Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Damask je historicky známy svojím vodným bohatstvom a preto sa vyznačuje mnohými tra­dičnými kúpeľmi, ktoré sa v súčasnosti radia k jeho najvýznamnejším architektonickým pamiatkam. Tieto kúpele boli a sú centrom spoločenského života a sú známe už po dlhé stáročia, ešte z predislamských čias. Sú spojené s náboženskými tradíciami, po nástupe islamu najmä s úkonom wudú (t.j. s rituálnou očistou moslima pred vykonaním modlitby).

Damask sa podľa mnohých historických prameňov považuje za najstaršie nepretržite obývané mesto na svete. Najstaršie zmienky nachádzame na tabuľkách z pálenej hliny z obdobia okolo r. 2500 pred n. l., objavené v Mari -meste starovekej Mezopotámie na území terajšej Sýrie.[1] Podľa tohto záznamu bol Damask mestom Šéma, Noemovho syna. Významným strediskom sa stal okolo r. 1900 pred n. l. ako hlavné mesto kráľovstva Aram. V priebehu jeho viac ako 4000 rokov trvajúcej histórie bol pod nadvládou Egypťanov, Izraelitov, Asýr­čanov, Grékov, Rimanov, Arabov, Turkov a Francúzov.

Damask okrem pozoruhodných historických pamiatok priťahuje turistov a iných návštevníkov svojimi tradičnými verejnými kúpeľmi, ktorých architektúra spadá do rôznych období, pretože boli často prestavované. Reprezentovali miesta zábavy, športu, kultúry a rozličných spoločenských aktivít. Po detailnejšom preskúmaní kanálov, rozšírených v Sýrii, prišli odborníci k záverom, že staré civilizácie žijúce na tomto území sa vyznačovali veľkou technickou zručnosťou a už vtedy sa snažili zabezpečiť pravidelný prítok dostatočného množstva čistej vody do verejných kúpeľov.

Rímske kúpele. V období Rímskej ríše počet kúpeľov v blízkom i vzdialenejšom okolí Damasku dosahoval nemalý počet, ktorý sa stále zvyšoval. Stavbe či obnove kúpeľov bola venovaná náležitá pozornosť,o čom svedčí aj ich originálna architektúra. Niektoré z týchto kúpeľov patrili cisárovi, ktorý ich stavbou a verejnou prístupnosťou chcel vyjadriť úctu obyvateľom provincií Rímskej ríše. Napríklad kúpele budované v Antákiji vďačia za svoj zrod cisárom Kaligulovi (37-41), Hadriánovi (117-138) či Antóniovi (138-161). Cisár Július Cézar (101-44 pred n. l.) zasa odporučil vybudovať verejné kúpele pre obyvateľov starovekého mesta Afamia, nachádzajúceho sa na území dnešnej severozápadnej Sýrie, ktorého ruiny sa zachovali dodnes. Archeológovia tam objavili pozostatky kanálov a kúpeľov vybudovaných pri severnej strane vtedajšieho mestského divadla. Palmýra, zelená oáza a dôležitá zastávka karavánových ciest v sýrskej púšti mala prepychové kúpele vďaka cisárovi Diokleciánovi (284-305 n. l.) a v starobylom meste Bosra, ležiacom na juh od Damasku, existovali verejné kúpele, ba dokonca aj špeciálne kúpele pre vojakov. Kúpele v Šahbe, neďaleko Bosry patria k najstarším stavbám tohto druhu.

Kúpele vybudované za rímskych čias sa skladali z troch hlavných oddelení: frigidarium (studené oddelenie), tepidarium (oddelenie s vlažnou vodou) a caldarium (oddelenie teplej a horúcej vody). Ďalšie časti kúpeľov boli vyhradené na ohrievanie vody a odkladanie šiat. Do kúpeľného areálu patrili aj športová sála a knižnica. Interiér bol nádherne vyzdobený na dôkaz blahobytu mesta a vysokej úrovne spoločnosti. Vnútorné steny boli vykladané mozaikami a podlahu vtedajší majstri vydláždili mramorom. Kúpeľné miestnosti boli obklopené priestrannými záhradami, určenými na oddych alebo prechádzku po kúpeli.[2]

Kúpele z obdobia islamského kalifátu. Starostlivosť o telesnú čistotu, zdravie a psychickú vyrovnanosť a s tým spojená potreba každodennej osobnej hygieny sa za islamských čias povýšili až na také miesto, kde sa čistota spája s vierou. To sa priamo odrazilo v povinnosti moslima vykonať pred každou modlit­bou náboženský úkon, nazývaný wudú, ktorý v preklade znamená rituálnu očistu tela.

Preto sa v islamských mestách venovala veľká pozornosť budovaniu priestranných kúpeľov pre verejnosť. Väčšina z nich bola financovaná z nadácií awkáf, z ktorých sa čerpali peniaze predovšetkým na výstavbu kúpeľov. Tieto inštitúcie tak prispievali k blahobytu spoločnosti. Verejné kúpele [3] predstavujú jeden z najpozoruhodnejších príkladov charakteristického islamského umenia. Majú podobnú funkciu ako rímske kúpele, ale intímnejší charakter.[4]

Z architektonického hľadiska sa kúpeľná stavba vyznačuje tým, čo je charakteristické pre islamskú archi­tektúru – využívanie podobných tvarov a prvkov pre stavby rôznych funkcií, napr. oblúkové a kopulovité formy, ívány-veľké klenuté siene, použitie vodných plôch­fontány či fontánky, výklenky (mihráby), kamenné podlahy, štvorcové alebo polygonálne pôdorysy, štuková a mozaiková výzdoba.[5] Arabská islamská architektúra mala vysokú úroveň v oblasti inžinierskych sietí – v našom kontexte ide o premyslenú sieť rôznych kanálov a vodných potrubí, ktoré privádzali a odvádzali vodu do/z kúpeľov.

Damaské kúpele boli vybudované priamo v centre Damasku. Mali charakteristickú architektúru a obyvatelia tohto mesta boli obzvlášť hrdí na kúpele z obdobia vlády umajjovskej dynastie. Historické pramene uvádzajú, že umajjovský kalifa al-Walíd bin Abdulmalik, keď budoval známu Umajjovskú mešitu, predniesol slová: „Obyvatelia Damasku, ste hrdí na štyri veci, ktorými sa odlišujete od ostatných ľudí, ste pyšní na vašu vodu, vzduch, kúpele, vzdelanosť a chcel by som, aby táto mešita bola vašou piatou hrdosťou.“[6]

Damaské kúpele obdivovali ľudia z celého Východu. Damaskí remeselníci a umelci vyzdobili ich steny rôznymi intarziami a umelecky cennými kresbami, podlaha bola vydláždená farebným mramorom, kopule a vchody boli ozdobené výraznými sadrovými (vápen­covými) dekoratívnymi prvkami. Vo vstupnej hale alebo pred budovou kúpeľov boli vodné fontány, ktoré poskytli návštevníkovi efektný pohľad z každej strany.

Historik Ibn Asákir spomína vo svojej knihe (z roku 1176) mená 57 kúpeľov, ktoré vtedy fungovali v Damasku.[7] Od roku 1250 až do konca 19. storočia sa ich počet postupne znižoval. V súčasnosti je v Damasku 20 kúpeľov v plnej prevádzke, prístupných aj pre domácich obyvateľov, aj pre cudzincov.

Arabské rodiny v minulosti boli veľmi početné. Členovia celej rodiny, aj niekoľkých generácií, žili spoločne pod jednou strechou a väčšina domácností bola vybavená len jednou kúpeľňou. Preto verejné kúpele vyhovovali aj vtedajším hygienickým potrebám mužov a žien, najmä čo sa týka uplatňovania moslimského rituálu očisty. V dnešnej dobe sa stavajú už menšie byty a deti so svojimi manželskými partnermi spravidla nebývajú u rodičov ako v minulosti. Zakladajú si vlastné rodiny a vlastné oddelené domácnosti. Aj táto skutočnosť ovplyvnila dôvod a frekvenciu využívania verejných kúpeľov, ktoré sa stali pre väčšinu ľudí už len spomienkou na minulé časy. V rámci rozvíjajúceho sa cestovného ruchu však predstavujú atraktívne miesto pre turistov, domácich aj zahraničných, ktorí ich neustále navštevujú, aby prežili dobovú atmosféru a vychutnali si svojrázny orientálny kúpeľ.

Oddelenia damaských kúpeľov. Pri prechádzke starými uzučkými damaskými uličkami či husto obývanými štvrťami priťahuje pozornosť návštevníka vyvešaná, práve vypraná bielizeň a iné šatstvo alebo uteráky, ktoré sú symbolom existencie kúpeľov. Všetky damaské kúpele majú podobné rozloženie interiéru aj exteriéru bez rozdielu, v akej historickej dobe boli vybudované. Pozostávajú z troch oddelení, kde sa postupne stupňuje teplota vody. Postupuje sa od vonkajšieho oddelenia (al-kism al-barrání), cez prostredné (al-kism al-wustání) až do vnútorného oddelenia (al-kism al-džuwwání). K tomuto patrí ešte jedno oddelenie – miesto na ohrievanie vody (al-ikmím).[8]

• Vonkajšie oddelenie (al-barrání) – tzv. chladná časť kúpeľov

Prvé oddelenie slúži na privítanie zákazníkov a konzumáciu zmrzliny alebo nealkoholických nápojov ako káva, čaj či ovocné šťavy. V tejto časti sa návštevníci zobliekajú pred a obliekajú po vykonaní kúpeľa. Obzvlášť ženy tu organizujú príležitostné rituály očisty pred zasnúbením a po uplynutí šestonedelia po pôrode. Oddelenie sa skladá zo štvorcovej haly s kopulovitým stropom a vysokými stenami, v ktorých sú zabudované okná v dvoch radoch nad sebou veľmi vysoko. Sklenené výplne okien majú rôzne geometrické tvary a ich farba je mozaikovitá, kde prevládajú svetlé farby. Krásne kaligrafické kresby zdobia drevené rámy okolo okien. Podlaha je vydláždená čierno-ružovými bazaltovými kameňmi v zaujímavých geometrických tvaroch. V strede haly je zasadené jazierko polygonálneho, najčastejšie osemuholníkového tvaru, obložené mramorom, a v jeho strede sa vyníma fontána s medenými alebo mramorovými dekoratívnymi figúrkami zvierat, ktorým z úst vyteká voda. Po okrajoch jazierka sú poukladané nádoby s okrasnými kvetinami. V jazierku je otvor na vypúšťanie vody, ktorá sa používa do kúpeľných záchodov. V minulosti sa časť tejto vody vracala na miesto, kde ju ohriali a teplá voda sa použila do vtedajších vaní.

Steny vonkajšieho oddelenia sú zdobené rôznymi kresbami, kobercami, zrkadlami či nápismi -veršami z Koránu alebo výrokmi mudrcov. Tieto vety vítajú zákazníkov. Pod klenbami stien, ktoré rozdeľujú halu na niekoľko častí (zákutí), sú dlhé lavice na sedenie, vysoké asi 50 cm, pokryté kobercami s orientálnymi vzormi z príjemných mäkkých materiálov a tiež vankúšmi, o ktoré sa zákazníci opierajú. Vstavané alebo závesné sklenené skrinky sú určené pre zákazníkov na ukladanie uterákov, osušky, ale aj šiat. Vo vonkajšej časti kúpeľov existuje aj samostatná miestnosť (mašlah) – šatňa pre bohatých a významných zákazníkov. Do nej vedie niekoľko schodísk pokrytých kobercami. Pri vchode do vonkajšej časti kúpeľov sa nachádza aj miesto určené pre šéfa a majiteľa kúpeľov (al-muallim), ktorý sa tu zvítava a lúči so zákazníkmi a uschováva ich cennosti, ako napríklad hodinky, peniaze, doklady a pod. Poplatok sa tu vyberá po ukončení kúpeľných procedúr. Každé vonkajšie oddelenie má svoje schodisko vedúce na strechu, kde sa cez noc sušia vypraté uteráky a osušky.

Vonkajšie oddelenie je zariadené v tradičnom orientálnom duchu s pestrofarebnými doplnkami, aby navodilo príjemnú a pokojnú atmosféru. Útulné postranné zákutia, oddelené od strednej časti haly nízkymi ozdobnými drevenými zábradliami, poskytujú primerané súkromie pre jednotlivé skupinky návštevníkov.

• Prostredné oddelenie (al-wastání)

Toto oddelenie má v damaských kúpeľoch dve časti: prvú časť tvorí priechodná chodba medzi vonkajším oddelením a tzv. pravým prostredným oddelením (al-wastání al-hakíkí), ktoré predstavuje tú druhú časť. Chodba, ako aj väčšinou ostatné miestnosti, je vydláždená čiernou a ružovou kamennou dlažbou a steny sú obložené spravidla mramorovým obkladom do výšky až dvoch metrov. Nad týmto obkladom je špeciálna omietka, tzv. arabská – zložená z vápna, nadrobno posekaného konope a sadry. Strop chodby je polkruhovitého tvaru s malými okrúhlymi sklenenými otvormi o priemere 10 – 15 cm, ktorých úlohou je zabezpečiť prienik svetla počas dňa. Koniec chodby ústi do menšej vstupnej haly, kde sa v jednom rohu nachádza WC. Vedľa neho je k stene zabudované umývadlo polkruhovitého tvaru. V podlahe sú zabudované potrubia, jedným sa vedie voda z kúpeľa do verejnej kanalizácie a druhým sa odvádza do hlavného komína dym, ktorý vzniká pri ohrievaní vody v samostatnej časti kúpeľa, nazývanej al-ikmím a umiest­nenej pri vnútornom oddelení. Dvoje posuvných dverí umožňujú priamy vstup do pravého prostredného oddelenia, a zároveň zabraňujú unikaniu tepla z jeho hlavnej miestnosti.

Pravé prostredné oddelenie tvorí veľká miestnosť s kopulovitým stropom a malými okienkami ako v chodbe. Teplé ovzdušie v nej zabezpečuje podlaha, pod ktorou sa nachádzajú už spomínané potrubia. Pri stenách sú umiestnené kamenné lavice obložené mramorom, na ktorých sedia a odpočívajú zákazníci počas kúpeľa aaj po ňom. Tí, ktorí už absolvovali kúpeľ aj v najteplejšom oddelení (al-džuwwání), sa na týchto laviciach pripravujú na návrat do vonkajšieho oddelenia. Pri laviciach sú k stene zabudované malé okrúhle nádržky/umývadlá, zvyčajne vyrobené z mramoru, ktoré sa dajú naplniť studenou aj teplou vodou. Práve toto oddelenie môže poslúžiť na vykonanie kúpeľných procedúr v najteplejších letných mesiacoch, kedy je v tejto časti kúpeľov príjemnejšia nižšia teplota ako vo vnútornom horúcom oddelení.

• Vnútorné oddelenie (al-džuwwání)– najteplejšia časť kúpeľov

Toto oddelenie tvorí vnútornú časť kúpeľov a dverami spája stredné oddelenie s najteplejšou časťou kúpeľov. Strop je kopulovitého tvaru s otvormi na svetlo. Al-džuwwání má dve krídla oproti sebe, rozdeľuje ich podlaha a pod ňou je vedená rúra, cez ktorú vchádza dym z oddelenia, kde sa ohrieva voda až k bodu varu. Šírka tejto časti je rovnaká ako stredná časť-100 – 150 cm. Na začiatku tohto oddelenia je kamenná lavica (mastaba) a nad ňou je v stene okienko, ktoré slúži na kontakt s obsluhujúcim pracovníkom v prípade požiadavky zákazníka zvýšiť alebo znížiť teplotu.

Zákazníci môžu odpočívať priamo na teplých kamenných ľaviciach a aj na podlahe, spod ktorej vychádza teplá para z miesta na ohrievanie vody. Tým, že zákazníci sedia na lavici alebo na podlahe, sa ľahšie uvoľní nečistota z ich tiel, dokonca niektorí ľudia sedia na mastabe, aby si vyliečili niektoré choroby ako napr. prechladnutie.

V každom krídle a na oboch jeho stranách je niekoľko korýtok/žľabov, cez ktoré prúdi teplá a studená voda. Okolo žľabov sa sprchujú zákazníci. K týmto krídlam ešte patria aj špeciálne skrine, ktoré si prenajímajú skupinky žien na sprchovanie. Ako pozostatok minulosti má toto krídlo aj niekoľko vaní na rôzne účely. Každá je hlboká na priemernú výšku človeka. Jedna z nich bola určená na sprchovanie žien po šestonedelí, druhá pre správcu alebo správkyňu kúpeľov a tretia pre zákazníkov (mužov a ženy), ktorí si vyžiadali kúpeľ vo vani.

• Al-ikmím – oddelenie na prípravu vriacej vody

Oddelenie, kde sa zohrieva voda na kúpeľné procedúry tvorí samostatnú časť vonkajšieho kúpeľného traktu. Na podlahe sú uložené dve veľké medené nádoby, v ktorých sa varí voda. Prvá z nádob sa nazýva an-náríja, „ohňová nádoba“ a druhá ad-ducháníja – „pariaca nádoba“, samotné názvy už naznačujú, na čo jednotlivé nádoby slúžia. Obe sú spojené rúrou, ktorá vedie až do vane.

V minulosti sa ako palivo používal trus, drevo a iné látky. V časoch, kedy ešte nepoznali cement, popol z týchto materiálov spotrebovali pri stavbe kanálov. Rozžeravené uhlie sa využívalo na varenie bôbu, ktorý sa podával zákazníkom po kúpeli a dodnes patrí medzi obľúbené pochúťky orientálnej kuchyne.

Služobný personál kúpeľov. Počet pracovníkov závisí od priestorovej veľkosti kúpeľov, od spoločenskej vrstvy ich zákazníkov a od kapacity -počtu miest na sprchovanie či kúpanie vo vani. Každý zamestnanec je zodpovedný za pridelenú prácu, ktorá vyplýva z jeho funkcie. Nový pracovník začína ako brigádnik a po uplynutí stanovenej doby sa jeho postavenie postupne zvyšuje.

V hierarchii zamestnancov najvyšší post zastáva muallim alebo muallima (majster), čiže vedúci všetkých zamestnancov kúpeľov. Jeho vyhradené miesto, ktoré slúži ako kancelária, ale väčšinou netvorí samostatnú miestnosť, sa nachádza vo vonkajšom oddelení. Jeho pracovná náplň zahrňuje prijímanie zákazníkov pri príchode i odchode z kúpeľov, usmerňovanie brigádnikov, vrátnika a uschovávanie dokladov a drahocenností (hodinky, peniaze a pod.). Muallima (majsterka) kontroluje vek detí ­chlapcov, v prípade že je syn starší ako deväť rokov, nedovolí mu vstúpiť spolu s matkou do vnútornej časti kúpeľov.

Nátúr (nátúra) – pracovník (alebo pracovníčka), ktorý môže zastupovať muallima, je zodpovedný za čistotu kúpeľov, obsluhu zákazníkov teplými a studenými nápojmi, a tiež im asistuje pri vyzliekaní a obliekaní šiat.

Zákazník alebo zákazníčka si môžu vyžiadať asistenta (rajes), ženy asistentku (awsita), ktorí im umyjú vlasy, navlhčené telo vydrhnú špeciálne tkanou látkou s drsnejším povrchom, aby sa nečistota dôkladne zmyla, potom namydlia a opláchnu ich telo.

Po tomto očisťujúcom kúpeli sa ujme zákazníka ďalší pracovník (muž-tabaa, žena-ballána) -pomocník, ktorý mu osuší telo po skončení kúpeľnej procedúry, keď zákazník odchádza z vnútorného do prostredného oddelenia. Tam dostane nové suché uteráky a osušky rôznych veľkostí. Prvú, tzv. mawíju, si obtočí okolo pása, aby mu zakryla spodnú časť tela, zahríjou si prikryje ramená a do tretej, poslednej osušky, nazývanej raasíja, si zákazník zabalí vlasy po kúpeli. Zamestnanec pred a po skončení kúpeľa rozprestrie na podlahu pred zákazníka osušku, nazývanú taatíba, na ktorej si návštevník vyzlieka a oblieka svoje šaty.

Ženám na požiadanie ballána natrie hennu (prírodné farbivo) na ruky a nohy v tvare rôznych ornamentov alebo im odfarbí vlasy. Ak je zákazníčkou žena, ktorá nedávno porodila, ballána potrie jej telo kašovitou zmesou, vymiešanou z niekoľkých druhov korenia (najčastejšie z ďumbieru a škorice), olivového oleja a vajec. Táto „kašička“ bola v minulosti veľmi obľúbená, lebo ženy verili, že im pomôže rýchlejšie stiahnuť telo, najmä brucho, po pôrode dieťaťa.

Spoločenský život v kúpeľoch. V minulosti sa mnoho spoločenských akcií pre mužov či ženy odohrávalo práve na pôde kúpeľov. Jednotlivé skupiny návštevníkov často praktizovali svoje osobité zvyky a tradície v kúpeľoch, kam chodili počas dňa, ale aj v noci, napríklad aby sa osprchovali, vykúpali, liečili či usporiadali spoločenskú akciu pri nejakej konkrétnej príležitosti.[9]

• Mužský kúpeľ

Pri vchode vo vonkajšom oddelení kúpeľov privíta vrátnik zákazníka a odprevadí ho k muallimovi, ktorý je spravidla aj majiteľom kúpeľného strediska. Ten po povinných zdvorilostných uvítacích frázach prevezme od zákazníka osobné veci (hodinky, peniaze, cennosti) a uschová ich v skrinke, ktorá slúži ako trezor. Nátúr pomôže zákazníkovi vyzliecť šaty, uloží ich do skrine a podá mu dve osušky (jednu na hornú a druhú na dolnú časť tela). Takto vybavený návštevník postupuje ďalej do prostredného kúpeľného traktu al-wastání, kde si chvíľu posedí, aby sa jeho telo prispôsobilo vnútornej teplote a pripravilo sa na vstup do vnútornej, teplej časti kúpeľov al-džuwwání. Predtým sa zákazník musí rozhodnúť, či sa bude kúpať sám alebo si vyžiada pomocníka/asistenta. V tom druhom prípade príde rajes, umyje mu niekoľkokrát len vlasy a ďalší pracovník (tabaa) ho uloží na teplú kamennú lavicu, aby sa spotil a jeho telo získalo vlhkosť. Potom si zákazníka opäť prevezme rajes a začne samotný kúpeľný proces, ktorý sa skladá z troch úkonov. Najprv rajes vydrhne vlhké telo drsnou látkou (žinkou), vyrobenou z kozej srsti a opláchne ho teplou vodou. Potom ho namydlí jemnou špongiou a nakoniec viackrát opláchne čistou teplou vodou. Po tejto procedúre ukončí rajes svoju prácu tým, že zaželá zákazníkovi dobré zdravie („naíman“). Pred odchodom do prostredného oddelenia al­wastání mu mokré telo osuší tabaa, niekedy aj rajes.

Prostredné oddelenie slúži na to, aby si okúpaný návštevník oddýchol na kamennej lavici. Odtiaľ ho nátúr odprevadí do vonkajšieho traktu, kde mu vymení vlhké osušky za suché, ktorými si pokryje celé telo. Potom ho pohostí kávou alebo čajom, či studeným nealkoholickým nápojom a pomôže mu obliecť si svoje šaty. Kúpeľný proces definitívne končí, keď zákazník zamieri k muallimovi, aby si vyzdvihol svoje osobné veci. Zaplatí za absolvované kúpeľné procedúry, pričom nesmie zabudnúť na očakávaný bakšíš pre všetkých, ktorý mu asistovali pri kúpeli, a veľmi zdvorilo sa s nimi rozlúči.

• Ženský kúpeľ

Žena nenavštevuje kúpele sama, ale vždy v sprievode iných žien, najčastejšie príbuzných (dcéry, sestry, švagriné, tety a pod.), niekedy aj so susedkami či priateľkami. Pre ženy sú vyhradené návštevné hodiny zvyčajne od poludnia až do západu slnka. V prípade významnej spoločenskej udalosti si rezervujú celý kúpeľ alebo len časť pre celú rodinu (ženské príbuzné) či skupinu priateliek.

Keď zákazníčka vchádza do vonkajšej časti kúpeľa, okamžite ju privíta nátúra a skontroluje, či nemá so sebou syna vo veku, kedy je zakázané, aby vstúpil spolu s matkou do priestorov kúpeľa. Spôsob privítania predstavuje rozhodujúci faktor pre stanovenie výšky bakšíšu pri odchode z kúpeľov.

Ženské návštevníčky spravidla absolvujú kúpeľné procedúry samé bez pomocníčok, pretože si vzájomne pomáhajú. Staršie ženy si vyžiadajú pomočníčku ballánu, aby im pripravila hennu na farbenie vlasov. Ženy sa schádzajú okolo vane vo vnútornom teplom trakte a ich kúpeľ prebieha vo veselej a pomerne hlučnej atmosfére. Preto jedno arabské ľudové príslovie hovorí: „je tu hluk ako v ženských kúpeľoch.“

Počas kúpania si ženy robia prestávku na občerstvenie. Druh jedla a pitia, ktoré konzumujú odráža druh a úroveň spoločenského života a veľa naznačuje

o mnohých zvykoch a tradíciách vrstvy, z ktorej pochádzajú. Niektoré si jedlo objednajú z reštaurácie, iné prinesú priamo z domu. Tie skupinky žien, ktoré venujú prestávke na jedlo veľkú pozornosť a najmä dostatok času, patria s najväčšou pravdepodobnosťou medzi pôvodné damaské rodiny. Rodení obyvatelia Damasku sú totiž známi ako skutoční labužníci, gurmáni, vedia navodiť tú správnu atmosféru pri stolovaní hoci len v podmienkach kúpeľného prostredia.

Z tradícií ženských kúpeľov. Existuje mnoho spoločenských príležitostí, ktoré sa odohrávajú v kúpeľných priestoroch. Damaské verejné kúpele sú miestom zábavy, radosti a oddychu, ale aj osudového rozhodnutia. Tradícia tzv. kúpeľa budúcej nevesty (hammám al-urs) patrí medzi najznámejšie charakteristické spoločenské udalosti konané v damaských kúpeľoch. Táto tradícia spočíva v tom, že matka ženícha si ešte pred sobášnym obradom, v dostatočnom predstihu, prenajme celé kúpele alebo len jednu časť a zorganizuje spoločensko-rodinné stretnutie pre príbuzné či priateľky z oboch rodín (nevestinej i ženíchovej) v priestoroch verejných kúpeľov, ktorého náplňou sú spoločné procedúry sústredené okolo rituálneho kúpeľa nevesty. Ideo dômyselný počin svokry, ktorá si takto spolu s ďalšími členkami ženíchovej rodiny „obhliadne“ budúcu manželku svojho syna, či je zdravá telesne aj duševne a či „jej nič nechýba“. Tento zvyk má hlboké korene v starých spoločenských tradíciách, kedy ženích nemal možnosť svoju vyvolenú ani len letmo uvidieť pred svadobným obradom. Obzrieť si ju mohla iba ženská časť jeho rodiny a verejné kúpele boli vtedy tým najvhodnejším prostredím na uskutočnenie tohto privilégia .Obyčaj vyhľadávania či tzv. dohadzovania potenciálnej nevesty pre syna poznajú mnohé kultúry, medzi nimi aj arabská. Práve kúpele boli takým miestom, kde si matka pri vykonávaní kúpeľa často vyhliadla dievča, ktoré sa jej páčilo. Pozorovala jej správanie a stav jej telesnej i psychickej vyspelosti. Ak „kandidátka“ na budúcu nevestu spĺňala matkine kritériá, nadviazala s dievčaťom rozhovor a zistila, z akej rodiny pochádza. Po návrate domov informovala svojho syna, opísala mu jeho potenciálnu snúbenicu a ďalšia etapa „dohadzovacieho“ procesu mohla začať. Podobné obyčaje sú prítomné v každom kultúrnom systéme, len miesta vyhliadnutia si nevesty sú rôzne, napr. u nomádov si muž svoju budúcu družku môže/musí vybrať v priebehu kočovania, keď sa celý klan či kmeň presúva z jedného táboriska na druhé, v iných kultúrach si muži svoju nastávajúcu vyhliadli pri zbere úrody, počas kosenia trávy, nosenia vody, alebo na spoločenských zábavách pri tanci.

Medzi damaské tradície, ktoré boli spojené s kúpeľným prostredím, patril aj kúpeľ nazývaný hammám an-nifás. Organizovalo ho pre ženu, ktorá práve porodila a nemá dostatok vhodného materského mlieka, jej ženské príbuzenstvo, a to v období medzi 7. a 12. dňom bezprostredne po pôrode v nepárnych dňoch. Súdržnosť rodiny je pre arabskú, a vôbec pre orientálnu kultúru, veľmi príznačná. Ženy si pri „ženských situáciách“ (pôrod, šestonedelie a pod.) navzájom pomáhajú a prípadné komplikácie prežívajú spoločne veľmi intenzívne a súcitne. Aj v tomto prípade, keď mala žena problém s dojčením, snažili sa ho riešiť hlavne z psychického hľadiska. Preto usporiadali tzv. ženské stretnutie v kúpeľoch, pretože verili, že kúpeľné procedúry pomôžu matku uvoľniť a zbaviť sa nervozity, ktorá môže úplne zastaviť tvorbu materského mlieka.

Obľúbený tzv. kúpeľ šestonedieľky (hammám al­arbaín) tiež potvrdzuje spomínanú ženskú solidaritu. Absolvuje ho žena po štyridsiatich dňoch od pôrodu so svojím ženským príbuzenstvom, priateľkami či susedami, ktoré ju položia na teplú kamennú lavicu vo vnútornom trakte, aby sa jej telo spotilo. Potom ho natierajú špeciálnymi bylinkovými masťami, počas celého kúpeľa jej podávajú mlieko alebo silný mäsový vývar, prípadne aj surové vajcia. Celý rituál tohto kúpeľa sa odohráva v atmosfére radosti a zábavy so spevom. Tento druh kúpeľa sa vsúčasnosti uplatňuje najmä v tradičných damaských rodinách.

Súčasné damaské kúpele. História v súčasnosti najnavštevovanejších damaských kúpeľov siaha do obdobia medzi 10. a 14. storočím. Keďže spoločné kúpanie mužov a žien v arabskej kultúre nie je prípustné, kúpele stanovili konkrétne dni v týždni a presné rozmedzie návštevných hodín výlučne pre ženy. Počet tradičných kúpeľov sa zmenšil a väčšia časť návštevných hodín je určená pre mužských zákazníkov. Kúpele navštevujú aj obyvatelia starých štvrtí Damasku a ich deti a vnuci, aby si pripomenuli atmosféru minulých čias a zvyky svojich predkov. Mnohé tradície spojené s verejnými kúpeľmi v Damasku už zanikli, ale samotné kúpele zostali ako strediská spoločenského života, ktoré stále navštevujú nielen arabskí, ale aj zahraniční turisti, najmä zo západného sveta, aby si mohli vychutnať tradičné kúpeľné procedúry.

Poznámky:
[1] Súčasný názov historického miesta Mari je Kár al-Hajjir.
[2] Kúpeľníctvo je reprezentatívnym príkladom difúzie kultúrnych prvkov.Z rímskej ríše preniklo do arabského sveta a prostredníctvom arabskej kultúry sa šírilo od 10. storočia cez Pyrenejský poloostrov i do Európy.
Arabské kúpeľníctvo významne prispelo k rozvoju toho európskeho.(LENOVSKÝ 2006)
[3] Kúpele – po arabsky hammámát, odvodené z arabského slovesa hamma = robiť horúcim, zahriať.
[4] AL-JÁWIR 1991.
[5] Bližšie k islamskej architektúre: KŔIKAVOVÁ a kol. 2002 : 182-214.
[6] KAJJAL 2004 : 221.
[7] BADRÁN 1978 : 56.
[8] Tamže, s. 222.
[9] IBN ABDULHÁDÍ : Rukopis č. 4549 archivovaný v Knižnici starýchrukopisov v Damasku.

Literatúra a pramene:

AL-JÁWIR, T.: Al-hammámát fil-madína al-arabíja al­islámíja. (Kúpele v arabsko-islamskom meste.) Bagdad 1991.
ASSÁF, A.: Ad-dimaškijún fí biná al-hammámát. (Obyvatelia Damasku a ich podiel na budovaní kúpeľov.)
Noviny Tišrín, 10.03.2008, vydávané v Damasku.
BADRÁN, A.: Ibn Asákir – tárich Dimašk. (Ibn Asákir o histórii Damsku). Bejrút 1978.
IBN ABDULHÁDÍ: Ádáb al-hammám wa ahkámuhu. (Kúpeľné zvyky a tradície). Rukopis č. 4549 archivovaný v Knižnici starých rukopisov v Damasku.
KAJJAL, M.: Dimašk – jásmína at-tárích. (Damask – jasmínový kvet histórie). Damask 2004.
KŘIKAVOVÁ, A. a kol.: Islám – ideál a skutečnost. Praha 2002.
LENOVSKÝ, L.: Kúpeľný cestovný ruch ako determinant sociokultúrnych javov. In: Acta oeconomica N 19 : cestovný ruch ako interdisciplinárny jav a jeho výskum. Banská Bystrica 200, s. 124-131.