Slováci v Srbsku z aspektu divadelnej kultúry a jazyka
Úvod. Je veľa možností, ako predstaviť širšej verejnosti fenomén slovenskej menšiny v Srbsku. Fakt, že v Srbsku žije početná slovenská menšina, ktorá si vybudovala vlastnú autochtónnu kultúru a ktorá túto kultúru dnes naplno prežíva a zveľaďuje, nie je dostatočne známy v širšom kontexte. A to je cieľom, prečo prispievame do uvedeného časopisu, čím robíme ďalší krok vo zviditeľňovaní Slovákov v Srbsku dnes, v prezentovaní ich úsilia o zachovanie slovenskosti, vlastnej identity a hrdosti na svoje slovenské korene. O organizovanom kultúrnom živote v minulosti a dnes možno hovoriť v prípade tridsiatich štyroch dedín a miest, ktoré sú koncentrované hlavne v troch vojvodinských regiónoch – v Báčke, v Banáte a v Srieme. Najväčšie centrá slovenskej komunity sú v Báčke – Báčskom Petrovci, v Srieme – v Starej Pazove a v Banáte – Kovačici. Početné celomenšinové ustanovizne a inštitúcie sú dnes zriadené v hlavnom meste Vojvodiny – v Novom Sade, ktorý ako najdôležitejšie administratívne centrum umožňuje dobre koordinovať spomínanú kultúrnu infraštruktúru. K najdôležitejším kultúrnym inštitúciám dnes bezpochyby patria Slovenské vojvodinské divadlo, Slovenské vydavateľské centrum, Matica slovenská v Srbsku, Galéria insitného umenia v Kovačici, Galéria Zuzky Medveďovej a Galéria K. M. Lehotského v Petrovci, Slovenské múzeum v Petrovci, Knižnica Štefana Homolu a mnohé iné. Najmladšou z nich je Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (založený v roku 2008), ktorý implementuje politiku zachovávania, zveľaďovania a rozvoja slovenskej vojvodinskej kultúry v jej najširšom kontexte. V centrách slovenskej komunity aktívne funguje celý rad ochotníckych spolkov, združení, mimovládnych organizácií a súkromných iniciatív, ktorých entuziazmus a hlboké cítenie dotvárajú celkový obraz životaschopnej slovenskej menšiny v Srbsku.
Prvé desaťročia 21. storočia možno označiť za začiatok nového obdobia v živote vojvodinských Slovákov. Toto obdobie charakterizuje delegovanie kompetencií starostlivosti o celkový kultúrny život vojvodinských Slovákov zo štátnej úrovne na menšinové úrovne.
Kultúra vojvodinských Slovákov a divadelné ochotnícke umenie. Slováci vo Vojvodine sa môžu dnes pochváliť mimoriadne bohatou kultúrnou tradíciou, ktorej významnú časť tvoria práce zamerané na reflexiu vlastnej kultúrnej identity. Kultúra vojvodinských Slovákov sa prezentuje nielen edičnou činnosťou konkrétneho spolku či organizácie, ale venuje sa jednotlivým kultúrnym a spoločenským segmentom, akými sú napr. vydavateľská činnosť, výtvarné umenie, hudba, divadlo a pod. Je nepopierateľné, že divadlom možno zušľachťovať človeka, humanizovať ho, kultivovať, ba dokonca polepšovať, mravno-výchovne formovať, profilovať, esteticky obohacovať a v neposlednom rade i vzdelávať. Divadelné umenie s celým širokospektrálnym diapazónom a formou systému, napr. hosťovania na rôznych miestach, umožňuje spoznávať rôznorodosť divadelných poetík, divadelných typov, druhov, ktoré rôznym spôsobom modelujú žánrovú, tematickú, kompozičnú, výrazovú – komunikačnú variabilitu divadelného diela/textu. Dramatické žánre, ktoré sú určené na javiskovú realizáciu, rozvíjajú a kultivujú oblasť slovnej a mimoslovnej komunikácie diváka a zároveň preverujú zrozumiteľnosť použitých jazykových prostriedkov a divadelného textu ako celku. V divadle, podobne ako v bežnom živote, môžeme sledovať vonkajšie správanie osôb (reč a výraz) a následne z neho usudzovať vnútorné prežívanie dramatického diela. Uvedené princípy vedú nielen k citlivejšiemu vnímaniu dramatického umenia, ale predovšetkým k citlivejšiemu vnímaniu a porozumeniu svojho okolia a porozumeniu ľuďom okolo seba, ich správaniu a zároveň zrozumiteľnejšiemu „podaniu“ vlastných prežitých skúseností. Správanie v dramatických situáciách rozširuje schopnosť prežívať, experimentovať, hľadať neobvyklé riešenia vznikajúce prostredníctvom prezentácie rôznorodých komunikačných situácií a v bežnom, každodennom živote nachádzať vhodný spôsob riešenia vzniknutých problémov a konfliktov. Vcítením sa do úlohy herca/hernej komunikačnej situácie v procese inscenačnej tvorby ide o empatiu, t. j. vcítenie sa do druhého a porozumenia jeho estetického cítenia. Aj oblasť neprofesionálneho divadla, teda divadla hraného dospelými amatérmi alebo deťmi a mládežou, nezaväzuje neprofesioinálnych hercov vytvárať postavy s prepracovanou psychikou a jej vývojom. Ochotnícke divadlo žánrovo siaha po rôznych typoch epického divadla, po žánroch pohybového divadla, divadla poézie a hraničných typoch divadla ako sú Site Specific, Devising Theatre, pouličné divadlo a pod. Umožňuje amatérskym hercom využívať divadelné dielo/text/hru ako princíp javiskovej tvorby, t. j. dramatický text vytvára hercom neprofesionálom priestor aktívne sa podielať na tvorbe inscenácie vo všetkých jej zložkách. Podľa J. Mistríka (1997: 40 – 41) „… drámu tvoria priame jazykové prehovory a konanie postáv v inscenovanom prostredí na javisku… Od vzniku tohto druhu slovesného umenia existuje aj knižná dráma, ktorá je koncipovaná s tým, že ju percipient bude môcť aj čítať… Dramatické dielo poskytuje situáciu a dej akoby v prítomnosti, v prúde svojho vznikania a vývinu. Na rozdiel od epiky, kde sa sujet realizuje preskupovaním zložiek fabuly, ich tlmením alebo zvýrazňovaním, v dráme sa sujet realizuje najmä skokmi v čase alebo priestore (dejstvá, obrazy) a zriedkavejšie tlmením (v epických exkurzoch postáv). Z jazykového hľadiska je dráma bližšia skutočnej, živej reči, lebo slovo, veta/výpoveď sa realizujú v spoluúčasti všetkých paralingvistických prostriedkov (zvuku a pohybu) a majú v pravom zmysle slova podobu živého hovorového i hovoreného jazyka.“
Zborník súčasných dramatických textov od vojvodinských autorov s názvom Nová slovenská vojvodinská dráma II. (2014) je príkladom toho, ako sa vytvorený text stal základom pre inscenáciu a jeho „život“, ktorý je iný na papieri a iný na javisku. Teda predstava čitateľa a predstava diváka v hľadisku sa môže (ale i nemusí) razantne odlišovať. Témy, po ktorých autori siahajú, podľa K. Mišíkovej-Hatzingerovej (2014: 3 – 4 ) „… majú vo väčšine prípadov tragikomický charakter. Zachytenie aktuálnosti vedie autorov k stavbe jednoduchých príbehov. Nestretneme sa v nich s veľkými hrdinami alebo monumentálnosťou prostredia. Hry súčasných vojvodinských autorov čerpajú z duchovného života jedinca, zaoberajú sa jeho pádmi a vzostupmi, psychologicky pomenúvajú základné ťažiskové problémy (Život je čudo, Byko sa pustil, Dedinské mrakodrapy, Sladká päťdesiatka, Láska lebo niečo iné…). Veľkým prínosom pre dramatickú tvorbu vo Vojvodine sú divadelné hry pre deti a mládež (Fruškohorský poklad, Kapitán Makovýrezanec sa žení, Ľúbostný ples, Had, Huch, Jednoduchá komplikácia, Dovoľ, a poviem ti niečo pekné…). Žánrovosť je v tomto prípade ojedinelou „charakterovou črtou“, pretože dramatické texty sú diferencované len podľa toho, či sú určené pre inscenovanie dospelým divákom alebo mladej generácii. Väčšina diel vznikla dramatizáciou prozaických textov (Kapitán Makovýrezanec sa žení…), prípadne bola inšpirovaná už existujúcim dielom (Skúška svedomia), alebo bola odpočutým príbehom z reálneho prostredia a stala sa dramatickým zápisom. Postavy v dielach sú súčasnými postavami z reálneho života (vo väčšine prípadov ide o prostredia z domácnosti). Nachádzame však aj diferenciácie medzi mestským a dedinským prostredím (Dedinské mrakodrapy), ako i umiestnenie príbehu do ľudového koloritu (Frajerčenia na Tretej ulici).
Uvedené dramatické texty sa stali súčasťou divadelnej činnosti vo Vojvodine na doskách ochotníckych divadiel, napr. v Starej Pazove sa vyprofiloval divadelný festival s názvom Stretnutia ochotníckych divadiel Vojvodiny, ktorý sa každoročne v spolupráci so Zväzom ochotníckych spolkov Starej Pazovy koná v Starej Pazove. Divadelná odbočka na začiatku svojej činnosti uprednostňovala vo svojom repertoári hry domácich autorov: Vladimíra Hurbana Vladimírova (VHV), Ľudmily Hurbanovej, Ferdinanda Klátika, neskôr Miloslava Demáka, slovenských dramatikov Ferka Urbánka, Ivana Stodolu a srbských autorov – najmä Branislava Nušića. Podrobný prehľad o celkovom divadelnom živote v Starej Pazove v období 1903 – 2003 podáva publikácia s názvom Storočie divadla v Starej Pazove (2007).
Divadelná činnosť sa rozvíja v obci Pivnica, kde bolo založené Ochotnícke divadlo Janka Čemana, kde sa každoročne koná festival Divadelných inscenácií dolnozemských autorov/DIDA s cieľom predstaviť najlepšiu divadelnú inscenáciu/text domácich autorov. Dni Janka Čemana sa konajú v tradičnom termíne, a to posledný marcový a prvý aprílový víkend.
Podľa K. Mišíkovej-Hatzingerovej (2014: 3 – 4) je „… progres u jednotlivých súčasných dramatikov veľmi čitateľný. Väčšina z nich už má za sebou realizáciu svojich textov – či už z vlastnej iniciatívy alebo zásluhou iných umelcov (režisérov). V prípade DIDA (Divadelných inscenácií dolnozemských autorov) je vo väčšine autor textu i režisérom, tvz. „dvojdomou osobnosťou“. Kvalita niektorých inscenácií však stráca na textovej interpretácii. V tomto prípade je dramaturg najlepšou možnosťou, akýmsi mostom, ktorý spája najdôležitejšie časti autorského textu. Plodní autori ako Elena Hložanová, Vlatko Miksád sú dokonca každoročnými účastníkmi seminára tvorivého písania „Píšeš? Píšem!“, ktoré organizuje Divadlo Janka Čemana v Pivnici. Divadlo tak projektovo nadväzuje na udržanie spisovného slovenského jazyka v dramatickej spisbe a pomáha autorom v prezentovaní ich diel (či už je to každoročnou organizáciou DIDA alebo seminára), a tak i vydaním zborníka Novej slovenskej vojvodinskej drámy. Cieľavedomý progres tohto projektu je nesmierne dôležitým pre zachovanie divadelnej tradície vo Vojvodine, inšpiráciou pre nastupujúce generácie, ako i kronikou pre generácie, ktoré ešte len prídu.“
Dramatický text možno vnímať aj ako komunikačný prostriedok a informačný zdroj medzi aktérmi komunikačného procesu (autorom/dramatikom/scenáristom – samotným textom – divákom/čitateľom) a samotnými aktérmi/hercami/divadelníkmi (ne/profesionálmi/ ochotníkmi) v jazykovom komunikáte/divadelnej hre/v texte knižne publikovanom. Zároveň je zaujímavé diferencovať informácie o dramatických textoch a divadle vo Vojvodine z pohľadu „iných“/nie domácich odborníkov na dramatické útvary prezentované na Dolnej zemi, napr. v (slovenskom magazíne) Rovina (1996, č. 3, s. 19) redaktor Ján Dorča publikoval rozhovor so Stanislavom Štepkom, ktorý sa pochvalne vyjadril o aktivitách dolnozemských ochotníkov v inerview s návom Môže to byť výrazný impulz!: „… keď porovnávam tých krajanov v Kanade a v Amerike s našimi krajanmi na Dolnej zemi, tak môžem povedať, že ste Vy mimoriadne životaschopná národnostná menšina … Myslím si, že sú tu také schopnosti, také talenty a toľko šikovných ľudí, že by mohli urobiť veľmi veľa nielen pre to, aby predstavovali Petrovec, Kovačicu alebo Starú Pazovu… ale urobiť to tak, ako to urobili kovačickí maliari. Maľujú tak originálne a tak svetovo, že Kovačica je dnes nie európska, ale dá sa povedať svetová svojou zvláštnosťou…“ Redaktor časopisu zároveň žiadal informáciu (vlastný názor) od Stanislava Štepku na „vyspelosť“ ochotníckeho divadla vo Vojvodine: „… nechodím na tieto prehliadky pravidelne, viem to viac-menej z časopisov… myslím si, že momentálne Vy, tieto Vaše tri súbory VHV by mohli pokojne byť na Slovensku v A kategórii a konkurovať alebo prinášať nové zaujímavé inšpiračné nápady pre všetky súbory.“
Z uvedeného možno usudzovať, že inscenované prejavy sa pre bežných používateľov jazyka/spoločenskej kultúry stávajú akýmisi vzormi, prototypmi, ktoré sa napodobňujú aj v ostatných komunikačných sférach, ku ktorým zaraďujeme tvorivú prácu v oblasti dramatických textov. Pojem informácie patrí k základným pojmom teórie komunikácie a zároveň k pojmom, z ktorých vychádza aj dramatické umenie. Existujú dva prístupy k problematike vzťahu informácie a komunikácie (ako javiskovej reči). V prvom prípade sa prioritnou stáva informácia, v druhom naopak komunikácia. Jazyková informácia je obsahová entita a produkt jazykovej komunikácie. Zmyslom jazykovej (rečovej/javiskovej komunikácie) je odovzdať príjemcovi množstvo sémantickej informácie. Uskutočňuje sa to v súhre všetkých hierarchicky organizovaných jazykových, textových a mimotextových jednotiek. Ako transfer informácií je tradične chápaný komunikačný proces. Komunikáciu v divadelnom prostredí možno totiž považovať za funkčnú vtedy, keď je príjemca schopný predstavenie akceptovať a porozumieť mu v tej miere, ktorá je v danom dramatickom texte prijateľná alebo dostačujúca. Tento problém by si vyžadoval podrobnejšiu analýzu a ilustráciu s konkrétnymi príkladmi. Naším cieľom bude poukázať prostredníctvom základnej informatívnej funkcie na jazykovo-sémantickú podstatu jazyka/individuálnych jazykových prehovorov postáv/hercov na vybranom texte Petroskovci od autora J. Dorču (Rovina, 1994 10 – 12):
Mara: Predstau si, Jano, švagor vraví, že v Ameriki benzínu kelko kceš.
Jano: Šakovo.
Mara: Čo?
Jano: No šakovo ľudia narozprávajú.
Mara: Ty si myslíš, že v Ameriki ninto benzím?
Jano: A gde by zali?
Mara: No, ale švagor vraví, že v Ameriki benzínu kelko lem kceš.
Jano: Ale baš.
Mara: Aj nafte.
Jano: Ale baš.
Mara: No ja ti vravím, ke švagor vraví…
Jano: Hádam mi nekceš poviedať, že v Ameriki ani bóny na benzín nedelia?
Mara: Švagor vraví, že ni.
Jano: Tak, žeby v Ameriki bou benzím?
Mara: Švagor vraví, že kelko lem kceš.
Jano: Ja nekcem viac, lem telko, kelko mám bónou.
Mara: Jano, tam ti bóny nenačim.
Jano: Ale Mara, nerozprávaj mi. Hádam mi nekceš poviedať, že v Ameriki zastaneš na benzínovej pumpe a berieš si benzím kelko kceš.
Mara: Švagor vraví, že je tak.
Jano: Ale nerozprávaj. To miseli švagra v Ameriki nahovoriť, aby tak rozprávau. Aby robiu propagandu tým kapitalistom. Aby nás klamau. De si ty videla, že v Ameriki jesto benzím. Švagor klame.
Mara: Neklame. Ve som hľadela na neho: ani raz sa nepomýliu, ani raz sa mu gamba nezatriasla a ani sa nezačervenau.
Jano: Aj tak sa mi nekce veriť, žeby v Ameriki bou benzím.
Mara: Ale tak je, ke ti vravím. Počula som ho na vlasnie uši.
Jano: To nemôže byť.
Mara: Ale je, ke ti vravím.
Jano: Ako móže byť v Ameriki benzím, ke oni nimajú ani Turiju, ani Pančevo, ani Jánošík…
Mara: No vravím ti, že švagor vraví, že v Ameriki benzínu a nafte kelko lem kceš.
Jano: Tak sa im nemôže stáť, že tájdu orať do Drágova a na pou ceste traktor zastane, lebo níma naftu.
Mara: Nemóže. Švagor vraví, že nemóže.
Jano: Pravda, ke v Ameriki ninto Drágovo.
Mara: Ninto Drágovo, ale jesto Texas.
Jano: Ako vieš?
Mara: Švagor vraví… A vieš, aký je Texas veľký?
Jano: Aký?
Mara: Taký!
Jano: Aký, taký?
Mara: Švagor vraví, že taký.
Jano: Aj, že jesto benzím?
Mara: Aj.
Jano: Neverím.
Mara: Ma ke ti vravím, švagor vraví!
Jano: A kedy švagor bou v Ameriki?
Mara: Nebou, ale videu na televízor.
Ak chceme uchopiť pojem jazyk ochotníckeho divadla vo Vojvodine je potrebné nazerať na uvedený pojem z troch aspektov, teda z aspektu samého jazyka, pri ktorom ide o charakteristiku a výklad systému a systémovosti jazykových javov, ktorý sa primárne spája s podaním synchrónneho opisu súčasného stavu jazyka, z hľadiska aktuálnej premenlivosti jeho štruktúrnych vlastností; z aspektu jeho používateľov a vyprodukovaných textov, čo umožňuje vnímať jazyk ako stav, ktorý má isté časové ohraničenie a zohľadňuje aj prítomnosť samotnej periódy (etapy) viažucej sa na istý (t. j. približne ohraničený) súbor jazykových prehovorov realizovaných v istom časovo vymedzenom priestore; z aspektu extralingválnych faktorov ide o úseky, ktoré je možné ohraničiť mimojazykovými faktormi a novými vnútrojazykovými črtami, napr. sociálno-kultúrnymi pohybmi (bližšie pozri Šenkár, 2008).
Hoci informatívna funkcia jazykové prejavy divadelných inscenácií zjednocuje, predsa je veľmi náročné, prostredníctvom ukážkového modelu, naznačiť v zovšeobecnenej podobe jazykový stav (jazykovú situáciu) vo vojvodinskom ochotníckom divadle, a to prostredníctvom náhodne vybraných divadelníkov, ktorí stvárňovali Jana a Maru Petrovskovcov (divadelní ochotníci Ján Dorča a Viera Balážová). Pojem informácia sa spája nielen s informatívnou funkciou v štylistických dimenziách uvedeného dramatického textu, ale zároveň patrí k vecnovýznamovému pôdorysu dramatického textu, ako aj pri prekresľovaní jeho emocionálno-estetických odtienkov. V humorne štrukturovanom verejnom prejave ochotníkov badať príznačné napätie medzi invariantom a variantom. To znamená, že sú pre verejné oficiálne vystúpenia chrakteristické konštantné znaky a vlastnosti, na pozadí ktorých sa modifikovane uplatňujú individuálne možnosti variantu, napr. Neklame. Ve som hľadela na neho: ani raz sa nepomýliu, ani raz sa mu gamba nezatriasla a ani sa nezačervenau; No vravím ti, že švagor vraví, že v Ameriki benzínu a nafte kelko lem kceš; Ale Mara, nerozprávaj mi. Hádam mi nekceš poviedať, že v Ameriki zastaneš na benzínovej pumpe a berieš si benzím kelko kce… atď. V kontaminácii naznačených významových konštánt a premenlivých je možné jedinečne „dolaďovať“ konkrétnu neopakovateľnú podobu reči konkrétneho herca v konkrétnej javiskovej/komunikačnej situácii (bližšie pozri Olšiak, 2013). Invariantným rámcom, neutrálnou bázou jazykového prejavu herca je kultúrne a kultivovane stvárniť vlastný rečový prejav, ktorý je „zviazaný“ s témou a zároveň prezentovať idiolekt postavy v súlade s jej vnútorným, mentálnym a intelektuálnym ustrojením. Čo znamená, že popri gramatickej, štýlovej a komunikačnej norme sa uplatňuje aj estetická norma, ktorou je možné charakterizovať prostredie, dobu… pričom herec/ochotník využíva na prezentáciu textovej dramatickej predlohy aj nespisovné nárečové prostriedky a ďalšie extralingválne výrazové prostriedky. Inak povedané, herec si v rámci takto chápanej štylizácie môže dovoliť narušiť výslovnostné a jazykovo-významové celky/prehovory. No musí to byť opodstatnené funkčne, a teda musí byť z dramatického textu zrejmé, že štylizácia hercovej reči/prejavu je výsledkom premysleného zámeru. Podstatu vzťahu medzi zložkami a prvkami na osi kodifikovaná norma spisovného jazyka – štýlová, komunikačná a estetická norma – štylizácia – reč/jazykový prejav herca možno v jeho dynamickej variabilite spriezračniť na základe princípu kontrastu. Teória kontrastu charakterizuje utváranie štylistického kontextu, a teda možno hovoriť aj o podstate štylizácie divadelných/dramatických textov.
Redaktor Vladimír Dorča publikoval v (slovenskom magazíne) Rovina (1994, č. 3 – 4, s. 10 – 12) rozhovor s hercami Jánom Dorčom a Vierou Balážovou s názvom Petroskovci, čo robíte…? O tom, prečo Petroskovci nikdy neklesajú duchom, z ktorého vyberáme isté state na dokumentovanie vlastných postrehov o dramatickom texte vo Vojvodine:
Keď mi šéfredaktor Roviny navrhol, aby som urobil rozhovor s Petroskovcami, bol som trochu v pomykove: „Veď nie je zvykom, aby brat s bratom… povedia, hľa ústa moje chváľte ma.“ Šéfredaktor mal však poruke prichystaný argument v prospech návrhu: „Petroskovci, to nie sú len Dorčovci, ale je to spôsob prihovárania sa publiku – koncízne humorný, aby potom medzi ľuďmi mohutnel a narastal v hodnotu a keďže je tebe takýto spôsob prihovárania sa blízky…“ Ubezpečil ma. A takýto rozhovor som urobil s Vierou Balážovou (Marou Petroskovou) a Jánom Dorčom (autorom textov a Janom Petrovským).
Texty, herci, hosťovania a kazeta – alebo všetci spolu prispeli k popularite MARY A JANA
- Dovolím si konštatovať, že Petroskovci popularitu získali akurát preto, že hovoria petrovským nárečím…
- Tak je to bližšie k ľuďom. Veď aj témy čerpám akurát z prostredia, ktoré je blízke našim ľuďom… keď sú zabíjačky, lámačky, nedostatok nafty… vždy práve o tom píšem.
- Jedným slovom, texty chcú byť aktuálne.
- Rovno tak.
- Píšeš pre dvoch hercov, pre seba a pre Vierku. Má to svoju výhodu, či nie?
- Pravdaže má. Vierku poznám veľa rokov, veľa rokov fungujeme v divadle VHV a nesmierne si vážim jej herecký talent. Keď som si ju volil na MARU, mal som na ume predovšetkým jej hlasové kvality. Očividome som nechybil… a veľmi dobre si rozumieme…Vierka, na ňu sa to nepodobná, dva prsty zodvihne:
- To je skutočne výhoda, dobre si rozumieť, ľahšie sa číta, nahráva. Veď prvý rok a či aj viacej robili sme si čítacie skúšky… kto v nárečí nečítal, ten nevie, že to nie je ľahko… dnes si však už dovolím aj bez toho, aby som si predtým text prečítala, nahrať ho.
- Po tých rokoch, poslucháč má pocit, že vždy len vy dvaja v rodine Petrovskovej ste herci.
- Tomu je naozaj tak, lebo Vierka a ja sme sa naozaj dostali do podvedomia ľudí. Avšak u Petrovskovcov v hostine boli aj iní herci nášho divadla, napríklad Zuzka Častvenová, Dana Legíňová, Vladuša Feketeová, Ondro Brňa, Miro Babiak, lenže zriedkavejšie.
Zostalo nám ešte povedať, že Petroskovci sú aj na audio kazete, a že je tomu akurát rok, ako kazeta uzrela svetlo dňa. Tristo kusov. Málo? Veru málo, ale aj tak ich počúvajú aj naši v Austrálii a v Spojených štátoch amerických, v Kanade tiež. Z Ameriky telefonovali, že keď bude kazeta Petrovskovci II, sto kusov zoberú. Okrem toho, nahrali vyše 30 skečov pre slovenskú redakciu novosadskej televízie, hosťovali v kultúrno-umeleckých programoch, v novoročných, vystupovali v rámci Ústnych novín s novinármi Hlasu ľudu v Kovačici, Pivnici, Starej Pazove, Petrovci… a počúvali ich aj poslucháči bratislavského a banskobystrického rozhlasu… a už päť rokov ich rád vidia a počúvajú i na Zimných stretnutiach slovakistov. Tie najlepšie texty podpísané Jánom Dorčom čoskoro vojdú i do obálky knižky…
Záver. Slovenčina vo Vojvodine si plní spoľahlivo svoje základné funkcie, najmä dorozumievaciu a etnosignifikatívnu (je základným atribútom národnej a národnostnej identity) už vyše dvestošesťdesiat rokov. Spisovný jazyk vo Vojvodine je ovplyvnený nárečovým „podložím“, oveľa viac však doň „presakujú“ prvky dominantného jazyka – srbčiny. Slováci tu žijú v reálnej bilingválnej situácii, ovládajú a používajú obidva jazyky aktívne, čo je veľká výhoda. Ide o jazyky geneticky aj gramatikou blízke, preto si niekedy ani neuvedomujú hranice oboch jazykov a preberajú tzv. srbizmy. Tie sa objavujú vo všetkých jazykových rovinách, najviac v lexike. Srbizmy možno nájsť v bežnej komunikácii, ale aj v spisovnej slovenčine, ktorá im musí čoraz viac čeliť, najmä v čase globalizačných zmien, keď sa pôvodný súdržný spôsob života minority (najmä na dedine) postupne uvoľňuje.
Spisovná slovenčina si tu napriek spomínaným tlakom udržiava obdivuhodnú „kondíciu“ a primeranú úroveň. Ukazuje sa, že v oblasti skúmaných dramatických textov vojvodinských Slovákov sa uplatňuje špecifický variant jazykových prehovorov hercov, pričom jeho osobitosť je v hierarchicky dominantnom postavení estetickej normy (oproti informačnej funkcii) v kontexte gramatickej (výslovnostnej), štýlovej a komunikačnej normy. Pri funkčnej štylizácii jej individuálnej podoby je pritom nevyhnutné brať ohľad nielen na charakter postavy, ale aj na dobový interpretačný štýl. Predpokladáme, že herci/neprofesionáli majú v súčasnosti poznatky z teórie ne/verbálnej komunikácie, ale aj poznatky zo štylistiky.
Literatúra a pramene:
BOSÁK, J.: Z diskusie. In: Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Materiály z konferencie konanej v Budmericiach 27. – 29. októbra 1994. Red. J. Doruľa. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1995, s. 65 – 68.
DOLNÍK, J.: Jazyková komunikácia ako akomodačno-asimilačný proces. In: Komunikace, styl, text. České Budějovice. Jihočeská univerzita, 2006, s. 13 – 17.
DOLNÍK, J.: Všeobecná jazykoveda. Opis a vysvetľovanie jazyka. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2009.
DUDOK, M.: Zachránený jazyk. Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko 2008.
INŠTITORISOVÁ, D. a kol.: Vzdelávanie divadlom. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, Ústav literárnej a umeleckej komunikácie 2013, 420s. Hovorená podoba jazyka v médiách. L. Kralčák (ed.). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre 2008.
HLAVATÁ, R. a kol.: Jazyk ako text (vysokoškolský učebný materiál z praktickej štylistiky). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2019.
HLAVATÁ, R.: Mediálny text a hovorená podoba spravodajstva vo vojvodinských médiách. Na príklade relácie Agrosféra. In: Súčasná slovenčina v srbských a slovenských elektronických médiách. L. Kralčák (ed.), Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2015, s. 92 – 104.
HLAVATÁ, R.: Tvorba a analýza textu. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2015.
HLAVATÁ, R.: Stav jazykovej kultúry v umeleckom texte Romana Bednára. In: Slovenčina a slovenská kultúra v živote zahraničných Slovákov. P. Andruška (ed.). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2002, s. 113 – 120.
HORECKÝ, J. – BUZÁSSYOVÁ, K.– BOSÁK, J .a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava: Veda, 1989.
KRALČÁK, Ľ.: K otázkam dynamiky súčasnej slovenčiny a jej faktorov. In: Slovenčina na konci 20. Storočia, jej normy a perspektívy. Sociolinguistica Slovaca 3. Red. S. Ondrejovič (ed.), Bratislava: Veda 1997, s. 283 –292.
MISTRÍK, J.: Štylistika. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997.
MYJAVCOVÁ, M.: O slovensko-srbskom bilingvizme vo Vojvodine. Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum 2015. Nová slovenská dráma II. K 20. prehliadke DIDA Pivnica. V. Valentík – Z. Týrová (eds.), Báčsky Petrovec – Pivnica: Slovenské vydavateľské centrum, Ochotnícke divadlo Janka Čemana 2014.
ODALOŠ, P.: Dynamika špecifických sfér komunikácie. Banská Bystrica: UMB Pedagogická fakulta, 2002.
OLŠIAK, M.: Ortoepia javiskovej reči. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, Ústav literárnej a umeleckej komunikácie 2014s. Médiá a text., J. Rusnák – M. Bočák. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2005.
SKLABINSKÁ, M. – MOSNÁKOVÁ, K: Slováci v Srbsku z aspektu kultúry. Nový Sad: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, 2012.
ŠENKÁR, P.: Možnosti interpretácie literárneho textu. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, vyšlo v edícii Knižnica 2008.