Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Výskum etnickej problematiky ponúka rôzne témy, priestory, časové horizonty a ich variácie. Z hľadiska profilácie výskumu na Katedre manažmentu kultúry a turizmu sú akcentované slovenské menšiny na Dolnej zemi v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku. Výskumný priestor je relatívne široký, zjednocujúcimi faktormi sú vo väčšine lokalít jazyk a kultúra. Rozdielnymi sú zasa rôzne okolnosti, ktoré dlhodobo ovplyvňovali život (akulturáciu) v  konkrétnom štáte, regióne či dedine. Sociokultúrne parametre (nielen) stredoeurópskeho priestoru sa neustále menia. Zmeny sú dynamické, a  preto je nevyhnutné aktualizovať, revidovať a kriticky pristupovať k získaným poznatkom a zovšeobecneniam v reálnom čase. To, čo platilo pred 2. svetovou vojnou, už neplatilo v 60. rokoch a to, čo platilo v  80. rokoch 20. storočia, je v  súčasnosti často prekonané. A  naopak, niektoré piliere a  princípy etnokultúrnych zmien sú relatívne nemenné a stabilné. Problematika fungovania etnických minorít je dlhodobo predmetom záujmu politiky, štátnych inštitúcií aj vedeckých kruhov. Prvotný záujem o iné kultúry súvisel s kolonializmom a v 19. a 20. storočí v rámci národno-obrodeneckého hnutia vyústil do vzniku nových štátov, založených zväčša na etnickom princípe. Multietnické a politicky homogénne štáty sa rozpadli na menšie celky. Neraz sa celé etnické jednotky stali „domácim“ obyvateľstvom (najčastejšie príslušníci štátotvorného národa) a iní „cudzincami“, príslušníkmi minorít. Ideologické zastrešenie tejto problematiky v  krajinách bývalého východného bloku počas studenej vojny eliminovalo etnokultúrne vymedzovanie minorít, naopak, ich asimilácia bola postulovaným princípom a  chápaná ako žiaduca a  efektívna. Politicko-ekonomické zmeny koncom 20. storočia, eurounionizácia a globalizácia postavili túto problematiku do novej dimenzie. Nivelizácia a unifikácia kultúry na jednej strane urýchľuje akulturáciu, no vyvoláva i opačný efekt – vymedzovanie sa na  základe exkluzívnych etnokultúrnych parametrov skupín obyvateľstva v inoetnickom obkľúčení – etnických minorít. Multikulturalizmus a  interkulturalizmus ponúkajú minoritám výzvy k  politickej, kultúrnej a  ekonomickej sebarealizácii. Etnobiznis sa stáva legitímnym pojmom, ktorý prostredníctvom štátnej alebo ešte vyššej podpory (Európska Únia, nadnárodné inštitúcie a spoločnosti, mimovládne organizácie) umožňuje minoritám nielen existovať, ale aj aktivizovať sa v politike, kultúre a ekonomike. Etnokultúrna identita minorít je efektívnym faktorom presadzovania imanentných cieľov bez ohľadu na  ich axiologicko-etické hodnotenie (či ako prirodzene cenné zachovávanie a  rozvíjanie kultúrnej rozdielnosti a  pestrosti, alebo ako účelový nástroj realizácie ambícií časti obyvateľstva v rámci štátu). Cieľom prítomného príspevku je prezentovať viacero problematických sfér, kde všeobecne akceptované nie celkom korešponduje s reálnou situáciou. Pritom zdôrazňujeme, že cesta k  všeobecnému poznaniu kultúry Slovákov na  Dolnej zemi vedie cez realizáciu terénneho výskumu najširších kontextov problematiky v  čo najväčšom počte dolnozemských lokalít. Na  druhej strane, ak by sme aj poznali či preskúmali situáciu vo všetkých slovenských minoritných komunitách, išlo by len o stav k určitému konkrétnemu časovému bodu, ku ktorému by sa viazali najrôznejšie kontexty, ktoré tento stav spôsobili. Prezentujeme pohľad na sedem problematických okruhov, ktoré v  kontexte aktuálneho výskumu dolnozemských Slovákov možno považovať za  relevantné. (Porovnaj  LENOVSKÝ 2010: 27–33.) Po prvé ide o problém významu pojmov etnická enkláva a etnická diaspóra. Po druhé ide o zohľadnenie miery akulturácie a posun od termínu jazykový ostrov k termínu kultúrny ostrov. Po tretie ide o etnokultúrne a etnokonfesionálne aspekty identity. Piatym problémom je urbánne a rurálne prostredie a  ich kontexty  ovplyvňujúce akulturáciu v  minoritnej sfére. Šiestym okruhom je etnická identita a občianska identita, ktorých manifestácia je situačná v  závislosti od  cieľového zreteľa. Siedmym problémom je menšinová politika v európskom priestore, jej relatívna nestabilita a nesporný vplyv na akulturáciu príslušníkov minorít.

Problém prvý: Etnická enkláva  –  etnická diaspóra. V každodennom živote obyvateľov Dolnej zeme z ich hľadiska vôbec nie je podstatné, či žijú v obkľúčení príslušníkov iných etnokultúrnych spoločenstiev v podmienkach etnickej enklávy alebo diaspóry. Objasňovanie týchto pojmov sa ich netýka a nemajú dôvod venovať im pozornosť, hoci reálne podmienky, ktoré označujú, patria k najpodstatnejším pre zachovávanie a tvorivé rozvíjanie prejavov etnicity a pre ich vedomie etnickej príslušnosti. Pre výskumníka je presný význam odborných termínov základom vedeckej práce. V odbornej spisbe nie sú akceptované nekonkrétne určenia príslovkami (kedysi, dávno, veľa, málo), preto je nutné zreteľne vymedziť hranicu na  základe iných parametrov. V tomto prípade je podstatný zreteľ funkcionálny. Etnická enkláva označuje takú skupinu ľudí, odlúčenú od svojho národa, ktorá je v inoetnickom prostredí schopná biologickej a kultúrnej reprodukcie. Umožňuje vytvárať etnokultúrno-homogénne manželstvá  a  v  takomto prostredí vychovávať deti a socializovať svojich členov. Etnická diaspóra toho nie je schopná, hoci môže byť aj početnejšia ako enkláva. Niekoľko sto členné slovenské komunity v Dobanovciach či chorvátskych Soľanoch zatienia v kultúrnej produkcii aj niekoľkonásobne väčšie spoločenstvá v Silbaši či Boľovciach. Napriek tomu sa podľa tohto prístupu z väčšiny enkláv postupne stávajú diaspóry. Spôsobuje to rastúci počet zmiešaných manželstiev a následná socializácia detí v  prostredí majoritnej kultúry. Metodologicko-teoretický problém etnická enkláva – etnická diaspóra súvisí s nasledujúcim diskurzom.

Problém druhý: Jazykový ostrov  –  kultúrny ostrov.  V  odbornom jazyku kulturológov, etnológov či  kultúrnych antropológov sa často stretáme s  termínmi jazykový ostrov, kultúrny ostrov aj s ďalšími. Ak sa stotožníme s objektívnou skutočnosťou, že jazyk je súčasťou a  odrazom kultúry, v  prípade etnických enkláv by sme mali hovoriť o  kultúrnych, presnejšie o  etnokultúrnych ostrovoch. Termín jazykový / lingvistický ostrov je v súčasnosti nepresný aj z  iného aspektu. Ak aj etnokultúrny ostrov stratil svoj jazyk, reálne existuje, lebo jazyk patrí k základným, no je len jedným z  mnohých príznakov/vlastností etnickej jednotky. Etnokultúrne javy sú podstatne stabilnejšie a trvácnejšie ako výrazy, ktoré ich označujú. Ak lingvisti (napr. Divičanová, Glovňa) a niektorí etnológovia (napr. Botík) povyšujú jazyk na  rozhodujúci a  niekedy jediný indikátor miery identity, z ich aspektu je termín jazykový ostrov náležitý. Dôležité je však uvedomiť si, že zánik minoritného jazyka pod tlakom majoritného etnického spoločenstva ešte neznamená, že zároveň miznú všetky etnokultúrne charakteristiky, vrátane vedomia historického pôvodu a etnického sebauvedomenia. Slováci vo Veňarci už vo väčšine prípadov svoj jazyk stratili, no vedomie svojho pôvodu manifestujú prostredníctvom rôznych kultúrnych podujatí. Katolícki Slováci v  Soľanoch svoj materinský jazyk stratili už pred niekoľkými generáciami, no mnohí vedia, že na  Slovensku majú príbuzných a kontaktujú sa s nimi.

Problém tretí: Etnokultúrne a  etnokonfesionálne aspekty identity. Etnické a  konfesionálne charakteristiky označujú skupiny s  diametrálne odlišnými parametrami. V  podmienkach koexistencie minoritného a  majoritného obyvateľstva sa v niektorých prípadoch rozlišujú a na inom mieste sú synonymné. V  Nadlaku alebo v  Pivnici je spravidla evanjelik Slovákom a  evanjelický kostol je kostolom slovenským. Občan pravoslávneho vierovyznania je v Nadlaku Rumun a  v  Pivnici Srb. V  Erdevíku je srbský kostol (pravoslávny), slovenský kostol (evanjelický a. v.) a  maďarský kostol (rímsko-katolícky). Etnická a  konfesionálna identita sú totožné, rovnocenné a  v  reálnom živote často zameniteľné, resp. nahraditeľné. V Butíne boli do 60. rokov minulého storočia prídavné mená slovenský/evanjelický, resp. pravoslávny/rumunský synonymné. Od  70. rokov 20. storočia sa však do Butína sťahujú katolícki Slováci z Bihoru a  pôvodné pravidlo sa zmenilo. V  Selenči je tiež slovenský kostol evanjelický ale aj katolícky, náboženstvo v  každom prípade znamená aj etnickú odlišnosť od  pravoslávnych Srbov. V Zadunajsku aj v slavónskych dedinách sú spravidla Slováci katolíkmi rovnako ako Maďari a Chorváti – etnická a  konfesionálna príslušnosť nie sú zameniteľné a  nahraditeľné, čo okrem iných faktorov výrazne urýchlilo proces akulturácie. Rozdielna je však situácia v  Soľanoch, kde je slovenský kostol evanjelický, no katolícki Slováci navštevujú kostol spolu s  Chorvátmi. Sami o  sebe hovoria, že „my nie sme praví Slováci“, pretože nehovoríme po  slovensky. Existujú aj ďalšie varianty kontextov identity. Napríklad v  Bielom Blate nie sú národnostná a  konfesionálna príslušnosť synonymami, ba situácia je pomerne neprehľadná, lebo evanjelici boli/sú Nemci i  Maďari, no Maďari, Nemci a Bulhari sú aj katolíckeho vierovyznania a všetci Slováci nie sú len evanjelici. (O situácii v maďarskom Zadunajsku pozri napríklad LENOVSKÝ 2006:325–334)

Vo viacerých dolnozemských lokalitách patrí slovenské obyvateľstvo aj k  iným vierovyznaniam ako k  evanjelickému a.v. a  rímskokatolíckemu. Baptisti a  nazaréni, ktorí sa označujú ako verní, nie sú na rozdiel od vojvodinských a  slavónskych evanjelikov (a  rímskokatolíkov napríklad v Selenči) organizovaní na etnickom princípe a bohoslužby vykonávajú aj v srbskom, resp. chorvátskom jazyku. Ich praktizovanie viery znamená, na  rozdiel od  iného obyvateľstva slovenskej národnosti evanjelikov a  katolíkov) mnohé obmedzenia v spoločenskom živote a v zachovávaní obyčajových tradícií v rámci rodinného aj kalendárneho obyčajovému cyklu. (Porovnaj  ČUKAN  –  KURPAŠ 2013: 13–17) Evidujeme však u  nich aj aktivity, posilňujúce vedomie slovenskej etnickej príslušnosti, s akými sa v evanjelickom a katolíckom prostredí nestretávame (spoločné krsty, priadky baptistickej mládeže v Pivnici alebo v Silbaši). Viacmenej však ide o javy prežité.

Problém štvrtý: Lokálna identita a  etnická identita.Vo všeobecnosti platí, že sila vedomia etnickej príslušnosti je priamo úmerná lokálnej a  regionálnej identite. Obyvatelia Jelisavca v  Slavónii alebo Pivničania v  Báčke sú hrdí na  svoju dedinu, na  svoju kultúru, rozprávajú sa len po slovensky, sú uvedomelí Slováci. V Šáre pod Budapešťou žijú veľkí lokálpatrioti. Sú na svoju Šáru pyšní. Zreteľne pociťujú svoju etnickú, kultúrnu aj jazykovú inakosť od  obklopujúceho maďarského obyvateľstva. Nepovažujú sa však za  Slovákov, ale za  Šáranov. “My sme Šáraňá” nie je len identifikáciou lokálnou, ale v  tomto konkrétnom prípade aj „etnickou“  –  lokálna identita je významným etnodiferencujúcim faktorom. Spojitosť lokálnej a etnickej identity je badateľná aj v tom, že Šáraňá sú len Slováci, obyvatelia obce maďarskej národnosti sú jednoducho Maďari. (Bližšie pozri aj LENOVSKÝ 2011:184–195)

Druhý príklad spojitosti lokálnej a  etnickej identity je zo Solian. Slaven Jurík, potomok katolíckych Slovákov, sa pri sčítaní obyvateľstva identifikuje ako Chorvát. Pritom si uvedomuje svoj slovenský pôvod, no v dedine o ňom všetci vedia, že po slovensky nevie a  je členom miestnej chorvátskej folklórnej skupiny Slavónia. Keď však príde do práce na chorvátsko-bosniansky hraničný prechod v blízkosti obce, kolegovia ho považujú za  Slováka, pretože má slovenské priezvisko a pochádza z dediny, kde žije početná slovenská minorita. V rámci posudzovania korelácie lokálnej a etnickej identity je potrebné zohľadniť aj rôzne etnopsychologické kontexty a  individuálne podmienky fungovania jednotlivých rodín či častí komunít.

Problém piaty: Urbánne prostredie  –  rurálne prostredie. V  tomto prípade nejde len o  problematiku odlišností dedinského a  mestského prostredia, bývania, spôsobu života, ale aj o  vzájomné vzťahy. Podstatné je, kde až urbánne prostredie siaha, kde podstatne ovplyvňuje kultúrny systém. To je hranica  pracovných príležitostí pre slúžky aj pre robotníkov, pravidelných možností predaja na  trhoch, priekupníctva, povozníctva aj kultúrnej ponuky a  spoločenských aktivít. Širší výber škôl či následného zamestnania s  vyšším zárobkom v  súčasnosti podstatne ovplyvňujú aj správanie príslušníkov slovenských minoritných spoločenstiev. Silbašania poukazujú na kultúrnejšiu vyspelosť a lepšiu ekonomickú prosperitu Kysáčanov z  jediného dôvodu: sú v blízkosti mesta, môžu dochádzať do práce, majú kúsok na  „pľac“. To isté sa týka aj Šáry pri Budapešti. Boľovskí mládenci zasa chodili na  bicykloch do  Belehradu za  kovačickými, padinskými a  hajdušickými dievkami, ktoré tam slúžili. Ani jedna zo spomenutých dedín nie je urbánnym prostredím, ale je v dosahu jeho vplyvu. Mesto je dôležitým faktorom formovania kultúrnych osobitostí, ale aj faktorom spôsobujúcim rýchlejšiu akulturáciu. Zohľadňovanie jeho vzdialenosti, veľkosti, komunálnej vybavenosti, študijných, pracovných a  kultúrno-spoločenských možností je osožné pre odhaľovanie súvisiacich špecifík v  rurálnych spoločenstvách. (O vplyve mesta na uvedené bližšie pozri napríklad LENOVSKÝ 2011:79–116)

Problém šiesty: Etnická identita a občianska identita (štátna príslušnosť). Počas terénnych výskumov sa stretávame s rôznym prístupom jednotlivcov k vnímaniu vlastnej etnicity. Jej široká akceptácia je primárnym predpokladom integrácie človeka do minoritného spoločenstva. (ČUKAN 2011:7) Bez ochoty zúčastňovať sa na  národnostnom živote je akákoľvek snaha inštitúcií zbytočná. Tieto postoje, samozrejme, ovplyvňuje viacero faktorov. Významnou je ekonomická situácia, ktorá podstatne determinuje sociálny status každého človeka. V lokalitách s vysokou nezamestnanosťou a nízkou úrovňou blahobytu sa ľudia menej zúčastňujú na menšinových aktivitách. Môže to platiť o niektorých lokalitách v  rumunskom Bihore či v  Banáte, ale stále častejšie aj vo Vojvodine. So sociálnym postavením úzko súvisí profesijná identita. Zamestnanie je zdrojom príjmov. Ak má rodina zabezpečené základné existenčné/biologické potreby, má priestor aj na  uspokojovanie potrieb sekundárnych, napríklad kultúrno-spoločenského vyžitia. Možno však uviesť aj opačný príklad  –  pracovné vyťaženie môže znemožňovať participáciu na  kultúrno-spoločenských aktivitách. K  manifestácii občianskej identity dochádza denne pri návšteve úradov, lekára, školy. Súvisí so všetkými oblasťami života, s  výnimkou sebarealizácie v  kultúrnej a  duchovnej sfére. Pivničania sú uvedomelí Slováci, pri rozhovore o priebehu MS vo futbale 2010, nám gratulovali k štvrťfinálovému úspechu, pričom ľutovali, že ich – srbská reprezentácia sa zo skupinovej fázy do ďalšieho kola neprebojovala. Štátna – občianska identita sa často stáva aj nástrojom štátnej moci pri manipulácii s  minoritami. Napríklad v  Maďarsku si, podľa výpovedí mnohých informátorov, ľahšie nájdu prácu etnickí Maďari ako Slováci, prijímacie pohovory na univerzitu môžu byť tiež ovplyvnené národnosťou uchádzača. Tu sa však dostávame k  otázke menšinových práv a  občianskych povinností (napr. znalosť štátneho jazyka). (Porovnaj LENOVSKÝ – HOMIŠINOVÁ 2011:1–7)

Problém siedmy: Menšinová politika a  legislatíva  –  akulturácia. Kľúčové udalosti v  20. a  21. storočí v  mnohom ovplyvnili usporiadanie súčasnej Európy. Ich koncentrácia je pomerne hustá, ak vezmeme do  úvahy 1. a 2. svetovú vojnu, pád železnej opony, balkánsky konflikt začiatkom 90. rokov, rozdelenie Československa či proces atlantickej a  európskej integrácie. (Pozri aj ČUKAN 2011: 175–180.) Menšinovú politiku v mnohom ovplyvňuje práve štátne usporiadanie, vplyv východu či západu, reciprocita, princípy Európskej únie a  pod. Bolo by z  našej strany neprofesionálne, keby sme prezentovali neverifikované dohady o tom, o koľko poklesol počet krajanov napr. v Maďarsku či Chorvátsku a  prečo. Čísla však aj napriek tomu nehovoria za všetko. Za každým asimilovaným príslušníkom minority je iná konfigurácia akulturačných faktorov. Ak sa napríklad v Soľanoch na miestnej základnej škole nevyučoval slovenský jazyk od roku 1936 do roku 2003, nebolo to preto, že by to niekto úmyselne znemožňoval. Soľančania jednoducho nemali k dispozícii kvalifikované kádre. V súčasnosti hodiny slovenčiny navštevuje viac Chorvátov ako Slovákov preto, že chcú vedieť cudzí jazyk. V 70km vzdialenom Iloku funguje slovenská škola kontinuálne už vyše 140 rokov. V Boľovciach pri Belehrade je slovenských detí dostatok, slovenčina sa však vyučuje len vo večerných hodinách inovatívnou „ambientálnou“ metódou. Nie všetky slovenské deti tieto hodiny navštevujú. Niektorí rodičia nemajú o  výučbu záujem, iní si myslia, že je toho na  deti príliš veľa, ďalší zasa potrebujú v  domácnosti pomocníkov. Menšinová legislatíva dáva minoritám určité možnosti na  sebaurčenie, organizáciu, školstvo aj kultúrne aktivity. Nie všetky spoločenstvá sú však ochotné a schopné tieto možnosti využiť. Z hľadiska výskumu stavu a  priebehu akulturácie je potrebné identifikovať aj tieto faktory, pričom je potrebné zohľadniť geografické, historické aj iné špecifiká.

Záver. Snažili sme sa predostrieť niekoľko problémov, s ktorými sa výskumník stretne počas práce v teréne, a ktoré je potrebné v rámci syntetizácie poznatkov zohľadniť. Žiadny z uvedených problémov nie je imaginárnym modelom či konštrukciou, ale konkrétnym príkladom na rozmanitosť etnokultúrnych, etnokonfesionálnych a  akulturačných javov. Každý jeden z  uvedených problémov je súčasťou mnohých iných súvislostí, sám o  sebe môže situáciu skresľovať. Jedinou možnosťou štúdia etnickej problematiky je kontextuálny prístup, pričom je potrebné zohľadňovať kontexty priestorové, časové a realizačné.

Poznámky:

[1] Odznelo ako habilitačná prednáška v odbore 3.1.2 kulturológia dňa 24. 9. 2013 na FF UKF v Nitre

Literatúra a pramene:

ČUKAN, J.: Modifikácie mechanizmov fungovania menšinovej kultúry. In: Etnické komunity, integrace, identita. Praha 2011.

ČUKAN, J.: Posuny v kvalite a intenzite vzťahov na etnokultúrnej hranici. In: Dynamika akulturácie na etnickej hranici. Nitra 2011.

ČUKAN, J. – KURPAŠ, M.: Rola osobnosti v minoritnom kultúrnom systéme. In: Evanjelická cirkev v živote dolnozemských Slovákov : zborník materiálov z rovnomennej medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v rámci osláv 200. výročia položenia základného kameňa evanjelického kostola v Nadlaku, ktorú zorganizoval Evanjelický luteránsky cirkevný zbor v Nadlaku, a ktorá sa uskutočnila 19. mája 2012 v Nadlaku. Nadlak 2013.

LENOVSKÝ, L.: Etnicita a iné faktory spoločenského života v Jášči. In: Kultúra, jazyk a história Slovákov v Maďarsku : materiály z jubilejnej interdisciplinárnej medzinárodnej vedeckej konferencie z príležitosti 15. výročia založenia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2006.

LENOVSKÝ, L.: Hranica ako kultúrotvorný fenomén. In: Kontexty kultúry a turizmu. 2010, roč. 2, č. 1, s. 27-33.

LENOVSKÝ, L.: Vedomie príslušnosti a kolektívna pamäť Šáranov. In: Materiálové príspevky ku kultúre a spôsobu života v Dabaši-Šáre. Békešska Čaba 2011.

LENOVSKÝ, L.: Vedomie príslušnosti, kolektívna pamäť a etnografické črty. In: Boľovce : kultúrne tradície Slovákov v Srieme. Báčsky Petrovec 2011.

LENOVSKÝ, L. – HOMIŠINOVÁ, M.: Názory slovenskej mládeže na Slovensku a v Maďarsku na etnokultúrny rozvoj etnických minorít. In: Človek a spoločnosť : Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied. 2011, roč. 14, č. 3, s. 1-7.