Príspevok k štúdiu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovákov v Gemelčičke
Úvod. Predmetom záujmu predkladanej štúdie je nehmotné kultúrne dedičstvo slovenského obyvateľstva v rumunskej obci Gemelčička. Zameriame sa na jeho vybrané súčasti – rodinné obyčajové tradície a jazykové prejavy, ktoré úzko súvisia s rodinným životom. Našim cieľom je priblížiť čiastkové výsledky výskumu, ktorý sme realizovali formou terénneho výskumu. Výskum v Gemelčičke sme uskutočnili v septembri roku 2019 technikou štandardizovaných rozhovorov a pozorovania. Pozornosť sme sústredili najmä na výpovede staršieho obyvateľstva (respondenti sú narodení v rokoch 1937 – 1962), ich hodnotenia, postoje a spomienky.
Charakteristika výskumnej lokality. Obec Gemelčička (rum. Făgetu) sa nachádza v bihorsko-salajskej oblasti na severozápade Rumunska. Je situovaná v centrálnej časti Sedmohradského rudohoria, približne 70 km od pohraničného mesta Oradea. Administratívne patrí do komúny Plopiš (rum. Plopiș), kam okrem nej patrí aj obec Jaz (las). Gemelčičku spolu s blízkymi obcami Šarany, Bodonoš, Brumlak, Stará Huta, Nová Huta, Židáreň, Čerpotok a Vuková osídlili približne pred 200 rokmi Slováci z Oravy, Kysúc a Gemera. Spomedzi týchto obcí však zaujíma špecifické postavenie. Vďaka svojej geografickej dispozícii a etnickému zloženiu patrí k najväčším a najvýznamnejším slovenským obciam v Rumunsku. Obec je rozsiahla, jej obydlia sú roztrúsené po kopcovitom chotári rozľahlom približne 40 km2. Aj napriek tomu, že podiel Slovákov v samotnom Plopiši je nízky, v Gemelčičke žijú takmer výlučne Slováci. Žije ich tu približne 900 a z hľadiska religiozity sa hlásia ku katolíkom.
Hmotné aj nehmotné kultúrne dedičstvo obce, rodinné obyčajové tradície a možnosť ich praktizovania do veľkej miery ovplyvňujú hospodárske pomery ako i infraštruktúra obce. Jednotlivé usadlosti obce ale i samotnú obec s ostatnými obcami dlhé roky spájali len poľné cesty alebo spevnené kamenné cestné komunikácie. Asfaltová cesta, ktorá prepájala Gemelčičku s centrálnou obcou Plopiš, bola vybudovaná len nedávno. Elektrika bola v Gemelčičke zavedená postupne v rokoch 2005-2007. V obci nie je vodovod, vodu čerpajú obyvatelia zo studní. Rodiny sa venujú chovu hovädzieho dobytka, ošípaných, koní a hydiny a mnohé z potravín sú schopní si zadovážiť z vlastných hospodárstiev (mäso, mlieko, ovocie, zelenina). V obci fungujú dva malé obchody – ABC magazín u Peňaka a u Zetocha. Niekoľkokrát do týždňa prichádzajú do Gemelčičky pojazdné predajne, ktoré rozvážajú objednaný tovar (najmä chlieb) priamo k usadlostiam.
V obci sú dnes dve školy. Škola v časti Kúty bola postavená v roku 1936 a v časti Varatík v roku 1970. V oboch sa vyučuje po slovensky. Školu pre 1. až 4. ročník dnes navštevuje 10 detí a školu pre 1. až 8. ročník, ktorá funguje spolu so škôlkou, navštevuje celkovo 56 detí. V obci sa nachádza rímskokatolícky kostol zasvätený sv. Štefanovi. Bol vybudovaný v roku 1894 a jeho dnešným farárom je Martin Roľník, ktorý v obci pôsobí od roku 1983. Omše sú vedené v slovenskom jazyku. Odpust sa koná vždy prvú augustovú nedeľu. Ďalšou z kultúrnych ustanovizní v obci je kultúrny dom, postavený v roku 1970.
V obci sú dnes dve školy. Škola v časti Kúty bola postavená v roku 1936 a v časti Varatík v roku 1970. V oboch sa vyučuje po slovensky. Školu pre 1. až 4. ročník dnes navštevuje 10 detí a školu pre 1. až 8. ročník, ktorá funguje spolu so škôlkou, navštevuje celkovo 56 detí. V obci sa nachádza rímskokatolícky kostol zasvätený sv. Štefanovi. Bol vybudovaný v roku 1894 a jeho dnešným farárom je Martin Roľník, ktorý v obci pôsobí od roku 1983. Omše sú vedené v slovenskom jazyku. Odpust sa koná vždy prvú augustovú nedeľu. Ďalšou z kultúrnych ustanovizní v obci je kultúrny dom, postavený v roku 1970.
Povedomie pôvodu a identita obyvateľstva. V kolektívnej pamäti obyvateľstva obce sa dodnes zachovali zmienky o pôvode ale i období príchodu Slovákov do Gemelčičky. Nachádzajú sa v nich všeobecné odkazy na príchod predkov z horniakov, zo Slovenska, ale i konkrétnych regiónov Slovenska. Starí otcovia prišli z horňou. Tu začaľi, tu virobiľi domčeki z dreva. Dnes sa však obec potýka s odchodom mladých do blízkych miest ale i do zahraničia, kde si nachádzajú prácu a uplatnenie. Najstarší obyvatelia hodnotia túto situáciu nasledovne: Hori tu boli a hori tu aj budú.
Z hľadiska etnickej príslušnosti sa obyvateľstvo identifikuje ako Slováci. Nás prezívajú, že sme rumunskí Slováci, aľe mi sme običajní Slováci, len žijeme v Rumunsku, sme ňepošli na Slovensko. Slováci tu žijú už dávno. Slováci sem prišli pred dvesto rokmi. Najčastejšie sa vyskytujúcimi priezviskami a zrejme aj najstaršími rodinami v Gemelčičke sú rodiny Peňákovcov, Valíčekov, Merčákovcov, Kurekovcov, Podhorovcov, Chromekovcov, Koniarikovcov, Labajovcov, Mondekovcov, Jablončíkovcov, Trojákovcov, Zetochovcov, Michalčákovcov, Hečkovcov, Frnkovcov alebo Danielovcov.
Pri výbere partnera dodržiavali Gemelčičania dlho endogamné princípy. Partnerov si nachádzali medzi Slovákmi – katolíkmi z obce alebo blízkych obcí. U mladších generácií už dochádza k medzietnickým a medzikonfesionálnym hlavne pravoslávno-katolíckym manželstvám. V prípade nábožensky zmiešaného manželstva bolo časté, že každý z partnerov si ponechal svoju vieru a deti boli vychovávané v katolíckej viere. Dnes žijú v obci slovenské rodiny a len dve zmiešané slovensko-rumunské rodiny. Ich deti hovoria slovensky a deti jednej zo zmiešaných rodín navštevujú aj slovenskú školu v Gemelčičke.
Zaujímavým prvkom je tiež priestorová identifikácia obyvateľov a celkové vnímanie priestoru a vzdialeností v živote obyvateľov obce. Jednotlivé gemelčičské usadlosti sú od seba vzdialené aj niekoľko kilometrov, sú pomerne izolované a vzhľadom na terén hlavne v zimnom období málo prístupné. Viaceré z nich sú pomerne ďaleko aj od obecných inštitúcií, akými sú kostol, škola, cintorín, obchod alebo iné. Naopak, iné usadlostí sa nachádzajú v tesnej blízkosti domov a inštitúcií, ktoré administratívne spadajú do susedných obcí Šarany a Huta. Presné priestorové ohraničenie a rozlišovanie medzi jednotlivými obcami nie je preto vo výpovediach obyvateľov vždy jasné a je zrejmé, že mu neprikladajú až takú významnosť. Častejšie sa identifikujú najmä s konkrétnymi chotárnymi časťami obce. Určité rozdiely medzi obcami pociťujú napríklad v mentalite a správaní ich obyvateľov. Na Huťi sú bitkári, sú takí hrdší. Oňi maľi skôr asfalt a úradi, mi ňemáme. Šarančania sú viac za Rumunami zebratí, viac viprávajú rumunski ako mi. Na Huti sú viac Slováci. A mi tu tak normálne, sme medzi ňimi.
Jazykové prejavy. Obyvateľstvo hovorí v rodinnom aj verejnom priestore slovenským jazykom s výraznými nárečovými prvkami stredoslovenských nárečí. V jazyku sú prítomné aj vplyvy rumunského jazyka, nárečí ostatných rumunských slovenských lokalít (najmä nadlackej) ale i českého jazyka a spisovnej slovenčiny. Po rumunsky sa deti učia najmä z televízie ale i osobných kontaktov s Rumunmi. Ako príklad jazykových prejavov Gemelčičanov uvádzame príbuzenskú terminológiu ale i ďalšie výrazy z oblasti rodinného hospodárenia a domáceho života.
Príbuzenská terminológia
Rodina – roďina, famiľia, blízka a vzdialená rodina – bľíska a ďalša roďina
Rodičia – ocovia, roďičia
Otec – oťec, tato, taťino, tata, taťika
Matka – mama, mamina, mamko, mamo, maťera
Žena – menom, moja žena, žena
Muž – menom, chlap, muž môj, manžel
Dcéra – ďieuka, ďeuka, ďefčinka, ďieuča, céra
Syn – sin, chlapec
Brat – brat, bratia – braťa
Sestra – sestra
Starí rodičia – ocovia, starí ocovia, starí roďičia
Starý otec – starí oťec, starí tata, starkí
Stará mama – stará mať, stará mama, starká
Prastarí rodičia – starí ocovia a jejich ocovia
Prastará mama – bapka
Prastarý otec – ďetko
Otcov brat – stríko, jeho žena – striná
Otcova sestra – ťetka, ťeta, jej muž – sváko
Mamin brat – ujo, ujček, jeho žena – ujčina
Mamina sestra – ťetka, jej muž – sváko
Bratranec – bratraňec, bratňík
Sesternica – sestreňica, sesterňica, bratňíčka
Svokor – svoker, svokor
Svokra – svekra, svokra
Mužov brat – švagor, švager
Mužova sestra – švegrina, švagrina
Synova žena – ňevesta
Dcérin muž – ziať, ziaťko
Synovec – bratov chlapec, ďieukin sin, ňepot
Neter – bratova céra, ňepota
Vnuk – vnuk, vnuček, ňepot
Vnučka – vnučka, ňépota
Svat – svat
Svatka – svatka
Krstna mama – krsná mať, krsna mama
Krstný otec – krsní oťec
Kmotra – kmotra
Kmotor – kmotor, kmoter
Krstné deti – krsňatá
Birmovný krstný otec – birmovní krsní oťec
Slobodná matka – prespanka
Nevlastný otec – ňevlasní oťec, ojčim
Nevlastná matka – ňevlasná mama, macocha
Mená hospodárskych zvierat: kravy – Čenda, Pirož, Božura, Rouša, Sejka,
Žojana, Psejka, Činož, Cifra, Milka, Viola, Mndraja, kone – Monci, Murgu,
Jonči, Dinu, Kešej, Nela, Puju, Nelu, psy – Čuču, Patroku, Findra, Čojmo,
Bodri, Lupu, Rexo.
Ďalšie príklady nárečových prejavov.
Domy, hospodárenie a domáci život: koňe, kravi, sviňe, sľepki, husi, štruce – pštrosy, čemeľi, čmelki – včely, sľivki, čerešňe, hruški, orechi, jablka, kukurica, pšeňica, žito, oves – ovos, krumpľe, brambori – zemiaky, cibuľa, paradajki, paraďiče – rajčiny, ohorki, dovľaki – tekvice, baracka – marhuľa, petruška – petržlén, mrkva, fazuľa, kapusta, šiški – papriky, gáfrova zeľina – medovka, prhľava – žihľava, bižaľna – dula, breza, buk, smrek, dub, maľini, čerňice, trnki, jahodi, gribi – hríby (kurički – kuriatka, kozaki, mľeče – masliaky, otrovane gribi – jedovaté hríby), kapura – brána, koňic – stajňa pre kone a kravy, chľefki – chlievy, sľepčací chľevik – kurín, skriňa, kasňa, skriňa na habi, dulap – skriňa, šata – zástera, obuťa – obuv, kíbel – vedro.
Iné výrazy: planí – zlý, kedisikaj – kedysi, ďesikaj – kdesi, jaksik – akosi, najsamprve – najskôr, čekeľak – teraz, ňikdaj – nikdy, kerí – ktorý, staďe – odtiaľ, ňeveľmo – nie veľmi, ni – aha, robevaľi – robievali, okaľiť – obieliť, čekať – čakať, bol príďetí – prišiel, ňebolo to musené – nemuselo sa, nachoďiť – nájsť, omaľovať – odfotiť, veďá – vedia, nahať – nechať, frišťik, dimiňaca – raňajky, poleňa – obed.
Pozdravy: Pochváľen pán Ježiš Kristus. Odpoveď – Naveki ámen.
Prípitky: Pamboch daj zdravia. Keď už je vypité, povedia: Pan Boch ho pobil. Posledný prípitok: Kapurkovú si daj.
Pranostiky: Ot Lucie do Vianoc sa počítalo, sa robiľi šupki, dvanásť. Do šupki dali soľ a ktorá nabrala vodu, takí bol ten mesiac.
Večer, keť zachádzalo slnko a sa urobilo vedľa slnka také jasné, to že sa čas zmení, buďe napríklad pršať.
Keť vindú mravce s krídlami, buďe pršať.
Keť je na Katarínu blato, buďe mokrí rok.
Keť bola zabíjačka, keť mala dlhú alebo hrubú slezeň, že bude dlhá zima.
Obyčaje pri narodení.
Počet detí v gemelčičských rodinách bol v minulosti vyšší, ako je tomu dnes. Obyvatelia obce si pamätajú na rodiny, ktoré mali aj viac ako 10 detí. Detská úmrtnosť však bola vysoká. Podľa miestneho farára zomieralo v medzivojnovom období 200 zo 400 narodených detí. Deti umierali na choroby, akou bola napríklad červenka. Pamatám ednu vec. Bola som chorá, ďeťi mreľi na červenku. Zadné črevo im viťislo. Aj ja som to mala. Prišli uček – mamin brat a chiťiľi ma a miľi a daľi mi tam mak, pomasťiľi maslom a otedi to prestalo. Tedi sa ňeišlo k doktorom.
Tehotnú ženu v Gemelčičke nazývali hrubou, ťaškou, ťarchavou alebo v druhom stave. Podľa výzoru tehotnej sa snažili ženy odhadnúť aj pohlavie dieťaťa. Dcéru predpovedali najmä vtedy, ak bola žena pehavá alebo mala fľakatú tvár. Dnes sa ženy v tejto veci spoliehajú výlučne na lekársku techniku. Keďže na hospodárstve boli potrebné každé ruky, ženy pracovali až do samotného pôrodu. Išla som nachovať sviňe, kravi a potom som poroďila. Tedi sa ňešanovaľi ženi, jak teras. Deti sa tradične privádzali na svet v domácom prostredí. Pôrod sa zvyčajne obriadil v prednej izbe. Tunajšie ženy rodili doma ešte v 80. rokoch 20. storočia. Do pôrodnice ich odviezli na voze, nie vždy to však bolo možné, pretože pevná cestná komunikácia v obci bola vybudovaná len nedávno. Najbližšia pôrodnica sa nachádzala v Popešti, ďalšie v Alešdi a Oradei. Pri pôrode doma pomáhali ženy z rodiny, alebo babki, ktoré mali s pôrodmi väčšie skúsenosti. Respondentky si spomínajú najmä na pôrodnú babicu Máriu Ďuľovec, ktorá umrela okolo roku 2010. Ženu po pôrode navštevovali príbuzné. Na posilnenie jej prinášali kuraciu/slepačiu polievku a mäso.
Deti sa obyčajne krstili do týždňa po narodení, v niektorých rodinách však aj po dvoch týždňoch či po mesiaci. Ak sa dieťa zdalo byť chorľavé, pokrstili ho hneď na druhý deň, prípadne ho pokrstila babica bezprostredne po narodení krížikom na čele. Na krst niesla dieťa krstná mama. Spočiatku si Gemelčičania za krstných rodičov vyberali priateľov, dnes sú to najmä príbuzní. Pri odchode na krst zobrala krstná matka dieťa z rúk matky so slovami: Bereme vám pohanku, doňesieme vám kresťanku. Neskôr, keď sa už krstu zúčastňovala aj samotná matka, tento obyčaj zanikol. Deti boli najčastejšie krstené menami ako Francka, Veronka, Anna, Ďuro, Mara, Ferko, Janko, Šimon, Ondrej, Karol alebo Peter. Neskôr dostávali modernejšie mená. V mnohých rodinách dostávali deti mená po rodičoch alebo starých rodičoch, prípadne toto meno dostal prvorodený syn alebo dcéra. V Gemelčičke je dodnes zvykom dávať deťom dve krstné mená.
Obrad, ktorým matka symbolicky ukončila obdobie nečistoty (tehotenstvo, pôrod a popôrodné obdobie), sa v obci nazýva vácka. Na vácku chodila žena do kostola spočiatku týždeň po krste, neskôr, odkedy sa matky zúčastňovali krstu, vykonala sa priamo počas krstu. Počas nej sa žena vyspovedala a farár sa nad ňou aj dieťaťom pomodlil za ich zdravie.
Krstiny boli v chudobných rodinách skromné. Bohatšie si pri tejto príležitosti pozývali širšiu rodinu a hostili ich jedlami zo sliepok, ošípaných, koláčmi, zakrúcanou kapustou. K tejto príležitosti nosili príbuzní do domu rodičky pampúchi, sľépku, múku alebo iné potraviny. Od krstnej mamy dostalo dieťa na krstinách ako dar oblečenie, neskôr hlavne peniaze. Donedávna bolo povinnosťou krstnej mamy viplácať, čiže kupovať dieťaťu oblečenie – hábi, kostumek každý rok. V posledných 2-3 rokoch sa krstiny konajú nielen v domácnostiach ale aj blízkych reštauráciách.
Krátko po pôrode začala matka znovu pracovať na hospodárstve. Ležala som na posťeľi deň aľebo dva, musela som žito hrabať. Ako ochranu pred zlými pohľadmi nosilo dieťa na košieľke alebo na kočíku červenú mašličku. Aj teras poveďia, že má zočí. Od zočiny pomáhala uhlíková voda. Čítaľi deviať uhľíkov, do vodi házaľi. Sa modľili očenáš a zdravas. Dali mu tu vodu potom piť. Niektorí starší obyvatelia veria v zočinu a jej odstraňovanie dodnes, mladší už nie.
V posledných rokoch bolo v Gemelčičke pokrstených približne 5 – 15 detí ročne. Stáva sa, že mladí, ktorí odišli bývať do iných obcí, miest alebo do zahraničia, či na Slovensko si svoje deti prichádzajú pokrstiť do Gemelčičky. Počet detí, ktoré sa zúčastňujú na prvom svätom prijímaní, je asi 7 ročne. Birmovky sa v obci konajú každé 4 roky a okrem detí z obce sa ich zúčastňujú aj deti zo Šarian.
Svadobné obyčaje.
Svadobné obyčaje.
Mládež sa v minulosti spoznávala predovšetkým na muzikách. Muziky sa konali v jednotlivých domoch, napríklad u Jana Fanturoveho, u Pišku alebo na Pľeťici. Pred 30-40 rokmi sa páry zoznamovali aj na páračkách alebo priadkach. Dnes je to hlavne v škole a v práci. Mládenci chodili za dievčatami na záľeti. Mohli u dievčat nocovať ale v niektorých rodinách len potajomky. Nebolo zvykom, aby mladí spolu pred sobášom chodili dlho. Dievčatá sa vydávali približne vo veku 18 – 21 rokov a chlapci po ukončení vojenskej služby po 21. roku.
Svadby sa obyčajne odbavovali na jeseň a na jar, keď na hospodárstve nebolo veľa práce. Zákaz svadieb v období pôstu a adventu sa v obci dodržiava dodnes. Zo spomienok respondentov sa dozvedáme, že v 50. rokoch 20. storočia sa svadby začínali v nedeľu večer a samotný sobáš prebiehal pondelok, v 80. rokoch začali svadby sobotu a sobáš sa uskutočnil nedeľu. V súčasnosti sa svadby konajú len v jeden deň, najčastejšie v sobotu.
Ak sa mladí rozhodli zosobášiť, mládenec spolu s birmovným krstným otcom navštívili rodinu dievčaťa, aby zistili ich súhlas a dohodli sa na organizácii svadby. Tomuto stretnutiu sa hovorilo prsťienkovačka. Na svadbu chodili pozývať družbovia alebo samotní mladí, každí zvlášť svoju rodinu. Dnes chodia takisto mladí osobne, alebo posielajú pozvánky. Po vojne boli ľudia chudobní a počet hostí na svadbe bol okolo 20 ľudí, neskôr sa tento počet zvyšoval. Zatiaľ čo v 80. rokoch 20. storočia to bolo približne 40 – 50 ľudí, dnes sa svadby zúčastňuje aj 200 hostí.
Tri týždne pred svadbou sa v kostole konajú ohlášky. Ich úlohou je oznámiť spoločenstvu zamýšľanú svadbu a zistiť prípadné prekážky, ktoré by sobášu bránili. Ohlášky sa konajú dodnes, aj keď mladí na nich vo väčšine prípadov chýbajú, pretože žijú alebo pracujú mimo obce. Krátko pred svadbou sa začalo s prípravami. Svadby sa konali doma, najčastejšie na dvoroch v šiatroch. Šiatre boli zdobené ratolesťami a vyšívanými uteráčikmi. Posledná svadba pod šiatrom sa v obci odohrala približne pred 6 rokmi u Antona Sekáčového a z oboch strán mladých sa jej zúčastnilo asi 200 svadobčanov.
Do svadobného domu sa ako výraz lokálnej príbuzenskej reciprocity prinášali suroviny na prípravu jedál – vajcia, múka, olej, ryža a iné. Tomuto zvyku sa hovorilo činste, iďem odňesť činste. Domáci si o nich viedli záznamy, aby ich vedeli pri najbližšej príležitosti opätovať. Tento typ svadobných darov sa prinášal a zapisoval, pokiaľ sa svadby odbavovali doma. Dnes si rodiny zapisujú výšku darovaného finančného obnosu a v rovnakej výške sa ho snažia aj odplatiť. Na svadbu sa tradične pripravovala slepčacia poľiefka, slepčacie alebo svinske mjaso, krumpľe – piré, pampúške, sušenki (sušené jablká, hrušky a slivky), koláče a zakrúcaná kapusta, sarmaľe – sarma. Svadobné pokrmy pripravovali ženy z rodiny, alebo sa k tomu prizývali kuchárky. Známou bola napríklad Juliana Chromeková, Hana Labajová alebo František Olbert s manželkou. Neskôr sa svadby pripravovali v miestnom kultúrnom dome ale najmä v reštauráciách v Alešdi alebo v Oradei.
Svadba začala večer príchodom mladého, jeho sprievodu a muzikantov do domu mladej. U nej sa svadobníci veselili a tancovali celú noc. To sa volalo kuľha taňec. Mladých sprevádzali štyri družice a štyria družbovia. Svadbu aj dnes vedie starejší, ktorým je tradične birmovný krstný otec. Starejší vykonáva aj odberanku od rodičov. Ráno odišli svadobčania pešo alebo na vozoch do kostola na sobáš. Po nohach, aj na koňoch, motora (auta) ňebolo. Na ceste do kostola alebo z kostola zastavili svadobný sprievod mládenci s hájkou – cez cestu natiahnutým brvnom. Družbovia im museli za prepustenie zaplatiť pálenkou. Tento obyčaj sa pri svadbách v Gemelčičke koná sporadicky aj dnes. Po návrate z kostola sa svadobníci odobrali zvlášť do domu mladej aj mladého. Tu sa najedli a zatancovali. S mladou tancovali všetci vikrucanku (taňec mladej ňevesti), za ktorú jej hádzali do tanierika peniaze. Po polnoci vypýtali mladú družice k mladému pánovi, kde si s ňou mohli opäť zatancovať všetci vikrucanku. Na dnešných svadbách sa tento tanec už netancuje, svadobčania dávajú mladým peniaze v obálkach. Približne od 80. rokov 20. storočia sa svadby už nekonajú zvlášť v domoch mladých, ale spolu.
Na druhý deň ráno nasledovalo snímanie vienka. Ten snímala mladej starejšia so slovami: Čo si chceš dať, venek vzať, alebo hlavku sňať? Nevesta mala k tomu privoliť až na tretíkrát. Nevesta sa následne prezliekla do druhých šiat (často červených). Pri tejto príležitosti sa odobralo aj pierko mladému. Dnes sa snímanie vienka (pokrývky alebo akejkoľvek ozdoby hlavy nevesty) realizuje o polnoci alebo vôbec a nevesta sa len prezlieka do druhých šiat.
V tento deň navečer sa konajú popráfki – posvadobná hostina. Povinnosť postarať sa o hostí na nej už mala nevesta. Po svadbe si mladá žena preniesla do domu muža periny, vankúše, skriňu na hábi a ďalšie veci, ktoré si spolu s rodičmi prichystala. Svokre a ostatným členom mužovej rodiny priniesla dary – látku, košeľu, šatku, kostum – oblečenie a iné. Tieto dary odniesla do domu stará mama ešte počas svadby a hovorilo sa tomu, že sa idú odniesť podarúnki.
Tradície spojené s úmrtím. Prichádzajúce nešťastie alebo smrť vedia vytušiť a ohlásiť zvieratá, ktoré žijú v tesnej blízkosti dotyčného človeka. Niektorí zo starších obyvateľov veria týmto predzvestiam dodnes. Častou je predstava o kuvikaní kuvika, zavíjaní psa alebo nezvyklom správaní koní. Kuvik tomu vravia. Keť príďe, tedi sa vám musí ňiečo stať. Aj teho chlapca, keť teras zabilo, tak veľmi kuvikal. Aj kon, kerí je múdri, tag zacíťi, že mu zomrel gazda. Nešťastie môžu predpovedať aj sny. Ak sa napríklad sníva s mŕtvym, je to na planí čas. Sen o svadbe veští pohreb a sny o zuboch a ich trhaní, znamenajú, že niekto zomrie – zujďe z roďini.
V Gemelčičke dodnes nie je vybudovaný dom smútku. Obriadenie – richtuvaňie mŕtveho sa tak deje najmä v domácom prostredí. V prípade, že umrie muž, nebožtíka umývajú a obliekajú hlavne muži, ak umrie žena, postarajú sa o ňu ženy. Najčastejšie sú nimi blízki príbuzní. Mŕtvy je oblečený do nových šiat alebo šiat, ktoré nosil do kostola. Ak muž alebo žena nosili za života šatku alebo klobúk, pochovajú ich s nimi. Do truhly sa mŕtvemu vkladajú predmety, ktoré bežne používal, najmä modlitebná knižka, pátričky, prípadne fajka abi ňechodil (nevrátil sa) za ňou. Doma je mŕtvy vystavený tri dni v truhle v prednej izbe. V momente úmrtia sa v dome zvykne zakryť zrkadlo. Pri truhle horí jedna svieca. Niektoré rodiny si na tieto úkony najímajú pohrebnú službu, ktorá mŕtveho odvezie, pripraví a privezie v deň pohrebu. O úmrtí sa miestne obyvateľstvo dozvedalo prostredníctvom zvonenia. Ak zomrel muž, na zvonoch sa ťahalo trikrát, ak žena, dvakrát. Takto sa zvonilo ešte pred 5 rokmi na zvonici na pozemku Štefana Chromka, kde sa nachádzal aj cintorín. Po jeho smrti sa zvoní z kostolných zvonov a to pre mužov aj ženy rovnako.
Večer pred pohrebom sa k mŕtvemu chodia modliť ženy a muži z obce ruženec. Pri tejto príležitosti sa nehostí. Pohostenie – páľenku dostávajú prítomní až v deň pohrebu, pri rozlúčke, keď ho ňesú z izbi do poľa (von). Truhlu vynášajú muži z rodiny, ktorí ňou pri odchode z domu zaklopú o zárubňu na znak rozlúčky, že to je jeho ostatná cesta. Na dvore robí farár rozlúčku – odberanku, pri ktorej sa menovite rozlúči s jednotlivými členmi rodiny alebo susedmi. Truhly v obci zhotovoval truhlár Jozef Pohoran zo Šarian, dnes si ich rodiny kupujú v Alešdi. Truhlu nesú muži na cintorín pešo, ak je vzdialenosť väčšia, na voze s koňmi alebo autom.
V obci sa nachádza niekoľko menších cintorínov. Obyvatelia ich označujú podľa príslušných chotárnych častí: cintorín na Pľaci, na Zborišťi, na Salajke, na Magure, ve Kútach, na Pľeťici a Kužleňi. Mŕtvi sa v nich pochovávajú rad radom. Nepokrstené dieťa sa v minulosti pochovalo aj mimo cintorína, neskôr na cintorínoch. Na cintoríne sa pochovávali aj samovrahovia, ich hroby sa však kopali na ich krajoch, bokoch – ku garadu. Jamy kopú rodinní príslušníci alebo si na túto službu najímajú pohrebnú službu. Nápisy na náhrobníkoch sú tesané v slovenskom jazyku. Mnohé z hrobov sú však zarastené a neupravené aj niekoľko rokov. Dôvodom tohto stavu je odchod príbuzných do zahraničia alebo vymretie rodiny.
Kary sa najčastejšie konajú doma, prípadne v kamiňe – kultúrnom dome. V chudobných rodinách sa podávalo a aj dnes podáva len skromné pohostenie, bohatšie ponúkajú pozostalých jedlami zo svinského mäsa, z oviec, alebo si dajú jedlo doviesť kateringovej službe. V niektorých prípadoch, najmä, ak zomrel človek, ktorého príbuzní už nebývajú v obci, namiesto pohostenia na kare dostanú prítomní balíčky s pálenkou, koláčmi alebo iným jedlom priamo na cintoríne. Smútok za mŕtvym drží hlavne staršie obyvateľstvo, za najbližšou rodinou 6 mesiacov, niektorí aj 2 roky. U mladších je toto obdobie kratšie. Dnes sa v obci koná približne 10 svadieb a 5 – 15 pohrebov ročne.
Záver. Nehmotné kultúrne dedičstvo obce Gemelčička, najmä oblasti, ktoré boli predmetom nášho bádania – rodinné obyčajové tradície a jazykové prejavy, ovplyvňuje viacero faktorov. Ich podobu podmieňuje geografické prostredie a naň nadväzujúce formy obživy. Obec má lazové osídlenie, niektoré obydlia sú vzdialené a izolované od ostatných usadlostí, ale i významných kultúrnych inštitúcií (kostol, škola, kultúrny dom…). Mnohí z obyvateľov sa dodnes venujú tradičným formám obživy – pestovaniu plodín a chovu hospodárskych zvierat. Výrazným činiteľom je tiež neskoré vybudovanie asfaltovej cestnej komunikácie v obci, či neprítomnosť domu smútku. Niektoré z tradícií ovplyvňuje aj nepriaznivá demografická bilancia spôsobená odchodom mladých z obce (napr. počet sobášov, krstov, birmoviek). Z kultúrnych činiteľov je významným homogénna etnická skladba obyvateľstva (obec tvorí takmer výlučne slovenské obyvateľstvo hovoriace slovenským jazykom), ale i akulturačné procesy, ktoré sú výsledkom kontaktov s príbuznými na Slovensku a v Čechách, kontaktov s rumunským majoritným obyvateľstvom, s obyvateľstvom ostatných slovenských lokalít v Rumunsku, alebo sledovania slovenských médií. Tieto faktory spôsobujú na jednej strane pretrvávanie a uchovávanie tradičných foriem (napr. v oblasti pohrebných obyčajov vystavovanie mŕtveho v dome, v jazykových prejavoch prítomnosť množstva nárečových výrazov), na strane druhej kultúrnu diverzitu (napr. príbuzenská terminológia ovplyvnená pôvodnými nárečovými prejavmi, spisovnou slovenčinou, rumunizmami, čechizmami).
Kontakt:
Mgr. Silvia Letavajová, PhD.
KMKaT FF UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
E-mail: sletavajova@ukf.sk