Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Renesancia tradičnej kultúry je prítomná v súčasnej spoločnosti v mnohých sférach. Našim záujmom je nahliadať na jej význam v súvislosti so socioekonomickým javom akým je cestovný ruch (ďalej len CR). V strediskách cestovného ruchu je aktuálnym trendom znovuoživenie lokálnych špecifík tradičnej kultúry. Kultúra dokonca vystupuje ako faktor zvyšujúci konkurencieschopnosť. Kým deväťdesiate roky 20. storočia boli skôr érou napodobňovania a kopírovania prístupov k rozvoju cestovného ruchu  – súčasnosť je úplne odlišná. Globalizácia a multikulturalizmus priniesli do stredísk mnoho cudzích prvkov až sa v niektorých prípadoch stalo komplikované rozoznať kultúrnu identitu lokality. Stále viac príkladov nás však uisťuje v tom, že kultúrny aspekt strediska je ďaleko dôležitejší ako napr. prírodná ponuka. Strediská s kvalitnou kultúrnou ponukou sú intenzívne vyhľadávané a navštevované. Príklady renesancie tradičnej kultúry nachádzame v kultúrnej krajine, v staviteľstve, gastronómii, ale aj spoločenskom živote. Predmetom príspevku je pojednať o týchto javoch nielen z hľadiska cestovného ruchu, ale aj z hľadiska kulturologického a to objasnením pojmov úzko súvisiacich s fenoménom tradičnej kultúry turistických destináciách. Na pochopenie tém ako je globalizácia, multikulturalizmus či kultúrna identita nám informácie poskytli publikácie Gažovej, Hajka, Augého, Lenovského, Scrutona a  iné. Najvyužívanejšími metódami boli heuristika, syntéza, indukcia a dedukcia, ktorými sme sa snažili kumulovať potrebné informácie a vytvoriť predpoklad pre spájanie teoretických východísk kulturológie s praxou cestovného ruchu. Cieľom príspevku nie je poukazovať na konkrétne zmeny v tradičnej kultúre, ale laickému čitateľovi priblížiť významy spomenutých fenoménov v kontexte transformácie tradičnej kultúry a jej prípadného využitia v súčasnosti.

Kultúrna identita, globalizácia a ohrozenie lokálnych kultúr. Kultúrnu identitu, chápeme ako to čo je dôležité na prežitie kultúry, ale i na prežitie spoločenstva. Proces utvárania kultúrnej identity určitej kultúry je determinovaný politickými a hospodárskymi okolnosťami a odlišnosťami historických peripetií (Gažová, 1997). „Identita vo všeobecnosti nie je len totožnosť, vzťah medzi dvoma alebo viacerými predmetmi či javmi, ktoré sa zhodujú vo všetkých vlastnostiach. Je to aj prežívanie seba samého, uvedomovanie si svojej totožnosti s prostredím, svojej prináležitosti k väčšiemu celku. Je to prežívanie svojho života v jeho jedinečnosti, ale aj odlišnosti od ostatných. Je to taký spôsob prežívania, podľa ktorého môžeme charakterizovať existenciu jednotlivca.“ Tradičná architektúra vystupuje v našom prípade ako nositeľ prvkov kultúrnej identity a v súčasnosti podlieha silným tlakom na zmenu, ktoré prináša rozvíjajúca sa globalizácia.
Európa má najväčšiu koncentráciu rôznych kultúr. Hoci sa odvolávajú na spoločné korene, manifestujú príchylnosť k tým istým hodnotám, ale ich rozmanitosť je zrejmá (Hajko, 2005). Ľudská podstata nie je vopred nijako určená, nie je daná osudom, ani bohom, ani prírodou, ale formuje sa v nepretržitom procese zámernej a cieľavedomej činnosti. „Jednotlivec je vrhnutý bez počiatočnej vlastnej iniciatívy do neznámeho a často nepriateľského sveta globálnych vzťahov, v ktorom musí vyvíjať neúnavnú aktivitu, aby našiel sám seba, svoju identitu, aby sa stal autentickým bytím.“ (Hajko, 2005) Francúzsky antropológ, etnológ a teoretik kultúry Mare Augé poukazuje na to, že akákoľvek identita sa vytvára vždy iba prostredníctvom kontaktu (Augé, 1999). Súčasný rýchly rozvoj kontaktu a komunikácie v ére globalizácie v nás utvrdzuje pocit, že sme obyvatelia jednej planéty, žijeme v jednom svete. Naša kultúrna identita by teda mala  – zdá sa na prvý pohľad  – byt‘ identitou svetoobčana (Hajko, 2005).
Situácia je však zložitejšia. Civilizačné prístupy k problému tvrdia, že integračné sily vo svete reálne existujú a sú výsledkom reálnych protichodných síl kultúrneho presadzovania a kultúrneho vedomia (Hajko, 2005). V Európe na konci 20. storočia evidujeme stav, keď sa najmä veľké krajiny stávajú celkami s polymorfnou kultúrnou, ale i národnou identitou. Veľkomestá, dokonca ich časti sa vyznačujú separátnou identitou a celok akoby pritom postupne strácal tvar a harmóniu komponentov, ktoré ho kedysi tvorili či tvoria. Tieto znaky sú badateľné aj na tradičnej architektúre. Európa sa zdá byť takmer súvisle pokrytá sieťou MacDonaldových filiálok a vrstvou dallasifikovanej kultúry. Celkom zákonite sa začína tento stav pociťovať ako ohrozenie kultúrnej identity. Jej možná, ale v individuálnych prípadoch i celkom reálna strata sa vníma ako jedna z najťažších chorôb kultúry nášho storočia (Gažová, 1997). „Ohrozenia“ kultúrnej identity je možné sledovať v rámci riešenej problematiky. Lokality poznačené neustálym rozvojom na jednej strane formujú, no na druhej strane likvidujú kultúrnu identitu. Je to otázka uhla pohľadu. Prečo je to tak nám priblížia nasledujúce koncepty chápania kultúrnej identity.
Hegemoniálny koncept kultúrnej identity kladie dôraz na pozitívny základný postoj k vlastným kultúrnym tradíciám, odmieta cudzie kultúrne tradície a hodnoty a vytvára mechanizmy zabraňujúce ich prienikom. Podporuje dominantné kultúrne normy a hodnoty a zároveň marginalizuje menšinové, resp. subkultúrne formy. Celkovo smeruje k zjednocovaniu a homogenizácii kultúrneho života (Gažová, 2003).
Konzervatívny koncept a priori odmieta každý kultúrny import, ako aj inkorporáciu cudzích kultúrnych hodnôt a noriem a sústreďuje sa na konzervovanie a petrifikáciu existujúcich foriem kultúrneho života a kultúrnych inštitúcií. Jeho pozitívna dimenzia sa prejaví najmä v obdobiach ohrozenia, nepriazne či veľkých civilizačných zlomov, rovnako ako i v ekonomicky komparatívne nevýhodných podmienkach, keď by sa lokálna kultúra, na pestovanie ktorej nie je dosť adekvátnych finančných prostriedkov, mohla stať ľahkou a lacnou korisťou iných záujmov. Negatívny rozmer tohto konceptu spočíva v prvom rade v možnosti spomalenia kultúrneho rozvoja, spôsobeného brzdenou komunikáciou s okolitým svetom, prípadne striktne sledovanou a inštitucionálne usmerňovanou selekciou inokultúrnych vzorov, noriem a hodnôt (Gažová, 1997).
Tento koncept poukazuje v našom prípade na možnosť limitovania rozvoja lokality radikálnym odmietaním iných kultúrnych vzorov, noriem a hodnôt, ktoré sa odzrkadľujú aj napr. v tradičnej architektúre. Najvyužiteľnejším konceptom z tohto pohľadu je emancipačná konštrukcia kultúrnej identity. Emancipačná konštrukcia sa prezentuje prostredníctvom kritického prehodnocovania vlastných kultúrnych tradícií, relatívnou otvorenosťou voči iným kultúram, ale zároveň zdôvodneným, vyargumentovaným odporom voči penetračným snahám vnášajúcim také vzory a normy, ktoré deštruujú fungujúce formy kultúrneho života a prekážajú reprodukcii vlastných kultúrnych hodnôt (Gažová, 1997).
Kultúrna transcendencia je možná predovšetkým na báze kultúrnej identity a to najmä vtedy, ak vychádza z národnej kultúry. Národná kultúra nachádza svoj skutočný význam až v kontexte univerzálnej kultúry (Hajko, 2005).
Emancipačnej konštrukcii kultúrnej identity by sme chceli prispôsobiť smerovanie príspevku. Metódy zachovávania tradičnej architektúry prostredníctvom CR, vzhľadom na súčasné trendy, sa zdá najlogickejšie prispôsobovať práve tomuto konceptu. Prvé dva z uvedených sú v kontexte fenoménu, akým je CR nevyužiteľné. Komunikácia, kontakt kultúr, požiadavky vyššej globalizovanej kultúry turizmu si vyžaduje efektívnu selekciu hodnôt, ktorá jednak zachováva, ale na druhej strane prekonané kultúrne dobro modifikuje. „Tu sa vynára otázka dôvery: čo sa stane s mojimi hodnotami, keď porozumiem hodnotám iných národov? Porozumenie je riskantné dobrodružstvo, ktoré hrozí utopiť všetky kultúrne dedičstvá vo vágnom synkretizme.“ (Ricouer, 1991)
Spomínané modely predstavujú ideálne konštrukcie, ktoré sa v reálnom kultúrnom dianí navzájom ovplyvňujú a prelínajú. Väčšina krajín, najmä menších, zákonite prešla štádiom presadzovania konzervatívneho modelu a dnes sa prikláňa skôr k emancipačnému konceptu, uvedomujúc si potrebu komunikácie s inými kultúrami ako zdroja sebapoznania a sebaobnovovania (Gažová, 1997).

Transformácie kultúry, globalizácia a cestovný ruch. E. B. Tylor definuje kultúru ako zložitý celok zahŕňajúci vedenie, vieru, umenie, právo, morálku, zvyky, obyčaje a ostatné schopnosti, ktoré si človek osvojil ako člen spoločnosti (Lenovský, 2008). Lenovský tvrdí, že kultúra reprezentuje kumulované, generačne odovzdávané a adaptované výsledky činnosti človeka, skúsenosti, poznatky, postoje, názory, vysvetlenia, predstavy, túžby, vízie, úspechy, ale aj neúspechy, hriechy, prešľapy a chyby predchádzajúcich generácií (Lenovský, 2008). Kroeber označil kultúru za produkt zahŕňajúci idey, vzory, hodnoty v toku času. Kultúra je podľa neho selektívna. Dá sa jej učiť. Je založená na symboloch a je abstrahovaná zo správania a z produktov správania. Kultúra má univerzálnu vlastnosť, ktorou je tradovanie. To predstavuje jednu z podmienok jej prežitia. Nesmieme pritom zabúdať, že kultúra sa v živote človeka mení. Prispôsobuje sa novým životným situáciám, novým požiadavkám. Zotrvanie na starých, prežitých modeloch a vzoroch je nelogické. No v kultúre, napriek prijímaniu a vytváraniu inovácií existuje určitá časť, ktorá je pomerne stála a nemenná. Je potrebná na pretrvanie jej základných vlastností, aby mohla ostať sama sebou (Lenovský, 2008). To nadväzuje na Scrutonové chápanie kultúry, ktorý ju označuje ako to čo sa prenáša z minulosti prostredníctvom tradície. Tradícia a originalita sú dve časti toho istého procesu, ktorý jedincovi umožňuje, aby sa cez svoju spolupatričnosť s istou dejinnou skupinou dal ostatným poznať (Scruton, 2002).
Oproti pojmu kultúra stojí, pojem civilizácia. Ten označuje nános zvykov, zákonov a technických znalostí. „Národy môžu zdieľať civilizáciu, vo svojej kultúre však zostanú vždy rozdielne, lebo kultúra jasne vymedzuje, čo sú.“ (Scruton, 2002) Hajko poukazuje na skutočnosť, že hodnoty, ktoré vznikli v jednom type civilizácie, sa totiž v dôsledku globalizácie stávajú vlastníctvom celého ľudstva. Utvrdzujú v nás pocit, že sme obyvatelia jednej planéty, žijeme v jednom svete. Naša kultúrna identita by teda mala byť identitou svetoobčana (Hajko, 2005). Takáto nivelizácia kultúr, unifikácia kultúrnych prvkov a komplexov, hodnôt a noriem má za následok obrusovanie hrán kultúrneho kontaktu a približovanie sa kultúr (Lenovský, 2009).
Splývanie kultúr je základnou myšlienkou obidvoch koncepcií o vzniku svetovej kultúry. Prvá konceptuálna koncepcia za svetovú kultúru považuje subjekt, pozostávajúci z práve takto vzniknutých prienikov. Univerzalistická zasa univerzálie, ktoré sú prítomné v každej kultúre. Vyplývajú z antropogénnej proveniencie každej kultúry, alebo z rovnakých vonkajších podmienok, ktorými sú fyzikálne zákony, geografické podmienky a pod. V súlade s Eagletonom možno konštatovať, že špecifickosť kultúry nemôže existovať, pokiaľ neexistuje všeobecný pojem, s ktorým by mohla kontrastovať. Ak zanikne, zanikne aj jednotlivosť (Eagleton, 2001). Tento jav pripomína Platónov skutočný svet ideí a ich projekciu v ľudskom svete (Lenovský, 2009).
V rámci riešenej problematiky v prostredí stredísk CR  – na príklade ubytovacích zariadení, všeobecný pojem reprezentujú hotelieri či poskytovatelia ubytovania (štandardy poskytovania ubytovania a pod.) a štandardy CR (stravovacie, dopravné univerzálie a pod.). Okrem toho, že plnia najmä rekreačnú funkciu, synchronizujú sociokultúrne diverzie jednotlivých skupín klientov. Preto historickým vývojom vznikol akýsi štandard, ktorý môžu očakávať všetci klienti vo všetkých ubytovacích zariadeniach. Štandardizácia sa týka všetkých primárnych služieb CR a časti ponuky CR. Globalizácia stiera kultúrne rozdiely, a preto sa návšteva niektorých, predtým exotických destinácií, stáva akceptovateľná. Klienti vedia, čo môžu očakávať po príchode na neznáme miesto, do cudzej kultúry. V tomto zmysle globalizácia pôsobí na prostredie supraštruktúry (ubytovacích zariadení ) ako pozitívny a nevyhnutný proces.
Vo využívaní tradičnej architektúry v strediskách CR sa globalizačné divergencie prejavujú v odlišných formách ubytovacích zariadení v porovnaní s inými destináciami. Odlišné materiály a technológie taktiež prispievajú k originalite a jedinečnosti. Nehovoriac o tom, že to čo je niekde „tradičné“ resp. odlišné od iných, podmieňuje rozvoj špecifickej ponuky CR. Podporuje tak jednotlivé strediská v ich odlišnosti, ktorou môžu prilákať klientov do svojich zariadení. V súlade s Eagletonom možno práve toto chápať ako špecifickosť či jednotlivosť. Globalizácia tak pôsobí v dvoch dimenziách. V prvej unifikačne  – zjednocuje, v druhej diverzifikačne  – podnecuje originalitu (Lenovský, 2009).
Aj v CR predstavuje globalizácia synchronizáciu, preberanie a osvojovanie si rovnakých kultúrnych vzorov. Spočíva v približovaní sa svetovej úrovni. Je ale paradoxné, že napriek určitému stupňu unifikácie, CR žije práve z rozdielov v najširšom slova zmysle. Komplexne je proces globalizácie vnútorne protikladný. Na jednej strane stiera hranice medzi štátmi, národmi a ich kultúrami, súčasne však oživuje národné kultúry, prebúdza pocity národnej identity a pod..

Tradičná kultúra a staviteľstvo v kontexte globalizácie. Tradičná kultúra na Slovensku predstavuje živé a hodnotné kultúrne dedičstvo. Tvorili ho generácie príslušníkov národa, národnostných menšín a etnických skupín, žijúcich na našom území. Ľudové staviteľstvo je významnou súčasťou materiálno-technologickej kultúry a reprezentatívnou časťou kultúrneho dedičstva. Inštitúcie jeho ochrany, kumulácie, reštaurovania, štúdia a prezentácie (múzeá v prírode a pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry) sú najobľúbenejšie a najnavštevovanejšie zariadenia. Nie je úplne pochopiteľné, prečo sa tieto hodnoty likvidujú (Lenovský, 2009). K multikultúrnej pestrosti destinácií prispievajú regionálne rozdiely, ktoré sa utvárali v odlišných prírodných podmienkach, v rôznom hospodárskom zameraní a náboženskom vyznaní obyvateľov. Kultúrnu rozmanitosť treba uchovať pre nasledujúce generácie.
Akýsi životopis society a jej kultúry, globálnej či lokálnej, to najcennejšie, charakterizujúce a konštituujúce, nazývame pojmom kultúrne dedičstvo (Lenovský, 2008). Právo prístupu ku kultúrnemu dedičstvu je základným ľudským právom, ktoré zaručuje Ústava Slovenskej republiky. Úlohou štátu je teda nielen chrániť kultúrne dedičstvo, ale aj vytvárať podmienky, aby každý občan mal k nemu zákonom, či inak stanovený prístup. Tradičná ľudová kultúra ako nespochybniteľná súčasť kultúrneho dedičstva Slovenska dosiaľ nie je chránená osobitným zákonom a nie sú vytvorené podmienky, aby občania mali prístup ku všetkým formám tohto bohatstva, aby ho mohli ďalej uchovávať a rozvíjať.
Tradičná ľudová kultúra predstavuje časť kultúrneho dedičstva, ktorú vytvorili, ktorou žili a dodnes žijú široké vrstvy obyvateľstva. Je základom našej kultúrnej identity, zdrojom historického vedomia, patriotizmu a vzdelanosti, poznávania kultúrnej rozmanitosti, nástrojom tolerancie, občianskej súdržnosti a porozumenia medzi národmi. Prispieva nielen ku kultivovanosti občanov, ale podieľa sa aj na ekonomickom rozvoji. Môžeme ju považovať za oporu CR, v niektorých odboroch základom či inšpiráciou mnohých podnikateľských aktivít. Prispieva tak k rozvoju regiónov a obcí Slovenska. Tradičná ľudová kultúra má spoločenský, kultúrny a politický význam, úlohu v histórii každého národa a miesto v súčasnej kultúre.
V súvislosti s tým, že do polovice 20. storočia prevažná časť obyvateľstva žila v rurálnom prostredí, prostredníctvom poľnohospodárskej a remeselnej výroby, ľudovú kultúru reprezentuje najmä roľnícky a remeselnícky spôsob života na dedine (Lenovský, 2009). S ním je spojený aj charakter tradičnej architektúry. Horské strediská CR môžeme v tomto zmysle považovať za nositeľov ľudovej kultúry. Destinácie sú najčastejšie späté s vidieckym prostredím, ktorého zmeny kultúry ovplyvnilo viacero faktorov. Architektúra, ako súčasť ľudovej kultúry nadobudla vplyvom modifikácii tiež iný charakter. Príkladom je druhá polovica 20. storočia, keď ideológia socialistického realizmu v architektúre a urbanizme v celoslovenskom meradle presadzuje prevrstvenie tradičného roľníckeho a remeselníckeho (ako prežitého, zastaraného, chudobnú a vykorisťovateľskú minulosť pripomínajúceho) novým, industriálnym a moderným (socialistickým a spravodlivým). Tieto trendy sú veľmi jasne viditeľné v architektúre a urbanizme celého slovenského vidieka druhej polovice 20. storočia, najmä v súvislosti s pamiatkovými rezerváciami ľudovej architektúry. Architektúra a architektonické slohy zodpovedajúce umelecko-estetickej matrici socializmu vymodelovali súčasný vzhľad množstva stredísk CR. Po skončení tejto éry sa vytvorili podmienky pre rapidné zrýchlenie prienikov globalizačných vplyvov, ktoré opäť formujú nový druh kultúry. Tá je permanentne ovplyvňovaná globálnymi nárokmi na CR. Stav a smerovanie tradičnej kultúry a tradičnej architektúry v uvedených podmienkach, je predmetom výskumu. Pre priblíženie uvedených skutočností slúži fotodokumentácia získaná počas terénneho výskumu, ktorý porovnával úroveň využívania tradičnej kultúry v na slovenskej a poľskej strane Tatier.
V silno globalizovanom CR, ktorého priestor má multikulturálny charakter sa môžeme oprieť o Gažovej tvrdenie, že „iba živá kultúra, verná svojmu pôvodu a zároveň tvorivá v oblasti umenia, literatúry, filozofie a duchovného života, je schopná zniesť stretnutie s inými kultúrami, a nielen zniesť, ale dať tomuto stretnutiu zmysel.“ (Gažová, 2005) Architektúra v strediskách CR reflektuje globalizačné tendencie stretnutia rôznych kultúr  –  multikulturalizmus. Tento vplyv je však náročné hodnotiť komplexne.

Obrázok č. 1: Živá kultúra v Belianskych Tatrách

Zdroj: Michal Kurpaš, 2018

Obrázok č. 2: Súčasná architektúra v Ždiari

Zdroj: Michal Kurpaš, 2017

Obrázok č. 3: Súčasná architektúra v Zakopanom

Zdroj: Michal Kurpaš, 2019

Obrázok č. 4: Využívanie tradičnej kultúry v poľských destináciach, Zakopané

Zdroj: Michal Kurpaš, 2021

Záver. Potreba originality strediska CR a získania, udržania alebo zvýšenia návštevnosti sa premietla do „renesancie“ tradičnej kultúry. Nemožno povedať, že nastáva etnoturistický boom, no stabilizovala sa istá miera aplikovania prvkov ľudovej architektúry, aj keď niekedy modifikovaných. Dôvodom sú i požiadavky súčasnej multikultúrnej klientely, ktoré nútia strediská prispôsobovať sa svetovým štandardom, možno trochu paradoxne, sprostredkovaním tradičného, vlastného, pôvodného (Lenovský, 2009). V rámci multikulturalistických tendencií sa vytvoril duch lokálpatriotistického nadšenia, v ktorom chce každý vyjadriť, čím sa líši (Shayegan, 2004). Takéto využívanie tradičnej architektúry, ako súčasti ľudovej kultúry môžeme chápať ako globalizovaný trend dopytu po odlišných lokálnych kultúrach. Na jednej strane globalizácia pôsobí unifikujúco, ale v niektorých kontextoch sa snaží zachovávať odlišnosti.

Poznámky:

1. Spracované podľa dokumentu Koncepcia starostlivosti o tradičnú ľudovú kultúru.

Literatúra a pramene:
AUGÉ, M.: Antropológia súčasných svetov. Brno: Atlantis, 1999.
BENDIXEN, P.: Einführung in das Kultur- und Kunstmanagement. Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschafte, 2010.
EAGLETON, T.: Idea kultury. Brno: Host, 2001.
GAŽOVÁ, V. Aktuálnosť problematiky identity v súčasnej kulturologickej reflexii. Otázky žurnalistiky, 1997, Roč. XL, č. 1, s. 13-18.
GAŽOVÁ, V.: Perspektívy kulturológie. Acta culturologica zv č. 10. Bratislava: Katedra kulturológie FF UK, 2003.
HAJKO, D.: Globalizácia a kultúrna identita. Nitra: UKF, 2005.
Koncepcia starostlivosti o tradičnú ľudovú kultúru. [online] (cit. 20-04-2024) Dostupné na: https://www.ludovakultura.sk/wp-content/uploads/2023/12/2-1-4-koncepcia-starostlivosti-o-tlk-ocr.pdf
LENOVSKÝ, L.: Kultúra kúpeľného mesta. Nitra: UKF, 2009.
LENOVSKÝ, L.: Kultúrne dedičstvo v multikultúrnom svete In: Cestovný ruch a kultúrne dedičstvo. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2008, s. 98-115.
RICOEUR, P.: Život, pravda, symbol. Praha: Oikúmené, 1991.
SCRUTON, R.: Průvodce inteligentního človeka po moderní kultuře, 2002.
SHAYEGAN, D.: Biele deti kritického rozumu. Denník SME 13. 9. 2003.