Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. S neustále rastúcimi požiadavkami a rýchlejšie sa rozširujúcou populáciou je kultúrne dedičstvo chápané ako jeden z najohrozenejších a neobnoviteľných zdrojov. Aktuálne trendy cestovného ruchu stále viac nútia manažérov, prevádzkovateľov a samosprávu vykonávať kroky, ktoré sa negatívne podpisujú pod kvalitu kultúrneho dedičstva. Dôležitú úlohu v tomto procese zohráva globalizácia a urbanizmus, ktoré modernými, prebratými a univerzálnymi prvkami kultúry narúšajú autentickosť jednotlivých lokalít.

Cieľom príspevku je poukázať na vplyv cestovného ruchu na kultúru v obci Ždiar. Zameriavame sa na transformáciu pôvodných tradícií do ich súčasnej podoby, hodnotíme ich funkcie a význam pre rozvoj cestovného ruchu. Cieľom je zistiť, ako cestovný ruch, ale aj miestne obyvateľstvo výrazne ovplyvňujú zmeny v lokálnej kultúre.

Príspevok je súčasťou pripravovanej dizertačnej práce, ktorej cieľom bude porovnať a zhodnotiť využívanie kultúrnych tradícií v cestovnom ruchu vo viacerých sledovaných lokalitách. Všímať si budeme prvky vytvárajúce konkurencieschopnosť destinácie a tiež limitujúce faktory.

Výskum prebiehal v novembri 2017 a v auguste 2018 formou voľných rozhovorov, zúčastneného a nezúčastneného pozorovania. Informátormi boli predstavitelia obecnej samosprávy, majitelia ubytovacích zariadení, pracovníci lyžiarskych stredísk a rozvojových organizácií. Využili sme aj štatistické údaje obecnej samosprávy. Materiál získaný od respondentov (ich zoznam uvádzame na konci textu) sme analyzovali a zovšeobecnili. Príspevok je zároveň výstupom k projektu UGA.

Ždiar. Obec Ždiar patrí medzi kultúrne najzachovanejšie obce Slovenska. Nachádza sa v Prešovskom kraji a je orientovaná severne od mesta Poprad. Rozloha katastra je 2 733 ha a priľahlé územie sa nachádza v nadmorskej výške 820 – 2 146 m. n. m.. Leží v Podtatranskej brázde a zo severu ju ohraničuje Spišská Magura, z východu Východné Tatry, zo západu štátna hranica s Poľskom. Južnú hranicu tvoria Vysoké a Belianske Tatry, medzi Rysmi a Tatranskou Kotlinou. Široké sedlo rozdeľuje Belianske Tatry na dve polovice. Západná časť má dva výrazné vrcholy – Ždiarska Vidla (2 142 m. n. m.) a najvyšší vrch Havran (2 152 m. n. m.). Druhú časť tvorí vrchol Muráň. Celé priľahlé územie je začlenené do chráneného územia TANAP-u. Od roku 1991 je toto územie s rozlohou 5 408 ha vyhlásené za Národnú prírodnú rezerváciu Belianske Tatry. Rovnako patrí aj do prírodnej rezervácie Goliasová, do UNESCA a od roku 1977 sú postupne jednotlivé časti obce vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu (PRĽA) (KOLLÁROVÁ a kol. 2013: 6-15).

Napriek náročným klimatickým podmienkam je obec Ždiar obývaná od začiatku druhej polovice 16. storočia. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1590. Obec bola pôvodne osídlená na základe valaského práva už oveľa skôr. Ždiar je špecifický ľudovou architektúrou, ktorá bola ovplyvnená goralskou kultúrou. Pôvodní obyvatelia sa zaoberali najmä roľníctvom, pastierstvom, uhliarstvom a drevorubačstvom.

V súčasnosti tu žije viac ako 1 300 obyvateľov. Obec má veľmi výhodnú polohu v blízkosti hraničného priechodu s Poľskom, čo jej dopomohlo k tomu, aby sa stala veľmi dynamickou a modernou (Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry v Ždiari – Urbanisticko-historický výskum 2017).

Tradičná kultúra v Ždiari. Do 50. rokov minulého storočia bola obec v celoslovenskom rámci dominantou duchovnej a hmotnej kultúry. Udržiavali sa tu rodinné zvyky, ktoré úzko súviseli s narodením dieťaťa, krstom, dospievaním, svadbou a veľmi striktne sa dodržiavali zvyky viažuce sa na smrť a pohreb (KOLLÁROVÁ a kol. 2013: 140). V texte sa zameriame najmä na tradície, ktoré majú využitie v cestovnom ruchu.

Najviac zachovalé z rodinných obyčají sú v súčasnosti zvyky počas predsvadobného obdobia. V minulosti absolvovali budúci novomanželia pred svadbou ohlášky trikrát. Dnes je to už len jedenkrát. Konajú sa v nedeľu pred svadbou a nazývajú sa „kuliky“. Počas ohlášok budúci manželia prídu do kostola oblečení v tradičnom ľudovom odeve. Nasledujú zvyky súvisiace s odchodom ženícha a nevesty na sobáš, odpytovanie mladých a odobierka nevesty z rodného domu. Rovnakú autentickú podobu majú aj obyčajové tradície spojené s príchodom do nového domu a čepčením mladej pani. Počas ohlášok aj čepčenia majú novomanželia aj svadobčania na sebe pôvodné ždiarske svadobné odevy. V súčasnosti je práve tradičná Ždiarska svadba najväčšou atrakciou v múzeu. Návštevníci majú možnosť zažiť predvedenie ždiarskej svadby, ktorej priebeh je podľa pôvodných Ždiarskych tradícií. Počas svadby majú účastníci na sebe zapožičané tradičné kroje – odev nevesty, ženícha, družbu a družice a oddávajúceho. (Budzáková 2017, Burgerová 2017).

Z rodinných zvykov sa zachovali aj slávnosti 1. sv. prijímania. Všetky deti tretieho ročníka základnej školy, ich rodičia, krstní rodičia aj starí rodičia prichádzajú do kostola v miestnom ľudovom odeve. Tento jav je v súčasnosti obľúbený aj u turistov.

Z kalendárnych obyčají sa zachovali najmä tie, ktoré sú naviazané na jarné a zimné obdobie – Kvetnú nedeľu a veľkonočné dni. Veľkonočné kúpanie a šibačka nadobudla modernejší, pre Ždiar nie autentický charakter, ale prebratý zo západnejších regiónov Slovenska. Veľkonočné sviatky sa slávia predovšetkým v kostole. Obyvatelia Ždiaru na omšu prichádzajú oblečení v tradičnom ľudovom odeve. Miestni prichádzajú do kostola na Kvetnú nedeľu svätiť pokrmy. V Ždiari je doteraz počas veľkonočných sviatkov zaužívané tzv. „stráženie Božieho hrobu“, počas ktorého sa dospelí muži so synmi striedajú a strážia spolu boží hrob.

Z jarných zvykov sa zachovalo v obci stavanie mája. Máje sa nestavajú na 1. mája, ale i na Turíce, ktoré boli v predkresťanskom období nepochybne jedným z najvýznamnejších výročných sviatkov. Máj stavajú v Ždiari žiaci základnej školy pred jej areálom.

V rámci zimného obdobia sa slávi sviatok sv. Mikuláša a to formou sv. omše v kostole, po ktorej sa v obci rozsvieti pre deti vianočný stromček. Cez vianočné sviatky chodievajú chlapci z obce a miestneho detského súboru Ždiaranček s betlehemom. Vinšujú na Štedrý deň, Nový rok aj na sviatok Troch kráľov formou obchôdzok po obci. Na štedrý deň sa slúži pre obyvateľov aj turistov polnočná omša. Na Božie narodenie 25. 12. je svätá omša v chráme Nanebovzatia panny Márie v Ždiari, počas ktorej prebieha pásmo kolied, betlehemských hier a v kostole sa nachádza živý betlehem s občerstvením. Toto sprievodné podujatie organizuje OZ Spolok dedičstva goralov s detským súborom Ždiaranček, v spolupráci sponzorov Penzión Kamzík, Penzión Aja, Wellness Penzión Strachan ***, Hotel Bachledka Strachan **** a Hotel Magura**.

Tradičné štefanské zábavy sa v obci inštitucionálne neorganizujú. Realizujú ich iba hoteliéri a to individuálne, v jednotlivých ubytovacích zariadeniach. Rovnako aj Silvester a oslavy príchodu nového roka sa v obci neoslavujú organizovane, ale iba jednotlivo.

V základnej škole si žiaci pripravujú svoje vlastné menšie podujatia k tradičným výročným zvykom, ktoré prebiehajú počas vyučovania: pečenie veľkonočného barančeka, výroba kraslíc, sviatok sv. Lucie, Vianočná akadémia (KOLLÁROVÁ a kol. 2013: 140-141); (Budzáková 2017, Burgerová 2017, Mačáková 2017, Michaláková 2018, Strišovská 2017, Zoričáková 2018).

Najvýraznejším prvkom dodnes ostalo v Ždiari ľudové staviteľstvo. Bývanie obyvateľov v Ždiari ovplyvnili veľmi náročné klimatické podmienky. Postupne sa začali klčovať lesy a na takto náročnou formou získaných pasienkoch sa usadili pastieri v improvizovaných a pôvodných jednopriestorových drevených kolibách. Až začiatkom 19. stor. začali vznikať roľnícke osady vo viacerých častiach súčasného Ždiaru (KOLLÁROVÁ 2013: 128-129). V obci Ždiar sa zachovali zrubové domy, ktoré spolu s hospodárskymi stavbami vytvárajú átriá. Základný stavebný materiál je drevo a celá konštrukcia je zrubová.

Majitelia nových domov sa snažili obytné časti situovať na slnečnú stranu a hospodárske budovy zase tak, aby ich mal gazda pod dohľadom. Hlavné hospodárske budovy sa stavali oproti obytnému domu smerom na sever. Autentické bolo pre Ždiar predovšetkým zdobenie zrubových dreveníc. Na štíty sa skladali do rôznych tvarov vyrezávané lišty. Okrem nich sa na štítoch nachádzali aj symboly štylizovaného plesnivca, krasovlasu bezbyľového a pod. Vonkajšia výzdoba sa orientovala najmä na priečelia domov. Okrem silných väzieb uhlov, doštenia okolo okien a typickej šindľovej strechy mali drevenice v Ždiari svoj špecifický kolorit. Modré špárovanie medzi brvnami a omazávanie hrán kontrastuje s patinou dreva a šindľa. Pôvodný farebný kolorit zástavby dokresľoval svetlomodrý náter machom a hlinou špárovaných výplní medzi brvnami v obytnej časti a červené okenné rámy dopĺňa jednoduchý biely ornament. V súčasnosti je v obci 183 národných kultúrnych pamiatok (BEŇUŠKOVÁ 2005: 177-176; KOLLÁROVÁ a kol. 2013: 130-131).

Spôsob života bol výrazne prezentovaný v špecifickom miestnom ľudovom odeve, ktorým sa obyvatelia Ždiaru výraznejšie odlišovali od iných. Obyvatelia charakterizujú Ždiar slovami: „Dvanásť mesiacov je zima a zvyšok roka je teplo…“. Z tohto dôvodu plnil odev hlavne ochrannú funkciu pred nepriaznivými klimatickými podmienkami. Základné odevné materiály boli koža, kožušina, stromová kôra, drevo, borievkové korienky, plátno a súkno. Tradičným materiálom bolo ľanové plátno. Za vlády Márie Terézie sa pod vplyvom jej reforiem začali využívať popri bežných materiáloch aj hodvábne látky. Využívaním hlavne polohodvábnych brokátov, hodvábnej aksamiety a tibety sa odev stal postupne farebnejším a viac zdobenejším (KOLLÁROVÁ a kol. 2013: 132-133). Zelené a červené tkaniny odlišovali goralské a rusínske obyvateľstvo od nemeckého. Tieto farby boli výrazné aj v interiéroch domov. Ľudový odev v obci Ždiar má veľa podobných prvkov z goralských obcí z regiónu Orava.

Dominantou mužského odevu sú biele súkenné nohavice – portki, ktoré sú zdobené modročervenou šnúrkou a vesta – serdok z ovčej kože, ktorá je z vonkajšej strany farbená na hnedo, bohato zdobená výšivkou, ktorá sa nazýva makov. Charakteristický je najmä mužský klobúk, zdobený mušličkami a perom (ide o jeden z najsignifikantnejších suvenírov Vysokých Tatier). Ženský odev má rôzne variácie. Tvorí ho košeľa so širokými rukávmi, živôtik spojený so spodnou sukňou, na ktorú sa opáše čierna vrchná sukňa po okraji zdobená bielou čipkou. Ženy nosia okrem čierneho kroja aj slávnostný kroj s bielou sukňou. Vydaté ženy nosili bohato zdobené čepce. Vo všeobecnosti sa na Spiši rozoznávali tzv. ruské, katolícke a poľské čepce. Ženy nosia okrem čierneho kroja aj slávnostný kroj s bielou sukňou. Vydaté ženy nosili hlavne bohato zdobené čepce napr. s cípom na čele prekrytý šatkou (Burgerová 2017).

Faktory formovania kultúry v Ždiari. Kultúru obcí na Slovensku formovali viaceré súvislosti. Podmieňovali ju prírodné a klimatické podmienky a administratívne členenie krajiny. K nim sa pripájali etnické a konfesionálne faktory, migračné prúdy a kolonizácie, historické udalosti a vplyv okolitých obcí a lokálnych kultúrnych centier. Dôležitú úlohu vždy zohrávalo aj zamestnanie miestneho obyvateľstva. Odrazom toho je až do súčasnosti umenie, ľudový odev, duchovná kultúra a folklór (BEŇUŠKOVÁ 2005: 15-25).

Podľa regionalizácie Slovenska patrí obec Ždiar do východoslovenskej horskej kultúry karpatského oblúka a do kultúrneho regiónu Spiš. Územie regiónu Spiš sa rozprestiera v severovýchodnej časti Slovenska v oblasti Popradskej a Hornádskej kotliny a doliny Hnilca s priľahlými pohoriami. Od západu región lemujú Vysoké Tatry, od Severu Spišská Magura, z južnej strany Levočské vrchy a Branisko a z časti zasahuje aj do Slovenského rudohoria (BEŇUŠKOVÁ 2005: 173).

Historicky je Spiš rozdelený na horný a dolný. Obec Ždiar spadá do časti horného Spiša, ktorý lemujú Belianske Tatry a práve tie výrazne ovplyvnili formovanie obce do súčasnej podoby. Osídľovali ich najmä rusínski a goralskí valasi, ktorí tu vytvorili jedinečné formy ľudovej architektúry a umenia vôbec. Hornatá časť Spiša bola kolonizovaná na valašskom práve od 15. – 16. storočia. Obyvatelia goralských a rusínskych obci sa živili salašníckym chovom oviec a dobytka. Goralské obyvateľstvo tvorí podstatnú časť v 34 obciach zoskupených v dvoch oblastiach: severná – kompaktná, južná – údolie rieky Poprad. Charakteristickou goralskou obcou je práve Ždiar. Gorali sa od ostatného obyvateľstva odlišujú nárečím, materiálnou kultúrou – odevom, staviteľstvom a folklórom. V severných častiach Spišského regiónu sa Gorali hlásia k rímskokatolíckemu vierovyznaniu (BEŇUŠKOVÁ 2005: 173-175).

Nepriaznivé klimatické pomery a následná hospodárska kríza, neschopnosť znášať vtedajšie zemepanské a verejné nariadenia v rokoch 1715 – 1716 zapríčinili prvú vlnu odchodov poddaných zo severného Slovenska. Zo Ždiaru vtedy odišlo niekoľko rodín. Následné vysťahovalectvo, ktoré ovplyvnilo život ľudí v obci bolo v rokoch 1884 – 1889. Obyvatelia odchádzali predovšetkým za prácou do USA. Vysťahovalectvo bolo zapríčinené vykúpením zálohovaných úrodných pozemkov (Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry v Ždiari – Urbanisticko-historický výskum 2017).

Pôsobenie súčasných civilizačno-kultúrnych procesov na tradičnú kultúru. V roku 1932 bol uvedený film „Zem spieva“ od režiséra Karola Plicku. Tento film zohral dôležitú úlohu pri uchovávaní, propagácii ale i následných zmenách tradičnej lokálnej kultúry Ždiaru. Filmom upriamil režisér pozornosť na autentický folklór obce, jeho špecifické nárečie, piesne a najmä tradičný odev. Propagácia Ždiaru filmom zaujala aj samotných turistov. V polovici 19. storočia začali prechádzať týmto územím viacerí turisti najmä z Poľskej strany. Po uvedení filmu prichádzali tiež turisti z Nemecka. Zatiaľ, čo v roku 1928 obec navštívilo 5 hostí, v roku 1930 sa tu rekreovalo 30 hostí a v roku 1932 ich bolo vyše 100. Z nedostatočných kapacít bolo potrebné až 70 návštevníkov odmietnuť. V roku 1933 do obce prišlo až 285 turistov, z čoho 21 bolo zahraničných turistov (KOLLÁROVÁ a kol. 2013: 48). Na konci 20. storočia ovplyvnil stále sa zvyšujúci cestovný ruch obec natoľko, že sa stal hlavným zdrojom príjmov pre veľké množstvo miestnych obyvateľov.

Čím viac turistov do obce prichádzalo, tým viac miestne obyvateľstvo začalo upúšťať od tradičného odievania a začalo sa postupne prispôsobovať mestským prvkom. Príčinou nebol len cestovný ruch, ale aj sťahovanie sa miestneho obyvateľstva za prácou do iných regiónov. V priebehu nasledujúcich rokov to nabralo až taký rozmer, že tradičný goralský odev z bežného života obyvateľov takmer úplne vymizol. V roku 1974 prišiel do úradu obce farár Ľudovít Šlepecký. Jeho záľuba v tradíciách vyvolala renesanciu využívania krojov. V obci boli následne obnovené zvyky slávenia dôležitých udalostí v ľudovom odeve (slávnosti liturgického roka, 1. sv. prijímanie, krst, birmovka, ohlášky, svadba). Obnova tradičného odevu po rokoch nevyužívania bola náročná. Pôvodní obyvatelia, ktorí ovládali postupy výroby,  sa už v obci takmer nenachádzali, a preto bolo potrebné hľadať a zozbierať pôvodné prvky výroby zo zápisov v múzeách (Zoričáková 2018). Tradičný ždiarsky odev je pýchou obce do súčasnosti. Je to fenomén, ktorý je súčasťou kultúrneho rázu lokality a vyvoláva u účastníkov cestovného ruchu pocit kontaktu s originálnou kultúrou.

Zvyšovanie počtu návštevníkov zintenzívnilo aj stavebný rozvoj obce, podnietilo najmä budovanie obytných priestorov. Tento fakt výrazne ovplyvnil aj tradičnú hmotnú kultúru a v jej rámci predovšetkým architektúru. Obyvatelia Ždiaru mnohé domy dispozične zmenili, zrekonštruovali a prispôsobili potrebám cestovného ruchu. Niekedy to bolo aj na úkor historických a architektonických hodnôt. V minulosti bolo vypracovaných niekoľko štúdií na prestavbu obce tak, aby sa podarilo zachovať charakter pôvodnej goralskej dediny. Veľa návrhov do súčasnosti bolo odsúhlasených, ale nikdy sa ich nepodarilo zrealizovať do finálnej podoby. Na záchranu rázovitého štýlu boli prijaté opatrenia na obnovu hmotného fondu ľudovej architektúry vyhlásením Pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry v Ždiari, a to v troch častiach obce: západná – Horný koniec, východná časť a doliny – Bachledova dolina a Blaščacká dolina a Antošovský vrch. V súčasnosti je v obci 183 národných kultúrnych pamiatok, ktoré sú súčasťou pamiatkových zón. (Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry v Ždiari – Urbanisticko-historický výskum 2017).

Obec neskôr dala vypracovať nové pravidlá, podľa ktorých sa majú dodržiavať základné normy pri prestavbe aj výstavbe a to nielen v pamiatkových zónach, ale aj v celej dedine. Pamiatkové zóny podliehajú priamo pod pamiatkový úrad, ktorý následne podľa presných stanovených noriem schvaľuje samotnú stavbu. Normy pamiatkového úradu napr. akcentujú nutnosť stavať z presne zadaného stavebného materiálu, ktorého je v súčasnosti nedostatok. Nedostatkovými a z enviromentálneho hľadiska nevyhovujúcimi materiálmi sú drevo, ale najmä „ždiarsky kameň“, ktorý sa používal na obloženie podmuroviek. Kameň musí byť použitý výhradne z lokality katastra obce, ktorý sa v súčasnosti ťažiť už nemôže. Kameňa je nedostatok a ložiská sa nachádzajú v chránených lokalitách, kde je ťažba zakázaná. Pri výstavbe domov boli často preberané goralské prvky z pohraničnej poľskej architektúry (napr. dom do výšky s niekoľkými poschodiami – penzión Strachan a pod.), ktoré majú len málo spoločného s prvkami tradičnej architektúry v Ždiari.

Jedným z ďalších problémov je, že v súčasnosti nie sú vlastníkmi nehnuteľností a prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení iba pôvodní obyvatelia, ktorí by mali záujem o zachovanie kultúrneho rázu. Destinační manažéri, predstavitelia samosprávy, podnikatelia, ale aj obyvatelia Ždiaru priznávajú, že jednoduchšou formou, ako dodržiavať normy, je zaplatenie pokuty stavebnému a pamiatkovému úradu (Burgerová 2017, Doyle 2018, Michaláková 2018, Pitoňák 2018, Zoričáková 2018).

Obec, v snahe zaviesť hromadné nariadenia na výstavbu a rekonštrukciu nehnuteľností aj v nepamiatkových zónach, narazila na nevôľu obyvateľov, ktorí sa odvolávajú na protizákonné konanie samosprávy. Celková spolupráca medzi samosprávou a obyvateľmi je nepriaznivá. Obyvatelia vyčítajú obci nedostatočnú angažovanosť a spoluprácu. Poukazujú predovšetkým na slabú materiálnu podporu pri organizovaní kultúry v Ždiari. Obec naopak vníma zo strany obyvateľov nekorektné správanie v súvislosti s daňovými povinnosťami. Tí z pohľadu samosprávy neuvádzajú reálnu návštevnosť svojich ubytovacích zariadení, aby sa vyhli poplatkom z daní za prenocovanie. Aj tieto negatívne faktory ovplyvňujú rozpočet obce.

Z uvedeného vyplývajú aj problémy pri organizácii kultúrnych podujatí v obci, najmä najviac navštevovaných Goralských slávností. Organizácia dvojdňového podujatia má značné limity. V prvý deň je na programe len svätá omša a večerná diskotéka, o ktorej sú informovaní len domáci obyvatelia. Reálne slávnosti začínajú až na druhý deň. Krátke časové rozvrhnutie slávností vnímajú obyvatelia aj turisti. Jeden z hlavných organizačných problémov je priestor. Slávnosti sa usporadúvajú už niekoľko rokov na lyžiarskom stredisku Strednica a.s.. Rezort nemá jedného majiteľa, ale funguje na princípe pozemkového spoločenstva. Každý vlastník pozemku však nie je aj akcionárom a mnohí sa vôbec o stav strediska nezaujímajú. Tí, ktorí by záujem mali a chcú podniknúť opatrenia pre skvalitnenie hospodárenia strediska, nemajú dostatočnú podporu hlasov. Obec v snahe vybudovať stály amfiteáter v stredisku Strednica, ktorý by slúžil celoročne, a tak, aby adekvátne nahradil absentujúci kultúrny dom, neuspela. Dôvodom sú nevysporiadané pozemky. Problémom slávností je aj nedostatočné množstvo pracovnej sily, ktorá by bola schopná pokryť viac ako dva dni trvania podujatia.

V minulosti sa slávnosti organizovali v Monkovej doline pri hoteli Magura, ale kapacitne nepostačujúce parkovacie plochy zapríčinili presunutie slávností na Strednicu.

Nárast cestovného ruchu zaznamenal Ždiar po otvorení Chodníka korunami stromov na jeseň v roku 2017. Z dôvodu nepostačujúcich parkovacích plôch zaznamenala obec dopravný kolaps. Situáciu sa snaží vyriešiť majiteľ lyžiarskeho strediska Bachledka Ski&Sun budovaním nových parkovacích miest. Stredisko tiež buduje novú lanovú dráhu, ktorá bude otvorená v zimnej sezóne 2018.

V pláne majiteľa je aj otvorenie nového ubytovacieho a stravovacieho zariadenia, ktorých je v Ždiari nedostatok. V súčasnosti je supraštruktúra nadmieru vyťažená. Tradičná gastronómia je slabou stránkou. Namiesto miestnych špecialít, sú návštevníkom takmer vo všetkých reštauračných zariadeniach ponúkané univerzálne jedálne lístky, obsahujúce prvky medzinárodnej globálnej kuchyne. Slabou stránkou je aj fakt, že turista sa po 21:00 hod. nemá kde najesť. Vzhľadom na intenzívnu návštevnosť strediska je to veľkým paradoxom.

Záver. Výnimočnosť Ždiaru spočíva okrem lákavého prírodného prostredia, kvality športových stredísk a rôznych atrakcií predovšetkým v jeho svojráznej tradičnej kultúre. Tú charakterizuje goralské nárečie, tradičná kuchyňa, tradičná architektúra, bohaté variácie ľudového odevu a najmä špecifický a neopakovateľný folklór. Práve autenticita lokality je dnes faktorom konkurencieschopnosti v cestovnom ruchu.

Negatívom súčasného potenciálu obce je veľmi slabá propagácia a prezentácia tejto konkurenčnej výhody. Za slabú stránku vnímame aj nedostatočnú spoluprácu miestnych inštitúcií so subjektmi cestovného ruchu. Je možné tvrdiť, že kvalitný destinačný manažment môže v tejto lokalite zosúladiť zachovávanie a efektívne využívanie tradičnej kultúry v cestovnom ruchu. Samospráva upozorňuje na fakt, že im chýba fundovaný manažment, ktorý by sa tomuto problému priamo venoval. Rovnako akcentuje nutnosť rozširovať spoluprácu s obyvateľmi na širšej úrovni.

Načrtnuté civilizačné vplyvy majú negatívny dopad na miestnu kultúru, ktorá sa začína účastníkovi cestovného ruchu nepriamo prispôsobovať a strácať originalitu. Nedostatočné využívanie kultúrnej ponuky v kontexte cestovného ruchu môžeme pripísať neadekvátnej úrovni spolupráce (alebo nezáujmu) medzi subjektmi pôsobiacimi v lokalite.

Podobný prístup skúmania vzájomných vplyvov tradičnej kultúry a cestovného ruchu bude aplikovaný aj v iných cieľových miestach na Slovensku. Výstupy analýzy podrobíme vzájomnej komparácii s cieľom poukázať na spôsoby a význam využívania tradičnej kultúry v cestovnom ruchu, ktorá v konečnom dôsledku podporuje konkurencieschopnosť destinácie.

Literatúra a pramene:

BEŇUŠKOVÁ, Z. a kol. Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Prehľad charakteristických znakov. Bratislava: SAV, 1998.

KOLLÁROVA, Z. a kol. Dedičstvo Goralov, Ždiar. Ždiar, 2013.

KOLEKTÍV, Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. 1. časť. Bratislava: VEDA, 1995.

KOLEKTÍV, Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. 2. časť. Bratislava: VEDA, 1995.

Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry v Ždiari – Urbanisticko-historický výskum

[online]. 2008 – 2009. [cit. 2017-20-2017]. Dostupné na internete: https://www.pamiatky.sk/Content/ZASADY/Zdiar/0101-Zdiar-u-hi-vyskum.pdf

Respondenti:

Bachledová, Iveta. Prevádzkarka – Wellness Penzión Strachan*** : 2017

Bekeš, Pavol. Starosta obce Ždiar : 2017

Budzáková, Monika. Múzeum – Ždiarsky dom : 2017

Burgerová, Katarína. Riaditeľka OZ Spolok Goralského dedičstva : 2017

Doyle, Ivana. Majiteľka ubytovacieho zariadenia Belianska Chata : 2017, 2018

Karšňák, Milan (1955) – Karšňáková, Jana (1959). Návštevníci obce : 2018

Mačáková, Martina. – Mačák, Peter. Majitelia ubytovacieho zariadenia Piero v Ždiari: 2017

Michaláková, Blanka. Obecný úrad – Rozvoj obce : 2017, 2018

Strišovská, Jana. Prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia a lyžiarskeho strediska Magura v Monkovej doline : 2017, 2018

Pavlíkovský, Emil (1972) – Pavlíkovská, Monika (1974). Obyvatelia obce, vlekár/lanovkár na lyžiarskom stredisku Bachledka Ski & Sun : 2018

Pitoňák, Miroslav (1963). Obyvateľ obce, zakladateľ súboru Ždiaranček, vlekár lyžiarskeho strediska Strednica a.s. : 2018

Šiška, Dušan. Riaditeľ, Ski & Sun Bachledová dolina : 2017

Tudaj, Ivan. Riaditeľ pozemkového fondu, Poprad : 2017

Vojtašáková, Helena (1949). Múzeum – Ždiarsky dom : 2018

Zoričáková, Magdaléna (1951). Múzeum – Ždiarsky dom, bývala riaditeľka ZŠ, vedúca súboru Ždiaranček,, zostavovateľka osnov regionálnej výchovy na ZŠ : 2018