Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Cieľom príspevku je priblížiť výsledky výskumu kultúrneho potenciálu s akcentom na analýzu kultúrnej infraštruktúry v rumunskej dedine Veľký Pereg (Peregu Mare). Úroveň vybavenia pre realizáciu kultúry v multikultúrnych lokalitách je dôležitým aspektom ovplyvňujúcim možnosti reprodukcie kultúry a udržiavania národného povedomia. Veľký Pereg je príkladom dediny, v ktorej kultúrna vybavenosť zohráva dôležitú úlohu formovania etnickej príslušnosti obyvateľstva. Najmä materiálne zázemie jednotlivých cirkví, ktoré sa odzrkadľuje aj v kultúrnej infraštruktúre, zapríčinilo súčasnú skreslenú etnickú štruktúru. Príspevok je súčasťou riešenia projektu VEGA 1/0488/16 – Kultúrny potenciál Slovákov žijúcich v Rumunsku.

Veľký Pereg (Perek, Nemecký Pereg, Peregu Mare). Obec je súčasťou Aradskej župy, ktorá leží na Aradskej plošine v západnej časti Rumunska približne 30 km od mesta Arad. Samospráva pozostáva z dvoch obcí Veľký Pereg (Peregu Mare) a Malý Pereg (Peregu Mic) s rozlohou katastra približne 3095 ha. Zatiaľ čo Veľký Pereg je multietnický, obyvateľstvo Malého Peregu sa hlási najmä k maďarskej národnostnej menšine.

Prvá zmienka o osídlení tejto lokality je zo záznamov talianskeho mnícha Rogeriusa z Beneventa z roku 1241. Vtedajšia nemecká dedina Pergen bola vyplienená Tatármi. Osadu znovu založili v roku 1852 Rusíni zo Šarišskej župy. Následne ju dosídlili Nemci z priestoru dnešného Dolného Rakúska a v roku 1863 do osady prišlo približne 50 českých rodín (KOKAISL – ŠTOLFOVÁ a kol. 2009: 62). Etnické zloženie sa radikálne zmenilo v roku 1990 počas štátom riadenej reemigrácie. V dedine výrazne klesol počet Nemcov a Čechov. Česká národnostná menšina sa udržiava najmä vďaka Českobratskej reformovanej cirkvi, ktorej cirkevný zbor tvorí aj mnoho Slovákov.

 Prírodné podmienky a nížinný charakter krajiny ovplyvnili aj podobu hlavného ekonomického smerovania lokality. Ide o agrárnu oblasť, ktorá sa zakladá na kvalite úrodnej pôdy. Poľnohospodárstvo a chov dobytka je ešte aj dnes rozšírené. Na poliach sa pestuje najmä pšenica, ovos, kukurica a slnečnica. V záhradách a sadoch nájdeme slivkové, čerešňové, višňové, marhuľové a broskyňové stromy. Ojedinele popri ceste rastú moruše. Podľa zverolekárskych záznamov obyvatelia chovajú približne 50 kráv, 200 oviec a 300 kusov ošípaných. Rozšírený je aj chov sliepok, husí a kačíc. Z divokej zveri je markantný výskyt sŕn, zajacov, diviakov, bažantov, divých mačiek a tchorov. V posledných rokoch poľnohospodárom robili problém premnožené hlodavce.

 Dedina má pravidelnú cestnú radovú zástavbu. Ulice majú neoficiálne názvy podľa najstarších rodín, ktoré na nich bývajú alebo bývali (napr. Kundlova, Mazuchova, Kucharekova ulica a pod.). Ďalšie rozšírené priezviská prvých obyvateľov sú Jádiovci, Hladkí, Žebrákovci, Sigmetovci, Kotoličovci či Urbánkovci. Nemecké rodiny zastupovali najmä Schefferovci a Angerovci.

 Tradičná architektúra vo Veľkom Peregu sa zásadne neodlišuje od typickej dolnozemskej architektúry. Trojpriestorové (izba – pitvor – komora ) a štvorpriestorové domy (predná izba – pitvor – zadná izba – komora) s verandou, dopĺňajú honosné nemecké viacpriestorové gazdovské domy. Viaceré sú neobývané alebo adaptované pre potreby verejnej správy. Využívaným stavebným materiálom bola surová a pálená tehla. Najstaršie domy z konca 19. storočia sú nabíjané. V okolí dediny sú pozostatky jám – gvap, z ktorých sa ťažila hlina na výrobu surovej tehly. Ich špecifické pomenovania sa nezachovali. Zachovali sa však pomenovania studní. Nájdeme tu Kručánovu studňu, studňu u Dušku, u Fridiho, a studňu na uhle. Nie všetky sú dodnes funkčné. Charakteristickou črtou tradičnej architektúry vo Veľkom Peregu je rozsiahlosť dvorov, v ktorých sú excentricky od obytných častí domov umiestnené samostatné hospodárske objekty ako hambár, šopa a iné. V okolí dediny už neexistujú sálaše. V chotári však boli známe Janečkov, Ambrušov, Benčíkov a Kolečkov sálaš.

Dostupnosť mestských centier ovplyvnila charakter dnešného zamestnania a zapríčinila výrazný odliv obyvateľstva. Sťahovanie mladých rodín do miest ako Arad či Timiśoara, ktoré dnes v Rumunsku predstavujú centrá služieb a priemyslu, ale aj pracovné migrácie v rámci Európskej únie, sa výrazne podpísali pod demografiu a populačnú krivku v dedine. Tieto faktory zásadne ovplyvňujú aj súčasný stav kultúry vo Veľkom Peregu.

V porovnaní so 17 kilometrov vzdialeným Nadlakom, ktorý predstavuje kultúrne centrum Slovákov v Rumunsku, je situácia úplne odlišná. Súčasný stav slovenskej národnostnej menšiny je vo Veľkom Peregu neobjektívne hodnotená. Z počtu 1100 obyvateľov sa k Slovákom hlási približne 600. Ide však o neoficiálny počet, ktorý zahŕňa aj pracovných migrantov (dlhodobo žijúcich v zahraničí), či slovensky hovoriacich obyvateľov hlásiacich sa k inej národnosti. Mnohí prichádzajú do Veľkého Peregu len počas víkendu alebo sviatkov. Podľa oficiálnych štatistických dokumentov z roku 2002 je Slovákov len 329 (z vtedajších 1800 obyvateľov). Údaje sú však značne skreslené.

Tabuľka č. 1: Etnické zloženie obyvateľov vo Veľkom Peregu v roku 2002.

Zdroj: Structura Etno-Demografica 2002.

Etnickú štruktúru dediny tvoria Rumuni, Slováci, Maďari, Nemci, Rómovia, Ukrajinci a Česi. Z hľadiska vierovyznania obyvateľstva majú zastúpenie rímskokatolícka, gréckokatolícka, pravoslávna, českobratská reformovaná a apoštolská cirkev. Multietnický a multireligiózny charakter dediny sa podpisuje pod miestnu kultúru. Slováci sa hlásia najmä k Ruténom – Rusínom s gréckokatolíckym vierovyznaním (okolo 300 obyvateľov), k českobratskej reformovanej cirkvi sa hlási približne 100 Slovákov a asi 200 je katolíkov navštevujúcich nemecký rímskokatolícky kostol. Prísluštitu. Počas výskumu, nielen vo Veľkom Peregu, ale aj v iných lokalitách a regiónoch Rumunska, sme sa stretli s výrazným paradoxom prezentovania etnickej príslušnosti.

Kľúčovú úlohu v miestnom spoločenstve zohrávala cirkev, ktorá zásadným spôsobom menila povedomie lokálnych obyvateľov. Ako príklad môžeme uviesť situáciu v dedinách Malá Poľana (Pojana Micului), Nová Selenča (Solonețu Nou) alebo Pleșa v župe Sučeava v Bukovine. Väčšina slovensky hovoriacich obyvateľov sa pod vplyvom rímskokatolíckej cirkvi na čele s katolíckym kňazom hlásila k poľskej národnostnej menšine. Tento jav sa intenzívne prejavoval od 70. rokov 20. storočia. Nesúvisí to len s náboženstvom, ale aj s materiálnou podporou a kultúrnou vybavenosťou, ktorá sa do dedín dostávala nielen prostredníctvom cirkví. Poľská diplomacia sa tiež starala o intenzívnu ekonomickú výpomoc takýmto dedinám napr. budovaním kultúrnej infraštruktúry (výstavba Poľských domov a kultúrnych centier). Zjednodušene môžeme povedať, že obyvatelia sa hlásili k tým, ktorí im určitým spôsobom uľahčovali život, alebo vytvárali podmienky kvalitnejšieho kultúrneho života.

Kultúru vo Veľkom Peregu okrem cirkevných zborov zásadne neovplyvňuje žiadna ďalšia inštitúcia. Funguje tu síce miestna organizácia DZSČR[1], ktorej predsedom je veterinár a poľnohospodár Zlatko Kundla (1989), ale jej aktivity sú minimálne. Aradská fília DZSČR, ktorá zanikla v roku 1995 bola opätovne založená v roku 2015 a má 10 členov. Oficiálnym sídlom je dom Zlatka Kundlu. Hlavné činnosti sú zamerané na podporu kolektívnej organizácie kultúry v dedine napr. počas osláv zasvätenia jednotlivých kostolov, kedy sa organizujú aj Dni Peregu. V kooperácii s nadlackou organizáciou DZSČR sa usporadúvajú návštevy Slovenska alebo iných rumunských dedín so slovenským obyvateľstvom.

Navzdory veľkosti dediny a počtu obyvateľov sú cirkevné spoločenstvá a ich materiálno technické zabezpečenie určujúcou súčasťou kultúrnej infraštruktúry. V dedine, ktorá má v súčasnosti približne 1100 obyvateľov nájdeme až 4 kostoly a jednu modlitebňu Apoštolskej cirkvi. Gréckokatolícky a rímskokatolícky kostol stoja vedľa seba v centre dediny.

Rímskokatolícky kostol zasvätený Sv. Terézii bol postavený na konci 19. storočia v roku 1879. Navštevujú ho Slováci rímskokatolíckeho vierovyznania. Omše v nemeckom jazyku slúži každú nedeľu o 17. hodine nadlacký kňaz. Slovákov zastupujú najmä rodiny dosídlene z Bihoru. Je to napríklad rodina Živčáková, Peňáková, Moronková, Karamanová či Takáčová. Odpust je 21. júna. Kostol vtedy prijíma mladých ustrojených regrútov. Pred kostolom sa stužkami zdobí strom. Regrútmi sú mladí ľudia, ktorí dovŕšia vek 19. rokov a počas odpustu sa prijímajú do cirkvi. Dievčatá sú odeté v bielych slávnostných šatách, chlapci v čiernych kostýmoch a hlavu im zdobí klobúk.

Gréckokatolícky kostol Zostúpenia Sv. Ducha bol vysvätený v roku 1926. Gréckokatolíckeho vierovyznania je približne 300 Rusínov – Ruténov, ktorí sa hlásia k slovenskej národnosti. Prezývaní sú aj ako horniaci. Omše slúži každú druhú nedeľu ukrajinský farár Vasile Bojchuk (1970) dochádzajúci z Pecice. Členovia cirkevného zboru na čele s kurátorom Florinom Kováčom (1986) a pokladníkom Ľudovítom Sabom (1978) sa stretávajú nepravidelne podľa potreby v priestoroch fary. Stretnutia sa konajú po omši s cieľom prerozdelenia prác zameraných na údržbu kostola a fary. Jediné pravidelne opakujúce sa stretnutie Rusínov je tzv. Ruténska večera v prvý piatok po novom roku. Cirkevný zbor hodnotí hospodárenie za predchádzajúci rok a plánuje cirkevné aktivity na nadchádzajúce obdobie.

Kostol českobratskej reformovanej cirkvi sa začal budovať v roku 1942. Dokončený bol v roku 1958 a do rúk cirkvi odovzdaný o dva roky neskôr. Na čele cirkevného zboru je od roku 2007 diakon Jaroslav Kalousek (1947). Českobratská reformovaná cirkev je súčasťou maďarskej reformovanej cirkvi a spolupracuje so synódnou radou Českobratskej cirkvi v Prahe. Prostredníctvom kooperácie sa organizujú zahraničné návštevy cirkevných zborov. V kostole sa nedeľné bohoslužby slúžia v českom jazyku a pravidelne ich navštevuje približne 30 českých a slovenských členov cirkevného zboru. Počas sviatkov dochádzajú aj veriaci z okolia, najmä z Nadlaku, ktorí majú rodinné väzby vo Veľkom Peregu (niekedy aj 80 ľudí). Každú druhú nedeľu káže farár z Malého Peregu, ktorý aj administruje cirkevný zbor. Kázeň je vtedy v maďarskom alebo rumunskom jazyku. Zbor má oficiálne 140 členov, ktorí platia párové 45 lei ročne. Kostol má kapacitu do 150 ľudí. V priestoroch fary je umiestnená etnografická expozícia zriadená v roku 2010. Farský byt tu zariadený nebol, pretože posledný farár Bedřich Dušek obýval vlastný dom v dedine. Od jeho smrti je cirkev v správe dochádzajúcich maďarských farárov z Malého Peregu. Taktiež tu bol presťahovaný archív. Výstavu najskôr tvorila len zbierka fotografií k 50. výročiu výstavby kostola, ktoré sú umiestnené vo vstupných priestoroch fary. Neskôr ľudia začali prinášať hospodárske náčinie, tradičné bytové textílie, historické remeselnícke náradie, riady, historický nábytok, hudobné nástroje a spomienkové predmety, súvisiace s tradíciami a životom dedinčanov. Expozícia je inštalovaná v dvoch miestnostiach a tvorí ju približne 500 trojrozmerných predmetov.

Českobratská cirkev sa pred postavením kostola stretávala v priestoroch starej školy. Tá bola vybudovaná už v roku 1873. Išlo skôr o multifunkčný priestor, ktorý plnil aj funkciu kultúrneho domu, školy a škôlky. V roku 1943, keď sa postavili prvé miestnosti dnešného kostola sa triedy aj cirkevný zbor presťahovali do priestorov dnešnej fary, v ktorej sídli múzeum. Do roku 1968 bola v miestnostiach škôlka a kantína pre sezónnych poľnohospodárskych pracovníkov. V roku 1968, počas komunistického režimu, spravoval areál štát a zriadil tu prechodné nocľahárne pre robotníkov. Cirkvi sa priestory vrátili až v roku 1994, pričom nehnuteľnosť už bola v nevyhovujúcom stave. Členovia cirkevného zboru sa postarali o zveľadenie a rekonštrukciu objektu, ktorý dnes tvorí neodmysliteľnú súčasť kultúrnej infraštruktúry. Závažnejšie rekonštrukčné práce sa realizovali v roku 1999 a sústredili sa najmä na komplexnú obnovu fasády, revitalizáciu interiérov, výmenu okien a dverí, či kladenie novej podlahy. Okrem spoločenskej miestnosti s kapacitou do 100 ľudí, tu nájdeme aj ubytovacie kapacity s 10 lôžkami. V budove starej školy je štandardne zariadená kuchyňa, jedáleň so stolmi a stoličkami, rekonštruované sociálne zariadenia a skladové priestory. Miestnosti sa vykurujú pecami na pevné palivo, čo limituje ich využívanie počas zimných mesiacov. Spoločenskú miestnosť pravidelne navštevujú členovia cirkevného zboru každú nedeľu po službách božích. Po službách v maďarskom jazyku, ktoré sú každú druhú nedeľu, diakon interpretuje preklad kázne Slovákom. Nepravidelne sa priestory využívajú pri oslavách narodenín, krstov, usporadúvaní karov a iných spoločenských podujatí na základe dohody s predstaviteľmi zboru.

Dnešný kultúrny dom v centre obce, neďaleko rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho kostola vznikol rekonštrukciou starších priestorov základnej školy, ktorá bola postavená v roku 1910. V roku 2013 sa začala časť areálu adaptovať pre potreby verejnej správy. Rekonštrukčné práce boli ukončené v roku 2016. Kompletne vynovený kultúrny dom má kapacitu do 300 osôb a je vybavený skladacími stolmi a stoličkami. Okrem klimatizovanej spoločenskej miestnosti s pódiom tu nájdeme aj kuchyňu, skladové miestnosti, a knižnicu s približne 600 titulmi. Materiálno technickú základňu dopĺňajú moderné sociálne zariadenia. Priestory sa využívajú pri organizácii svadieb, krstov, narodeninových osláv, ako aj pri usporadúvaní spoločenských posedení počas cirkevných sviatkov.

Budova dnešného kultúrneho domu je spojená s Gymnaziálnou základnou školou Peregu Mare v jednom areáli. Nové priestory školy sa pre žiakov otvorili v roku 2012 a ich vybudovanie bolo podporené z fondov Európskej únie. Personálne zabezpečenie tvoria dve učiteľky, ktoré vyučujú v zmiešaných triedach a riaditeľka Vladenka Mazuchová (1970), ktorá je aj kultúrnou manažérkou. Slovenský jazyk sa v súčasnosti nevyučuje. Výučba v jazyku národnostných menšín bola intenzívna do roku 1962. Prvé štyri ročníky sa v tom období vyučovali v slovenskom, českom, nemeckom a rumunskom jazyku. Materiálno technické vybavenie tvoria 3 štandardne zariadené triedy, informatická učebňa, trieda pre predškolskú výchovu, kancelárie pedagógov, sociálne zariadenia, a skromne vybavená telocvičňa. Školská knižnica, ktorá obsahuje do 2000 titulov je vedená len na amatérskej báze. Slúži potrebám žiakov a pedagógov školy. Pozostáva z diel prózy a poézie, odbornej literatúry, učebníc a cvičebníc, populárnej literatúry a pod. Vestibul školy je zdobený tablami absolventov školy, žiackymi umeleckými výrobkami a spomienkovými predmetmi. Pri kancelárii riaditeľky sú dekoračne umiestnené vlajky Rumunska a Európskej únie.

Spomenuté dôležité zložky kultúrnej infraštruktúry Slovákov vo Veľkom Peregu dopĺňajú média, prostredníctvom ktorých sa Slováci dozvedajú o aktivitách národnostnej menšiny a spoločenskom dianí v regióne. Najvyužívanejším médiom sú sociálne siete s fanúšikovskými stránkami, webový portál www.slovacivrumunsku.sk a Rádio Temešvár, ktoré každú nedeľu od 16. hodiny vysiela program v slovenskom a českom jazyku. Program pozostáva z informačných vstupov, inzercie a prezentácie najdôležitejších aktivít národnostných menšín. Hudobné pásmo je venované jubilantom.

Záver. Z predchádzajúcich statí príspevku je zrejmé, že základné piliere kultúrnej infraštruktúry vo Veľkom Peregu tvorí materiálno technická základňa jednotlivých cirkví. Slováci navštevujú tri zo štyroch cirkevných zborov, z ktorých každý má určitý národnostný prívlastok. Gréckokatolícki Slováci sú mnohokrát považovaní za Rusínov – Ukrajincov, rímskokatolícki za Nemcov a reformovaní za Čechov. Dokonca z odbornej literatúry sa dozvedáme o štatistických odlišnostiach etnického zloženia obyvateľstva vo Veľkom Peregu. V kontexte vykonaného výskumu môžeme tvrdiť, že viac ako polovica obyvateľstva napriek skresleným informáciám, ktoré súvisia s konfesionálnou príslušnosťou, má vedomie slovenského etnického pôvodu.

Literatúra:

KOKAISL, P, ŠTOLFOVÁ, A. a kol. Po stopách Slováků ve východní Europe: Polsko, Ukrajina, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Chorvatsko a Černá Hora. Praha: Nostalgie, 2014. Structura Etno-Demografica. 2002 (online) Dostupné na internete: < https://www.edrc.ro/recensamant.jsp?regiune_id=1832&judet_id=1833&localitate_id=1879>.