Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Diverzita prírodných podmienok, kultúrno-historického a ekonomického vývoja podnietili na každom území vznik oblastí špecializujúcich sa na rôzne hospodárske činnosti. Stredné Slovensko bolo známe ako prostredie s výnosnými rudnými ložiskami, čo podmienilo zakladanie baníckych osád. Rozmach baníckej činnosti umožnil vznik jedinečnej kultúrnej krajiny, ktorá je dodnes rozpoznateľná na základe charakteristických znakov. Intenzívna ťažba nerastných surovín viedla nielen k jej postupnému zániku, ale aj k zmenám pôvodných funkcií stavieb a spôsobu života. V súčasnosti zaznamenávame snahy o hľadanie alternatívnych spôsobov využitia pôvodných priemyselných sídiel. Vhodnou transformáciou je ich možné využiť na rozmanité účely, napr. aj v odvetví cestovného ruchu.

Prírodné prostredie ako faktor formovania ľudských sídiel. Vznik a vývoj ľudských spoločenstiev je úzko spätý so schopnosťou človeka adaptovať sa na okolité prírodné podmienky. Formovanie vzájomného vzťahu medzi životným prostredím a človekom je determinované schopnosťou ľudí prispôsobovať svoje správanie limitom prírodného prostredia, ale predovšetkým ho cieľavedome využívať. Špecifikom ľudskej populácie je kultúrna a sociálna adaptácia, kontrastujúca s biologickou adaptáciou, typickou pre ostatné biologické druhy. Ľudská tvorivá činnosť sa prejavuje tým, že človek dokáže využiť, prispôsobiť a zmeniť životné prostredie na umelé, vytvoriť pre seba „ľudský svet“ v súlade so svojimi potrebami, záujmami a cieľmi. Rozhodujúcou hybnou silou, ktorá utvárala vzťah človeka a prírody, sa stala kultúra ako neorganická forma adaptácie. Človek, tvorca kultúry, prestal byť vo vzťahu k prostrediu závislý iba od biologických dispozícií a prostredníctvom kultúry dokázal znásobiť svoje sily, meniť prostredie a tvoriť kultúrne dedičstvo pre budúce generácie. (BRŮŽEK – ČEŘOVSKÝ – LAKOMÝ – ORTOVÁ 1989:16–40)

Jednou z činností, ktorými človek cieľavedome a na základe svojich potrieb zasahoval do prírody, menil ju vo svoj prospech, bola stavba sídiel. Výsledky takéhoto intenzívneho pôsobenia na prírodné prostredie majú dlhotrvajúci charakter. Zakladanie trvalých sídiel úzko súviselo s nadobudnutím znalostí týkajúcich sa regenerácie pôdy (hnojenie, zavlažovanie), následkom čoho sa ľudia mohli usadiť a budovať svoje obydlia. (PAŠIAK 1980:13–16) Začiatočná fáza formovania sídiel podmienila najmä vznik kompaktných sídiel (hlavnými dôvodmi bolo zvýšenie bezpečnosti a spoločenské správanie ľudí) pred rozptýleným/izolovaným typom. Územia s jedným typom sídla sú dokumentované iba na začiatku sídelného vývoja, a to v dôsledku dynamického a komplikovaného vývoja osídlenia aj vnútorného vývoja jednotlivých sídiel. (VOTRUBEC 1980:33)

Termínom sídlo je možné označiť každé miesto zemského povrchu, na ktorom je obytné zariadenie pre človeka. „Sídla vystupujú na obrovských priestoroch Zeme v rozmanitých diferenciách a vyznačujú sa odlišnými štruktúrami z hľadiska vzájomných priestorových vzťahov i svojho vnútorného usporiadania, z hľadiska veľkosti, resp. funkcie. Usporiadanie sídiel súvisí s ich funkciou, s obdobím vzniku a rozvoja, a s vonkajšími podmienkami, v ktorých sa vyvíjali. Najzákladnejším všeobecným delením sídiel je ich rozčlenenie na vidiecke a mestské. Podľa veľkosti, vzájomného vzťahu, spôsobu zástavby a vybavenosti sú v týchto dvoch skupinách rôzne typy sídiel od samôt až k megalopolisom.“ (IVANIČKA 1983:305)

Štruktúra osídlenia, charakter osád, ich vnútorné usporiadanie a členenie, ako aj cestná sieť, boli v značnej miere podmienené prírodným prostredím. Prostredie determinovalo aj vytváranie zamestnaneckých skupín dedinského obyvateľstva a s ním súvisiaci demografický obraz rozličných regiónov. Nízka miera rozvinutia výrobných síl a techniky schopnej meniť stav prostredia, znamenala dominujúci vplyv okolitej prírody. Medzi najdôležitejšie faktory prírodného prostredia patrí podnebie, ktoré vplýva na zloženie a vývoj vegetačného krytu a následne aj možnosti poľnohospodárskej výroby. V slovenských podmienkach má dôležitý význam štúdium rozsahu lesov, pretože drevo bolo v období stredoveku kľúčovou surovinou, využívanou na výrobu každodenných predmetov, stavbu domov a hospodárskych budov, bolo zdrojom energie pri vykurovaní a spracovaní kovov. Najväčšie úbytky dreva boli zaznamenané v 16. storočí v oblastiach s rozvinutým baníctvom a s ním súvisiacim hutníctvom. (HABOVŠTIAK 1985:50–52)

Sídliskový výskum dokazuje, že kultúrna krajina s osídlením nevzniká len pôsobením priaznivých prírodných činiteľov, ale spolupôsobia tu aj historické činitele. Stredovekí osadníci pri výbere lokality pre založenie sídla zohľadňovali bonitu pôdy, prítomnosť zdroja pitnej vody, hustotu a skladbu lesného porastu, vhodné podmienky pre zamestnanie, blízkosť sídliskových centier, možnosti obrany a exploatovania prírodného bohatstva. Členitý charakter Slovenska poskytol priestor pre utváranie viacerých špecifických a svojráznych sídliskových celkov a oblastí, ktoré boli determinované prírodnými, ekonomickými, spoločenskými podmienkami a vývojom stavebnej techniky. (HABOVŠTIAK 1985 : 52–54)

História osídľovania územia Slovenka s akcentom na vznik stredovekých banských miest a osád. Prvé dôkazy o trvalom usídľovaní polokočovných kmeňov na území Slovenska pochádzajú z obdobia neolitickej revolúcie (4000 – 3000 p. n. l), súvislejšie osídlenie je zdokumentované z mladšej doby bronzovej (1200 – 700 p. n. l). Sídelný vývoj na Slovensku bol ovplyvnený prítomnosťou vyspelých kmeňov (Kelti), neskôr narušený vpádom germánskych kmeňov a príchodom Rimanov. V období sťahovania národov prichádzajú na naše územie slovanské kmene, ktoré v 7. storočí vytvorili kmeňový zväz (Samova ríša) na obranu proti Avarom. Centrálne sídla slovanských kmeňov, v ktorých sa sústreďovala výroba a politická moc, sa nazývali hradiská.[1] Pod hradiskami sa nachádzali nepoľnohospodárske sídla, špecializované najmä na ťažbu a spracovanie železnej rudy. Slovanské kmene vytvorili základ sídelnej sústavy, ktorá sa stala východiskom pre kreovanie administratívnej správy uhorského štátu. V období feudalizmu (11. – 16. storočie) sa na Slovensku utvorilo osídlenie tvorené mestami a mestečkami, ktoré vystupovali ako uzatvorené hospodársko-sociálne jednotky a zohrali dôležitú úlohu v hospodárskom a sociálnom rozvoji, rozvoji slovenského etnika, Uhorska, a aj súčasného sídelného usporiadania Slovenska. (PAŠIAK 1980 : 33–53)

V období rozvíjajúceho sa feudalizmu vzniklo na našom teritóriu najviac miest a mestečiek z celého vtedajšieho uhorského štátu (bolo tu lokalizovaných 24 z 39 kráľovských slobodných miest). Slobodné kráľovské mestá patrili po udelení privilégií bezprostredne pod právomoc kráľa, obyvatelia boli kráľovskí poddaní, mali právo voliť richtára a mestskú radu, konať trhy a neskôr pribudli obchodné práva. Špeciálne postavenie banských kráľovských miest spočívalo v práve vyhľadávať, ťažiť a spracovávať rudy, používať lesy a potoky na činnosti spojené s ťažbou a spracovaním rúd, mestám boli pridelené výsady na dovoz materiálu a potravín. (PAŠIAK 1980:53–55)

 Banské mestá a osady boli koncentrované v stredoslovenskej oblasti, ktorej vznik súvisí s vulkanickou činnosťou v období treťohôr, bohatej na rudné žily s obsahom zlata, striebra, medi, železa, olova, ortuti a iných kovov. Prevažne hornatá oblasť s bohatými rudnými ložiskami umožnila vznik sídiel v lokalitách, ktoré by za iných okolností boli ťažko osídliteľné. Tieto mestá a osady sa odlišovali geografickým a urbanistickým rázom, ktorý podmienili prírodné podmienky. Pravidelné rozmiestnenie ulíc a centralizovaná poloha námestia boli typické pre sídla, kde rudné ložiská ležali ďalej od mesta; nepravidelný pôdorys charakterizuje miesta, kde sa rudné ložiská nachádzali priamo v meste alebo jeho tesnej blízkosti. (RATKOŠ 1963:14 a n.)

 Banské mestá boli špecifickými typmi sídlisk, ktoré sa líšili ekonomickou prosperitou. Na jej základe vznikali, rozvíjali sa, aj upadali. Vytvárali významný zdroj príjmov pre kráľa a zároveň boli miestami, kde sa koncentrovala silná skupina bohatých ľudí. Územie Slovenska poskytovalo priestor pre formovanie množstva baníckych lokalít, tri z nich mali špecifické postavenie. Najstaršou bola Banská Štiavnica, kde dominovala strieborná ruda. Banská Bystrica sa orientovala na striebro a neskôr využila bohatstvo medených ložísk, a Kremnicu preslávili zlaté ložiská. Významné stredoslovenské banské mestá založili v roku 1388 Zväz stredoslovenských banských miest, ktorý tvorili Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Pukanec, Nová Baňa, Ľubietová a Banská Belá. Zväz slúžil na obranu práv svojich členov, spoločné riešenie problémov v oblasti práv, rozhodovanie o vzťahu k panovníkovi, banskej komore a riešení politických, vojenských a hospodárskych otázok. (RÁBIK – LABANC – TIBENSKÝ 2013:5–13)

Nerastné bohatstvo dalo podnet na vznik viacerých osobitých typov banských stredísk, ktoré síce nedosahovali sídliskovú a ekonomickú prosperitu vyššie uvedených, ale v období stredoveku boli ponímané ako mestské sídla v nižšom právnom postavení – oppidá. Najdôležitejšie z nich boli Pukanec, Nová Baňa, Brezno, Štítnik a Plešivec v oblasti Gemera a Malohontu, Revúca, Jelšava, Rožňava, Dobšiná, Gelnica, Smolník, Jasov, Zlatá Idka, Nižný Medzev a Štós. Mestské práva, ktoré boli udelené kráľovskému mestu Banská Štiavnica, umožňovali obyvateľom vyhľadávať a kutať drahé kovy aj mimo svoj chotár. Postupne vznikali špeciálne vybudované banské osady, ktoré mali v prvotnej fáze sezónny charakter (práce len počas leta, v zime to boli opustené lokality). Zmena osád na trvalé sídla vyústila do snahy obyvateľov o emancipáciu z jurisdikčného aspektu. V súčasnosti za najvýznamnejšie z týchto osád považujeme Banskú Belú, Hodrušu–Hámre a Smolník. (RÁBIK – LABANC – TIBENSKÝ 2013:8–17)

Vymedzenie skúmaného územia a potenciálu pre cestovný ruch. Prírodné predpoklady umožnili sformovanie niekoľkých desiatok baníckych sídiel prevažne v oblasti stredného a východného Slovenska. Banské osady sa líšili veľkosťou, charakterom (mestské vs. vidiecke/prímestské), významom, národnostným zložením a inými hospodárskymi aktivitami obyvateľov, ktorých význam stúpal s postupným vyčerpávaním rudných ložísk. Na základe stručného historického prehľadu vývoja osídlenia na Slovensku a akcentovaní významu baníctva, sme určili dve lokality, ktoré budú predmetom analýzy. Bližšie sa zameriame na kultúrno-historickú charakteristiku bývalého banského kráľovského mesta Banská Štiavnica a súčasnej obce Hodruša – Hámre.

Katastre analyzovaných obcí sú súčasťou lokality UNESCO „Historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia“, ktorá bola zapísaná v roku 1993 ako prvá slovenská nominácia v ére samostatnej Slovenskej republiky, a z hľadiska rozlohy predstavuje najväčšie územie zapísané do Zoznamu svetového dedičstva. Lokalita bola zapísaná ako dielo človeka alebo kombinované dielo prírody a človeka, územie zahrňujúce archeologické lokality, ktoré majú výnimočnú svetovú hodnotu z historického, estetického, etnologického, alebo antropologického pohľadu. V rámci aktualizácie Vykonávacej smernice pre uplatňovanie dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva (najnovšia z roku 2006) vznikla nová kategória – kultúrna krajina. Väzba na krajinné prostredie je charakteristickým znakom a jedinečným fenoménom skúmanej Lokality UNESCO, preto ju môžeme jednoznačne chápať ako kultúrnu krajinu. (PAUČULOVÁ 2010:10–12)

Hodruša–Hámre – kultúrno-historická charakteristika územia. Územie dnešnej obce Hodruša–Hámre (2 243 obyvateľov – 31. 12. 2013, zložené z troch katastrálnych území: Dolné Hámre, Banská Hodruša a Kopanice) bolo pravdepodobne osídlené už začiatkom 14. storočia, čo dokazujú archeologické nálezy a prvky, dokumentujúce povrchovú banskú činnosť. Hodruša, písomne doložená ako časť kráľovského mesta Banská Štiavnica, podliehala banskoštiavnickému právu, a to aj napriek tomu, že počtom obyvateľov a významom baníctva pre hospodárstvo bola na porovnateľnej až vyššej úrovni ako ostatné uhorské mestá. Hodrušskí obyvatelia sa počas stredoveku niekoľkokrát pokúšali o osamostatnenie, búrili sa proti závislosti od Banskej Štiavnice. K zmene situácie došlo až v roku 1952 vznikom samostatnej obce Banská Hodruša (katastrálne územie s najväčšou koncentráciou prírodných a technických kultúrnych pamiatok). (KAŇA 2011:6–10)

Pozitívnym výsledkom dlhodobej intenzívnej baníckej činnosti je kumulovanie veľkého počtu pamiatok na relatívne malom priestore, ktoré sa zachovali v dobrej kondícii a tvoria významný podiel technických pamiatok Banskej Štiavnice a jej okolia, zapísaných do zoznamu UNESCO. Aktuálne je možné pozorovať produkty baníckej činnosti cez východy rozsiahlych banských diel (povrchové dobývky, hlušinné odvaly), vstupné portály štôlní (zrekonštruované portály štôlní Dolná Schöpher, Ján Krstiteľ, Zlatý stôl a skupina štôlní s nezachovaným portálom alebo úplne zasypaným ústím), zachované šachty a prislúchajúce objekty (povrchové objekty šácht Mayer I. a II., dodnes čiastočne činné šachty v Bani Rozália). Medzi objekty, lokalizované na povrchu a súvisiace so spracovávaním rúd, zaraďujeme prevádzkové banské objekty (Dolnohodrušský závod – dodnes prevádzkovaný ucelenejší súbor objektov, nadjazd úzkokoľajovej dráhy pri šachte Lill – rekonštrukcia 2010). (KAŇA 2011:88–97) Banský vodohospodársky systém (využívaný ako zásobáreň energie na pohon zariadení) v Hodrušskej doline pozostával zo súboru zberných jarkov a vodných nádrží – tajchov (k najznámejším patria Dolný Hodrušský tajch – ako jediný slúži pôvodnému účelu – spracovanie rúd vo flotačnej úpravni, v súčasnosti vypustený a v rekonštrukcii; Horný Hodrušský tajch – v 20. rokoch 20. storočia stratil pôvodnú funkciu, dnes je zdrojom vody pre zasnežovanie lyžiarskych tratí a miesto oddychu v stredisku Salamandra Resort; Moderštolniansky tajch na Kopaniciach – po ukončení banskej činnosti stratil pôvodnú funkciu, rekonštrukcia prebehla v 90. rokoch 20. storočia, v súčasnosti je využívaný na rekreačné účely a rybolov). (KAŇA 2011:110–113)

Administratívno-správne budovy závodov, ktoré vznikali prevažne v 18. a 19. storočí, sú objektmi, kde často dochádzalo k zmene ich pôvodnej funkcie. Budova správy ťažiarstva pre žily Umruch a Rabestein, budova správy závodu Brenner, budova správy závodu Dolný Finsterort a hutmanská prevádzková budova ťažiarstva na žile Moder (v časti Kopanice) sa po zániku pôvodnej funkcie a rekonštrukcii transformovali na obytné priestory. Obytný dom obchodníka Weissa prešiel viacerými stavebnými úpravami a výsledkom poslednej rekonštrukcie je jeho prestavba na ubytovacie zariadenie. (KAŇA 2011:98–99)

Politické zmeny po roku 1989 iniciovali myšlienky na založenie malej banskej expozície, ktorá by priblížila históriu baníctva, zachovala jeho odkaz budúcim generáciám a zároveň podnietila príjazdový cestovný ruch. Boli vytypované dva súbory banských diel: povrchové objekty šácht Mayer I. a II., a povrchové a podzemné objekty bane Starovšechsvätých na Hornohodrušskom banskom závode, ktorá patrí medzi najstaršie bane celého banskoštiavnicko–hodrušského rudného rajónu. V roku 1994 sa začalo s realizáciou projektu „Plán zabezpečenia banských diel v bani Stará štôlňa všetkých svätých za účelom zriadenia podzemnej banskej expozície“. (KAŇA 2011:164 a n.) Povrchové objekty Bane všetkých svätých sú vo vlastníctve Slovenskej banskej s. r. o.,[2] ktorá v rokoch 1994 – 2014 budovala, a dnes prevádzkuje, montánny komplex Hodrušské hlbiny – podzemný svet baníkov. Komplex zahŕňa priestory budovy s expozíciou histórie a súčasnosti hodrušského baníctva, podzemnú banskú expozíciu dokumentujúcu 700-ročný vývoj banskej techniky a dobývania rúd, umožňuje ďalšie náučné a turistické činnosti (ryžovanie zlata, prechádzka náučným chodníkom so sprievodcom). (Hodrušské hlbiny 2015)

V kontexte rozvoja turizmu majú význam turistické trasy v CHKO Štiavnické vrchy, Horný Hodrušský tajch, Kopanický tajch, lyžiarske stredisko Salamandra v závere Hodrušskej doliny. Novovybudovaná sieť cyklotrás rôznej náročnosti, ktoré sú súčasťou projektu Bajkom k tajchom, poskytuje priestor na spoznávanie prírodného a kultúrneho dedičstva Hodrušsskej doliny, a prepája hlavné atraktivity, ktoré sú rozmiestnené na relatívne veľkej ploche. (Bajkom k tajchom s. a.)

Banská Štiavnica – kultúrno-historická charakteristika územia. Mesto Banská Štiavnica (10 259 obyvateľov – 31. 12. 2013) sa sformovalo v centrálnej časti Štiavnických vrchov a jeho vývoj bol podmienený geologickým zložením aj samotnou geomorfológiou územia. Geologický vývoj oblasti je spojený s vývojom Štiavnického stratovulkánu, ktorý trval v intervale pred 15 – 11 miliónmi rokov. Pozostatky vulkanickej činnosti sú viditeľné v podobe rudných žíl bansko-štiavnického rudného rajónu. Mesto sa nachádza vo vnútri kaldery a počiatky jeho osídlenia možno datovať do obdobia na prelome 12. a 13. storočia. Prvotné osídlenie bolo podmienené náleziskami rudných žíl a nevykazovalo znaky kontinuálneho a konzistentného typu sídla. Za prvé kompaktné sídlo možno považovať osadu Baňa (Staré mesto/hrad), ktorá je lokalizovaná v severozápadnej časti kopca Glazenberg. Priaznivé prírodné podmienky a prítomnosť rudných žíl, vychádzajúcich na povrch, umožňovali ľahkú povrchovú ťažbu, ktorá determinovala vznik jednej z najdôležitejších kutacích oblastí, a už v 12. storočí je tu archeologicky podložená existencia opevneného hradiska. Súčasná obec Banská Štiavnica vznikla spojením bývalých osád slovenského pôvodu – Baňa a Štiavnica. (Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta Banská Štiavnica 2015 – 2024 2015:16 – 27)

Banská Štiavnica má z kultúrno-historického hľadiska výrazný celospoločenský význam, čo potvrdil aj zápis mesta a okolitých technických pamiatok do zoznamu UNESCO. Historické dedičstvo tvoria pamiatky lokalizované v centre skúmanej lokality. Sú súčasťou mestskej pamiatkovej rezervácie. Medzi najvýznamnejšie pamiatkové objekty z pohľadu cestovného ruchu patria Starý zámok s kaplnkou sv. Michala (pôvodne kostol, prebudovaný na protitureckú pevnosť, dnes tu sídlia expozície prezentujúce najstaršie dejiny regiónu, zbierka streleckých terčov, kováčstva a fajkárska dielňa); Nový zámok (fortifikačná stavba, slúžiaca ako súčasť signalizačného systému varovania pred nepriateľom, dnes expozícia protitureckých bojov s ukážkami zbraní); neskorogotický Kostol sv. Kataríny/Slovenský kostol; baroková Kalvária na kopci Scharffenberg; Farský kostol Nanebovzatia Panny Márie (najstarší dodnes zachovaný kostol, známy ako Nemecký alebo kostol sv. Mikuláša); Námestie Svätej Trojice zo 16. storočia s morovým stĺpom so súsoším Svätej Trojice a domom Sládkovičovej Maríny Pischlovej so zámkami lásky; zrekonštruovaná židovská synagóga so sídlom pivovaru ERB; Piargska brána, jediná zachovaná súčasť bývalého mestského opevnenia. (Miesta a pamiatky – Banská Štiavnica s. a.)

Odkazy na banícku minulosť mesta sú prezentované formou viacerých expozícií: v budove Kammerhof – Komorský dvor (najväčší stavebný komplex na území historického jadra, expozícia mapujúca históriu baníctva v Štiavnických vrchoch, organizovanie detských workshopov); Banské múzeum v prírode (povrchová aj hlbinná expozícia – fáranie do štôlne Bartolomej); sprístupnená dedičná štôlňa Glazenberg – známa návštevami panovníkov; štôlňa Michal so vstupom na nádvorí budovy Berggericht na Námestí sv. Trojice (mineralogická expozícia a sídlo informačného centra); Banícka Akadémia s botanickou záhradou; renesančno-baroková Klopačka s čajovňou; krištáľový kameňolom Geoclub (upravený povrchový lom na ťažbu kremeňa, kde sa prezentuje proces dobývania, a je umožnený individuálny zber minerálov). (Zem baníkov – Banská Štiavnica s. a.)

Ponuka cestovného ruchu je obohatená o ďalšie turistické zaujímavosti – Štiavnický drevený pohyblivý betlehem vo dvore Radničného námestia (zachytáva vianočný námet, znázorňuje prácu baníkov a hutníkov v stredovekom meste); Terra Permonia (tvorivé dielne pre deti); organizovanie pravidelných kultúrnych podujatí (banícke tradície, Salamander, Nácko); systém vodných nádrží – tajchov (Klinger, tajch Malá a Veľká Vodárenská, Dolný a Horný Michalštôlniansky tajch, tajch Ottergrund, tajch Červená Studňa, Počúvadlo), ktoré sú využívané na rekreáciu a súčasťou trasy náučných chodníkov[3]. (Banská Štiavnica s. a.)

Mesto sa v posledných rokoch stáva centrom kultúrno-spoločenského diania a jeho jedinečné prostredie podnecuje vznik a pôsobenie nových subjektov umeleckého a kreatívneho zamerania, medzi ktoré zaraďujeme galérie (Galéria Jozefa Kollára, orientovaná na staré umenie štiavnických maliarov; Schemnitz Gallery, prezentuje talenty súčasného slovenského maliarstva; galéria Diela a dielka, zameraná na slovenských výtvarníkov s ukážkami úžitkového aj insitného umenia); antikvariát; atypické divadlo ERB v kombinácii s pivovarom a reštauráciou; sídlo projektu BANSKA ST A NICA v priestoroch železničnej stanice, ktorý tvorí na báze rezidenčných pobytov umelcov, organizuje vernisáže a happeningy; Neviditeľná Štiavnica – hra so súčasným umením vo verejnom priestore Banskej Štiavnice, spočívajúca v pátraní po umeleckých dielach pomocou špeciálnej mapy. (Umenie – Banská Štiavnica s. a.)

Merateľné indikátory rozvoja cestovného ruchu – návštevnosť, počet prenocovaní a počet ubytovacích zariadení. Banská Štiavnica má postavenie okresného mesta, preto možno predpokladať vyšší počet ubytovacích zariadení, návštevníkov, aj ľahší prístup k informáciám a štatistickým údajom, umožňujúcim komparáciu s inými strediskami cestovného ruchu. Hodruša–Hámre je z administratívneho hľadiska súčasťou okresu Žarnovica, ale obe lokality sú členmi Oblastnej organizácie Región Banská Štiavnica.

Mesto Banská Štiavnica sa do značnej miery podieľa na celkovom počte ubytovacích zariadení, prenocovaní a návštevníkov v rámci okresu. Pokiaľ sú individuálne údaje o meste nedostupné, je pri analýze súčasného stavu cestovného ruchu vhodné pracovať s týmito štatistikami. V roku 1998 navštívilo okres Banská Štiavnica 11 898 turistov a bolo zaznamenaných 29 746 prenocovaní. Zvyšovanie záujmu o spoznávanie prírodných a kultúrnych atraktivít pokračovalo aj v nasledujúcom období. Výrazný nadpriemer možno pozorovať v roku 2003, kedy v porovnaní s rokom 1998 stúpol počet turistov o 66 % a počet prenocovaní o 110 %. Na uvedenom náraste sa podieľali predovšetkým zahraniční turisti, ktorých počet bol oproti roku 1998 štvornásobne väčší (1538-6280). Súčasne sledujeme tendenciu vyššieho počtu prenocovaní (40 % podiel na celkovom počte prenocovaní v okrese v roku 2003). Cestovný ruch sa rozvíjal aj v ďalších rokoch. Negatívne bol ovplyvnený dôsledkami hospodárskej krízy, ktorá Slovensko zasiahla najmä v roku 2009. Návštevnosť aj počet prenocovaní poklesli na najnižšie hodnoty od roku 1998. (Stratégia využitia kultúrneho a historického dedičstva Banskej Štiavnice v prospech rozvoja cestovného ruchu 2012)

Stabilné postavenie Banskej Štiavnice ako strediska cestovného ruchu potvrdzujú údaje z roku 2012, kedy Štatistický úrad SR zaznamenal rekordný počet návštevníkov – 53 297, a ako lokalita UNESCO sa stala najobľúbenejšou slovenskou mestskou destináciou. Pozitívne výsledky Banskej Štiavnice na trhu cestovného ruchu dokazujú aj: postupné predlžovanie pobytov, záujem o predĺžené víkendy, zvýšená návštevnosť aj mimo hlavnej turistickej sezóny aj záujem zahraničných turistov z Česka, Maďarska, Nemecka a Poľska. Zároveň dochádza k zvýšeniu záujmu investorov o región, ktorý sa prejavuje v rozvoji supraštruktúry cestovného ruchu – vzrastá počet ubytovacích zariadení. Najväčší medziročný nárast bol zaznamenaný v období rokov 2011 (35 zariadení) a 2012 (49 zariadení), čo sa pozitívne odzrkadlilo na príjmoch obcí združených v OOCR Región Banská Štiavnica v podobe daní za ubytovanie (medziročný nárast bol 21 %). (Rekord v Banskej Štiavnici: Mesto zaplavilo 53-tisíc turistov 2013)

Skúmané lokality sú odlišné i z hľadiska kategorizácie ubytovacích zariadení. V Banskej Štiavnici sa nachádzajú najmä ubytovacie zariadenia kategórie hotel a penzión, v  Hodruši–Hámroch prevažuje ubytovanie na súkromí (chaty, chalupy, apartmány). Potenciál obce Hodruša-Hámre pre cestovný ruch dokazuje aj zvýšený záujem investorov o danú lokalitu, ktorý sa prejavil vo výstavbe nových veľkokapacitných ubytovacích zariadení – Hotel Daro a Salamandra Hotel v tesnej blízkosti nového lyžiarskeho areálu Salamandra Resort. Opačný trend je v Banskej Štiavnici, kde je výraznejší nárast ubytovacích zariadení s menšou kapacitou (penzióny, apartmány), vznikajúcich prevažne rekonštrukciou historických budov v centrálnej časti mesta. Majitelia novovznikajúcich subjektov využívajú prítomnosť genia loci. Nové penzióny a apartmány sú štýlové a koncipované s odkazom na históriu mesta, čo je evidentné napríklad z názvu ubytovacieho zariadenia alebo izieb.

Vznik väčšieho množstva súkromných ubytovacích kapacít vyvoláva prevahu ponuky nad dopytom. Zvyšuje sa tlak na kvalitu služieb a podnecuje sa kreativita majiteľov. Tí v konkurenčnom boji vytvárajú jedinečné a pre návštevníkov rozpoznateľné ubytovacie zariadenia založené na zachovaných architektonických prvkoch, dobovom nábytku, vínnej pivnici v pôvodne banskej štôlni, wellness, záhradnom posedení, či bio výrobkoch. Na území analyzovaných lokalít je v súčasnosti evidovaných viac ako 70 ubytovacích zariadení. Aktuálne prebieha rekonštrukcia troch historických budov, parciálne financovaná z OP Konkurencieschopnosť a hospodársky rast, ktorej výsledkom bude premena objektov na ubytovacie zariadenia. To možno považovať za dostatočnú kapacitu a predpoklad pozitívneho efektu prebiehajúcej transformácie lokalít na strediská cestovného ruchu.

Cestovný ruch a jeho postavenie v strategických dokumentoch. Postoj každej lokality k významu a rozvoju cestovného ruchu prezentujú jej plánovacie dokumenty. Obec Hodruša–Hámre v súčasnosti nedisponuje platným Programom hospodárskeho a sociálneho rozvoja pre roky 2014 – 2024. Prioritné oblasti podpory v obci možno identifikovať prostredníctvom schváleného rozpočtu obce na rok 2015, kde sú na popredných miestach výdavky na verejnú správu, výchovu a vzdelávanie, sociálnu starostlivosť, bývanie občanov a riešenie environmentálnej záťaže – odpady. Kategória kultúra, šport a náboženstvá má vyhradené len 4 % rozpočtu. Pozitívom je plánované rozpočtové hospodárenie obce na roky 2016 – 2017, v ktorom sú vyčlenené prostriedky na financovanie rozvojových projektov zahŕňajúcich rekonštrukciu Mayer šachty, športového areálu na Kyslej a námestia v Banskej Hodruši (Škarbová 2014).

Iná situácia je v Banskej Štiavnici, ktorá má vypracovaný nový Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja na roky 2015 – 2024. Prvý program hospodárskeho sociálneho environmentálneho rozvoja bol schválený v novembri 2006. Dominantnou cieľovou prioritou bol investičný rozvoj mesta, vytvárajúci zamestnanosť a zvýšenú solventnosť obyvateľstva. Podpora hospodárskeho rozvoja má byť zabezpečená prostredníctvom získania, úpravy a prezentácie perspektívnych nehnuteľností (pozemky, budovy) pre potenciálnych investorov, zníženia administratívnej a daňovej záťaže, súvisiacej s ich príchodom, založením výrobných podnikov a transferom nových technológií. Cestovnému ruchu je v implementačnej časti dokumentu venovaná značná pozornosť. Z pohľadu verejnej správy sú kľúčovými faktormi rozvoja komerčné a nekomerčné investičné aktivity (rozšírenie expozícií Slovenského banského múzea, rekonštrukcia a revitalizácia historických objektov, rekreačných zón v blízkosti tajchov a dopravnej infraštruktúry), kontinuálne zvyšovanie kvality služieb pri napĺňaní medzinárodných štandardov, vytvorenie regionálneho turistického informačného systému, zameranie sa na incomingový cestovný ruch (rozsiahla špecifikácia potrieb jednotlivých trhových segmentov z hľadiska národnostného zloženia – Česi, Maďari, Nemci, Rakúšania, Poliaci, Rusi, Holanďania, Francúzi, a vekového zloženia – rodiny s deťmi, mladí, seniori), tvorba komplexných produktov/balíkov služieb, školenie sprievodcov v nadväznosti na vytvorené náučné trasy a nové produkty, vnútorná a vonkajšia marketingová komunikácia. Prevládajúcimi formami cestovného ruchu sú športový (zimné obdobie, očakávané zvýšenie návštevnosti po dobudovaní lyžiarskeho areálu), kultúrny a špecifický (zameraný na banícke technické pamiatky) cestovný ruch. (Múdry a kol. 2006:6–40)

Z hľadiska vzťahu medzi plánovanými a realizovanými opatreniami možno konštatovať, že v období rokov 2006 – 2015 došlo k naplneniu niektorých stanovených cieľov, ktoré v aktuálnom dokumente už nie sú prítomné. Do skupiny úspešne realizovaných aktivít patrí vytvorenie organizácií zameraných na manažment a marketing mesta a regiónu ako destinácie cestovného ruchu (koordinačné centrum),[4] komplexná rekonštrukcia Kalvárie a revitalizácia jej nábožensko-historického poslania, vybudovanie informačného centra, doplnenie atraktivít mesta – socha vtipkára Nácka a zlepšenie informovanosti o turistických atraktivitách.

Aktuálny Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja 2015 – 2024 je v platnosti od roku 2015. Predstavitelia verejnej správy vypracovali dokument obsahujúci desať prioritných oblastí v spolupráci s externou konzultantskou spoločnosťou a po pripomienkovaní miestnymi občanmi. Z hľadiska zvýšenia atraktívnosti územia medzi potenciálnymi návštevníkmi sú relevantné dve oblasti: kultúra a inštitúcie; propagácia a cestovný ruch. V rámci programu zameraného na cestovný ruch sú definované opatrenia a aktivity na podporu účinnej propagácie mesta (webové sídlo, vybudovanie fyzického informačného systému prezentujúceho kultúrne atraktivity, budovanie partnerstva verejného a súkromného sektora, organizácia podujatí), vybudovanie relaxačno-rekreačného zázemia mesta (oddychové zóny, nové atraktivity, pontónové plavárne, rozhľadňa, turistický vláčik, turistické okruhy, náučný chodník na Sitno, prehliadka podzemia pod Námestím sv. Trojice) a podnikateľské aktivity v cestovnom ruchu (dohody o poskytovaní služieb v agroturistike, podpora subjektov pri získavaní finančných prostriedkov z fondov EÚ). Strategickým zámerom v programe kultúra je rozvíjanie kultúrneho povedomia obyvateľov, prevádzkovanie vhodných priestorov na kultúrne aktivity, propagovanie aktivít, ktoré priaznivo vplývajú na imidž mesta a cestovného ruchu. Spomedzi plánovaných aktivít možno spomenúť modernizáciu a rekonštrukciu kultúrneho centra, aktivity súvisiace s rozširovaním existujúcich a vybudovaním nových muzeálnych expozícií, sprístupňovaním banských diel, rekonštrukcie historických objektov, vytvorenie panteónu s bustami miestnych osobností, rekonštrukciu amfiteátra, organizačné zabezpečenie kultúrnych podujatí a efektívnu propagáciu kultúry v meste. (Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta Banská Štiavnica 2015 – 2024 2015:130–159)

Ak porovnáme strategické dokumenty Banskej Štiavnice, jedným z najmarkantnejších rozdielov je zmena prístupu k cieľovým skupinám návštevníkov. Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja z roku 2006 kládol dôraz na zahraničnú klientelu[5] (špecifikácia trhových segmentov, propagácia v zahraničí, zahraničné cesty pre novinárov, spolupráca s cestovnými kanceláriami a zahraničnými partnermi). Aktuálny dokument preferuje orientáciu na rodiny s deťmi (tento prístup je viditeľne prezentovaný na oficiálnom turistickom portáli Regiónu Štiavnica) a vyššie príjmové skupiny. Mesto sa zároveň snaží profilovať ako víkendová destinácia/zázemie pre obyvateľov urbanizovaných centier západného a stredného Slovenska.

V porovnaní s dokumentom z roku 2006 je aktuálny program koncipovaný v súlade s metodikou na vypracovanie programu hospodárskeho a sociálneho rozvoja miest/obcí/VÚC, čo je reflektované prítomnosťou všeobecných a univerzálne platných opatrení, ktorým však chýba bližšia špecifikácia aktivít. Uvedený prístup pri tvorbe strategických dokumentov nie je v slovenských podmienkach ojedinelý, pretože miestny rozvoj v obciach je podmienený získavaním finančných prostriedkov z fondov Európskej únie. Definovanie opatrení, ktoré zastrešujú široké spektrum aktivít, umožňuje jednoduchšie schválenie konkrétnych projektových zámerov v súlade s aktuálnou výzvou a vytýčenou stratégiou. Časť, ktorá je zameraná na identifikáciu kľúčových faktorov rozvoja a disparít, obsahuje náčrt trendov, ideí a aktivít, ktoré by mali byť realizované, no v konečnom výsledku sa nepremietli do reálnych návrhových opatrení. Konkretizácia aktivít a hľadanie nových impulzov pre rozvoj boli prítomné v predchádzajúcom dokumente, a v súčasnosti ich môžeme nájsť napríklad v analytických a plánovacích štúdiách, spracovávaných v rámci európskeho projektu ViTo (realizovaný 2009 – 2012) „Integrovaný mestský rozvoj vitálnych historických miest ako regionálnych centier v juhovýchodnej Európe“, kde Banská Štiavnica vystupovala ako jedno z 10 partnerských miest.[6]

Analyzované dokumenty zohľadňujú potrebu podpory cestovného ruchu, ale je nutné si uvedomiť, že vzhľadom na postavenie Banskej Štiavnice ako okresného mesta nemožno predpokladať, že cestovný ruch sa stane vedúcou hospodárskou činnosťou. Viditeľné prejavy transformácie sú pozorované v historickom centre s najväčšou koncentráciou turistických atraktivít, ktoré následne umožňujú rozvoj podnikateľských aktivít najmä v sektore služieb. Priemyselná a výrobná funkcia, ktorá umožnila vznik mesta, úplne zanikla a v súčasnosti je zaznamenávané oslabovanie rezidenčnej funkcie (úbytok počtu obyvateľov s trvalým pobytom po zaradení mesta na zoznam UNESCO).[7]

Záver. Existencia ložísk nerastných surovín pôsobila ako dominantný faktor pri vzniku a rozvoji mesta Banská Štiavnica a obce Hodruša-Hámre. Kontinuálna banská činnosť vytvorila také prírodné a kultúrne špecifiká, ktoré po jej zániku stratili pôvodnú funkciu, transformovali sa na kultúrny potenciál využiteľný a využívaný v cestovnom ruchu. V súčasnosti preto možno pozorovať vzrastajúci význam rekreačnej funkcie v obciach. Zápis lokalít do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO inicioval rýchlejší proces funkčnej transformácie. Nárast podnikateľských aktivít v sektore služieb, rekonštrukcie pamiatok, zvyšovanie estetickej hodnoty územia, vytváranie nových produktov cestovného ruchu, kooperácia zainteresovaných subjektov, koordinácia rozvoja, či propagácia lokality ako kultúrneho dedičstva UNESCO prispieva k väčšiemu záujmu o návštevu mesta. Prístup k rozvoju cestovného ruchu z pohľadu verejnej samosprávy, ktorý bol prezentovaný v strategických dokumentoch dokazuje, že Banská Štiavnica je v procese dlhodobej transformácie na stredisko cestovného ruchu. Vyvíja sa ako stredisko mestského cestovného ruchu s multifunkčnou ponukou produktov a služieb, ktorá kombinuje kultúrno-historický potenciál baníckej minulosti lokalizovaný v zachovanej prírode Štiavnických vrchov a zároveň sa formuje aj ako centrum súčasného slovenského umenia a kultúry (vhodné prostredie na vznik kreatívneho inkubátora). Odlišná situácia je v lokalite Hodruša–Hámre, kde je potenciál pre cestovný ruch, jeho rozvoj však nie je pre vedúcich predstaviteľov obce prioritou. Obec podporuje aktivity súvisiace s cestovným ruchom, no primárne sa zameriava na finančné zabezpečenie vybudovania infraštruktúry a poskytovanie služieb vlastným občanom. Pri rozvoji cestovného ruchu v Banskej Štiavnici a Hodruši-Hámroch je potrebné uplatniť syntetický prístup, ktorý zohľadní špecifiká celého regiónu, a umožní vertikálnu a horizontálnu kooperáciu zapojených subjektov. Významnú lokalitu UNESCO „Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia“ je vhodné prezentovať v širších súvislostiach ako súčasť celého štiavnického regiónu s potenciálom stať sa konkurencieschopnou destináciou s pestrou ponukou produktov a služieb, ktorá v budúcnosti umožní zvýšenie príjazdu domácich aj zahraničných návštevníkov, predĺženie ich pobytu v oblasti, a zvýrazní ekonomické prínosy cestovného ruchu.

Príspevok je súčasťou riešenia grantovej úlohy UGA I/10/2015 – Transformácia banských sídiel na strediská cestovného ruchu.

Literatúra a pramene:

Bajkom k tajchom. [online]. s.a. [cit. 2015-12-10]. Dostupné na internete: .

BRŮŽEK M. – ČEŘOVSKÝ J. – LAKOMÝ Z. – ORTOVÁ J.: Kultura a životní prostředí. Praha 1989.

HABOVŠTIAK A.: Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava 1985.

Hodrušské hlbiny. [online]. 2015 [cit. 2015-12-17]. Dostupné na internete: .

IVANIČKA, K.: Základy teórie a metodológie socioekonomickej geografie. Bratislava 1983.

KAŇA, R. a kol.: Hodruša v zemi baníkov. Banská Štiavnica 2011.

Miesta a pamiatky – Banská Štiavnica. [online]. s.a. [cit. 2015-12-12]. Dostupné na internete: .

MÚDRY, P a kol.: Program hospodárskeho, sociálneho, environmentálneho rozvoja mesta Banská Štiavnica. II. časť – Implementačná časť. Banská Štiavnica 2006. Dostupné na internete:.

PAŠIAK, J.: Človek a jeho sídla. Bratislava 1980.

PAUČULOVÁ, Ľ.: Manažment plán lokality UNESCO „Historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia“. Banská Štiavnica 2010.

Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta Banská Štiavnica 2015 – 2024. Banská Bystrica 2015. Dostupné na internete: < https://www.banskastiavnica.sk/stranka_data/subory/uradna-tabula/20150506-aktualizacia-phsr.pdf>.

RATKOŠ, P.: Povstanie baníkov na Slovensku roku 1525-1526. Bratislava 1963.

RÁBIK, V. – LABANC, P. – TIBENSKÝ, M.: Vývoj stredovekých miest na Slovensku II. Trnava 2013.

Región Banská Štiavnica. [online]. s.a. [cit. 2015-12-12]. Dostupné na internete: .

Rekord v Banskej Štiavnici: Mesto zaplavilo 53-tisíc turistov. [online]. 2013. [cit. 2015-11-17]. Dostupné na internete: ).

Stratégia využitia kultúrneho a historického dedičstva Banskej Štiavnice v prospech rozvoja cestovného ruchu. [online]. 2012. [cit. 2015-11-17]. Dostupné na internete: .

ŠKARBOVÁ, D.: Schválený rozpočet pre rok 2015 obce Hodruša Hámre. [online]. 2014 [cit. 2015-12-29]. Dostupné na internete: .

ŠTEFÁNIK, M. – LUKAČKA, J. a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Bratislava 2010.

Umenie – Banská Štiavnica. [online]. s.a. [cit. 2015-12-12]. Dostupné na internete: .

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava 1977.

VOTRUBEC, C.: Lidská sídla – jejich typy a rozmístění ve světě. Praha 1980.

Zem baníkov – Banská Štiavnica. [online]. s. a. [cit. 2015-12-12]. Dostupné na internete: .