Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Regionalizácia Slovenska nie je témou, o ktorú by sa slovenská etnológia permanentne zaujímala. Zvyčajne sa ňou začala zaoberať až vtedy, keď sa pripravovala práca, ktorá by svojou témou mala obsiahnuť celé Slovensko. Po prvý raz sa tak stalo v 50. rokoch 20. storočia, keď koncom roku 1953 začala Soňa Kovačevičová organizovať celoslovenský výskum tradičného odevu. Jeho výsledkom mali byť regionálne monografie, ktoré by pokryli celé územie Slovenska. Pri delení Slovenska   na   regióny   vychádzala   z administratívneho členenia štátnej správy Uhorska z rokov 1848 – 1918 na župy.[1] (mapa č. 1) Obdobná porada, ktorá však bola venovaná celoslovenskému výskumu tradičného staviteľstva, sa konala v roku 1957. Na nej okrem iných odzneli aj referáty Viléma Pražáka a Jána Podoláka, ktoré prezentovali rozdelenie Slovenska na oblasti v rámci pripravovaného výskumu. Ako v prípade tradičného odevu, aj tu mali byť výsledkom regionálne monografie. Pražák rozdelil Slovensko podľa charakteru územia a toku riek na tri skupiny:

1. Rovinné oblasti pri dolných tokoch riek;

2. Oblasti  stredných  tokov  riek  s ich  horskými  prítokmi a pásmami;  

3.  Oblasť  horných   tokov   riek   s prítokmi a horskými pásmami.

Každú z nich ďalej rozdelil, prvú a tretiu na osem a druhú na šesť oblastí, spolu 22 oblastí.[2]

Podolák tiež rozdelil Slovensko na tri veľké oblasti:

1. Oblasť  západného  Slovenska,  

2. Stredoslovenskú  oblasť a

3. Východoslovenskú oblasť.

Aj on každú z nich ďalej členil, Oblasť západného Slovenska na 8, Stredoslovenskú oblasť na 14 a Východoslovenskú na 5, spolu 27 oblastí. Pri územnom vymedzovaní jednotlivých oblastí použil kombináciu župného členenia a súdobého administratívneho členenia Slovenska na okresy.[3] (mapa č. 2)

Otázka regionalizácie Slovenska vyvstala aj začiatkom 60. rokov 20. storočia, v súvislosti s prípravou výstavby múzea tradičného staviteľstva pri Slovenskom národnom múzeu v Martine, ktorého výstavba bola schválená v roku 1964. Autori koncepcie rozdelili Slovensko na desať oblastí: 1. Oblasť Čičmian; 2. Oblasť kopaničiarskeho osídlenia severozápadného Slovenska; 3. Oblasť Oravy, Turca a Liptova; 4. Oblasť Spiša; 5. Oblasť východného Slovenska; 6. Oblasť Pohronia; 7. Južná oblasť stredného Slovenska; 8. Podunajská oblasť; 9. Oblasť Ponitria  a Bielych  Karpát  a 10.  Oblasť  nížiny v okolí Trnavy, Malých Karpát a Záhoria. Niektoré z nich boli ďalej členené na skupiny.[4] (mapa č. 3) Medzi kritériami, ktoré autori uvádzajú, sa okrem župného členenia vyskytuje aj geografický aspekt, charakter osídlenia a druh stavebného materiálu.

Národopisný ústav SAV usporiadal v roku 1966 filozoficko-metodologický seminár na tému Vplyv industrializácie na ľudovú kultúru. Na seminári vystúpil Adam Pranda s referátom K otázke vzniku etnografických a výrobno-kultúrnych oblastí na Slovensku. Uverejnený bol pod názvom K otázke vzniku oblastí ľudovej kultúry na Slovensku v Slovenskom národopise.[5] Prvá časť referátu je venovaná oblastiam tradičnej ľudovej kultúry a faktorom ich formovania. Z hľadiska našej témy je zaujímavá najmä druhá  časť  referátu,  ktorá  sa  zaoberá  vznikom  oblastí súčasnej, súdobej ľudovej kultúry. Pranda sa v nej snaží na základe vplyvov industrializácie a socialistickej kolektivizácie definovať kritériá pre vznik a formovanie nových oblastí ľudovej kultúry, ktoré nazýva priemyselné strediská a kultúrne oblasti. Akceptujúc poznatky, ku ktorým v tomto smere dospeli českí historici a demografi, definuje päť stupňov vývoja hospodárskych a sociálnych oblastí a tiež k nim prislúchajúcich kultúrnych oblastí: a) pracovné stredisko a pracovná mikrooblasť (do 150 dochádzajúcich robotníkov); b) regionálne priemyselné stredisko a kultúrna mikrooblasť (do 500 dochádzajúcich robotníkov; c) malé priemyselné stredisko a kultúrna podoblasť (do 2.000 dochádzajúcich robotníkov); d) stredné priemyselné stredisko a kultúrna oblasť (do 10.000 dochádzajúcich robotníkov) a e) veľké priemyselné stredisko a veľká kultúrna oblasť s viacerými podoblasťami (nad 10.000 dochádzajúcich robotníkov). K štúdii nie je priložený súpis takto vytvorených oblastí ani žiadna mapa a tak je veľmi ťažko identifikovať, ako by z tohto pohľadu vyzerala regionalizácia Slovenska.

Ďalšie využitie  členenia  Slovenska  na  župy  sa v odbornej literatúre objavilo až začiatkom 80. rokov 20. storočia. Použila ho Viera Nosáľová vo svojej monografii Slovenský    ľudový    odev.[6]      Až    koncom    90.    rokov 20. storočia sa objavili ďalšie práce, ktorých vnútorná štruktúra bola založená na regionálnom pohľade na javy tradičnej kultúry. Ide o monografiu, či skôr zborník Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídiel na Slovensku [7] a prácu autorského kolektívu pod vedením Zuzany Beňuškovej Tradičná kultúra regiónov Slovenska.[8] (mapa č. 4)

Okrem máp, ktoré sú v oboch prácach, len Beňušková sa v prvej kapitole zaoberá vysvetlením vzniku členenia použitého v práci. Aj tu bolo východiskom administratívne členenie na župy, i keď vo viacerých prípadoch, ako uvádza, nebolo rešpektované. „Stalo sa tak tam, kde administratívna hranica pretínala, alebo výrazne nevymedzovala hranice kultúrnej oblasti, resp. narušovala spontánne vzniknuté regióny (napríklad územie medzi Malými Karpatmi a Váhom, Ponitrie, Podpoľanie a Horehronie. V inom prípade sme viaceré menšie administratívne celky zahrnuli do väčšej oblasti (napríklad Rábsku, Komárňanskú, Ostrihomskú a časť Bratislavskej župy do Podunajska, Užskú župu do Zemplína). Ak nebolo možné vymedziť región podľa bývalého župného členenia, určili sme ho pomocou geograficko-prírodných názvov. Hranice juhoslovenských regiónov tvorené riekami (Váh, Malý Dunaj) sú však viac hranicami  pracovne  vymedzenými, než kultúrnymi, pretože nížinné rieky nepredstavovali takú prírodnú bariéru, akou boli napríklad horské masívy. Účelovo je vytvorený aj región Záhorie a Myjavská pahorkatina, ktorý pozostáva z dvoch kultúrne značne odlišných celkov.“[9]

Obdobné členenie, i keď v niečom odlišnejšie, ponúkol Mojmír Benža vo svojom referáte Podlžnosti slovenskej etnológie voči slovenskému školstvu, ktorý predniesol v roku 1999 na medzinárodnom sympóziu Folklorizmus na prelome storočí.[10] (mapa č. 5) Členenie navrhoval použiť pri tvorbe regionálnych detských encyklopédií. Navrhol dva projekty: jeden maximalistický, ktorý by bol dôsledne vlastivedný s angažovaním všetkých relevantných vedných disciplín a druhý minimalistický, zameraný len na tradičnú kultúru. Obidve práce mali byť určené  detským  čitateľom  a súčasne  ako  pomôcka  tým učiteľom, ktorí vyučujú regionálnu výchovu.

Územná regionalizácia Slovenska. Ak porovnáme všetky vyššie uvedené členenia, môžeme konštatovať, že  veľká  časť  tradičných  oblastí  Slovenska  je  vnímaná v rámci hraníc bývalých uhorských žúp, ktorých hranice korešpondovali  s prirodzenými  hranicami  geografických oblastí.  Za  takéto  oblasti  považujeme  Turiec,  Oravu, Liptov, Spiš, Šariš, Zemplín, Tekov, Hont, Novohrad a Gemer. Vo väčšine prípadov ide o oblasti v horských oblastiach Slovenska. Navyše, niektoré z nich sa ďalej členia na menšie  územné  celky  s prívlastkami  horná/horný  alebo dolná/dolný, napr. Horná a Dolná Orava, Horný a Dolný Liptov alebo Horný a Dolný Spiš. Poloha oblasti je vždy určená tokom dominantnej rieky. Na hornom toku Oravy leží Horná Orava, na hornom toku Váhu leží Horný Liptov. Popri   tradičných   oblastiach   v hraniciach   žúp    vznikli aj oblasti v rámci iných geografických regiónov. Za takéto oblasti považujeme Záhorie, Kysuce, Horehronie, Zamagurie.  V prípade  Záhoria  ide  o územie,  ktoré  sa nachádza v západných častiach území bývalej Nitrianskej a Bratislavskej župy. Kysuce sú severnou časťou Trenčianskej  župy.  Horehronie  bolo  súčasťou  Gemersko-Malohontskej župy a ležalo v jej severnej časti.

V nížinných regiónoch bez výrazných prírodných hraníc sa tradičné oblasti prirodzeným spôsobom nesformovali. Ak autori alebo odborná literatúra členia aj toto územie na oblasti, vo väčšine prípadov ide o umelo vytvorený názov a priestorové vymedzenie sa zvyčajne opiera o výskyt len niekoľkých javov tradičnej kultúry. Za takéto oblasti možno považovať Myjavskú, Trnavskú, Podunajskú oblasť, alebo Podpoľanie. Môžeme len konštatovať, že ich názvy  a priestorové  vymedzenie  sa  viac  menej  už v odbornej literatúre zaužívali. To však neznamená, že by ďalší autori nemali možnosť tieto územia členiť inak a dať im iné názvy.

Pre úplnosť treba povedať, že tak ako v slovenskom etnickom prostredí sa sformovali predstavy o tradičných oblastiach, podobné predstavy vznikli aj v prostredí etnických menšín na Slovensku. Pre maďarskú menšinu je to oblasť Csallóköz (Žitný ostrov), Mátyusföld (územie medzi Sencom, Galantou a Novými Zámkami) alebo Bodrogköz (územie v juhovýchodnom cípe Slovenska). Pre nemeckú menšinu je to najmä Hauerland – oblasť medzi    Nitrianskym    (pôvodne    Nemeckým)    Pravnom a Kremnicou. Druhá oblasť s názvom Zips je totožná so slovenskou  oblasťou  Spiš.  Pre  tretiu  oblasť,  Bratislavu a mestá pod Malými Karpatmi, nevznikol samostatný zjednocujúci názov.

Zostáva ešte definovať čo je tradičná oblasť, pretože v doterajšej odbornej literatúre sa vyskytujú aj spojenia národopisná alebo etnografická oblasť. Pod tradičnou oblasťou rozumieme menšie územie, oblasť, ktorá má prirodzené územné vymedzenie, vlastné pomenovanie a existenciu regionálneho povedomia jej obyvateľstva. Hranice tradičnej oblasti sú dané buď geograficky, alebo vznikli v priebehu historického vývoja hospodárskych, spoločenských a kultúrnych podmienok. Popri týchto oblastiach boli rôznymi autormi na základe výskytu niekoľkých javov tradičnej kultúry určené aj iné oblasti s umelo vytvorenými názvami, ktoré sa opierajú o geografické danosti, názov mesta, rieky alebo pohoria. Vzhľadom na  skutočnosť,  že  ich  za  svoje  prijala  odborná  i laická verejnosť, možno aj tieto s určitou mierou licencie považovať za tradičné.

Napriek odlišnostiam v konkrétnych detailoch, takmer všetky vyššie uvedené členenia spája jeden závažný fakt – členia územie Slovenska a pritom akoby súčasne regionalizovali aj tradičnú kultúru Slovenska. Svetlú výnimku v tomto smere predstavuje práve Beňuškovej práca, ktorá hovorí o tradičnej kultúre regiónov.

Regionalizácia Slovenska a regionalizácia tradičnej kultúry Slovenska sú dve odlišné veci, ktoré treba dôsledne rozlišovať!

Najďalej v regionalizácii tradičnej kultúry Slovenska dospel Etnografický atlas Slovenska. Pôvodne sa v obsahovej koncepcii atlasu s touto problematikou nerátalo. Tá vyvstala až v záverečnej etape prác. Väčšina máp v atlase má analytický a čiastočne aj komplexný charakter. Komplexná mapa je mapa, na ktorej sú spoločne zobrazené viaceré javy, ktorých výskyt vykazuje určité vzájomné súvislosti. Od zostavovania komplexných máp bol už len krôčik k syntéznym mapám, na ktorých sú javy zobrazené nie po častiach, prvkoch, ale integrované do syntézy, ktorá má zvyčajne veľmi jednoduché zobrazenie v podobe niekoľkých čiarových alebo areálových znakov. Každý z redaktorov jednotlivých kapitol mal ambíciu zostaviť na záver svojej kapitoly aspoň jednu takúto mapu. Vznik syntéznych máp v rámci kapitol tak podnietil úvahy zostaviť obdobnú záverečnú kapitolu, ktorá by mala syntézny charakter aj v rámci celého atlasu. Koncepcia záverečnej, 20. kapitoly atlasu vznikala pomerne dlho a za veľmi búrlivých diskusií, až sa ustálila v publikovanej podobe. Regionalizácia vznikla syntézou priestorového výskytu jednotlivých javov tradičnej kultúry. Podkladom pre zostavenie záverečnej mapy záverečnej kapitoly atlasu bolo 56 vybraných javov, ktoré boli zobrazené na 16 mapách, v konečnom dôsledku syntetizovaných do štyroch máp. Prvá syntézna mapa obsahuje javy vyskytujúce sa len v horských oblastiach a druhá mapa javy vyskytujúce sa len v nížinných oblastiach. Tretia mapa obsahuje javy, ktoré sa vyskytujú v západnej a štvrtá mapa javy, ktoré sa vyskytujú len vo východnej časti Slovenska. Spolu s ostatnými mapami atlasu tak vytvorili štyri obsahové vrstvy.

Základnú vrstvu tvorili javy, ktoré sa vyskytovali na celom území. Druhou vrstvou boli javy, ktoré sa vyskytovali buď len v horskej, alebo len v nížinnej oblasti. Treťou vrstvou boli javy, ktoré sa vyskytovali na západnom a strednom Slovensku, alebo na strednom a východnom Slovensku. Poslednou vrstvou boli javy, ktoré sa vyskytovali vždy len v jednej oblasti, na západnom, strednom, alebo východnom Slovensku. Okrem máp s jav- mi tradičnej kultúry sa pri tvorbe záverečnej mapy brali do úvahy aj základné prírodné danosti, regionalizácia nárečí a priebeh historického administratívno-územného členenia Slovenska, o ktorom sa predpokladá, že malo vplyv na charakter spôsobu života a tradičnú kultúru. Výsledkom bolo rozdelenie tradičnej kultúry Slovenska do šiestich oblastí: západoslovenskej horskej, západoslovenskej nížin- nej, stredoslovenskej horskej, stredoslovenskej nížinnej, východoslovenskej horskej a východoslovenskej nížinnej oblasti. Každú z nich charakterizuje iná, avšak konkrétne definovaná štruktúra javov tradičnej kultúry.[11] (mapa č. 6)

Regionalizácia javov tradičnej kultúry. V tomto prípade regionalizácia predstavuje syntézu daného javu nielen vo vecnej, prípadne funkčnej rovine, ale aj jej zobrazenie v priestore a malo by byť aj v čase. Rozhodujúci je výber prvkov, z ktorých sa daný jav skladá, najmä z akého pohľadu by mala regionalizácia vzniknúť. Každý z vybraných prvkov musí vykazovať známky priestorovej variability. Uvediem príklad pre tradičný odev, ale ten istý postup platí aj pre ostatné javy tradičnej kultúry:

Ak si pre regionalizáciu vyberieme základnú skladbu mužského alebo ženského odevu (v prípade mužského nosenie plátenných gatí a súkenných nohavíc), územie Slovenska sa rozdelí na severnú – horskú a južnú – nížinnú oblasť, s dvomi formami odevu. V prípade ženského odevu (nosenie rubáša a dlhej košele) sa rozdelí územie Slovenska na tri oblasti – západnú a východnú, v ktorých sa nosil rubáš a strednú, v ktorej ženy nosili dlhú košeľu. Ak pri- dáme do regionalizácie ďalšie prvky, v mužskom odeve košeľu (jej základné formy s voľnými rukávmi a s rukávmi s manžetami), územie sa rozdelí na dve oblasti – jednu budú spoločne tvoriť západné a stredné Slovensko a druhú východné Slovensko. Ak v prípade ženského odevu pridáme základné formy sukne, tak výskyt sukne do pása tvorí jednoliatu oblasť na celom území Slovenska, sukňa so živôtikom vytvorí dve menšie oblasti, jednu na severozápadnom Slovensku a druhú na severe východného Slovenska. Výskyt zadnej zástery, ktorú považujeme tiež za určitú formu sukne, vytvorí malú oblasť len na západnom Slovensku.

Takto by sme mohli prikladať do regionalizácie ďalšie a ďalšie prvky. Na ich základe by vznikali iné členenia a mapy, ktoré by sa vždy líšili od tých predchádzajúcich. Čím viac prvkov do procesu regionalizácie vložíme, tým viac regionálnych foriem tradičného odevu identifikujeme. Každú z nich je potom možno veľmi precízne opísať, charakterizovať na základe tých prvkov, ktoré boli do procesu regionalizácie vložené. V konečnom dôsledku sa takto môžeme dopracovať až k lokálnym formám tradičného odevu, ktoré sa nosili v niekoľkých obciach, či dokonca len v jednej. To je však už iná problematika.

Záver. Ak sa chceme zaoberať regionalizáciou Slovenska, musíme hneď na začiatku veľmi jasne deklarovať o akú regionalizáciu nám ide. Či o územnú, alebo javov tradičnej kultúry. Myslím si, že z pohľadu etnológie územná regionalizácia má vedecký význam len v tom prípade, ak by sme ju skúmali cez existenciu regionálneho povedomia obyvateľov, a to v dvoch rovinách. Prvú rovinu by malo predstavovať regionálne povedomie obyvateľov skúmaného územia – do akej miery oni sami seba považujú za obyvateľov tohto územia a kam až siahajú jeho hranice. Druhú rovinu by malo predstavovať regionálne povedomie obyvateľov susedných území – do akej miery a odkiaľ oni považujú tých druhých za obyvateľov skúmaného územia. Iná územná regionalizácia nemá žiadny vedecký význam. Buď  bádateľ/autor  rešpektuje  existujúce  členenia  s jeho tradičnými   i  novovymedzenými         oblasťami,                                                                  alebo  si vytvorí vlastné členenie. Takýto prístup je aktuálny vtedy, keď pod vplyvom rôznych, prevažne utilitárnych záujmov vznikajú rôzne menšie i väčšie zoskupenia obcí, jasne sa deklarujúce ako regionálne územné združenia.

Poznámky:

[1] KOVAČEVIČOVÁ 1954:63-65

[2] PRAŽÁK 1957:512-527

[3] PODOLÁK 1957:529-536

[4] TURZO 1972:64

[5] PRANDA 1966:511-651

[6] NOSÁĽOVÁ 1983:219

[7] ĽUDOVÁ ARCHITEKTÚRA … 1998:360

[8] BEŇUŠKOVÁ 1998:262

[9] Tamže, s. 12

[10] BENŽA 2000:159-164

[11] KOLEKTÍV 1990:102-104

Literatúra a pramene:

BENŽA, M.: Podlžnosti slovenskej etnológie voči slovenskému školstvu. In: KYSEL, V. (ed.): Folklorizmus na prelome storočí. Bratislava 2000, s. 159-164.

BEŇUŠKOVÁ,   Z.   a kol.:   Tradičná   kultúra   regiónov Slovenska. Bratislava 1998.

KOLEKTÍV:   Etnografický   atlas   Slovenska.   Bratislava 1990.

KOVAČEVIČOVÁ,  S.:   Teoretické   problémy   výskumu a spracovania ľudového  odevu.  In:  Múzeum:  Študijný a informačný materiál, 1954, č. 4, s. 63-65.

KOLEKTÍV: ĽUDOVÁ ARCHITEKTÚRA A URBANIZ- MUS VIDIECKYCH SÍDIEL NA SLOVENSKU. Bratislava 1998.

NOSÁĽOVÁ, V.: Slovenský ľudový odev. Martin 1983. PODOLÁK, J.: Etnografické oblasti na území Slovenska ako  podklad  k monografiám  o ľudovom  staviteľstve.  In: Slovenský národopis, roč. 5, 1957, s. 529-536.

PRANDA, A.: K otázke vzniku oblastí ľudovej kultúry na Slovensku. In: Slovenský národopis, roč. 14, 1966, s. 511-651.

PRAŽÁK, V.: Slovenská lidová architektúra. In: Slovenský národopis, roč. 5, 1957, s. 512-527.

TURZO, J. (ed.): Múzeum ľudovej architektúry: Slovenské národné múzeum. Martin 1972.