno-antropologických či religionistických dielach označované ako fetiše [10] –, ktorých predpokladaná magická sila má schopnosť buď chrániť nositeľa pred negatívnymi vplyvmi z prostredia, alebo generovať pre svojho majiteľa priaznivé situácie. Z uvedeného dôvodu sa fetiše rozdeľujú na dve základné kategórie: 1. amulety, ktoré sa považujú za apotropajné predmety, takže sa im pripisuje divotvorná moc chrániť svojho nositeľa pred pôsobením škodiacich démonických (pred diabolským pokúšaním, upírmi atď.), magických (pred urieknutím, zaklínaním atď.), ale i bežných nepriaznivých vplyvov (pred chorobou, zranením, nehodou, nešťastím atď.); 2. talizmany, za ktoré sa skôr považujú tie predmety, u ktorých sa predpokladá tajomná moc produkovať pre svojho majiteľa mimoriadne kladné podmienky a prajné zhody okolností vedúce k stavu spokojnosti a blaha. Zjednodušene vyjadrené, ktoré majú prinášať majiteľovi šťastie vo forme opätovanej lásky, dobrej rodiny, úspešného postupu v práci, politike atď.

Mňa môj krížik [11] chráni pred zlými duchmi. (žena, 28 rokov) Tento predmet [12] mi vyslovene pomáha v láske. Viete koľko som mal behom posledného roka báb? Normálne priťahuje baby. (muž, 22 rokov)

Podľa predstáv a názorov niektorých informátorov vychádza supranaturálna vlastnosťči divotvorná moc priamo z hmotných predmetov, podľa viacerých iných však tajomná sila iba prichádza prostredníctvom toho-ktorého predmetu, v ktorom je len akoby väčšmi koncentrovaná, pričom túto tajomnú silu, hoci viazanú na materiálne predmety, možno vnímať aj mimo tieto predmety, ibaže v inej miere a v inej kvalite. V prípade, že začnú u informátorov prevažovať predstavy o akejsi samostatne existujúcej nadprirodzenej sile – ktorá nie je vôbec viazaná na hmotné predmety, respektíve ktorá je vnímaná a aj chápaná ako sila jestvujúca nezávisle od hmoty, je nepresné ďalej sa vyjadrovať v danom kontexte o viere vo fetiše, pretože predstavy o takto ponímanej sile sa zahŕňajú už do inej kategórie viery. V odborných etnologických, kultúrno-antropologických či religionistických prácach býva označovaná napríklad ako dynamizmus,[13] pod čím sa rozumie viera v existenciu nepersonifikovanej nadprirodzenej sily, ktorá preniká a ovláda celý materiálny svet i život. Rolu boha, v ktorého človek verí, v takomto prípade reprezentujú najrozmanitejšie chápané a popisované nadprirodzené sily, či už individuálne viazané, častejšie však ponímané ako nadindividuálne sily, supranaturálne energie, prazvláštne vesmírne energie, vitálne sily, alebo iné tajomné, hmotu predznamenávajúce mocné faktory, ktoré sú pre veriacich v tieto nadprirodzené sily zvyčajne jasne známe.Pre mňa sú mojím bohom moje životné sily. Ja v to verím. Všeličo sa už o životných silách napísalo a aj sa skúmalo. Písalo sa, že sú našou vedou zatiaľ síce ešte neobjektivizovateľné, možno budú objektivizovateľné neskôr, keď budú mať vedci lepšie prístroje. Ale to mne nevadí. Nech sú pre neveriacich stúpencov súčasnej vedy neznáme, ja verím, že ich mám a že mi pomáhajú na mojej ceste. (žena, 20 rokov)


O akejsi vitálnej energii nadprirodzeného charakteru, v období existencie Rímskej ríše pomenúvanej latinským termínom vis vitalis (slovensky životná sila), sa popísalo už všeličo. V Európe ju napríklad koncom 18. storočia lekár Franz Anton Mesmer14 nazýval živočíšny magnetizmus, respektíve i magnetické fluidum, v polovici 19. storočia barón Karl von Reichenbach [15] zvolil pre ňu termín ódická sila, či skrátene ód, no a najmä v 20. storočí sa rozmnožil počet bádateľov v oblasti fyziky a medicíny, ktorí pre ňu začali zavádzať termíny psychická energia (Flammarion), ľudská atmosféra (Kilner), ektoplazma (Richet), orgon, orgonová energia (Reich), psionové pole (Cambel), psí energia (Thoulles), psí plazma (Puharich), kvazielektrostatické pole (Margenau), biogravitácia (Dubrov), bioplazma (Sedlak, Injušin, Grisčenko), oduší (Kafka), kvázimagnetické pole (Krmešský), mentálna energia s hypotetickými časticami mentiónmi a psychická energie s hypotetickými časticami psychónmi (Kahuda), bioenergia, bioenergetické pole, biopole (Rosinský) a viaceré ďalšie. Samozrejme, existujú aj oveľa staršie pomenovania, súvisiace so životnými silami, napríklad aura, aureola, astrálne telo, emocionálne telo, éterické telo. Hoci slovník je v tejto oblasti priam nepreberný, predsa len je nutné spomenúť, že azda najčastejšie zaznamenávané termíny nepersonifikovanej nadprirodzenej sily aj v našom christianizovanom prostredí primárne vychádzajú z nábožensko-filozofických náhľadov starého Orientu. Konkrétne staročínsky termín čchi (vychádzajúci taoizmu) a sanskritský termín prána (vychádzajúci z klasických hinduistických daršán sánkhja a joga). V špeciálnejšie svetonázorovo zameranej skupine je sporadicky zaznamenávaný aj tibetský termín šuglung (v skriptúrnej forme šugs-rlung), pričom ale uvedený termín je iba tibetským ekvivalentom sanskritského slova prána, používaný spravidla len stúpencami niektorých buddhistických vadžrajánových škôl. Všeobecne vyjadrené, vieru v existenciu nepersonifikovanej nadprirodzenej sily, ktorá preniká a ovláda celý materiálny svet i život, nech sa už pomenúva akokoľvek, možno nájsť u súčasných praktikov vo sfére etnomedicíny, teda u takzvaných ľudových liečiteľov, u rôznych geomantov,[16] ale neraz aj v náhľadoch a predstavách lekárov­akupunkturistov.[17] Komplexný súhrn poznatkov o viere v existenciu nepersonifikovanej nadprirodzenej sily, ktorá preniká a ovláda celý materiálny svet i život, na tomto mieste nie je nutné podať, pretože v relatívne je dostupný.[18]

Vychádzajúc z mnohých ďalších výpovedí informátorov je zrejmé, že existuje veľa rôznych typov viery, ktoré možno len veľmi problematicky jednoznačne kategorizovať. Napríklad neraz sa dá zaznamenať aj viera v čosi nedefinovateľné: Ja verím, že niečo je, že existuje niečo, čo je – ja neviem ako to povedať. Niečo, čo je viac. Čo – ja neviem. Ale priamo to pôsobí na môj život, cítim to, ale vôbec vám neviem povedať a ani vysvetliťčo to je. Ale nie je to boh. Nie je to taký boh, ako sa bežne chápe. (žena, 34 rokov) Často je medzi respondentmi zaznamenávaná viera v osud, teda v určitú zhodu okolností pôsobiacich na život človeka, ktorá je riadená vôľou akéhosi vyššieho súcna; v súčasnosti je aj v našom prostredí populárne voľne zamieňať pojem „osud“ so sanskritským „karma“,[19] ktoré je však v daných prípadoch chápané významovo rovnoznačne ako pojem „osud“. Nie je nezvyčajné zaznamenať, a to nielen medzi mladšími respondentmi, aj slovné spojenie viera v karmu. Možné je registrovať aj egocentrickú vieru. Nie v zmysle štandardne chápaného sebectva, ale ozajstnej viery zameranej na vlastnú osobu, občas až prerastajúcej do egoteizmu, zbožštenia vlastného ega ako meradla všetkého.

Inú kategóriu predstavuje viera v čosi čo človeka presahuje nie je priveľmi vzdialené. V kresťanskom prostredí – čo ale vôbec neznamená, že len v ňom, je úplne štandardná viera v boha na nebi s ľudskými vlastnosťami. Pri skúmaní tohto typu viery nemajú niektoré názory ďaleko od známej detskej predstavy boha ako starého muža s bradou sediaceho vysoko nad zemou na obláčiku, oblečeného do splývajúcej bielej tógy, ktorý má nad hlavou namiesto klobúka trojuholník s otvoreným vševidiacim okom. Pri skúmaní rozmanitých neinštitucionalizovaných foriem religiozity sa však v súvislosti s vierou v boha na nebi s ľudskými vlastnosťami občas dajú zaznamenať aj náhľady, odvíjajúce sa z prastarých nábožensko­filozofických koncepcií:
Áno, bohom je aj egregor – ak si ho tak pomenujeme. Ale kľudne si ho môžeme pomenovať aj ako džin. Alebo aj inak. Ale to nie je až tak rozhodujúce. Rozhodujúce je, že egregor je ten boh, ktorého ľudia vymysleli a ktorého oživujú tým, že v neho veria. Dokonca ho oživujú a vytvárajú aj tí, ktorí v neho neveria, ale myslia naňho, že v neho neveria. Je to mocný boh, silný boh, taký človeku veľmi blízky. Preto egregor pôsobí len v tom rozsahu, ktorý dokážu ľudia domyslieť… Tými myšlienkami ho oživujú, sýtia, alebo ako to mám povedať. Egregor je viacúrovňový myšlienkový a energetický útvar, je to však z pozície individuálneho človeka útvar, ktorý je vzhľadom naňho v prostredí. Tento útvar, toho egregora v prostredí, vytvára a oživuje určitá časť rozumom obdarených bytí, ktorí sú prvoplánovo zahľadení von do prostredia ako do najspásonosnejšej kategórie bytia. Nuž áno, ako pre koho… Ak sa človek pozitívne programuje von na niečo z prostredia, tak je to spoluvytváranie egregora. Je to komunikácia, najmä je to však informácia o tom, že aktuálne je taký človek ťažiskovo zahľadený von do prostredia a nie do svojej vlastnej podstaty. (muž, 52 rokov)
Medzi respondentmi, spravidla vysokoškolsky vzdelanými, možno nájsť aj iný, mierne abstraktnejší a intelektuálnejšie prepracovaný typ viery v boha, ktorý je chápaný napríklad ako vyšší fenomén rozumu. Názory tohto typu nie sú až tak priveľmi vzdialené od predchádzajúceho typu viery v niečo surčitými ľudskými parametrami, len tento typ viery v boha je viac abstraktnejší a menej antropomorfnejší.


Boh môže vystupovať aj vo forme najrozmanitejších duší. V našom prostredí možno nájsť tri základné varianty tohto typu viery. Azda najčastejšie je nachádzaná viera v existenciu individuálnej duše vo forme oživujúceho princípu človeka, v širšom chápaní nielen človeka, ale živých bytostí všeobecne. Mierne iným variantom je viera v duše, jestvujúce v podobe samostatných osobných nadprirodzených bytostí duševného charakteru. Občas je ale možné zaznamenať aj vieru v existenciu jednej jedinej veľkej, svetovej duše. U špeciálnejšie svetonázorovo zameraných informátorov sa možno dokonca stretnúť aj s latinským pojmom anima mundi (duša sveta), čo je starý termín, používaný viacerými filozofickými školami už v období antiky a potom v stredoveku.

Prevažná časť vyššie uvedených ideí vychádza najmä zo skúmania rozmanitých neinštitucionalizovaných foriem religiozity. Nemožno obísť ani koncepty inštitucionalizovanej religiozity, spätých predovšetkým s kresťanstvom, či presnejšie vyjadrené s rozmanitými obmenami kresťanstva. Pojem viery v rámci skúmania inštitucionalizovanej religiozity je v christianizovanom prostredí jednoznačne spätý s trinitárnou dogmatikou. I v rámci nej rozlišujeme viacero variantov. Často je možné zaznamenať predstieranú vieru podľa trinitárnej dogmatiky, neraz spojenú s vierou vo svedectvo dôveryhodnej osoby, pre veriaceho kresťana spravidla až mimoriadnej autority. Samozrejme, v takom prípade je nutné chápať pojem viery skôr vo význame veriť niekomu, respektíve veriť niečomu, čo niekto sprostredkuje, napríklad povie, napíše, ergo ide o vieru vo význame substantív dôvera, dôverčivosť (byť dôverčivý k niečomu, čo niekto sprostredkuje), čiže nie o vieru v plnohodnotnejšom význame slova, teda veriť v niečo: Tak my kresťania máme veriť v trojjediného boha. Tak nám to aj pán farár kážu… Ja neviem ako to je, ale verím tomu, čo kážu pán farár. On je dobrý farár, veľmi dobrý… Možno len tým teológom je jasné a vedia čo je to trojjediný boh – ale možno ani tým nie. Aj cirkev tak vyznáva vieru, že je trojjediný boh otec, boh syn a boh duch svätý. Tak hovorí cirkev, tak nám hovorí aj pán farár. My kresťania tomu veríme. (žena, 60 rokov)

Frekventovane možno u informátorov kresťanského vierovyznania zaznamenávať vieru podľa trinitárnej dogmatiky, ktorá je veľmi typická pre umiernené formy náboženstva. Ja nikoho o svojej viere [20] nepresviedčam. Nech si verí kto chce v čo chce. Ale čo sa mňa týka, tak moja viera je mojou odpoveďou bohu. Tak nás to učí a je to aj napísané [21] v písme… Čo ste sa pýtali na tú božiu trojicu, tak mne sa zdá, že to tí teológovia nehovoria moc dobre. Aspoňčo viem ja. Lebo podľa nich by bol boh otec bohom iba vzhľadom k synovi, skrze ducha svätého. A aj to členenie na božie osoby. Hypostázy, ako tomu hovoria teológovia. Podľamňa nie je boh trojjediný, ale jeden v trojici. Totiž ak nemá trojica spoločnú podstatu, má každá božia osoba svoju zvláštnu a trojica božia by sa tak stala členiteľná. A tomu ja neverím. Ja verím, že je iba jeden boh. Jeden boh v trojici. Neverím v troch bohov. To nemá nič spoločné s mojou kresťanskou vierou. (muž, 48 rokov)

Samozrejme, popri viere typickej skôr pre umiernené formy náboženstva, možno nachádzať u informátorov kresťanského vierovyznania aj vieru spojenú prinajmenej s verbálnym fanatizmom. Bádateľ za získaním takýchto informácií ani nemusí chodiť do terénu, keďže predstavitelia rôznych cirkví [22] či náboženských spoločností, novodobí apoštoli viery, prichádzajú sami do domácností, prípadne sami oslovujú náhodných okoloidúcich. Takto možno stretnúť široký diapazón informácií o rozmanitých obmenách tohto typu viery. Napríklad vieru v boha oddeleného od človeka, stojaceho niekde vysoko nad ním, vieru, v ktorej sa odráža voľná zameniteľnosť boha otca a boha syna, vieru, v rámci ktorej je boh syn povýšený na piedestál celej božskej trojice, pričom ostatné dve hypostázy loga sú v podradnom postavení, respektíve v rámci danej viery sú len veľmi zanedbateľno naznačené. Verbálne prejavy sú neraz prednesené až s neznášanlivou zaujatosťou aso značným (pravdepodobne dobre nacvičeným) pátosom: Prijali ste už Ježiša Krista za svojho jediného spasiteľa?!? Ak nie, ste navždy stratený! (muž, nad 20 rokov)
Pri predstieranej viere podľa trinitárnej dogmatiky je nutné chápať pojem viery skôr vo význame veriť niekomu, respektíve veriť niečomu, čo niekto sprostredkuje. Znamená to, že takto veriaci informátori sú náchylní veriť nie v samotný predmet viery, ale principiálne viac veria vo výklad učenia o predmete viery. Tento typ viery je možné nazvať napríklad oddanosť viere, vernosť vo viere, viera vo vieru, viera v články viery, viera v dogmy, viera vo vierovyznanie, viera v náboženstvo, viera v cirkev. Viera v tomto význame nie je vyjadrením vnútorného vzťahu človeka k transcendencii, človek v tomto prípade neverí v nejakú transcendentnú realitu, ale v verí niekomu niečo, verí v čosi, čo určitá skupina ľudí/jednotlivec nejako sformulovala, či dokonca v nábožensko-sociálnu organizáciu združujúcu veriacich rovnakého vierovyznania, ktorá takéto komplexy tvrdení a svedectiev sprostredkúva svojim príslušníkom. Tento typ viery, najmä bez preverovania a pochybovania o dôkazoch, môže byť časom dogmatizovaný a následne veriacimi akceptovaný bez ďalšieho dokazovania pravdivosti. Príkladov z oblasti náboženstva je množstvo. Z dôvodu istej korektnosti je vhodné uviesť príklad, z ktorého je zrejmé, že viera tohto typu nemusí byť nevyhnutne viazaná len na teologicky nezdatných jedincov, laikov v oblasti teológie, ale aj niektorých vyštudovaných teológov, predstaviteľov inštitucionalizovaného náboženstva. Viera pre nich nie je vyjadrením vnútorného vzťahu k transcendencii, ale skôr v sprostredkovanú informáciu, napríklad autoritatívny náboženský text. Konkrétnym príkladom môže byť záznam z televíznej diskusnej relácie Pod lampou, ktorá sa v jednej zo svojich častí venovala téme Existuje Boh?[23] Jeden z najsilnejších argumentov, dokazujúcich existenciu boha – predložený vyštudovaným teológom – má byť svedectvo evanjelia, v ktorom je jasne napísané, že boh existuje. Je to, isteže, z istého pohľadu hraničný príklad. Pritom je však potrebné okamžite dodať, že typ viery v akési svedectvá či tvrdenia ľudí nie je viazaná len na náboženskú oblasť. Analogický typ viery totiž neobchádza ani našu modernú vedu, teda oblasť, ktorá je z istého pohľadu opozitom náboženstvu. V kontexte viery v akési svedectvá či tvrdenia ľudí, viery v čosi, čo niekto sformuloval, možno uviesť príklad, ktorý nedávno rozprúdil bohatú diskusiu o možnom konci sveta aj medzi členmi vedeckej obce. Konkrétne išlo o spustenie (10. septembra 2008) doteraz najväčšieho hadrónového urýchľovača častíc na svete, ktorý má simulovať podmienky Veľkého tresku a pomôcť tak vedcom lepšie pochopiť zloženie a vznik vesmíru. Mnohí vedci veria, že Veľký hadrónový urýchľovač (LHC) potvrdí fyzikálnu teóriu o existencii takzvanej božej častice,[24] podľa kvantových fyzikov kľúčovej pre vysvetlenie pôvodu hmoty vo vesmíre. Historický pokus spustenia LHC však čelí viacnásobným žalobám i viacerým obavám. Niektoré ďalšie fyzikálne teórie totiž tvrdia, že LHC môže vyprodukovať takzvané čierne diery, ktoré by mohli pohltiť našu planétu a zapríčiniť tak koniec sveta. Na otázku Tibora Maťašovského – redaktora Televíznych novín vysielaných televíziou Markíza 10. septembra 2008 – či Veľký hadrónový urýchľovač môže vyprodukovať takzvané čierne diery, ktoré by mohli následne pohltiť našu planétu a zapríčiniť tak koniec sveta, fyzik zo Slovenskej akadémie vied Martin Plesch odpovedal: časná teória takéto niečo nepripúšťa, tá teória, ktorej veríme.[25] Príkladov, poukazujúcich na skutočnosť, čo všetko môže byť objektom viery, nájde vnímavý človek v krátkom čase množstvo. Faktom ale ostáva, že fenomenologická báza v oboch posledne spomenutých prípadoch je identická.

Ako istú zaujímavosť možno spomenúť, že niektorí respondenti prezentujú svoje náhľady nie v zmysle viery v jedného všeobecného transcendentného spasiteľa, ale občas sa vyskytujú aj úvahy o individuálnom spasiteľovi, pre každé bytie ozaj osobnom spasiteľovi, a navyše aj imanentnom spasiteľovi, jestvujúcom v samotnej podstate bytia. V takých prípadoch informátori už spravidla prestávajú používať slovo viera; skôr ho začínajú nahrádzať slovom poznanie. Viete, my nemáme čo veriť, ale vedieť. (muž, 48 rokov) Viera je vlastne najvyššie dosiahnutá miera pochybnosti o predmete svojej viery. (muž, 52 rokov)

Ak je pojem viery, naplnený náboženským obsahom, chápaný vo význame veriť v niečo (byť veriaci v niečo), je vyjadrením vnútorného vzťahu človeka k transcendencii, z hľadiska veriaceho človeka k nadprirodzenému svetu, tak potom pojem poznanie naplnený náboženským obsahom,[26] chápaný skôr v mystickom [27] význame slova, je vyjadrením vnútorného vzťahu človeka k imanencii, z hľadiska takto poznávajúceho človeka k svojej najvlastnejšej podstate. Samozrejme, existujú aj názory, ktoré sú podivuhodnou zmesou poznania a viery. Boh v takom prípade vystupuje ako imanentno-transcendentná realita, alebo aj v podobe viacerých bytostí duchovného rázu. Jestvujú i názory, podľa ktorých vystupuje v jedinej podobe, teda pre daného ctiteľa, či skupinu ctiteľov najvyššej duchovnej bytosti. Boh je dokonca ponímaný aj ako úplne všetko, stále a všade.

Počúvaj ma. Boh je celá, celučičká realita. Je úplne, ale ozaj úplne všetko. Je stále. A je aj všade. Ozaj všade. Nie iba priestorovo všade, ale multidimenzionálne všade. Ale bez toho, aby sa všetko, stále a stále v bytí a prejavení rozplývalo. Všetko, stále a všade je vo všetkom bytí a prejavení prítomné, ale zároveň je všetko, stále a všade i celé bytie a prejavenie presahujúce. (muž, 52 rokov)


V závere príspevku sa oddá uviesť ešte jednu mimoriadne zaujímavú výpoveď, poukazujúcu aj na vyššie popisovaný vzájomný vzťah „viery“ a „poznania“. A vy veríte v boha? Viete, v jednom filme so šaškom Polívkom bola scéna, v ktorej jedna pani povedala: V boha neverím, lebo ho ešte nikto nevidel. A šašek Polívka na to: Ja som vašu … tiež ešte nevidel, a napriek tomu verím, že ju máte… Ozaj, vy veríte tomu, že dýchate vzduch? A vidíte ho? Že je to niečo iné? A čo vaša viera, alebo neviera mení na tom, že vzduch dýchate? Vzduch je. Či veríte, že ho dýchate, alebo či neveríte, že ho dýchate. A takisto: Boh je. Či v neho veríte, alebo či v neho neveríte. Nejde tu o vieru, alebo nevieru. Ide tu o poznanie. A k nemu treba dožiť. Inak to nejde. (muž, 48 rokov)

Čo vôbec dodať na koniec príspevku venovanom názorom získaným pri výskumoch inštitucionalizovaných i neinštitucionalizovaných foriem religiozity? Ako vhodné sa zdá ukončiť ho mnohoznačným výrokom majstra Brodského z filmu Bílá paní: Věř, ale komu věříš, měř! [28]


Poznámky:
[1] Porov. záverečnú pozn.č. 28.
[2] Apriórne presvedčenie napríklad v zmysle známeho výroku, ktorý je pripisovaný Tertullianovi, významnému predstaviteľovi patristiky: „Credo quia absurdum est.“ („Verím preto, že je to nezmyselné.“); eventuálne aj apriórne presvedčenie mierne posunuté k diskurzívnemu spôsobu myslenia, napríklad v zmysle výroku scholastického učenca Anselma z Canterbury: „Credo, ut intelligam.“ („Verím, aby som rozumel.“)
[3] Priama, teda bezprostredná osobná skúsenosť zažitia čohokoľvek (napríklad skúsenosť zažitia dobrého pocitu z hudby) je principiálne prísne individuálna, platná v plnej miere len pre dané indivíduum, zaživšie takúto skúsenosť. To, popri inom, znamená, že priama osobná skúsenosť jedného indivíduaje neprenosná (eventuálne v minimálnej, ergo priam v zanedbateľnej miere prenosná) na iných.
[4] Keďže v nasledujúcej časti článku sa ťažiskovo predostiera pojem viery viažuci sa k náboženskej sfére, možno tu vopred upozorniť na fakt, že ani v oblasti náboženstva sa pojem poznanie, ako aj skúsenosť, pri ktorej rozhodujúcu rolu hrá osobne a priamo spoznať (niečo), nemusí chápať prísne antagonisticky k nábožensky ponímanému pojmu viery. Ako príklad je v našom sociokultúrnom christianizovanom prostredí vhodné uviesť niektorý z výrokov kresťanských spisovateľov, trebárs aj sentenciu, ktorú mal vyriecť ranokresťanský spisovateľ Lactantius: „Je zlé, že ľudia nepoznajú boha, ale ešte horšie je to, že ľudia považujú za boha to, čo v skutočnosti boh nie je.“ Pritom je azda nutné priamo upozorniť na fakt, že Lactantius nebýva považovaný za gnostika, ale naopak, dodnes je v cirkevnej tradícii chápaný ako apologéta rodiaceho sa učenia vtedajšieho kresťanstva v početných polemikách proti stúpencom starých antických náboženstiev, ako aj proti stúpencom vtedy sa rodiaceho neoplatonizmu.
[5] Popri azda najčastejšie aplikovanom termíne nadprirodzený sa v literatúre, ale i priamo počas rozhovorov s respondentmi na tému náboženskej viery, hojne uplatňujú aj viaceré ďalšie adjektíva, obsahovo takisto vyjadrujúce vnútorný vzťah toho-ktorého človeka k tomu, čo má preňho aktuálne rolu boha, napríklad nadzmyslový, nadskutočný, nadpozemský, nadzemský, nadľudský, ale aj mimoľudský, mimosvetský (mimo tohto sveta existujúci) a viaceré ďalšie.
[6] Prípadne i poznávania hodné (porov. pozn.č. 4).  
[7] Porov. pozn. č. 4.
[8] Takzvaná teória Gaia. Za jej tvorcu je pokladaný chemik James Lovelock.
[9] Takzvaná filozofia Gaia. Detailnejšie informácie porov. napríklad na www.gaiaonline.com.
[10] Samozrejme, v danom kontexte vo význame náboženských fetišov a nie v zmysle sexuálnych fetišov; v rámci takzvaného sexuálneho fetišizmu môžu rozmanité objekty (fetiše), často v spojitosti s ľudským telom, fungovať ako stimulanty sexuálneho vzrušenia, ako aj sexuálne uspokojenia.
[11] Fetišizmus, teda viera v nadprirodzené vlastnosti fetišov, sa môže vyskytovať aj v rozvinutých náboženských systémoch. Za fetiše sa v rámci kresť anstva neraz považujú kresťanské relikvie, votívne obrazy či rozmanité sakrálne predmety (napríklad krížik spomenutý v danom kontexte informátorkou). Samozrejme, inštitucionalizovaná kresťanská vierouka nechápe uvedené objekty ako fetiše, ale – odvolávajúc sa napríklad na Sumu teológie Tomáša Akvinského – ako symboly viery. Porov. KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI, čl. 2129–2132.
[12] „Tento predmet“, t. j. malý, v priemere asi 4 cm predmet z lesklého kovu v tvare disku, zavesený na krku prostredníctvom koženej šnúrky (doplnok autora).
[13] Ale aj inak ako dynamizmus, napríklad preanimizmus, manaizmus,občas dokonca i ako animatizmus, čo je ale predsa len mierne odlišná kategória religióznych predstáv. Azda najznámejším, či v odborných dielach najčastejšie používaným termínom pre nepersonifikovanú nadprirodzenú silu, ktorá preniká a ovláda celý materiálny svet i život, je melanézsko-polynézsky pojem mana, ale známe sú aj mnohé iné termíny, napríklad irokézska orenda (respektíve orendo), siouxská vakanda (respektíve vakando, wakanda, wakon’da), dakotská mahopá, u algonkinských skupín manito (respektíve manitu, manido), kavaharu u Pavniov, natosiva u Černonožcov, jokugandských Langov, mulungu kmeň a Yao,lunyensu západných Bantuov, andriamanitraihasina madagaskarských Hovov, dajácka ngarong či petara na Borneu, ako aj viaceré ďalšie. V tomto kontexte možno spomenúť, že už v epoche staroveku boli známe idey o existencii akejsi životnej sily, napríklad známy je starorímsky pojem vis vitalis,čo je sémanticky porovnateľný termín so starogréckym výrazom dynamis, z ktorého je de facto odvodené celkové pomenovanie tejto formy náboženstva založeného na viere v existenciu nepersonifikovanej nadprirodzenej sily, ktorá preniká a ovláda celý materiálny svet i život. Popri uvedenom najznámejšom starogréckom termíne dynamis, sa niektoré významné osobnosti starovekej gréckej filozofie či medicíny snažili istým spôsobom pomenovať túto životnú silu aj inými pojmami. Napríklad z významných filozofov ju Platón nazval ako nóus a Aristoteles zasa ako vis medie atrix. Z významných starogréckych lekárov ju napríklad Erasistratos v 3.storočí pred naším letopočtom pomenoval ako pneuma, avšak nie v neskoršom kresť anskom význame pneuma hagion, teda duch svätý, ale práve vo význame životný princíp. Taktiež slávny, ba azda i najslávnejší grécky lekár rímskej doby, pôsobiaci aj na dvore cisára Marca Aurelia, Galénos ju nazval, a o takmer pätnásť storočí neskôr rovnakým termínom ako on i Johannes Kepler, facultas formatrix. Detailnejšie informácie o predmetnej problematike porov. napríklad ELLWOOD 1996, GENNEP 1907, HELLER – MRÁZEK 1988, HEWITT 1902, HORYNA 1994, MARETT 1900, MARETT 1904, SMART 1996.
[14] Napríklad vo svojom najvýznamnejšom spise z roku 1779 Mémoire sur le découverte du magnétisme animale.
[15] Napríklad vo svojej dvojzväzkovej práci Der sensitive Mensch und sein Verhalten zum Ode, Stuttgart & Tübingen, 1854 – 1855. Porov. napríklad aj české vydanie REICHENBACH 1992.
[16] Geomantia je jedna z najstarších mantických (teda vešteckých) metód. Najstaršie stopy poukazujúce na existenciu geomantie sa nachádzajú už u Sumerov. Z rozmanitých prastarých foriem geomantie fungujúcich až do súčasnosti možno spomenúť napríklad západoafrické medži, čínske feng šuej či indické vastu. V našom sociokultúrnom prostredí možno považovať za istý – hoci veľmi zjednodušený, ale za to v našich podmienkach veľmi rozšírený – variant geomantie napríklad prútikárstvo (označované aj ako prútkarstvo, prútkarenie, rhabdomancia, fabdomancia, rádioestézia, rádionika, kryptoestézia, biolokácia, bioindikácia), pod čím sa spravidla rozumie vyhľadávanie spodných vôd, určovanie nerastných ložísk pri geologickom prieskume, ale predovšetkým určovanie rôznych anomálnych pásiem (takzvaných geopatogénnych a technopatogénnych zón) s katabolickým efektom na ľudský organizmus prostredníctvom rozmanitých mechanických pomôcok, najmä však prútikom (takzvanou virgulou) či kyvadlom. Detailnejšie informácie o predmetnej problematike porov. napríklad BELKO 1999.
[17] Lekári-akupunkturisti úplne štandardne v rámci odbornej komunikácie ohľadom riešenia zdravotných problémov človeka hovoria o využívaní takzvanej čchi, čo je staročínsky termín pre označenie akejsi zvláštnej životnej sily, ergo nepersonifikovanej nadprirodzenej sily, ktorá preniká a ovláda celý materiálny svet i život; pojem čchi je de facto čínskym ekvivalentom napríklad sanskritského slova prána, ako aj tibetského slova šuglung.
[18] Porov. BELKO 2000.
[19] Sanskritský termín karma v doslovnom preklade do slovenčiny znamená čin. V pôvodnom nábožensko-filozofickom kontexte sa však v širšom význame poníma ako akýsi univerzálny zákon, ktorý určuje, že človek v ďalšom živote žne plody v podobe radostí a strastí podľa toho, aké semená vo forme svojich myšlienok a činov zasial v predošlom živote. Porov. napríklad LEXIKON VÝCHODNÍ MOUDROSTI 1996: 222.
[20] „… o svojej viere“, t. j. o kresťanskej viere; informátor sa hlási k rímsko-katolíckej konfesii (doplnok autora).
[21] Presnejšie vyjadrené, nie je to napísané v písme (v biblii), ale v katechizme: „Viera je odpoveď človeka Bohu…“ Porov. KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI 1998: 18 (čl. 26).
[22] Z dôvodu dodržiavania etického kódexu nie sú v tejto súvislosti menované žiadne konkrétne cirkvi alebo náboženské spoločnosti.
[23] V repríze bola táto časť relácie Pod lampou vysielaná na programe STV2 24.10 2004. Oblasť filozofie v nej zastupoval filozof (ale taktiež aj bývalý teológ) Pavol Cesnak, oblasť teológie reprezentoval teológ Dušan Jaura, ako neveriaci fyzik v relácii vystupoval Pavol Severa a ako veriaci fyzik v uvedenej relácii vystupoval profesor Július Krempašský.
[24] Dosiaľ fyzikálne nepozorovaný takzvaný Higgsov bozón. Fyzikálna teória, ktorá sa odborne nazýva ako štandardný model nie je z hľadiska kvantovej fyziky schopná jednozačne objasniť všetky štyri známe fyzikálne interakcie. Štandardný model dokáže na základe objavených častíc spoľahlivo vysvetliť elektromagnetické, silné i slabé interakcie, ale nedokáže vysvetliť gravitač né interakcie – keď že doteraz sa vedcom nepodarilo objaviť časticu, ktorá by zapríčiňovala gravitáciu –, hoci je úplne zrejmé aj laikovi v oblasti fyziky, že gravitácia existuje. Niektorí vedci pre takúto doteraz neobjavenú časticu používajú už spomínaný terminus technikus Higgsov bozón, iní ako pracovný názov uplatňujú –v súlade s názvami niektorých iných častíc – termín gravitón, no a časť vedcov pre dosiaľ fyzikálne nepozorovaný Higgsov bozón aplikujú termín božia častica, čo je, najmä v oblasti prírodných vied (obzvlášť fyziky), mierne čudné, zároveň však nepriamo poukazujúce aj na istý zvláštny vzťah vedca k predmetu svojho skúmania.
[25] Detailnejšie informácie porov. na https://video.markiza.sk/tv-archiv/televizne-noviny/16776.
[26] Porov. pozn. č. 4.
[27] Samozrejme, nie v sekundárnych až terciárnych významoch tohto slova (mystické ako čosi záhadné či tajomné), ale mystické vo svojom plnohodnotnom význame, teda v zmysle istého náhľadu uznávajúceho možnosť priameho, teda bezprostredného spojenia s tým, čo má pre toho-ktorého človeka rolu boha, respektíve ako určitej cesty, smerujúcej k zažitiu a priamemu poznaniu najvlastnejšej podstaty. Opäť tu možno upozorniť na fakt, že ani v oblasti náboženstva sa pojem poznanie, ako aj skúsenosť, pri ktorej rozhodujúcu rolu hrá osobne a priamo spoznať (niečo), nemusí chápať prísne antagonisticky k nábožensky ponímanému pojmu viery.
[28] V krásnom českom filme Bílá paní, ktorý bol v produkčnej dielni filmového štúdia Barrandov dokončený v roku 1965, je zmienený český výrok uvedený v latinčine na obraze Bielej pani a po jeho prečítaní v origináli je majstrom Brodským následne z latinčiny preložený do češtiny. V latinčine uvedený výrok konkrétne znie: Fide, sed cui fidas, vide! Jeho viac-menej doslovný preklad do češtiny môže byť aj ten, ktorý je uvedený priamo v texte príspevku, teda: Věř, ale komu věříš, měř! V danom kontexte je ale nutné upozorniť, že latinské podstatné meno fide (fides,- ei feminínum) sa zväčša viaže nie k viere v zmysle nejakého náboženského presvedčenia či vierovyznania, ale viaže sa predovšetkým k dôvere až dôverčivosti (k niečomu, čo niekto sprostredkuje), dôveryhodnosti, náklonnosti byť presvedčený o správnosti, respektíve pravdivosti nejakého výroku. Podobná viacvýznamovosť prekladu je možná, samozrejme, aj pri latinskom slovese vide (video, vidi, visum 2), ktoré sa azda najbežnejšie prekladá ako vidieť, ale popri tomto obvyklom obsahovom zmysle môže nadobúdať – v závislosti od postavenia vo vete a použitej slovnej väzby – aj význam napríklad zažiť, skúsiť, dožiť (sa), merať, pozorovať, poznávať, rozumieť, vedieť. Znamená to, že pri preklade uvedenej krátkej latinskej vety možno získať viacero slovenských viet, ktoré nadobudnú do istej miery síce vždy veľmi podobnú, ale predsa len významovo odlišnú nuansu, napríklad v zmysle, že máme síce dôverovať, ale dávať pritom pozor komu, respektíve ešte plnovýznamovejšie poňaté, že to čo je nám niekým ponúkané ako čosi dôveryhodné máme – napriek neochvejnej dôvere k tomu niekomu (teda k sprostredkovateľovi informácií), či až nenarušiteľnej dôvere v to čosi (ergo v sprostredkované informácie) – predovšetkým sami zažiť, skúsiť, dožiť, merať, vedieť, poznať.

 

Literatúra a pramene:
BELKO, D.: Prútkarstvo: história a súčasnosť. Slovenský národopis, roč. 47, č. 4, 1999, s. 340–362.
BELKO, D.: Jedinci s pripisovanou dispozíciou supranaturálnych schopností: kultúrno-historický prehľad ideí o ich existencii a analýza kognitívneho systému súčasných senzitívov. Dizertačná práca. I. – III. zväzok. Bratislava 2000.
ELLWOOD, R. S.: Many Peoples, Many Faiths. An Introduction to the Religious Life of Humankind. Upper Saddle River, New Jersey 1996.
GENNEP, VAN A.: Animisme en dynamisme. Amsterdam 1907.
HELLER, J. – MRÁZEK, M.: N&a

Kontakt:

Súbory na stiahnutie