Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Výskyt prírodných liečivých zdrojov na území Slovenska potvrdzujú najstaršie hmotné pamiatky z obdobia prehistórie, písomné historické záznamy cestovateľov a učencov, neskoršia dobová tlač ale i súčasný, vedeckými metódami overený stav liečivých médií v podobe termálnych a minerálnych vôd, liečivej klímy, peloidov, minerálnych solí a plynov, ktoré sú bazálnou podmienkou na realizáciu činnosti prírodných liečebných kúpeľov. Kúpeľníctvo možno zaradiť medzi významné odbory ekonomických činností.

Cieľom príspevku je načrtnúť výsledky bádateľskej práce a systematického štúdia vzťahujúcich sa na slovenské kúpeľníctvo z pohľadu zrkadlenia politických, ekonomických a sociálnych zmien v činnosti prírodných liečebných kúpeľov. V rozsiahlej problematike sa možno sústrediť len na zlomové situácie v slovenskom kúpeľníctve, ktoré predurčovali jeho vývoj od historicky overených skutočností až po súčasnosť, s predikciou jeho smerovania do budúcnosti.

Kúpeľníctvo je predmetom štúdia viacerých vied, antropológie, archeológie, hydrológie, medicíny (balneológie, klimatológie), chémie, fyziky, kulturológie, práva, histórie, ekonómie a i. Najvýznamnejším antropologickým nálezom na našom území je skamenený výliatok mozgovne neandertálca pochádzajúci z gánovskej travertínovej kopy, ktorý patrí medzi svetové unikáty a svetové kultúrne dedičstvo. Minerálna voda v Gánovciach zakonzervovala vzácny artefakt pred 500 000 rokmi. V súčasnosti sa nachádza v trezore Národného múzea v Prahe. Rozsiahly výskum slovenských travertínov uskutočnil Juraj Bárta. Výsledky svojej práce predstavil vo viacerých vedeckých štúdiách, no z hľadiska našej témy sú dôležité Gánovce, Vyšné Ružbachy, Dudince, Lúčky, Bojnice, Liptovský Ján, Sivá Brada, teda existujúce či zaniknuté kúpeľné miesta, ktoré vydali vzácne svedectvo o využívaní termálnych a minerálnych vôd v dávnej minulosti. Hydrologický výskum územia Slovenska pod vedením Ondreja Franka z Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave odkryl nové, resp. potvrdil existujúce lokality termálnej vody s ich využitím na liečebné i technické účely. Predmetom záujmu ekonomických disciplín je otázka zhodnocovania prírodných liečivých zdrojov s adekvátnymi ekonomickými prínosmi pre lokalitu, región i štát. Podnetné príspevky v spojitosti s ekonomikou kúpeľníctva sa sústreďujú najmä v časopise Ekonomická revue cestovného ruchu.

Osobnosti a ich diela, vzťahujúce sa na históriu slovenského kúpeľníctva: Bibliografia odkazuje na množstvo vedeckých a populárnych publikácií charakterizujúcich liečebné kúpele na našom území.

Významnou publikáciou je kniha Jána Mulíka: Dejiny kúpeľov a kúpeľníctva na Slovensku, či Augustína Rebra: Vzácne a obdivované vody Slovenska. Tu sa možno dozvedieť o učencoch, cestovateľoch, geografoch, filozofoch, lekároch a pod., ktorých v minulosti zaujali naše prírodné liečivé zdroje. K najvýznamnejším z nich patrí Juraj Wernher. V roku 2009 uplynulo 460 rokov od vydania jeho diela O podivuhodných vodách v Uhorsku (Bazilej 1549), rovnako spracoval aj Spiš v publikácii O podivuhodných vodách na Spiši. Pasportácia minerálnych žriediel v Rakúsko-Uhorskej monarchii sa prvýkrát uskutočnila na príkaz Márie Terézie. S týmto počinom sa spája prešovský rodák Ján Matej Korabinský (23. 2.1740 – 23. 6.1811) a jeho dielo Geograficko- historický a produktový lexikón Uhorska. Nemožno obísť ani autora Notícií (Notitia Hungariae Noave Historico- Geographica) Mateja Bela. V štyroch dieloch Notícií sú zaznačené vtedajšie kúpele podľa jednotlivých žúp. 29. augusta roku 2009 uplynulo 260 rokov od jeho úmrtia (22. 3.1684 – 29. 8.1749).

Slovenské kúpele v Rakúsko-Uhorskej monarchii. Z dobových máp uhorského štátu možno vyčítať, že najväčšia koncentrácia kúpeľov (liečebných i očistných) bola v Hornom Uhorsku, teda na území dnešného Slovenska. Osobitný význam pre maďarskú šľachtu a vyšších úradníkov mali klimatické kúpele vo Vysokých Tatrách, považované za zimné i letné rekreačné a liečebné miesto. Investície do výstavby budov a ich vnútorného zariadenia boli cielené práve pre túto societu. Po prijatí tzv. Apponyiho zákonov sa všetky mestá a obce (teda aj tie kúpeľné) museli označiť maďarským či pomaďarčeným názvom. Z archívnych dokumentov Štátneho oblastného archívu v Levoči sa zachovala štatistika návštevnosti liečivých kúpeľov na území Spišskej župy v roku 1895. Do štatistiky boli zahrnuté tieto kúpele: Baldócz, Barlangliget, Feketehegy, Irémocz, Huszpark, Iglófüred, Koronahegy, Lublófüred, Lucsivar, Alsó Tátrafüred, Ó – Tátrafüred, Ús – Tátrafüred, Thurzofüred. Niektoré názvy sa v súčasnosti nedajú identifikovať ani podľa schématizmov katolíckej cirkvi, ani podľa historických lexikónov. Z výrazných akcií týkajúcich sa slovenského kúpeľníctva, možno spomenúť investície do novej výstavby a rekonštrukcie niektorých kúpeľných objektov, určených na liečbu ranených vojakov z bojísk prvej svetovej vojny.

Medzi charakteristiky slovenského kúpeľníctva počas ČSR patrí koncepcia českého ducha, ktorý mal odstrániť rakúsko-byzantský a maďarsko-židovský ráz slovenských kúpeľov. K tomu smerovalo úsilie ministerstva verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. Po vzniku Československa, už začiatkom roku 1919 sa uskutočnila cesta MUDr. Vojtěcha Mrázka po slovenských kúpeľoch. V jeho správe z roku 1920 sa uvádza, že po zrútení Uhorska Republika Československá získala neočakávané dedičstvo [2] nesmierneho bohatstva s prekvapujúcim počtom liečivých kúpeľov. Podľa znalcov je tu otvorený poklad minerálnych žriediel všemožných chemických kvalít a liečebných odtieňov, alpské stanice s rafinovaným hotelovým prepychom a balneologickými inštaláciami s miliónovou obchodnou cenou, ktoré v rukách republiky budú môcť čoskoro súperiť s liečebňami „Švýcar a Pyrenejí“. Treba len žasnúť nad hodnotami Slovenska, aké môže „naše užší domovina jenom stěží vykázati“, dovtedy „naprosto neznámá“. V správe sú dôsledne charakterizované všetky navštívené miesta; na ilustráciu uvádzame správu o Starom Smokovci: majetok spišskej (nemecko-maďarskej) úverovej banky v Levoči. Mohutné sanatórne teleso určené na celoročnú fyzikálno-dietetickú liečbu v klíme veľhôr, ktoré riadi budapeštiansky docent Dr. Vojtech Gámán. V okolí Grandhotela neopísateľnej krásy je elegantne pestovaný sad. Vo vnútri hotela sa nachodí ústredná dvorana s drahocenným nábytkom, hudobná sieň, herňa, bibliotéka, pisáreň, rodinné apartmány a iná peknota. Dvojkrídlový kúpeľný dom poskytuje služby na vysokej medicínskej úrovni so vzornou fyziatriou a Röentgenovým kabinetom. Ubytovanie poskytuje ďalších 18 komfortných víl, teda spolu 400 bytov má 600 postelí. „Vše to vykouzleno hlavně pro maďarské magnáty a židovské zbohatlíky, pro něž sotva asi bude existovat jazyk československý. Zdejší miliónový podnik v naši republice ať dle modusu jest učiněn přístupný pro onen proud českých hostí, jenž od roku 1920 bude tíhnouti na východ v balneárně výtečnou oblast Slovenska.“ Pred pompéznosťou Smokovca musí cúvnuť aj naše podolské sanatórium. Dr. Mrázek bol Slovenskom tak očarený, že sa neskôr stal hlavným kúpeľným lekárom v Tatranskej Lomnici.

Počas ČSR na Slovensku pôsobilo 42 liečebných kúpeľov (v Česku 27, na Morave 6, v Sliezsku 9, v Podkarpatskej Rusi sa kúpele neuznali za liečivé), z toho šesť bolo zaradených do kategórie štátnych kúpeľov:Ľubochňa, Štrbské Pleso, Tatranská Lomnica, Smerdžonka, Sliač, Herľany. Patrilo tu tiež Casino Mariánske Lázně a kúpele Jáchymov. Všetky podniky štátnych kúpeľov boli svojím hospodárením napojené na štátny rozpočet ČSR. Agenda sa viedla po česky aj vďaka českej klientele, ktorá mohutne navštevovala „slovenské lázně“. Za pozitívny prejav tohto obdobia možno pokladať sociálny program poisťovní a charitatívnych inštitúcií, takže na „kasu“ sa mohli v kúpeľoch liečiť aj pacienti zo sociálne slabších vrstiev.

Dané obdobie charakterizuje výstavba v architektonickom štýle funkcionalizmus, ktorá je ukážkou kvalitnej modernej architektúry aj pre súčasníkov.

Rozvoj kúpeľníctva podnietila aj účasť balneológov na významných európskych lekárskych kongresoch a výstavách cestovného ruchu. Zo známych mien tohto obdobia možno spomenúť Dr. Skokana, Dr. Mrkosa, Dr. Weltmanna, Dr. Lenocha, dr. Wohlsteina, Dr. Kampeho, Dr. Lichtensteina, Dr. Guhra i iných významných kúpeľných lekárov.

V Prahe bol ustanovený Ústredný zväz kúpeľov, ktorý rozvíjal činnosť liečebných kúpeľov na profesiovej báze. Jeho členmi boli:

– Svaz československých lázní se sídlem v Praze,

– Svaz slovenských lázní se sídlem v Píšťanech,

– Svaz německých lázní se sídlem v Karlových Varech,

– Svaz moravských a slezských lázní v Jánských Kúpelích,

– Svaz tatranských lázní ve Starém Smokovci,

– Spolek ryze přírodních zřídel v Praze.

Vzopätie a úpadok liečebných kúpeľov v období druhej svetovej vojny sa spája so vznikom Slovenskej republiky (1939 – 1945). V roku 1939 vzniklo Ústredné riaditeľstvo štátnych kúpeľov. Do stavu liečebných kúpeľov v roku 1939 boli zahrnuté: Baldovské kúpele, Bardejovské kúpele, Čiernohorské kúpele, Číž, Dolný Smokovec, Herľany-Rankovce, Kežmarské Žľaby, Korytnica, Ľubochňa, Ľubovňa – kúpele, Lúčky, Matliare, Nový Smokovec, Piešťany, Sliač, Studený Potok, Rajecké Teplice, Starý Smokovec, Štrbské Pleso, Štubnianske Teplice, Tatranský Domov, Tatranská Kotlina, Tatranská Lomnica, Tatranská Polianka, Trenčianske Teplice, Malá Vieska, Vyšné Hágy.

Po strate českej klientely bolo potrebné podporiť slovenské kúpele a zachrániť ich pred istým zánikom. Na podporu slovenského kúpeľníctva bola vydaná vyhláška č. 97/1940 Sl. z., kde sú uvedené kúpele „účastné výhod o platobných úľavách“. Vznik podniku Slovakotour mal podporiť kúpeľný cestovný ruch aj v kúpeľných miestach. Keďže išlo o vojnové obdobie, najskôr kúpele slúžili na umiestnenie nemeckých detí z bombardovaných území prostredníctvom organizácie Hitlerjugend, neskôr boli sídlami vojenských štábov a partizánskych brigád, po vojne i počas vojny slúžili na liečenie vojakov. Druhá svetová vojna na slovenské kúpeľníctvo pôsobila zdrvujúco a zničujúco. V dôsledku vojnových udalostí boli zbombardované Sobranecké kúpele, na sklonku vojny vyhoreli kúpele Vyhne, veľmi poškodené boli kúpele Baldovce, Borová Hora, Cígeľka, Sivá Brada, Veľaty a ďalšie. Takmer vo všetkých kúpeľoch bol čiastočne zničený, poškodený, ba i rozkradnutý pôvodný majetok. Niektoré kúpele pre následky druhej svetovej vojny nemohli plniť pôvodnú funkciu a zmenili sa na rekreačno-rehabilitačné areály, napr. Byšta, Gánovce, Išla, Herľany, no boli aj také, ktoré sa zo škôd spôsobených vojnou už vôbec nespamätali.

Smerovanie slovenského kúpeľníctva po druhej svetovej vojne určil Košický vládny program, na základe ktorého sa uskutočnila etatizácia kúpeľníctva, a to konfiškáciou a znárodnením kúpeľného majetku. Etatizácia sa týkala celých kúpeľov, resp. jednotlivých kúpeľných objektov a ich súčasti. Často nešlo o jednorazový akt, ale o dlhotrvajúci proces spojený s odvolaniami zúčastnených strán, vyšetrovaním, dokazovaním, prijímaním konečných a opravných rozhodnutí kompetentných orgánov atď. Pre dané obdobie je významná balneologická konferencia, ktorá sa v roku 1947 uskutočnila na Štrbskom Plese. Na konferencii sa prijal návrh kategorizácie kúpeľov na kúpele medzinárodného významu, kúpele celoštátneho významu, kúpele miestneho významu. Z kategorizácie bolo zrejmé, ktorým kúpeľom sa bude venovať pozornosť, a ktoré sú určené na postupný zánik, čo sa aj v neskoršom období uskutočnilo.

Ideologické aspekty uplatňované v slovenskom kúpeľníctve v päťdesiatych rokoch boli odrazom vtedajšieho nástupu plánovaného hospodárstva. Liečebné kúpele sa začlenili do štátnej zdravotnej správy – štátne kúpele a žriedla, ale aj do zdravotnej služby národného poistenia – kúpele a kúpeľné domy zdravotného poistenia. Nastupuje „dvojkoľajnosť“ v riadení kúpeľníctva a tak plánovací proces sťažuje nielen deľba práce medzi štátnou zdravotnou správou a orgánmi národného poistenia, ale aj nedostatočná koordinácia činnosti medzi Ministerstvom zdravotníctva v Prahe, Povereníctvom zdravotníctva v Bratislave a podnikom Československé štátne kúpele a žriedla.

Pre činnosť liečebných kúpeľov boli v prvom dvojročnom pláne, neskôr v päťročniciach, vytýčené plány, čím sa plán stáva základným nástrojom riadenia národného hospodárstva i podniku. V roku 1951 bol vydaný zákon č. 103/1951 o preventívnej a liečebnej starostlivosti. Podľa uvedeného zákona zariadenia, ktoré využívajú prírodné liečebné zdroje sa označujú ako “kúpeľné“. Úloha štátnych kúpeľov je vyjadrená v zákone č.103/1951 Sb. a nariadení č. 24/1952 Sb.[3], kde kúpeľné zariadenia sa podľa § 16 pokladajú za odborné liečebné a ošetrovacie ústavy, v ktorých sa poskytuje špeciálne zameraná odborná starostlivosť a svojou činnosťou nadväzujú na základnú starostlivosť v nemocniciach a zdravotníckych strediskách. K 31. decembru 1953 boli v evidencii majetku Hlavnej správy kúpeľov a žriediel tieto kúpeľné jednotky:

1. Kúpele s vlastnou prevádzkou (spolu 14 jednotiek): Bardejovské kúpele, Bojnice, Brusno, Číž, Dudince, Kováčová, Ľubochňa, Lúčky, Piešťany, Sklené Teplice, Sliač, Smrdáky, Svätý Jur a Štrbské Pleso.

2. Kúpele a iné objekty v cudzej správe (spolu 26 jednotiek):

Belušské Slatiny, Byšta, Cemjata, Červený Kláštor – Smerdžonka, Gánovce, Herľany, Ilona, Išla, Korytnica, Kráľová, Ľubica, Malé Bielice, Malinovec, Margita, Nová Ľubovňa, Popradské Pleso, Sivá Brada, Slatina, Spišská Belá, Šarišský Štiavnik, Švabľovka, tatranské vily v trvalom užívaní ROH, Veľaty, Vyhne a Želovce.

Kúpeľníctvo ako generátor finančných príjmov. Po roku 1960 v riadení slovenského kúpeľníctva nastáva istý zlom, keď liečebné kúpele sa majú podieľať na rozvoji cestovného ruchu, ktorý sa v predchádzajúcom období úplne utlmil. Na jeho rozvoj v kúpeľných miestach malo významný vplyv zriadenie Vládneho výboru pre cestovný ruch [4]. Ten zhodnotil, že v roku 1964 bolo v československých štátnych kúpeľoch 33 240 platiacich pacientov, z toho 55 % domácich a 44 % zahraničných (z počtu zahraničných klientov bolo 12 % z kapitalistických štátov). Z celkového počtu platiacich klientov sa, vzhľadom na nižšiu úroveň ubytovacích zariadení a nedostatočný počet lôžok, v slovenských kúpeľoch liečila iba jedna pätina. V liečebných kúpeľoch sa osobitne hodnotilo nedostatočné materiálno-technické a kádrové zabezpečenie cudzineckého ruchu. Lôžkový fond požadovanej kvality bol obmedzený a nedosahoval medzinárodnú úroveň; nedostatočný bol počet jednolôžkových izieb. Základné fondy boli vysoko amortizované, pritom najlepšie na tom boli kúpele Piešťany, kde opotrebovanosť dosahovala „iba“ 42,2 %. Úrovni ubytovacích a stravovacích zariadení zodpovedala aj úroveň hotelových služieb, ktoré boli v európskej komparácii neporovnateľné. V celoštátnom dodatkovom pláne sa kúpeľom pridelilo 28 pracovníkov a mzdový fond sa zvýšil o 530 000,- Kčs. Zvýšil sa objem prostriedkov na zveľadenie materiálno-technickej základne.

1. januára 1967 vzniká Slovakoterma, generálne riaditeľstvo československých štátnych kúpeľov a žriediel v Bratislave, ktorá organizuje celkový vývoj slovenských liečebných kúpeľov. Počas jej pôsobenia došlo k mohutnej výstavbe materiálno-technickej základne aj v spolupráci so zahraničnými investormi. Slovakoterma zabezpečovala propagáciu slovenských kúpeľov v zahraničí, nadväzovala kontakty s domácimi a zahraničnými cestovnými kanceláriami a zabezpečovala prílev klientely do slovenských liečebných kúpeľov. Svoju činnosť ukončila v roku 1992.

Po roku 1989 nastáva zmena politicko- ekonomického systému, ktorá sa prejavila aj v činnosti prírodných liečebných kúpeľov. Na základe návrhu Rady kúpeľných organizácií boli založené štátne podniky pôsobiace v okruhu týchto činností:

– jednotná metodika liečby,

– odbytová činnosť v spolupráci s verejnými vysielateľmi,

– hydrogeologický prieskum,

– financovanie spoločných úloh kúpeľníctva

– výskumná činnosť,

– zahranično-obchodná činnosť,

– ďalšie činnosti, ktoré vyžadujú spoločné riešenie.

Vytvorenie štátnych podnikov v kúpeľníctve bolo východiskovou základňou pre neskoršiu privatizáciu. Podľa privatizačných projektov z roku 1993 reštrukturalizácia štátnych podnikov Slovenské liečebné kúpele bola cielená na založenie akciových spoločnosti takto:

– 51 % akcií sa vyčlenilo pre súkromný sektor;

– 5 % – 10 % akcií bezodplatne pre obce,

– 20 % – 34 % pre Všeobecnú zdravotnú poisťovňu,

– 3 % na reštitúcie,

– zvyšok na kupónovú privatizáciu.

Od tohto zámeru sa však privatizačné projekty odchýlili. Podiel akcií obciam sa zvýšil na 10 %, podiel akcií na predaj vo verejnej súťaži sa zvýšil na 51 % a podiel akcií pre Fond národného majetku Slovenskej republiky sa znížil na 20 – 34 %. Dôvodom tejto úpravy bola skutočnosť, že ponechanie väčšinového podielu majetku štátu a možnosť získať zahraničný kapitál sa navzájom vylučovali.

Hlavná privatizačná vlna slovenských liečebných kúpeľov prebehla v rokoch 1995 – 1997, keď sa uskutočnil prevod majetku štátu do vlastníctva nových nadobúdateľov. Privatizácia kúpeľov prebiehala podľa zásad privatizácie zdravotníckych zariadení s tým rozdielom, že akcie kúpeľov vo väčšine získali vopred určení nadobúdatelia.

Súčasný stav a predpokladané trendy v smerovaní slovenského kúpeľníctva. V súčasnosti je v Slovenskej republike 25 kúpeľných miest, v ktorých podniká 31 kúpeľných podnikov. Ústredným orgánom štátnej správy pre prírodné liečebné kúpele, prírodné liečivé zdroje a prírodné minerálne vody je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Správnym orgánom je Štátna kúpeľná komisia, kúpeľný dozor uskutočňuje Inšpektorát kúpeľov a žriediel. Kúpeľné podniky sú podnikateľské subjekty, podľa Obchodného zákonníka s konkrétnou právnou formou. Cieľ podnikania zodpovedá zásadám trhovej ekonomiky, podľa čoho sa aj všetky podniky správajú. Príklon ku komerčným službám aj „vďaka“ klesajúcim príjmom od zdravotných poisťovní, z účasti na kúpeľnej liečebnej starostlivosti vylučuje menej solventnú klientelu. Je tu isté nebezpečenstvo, aby prírodné liečebné kúpele sa zo zdravotníckych zariadení nepremenili na výlučné organizácie kúpeľného cestovného ruchu. V smerovaní slovenského kúpeľníctva by sa prírodným liečebným kúpeľom mala ponechať ich zdravotnícka starostlivosť a moderné wellness, či iné krátkodobé pobyty, by mali byť doménou ostatných podnikateľských subjektov, podnikajúcich na báze termálnych a minerálnych vôd.

Záver. Zo skúmania dynamiky premien slovenského kúpeľníctva vyplýva, že kúpeľníctvo možno jednoznačne zaradiť medzi lukratívne odbory ekonomických činností, reagujúcich na vývinové zmeny prírodného, politického, ekonomického, legislatívneho a sociálneho prostredia. V každom spoločensko- ekonomickom systéme prírodné liečebné kúpele vzbudzovali pozornosť vládnucich štruktúr vzhľadom na špecifickosť podnikania, ktoré je založené na využívaní (nevyčerpateľných) prírodných liečivých zdrojov s adekvátnymi ekonomickými prínosmi. Z naznačených okruhov môžu vzísť nové podnety a myšlienky na rozvíjanie témy v modifikovanom, či novom vedeckom zameraní.

Kontinuitu vývoja slovenského kúpeľníctva poznačili zásahy do jeho fungovania v dôsledku permanentne prebiehajúcich pozitívnych, ale i negatívnych spoločensko-ekonomických zmien, ktoré formovali i formujú názory na jeho postavenie v národnom hospodárstve. Príklon kúpeľníctva k zdravotníctvu či k cestovnému ruchu nie je jednoznačný, preto ho treba vnímať ako prienik oboch činností v rámci zdravotného turizmu či kúpeľného cestovného ruchu. Z obsahovo- kauzálnej analýzy vývoja slovenského kúpeľníctva možno vysloviť hypotézu, že aj v budúcnosti bude významnou zložkou lokálnej, regionálnej i národnej ekonomiky.

Poznámky:
[1] Odznelo 3. 12. 2009 ako habilitačná prednáška v odbore 8. 1. 1. cestovný ruch.
[2] Národní archiv Praha: MZd, kartón č. 7, spis číslo V/F/136.
[3] Nařízení ministra zdravotnictví z 28.6. 1952 o organizaci preventivní a léčební péče.
[4] Zákon č. 104/1963 Zb. – Zákon o zriadení a právomoci Vládneho výboru pre cestovný ruch.

Literatúra a pramene:

ELIAŠOVÁ, D. (ed): Pozícia kúpeľníctva v súčasných spoločensko-ekonomických podmienkach a perspektívy jeho rozvoja. Zborník z vedeckej konferencie k výskumnému projektu VEGA 1/1229/04. Bratislava : Ekonóm, 2006.

ELIAŠOVÁ, D.: Kúpeľníctvo – Ochrana prírodných liečebných kúpeľov v Slovenskej republike. Bratislava 2007.

Slovenský národný archív – Povereníctvo zdravotníctva. (Použité spisy citované v texte.)

Slovenský národný archív – Slovakoterma. (Použité spisy citované v texte.)

Státní archiv Praha. (Použité spisy citované v texte.)

Štátny oblastný archív Levoča. (Použité spisy citované v texte.)