Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Cieľom príspevku je nadviazať na výskum využívania kultúrneho dedičstva v cestovnom ruchu v Liptovskej Tepličke. Rázovitá obec, ktorá bola intenzívne využívaná pre účely turizmu v poslednej tretine 20. storočia prešla mnohými zmenami, ktoré sa výrazne odzrkadľujú v jej spoločensko – ekonomickej situácii. V súčasnom konkurenčnom prostredí je potrebné identifikovať konkurenčné výhody destinácie a uplatniť ich správnym spôsobom.

Konkurenčné prostredie a zmeny v motivácii účastníka cestovného ruchu. Atraktívna poloha skúmanej lokality z hľadiska turizmu nie je v súčasnosti rozhodujúcim prvkom jej ďalšieho efektívneho rozvoja. Zapríčiňuje to najmä existencia kvalitných turistických destinácií v blízkom okolí. Vysoké Tatry a strediská ako Štrbské Pleso či Tatranská Lomnica predstavujú najdôležitejšie turistické destinácie v rámci celého Slovenska. Konkurenčné prostredie v turisticky intenzívne navštevovanom regióne podmieňuje vznik možností rozvoja turizmu, ale tiež limituje alebo dokonca likviduje už zaužívané konkrétne druhy a formy cestovného ruchu. Do kategórie destinácií, v ktorých negatívne pôsobí neviditeľná ruka masového rozvoja, patrí aj Liptovská Teplička.

Spomenutý jav môžeme komplexne vnímať ako prirodzenú zmenu odzrkadľujúcu súčasný stav aktívneho cestovného ruchu na Slovensku, ktorý sa realizuje len v silno rozvinutých strediskách a destináciách. Ako príklad môžeme uviezť zmeny podpisujúce sa pod využívanie infraštruktúry a supraštruktúry cestovného ruchu v Liptovskej Tepličke. Lyžiarmi intenzívne využívaná lokalita sa pretransformovala na destináciu skôr lokálneho významu. Toto tvrdenie dokazuje štruktúra dnešných účastníkov cestovného ruchu. Domáci cestovný ruch nadobudol odlišnú podobu najmä so zmenami, ktoré ovplyvňujú fond voľného času a priority účastníkov cestovného ruchu. Koncom minulého a začiatkom tohto storočia sa do trendov začali výrazným spôsobom premietať dominantné znaky transformujúcej sa spoločnosti: hektický spôsob života, zvyšujúca sa mobilita pracovnej sily, či jednoducho povedané, cestovanie podmienené profesijnými povinnosťami. Uvedené javy priniesli zmenu v motivácii účastníka cestovného ruchu v podobe zosilňujúcej sa potreby návratu k prírode a k tradíciám. Pokles záujmu o masový domáci cestovný ruch a naopak – zvyšujúci sa záujem o individuálne trávenie dovolenky a voľného času sa stali základným východiskom pre vznik a rozvoj takých foriem cestovného ruchu, v ktorých sa nové požiadavky klienta ideálne realizujú. Je nimi najmä vidiecky cestovný ruch alebo chalupárstvo.

Zdroje turizmu, význam primárnej a sekundárnej ponuky. Na prírodné prostredie v okolí Liptovskej Tepličky nie sú naviazané len druhy a formy cestovania súvisiace so zimnými športami, ktoré sú späté s lyžiarskymi vlekmi v obci. Tiež aj letná turistika, rekreačný cestovný ruch a mnohé iné špecializované kategórie, ktoré sú determinované prírodnými danosťami. Príkladom je jaskyniarstvo, ktoré má v okolí Liptovskej Tepličky tradíciu. Krasový terén ponúka mnoho príležitostí pre jaskyniarov. Jaskyne nie sú sprístupnené, ale na druhej strane atraktívne v kontexte rozširovania sietí jaskynných systémov. V súčasnosti je potrebné poukazovať aj na marginálne zdroje cestovného ruchu, aby sa zabezpečilo maximálne využitie existujúceho potenciálu, ktorý dokáže rozšíriť cieľovú skupinu turistov z iných regiónov či krajín. Destinácia musí všetkými dostupnými spôsobmi získať konkurenčnú výhodu a odlíšiť sa od okolia. Vzhľadom na konkurenčný boj a politiku silných spoločností je to jedna z ciest ako upozorniť na originalitu a jedinečnosť.

Pozorovanie a aplikovanie metódy hodnotenia ponuky cestovného ruchu potvrdilo, že Liptovská Teplička disponuje pomerne rozvinutou primárnou a sekundárnou ponukou. Prítomný prírodný a kultúrny potenciál ju radí k významným lokalitám. Lokálna kultúra a kultúrne dedičstvo, ktoré sa formovalo v špecifických prírodných podmienkach, je reprezentované osobitým spôsobom života, tradičnou architektúrou, folklórom a pod. Existujúce zdroje kultúry upriamujú pozornosť práve na jeden z najstarších druhov – kultúrny cestovný ruch.

Odlišná kultúra, či exotika je motívom cestovania ľudí od nepamäti, no kultúrny cestovný ruch začal nadobúdať svoje charakteristické črty až koncom 70. rokov 20. storočia. Rozhodujúcou bola požiadavka účastníkov ciest preniknúť hlbšie do kultúrneho dedičstva a snaha pochopiť kultúru navštívenej lokality (McKERCHER, DU CROS 2002:1). Aj preto sa dnes kultúrny cestovný ruch stáva stále populárnejším a rozšírenejším (STEINECKE 2007:1 a n.). Prehľad kultúrnych podujatí v kalendárnom roku nás uisťuje v tom, že cestovanie za kultúrou má v Liptovskej Tepličke nezastupiteľný význam. Okrem folklórnych slávností Pod Kráľovou hoľou sa tu organizujú koncerty, stretnutia historických vozidiel, cyklistické súťaže, futbalové turnaje a ďalšie podujatia. Významným zdrojom kultúrneho cestovného ruchu je špecifická tradičná architektúra. Pivnice na uskladnenie zemiakov, zrubová architektúra či výnimočné súbory hospodárskych objektov reprezentujú hmotné kultúrne dedičstvo. Napriek tomu nie je možné konštatovať, že Tepličania využívajú kultúrny kapitál naplno. Zdroje kultúrneho turizmu sa musia využívať koncepčne, s ohľadom na svoju pôvodnú funkciu. Tomu musia prispôsobiť ďalší rozvoj. Inak povedané, kultúrne dedičstvo je nutné zachovávať trvalo udržateľným spôsobom s ohľadom na všetky jeho súčasti.

Sekundárnu ponuku v obci tvorí infraštruktúra, infraštruktúra cestovného ruchu a supraštruktúra. Rozvoj a úroveň všeobecnej infraštruktúry dokazujú ocenenia Dedina roka 2007, alebo druhé miesto v 10. ročníku súťaže o Európsku cenu obnovy dediny v roku 2008. Z 29 kandidátov z 12 krajín Európy Liptovskú Tepličku prekonala len juhotirolská obec Sand in Taufers v Taliansku. Infraštruktúru cestovného ruchu reprezentujú dva lyžiarske vleky, multifunkčné ihrisko a amfiteáter. Vzhľadom na počet obyvateľov je supraštruktúra dobre rozvinutá (7 penziónov, množstvo poskytovateľov ubytovania v súkromí a atraktívna veľkokapacitná reštaurácia, dokazujúca niekdajšiu úroveň cestovného ruchu). Tieto kapacity sú dnes využívané marginálne.

Pozoruhodná je aktivita samosprávy, ktorá správnym smerom orientuje rozvojové aktivity. Vybudované a ďalšie pripravované oddychové zóny obohacujú infraštruktúru cestovného ruchu, ktorú tiež dopĺňa kvalitne spracovaný náučný chodník. Chodník s názvom Okolím Liptovskej Tepličky turistov prevedie 6 km trasou s 9 zastávkami. Venované sú prírodným a kultúrnym súčastiam primárnej ponuky cestovného ruchu. Upozorňujú na tradičnú kultúru a spôsob života v dedine, na rastlinstvo a živočíšstvo v rámci Národného parku Nízke Tatry, na prírodné špecifiká – mokrade a lesy, ako aj na Považskú lesnú železnicu, ktorá zohrala dôležitú úlohu v kontexte ekonomického rozvoja lokality.

Budovanie a rekonštrukcia všeobecnej infraštruktúry je v súčasnosti jednou z hlavných priorít samosprávy. Stavba peších chodníkov, rekonštrukcia pozemných komunikácií, regulácia miestneho potoka a výstavba drobnej úžitkovej architektúry prispieva ku konkurencieschopnosti destinácie z hľadiska cestovného ruchu. Kultivované oddychové a spoločenské miesta v centre dediny sú dopĺňané modernými lavičkami či altánkom, harmonicky zapadajúcim do miestnej architektúry. V procese realizácie sú aj ďalšie projekty, orientované najmä na revitalizáciu spoločenských priestorov.

Trvalo udržateľný rozvoj a kultúrna krajina. Vzhľadom na kultúrnu atraktivitu obce je dôležité prihliadať na úžitkovú aj estetickú kvalitu projektov. Nemyslíme pritom na extravagantný charakter upravovaných priestorov, ako sa stalo napr. pri rekonštrukcii požiarnej zbrojnice, ktorá estetické cítenie skôr neguje. Aktuálnym fenoménom a indikátorom úspešnosti rurálnych destinácií cestovného ruchu je snaha rešpektovať kultúrnu kontinuitu a harmonický rozvoj kultúrnej krajiny. Prostredie Liptovskej Tepličky už bolo v niekoľkých etapách poznačené radikálnymi zásahmi funkcionalistickej architektúry v priebehu druhej polovice 20. storočia. Napriek tomu je obec z kultúrneho a architektonického hľadiska jedinečná. Vzhľadom na útlm zaužívaných foriem turizmu a identifikáciu aktuálnych potenciálnych druhov cestovného ruchu je krajinný ráz, kultúrne dedičstvo a architektúra lokality objektom ďalšieho skúmania. Tieto javy determinujú významné druhy cestovného ruchu, ktoré recipročne pôsobia na rozvoj destinácie aj na efektívne využívanie a zachovávanie kultúrneho dedičstva.

Kultúrna krajina, vhodné prírodné prostredie a originálna architektúra majú veľký význam z viacerých dôvodov. Budovanie centier turizmu na Slovensku v druhej polovici 20. storočia nerešpektovalo tieto znovuobjavené súčasti, ktoré sa podpisujú pod úspešnosť destinácie. V destinácii pôsobili skôr marginálne a cestovalo sa za cieleným úžitkom naviazaným na konkrétnu súčasť ponuky cestovného ruchu. Zimné športy, pobyt pri vode, rekreácia alebo využívanie liečivých účinkov minerálnych prameňov, ktorých je na Slovensku mnoho.

Rozvoj cestovného ruchu v lokalitách s určitým potenciálom bol hlavne v 90. rokoch príliš funkčný a jednostranne orientovaný. Kultúrna krajina a jej charakter neboli zohľadňované a to sa podpísalo pod ich konkurencieschopnosť v súčasnosti. Zahraničné výskumy v krajinách s rozvinutým turizmom nás ubezpečujú, že tieto veličiny sú hlavné a cestovný ruch je sprievodným prvkom, ktorý obohacuje rozvojový potenciál jednotlivých destinácií. Príkladom sú alpské destinácie v blízkom zahraničí, ktoré sa prioritne zameriavali na zachovávanie kultúrneho dedičstva a transformáciu jeho využitia v súvislosti s rozvojom turizmu. Zachovalá kultúrna krajina sa podpisuje pod atraktivitu stredísk cestovného ruchu.

Kultúrnu krajinu charakterizuje napr. odraz pôvodného spôsobu života obyvateľov na životnom prostredí a kultúrnom dedičstve. Tradičná architektúra je pritom jej najvýznamnejšou súčasťou. Jej revitalizácia alebo imitácia je dnes fenoménom slovenských turistických destinácií. Kompetentní si už uvedomujú význam a atraktivitu kultúrneho dedičstva v širšom slova zmysle, ale nie vždy sú riešenia revitalizácie úspešné a vyrovnávajú sa autentickým. To, čo sa na prvý pohľad zdalo ako vedľajšie, nie až tak zaujímavé, je dnes multiplikátorom v oblasti cestovného ruchu.

Naopak, ak sa lokality radikálne prispôsobili záujmom turizmu, negatívne sa to podpísalo pod ich trvalo udržateľný rozvoj. K takému javu dochádza v mnohých lokalitách na Slovensku v posledných rokoch 20. storočia. Výnimkou nie je ani Liptovská Teplička. Strata nadväznosti na pôvodný spôsob života podmieňuje narušenie kultúrnej kontinuity, čo vo väčšine prípadov znižuje kvalitu socioekonomického prostredia. Obec za krátky časový interval pretransformovala svoj ekonomický charakter a zanedbala to, čo sa dlhé desaťročia vyvíjalo. Priemyselné centrá v blízkom okolí a cestovný ruch sa stali predmetom ekonomických záujmov obyvateľov. Rýchle a nekoncepčné zmeny zapríčinili dnešné nie príliš pozitívne ekonomické podmienky v obci.

V kontexte cestovného ruchu a jeho dopadu na lokalitu, je významným faktorom nesprávna identifikácia tažiskových druhov cestovania s akcentom na dlhodobý časový horizont. Aby sme toto tvrdenie konkretizovali, ako príklad uvedieme v súčasnosti slabo využívané subjekty supraštruktúry cestovného ruchu. Penzión Dolinka, reštaurácia Turnička alebo Penzión Váh dnes nevykazujú také ekonomické výkony ako v silných zimných sezónach, ktoré boli naviazané na funkčné lyžiarske stredisko Smrečiny. Okom skeptika možno nahliadnuť na problém nasledovne: Liptovská Teplička rozvoj socioekonomického prostredia prispôsobila existujúcemu potenciálu naviazanému na prírodné prostredie. V prelomových rokoch vsadila na jednu kartu a tá v dnešnom konkurenčnom prostredí neobstála. Odstavenie lyžiarskeho vleku, ktorý obec sčasti „živil“, sa negatívne odzrkadlilo v aktívnom cestovnom ruchu. Mnohí drobní podnikatelia a živnostníci túto zmenu výrazne pocítili.

Ďalším negatívnym faktorom je monopolizácia subjektov cestovného ruchu. V ostatných rokoch vo viacerých destináciách nastáva „skupovanie“ malých a stredných podnikateľov v cestovnom ruchu silnými finančnými skupinami. Liptovská Teplička neostala výnimkou. Intenzívny cestovný ruch, organizovaný predovšetkým obecným družstvom a malými podnikateľmi, dostal fatálny úder v súvislosti s odpredajom lokálnych strategických objektov cestovného ruchu. Dlhodobo prítomný lyžiarsky vlek, ktorý bol „hlavným“ motívom príchodu účastníkov cestovného ruchu do obce, nový majiteľ, v rámci vlastných stratégií uzavrel. To spôsobilo úpadok turizmu naviazaného na jeden objekt cestovania. Supraštruktúra tvorená ubytovacími a stravovacími zariadeniami ostala „zo dňa na deň“ využívaná minimálne. Novovybudované alebo zrekonštruované ubytovacie kapacity ostali prázdne, reštaurácie a predajne suvenírov bez zákazníkov.

Vidiecky cestovný ruch, agroturizmus a chalupárstvo. Príležitosťou a jedným z hlavných aktuálnych činiteľov turizmu v lokalite je vidiecky cestovný ruch a jeho modifikácie naviazané na kultúrnu krajinu a kultúrne dedičstvo.

Už prvotné pozorovanie dokazuje, že materiálno-technologická základňa cestovného ruchu v obci je využívaná nedostatočne. Potvrdzujú to aj názory miestnych podnikateľov aj ďalších obyvateľov, podieľajúcich sa na realizácii turizmu. Z neštandardizovaných rozhovorov je evidentné ich presvedčenie, že turizmus v Tepličke už svoj vrchol dosiahol, že v súčasnosti je skôr na ústupe, čím dochádza k znehodnoteniu prírodných a vybudovaných kultúrnych predpokladov rozvoja cestovného ruchu. V obci sa však čoraz intenzívnejšie objavuje fenomén chalupárstva, vidieckeho víkendového turizmu, spojeného s pobytom v horách a inými druhmi a formami trávenia voľného času.

Vidiecky cestovný ruch, ktorý je víziou trvalo udržateľného rozvoja lokality a využívania kultúrneho dedičstva sa rozvíja mimo rekreačných a turistických centier a tiež mimo oblasti mestského osídlenia. Zahŕňa rekreačný pobyt prevažne vo vidieckom prostredí, ale aj mimo neho. Ubytovanie nie je centralizované s obmedzenou ubytovacou kapacitou, čo poskytuje možnosť naplniť priestory v neurčenom rozsahu. Práve preto je možné spojiť najjednoduchšiu formu poskytovania ubytovacích služieb – ponuka ubytovania v súkromí s vidieckym cestovným ruchom. Táto cesta je vzhľadom na socioekonomické pomery v Liptovskej Tepličke prijateľná. Vidiecky cestovný ruch charakterizuje komorné, takmer rodinné zázemie, kde človek nájde pochopenie pre svoje individuálne aktivity. Je bežné, že v ponuke pre hostí sú tiež často produkty hospodárstva. Vidiecka turistika sa chápe ako súbor rekreačných aktivít alebo aktivít voľného času, ktoré sa viažu na prostredie vidieckeho osídlenia a sú odlišné od bežných rekreačných aktivít. Znamenajú istý návrat k prírode, k činnostiam, ktorými sa bezprostredne získavajú základné potreby na živobytie. Pod vidieckou turistikou vo všeobecnosti rozumieme rekreačné činnosti, využívanie voľného času na vidieku s možnosťou ubytovania v rodinách, vo vidieckych domoch, alebo v účelových ubytovacích zariadeniach. Pre upresnenie možného rozvoja aktivít vidieckeho cestovného ruchu v Liptovskej Tepličke je potrebné upriamiť pozornosť aj na agroturizmus. Je to špecifický poddruh vidieckeho cestovného ruchu, ktorý okrem bezprostredného využívania prírody a prostredia vidieka, využíva priamy vzťah k farmárskym prácam, alebo k usadlostiam s farmárskou funkciou. Agroturistická prevádzka vo farmárskej výrobe pomáha podnikateľom ako dodatočný, alebo ďalší finančný zdroj k udržaniu, alebo rozšíreniu ich hlavnej podnikateľskej činnosti. Agroturizmus je ideálny na rodinnú dovolenku. Umožňuje stráviť voľný čas v zdravom vidieckom prostredí. Návštevník sa môže voľne pohybovať po gazdovstve a má tak jedinečnú možnosť oboznámiť sa so všetkým, čo sa tam nachádza. V ponuke takého subjektu môže nájsť produkty domácich zvierat, napr. mlieko, tvaroh, syry, vajcia alebo čerstvú zeleninu a ovocie. V Liptovskej Tepličke účastníka vidieckeho cestovného ruchu upúta aj možnosť výletov do neďalekých atraktívnych turistických destinácií. Tatranský a Liptovský región cestovného ruchu ponúkajú možnosti športového vyžitia rôzneho druhu, kúpania, rybolovu, poľovačky a pod.

Agroturizmus, ktorý nie je zatiaľ v dedine rozvinutý, je možné realizovať vo všetkých prírodných podmienkach s výnimkou industrializovaných centier a oblastí s devastovanou prírodou ako dôsledku priemyselných a ťažobných činností. Je to špecifický druh vidieckeho turizmu, pri ktorom dochádza k využitiu poľnohospodárskych podmienok a potenciálu agrárneho sektora pre potreby cestovného ruchu. Využitie uvedených podmienok pre agroturistiku, podobne ako pri všeobecnom cestovnom ruchu, závisí od mnohých faktorov. Do agroturistiky možno zahrnúť prakticky všetky rekreačné činnosti, ktoré môže prevádzkovateľ ponúknuť turistom.

Vidiecky turizmus a agroturizmus sú pojmy spojené s vidieckym osídlením a profitujú zvyčajne z kultúrneho a prírodného potenciálu destinácie. Odlišujú sa hlavne ubytovaním, aktivitami a charakterom života v období rekreačného pobytu na vidieku. Táto odlišnosť je viditeľná predovšetkým v agroturizme, ktorý sa realizuje na gazdovstve, družstve alebo farme. Hlavným znakom je participácia na poľnohospodárskych prácach, rastlinnej či živočíšnej výrobe. Z hľadiska pôvodného spôsobu života Tepličanov je tu veľký potenciál, ak sú miestni ochotní podieľať sa na službách, ovplyvňujúcich úspech agroturistického rozvoja a podnikania.

Zachovalá tradičná architektúra v Liptovskej Tepličke a jej využívanie vo vidieckom cestovnom ruchu – chalupárstve je pre miestnych obyvateľov skôr všedným javom a samozrejmosťou. V kontexte kultúrnohistorických podmienok, dnes chalupárstvo významne determinuje a stimuluje využívanie tejto časti kultúrneho dedičstva. V krátkodobom časovom horizonte nespôsobuje v obci intenzívne zmeny, je však novodobým trendom, ktorý sa prejavuje postupne a vo väčšine rurálnych destinácií s kultúrnym kapitálom[1]. Miestne obyvateľstvo takémuto cestovnému ruchu nevenuje dostatočnú pozornosť aj kvôli tomu, že mnohí z chalupárov majú familiárnu, rezidentnú alebo inú spojitosť s Liptovskou Tepličkou, ktorá im na prvý pohľad nedáva status účastníkov cestovného ruchu. Ide najmä o potomkov, ktorí v súčasnosti renovujú či rekonštruujú svoje dedičstvo. Je dôležité poznamenať, že revitalizácia sa netýka len „materiálneho“ dedičstva, ale všetkých kultúrnych aktivít, spojených s chalupárstvom. Chalupárstvo tak získava komplexný revitalizačný rozmer. Relaxačné aktivity sa realizujú prostredníctvom návratu k tradičnému životu v dedine. Tento druh trávenia voľného času je subkategóriou kultúrneho cestovného ruchu, vidieckeho cestovného ruchu a nástrojom zachovávania, využívania aj rozvoja lokálneho kultúrneho dedičstva. Takýto pohľad indikuje potrebu nahliadať na problematiku chalupárstva (nielen) v Liptovskej Tepličke interdisciplinárne. Je nevyhnutné pracovať s kategóriami kultúrny kapitál a kapitál cestovného ruchu. Prírodné prostredie, kultúrne prostredie, tradičná architektúra, vidiecky cestovný ruch a chalupárstvo, transformácia funkčnej využiteľnosti tradičnej architektúry, sociálne a ekonomické zmeny, to by mali byť aktuálne priority ďalšieho rozvoja v Liptovskej Tepličke.

Zhodnotenie vplyvu cestovného ruchu na rozvoj obce so zameraním na využitie kultúrneho dedičstva – tradičnej architektúry je zložitý komplex rozmanitých a lokalizovaných faktorov. Nevyhnutnosť objektívne sa vyjadriť k pozitívam a negatívam pôsobenia cestovného ruchu na obec a jej kultúru, prináša polemiku, relatívne vysvetlenia a ďalšie otázky/témy. Ak chceme hodnotiť potenciál vidieckeho cestovného ruchu a chalupárstva ako príležitosti pre rozvoj obce a jej kultúrneho dedičstva, musíme poznať genézu socioekonomických a kultúrnych zmien v obci v spojitosti s vývojom tradičnej architektúry.

Potenciál vidieckeho cestovného ruchu s akcentom na zmeny, ktoré ovplyvnili tradičnú architektúru. Chalupárstvo ako druh cestovného ruchu využíva, resp. malo by využívať lokálne prvky kultúrnej krajiny a špecifická tradičnej architektúry. Tradičná architektúra je výsledkom tvorivej činnosti človeka v konkrétnych geografických, sociálnych a kultúrnych podmienkach. Jej konečný charakter vznikal historickým vrstvením, dodržiavaním stavebných a technologických postupov a skúseností s cieľom zabezpečiť základné životné potreby človeka. Na vývoj týchto postupov v konkrétnom prírodnom prostredí mala zásadný vplyv sociálna a etnická situácia. Odzrkadľuje sa v použitých materiáloch, stavebných technikách a pod.

Kľúčovú úlohu vo vývoji architektonickej i urbanistickej tváre slovenského vidieka zohrala v 2. pol. 20. storočia modernizácia krajiny, ktorá sa odohrávala v špecifických kontextoch. Pre Slovensko je charakteristická rýchla, nedôsledná a nerovnomerná modernizácia, spojená so socialistickou industrializáciou a kolektivizáciou poľnohospodárstva. Charakter modernizačných procesov sa síce odráža v premenách vidieckej architektúry už v 30. a 40. rokoch minulého storočia, stále však nadväzuje na mnohé znaky tradičnej stavebnej kultúry. Od 50. rokov zaznamenávame zásadné prerušenie vývojovej kontinuity. Architektúra reflektuje zásadný rozpor medzi technickou a kultúrnou stránkou urýchlenej a nezavŕšenej modernizácie. Zmenou hodnotového systému s cieľom zbližovať mesto s dedinou, vyvlastnením ekonomického základu dedinského človeka – pôdy, si dezorientované lokálne spoločenstvo začalo vytvárať novú sociálnu hierarchiu. V prípade Liptovskej Tepličky boli centrami kultúrnej difúzie Poprad a Svit. Charakteristickou zmenou miery hodnôt je podstatný vzrast reprezentatívnej funkcie obydlia. V tomto období sa jednoznačne presadila kvantita na úkor kvality, necitlivosť a megalománia namiesto funkčnej a esteticky vyhovujúcej architektúry. Pre výstavbu v druhej polovici minulého storočia nebola charakteristická len zmena stavebného materiálu. Odlišná je aj forma a tvar domov. Stavané sú prevažne do štvorca a vznikajú funkčne nové priestory. Tradičné jednopodlažné domy vychádzajúce z usporiadania izba – pitvor – komora sú nahradené viacpodlažnými s predsieňou, kuchyňou, obývacou izbou a spálňami. Jednoduché obydlia sú nahrádzané viacgeneračnými domami, ktoré pôsobia honosne, ale ich súčasná hodnota a význam sú z rôznych hľadísk otázne. Domy nepôsobia esteticky, ekonomicky a vzhľadom na socioekonomický vývoj ostávajú poloprázdne. Mladšie generácie, ktoré sú nútené opúšťať Liptovskú Tepličku v dôsledku pracovných príležitostí, negujú význam viacgeneračných domov. Nové stavebné materiály našli uplatnenie aj na pôvodných objektoch tradičnej architektúry. Vonkajšie steny drevených zrubových domov sa omietaním a úpravou brizolitom podobajú murovaným domom. Rozvinulo sa priestorové členenie. Predelením zadnej časti pitvora a modernizáciou vykurovacieho zariadenia vznikla kuchyňa v dreveniciach. Na bývalých dreveniciach sa zväčšujú okná, využívajú nové izolačné materiály a strešné krytiny. Niektoré zrekonštruované zrubové domy sú na prvý pohľad neodlíšiteľné od nových objektov. Vonkajší vzhľad a farebnosť sú čoraz pestrejšie, reflektujú individuálne potreby, estetické cítenie jednotlivca a upúšťajú od tradičných kultúrnych vzorov. Revitalizácia vo viacerých prípadoch prebehla len čiastočne, čo sa výrazne podpísalo pod výslednú architektonickú podobu Liptovskej Tepličky. Pri murovaných domoch je menej hospodárskych objektov, maštalí či chlievov, čo svedčí o postupnom upúšťaní od práce v poľnohospodárstve.

Kompaktné celky – obytný zrubový dom s drevenými hospodárskymi stavbami sa zachovali len na niekoľkých miestach. V uliciach Liptovskej Tepličky nie je ničím výnimočným nájsť drevené domy s pristavanými podlažiami, ktoré reprezentujú moderné trendy v architektúre. Pôvodné okná alebo dvere sú nahrádzané novými bez ohľadu na celkový estetický dojem. Tento jav je výsledkom nedôslednej koordinácie výstavby, ktorá by sa mala riadiť dôkladne spracovaným územným plánom obce. Ak na problematiku opäť nahliadneme z pohľadu cestovného ruchu, je zrejmé, že samosprávne kompetencie sa podpisujú pod atraktivitu destinácie. Stredisko cestovného ruchu totiž musí byť rozvíjané komplexne. Vo všeobecnosti ľudia pretvárajú nevyužité priestory svojich domov a prispôsobujú ich potrebám cestovného ruchu. Vo väčšine prípadov je však tento proces nekoncepčný a chaotický. Aj obyvatelia Liptovskej Tepličky v mnohých prípadoch svoje obydlia prispôsobovali potrebám ubytovania v súkromí. V niektorých prípadoch je možné hovoriť až o likvidácii kultúrneho dedičstva. Súvisí to najmä so stratou nadväznosti na tradičný spôsob života.

Od polovice 80. rokov minulého storočia sa pri výbere projektov čoraz viac presadzujú individuálne názory. Výstavba v rámci sídiel je v tomto časovom úseku ešte diferencovanejšia. Prehlbuje sa nesystematický, neharmonický a často až protirečivý ráz zástavby.

Slovenský vidiek prešiel za uplynulé storočie radikálnymi zmenami. Dedina nedostala možnosť prirodzene sa vyrovnať s novými pomermi, ktoré si vynútila priemyselná revolúcia. Zmeny v spoločnosti je možné dokumentovať na pokusoch o rekonštrukciu pôvodných objektov tradičnej architektúry, ktoré sú vo väčšine prípadov nekvalitné, nezaujímavé. Vývoj spoločnosti na Slovensku diktovala ideológia. V záujme moderného socialistického štátu a zabezpečenia práce sa budovali fabriky na takých miestach, ktoré sa po zmene režimu v 90. rokoch 20. storočia stali nevhodné.

Vývoj na prelome milénií načrtol nové tendencie, ktorými sa môže uberať slovenský vidiek. Do popredia sa dostáva sektor služieb a s ním aj cestovný ruch. Priemysel sa presúva na okraj miest do priemyselných parkov. Súčasťou primárnej ponuky cestovného ruchu vidieka by sa malo stať kultúrne dedičstvo aj napriek negatívnym vplyvom z obdobia budovania socializmu a nekoncepčnému rozvoju vidieka.

Do polovice 20. storočia tradičná architektúra nadväzovala na jej originálny charakter, ktorý sa formoval v konkrétnych prírodných a kultúrnych podmienkach. V druhej polovici sa ochrana a zachovávanie tradičnej architektúry realizovala len na miestach, ktoré disponovali významnými súbormi objektov špecifického ľudového staviteľstva. Vznikali tak napr. pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry. V mnohých lokalitách s menším významom dochádzalo k miešaniu stavebných štýlov k postupnej strate tradičného charakteru. Spektrum kultúrneho dedičstva zužovala aj neefektívna legislatíva ochrany pamiatok. Tieto faktory boli v prostredí slovenského vidieka všeobecne rozšírené. Konkurenčná výhoda vidieckych stredísk cestovného ruchu alpských krajín spočíva práve v legislatívnej úprave a koordinácii komunálneho rozvoja. Architektúra, charakter krajiny a konkurencieschopnosť v rakúskych či švajčiarskych alpských strediskách cestovného ruchu je priamym dôsledkom legislatívnej ochrany kultúrnej krajiny ako komplexného celku.

Fenoménom súčasnosti sa stali také projekty, ktoré svojím rozsahom výrazne vplývajú na formovanie genia loci kultúrnej krajiny. Novovybudované ubytovacie zariadenia alebo zrekonštruované pôvodné objekty tradičnej architektúry síce majú tendenciu rešpektovať prírodné a kultúrne prostredie lokality, no vo väčšine prípadov povrchne, lacno, preberajú cudzie architektonické vzory, čím aj naďalej dochádza k strate kultúrnej identity regiónov/lokalít.[2]

Záver. Rozvoj vidieka s bohatou primárnou ponukou musí byť v súlade s charakterom vidieckeho prostredia. Politika rozvoja musí rešpektovať, chrániť a odovzdávať kultúrne dedičstvo budúcim generáciám. Táto činnosť by preto mala byť plánovitá, riadená. Len tak je možné v reálnom živote zabezpečiť prežitie a rozvoj tradičných kultúrnych prvkov a zamedziť unifikácii. Liptovská Teplička stále má ambície uberať sa týmto smerom. Výstavba na slovenskom vidieku má vychádzať z tradície, zachovávať typickú zástavbu, charakteristické prvky, otvorené priestranstvá, bezprostredný kontakt s prírodou, kultúrnym dedičstvom a tradíciami. Otázkou zostáva, akým spôsobom je možné zabezpečiť architektonickú a urbanistickú celistvosť. Je evidentné, že slovenský vidiek bez adekvátnych regulačných mechanizmov bude aj naďalej tápať v množstve nových architektonických foriem a materiálov a definitívne stratí svoju tvár. Nekoordinovanou výstavbou a rekonštrukciou objektov tradičnej architektúry v Liptovskej Tepličke dochádza k strate kultúrnej kontinuity a lokálnej identity. V súvislosti s ochranou a ďalším využívaním kultúrneho dedičstva je potrebné, aby vidiecky cestovný ruch a chalupárstvo, ktoré sú v obci na vzostupe, boli usmerňované a chápané ako rozvojová priorita. Je preto potrebné poznať lokálne špecifiká a aplikovať to, čo je pre lokalitu špecifické a originálne. Kultúrne dedičstvo je trvalo ohrozované zmenami životného štýlu, transformáciou spoločenských a ekonomických podmienok, či zánikom tradičných remesiel a výrobných techník. Je paradoxom, že práve spomínaná transformácia spoločenských a ekonomických podmienok sa môže podpísať pod opätovné upriamenie pozornosti na kultúrne dedičstvo a jeho intenzívnejšie využitie v turizme. Podstatou je identifikácia možností využívania kultúrneho dedičstva v cestovnom ruchu s cieľom jeho rozvoja, zachovávania a ochrany. Vzhľadom na súčasný stav obce je to spôsob ako získať konkurenčnú výhodu. Vidiecky cestovný ruch spojený s jedinečnou kultúrnou krajinou a tradičnou architektúrou by mal predstavovať pre Liptovskú Tepličku jednu z aktuálnych priorít.

Poznámky

[1] Kultúrny kapitál podľa Kesnera zahrňuje hodnoty kultúrne (estetické, symbolické, historické či duchovné ), spolu s hodnotami ekonomickými. Môže mať formu hmotnú (sídla, budovy, nehnuteľné pamiatky, zbierky, umelecké objekty, obrazy, sochy a pod.) alebo nehmotnú (literatúra, hudobné diela, orálna história, jazyk, scénické umenie, tradícia remesiel, idey, hodnoty, praktiky a tradície spoločnosti, ktoré spoluvytvárajú skupinovú a individuálnu identitu). Tento kapitál je možné spotrebovávať priamo alebo v kombinácii s ďalšími vstupmi, čím vznikajú produkty a služby, ktoré majú opäť ekonomickú aj kultúrnu hodnotu.

[2] K problematike súvislostí kultúrneho dedičstva a cestovného ruchu bližšie LENOVSKÝ 2008.

Literatúra a pramene:

GÚČIK, M.: Tradičná kultúra ako faktor regionálneho rozvoja. In: Tradičná kultúra, turizmus a rozvoj regiónov. Nitra 2006, s. 12.

LENOVSKÝ, L.: Kultúrne dedičstvo v multikultúrnom svete. In: Cestovný ruch a kultúrne dedičstvo. Nitra : UKF, 2008. s. 98 – 115. ISBN 978-80-8094-229-8

McKERCHER, B. – du CROS, M. Cultural tourism: partenrship between tourism and cultural heritage management. New York 2002.

STEINECKE, Kulturtourismus. Marktstrukturen, Fallstudien, Perspektiven. Mníchov/Viedeň 2007.