Síleš – príspevok k výskumu kultúrneho potenciálu
Úvod. Cieľom príspevku je priblížiť čiastkové výsledky výskumu kultúrneho potenciálu v maďarskej obci Síleš. Terénny výskum sa uskutočnil na jeseň v roku 2018. Článok sa zameriava na hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo a v rámci neho najmä na rodinné a kalendárne obyčaje v skúmanej lokalite. Príspevok je súčasťou riešenia projektu UGA – Kontexty kultúrneho poten- ciálu a etnických parametrov.
V Síleši žije vyše 3 200 obyvateľov, z toho menej ako desatina sú Slováci. Žijú tu spoločne s Maďarmi, Nemcami a Bulharmi. Je to obec nachádzajúca sa v Komárňansko-ostrihomskej župe, v blízkosti župného sídla Tatabáne a ďalšieho významného mesta župy, Tata. Dedina bola obývaná už v praveku, známou sa stala práve vďaka približne pol milióna rokov starým nálezom. Nálezisko bolo objavené v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. Sú to najmä pozostatky Homo erektusa, ktorého nazvali Samu. Na travertínovej kope nachádzajúcej sa na nálezisku bolo vytvorené výstavisko Maďarského národného múzea s názvom Síleš (maď. Vértesszöllős) – Praveká usadlosť. Táto obec bola osídlená už v 13. storočí. Po odchode Turkov z tejto oblasti sa zemepáni Eszterházyovci rozhodli o znovu osídlení spustošených oblastí. V roku 1720 osídlili Síleš reformisti maďarskej národnosti a následne, medzi rokmi 1727 a 1759 sa do vyľudnených oblastí presťahovali katolícki Slováci. Slovenské dejiny obce sa začali písať v tridsiatych rokoch 18. storočia, keď na svoj majetok zavolal zemepán Jozef Eszterházy katolíckych Slovákov z Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej stolice. Slováci tu až do výmeny obyvateľstva v rokoch 1946 – 1947 tvorili väčšinu. V súčasnosti, podľa sčí- tania ľudu v roku 2011, žije v obci okolo 160 Slovákov. Táto minorita je však nesmierne aktívna a vyvíja rozmanitú činnosť. V roku 1994 si miestna obec- ná samospráva kúpila starý dom so siedmimi miestnosťami a v šiestich z nich zriadila oblastný dom, v ktorom je prezentovaná jednak miestna obytná kul- túra, ako aj ľudový odev. V základnej škole sa úspešne vyučuje slovenčina. Slovenčinárky a žiaci majú čulé kontakty a spoločné projekty predovšetkým s ostatnými slovenskými obcami a mestami regiónu (Orosláň, Tardoš, Tata- báňa-Bánhida). Miestne speváčky ženského speváckeho zboru Zimozeleň sa tiež angažujú na regionálnej úrovni v rámci spoločenského speváckeho zboru troch obcí (Síleš, Tardoš, Tatabáňa-Bánhida) s názvom Vérteš-Gereče. Vedú- cim sílešského zboru, ako aj spoločenského, regionálneho kultúrneho telesa je sílešský slovenčinár na dôchodku Viliam Urbanič, ktorý má na starosti aj ich sprievod na harmonike. (Viac v prácach Vértes – Dobosi 1978, Vértes 2010, Stepancsics 1992)
Hmotné kultúrne dedičstvo. Archívne dokumenty reprezentujú matriky z rímsko-katolíckeho farského úradu, ktoré sa však nachádzajú v mestskej časti Tatabánya – Bánhida. Nie sú vedené na slovenskom etnickom princípe.
Knižničné fondy. Obecná knižnica, ktorá sa nachádza na ulici Ady Endre je od roku 2013 doplnená knižnými publikáciami zo župnej knižnice Józsefa Attilu v Tatabáni. V roku 2018 obsahuje knižný fond 8129 publikácií, z čoho je 312 slovenských. V knižnici sa nachádzajú tri slovenské CD nosiče a dva DVD nosiče. Prvá zaevidovaná slovenská kniha, Modrá kniha rozprávok od autora Ľubomír Feldeka je k dispozícii od roku 1991. V roku 2018 bol posledný zaevidovaný fond v slovenskom jazyku v periodiku Komárňanské listy od Tatiany Voderadskej.
V knižnici Základnej školy je 2863 knižných publikácií. Väčšina z nich je v maďarskom jazyku. Slovenských kníh je z toho 253 – učebnice, cvičeb- nice, študijné materiály, slovníky, atlasy, detská literatúra, beletria, próza a encyklopédie.
V knižnici Materskej školy a jaslí Šamufalvi sa nachádzajú knihy s temati- kou detskej literatúry a rozprávok v počte 113 kusov. Nevyhnutnou zložkou pri výučbe slovenského jazyka najmenších detí sú rozprávky a audio nahrávky v slovenskom jazyku zaznamenané na CD a DVD nosičoch. Vychovávateľky v škôlke majú k dispozícii približne 20 uvedených druhov médií.
Zbierky muzeálnej hodnoty reprezentuje stála expozícia etnodomu na Kostolnej ulici 46. Je majetkom miestneho zastupiteľstva od roku 1994. V miestnostiach stálej expozície sa uskutočňujú stretnutia pre významných návštevníkov obce a taktiež priestory slúžia ako podklad pre uskutočnenie fotografií určených oblastným periodikám (miestny časopis, kalendáre …). Muzeálnu zbierku tvoria trojrozmerné predmety zo všetkých oblastí ma- teriálno-technologickej kultúry. Predmetov je približne 2300, získané sú od darcov zo Sílešu. Nie sú chemicky konzervované ani katalogizované a slú- žia na prezentáciu tradičnej sílešskej kultúry pre domácich aj zahraničných návštevníkov.
Z diel dramatického umenia a audiovizuálnej tvorby je dôležitá vizuálna dokumentácia (filmové dokumenty) Betlehemský pochod 2015. Dôležité sú taktiež filmové dokumenty o zachovaní slovenského kultúrneho dedičstva – 2002, 2004. Neodmysliteľnou súčasťou dedičstva zaznamenanou v podobe audio nahrávok je súbor desiatich zborových piesní miestneho ženského speváckeho spolku Zimozeleň – 2013. Všetky spomenuté vizualizácie boli uskutočnené pod záštitou miestnej slovenskej samosprávy a sú voľne dostup- né v internetovej službe sulinet.hu.
Historické, urbanistické a stavebné štruktúry. Dedina má pravidelnú ko- lonizačnú zástavbu. Najstaršie domy sú nabíjané s podmurovkou zo sílešské- ho bieleho vápenca, so sedlovou strechou a krytým podstením z pozdĺžnej dvorovej strany. Najstaršie objekty sú z polovice 19. storočia, väčšina domov bola renovovaná v 2. polovici 20. storočia. Najstaršie domy sa nachádzajú na Kostolnej ulici a taktiež v časti obce nazývanej ulička. Z historických záznamov je zrejmé, že Kostolná ulica sa v minulosti volala Ulica kráľa Szent Imre, Náučná ulica. Pravdepodobne najstarším domom v obci je dom rodiny Szádeckých.
Katolícky kostol bol vysvätený v roku 1792. Je na ňom veža, ktorá bola po požiari obnovená v roku 1878. Objekt kostola je v súčasnosti aktívne vy- užívaný. V areáli kostola sa nachádza aj pamätník padlým v druhej svetovej vojne so slovenskými priezviskami ako Pluhár, Krupánszki, Kutenics, Csapu- cha, Skrován a iné. V hospodárskom dvore sú ešte sporadicky umiestňované niektoré archaické objekty, napríklad drevené latkové sušiarne. V chotári obce sa nachádza archeologická lokalita pozostatkov Homo erektusa – Ma- ďarského národného múzea s názvom Síleš (maď. Vértesszöllős) – Praveká usadlosť.
Významnou súčasťou hmotného kultúrneho dedičstva je kultúrna krajina. Obec z východnej strany obkolesuje pohorie Gereče. Chotárom preteká na západnej strane potok Által. Dedina je usporiadaná do cestnej radovej zástavby. Na hlavnú cestu Határ út s označením M1, ktorá sa tiahne skrz celú dedinu sú kolmo pripojené pozdĺžne ulice od severovýchodu
na juhozápad. Na priestranstvách pred rodinnými domami sú vysadené rôzne dreviny ovocného aj neovocného charakteru: orechy, brezy, vŕby, duly, lipy, javory, jasene, smreky, tuje, borovice. Záhrady pri rodinných domoch sú vysadené prevažne jabloňami, hruškami, marhuľami a broskyňami. Súčasťou niektorých rodinných záhrad na Kostolnej ulici sú aj rozsiahle viniče. V okolí rímsko-katolíckeho kostola je vzorne udržiavaný park s okrasnými drevinami a najčastejšie sa vyskytujúcim stromom je lipa. Na severnom okraji dediny sa nachádza futbalové ihrisko v blízkosti archeologického náleziska a chráneného krajinného územia. V okolí sa nachádza množstvo ihličnanov a tují. V centrálnej časti dediny je cintorín. V súčasnosti sú tu pochovávaní občania rôznych národností: Slováci, Maďari, Nemci, Židia. Cintorín nie je členený podľa národností. Viniče, ktorými je známa táto obec sa nachádzajú len na kostolnej po pravej strane. Síleš nie je v súčasnosti poľnohospodárskou usadlosťou. V minulosti sa tu pestovalo veľa pšenice a kukurice.
Nehmotné kultúrne dedičstvo je zachovávané prostredníctvom člove- ka – tvorcu. V kolektívnej pamäti sa zachovali okolnosti kolonizácie Sílešu, tradované sú tradičné postupy zo všetkých oblastí spôsobu života a kultúry – techniky výstavby tradičných obytných a hospodárskych objektov, tradičné stravovanie, odev, rodinný a spoločenský život, piesňový a hudobný folklór. Dôležitým faktorom je aj zachovávanie miestneho nárečia príslušníkov najstaršej generácie. Vo vedomí Sílešanov sú základné obrazy o sebe a heteroobrazy o príslušníkoch iných etník aj o Slovákoch z iných dedín Komárňansko-ostrihomskej župy.
Jazykové prejavy reprezentuje predovšetkým príbuzenská terminoló- gia, termíny súvisiace s tradičným odievaním, staviteľstvom a taktiež mená zvierat. Najstaršia generácia používa pri vzájomnom dialógu miestne ná- rečie slovenského jazyka. Stredná a mladšia generácia sa rozpráva výlučne po maďarsky.
Obyvatelia obce používajú v bežnej komunikácii množstvo maďarizmov: chutné – finomské, kaderníčka – fodráska, záclona – firhanek, šporák – šporheľ, pletené plachty – szóvetové plachti, zástera – ketíňka alebo fertuška, ružová – róžasinová. V jazykových prejavoch miestnej minority sa vyskytuje aj pomenovanie skrine prevzaté zo srbského jazyka – armaríja.
Príkladom nárečových výrazov zo slovenských nárečí sú nasledovné: retiazka – reťázka, predná izba – preňia chiža, zadná izba – zaňia chiža, pitvor, kryté podstenie – gang, idem na povalu – idem na hóru, rýchlo – friško, cíto, modrý – belaví, skákať – skakoriť, áno – aj, vonku – venku, všetko – všecko, priateľ – práťeľ, podlaha – pollaha, mydlo – millo, blúzka – balitom. Tancoval sa csárás, polka, valčík, gunárací tanec. Archaickými slovenskými výrazmi sú: komín – koch, izba – chiža, žehliť – pigluvať, vak na drevo – štranek. Sílešskí Slováci používajú nasledovné výrazy príbuzenskej terminológie:
Otec – tato
Mama – mama
Syn – sin
Dcéra – céra
Starí rodičia – ďedo, ďeduško, babička
Otcov brat – stríco
Jeho manželka – strina
Matkin brat – ujco
Jeho manželka – ujčina
Otcova aj matkina sestra – ťetka, nenna
Jej manžel – sváko
Bratranec – bratraňec
Sesternica – sesterňica
Svokor a svokra (obidvoch manželov) – svekor, svekra
Zať – zať
Nevesta – ňevesta
Vnuk, vnučka – vňuk, vňučka
Švagor, švagriná – švager, švagriná.
Mená hospodárskych zvierat sú takmer výlučne vypožičané od Maďarov. Mená kráv: Báráni, Tarka, Zsuzsa, Zsófi, Mariša, Cifra, Szegfú. Mená koní: Csillag, Józsi, Muci.
Kultúrne tradície obsahujú množstvo obyčají, ktoré praktizovali Slováci od svojho príchodu. Špecifickou črtou je výrazná akulturácia, navrstvovanie takých kultúrnych prvkov, ktoré praktizujú len Maďari. Dôvodom je snaha vyrovnať sa majoritným obyvateľom. Dnes nemožno identifikovať národnosť podľa odievania.
Rodinné obyčaje. Narodenie. Narodením dieťaťa sa začína proces enkul- turácie a socializácie. Ženu, ktorá porodila, volajú kútňica. V domácnosti sa rodilo do roku 1949. V obci funkciu pôrodnej baby zastávala jedna žena, ktorú nazývali varmecká baba. Kmotra sa starala prvé dni o novorodeniatko. Rodinná oslava pre najbližších a priateľov sa koná priamo v deň narodenia dieťaťa. Otcovi dieťaťa nosia na túto oslavu, radostné, otcovi kamaráti. Naj- častejšie to bola pálenka a košíky s rôznymi darmi. Tento zvyk sa praktizoval do 90. rokov. V súčasnosti sa koná oslava iba pri príležitosti krstu. Po príchode matky a novorodeniatka z nemocnice sa žiadne uvítanie ani rodinná oslava nekoná. Žena nemohla vyjsť na verejnosť šesť týždňov. Po tomto časovom období dieťa navštevujú najbližší a prinášajú mu dary – peniaze, oblečenie. Dieťa bolo pod ochranou matky a návšteva nie je dovolená každému, aby ho niekto neuriekol. Nad detskou postieľkou bola umiestnená červená stužka pred urieknutím. Dnes sa červená stužka dáva na detský kočík.
Krst. Termín krstu sa v porovnaní s tradíciou spred niekoľkých desaťročí zmenil. Dieťa sa krstilo pôvodne po jednom až dvoch dňoch od narodenia, najneskôr však do tídna. Čil je to aj za rok, za dva. Keď nebolo dieťa zdravé, tak sa pokrstilo aj v nemocnici. Krst býva v nedeľu po bohoslužbách, dieťa nesú krstní rodičia. Inštitút kmotrovstva tvorí viacero krstných rodičov. Krstný otec/krstná matka je prevažne kamarát/kamarátka rodičov dieťaťa, prípadne rodinní príslušníci, príbuzní (napríklad brat, sestra). Aj oni musia byť kršťení. Po krste nasleduje v domácnosti rodinná hostina, ktorej sa zúčastňuje len najbližšia rodina a krstní rodičia, susedia nie. Bolo tak, že nás bolo aj 40 v roku 1959 1. apríla. Farár sa v minulosti zvykol pozývať aj na svadobnú hostinu aj na krstiny, dnes už nie. Na krstiny sa varí mäsová polievka, paradičková omáčka, pečené mäso, chren, zákusky, vianočka a kakao a pol literka pálenki na raňajky. Každý hosť prináša dary dieťaťu – oringle, peniaze do perinky, oblečenie, čepec belaví pre chlapcov a róžasinoví pre dífčence. Pre dievčatá sa zhotovovala aj vyšívaná róžasinová pokrov na zakrytie novorodeniatka pri krste.
Birmovka. Prvé sväté prijmanie – prímať, prvé prímaní. V minulosti bola birmovka v prvej triede základnej školy na jar po Veľkej noci. V súčasnosti sa neuskutočňuje pravidelne každý rok z dôsledku nízkeho počtu detí. V roku 2018 bolo na prijímaní päť detí – jedno dievča, štyria chlapci. Pred Prvým svätým prijímaním sa chodí na prípravu, kde sa učia modliť a pripravujú sa na skúšky. Na skúškach, ktoré sa uskutočňujú v kostole, je prítomná celá rodi- na. Prvé sväté prijímanie sa v súčasnosti koná len v siedmej triede. V minulosti sa konalo v štvrtej aj ôsmej triede. Teraz prebieha príprava aj birmovanie iba v Bánhide. Birmuje sa iba každé 4 roky. Posledná birmovka v Síleši sa usku- točnila v roku 1974. Po birmovke prebieha oslava vo forme rodinného obedu. Birmovný rodičia boli najčastejšie krstní rodičia. Ako darčeky dostávajú deti hodinky, oringle, reťázku. Ako obed sa podáva masová polévka, takartová kapusta a hurky. Dva až tri týždne po Prvom svätom prijímaní v nedeľu sa konajú búdi – božie telo – úrmeneti kolo. Pri tejto príležitosti sa ľudia stavali do radu a prechádzali okolo kostola. Táto tradícia sa zachovala dodnes. Pred kostolom sú v tento deň postavené štyri stany určené k modleniu.
Svadba – veselí. Ideme na veselí, volali nás na veselí. V minulosti sa pred
svadbou konali aj pitačke. Dnes sa to už nerobí. Ohlášky boli tri krát v nede- ľu pred svadbou na omši. Príprava na svadbu sa začala dva týždne vopred. Týždeň sa piekli koláče zo svojho a ďalší týždeň sa pieklo zo surovín, ktoré rodine priniesli do daru. Najčastejšie sa piekla klinčeková chrapľa – tento zá- kusok sa podáva na svadbách dodnes. Na dvere skrine sa zapisovalo kto a čo priniesol do daru na svadbu, aby mu to mohli v budúcnosti oplatiť. Zabíjačka sa spravila posledný štvrtok alebo piatok pred svadbou. Pucovali sme slépki. Pred kostolom nevesta vysypala zo šatky drobné mince, cukríky alebo orechy pre svadobčanov. Svadba sa spravidla konala v nedeľu alebo pondelok v jar- nom, alebo jesennom období, najmä kvôli počasiu a skladovaniu potravín. Stan – šátor, búda sa staval v piatok alebo v sobotu, do nich sa prinášali stoly a stoličky z okolitých domov. Bola to mužská časť prípravy na svadbu. V mi- nulosti bolo na svadbe prítomných okolo 300 ľudí, dnes je to maximálne 100.
Spravidla sa sobášili mladomanželia len z dediny, no v súčasnosti je veľmi vysoký počet miešaných manželstiev.
V deň svadby sa na deviatu hodinu rannú pozývali hostia do domácnosti. K neveste jej hostia a k ženíchovi jeho hostia. Bola to hostina vo forme raňa- jok. Svadobná hostina sa konala u ženícha. Ten išiel po raňajkách za prítomnosti svadobčanov a sprievodu hudby za mladou. Na druhý deň po hostine išli všetci svadobčania, vrátane muzikantov, na obed k neveste. Podávala sa masová polévka, paradičková omáčka, čirke paprikáš, takartová kapusta. Na olovrant sa podávali fašírky a plnené mäso. Po olovrante bola zábava, ktorá sa konala u ženícha. Počas večere dávala krstná mama neveste dole vínek. Nad tanírkom nevesta plakala a potom jej dali dole vínek. O polnoci bol tanec s nevestou, kde sa zbierali peniaze. Zvykom bolo aj prezlečenie jedného svadobčana za nevestu, s ktorým ostatní tancovali a pri tomto tanci sa zbierali peniaze pre hudobníkov. Po polnoci sa servíroval dedo – pečená krkovička alebo kačka. Posledná takáto svadba sa konala v roku 1986. V súčasnosti sa koná iba jednodňová svadobná hostina v neďalekej reštaurácii s kateringom.
Úmrtie. Vírastás. Pôvodne sa mŕtvy nachádzal v prednej izbe jednu noc. Pri zosnulom sa zišli ženy z rodiny a susedov, modlili sa a spievali. Trvalo to jednu noc, maximálne do polnoci. Ženy sa pri ňom modlili a chlapi sa ponúkali – pili. Nikdy si s pohárikmi neštrngli a popíjali víno alebo pálen- ku vo vedľajšej izbe. Nohy mŕtveho smerovali vždy smerom k dverám. Zrkadlo sa zakrývalo abi sa mŕtvi neviďev. Hodiny sa nezastavovali a okná sa neotvárali. Mŕtveho obliekala a umývala najbližšia rodina alebo aj susedia. Do truhly sa dávala zosnulému modlitebná knižka a okolo rúk sa mu omotal ruženec. Takto sa ukladalo do truhly do 1965. Na cintorín sa rakva vynášala na márách. Truhlu obyčajne niesli šiesti muži. Dvaja susedia a kmotri. Rakva bola celú dobu otvorená. Za mŕtveho po pohrebe bola hneď aj omša. Toto sa zachovalo do súčasnosti. Slovenské pohreby, na ktorých sa spievalo a modlilo po slovensky, fungovali približne do 40. rokov 20. storočia.
Kar nazývajú miestni obyvatelia pochreb. Uskutočňoval sa pre najbližšiu
rodinu a konal sa v dome zosnulého. Farár sa na kar nepozýval. Ako jedlo sa na kare podávali studené misy a pagáče. Na pitie sa núkalo pálené. Na kare sa pre každého prestrel tanier a jeden sa dával naviac pre zosnulého, ktorý však ostal prázdny. V súčasnosti sa kary robievajú zriedka.
Kalendárne obyčaje. Veľká noc. Pred Veľkou nocou bol 40 dní póst. Vtedy sa v rodinách začína upratovať na sviatky. V minulosti sa vo štvrtok, piatok aj sobotu konala omša. Na Bielu sobotu sa chodí modliť okolo kostola – kríšení. Zvony nezvonili v piatok ani v sobotu – namiesto nich sa používali rapkáče. Na Zelení Štvrtek sa jedol špenót, vajíčka, vajcová omáčka, krumplové haluški a špenótki. Na Veľkí piatok sa pripravovala bobičná polívka, kapustné osúchi a paprikovník. V sobotu po omši sa podáva šunka, vajíčko, soľ a chren. Na Veľkonočný pondelok sa očakávali polievači. Najčastejšie chodievali len susedia, kamaráti a rodina, ktorí museli oblievačku stihnúť doobeda. Poobede sa už nepolievalo. Polievalo sa vodou aj sódou. Šibať sa v obci nechodilo. Ako odmenu dostávali muži pálenku a deti červené vajíčka, čokoládky a iné sladkosti. V súčasnosti chodí polievať iba veľmi blízka rodina, ktorá je odme- nená peniazmi a čokoládovými vajíčkami.
Na Mikuláša sa chodilo len v rámci rodiny. Ako Mikuláš chodili aj babky a krstné mamy. Deti dostávali sladké darčeky do čižiem. Mikuláš dedinu v sú- časnosti neobchádza. Na Luciu sa nesmí šiť.
Vianoce – Vánoce. Polnočná omša sa uskutočňuje dodnes na štedrý večer. Ako jedlo sa najčastejšie podáva perek makoví, paprikovník, haláslé, jablko, cesnak, mak. Pred omšou sa konzumuje ovocie, makové buchty, makoví pe- rek, sállovník. Po polnočnej omši sa už podávajú mäsové jedlá. Od roku 2016 majú v kostole adventný veniec. Na vianoce sa vinšuje nasledovným veršom.
Vinšujem vám vinšujem títo slávne svátki,
Krista pána narodení abi Vám dal pán boh zdraví,
šťasťí – hodné božské požehnání
a po smrti kráľovsti nebeské obsáhnutí
pochválen buď Ježiš Kristus.
Už sme Vám ich zaspievali, tuže si hu majte.
Zubyisa nám zakončili orechov nám dajte
aj perek makoví aj chrapeľ sálloví
ešte k temu pint vínečka dobrého.
Technologické postupy a špecifické techniky, viažuce sa na hmotné kultúrne dedičstvo. Gastronómia. Z rozhovorov s obyvateľmi obce sme zaznamenali nasledovné recepty, ktoré vnímame za špecifické.
Klinčeková chrapuľa. Suroviny: 1kg múka, 50dg masť, 4 vajíčko (2 celé a dva žĺtky), 40dg cukor, 1 smatánka (2dcl), klinčeky, salajka (kyselina salicylová), droždie, za hrsť orechov pomletých a škoricová posýpka. Postup: Do kila múky pridáme cukor, masť, vajíčka, droždie a smatánku. Zo surovín spravíme cesto. Necháme odstáť. Vykysnuté cesto rozvaľkáme a posypeme pomletými klinčekmi a orechami. Zakrútime, vrch natrieme vajíčkom a poprášime škoricou. Pečieme približne 45 minút. Po upečení pokrájame na menšie rolky.
Takartová kapusta. Suroviny: kyslá kapusta, mleté bravčové mäso, kapustné listy (surové alebo kyslé), mletá červená paprika, ryža, vajíčko, soľ, mleté čierne korenie, cibuľa, múka, masť, smotana. Postup: Pripravíme si plnku z mletého mäsa, ryže, mletej červenej papriky, čierneho korenia, na drobno nakrájanej cibule, vajíčka a soli. Do kapustných listov zakrútime plnku. Na spodok hrnca uložíme kyslú kapustu, na ňu ukladáme plnené kapustové listy. Takéto vrstvy spravíme do ¾ hrnca a na vrch uložíme kyslú sudovú kapustu a následne zale- jeme vodou. Varíme do mäkka. Po uvarení pridáme zápražku z mletej červenej papriky, múky, masti a soli. Pri servírovaní pridávame smotanu.
Záver. Z predchádzajúcich statí príspevku je zrejmé, že Slováci žijúci v Síleši si aj napriek silnej asimilácii zachovali množstvo obyčají, ktoré sa odzrkadľujú najmä v ich rodinnom ale aj kalendárnom živote. Cieľom tohto príspevku bolo priblížiť základné charakteristiky skúmanej oblasti a vy- zdvihnúť hmotné, nehmotné dedičstvo, obyčaje rodinného a kalendárneho cyklu. Príspevok slúži ako úvodný a východiskový materiál k nasledujúcemu príspevku zaoberajúcemu sa kultúrnymi organizáciami a inštitúciami, orga- nizovanými podujatiami, kultúrnou infraštruktúrou a ľudskými zdrojmi.
Literatúra:
VÉRTES, L., T. – DOBOSI, V. Vértesszőlős (A Magyar Nemzeti Múzeum bemutatóhelye Vértesszőlősön). Budapest: Népművelési Propaganda Iroda, 1978.
VÉRTES, L. Kavics öszvény. Budapest: Kosuth nyomda, 2010.
STEPANCSICS, G. Vértesszőlős – Látnivalók‘ összes példány. Budapest: TKM, 1992.
Kontakt:
Mgr. Viktor Ďurakov
KMKaT FF UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 01 Nitra
viktor.durakov@ukf.sk
Mgr. Tamás Pluhár
KMKaT FF UKF Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
E-mail: tamas.pluhar@ukf.sk