Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Podľa Úradu pre Slovákov v zahraničí[2] dnes žije mimo Slovenska viac ako 2,2 miliónov osôb slovenského pôvodu. Slováci v Rumunsku patria k menej početným. Na území tohto štátu žije v súčasnosti asi 18 tisíc Slovákov, ktorí tvoria približne 0,1% obyvateľstva. Z hľadiska uchovávania kultúrnych tradícií, ktoré sú „výsledkom bohatstva, ktoré si ich predkovia priniesli zo svojej starej vlasti, pôsobenia nových geografických podmienok, etnických, kultúrnych a náboženských vplyvov“ (ČUKAN 2017: 5), sú však nesmierne zaujímavou etnickou skupinou. Predmetom záujmu predkladanej štúdie je nehmotné kultúrne dedičstvo, konkrétne rodinné obyčajové tradície slovenského obyvateľstva v rumunskej obci Vuková. Našim cieľom je opísať zaniknuté, ale i pretrvávajúce obyčaje, spojené s narodením, svadbou a úmrtím, ktoré sme zaznamenali vo výpovediach najstarších obyvateľov obce. Okrem deskripcie foriem a realizácie týchto tradícií, sa pokúsime načrtnúť ich vývoj a faktory, ktoré ovplyvňujú ich pretrvávanie, zánik alebo zmeny. Sústredíme sa najmä na špecifiká podmienené etnickými a náboženskými charakteristikami tohto obyvateľstva. Informácie, ktoré sú podkladom tejto štúdie sme získali terénnym výskumom uskutočneným v novembri roku 2018.[3] Príspevok je súčasťou riešenia projektu VEGA 1/0488/16 – Kultúrny potenciál Slovákov žijúcich v Rumunsku.

Charakteristika výskumnej lokality. Slovenské obyvateľstvo v Rumunsku žije v niekoľkých lokalitách. Najpočetnejšími sú Slováci v Bihorskej župe (7370), Aradskej (5695), župe Timis (1908), Salajskej župe (1366), v Caras-Severin (340) a Satumáre (186) (ŠTEFANKO 2004: 6-7). Do Rumunska prichádzalo slovenské obyvateľstvo od polovice 18. storočia a jeho osídľovanie prebiehalo do druhej polovice 20. storočia. Slovenskí kolonisti sem prichádzali zo skôr obsadených žúp na území dnešného Maďarska, zo srbskej Vojvodiny, ale aj priamo zo Slovenska. Centrom slovenskej menšiny Rumunsku je mestečko Nadlak, kde žije dnes približne 4000 Slovákov.

Obec Vuková (rumunsky Vucova) je súčasťou Aradsko – banátskej oblasti a župy Timiş. Je situovaná 5 km od obce Chevereşu Mare, 7 km od mestečka Buziaš a asi 30 km od mesta Timişoara. Aradsko-banátska oblasť patrí medzi oblasti s najdlhším osídlením slovenským obyvateľstvom. Slováci prichádzali väčšinou už do osídlených obcí a miest a vlastné dediny nezakladali. Do tejto málo zaľudnenej roviny ich zlákali úrodné polia a vhodné poľnohospodárske podmienky. Do Vukovej prišli prví Slováci už v roku 1807 z maďarskej Békéscaby a Szarvasa, avšak významnejšia kolonizácia nastala až v rokoch 1827 – 1850, kedy prichádza 25 rodín z novohradskej stolice, z Veľkého Krtíša, Veľkých Stracin, Žihľavy a Pôtoru (KOKAISL – ŠTOLFOVÁ a kol. 2014: 161, 179-200). Toto obyvateľstvo bolo evanjelického vyznania. Podľa výpovedí súčasných obyvateľov obce patria k najstarším evanjelickým slovenským rodinám v obci najmä Gallovci, Šomrákovci, Ďurišovci alebo Kašajovci. V 60. a 70. rokoch 20 storočia sa do obce prisťahovali Slováci z „kopcov“, čiže obyvatelia z bihorsko-salajskej oblasti, ktorí sú rímskokatolíckeho vierovyznania. Pamätníci obce v tejto súvislosti spomínajú najmä katolícke rodiny Kadlecovcov, Gocalovcov alebo Brenkusovcov.

Podľa údajov z roku 2012 má obec Vuková 408 obyvateľov, z toho 267 Rumunov, 132 Slovákov, 4 Nemcov a 5 obyvateľov inej národnosti. Z hľadiska religiozity sa 52% obyvateľstva hlási k pravoslávnej viere, 22% k rímskokatolíkom, 15% k evanjelikom a 10% k letničiarom. Krátko po príchode si Slováci v obci postavili školu. Prvý farár prišiel do obce v roku 1832. V roku 1839 si Slováci postavili menšiu faru a v roku 1852 aj kostol s drevenou zvonicou a dvoma zvonmi. V roku 1862 mal cirkevný zbor v obci približne 500 členov a pred rokom 1946 asi 800 členov (KOKAISL – ŠTOLFOVÁ a kol. 2014: 179-200). V obci sa nachádza aj katolícky kostol, postavený v roku 1993. Infraštruktúru dopĺňa slovenská materská škola, základná škola s rumunským vyučovacím jazykom a kultúrny dom.

Rodinné obyčaje. Predmetom štúdie sú najmä obyčajové tradície, ktoré sú spojené s najvýznamnejšími udalosťami v živote jednotlivca, rodiny a celého lokálneho spoločenstva, s narodením, svadbou a úmrtím človeka. Ich základom je biologická a fyziologická zmena (počatie, tehotenstvo, pôrod, začiatok pohlavného života, úmrtie) a konečným dôsledkom zmena rodiny – jej zloženia a vzťahov (JAKUBÍKOVÁ 1997: 161) Tieto príležitosti sú späté s množstvom racionálnych úkonov, ako aj iracionálnych magicko – náboženských úkonov, ktorých vykonanie je znakom uznania a potvrdenia platnosti týchto zmien. Ich základnou úlohou je zabezpečiť zdarný priebeh, ochrániť jednotlivca a skupinu, privodiť hojnosť, prosperitu a plodnosť. Z tohto dôvodu zaraďujeme obyčaje pri narodení dieťaťa, svadbe, ako aj úmrtí k osobitnej skupine tzv. rituálov prechodu. Rodinné obyčajové tradície sú charakteristické svojou synkretickosťou, nachádzame v nich pohanské, ale i kresťanské prvky. V prípade Slovákov vo Vukovej sú v nej zreteľné prvky evanjelickej a katolíckej religiozity, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Podmieňuje ich tiež existencia v prostredí rumunskej majority, ktorá je prevažne pravoslávna.

Slováci vo Vukovej si uchovávajú povedomie o svojom pôvode. V rozprávaniach súčasníkov nachádzame časté odkazy na ich príchod do obce a okolnosti, ktoré tomu predchádzali. V označeniach samých seba sa pomenúvajú ako Slováci, evanjeľici, katoľíci a v prípade Slovákov, ktorí prišli do obce z Bihorskej oblasti, sa bežne používa pomenovanie Bihorčania alebo odkaz sú z hôr. Etnická aj konfesionálna odlišnosť obyvateľov obce bola rozpoznateľná na prvý pohľad a to najmä v prvých rokoch po príchode do obce. Hlavnými identifikujúcimi znakmi boli viditeľné a počuteľné odlišnosti. Tieto odlišnosti zohrávali úlohu pri jednotlivcoch a skupinách obyvateľov, v rámci každodenného života, ale i vo výnimočných a sviatočných príležitostiach, akými boli narodenie, svadba alebo úmrtie jednotlivca. Obyvateľstvo slovenského pôvodu sa medzi sebou rozprávalo slovenským jazykom, a to v rodinnom prostredí, ale aj na verejnosti. Rozpoznávame u nich butínske nárečie, ktorým hovoria slovenskí evanjelici a bihorské nárečie, používané vukovskými katolíkmi. Súčasťou ich jazykových prejavov a prvkom každodennej komunikácie boli pozdravy. Evanjelici sa zdravili: „Dobrí deň!“, katolíci: Pochválen Ježiš Kristus!“ Rozdelenie obyvateľstva podľa etnickej príslušnosti bolo viditeľné aj z hľadiska sídelnej štruktúry. Bubeňík choďil po ďeďine a kričal. Kričal po rumunski, aľe na ňiektorích miestach kričal po slovenski. Jedna uľica, sa jej hovorilo Goľaci brech, ľebo tam boľi ľen Slováci a ako mi bívame, bola Veľká cesta. Na tíchto dvoch mestach kričal bubeňík ľen po slovenski. To do 1949 roku. Bezprostredne po príchode Slovákov z Bihorskej oblasti sa stal ďalším odlišujúcim znakom odev. Rumuni chodili v svojom kroji. Slováci z Bihoru si na rozdiel od evanjelických priniesli svoj kroj. Keď prišlo na sviatki, držali takí bihorskí kroj. Aľe potom sa už obľiekaľi rovnako.; Mi Bihorčaňia choďíme oblečení farbi veselše. Tu keď sme prišľi, tak vácej bolo tmavé oblečeňia, aj teras to je. Mňe sa páči to naše veselše. Ďalším prvkom, ktorým sa slovenskí katolíci a evanjelici v obci identifikovali, boli náboženské prejavy. Vo svojich výpovedia sa respondenti najčastejšie odvolávali na robenie krížov – kríženie (prežehnávanie sa a používanie krížov) a pálenie sviec pri náboženských úkonoch. V kostole oňi si pri vstupe spravia kríž, oňi si klaknú. Mi sa ľen modlíme. Katoľíci majú kríže na cintoríňe, aľe mi ňemáme.

Záznamy o rodinných udalostiach, ako narodenie dieťaťa, jeho krst, sobáš alebo úmrtie zaznamenávajú obecné a cirkevné matriky. Viacerí z obyvateľov si však tieto údaje značili do náboženských knižiek.

Narodenie dieťaťa. Narodenie potomka patrilo aj vo vukovských rodinách k významným životným situáciám. Podľa predstáv obyvateľov obce mohla budúca matka ovplyvniť svojim správaním zdravie, vlastnosti a budúcnosť, ešte pred narodením dieťaťa. V období tehotenstva sa preto na ňu vzťahovalo množstvo príkazov a obmedzení. Tehotná žena sa mala vystríhať najmä zľaknutia alebo zahľadenia na nezvyčajné veci. Nak sa ňezľakne, ňesmieťe ju obľiať vodou.; Jest tu jeden chlap je blonďak a na hlave má fľak čierni. Ale že to keď bola ťehotná, že sa zahľadela na jahňa biele s čiernim.; Pes na mňa viskočil, keď som bola ťehotná, na hruď. A Jankovi tam ostala laba, takí znak ot psa. Tehotnej žene sa malo tiež dopriať v jedle, aby ani dieťa neskôr netrpelo nedostatkom. Keť sťe jedľi, musíťe jej dať jesť, abi sa jej nezabažilo, ňezachcelo jesť. Podľa fyzických znakov tehotnej ženy vedeli obyvatelia predpovedať aj samotné pohlavie dieťaťa. Kerá má brucho hore, buďe chlapec a která do široka, buďe dieuča.; Podľa tváre tež bolo, že keť má pehi, že je ťehotná. Keť má škaredú tvár, že buďe dieuča a naopak. Ak dieťa kopne matku prvýkrát v pravej strane brucha, narodí sa chlapec, kopnutie naľavo značí narodenie dievčaťa. Želané pohlavie dieťaťa sa slovenskí Vukovčania snažili aktívne ovplyvniť už pri jeho počatí. Podľa výpovede jednej z respondentiek (katolíčka nar. 1952) sa narodí dievča, ak žena zapadňe (otehotnie) pred chorobou (menštruáciou) a chlapec po chorobe. Tak som aj ja robila náročki, keď máte cikle (menštruáciu). Inú praktiku opisuje nasledovná výpoveď: Jedni z Nadlaku maľi tri ďieučence a druhá mala len chlapcou. A hovoriľi, keď buďeťe robiť chlapca, neotvorťe pri tom ústa, zatvorťe, ľebo buďeťe mať dieuča.

Ženy obyčajne pracovali do samotného pôrodu. Na hospodárstve boli potrebné každé ruky a fyzická námaha mala pôrod uľahčiť. Pôrody sa pôvodne odbavovali v domácom prostredí za pomoci príbuzných žien, neskôr babíc. Posledné babice, na ktoré si obyvateľky obce pamätajú, boli Rumunka Aštefanka a Slovenka Elizabeth Kašajová. Od polovice 20. storočia už chodili vukovské ženy rodiť do pôrodníc, ktoré boli zriadené v Buziaşi, Timişoare a Nițchidorfe. Dostatok fyzických síl po pôrode malo žene zabezpečiť dobré jedlo, ktoré jej znášala bližná roďina. To sa hovorilo opáčeňje. Prinášali najmä slepačí vývar, pampúche, klbásu a zapražené svinské meso. Aby mala mlieko, ňesmela jesť horkô aňi slanô, daľi jej pivo.

Krst sa najčastejšie konal do dvoch týždňov po pôrode. Do roku 1932 krstili evanjelické deti a Slovo Božie kázali miestni učitelia, neskôr farári. Keďže kostol pre Slovákov katolíckej viery bol postavený až neskôr po ich príchode, svoje deti krstili v evanjelickom kostole alebo v katolíckych kostoloch v blízkych obciach. Dieťa na krst odnášala krstná matka, ktorej ho rodičia odovzdávali na prahu domu so slovami: Dávame vám pohana, doňesťe nám kresťana. Tento zvyk sa vykonáva dodnes najmä v katolíckych rodinách. Za krstných rodičov si Vukovčania vyberali z okruhu príbuzných alebo priateľov. Od krstnej matky a krstného otca sa očakávalo, že dieťaťu na krst vystroja, zaplatia za krst farárovi a prinesú dieťaťu dary v najväčšej hodnote. Na krst krsná mama a oťec nosi habi. Sa kričalo: Jano dal toľko leu. Prví dal krsni, najviac. Pred 30 rokmi som dal 4000 leu, ostatní 500 leu.

Krstiny sa takisto vykonávali doma. Doňiesla sa miska s koláčmi, pampuchi aj páľené. To sa hovorilo miska. Teras nosia torti. Neskôr sa ich slávenie prenieslo do kamina (kultúrneho domu). Prvé krstiny v novom kultúrnom dome sa odohrali v roku 2007. Ako aj na svadbu, aj 100 ľudí tu bolo. Mi sme maľi najvačie a prvé krsťini v novom kultúrnom dome. Teras to robi katering. K tradičným menám, ktoré vukovskí Slováci dávali svojim deťom, a ktoré sú doteraz časté aj u detí ich potomkov, patria: Mária, Katarína, Hana, Zuzana, Eržika, Anrej, Onrej, František, Jozef, Jano, Juraj alebo Martin, neskôr aj Jaroslav a Jaroslava, Miroslav, Vladimír alebo Milka.

Očista šestonedieľky a jej prijatie do spoločenstva sú vykonávané prostredníctvom obradu, nazývaného aj v tomto prostredí – vácka. Žena po pôrode bola v tradičnom lokálnom spoločenstve považovaná za nečistú. Musela sa zdržiavať doma a od ostatných členov rodiny bola symbolicky aj reálne oddelená plachtou. Bola taká plachta. A ju zaplachťiľi a tam musela čušať aj s malím. A ostatní spjevaľi v tej izbe a kršťiľi. Ona za plachtou ležala.; U nás bolo zvikom, že zaťiaľ žena nevišla z domu, zakiaľ ňebolo dieťa okštenô. Potom o tíždeň išla na vácku a potom už si mohla choďiť aj von. Doftedi ňesmela žena isť nigďe, ňesmela medzu prejsť medzi susedami. Vácka sa kedysi vykonávala na nasledovnú nedeľu po krste. Neskôr sa presunula na deň krstu. V kostole si pri tejto príležitosti kľakla matka s dieťaťom pred oltár. Kňaz sa pri nej pomodlil špeciálnu modlitbu a matku požehnal. Poďakoval za ňu. Že bola ednou nohou v jame, ednou na zemi, že pán Boh pomohol. Posledné vácki sa v obci vykonávali ešte v 90. rokoch 20. storočia.

Choroby malých detí liečili Vukovčania svojpomocne. Bezprostredne po príchode z nemocnice matka okúpala dieťa v harmančekovom čaji, ako ochranu pred kožnými chorobami. Pre tieto účely dávali Slováci vo Vukovej dieťaťu do kúpeľa aj božiu drevinu, ktorá sa používa ešte dodnes, najmä v rumunských rodinách. Karpavé oči liečili odvarom z harmančeka. A keď ňič, ňepomáhalo, tak viľízať oči. S kríža na kríž a to prešlo. Bolesti brucha u malých detí sa liečili a dodnes liečia odvarom z rasce, prípadne odvarom z mrkvy a ryže. Vo výpovediach respondentov sa často objavujú aj odkazy na liečenie úreku, nazývaného aj ľak alebo zočina. Ten sa odstraňoval potieraním močom. Katolícki Slováci ho odstraňovali aj pitím čaju z ruty, ktorý poznali zo svojej domoviny v Bihore. Neskôr sa deťom pre tieto účely priväzovala červená mašlička na ruku alebo upevňovala do kočíka. Jej účelom bolo pripútať pohľad a redukovať silu zlého pohľadu na samotné dieťa.

Svadobné obyčaje. K tradičným príležitostiam zoznamovania mládeže v obci patrili muziky – báli, nácviky dedinských divadiel, či premietanie filmov v miestnom kine. Na báli chodili s dievkami ich babky, prípadne matky, ktoré dohliadali na ich slušné správanie a výber adekvátneho partnera.

V období po príchode do obce dodržiavali Slováci v manželských preferenciách najmä endogamné princípy. Uprednostňovali partnera z rovnakej etnickej, konfesijnej a sociálnej skupiny. Keď sme prišľi, keď bol môj apa aj stará mama, ľen katoľík s katoľíkom, a evanjeľik s evanjeľikom.; Mamika viprávaľi, že bola sama pri roďičoch a zato prišla sem z Bihora, ľebo išla za bohatého, mal majetok. Od neželaného partnera rodičia svoje deti odhovárali a naopak, želané sobáše dohodovali. Veľmi rýchlo však dochádzalo k vzájomnému miešaniu a to v rámci všetkých skupín – etnických. Teras sa už 30 rokov aj medzi sebou berú. Aj Slováci s Rumunmi. Už keď som si ja bral Rumunku, už ňebol problém. Ona bola adventistka. Ňikomu ňebráňiľi. Bohaťejši boli Rumuni, Slováci chudobňejší. Ňebráňiľi zobrať si bohačieho, ďeťi si braľi koho chceľi.; Bihorčania majú veľa evanjeľikov. Takýmto spôsobom sa riešil nedostatok vhodných partnerov v rámci svojej vlastnej skupiny. Zmiešané manželstvá boli teda určitou demografickou nevyhnutnosťou. Na druhej strane pramenili z dobrých vzťahov medzi príslušníkmi všetkých skupín v obci. V prípade, že sobáš uzatvárali príslušníci dvoch vierovyznaní, prešla podľa výpovedí respondentov na vieru partnera častejšie jeho partnerka. Ak však bola bohatá alebo si vedela presadiť svoju vôľu, vieru zmenil muž.

Verejným znakom náklonnosti mládenca k dievke bolo postavenie mája pred jej domom. Tie sa však už minimálne 10 až 15 rokov nestavajú, a to ani na miestach pred kostolom alebo kultúrnym domom. Dôvodom je odchod mladých ľudí za prácou alebo odsťahovanie sa z obce. Nie je komu ich stavať a nie je kto, bi ich staval.

Svadby sa najčastejšie konali na jeseň. Tedi sa zarezaľi sviňe, boľi paľenki. Zákaz ich konania v čase pôstu sa prísne dodržiava dodnes u príslušníkov oboch vier. Teras kedikoľvek aľe ňie v posťe, to bi ich farár ňeosobašil. Svadbe predchádzali pytačky. Pytačky boli v mnohých prípadoch len formálnym prvým stretnutím oboch rodín. U bihorských Slovákov sa často ani nekonali, keďže mnohí z nich zanechali rodičov v rodnom Bihore.

Tri týždne pred svadbou sa v kostole konali ohlášky. Pre mladých to znamenalo medzník, pretože ich úmysel bol oznamovaný už verejne. Cieľom vyhlasovania bolo zistiť, či existujú prekážky, ktoré by sobášu mladých bránili. Ohlášky u slovenských katolíkov aj evanjelikov ovplyvňoval fakt, že obec nemala vždy svojho vlastného kňaza, ktorý do obce dochádzal a nedeľné omše sa nekonali každý týždeň. Ak bola svadba súrnejšia, vyhlásil farár v jednu nedeľu aj dve ohlášky. O sobáši informoval kňaz veriacich nasledovne: Táto slobodná panna sa umieňiľi do stavu manželského zíťi. A vás prosím, ak voľačo proťi tomu máťe, nach v ťichosťi na faru ohlásiťe.

Od tohto obdobia sa začali prípravy na svadbu. Do svadobného domu prinášali príbuzní aj susedia suroviny na svadobnú hostinu. Ich prinášanie je dôkazom príbuzenskej a susedskej spolupatričnosti. Najčastejšie sa nosili živé sliepky, vajíčka, cukor, olej, masť, víno alebo múka, či hotové koláče a torty. Gazdiné si potravinové dary svedomito zaznačovali do zošitov a snažili sa túto pomoc oplatiť pri najbližšej príležitosti. Mi Bihorčania si tu pomáhame. Aj v Bihore sme pomáhaľi. Sa znáša, aj na pohreb, kršťeňia aj pohreb. Aj ja mám pisanku, čo doňiesľi a čo treba vráťiť.

Svadobníkov pozývali na svadbu družbovia. Najčastejšie nimi bol mládenec a jedno alebo dve dievčatá. Znakom družbu, ktorý bol odetý do bielej košele, klobúka s rozmarínom s perečkom s dlhými mašľami, bola tiež krivanka – mašľami ozdobená družbovská palica. Družica s venčekom niesla krčah s páleným a plumer – poldecovú skleničku, z ktorej ponúkala pozvaných hostí. Takto chodili pytači pozývať ešte pred 15 rokmi. Dnes chodia snúbenci sami alebo posielajú pozvánky. Tento zvyk bol podobný v rodinách slovenských katolíkov aj evanjelikov, ale i pravoslávnych Rumunov. Družbovia pozývali svadobníkov nasledovnými vinšami: „Mnohovážení priatelia! Prichádzam k vám tým cieľom, abi som vám predovšetkím oznámil že poctivá panna (meno) terajšieho času si zaumienila svoj panenský stav premeniti a do stavu manželského kresťanskím spuosobom stupiť. Potom ale ponevač na túto vec bez pritomnosti svojích milích priateľov a známich vikonati, nechce mňa jakošto prislanca svojho k láskam vaším posiela stou srdečnou prosbou abi ste se v jeho svadobnom dome na budúcu nedeľu videti dali.“[4]

Oblečenie nevesty tvorili biele šaty, šlajer (závoj) a nové lagované cipeľe (topánky). Znakom jej nevinnosti a panenstva bol zelený vienok vo vlasoch, ktorý mohol byť súčasťou mašľami ozdobenej party. Mladí pán mal svadobnú bielu košeľu od nevesty a pierko. Pierka dostali od prvej družice aj všetci svadobčania pri vstupe do kultúrneho domu. Ešte pred 15 – 20 rokmi odovzdávala pierka prvá družica so slovami: Mnohovažní pán starejší, slišťe moji málo reči. Ak bi sťe raz aj ešťe raz míti, musela sem tri mesjace ozdobena bíti. Viďela som družički, ako zbieraľi kvietočki. A ja edna družička, som sa pospjechala, tito kvjetočke som vám nazbierala, abi som vám veňjec uvila, príjmiťe vďačňe pán starejší. K mladému pánovi sa obrátila so slovami: A ti mladí žeňích príjmi vďečňe svoju mladu panu pot svoju ochranu. Ja som povolaná košiaľku bieľenu a pjerko ťi priňiesť, prijmi vďačne.

Svadobný dom bol ozdobený kvetmi. Vráta ozdobené šipovími ružami aj brána aj dvere. Svadobný sprievod ženícha, ktorý prišiel po nevestu, sa zastavil na prahu jej domu alebo pri bráne a jednal o nevestu. Domáci ho nechceli pustiť dnu, predvádzali mu falošné nevesty (chlap schovaný pod plachtou alebo prezlečený za nevestu). V dome nevesty sa následne konala odberanka. Vykonával ju starejší (najčastejšie ním bol krstný otec ženícha), ktorý odpytoval mladých od rodičov.

Do kostola odchádzal svadobný zástup za sprievodu hudby a spevu. Evanjelické svadby sa odbavovali v evanjelickom kostole. Katolíci sa rovnako, ako v prípade krstu, sobášili spočiatku v evanjelickom kostole alebo chodili do katolíckych kostolov v susedných obciach, napríklad do Nițchidorfu, kam chodili najmä Nemci.

Po návrate z kostola boli mladí obsypávaní ryžou alebo pšenicou, že bi boli urodní. Na moste pred kultúrnym domom zastavili svadobný sprievod hajaši, ktorí prehradili cestu hajkou – medzi stolmi natiahnutými stuhami. Ženích musel nevestu od nich vykúpiť pálenkou a peniazmi. Zvyk, kedy nevesta po príchode do kultúrneho domu hádže medzi mladých a deti cukríky, plní plodonosnú a prosperitnú funkciu. Spolunažívanie páru, prípadne dominanciu jedného z nich v manželskom živote, mali symbolicky zabezpečiť nasledovné úkony: Pri vstupe do kamínu, kto prv tomu druhému šlapňe na nohu, ten buďe v roďiňe viesť, druhí buďe pot papuču. A kto si prví sadňe na stoličku, ten buďe v roďiňe viesť.

Svadobné hostiny sa pôvodne organizovali doma, kde sa pri tejto príležitosti pripravovali látkové šiatre. Naposledy sa takáto svadba konala asi pred 18.rokmi. Neskôr sa preniesli do kultúrneho domu, kde sa varilo aj jedlo. Tri dni pred svadbou chodili mladí po dedine s kočom a zbierali stoly pre svadobníkov.

Vo Vukovej sa tradične na svadbe varila slepačia polievka, plneňina zo slepačej pečienki, varené meso a bitie krumpľe (zemiakové pyré) s paradajkovou omáčkou. Po nej sa podávala sárma – zakrúcaná kapusta a napokon pečené svinské meso a pražené krumpľe s kompótom. Po polnoci sa svadobčania pohostili kyslou polievkou čórbou so smotanou. Ako nápoje sa podávala domáca pálenka zo sliviek alebo víno. Takto sa na svadbách varilo asi pred 20 rokmi. Ale teraz sa už iďe do restaurantu. Máme noví kultúrni dom, aľe nemá kto variť a richtuvať. Predtím bola aj slovenská muzika, prišla z Nadlaku alebo vukovská. Teraz je už len rumunská muzika.

Pred polnocou sa tancoval taňec mladej paňi. Tanec bol v niektorých rodinách spojený s peňažnou zbierkou. Peniaze obyčajne zbieral starejší, ktorý vyhlásil meno darcu a sumu, ktorú daroval. Neskôr sa vyhlasovala už len celková vyzbieraná suma. O polnoci sňali staré ženy alebo družice mladej pani vienok a nahradili ho čepcom. Zaľi ju družički za ruku a choďiľi ot stola ku stolu. Keď sme sem prišľi, sme si robiľi takto. V posledných rokoch sa vienok už nesníma. Znakom zmeny statusu ženy na vydatú ženu, je prezlečenie do druhých šiat.

Prípravu svadby dnes ponúka cateringová firma. Svadieb v obci je dnes málo. Jedna z najväčších sa konala v roku 2005, kedy bolo na svadbe viac ako 400 hostí. A naposledi tu bola svadba pred 4 rokmi.

Obyčaje spojené s úmrtím. Pohrebné obyčaje sú charakteristické svojou rezistentnosťou voči racionalizácii a archaickosťou. Smrť a následný pohreb jednotlivca bol vždy spojený s magicko-rituálnymi praktikami, ktorých cieľom bolo zaistiť jeho separáciu od sveta živých, zaistiť jeho prijatie na druhom svete a dosiahnuť zmierenie so svetom, ktorý opúšťa. Smrť bola v tradičnom spoločenstve chápaná ako prirodzený následok života, prijímala sa ako nevyhnutnosť. Aj napriek tomu bola táto situácia pre pozostalých ťažkou a pohrebné obyčaje im pomáhali sa s ňou vysporiadať.

Aj obyvatelia Vukovej verili, že človek môže svoj koniec vytušiť a to podľa určitých predpovedí a znamení. Najrozšírenejšou bola predstava spojená s kuvikom, kukučkou alebo sovou. Ich prítomnosť alebo kukanie vo všeobecnosti znamenali nešťastie. Kukučka keď zakukala, najviac Rumuni, ale aj Slováci veriľi. Môj apo bol chori, tak duril kuvika, ľebo sa bál, že sa niečo staň. Kuvik keď kuká, sa vravi, že príďe ňesťasťie, že ňiekto zomre aľebo niekto vyhorie. To bolo aj teras. Každí hreší kuvika, keď počuje a hádže za ním, abi odešel. Ďalším zvieraťom, ktoré smrť blízkeho človeka vedelo vytušiť, bol pes. Pes keď zavíja, neexistuje, že bi ňiekto dakďe ňezomrel. Pes tak buďe tak žalostňe zavíjať. Vlaňi mi zomreľi dvaja braťia a ten pes stále zavíjal. Pomerne frekventovanými a stále živými predstavami o smrti sú sny. Nešťastie alebo smrť predznamenávali podľa Vukovčanov sny o svadbe, plači, veľkých skupinách ľudí, kurčatách, sirotách a o zuboch. Ak sňívaťe s čerešňami, že buďeťe plakať, že sa voľačo prihoďí. Ak sňívaťe s koňmi, že to bude planí veter fúkať. O svatbe že hrech v dome, že sa buďeťe vaďiť. Ze zubami, že to je na mŕtveho, že buďe pohreb. Sa hovorelo, že keď sa sňívalo o zube, keď ťa bolel, že to bľízka roďina a keď ňebolel, že to ďalšia roďina sa ňiečo staňe. Sa mi sňívalo, že choďím po blaťe, že bola mútna voda, potom som bola chorá. Smrť veštili aj nevysvetliteľné udalosti, ako napríklad rozbitie zrkadla. To 7 roki ňemáťe sťasťia. Ma aj biľi, keď som zrkadlo rozbil doma.

Človek v minulosti umieral v domácom prostredí, obklopený rodinou a blízkymi. Tento fakt umožnil umierajúcemu vyrovnať sa so smrťou, rozlúčiť sa s príbuznými a vysloviť poslednú vôľu. Obriadenie mŕtveho mali v obci na starosti jeho rodina, prípadne osoby, ktoré to vykonávali aj pre cudzích. Obyvatelia Vukovej v tejto súvislosti spomínajú najmä Máriu Kašajovú. Keďže v obci sa nenachádza dom smútku, mŕtvy bol do pohrebu vystavený doma. Tam sa za ním chodili rozlúčiť príbuzní.

Po úmrtí sa v dome zastreli zrkadlá, aby sa v ňom mŕtvy neuvidel a neožil. Vráta sa otvoria smerom na uľicu. Že ňech veďia. U Rumunov sa pri tejto príležitosti vystaví zástava. O úmrtí sa spoločenstvo dozvedalo aj prostredníctvom zvonenia. Z počtu a spôsobu zvonenia sa obyvatelia dozvedeli, či zomrel muž alebo žena. Zvoňeňie – pre ženi tri rázi najmenším zvonom a potom so všetkími zvanami. Keď muž, s veľkími tri razi, potom so všetkími zvanami. Evanjelici len rovnostajňe zvoňia všetkím, ňepretrhnú. Thruhly pôvodne zhotovovali tunajší majstri. Kašaj Pavel, naroďil sa asi 1930, ten robil kríže. Dudaľ Augustín, narodil sa v 1945 robil truhli, Slovák evanjeľik. Aľe už 15 rokov sa kupujú.

Do truhly dávali pozostalí mŕtvemu predmety, ktoré súviseli s náboženským životom, ale i predstavami, že mŕtvy bude niektoré predmety potrebovať na druhom svete. Do truhli sa pchalí peňiaze, minca. Kerí bol korheľ, mu skriľi pod hlavu páľeno. Kerí veďel čítať, sa dala aj modľitebná kňiška, kerí ňeveďel čítať, daľi pátrički. Keď zemrel jeden chlapec, mal 22 rokov, jemu daľi jeho fotoaparát a jeho telefón. Že ňepríďe ho nastrašiť, že skorej naňho zabudene. Pri rohoch truhly zapaľujú katolíci sviece a k truhle položia nádobku so svätenou vodou, ktorou mŕtveho kropia pri rozlúčke. Napriek tomu, že v evanjelických rodinách sa sviece pôvodne nezapaľovali, zapaľovanie postupne preberajú od katolíkov. Katolíci sa pri mŕtvom modlia a spievajú, evanjelici sa len modlia. Pri mŕtvom sa pozostalí šorujú – striedajú, zostávajú pri ňom do večera, niekedy aj do polnoci alebo dlhšie. Daľi pampúche, kím sa spievalo. Ňiekedi sa tam zišlo aj 40 ľuďí, páľenka sa dala.V prípade slovenských katolíkov zvykne farár urobiť krátku rozlúčku s mŕtvym aj doma v izbe. U evanjelikov je rozlúčka len na dvore alebo pred domom. Pri tejto príležitosti číta kňaz mená pozostalých, ktorí sa s mŕtvym želajú rozlúčiť menovite.

Posledná rozlúčka s mŕtvym sa koná priamo na cintoríne. Vo Vukovej je len jeden cintorín, ktorý je situovaný na kraji obce na tzv. Bakoskom boku. Tento cintorín slúži pre mŕtvych všetkých vierovyznaní. Na jednej polovici sú pochovávaní Rumuni a mi (evanjelickí Slováci) máme polovičku. Aľe z našej polovički sme daľi polovičku katoľíkom. Ňie je tam kaplnka. Katoľíci majú v centre kríž, mi evanjeľici ňemáme. Do jamy za truhlou hádžu pozostalí hrudu hliny, niekedy aj mincu. Respondenti to vysvetľujú tým, že bi mu na druhom sveťe bolo ľahšie, že ostatná minca sa mu dáva aľebo hruda.

Pozostatkom hostín, ktoré sa u Slovanov konali priamo na hrobe, sú dnešné kary. Kary vo Vukovej sa pôvodne konali v domácnosti pozostalých, neskôr v kultúrnom dome. Na kari sa varí jedlo, ako aj na svadbu: poľievka, sarma, meso pečené. Teraz preberajú čo je na karoch od Rumunov. Preberajú od ňich bielu poľievku sarmu, viprážanú polievku.

V prípade neprirodzeného úmrtia, smrti dieťaťa alebo mladého človeka vyjadrovala jeho status aj smútočná farba, ale i ďalšie symboly. Vo všeobecnosti platilo, že čím starší, tým tmavšie farby ho sprevádzali na druhý svet. Mladý bol naopak odetí do bielej farby a jeho truhla bola bledších farieb alebo u dieťaťa biela. Obyvatelia obce si spomínajú aj na pohreb mladého muža, ktorého pohreb mal podobu svadobného sprievodu. Dievčatá boli prezlečené za družičky, jedna z nich predstavovala nevestu. Týmto spôsobom chcelo spoločenstvo vynahradiť chýbajúci sobáš.

Posledných niekoľko rokov (6-8 rokov) je možné si na pohrebné náležitosti objednať firmu z Buziaşu, ktorá zabezpečí nielen obriadenie mŕtveho,  truhlu, vykopanie jamy, ale aj kar. Dáťe si komandu (objednávku), keľko čeho chceťe.

Záver. Rodinné obyčajové tradície Slovákov vo Vukovej prešli v súčasnosti viacerými zmenami. Aj keď mnohé z nich sa v pamäti respondentov živo uchovávajú, ich reálne vykonávanie sa v mnohých prejavoch redukuje alebo úplne stráca. Dôvodom týchto zmien sú najmä demografické procesy – starnutie obyvateľstva, nízka pôrodnosť alebo migrácia obyvateľstva do väčších miest a zahraničia. Slovenské deti vo veku predškolskej alebo povinnej školskej dochádzky už v obci nie sú. V obci sa nachádza rumunská škola, v ktorej sa už 3 roky učí len v rumunskom jazyku. Je tu zriadená slovenská materská škôlka. Škôlku však navštevujú rumunské deti, ktoré vo svojom rodinnom prostredí rozprávajú po rumunsky. Slovensky sa učia len v škôlke. Založenie škôlky na slovenskom etnickom základe inicioval miestny evanjelický farár. Rumunskí rodičia tak nemusia svoje deti voziť do škôlky do niekoľko kilometrov vzdialenej obci.

Potomkovia obyvateľov slovenského pôvodu odchádzajú do miest, pracujú v zahraničí, najmä v Taliansku a Španielsku, Čechách alebo odchádzajú na Slovensko. Tu si často nachádzajú svojich partnerov a tam sa s nimi aj sobášia. Tieto okolnosti majú za následok miešanie, zjednodušovanie alebo úplnú absenciu niektorých tradícií, týkajúcich sa najmä príležitostí spojených s narodením dieťaťa a svadbou.

Ďalším faktorom, ktorý determinuje podoby a význam rodinných obyčajov, je vzájomné preberanie a prelínanie kultúrnych prvkov medzi etnickými a náboženskými skupinami. Slováci, Rumuni, evanjelici, katolíci a pravoslávni v obci majú veľmi dobré vzťahy a hranice ich skupín sú bežne prekračované zmiešanými manželstvami. Slováci preberajú viaceré prvky od rumunských obyvateľov, v ich jazyku nachádzame množstvo rumunizmov. K vzájomnému preberaniu prvkov dochádza aj medzi slovenskými evanjelikmi a katolíkmi. Pri krstoch, sobášoch, úmrtiach, ale i iných výročných alebo spoločenských príležitostiach (napr. kirvaj) navštevujú Slováci v obci obidva kostoly – katolícky aj evanjelický.

Konanie krstín, svadobných pohostení, či karov vo vlastnej domácnosti alebo kultúrnom dome považujú viacerí obyvatelia už za neefektívne, a preto využívajú služby cateringovej spoločnosti.

Na druhej strane, tu nachádzame aj faktory, ktoré podporujú pretrvávanie pôvodných tradícií, ich uchovávanie a určité konzervovanie. Je nimi predovšetkým izolovanosť obce, pomerná vzdialenosť od väčších miest a chýbajúca infraštruktúra. V obci sa nenachádza dom smútku. Viaceré obyčajové tradície, spojené so smrťou a pochovávaním sa tak odohrávajú stále v domácom rodinnom prostredí (vystavenie mŕtveho v dome, rozlúčka s ním).

Literatúra

ČUKAN, J. Slováci v Rumunsku. Katalóg k výstave. Nitra, 2017.

Jakubíková, K. Rodinné obyčaje. In Tradície slovenskej rodiny. Bratislava: Veda, 1997.

KOKAISL, P. – ŠTOLFOVÁ, A. a kol. Po stopách Slováků ve východní Europě: Polsko, Ukrajina, Maďarsko,

Rumunsko, Srbsko, Chorvatsko a Černá Hora. Praha: Nostalgie, 2014.

MICHALČÁKOVÁ, E. Zvyky a obyčaje Slovákov v Bihore. In Slováci v zahraničí. č. 13., Martin 1987

ŠTEFANKO, O. O Slovákoch v Rumunsku. Nadlak. 2004.

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Počty a odhady. Údaj z roku 2008. https://www.uszz.sk/sk/pocty-a-odhady.