Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Rozptýlené sídla na území Slovenska poskytujú aj na začiatku 3. tisícročia nové historické a kultúrne súvislosti, zaujímavé témy k výskumu a výzvy pre všetkých, ktorých táto problematika oslovuje. V 2. polovici 20. storočia vznikli o rozptýlených sídlach knižné publikácie a štúdie zásadného významu. Ján Mjartan, Soňa Švecová, Ján Botík a ďalší etnografi a historici riešili otázky vzniku kopaníc/lazov, vzťahov medzi ich obyvateľmi a dedinčanmi, modernizácie v súvislosti s budovaním socializmu, respektíve postupného zániku. Mapovanie/kompletizácia a tradičné geograficko-priestorové členenie rozptýlených sídel nie je dodnes ukončené. V starších prameňoch nemáme o nich zmienky napríklad na Horehroní, v Malých Karpatoch a na Žitnom ostrove (podľa Z. Beňuškovej v regióne Podunajsko), len sporadické z Gemera. Je to snáď aj preto, že starší etnografi brali do úvahy predovšetkým tradičné a už známe oblasti s rozptýlenými sídlami, ktoré boli všeobecne známe svojou archaickou kultúrou. Postupne si uvedomujeme, že nevznikali len s kolonizáciou na valaskom práve, s kopaničiarskou kolonizáciou, ale aj s príchodom nemeckých hostí na Horehronie, drevorubačov do Malých Karpát, či s budovaním mlynov a majerov na juhozápadnom Slovensku. Práve Podunajsko je z tohto hľadiska perspektívnym regiónom – poskytuje nové témy k výskumu regionálnej kultúry a v rámci nej aj špecifického rozptýleného osídlenia, ktoré vznikalo, v porovnaní so starším, v odlišných historických súvislostiach a z pohľadu výskumu a štúdia prináša nové otázky.

Cieľom príspevku je upozorniť na všeobecne rozšírené kultúrne javy v rozptýlených sídlach; zamyslieť sa nad existenciou a fungovaním rozptýlených sídel v posledných desaťročiach a funkčné posuny hodnotiť v súvislosti s politickými a spoločensko-ekonomickými zmenami v najrôznejších súvislostiach. Ambíciou je i klasifikácia rozptýlených sídel z hľadiska ich fyzického stavu a funkčného využitia.

K metodike. Poznatky čerpám najmä z terénneho výskumu v Lazoch pod Makytou z roku 2014, príležitostným cestovaním a prieskumami po lazových oblastiach na Slovensku v posledných dvoch rokoch a komparáciou s predchádzajúcimi informáciami a skúsenosťami z terénnych výskumov. Kvôli porovnávaniu a príkladom využívam niektoré seminárne práce, ktoré vypracovali študenti KMKaT FF UKF v Nitre v roku 2015.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že fungovanie rozptýlených sídel sa bezprostredne spája s okolnosťami ich vzniku. Na Spiši, Orave alebo na Kysuciach súvisia s kolonizáciou na valaskom práve a s osídľovaním dovtedy nevyužívaných horských kotlín; dolnozemské tane/sálaše, myjavské kopanice alebo viaceré lazy v Krupinskej planine a v Strážovských vrchoch vznikli v snahe efektívnejšie využívať pôdu v odľahlých častiach chotára; genéza čiernovážskych a nízkotatranských samôt sa odvíja od horární, ubytovní drevorubačov a lesných robotníkov; trvalé obydlia v Honte, na Kysuciach alebo na Liptove majú pôvod v šopách, cholvarkoch a lúčnych maštaliach. Isto by bolo možné vymenovať aj viaceré ďalšie príčiny, časové a priestorové súvislosti. Na konkrétnych príkladoch predovšetkým z Lazov pod Makytou však poukážem na také funkčné posuny, ktoré priamo súvisia s politickými zmenami.

1. Všeobecne platné javy[1], ktoré sa vyskytovali v rozptýlených sídlach[2] sú v príspevku prítomné ako opis, otázka do diskusie, pokus o zovšeobecnenie a zároveň aj ako záver bez snahy o hierarchizáciu.

Formy recipročnej vzájomnej pomoci, najmä v nešťastí (ak si krava zlomila nohu, všetky rodiny si zo solidarity prišli kúpiť mäso, aby mohol gazda zhromaždiť finančné prostriedky na kúpu druhej), ale napríklad aj pri žatve, prevážaní mláťačky (ťažké mláťačky prevážali dva aj tri páry kráv), pri spriahaní, páraní peria, príležitostne pri donáške niektorých tovarov z obchodu. Chlapi sa svojpomocne strihali. V osade Krivé strihal napríklad Martin Michňa (1908), ktorý bol skúsený zo sezónnych prác na majeroch, bol tesár a opravoval hodiny. Prichádzali k nemu všetci muži a chlapci z osady. Hlavne v letných mesiacoch sedávali v nedeľu popoludní po príchode z kostola vo dvore pod hruškou a strihanie znamenalo významnú spoločenskú a rozprávačskú príležitosť. Znamenala medzigeneračnú výmenu skúseností a „taktickú“ prípravu individuálnych aj kolektívnych prác na najbližšie obdobie. Všetci si boli vedomí, že sú predovšetkým na seba a na vzájomnú pomoc odkázaní. Kým boli lazy obývané, všetci gazdovia sa v záujme všetkých starali, aby boli prejazdné aspoň kravskému alebo konskému záprahu. Dnes po niektorých neprejde ani traktor. Ak žili na lazoch rodiny rôzneho vierovyznania, čím myslíme v podstate len evanjelikov a. v. a rímskokatolíkov, v niektorých prípadoch sa vzájomne doberali, vyzdvihovali hlavne svoju vieru, ale v nedeľu išli všetci spolu do dediny do kostola (každý do svojho) a po skončení bohoslužieb chlapi svorne do krčmy, kde počkali manželky, ktoré spolu nakupovali v obchode, ktorý bol otvorený napríklad v Lazoch pod Makytou kvôli kopaničiarkam aj v nedeľu. Do svojej osady kráčali všetci spoločne. Na každom laze bola iná situácia, iné kultúrne vzory a normy. (V prípade zmiešaného manželstva v osade Krivé boli všetci stotožnení s tým, že ak nebol sobáš a krst v evanjelickom kostole, rodičia svojho syna alebo dcéru zavrhli – podľa toho sa rodiny, vstupujúce do príbuzenstva, zariadili). V prípade úmrtia bolo modlenie/spievanie záležitosťou celej osady bez rozdielu vierovyznania, ale prichádzali aj príbuzní a známi z iných osád aj z dediny. Vypomáhali si aj pri odvoze rakvy na cintorín v dedine – rakvu ťahali kone, ktoré zniesli veľký počet ľudí, spev a nebáli sa mŕtveho. Kontakt kopaníc s dedinou zabezpečovali aj koledníci – farár, zvonár, hrobár, kantor a učiteľ. Nevynechali žiadny dom a ani jednu osadu. Nosili si vrecia na zosyp obilia.

Silné susedské väzby sa prejavovali v identite obyvateľov. V Bratislave sa obyvatelia Olšovej identifikujú: som od Púchova; v Púchove: som Lazovan; v dedine: my sme z Olšovej; v Olšovej: ja som od Jančinov, od Baluchov, od Miklušovcov, od Pacholíkov. Na rozdiel od dedinčanov nechýbala obyvateľom kopaníc súdržnosť ani v cudzom svete, prihlásili sa k sebe. Kopaničiari sa v meste k sebe prihlásili vždy. Všetci bývalí obyvatelia osady Krivé v dedine si zachovali svoju identitu: my Krivani.

Zlá kvalita susedských vzťahov v každodennom živote („ak o nič nešlo“) – hádky. Zaujímavým protipólom veľkej spolupatričnosti a súdržnosti boli takmer každodenné susedské zvady. Príčinou bolo najčastejšie zájdenie husí alebo dobytka na susedovu lúku alebo pole, odoranie z poľa, odkosenie trávy, vyhodenie skaly na susedov pozemok, sliepky na susedovom dvore, dym pri pálení suchej zeliny alebo pri údení, zamútenie vody v studni, alebo len zodvihnutie jablka alebo slivky spod susedovho stromu. Bola to súčasť každodennej kultúry niektorých žien, ktoré boli svojou zádrapčivou povahou známe.[3] Dôvod sa vždy našiel aj v prípade, ak sa reálne nestalo vôbec nič. Po príchode chatárov/chalupárov približne od 80. rokov 20. storočia boli do tejto praxe skôr či neskôr zapojení aj oni.

Členitý terén a v porovnaní s nižšie položenou dedinou horšie podmienky k poľnohospodárstvu si vynútili pravidelné odchody na sezónne poľnohospodárske práce. V medzivojnovom období, ale ešte aj koncom 40. rokov 20. storočia slobodné dcéry, no neraz aj celé rodiny s malými deťmi odchádzali na veľkostatky v českom pohraničí, na repnú kampaň napríklad do cukrovaru v Trenčianskej Teplej, oberanie jabĺk, alebo hrozna do malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Zo kšinských lazov mali roľníci známych gazdov v južnejších okresoch, najmä v Ostraticiach a Livine, ktorým pred vlastnou žatvou odchádzali kosiť a mlátiť, neskôr na zber cukrovej repy. Pred odchodom nachystali za voz dreva, prípadne sena a domov si priniesli pšenicu na chlieb, na jeseň rezky z cukrovej repy. Rozšírený bol predaj čerstvého (hlavne čerešne) aj sušeného ovocia (jablká, hrušky a slivky) až do okolia Liptovského Mikuláša a južne až po Nové Zámky a Komárno. Pestovali špeciálne druhy jabĺk a hrušiek, vhodných na sušenie. Sušené ovocie zvykli meniť, podľa možnosti, za obilie. V osadách Lazov pod Makytou zvykli využívať sušené ovocie, hlavne hrušky aj na pálenie pálenky a menili ho za potrebný tovar v židovských obchodoch.

Odľahlá poloha a nekvalitné cesty znamenali namáhavú dochádzku do školy, do kostola, do zamestnania a nutnosť prezúvať aj prezliekať sa na kraji dediny (podľa možnosti u príbuzných), no aj pod mostom alebo pri autobusovej zastávke kvôli zablatenému, mokrému odevu v daždivom počasí a pri snežení.[4] Ak bolo veľa snehu, rodičia alebo starší súrodenci prešľapávali menším žiakom chodník. Napríklad cestu z Čertova do Lazov pod Makytou prehŕňal konský dvojzáprah s dreveným pluhom. Dochádzajúci žiaci a robotníci sa po rannej niekoľkokilometrovej ceste z lazov zovňajškom ani výkonmi v škole alebo na pracovisku nemohli vyrovnať tým, ktorým trvala cesta do školy alebo k autobusu niekoľko minút po pevnej ceste.[5] Z osady Lieskovec v Lazoch pod Makytou žil napríklad chlapec u príbuzných na laze Makytka, odkiaľ mal bližšie do školy na Panštinu. Ak bola mrazivá zima a snežilo, žiaci z odľahlých osád zostávali aj niekoľko dní u príbuzných alebo známych v dedine.[6] Bol to spravidla jeden z najpodstatnejších dôvodov odchodu mladej generácie z lazov po vzniku pracovných príležitostí v priemysle po znárodnení, respektíve po kolektivizácii poľnohospodárstva a vynútenom zániku súkromného hospodárenia a dôležitý faktor postupného zániku trvalého osídlenia lazových sídel.[7] Pre obyvateľov lazov v Závade pod Čiernym vrchom a zo Kšinnej sa vyskytli pracovné príležitosti v Banovciach nad Bebravou (Tatra a Zornica) aj v Dubnici, z Lazov pod Makytou v Dubnici a Púchove (muži sa zamestnávali v Gumárňach 1. mája, ženy v Makyte).

Počas veľkonočných sviatkov bola mládež na lazoch odlúčená od dedinského prostredia a napríklad mládenci oblievali dievčatá len v rámci svojej kopanice. Nebolo to však všade pravidlom, lebo ak mládež začala odchádzať do škôl, na Veľkú noc prišli oblievať dievčatá spolužiaci z iných dedín, lebo prísť na lazy bola pre mnohých atrakcia. Na Filov laz v Závade pod Čiernym vrchom prichádzali na Veľkonočný pondelok pravidelne mládenci z dediny, na kšinskom laze Novina oblievali začiatkom 60. rokov spolužiačku mládenci z Nitrianskeho Rudna. (Masív Čierneho vrchu možno považovať za porovnateľnú prekážku s hrebeňom Nízkych Tatier medzi Liptovskou Tepličkou a Pohorelou). Sociálna odlúčenosť obyvateľov lazov sa prejavovala napríklad v neúčasti na aktívnom športovom živote aj na nedeľných futbalových zápasoch, zapájaní sa do spolkového života hasičov, ochotníckeho divadla. Ak v dedine po kolektivizácii prestali individuálne chovať dobytok, na lazoch mala rodina aspoň jednu kravu, prípadne kozy a ovce kým žili príslušníci najstaršej generácie, pre ktorých bol dobytok neodmysliteľnou súčasťou života.

Vzhľadom na nemožnosť každodenného dochádzania do škôl a do zamestnania zostávali na lazoch často starí a nevládni ľudia, ktorí sa o seba nedokázali postarať, prinášať si vodu, alebo napríklad potraviny z dedinského obchodu.

Nedostatok vody a vzdialená studňa si vyžadovali prinášanie vody pre dobytok (napríklad ak snežilo alebo mrzlo, gazda nedovolil, aby šli kravy k studni, lebo sa mohli šmyknúť a ublížiť si), na bežné používanie v kuchyni, pri praní, zabíjačke, kúpaní často zo vzdialenosti niekoľko sto metrov. Vodu prinášali na váhach – kľukách s retiazkami vo vedrách. Starší ľudia boli v tomto smere odkázaní na mladších. Znamenalo to enormnú fyzickú námahu najmä pre deti a mládež, ktorá videla východisko v odchode do mesta.[8] Bol to tiež jeden z dôvodov, prečo sa príslušníci najstaršej generácie sťahovali k svojim deťom do dediny, do miest, neraz aj do vzdialenosti desiatok kilometrov od miesta, kde v prírodnom prostredí prežili celý dovtedajší život. Na lazoch nechávali celý nehnuteľný majetok. Cenné hodnoty kultúrneho dedičstva ako výsledok niekoľko storočného vývoja, sa zničili. Z rodného domu v Lieskovci sme si do Potoka zobrali len kolovrátok, krosná a psíka. Dom, nábytok, náradie – všetko zostalo tam a teraz už nie je nič. (žena 1935) Odchody, no aj príležitostné príchody na opustené hospodárstva pre nich znamenali ľútosť, neprekonateľné psychické zaťaženie, ktoré vždy nedokázali prekonať a neraz sa končilo smrťou. Dôležitým rozmerom ničenia kultúrneho dedičstva je aj kultúrna krajina. Na pozemkoch, o ktoré majitelia prišli v rámci kolektivizácie poľnohospodárstva, družstevníci v prvej fáze zlikvidovali vzácne ovocné stromy. Polia na úbočiach so skladmi, kde boli pestované obilniny, repa a zemiaky, lúky aj pasienky sú zarastené náletom krovín a drevín. V mnohých prípadoch sú nepriechodné a divý porast zakrýva aj ťažko kultivovanú kultúrnu krajinu.

Oneskorená elektrifikácia odľahlých lazov v porovnaní s dedinou. Ak bola do dedín privedená elektrina koncom 40., alebo začiatkom 50. rokov, osadníci si kopali prípojky svojpomocne a niektoré osady ju nemajú dodnes. Ručne bolo treba píliť drevo, (lebo sa kúri osem mesiacov v roku a kvôli vareniu celý rok), rezať sečku, v porovnaní s dedinou boli deti ochudobnené o rozhlasové a televízne vysielanie. Keď zapojili elektrické vedenie na laz Novina v roku 1960, chorá babka vstala z postele, chodila okolo rádia a čudovala sa, kde sa môžu muzikanti a spevák do takej malej „kysničky“ zmestiť. Ak aj elektrinu zaviedli, rodičia deťom televízor pozerať nedovolili, lebo bolo treba ísť s kravou, na drevo, po vodu, znášať seno z lúk, hrabať a v batohoch prinášať z hory suché lístie na podstielanie. Obyvatelia lazov si privyrábali napríklad aj rezaním lieskových palíc, ktoré žiaci z Rakovca predávali v paličkárni v Kšinnej, v Tisovom, v Makytke a v Potoku v Lazoch pod Makytou palice spracovávali špecializovaní výrobcovia a vyrábali aj lieskové obruče. V Mladoňove plietol a predával koše Fero Fujerík. Na učenie nezostával čas ani vôľa, čo sa muselo prejaviť v školských výsledkoch. V porovnaní s dedinskými deťmi sa v škole zákonite cítili menejcenné.

Horšia dostupnosť ku vzdelaniu pre deti a mládež z lazov. Súvisí to s dochádzkou do školy, ale aj s možnosťami pripravovať sa na vyučovanie, čo sa zákonite prejavilo v dosiahnutých výsledkoch v základnej škole.[9] Najskôr bolo treba porobiť všetky práce okolo hospodárstva, potom zostal čas na učenie, oddych a zábavu. Deti z osád chodili do školy väčšinou len v období mimo poľnohospodárskych prác. Ešte v 70. rokoch prišiel otec za učiteľom so slovami: Syna doma potrebujem. Čo mi zaňho dáte ak príde do školy, pán učiteľ? Ak bola mládež chápaná ako pracovná sila, do stredných škôl a odborných učilíšť sa dostávala zriedka. Situácia sa zmenila po 2. svetovej vojne. V Lazoch pod Makytou, ale napríklad aj v Oravskom Podzámku vznikli učilištia, kde sa žiaci po skončení základnej školy učili modernejším metódam hospodárenia, dievčatá sa zdokonaľovali v domácich prácach. Pre mnohých bol odchod z domu odrazom pre ďalší život. Chlapci z lazov v blízkosti moravského pohraničia odchádzali učiť sa remeslu do Čiech. Mnohí tam zostávali, alebo sa do Čiech odsťahovali aj s rodinami. Najskôr sezónni poľnohospodárski robotníci, od 50. rokov študenti a robotníci prinášali na lazy šijacie stroje, nové recepty a poľnohospodárske mechanizmy, o akých sa dovtedy nikomu ani nesnívalo.[10] Lazy sa v tomto zmysle modernizovali a dokonca v mnohých prípadoch dosahovali vyššiu úroveň ako dedina. Prinesenými novými kultúrnymi vzormi obohacovali dedinu. (Ak napríklad v Čechách/na Morave kúpili usadlosti po Nemcoch, prinášali zariadenie interiérov aj poľnohospodárske mechanizmy, vrátane traktorov a predávali do dediny). Ako remeselníci a robotníci si vo fabrikách opravovali alebo vyrábali rôzne pracovné náradie, ktoré potrebovali na lazoch. V Lazoch pod Makytou sme zaznamenali názor, že kontingenty vývoj pribrzdili – v snahe splniť všetky predpísané dodávky zostávali muži na lazoch a všetku energiu vložili do extenzívneho hospodárenia, aby neprišli o majetky a paradoxne – o ťažkú prácu.

Obyvatelia lazov doplatili na komasáciu po 1. svetovej vojne. Kopaničiarska pôda bola dedením a delením majetkov rozdrobená. Úradníci vycítili úprimnosť, dobrosrdečnosť a naivnosť mnohých vlastníkov pôdy. Administrátor pozemkov grófa Zaya v Uhrovci vystavil vlastníkom pôdy kúpnopredajné zmluvy, zinkasoval peniaze, ale zmeny na katastri nezaznamenal. Majiteľom sa stal Slovenský pozemkový fond a majitelia vlastných pozemkov sa dodnes márne snažia získať listy vlastníctva. V Lazoch pod Makytou sa komasácia začala tým, že úradník zozbieral od majiteľov pozemkov listy vlastníctva, majetky nie sú dodnes vysporiadané. Ak sa niektorým podarilo získať dedovizeň po roku 1989 späť, nie sú úspešní, lebo sa prerušila kontinuita v znalostiach technológií, zručnostiach a chýba aj tradičné hospodárske náradie. Často neprekonateľné problémy vznikajú pri predaji pozemkom cudzím záujemcom, mnohé kopaničiarske usadlosti schátrali len kvôli nevysporiadaným pozemkom.

Opustené usadlosti a pozemky na lazoch sú často revitalizované. Potomkovia obyvateľov lazov domy renovujú, alebo si na miestach asanovaných zrúcanín budujú nové objekty na rekreačné účely.[11] Podmienkou trvalého bývania na lazoch je vlastnenie automobilu, ktorý zvládne neraz pre osobné auto nezjazdnú cestu, najmä v zime a v daždivom počasí. Nie len kvôli dochádzke do zamestnania, respektíve pre nákupy, ale hlavne kvôli doprave školopovinných detí do dediny alebo k autobusu. Ak u svojich starých rodičov alebo iných príbuzných prežili časť svojho života, k miestu majú citový vzťah.[12] Čistia zarastené pozemky, kultivujú pôdu, ohrádzajú ju pred premnoženou zverou a vysádzajú ovocné stromy. Snažia sa štepiť tradičné odrody. Ak bývajú napríklad po odchode do dôchodku na lazoch trvalo, pestujú aj zemiaky, zeleninu, chovajú hydinu, zajace, kozy, ovce. Ku krajine majú vypestovaný žičlivý vzťah. Usadlosti sa snažia renovovať tak, aby aspoň čiastočne zachovávali tradičné kultúrne vzory. Nie kvôli forme, ale funkčnosti priestorov a pretrvávajúcej tradícii. Dôležitým stimulom k takémuto správaniu je aj vzťah k svojim predkom. Obytné domy, poľnohospodárske objekty a pôda sú prostriedkom medzigeneračných väzieb a príbuzenských pút. Potomkovia zohľadňujú názory svojich predkov – berú do úvahy ich stanovisko – čo by asi povedali, ako by postupovali, čo by urobili. Nepália plastové fľaše, odpad odvážajú do kontajnerov pri cestnej komunikácii. Treba však brať do úvahy, že všetci miestni obyvatelia a ich potomkovia, ale ani noví majitelia, nie sú rovnakí. Kopaničiari uprednostňovali v prvom rade prosperitu hospodárstiev a menší dôraz kládli na vybavenie obytných domov, na hygienu a úpravu dvorov. Príchodom chatárov/chalupárov a ich starostlivosťou o vybavenie príbytkov a vzhľad dvorov, no aj pravidelnými kontaktmi s mestom sa infraštruktúra lazov a vo všeobecnosti kvalita života, v mnohom zlepšila. V osade Šulíkovec si rodina z Jičína kúpila a zrekonštruovala hospodársku usadlosť, dodnes nemajú elektrinu.

Ak sa na lazy dostávajú cudzí majitelia, usadlosti a pôdu využívajú na rôzne účely. Prichádzajú kvôli oddychu a rekreácii, vkladajú peniaze do budovania nákladných chát so zimnými záhradami, saunami a bazénmi. Pri prieskume v osade Ráztoky napríklad J. Čukan zaregistroval budovanie chaty, ktorú stavali majstri z Nového Targu z materiálov, ktoré si privážali z Poľska a podľa vlastných vkusových noriem. Honosné a s krajinou často nekompatibilné objekty a pozemky ohrádzajú ohradami, ktoré svojou formou nerešpektujú tradičné normy. Pri ohrádzaní skúpených pozemkov nehľadia na zaužívané formy spolužitia a nenechávajú priestor pre spoločné cesty a chodníky, čím znemožňujú pôvodným majiteľom a vlastníkom vstup na vlastné pozemky. Cieľom je neraz investovať peniaze. Majú schopnosť vybaviť si na úradoch všetky formality, aby boli v súlade s oficiálnymi právnymi normami. S takýmto postupom som sa stretol napríklad v osade Mladoňov. Na lazoch sú vypestované určité stereotypy hodnotenia chatárov. V Lazoch pod Makytou hodnotia ináč Zlínčanov, Púchovčanov, najhoršie Bratislavčanov.

Zaujímavým rozmerom prítomnosti cudzích chatárov, v samotách Lazov pod Makytou, napríklad zo Zlína a iných moravských miest, sú rôzne formy kooperácie so susedmi.[13] Chatár – lekár prináša susedom na laz lieky, príležitostne prinesie nákup, alebo vezme terénnym autom lazanov na nákup do dediny alebo aj do mesta. Pri odchode nechávajú susedom kľúče, aby im dozreli na chatu v čase ich neprítomnosti, vyvetrali interiér, poliali kvety, pokosili trávnik v záhrade, prerezali krovie okolo ohrady a podobne. Niektorí príležitostní chalupári si dávajú pásť svojim susedom ovce. Vo dvoroch v dedine si nechávajú terénne autá, domácim za to prinášajú salámu, klobásu, kávu, bonboniéru. V snahe vytvoriť si potrebný štandard budujú majetnejší chalupári vodovodné prípojky, neraz aj zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Ak dovolia používať vodovod aj svojim susedom, majú ich zaviazaných a dlhodobo rôznymi spôsobmi využívajú ich vďačnosť. Susedia nemajú inú možnosť ako tolerovať ich hlučné zábavy v nočných hodinách, hluk terénnych motocyklov a štvorkoliek. K privádzaniu vody je dostatočný aj vonkajší impulz – poznanie, že vybudovať vodovod, prípadne navŕtať niekoľko desiatok metrov hlbokú studňu nie je utópia, nereálna predstava, v akej existovali predchádzajúce generácie kopaničiarov.[14]

2. Klasifikácia z hľadiska fyzického stavu rozptýlených sídel:

• Tradičné/pôvodné obytné a hospodárske objekty bez evidentných stavebných zásahov a úprav dvorovej časti;

• Tradičné/pôvodné obytné a hospodárske objekty zjavne renovované, no pri zachovaní predchádzajúcich architektonických prvkov a priestorového členenia objektov aj dvora;

• Prestavané objekty s použitím nekompatibilných materiálov, stavebných prvkov a so zmenami pôvodných priestorových dispozícií;

• Nové objekty so snahou o zachovanie tradičných predlôh (pôdorysné členenie, výtvarno-priestorové členenie);

• Novostavby nekorešpondujúce s pôvodnou architektúrou.

3. Funkčná klasifikácia rozptýlených sídel od 70. rokov 20. storočia:

Na základe štúdia odbornej literatúry a doterajších poznatkov a skúseností je nasledovné funkčné využitie usadlostí v rozptýlených sídlach:

A/ Trvalo obývané pôvodné, respektíve v rôznej miere adaptované obytné časti usadlostí a v rôznej miere využívané hospodárske objekty a technické zariadenia (napríklad súkromný gáter slúžiaci pre potrebu majiteľa bez komerčného využitia; sídlo firmy na výrobu šidľov, firma Čierna hora – pôvodne objekty poľnohospodárskeho družstva, orientuje sa na chov dobytka a oviec). Obyvateľmi sú pôvodní majitelia, ich potomkovia/dediči, alebo noví majitelia bez príbuzenských väzieb s pôvodnými obyvateľmi. Približne/vo všeobecnosti do 70. rokov chovali aj kravy, prípadne kozy a ovce, v súčasnosti hydinu, drobné hospodárske zvieratá (zajac domáci, koza) a obrábajú/využívajú pôdu minimálne v rozsahu záhrady na pestovanie zeleniny, zemiakov, ovocných stromov a viniča.

B/1 Pravidelne týždenne a v období dovoleniek a školských prázdnin aj intenzívnejšie využívané pôvodné, respektíve v rôznej miere adaptované domy či novostavby a v rôznej miere využívané hospodárske objekty a technické zariadenia (napríklad súkromný gáter slúžiaci pre potrebu majiteľa bez komerčného využitia). Obyvateľmi sú pôvodní majitelia, ich potomkovia/dediči, alebo noví majitelia bez príbuzenských väzieb s pôvodnými obyvateľmi. Ak žijú vo dvore/v susedstve príbuzní/susedia s trvalým pobytom, v neprítomnosti majiteľov kŕmia v priebehu týždňa drobné hospodárske zvieratá (domáce zajace, prípadne sliepky). Obrábajú pôdu minimálne v rozsahu záhrady na pestovanie zeleniny, zemiakov, ovocných stromov a viniča.

B/2 Pravidelne týždenne využívané pôvodné, respektíve v rôznej miere adaptované domy či novostavby a v rôznej miere využívané hospodárske objekty a technické zariadenia (napríklad súkromný gáter, slúžiaci pre potrebu majiteľa bez komerčného využitia). Obyvateľmi sú pôvodní majitelia, ich potomkovia/dediči, alebo noví majitelia bez príbuzenských väzieb s pôvodnými obyvateľmi. Vzhľadom na trvalú neprítomnosť nechovajú žiadnu hydinu ani hospodárske zvieratá. Obrábajú pôdu minimálne v rozsahu záhrady na pestovanie zeleniny, zemiakov, ovocných stromov a viniča.

C/ Pravidelne týždenne využívané pôvodné, respektíve v rôznej miere adaptované domy či novostavby a v rôznej miere využívané hospodárske objekty a technické zariadenia (napríklad súkromný gáter, slúžiaci pre potrebu majiteľa bez komerčného využitia). Obyvateľmi sú pôvodní majitelia, ich potomkovia/dediči, alebo noví majitelia bez príbuzenských väzieb s pôvodnými obyvateľmi. Vzhľadom na trvalú neprítomnosť nechovajú žiadnu hydinu ani hospodárske zvieratá. Obrábajú pôdu minimálne v rozsahu záhrady na pestovanie zeleniny, zemiakov, ovocných stromov a viniča. Slobodní mládenci tu raz – dvakrát do roka poriadajú narodeninovú oslavu, na ktorú si pozývajú spolužiakov/priateľov. Jednu – dve noci prespia. Niekoľkokrát ročne v období dovoleniek, prázdnin alebo počas víkendov prenajímajú obytné objekty na komerčné účely známym z dediny, respektíve iným záujemcom o rekreáciu v tichom horskom prostredí.

D/ V priebehu sviatkov, dovoleniek či školských prázdnin, sporadicky aj počas víkendov nepravidelne využívané usadlosti. Obyvateľmi sú pôvodní majitelia, ich potomkovia/dediči, alebo noví majitelia bez príbuzenských väzieb s pôvodnými obyvateľmi. Vzhľadom na trvalú neprítomnosť nechovajú žiadnu hydinu ani hospodárske zvieratá. Neobrábajú pôdu ani v minimálnom rozsahu, na dvore okolo domu majú maximálne kvety. Slobodní mládenci tu raz – dvakrát do roka poriadajú narodeninovú oslavu, na ktorú si pozývajú spolužiakov/priateľov. Jednu – dve noci prespia.

E/ Príležitostne – maximálne 1-2 razy do roka navštívené usadlosti. Vlastníkmi sú pôvodní majitelia, respektíve ich potomkovia – dediči, ktorí z rôznych dôvodov usadlosť neudržiavajú. Slobodní mládenci tu raz – dvakrát do roka poriadajú narodeninovú oslavu, na ktorú si pozývajú spolužiakov/priateľov. Jednu – dve noci prespia. Táto príležitosť je dôvodom na vyvetranie obytných priestorov a pokosenie trávy vo dvore.

F/ Opustené, chátrajúce alebo aj zdevastované a v súčasnom stave nepoužiteľné obytné a hospodárske objekty, ktoré pôvodní majitelia, respektíve ich potomkovia môžu navštíviť sporadicky, príležitostne raz za niekoľko rokov.

Záver. Štúdium rôznych súvislostí existencie rozptýlených sídel na Slovensku a ich klasifikácia, prináša aj na začiatku 21. storočia nové impulzy. Zamerali sme sa len na všeobecne rozšírené kultúrne javy, ktoré sa často odvíjajú od prírodného prostredia a vyžadujú si riešenie otázok a aplikovanie metodológie kultúrnej ekológie.

Literatúra a pramene:

KOLEKTÍV: Lysá pod Makytou 1471 – 2001. Lysá pod Makytou 2001.

MICHŇOVÁ, J.: Krivé – osada moja rodná. Lazy pod Makytou 2013.

ŠIPULOVÁ, E.: Dedinôčka moja rodná. Dohňany – Zbora 1998.

Informátori:

Jurčiová Božena, 1935, osada Lieskovec, Lazy pod Makytou

Ježovica František, 1941, Lazy pod Makytou

Michňová Júlia, 1943, osady Krivé a Panština , Lazy pod Makytou

Mičic Ján, starosta obce Lazy pod Makytou

Panáček Anton, 1946, osada Olšová, Lazy pod Makytou

Žbánek Miroslav, 1951, Minarovec, Lazy pod Makytou