Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Výskum Slovákov v severnom Rumunsku, ktorý sa uskutočnil 14. – 21. 9. 2015, bol podmienený absenciou aktuálnych poznatkov o slovenskej minorite žijúcej v Rumunsku. Východiskom skúmania bola aj existencia organizácií Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku. Zo 48 týchto inštitúcií je 32 situovaných v župách Bihor, 4 v župe Salaj, 4 v Satu Mare, 3 v Arad, 3 v Timis a 2 v Cluj. Terénny výskum bol realizovaný prevažne v Bihorskej, Maramurešskej, Satumarskej a Sučeavskej župe. V Bukovine sa nevyskytuje ani jedna organizácia združujúca Slovákov. Knižné publikácie uvádzajú, že Slováci túto oblasť opustili v období po 2. svetovej vojne. Cieľom bolo navštíviť obce Novy Solonc, Plesa a Poiana Micului, pátrať po pozostatkoch slovenského osídlenia a monitorovať súčasné etnické zloženie daných lokalít.

 

Horské prostredie Bukoviny kolonizovali Gorali z oblasti Kysúc a Oravy. Wojciech Krysiński (2006) uvádza, že išlo o Goralov zo slovenských obcí Skalité, Čierne, Svrčinovec, Horelica, Turzovka, Makov, Podvysoká, Osčadnica, Zavodie, Staškov, Vysoká nad Kysucou, Olešná, Raková a Čadca. Títo Gorali osídlili aj bukovinskú Starú Hutu, kde pracovali v sklárskej fabrike. Lákadlom pre osadníkov mohli byť aj pracovné možnosti v soľnej bani v Kačici (rum. Cacica), kde v jej tesnej blízkosti vznikli osady Nový Solonec (rum. Solonetu Nou), Pleša (rum. Plesa) a Malá Poľana (rum. Poiana Micului).

 

Sociologický výskum realizovaný v spomenutých lokalitách jednoznačne potvrdil intenzívnu asimiláciu. Aj na základe výpovedí miestnych obyvateľov možno konštatovať, že asimilačné procesy prebiehali do poslednej tretiny 20. storočia. Pod vplyvom poľských učiteľov a  kňazov bolo slovenské obyvateľstvo postupne polonizované.

 

Národnostné snahy sa v najväčšej miere prejavili v obci Malá Poľana, kde v. 30. rokoch 20. storočia prebiehala výučba slovenského jazyka. Po 2. svetovej vojne väčšina obyvateľstva reemigrovala do svojej pôvodnej vlasti, alebo do hospodársky rozvinutejších lokalít. V obci Malá Poľana dodnes používa miestne obyvateľstvo slovenské slová a goralské nárečie. Intenzívna podpora minorít zo strany Poľska spôsobuje, že sa väčšina obyvateľstva identifikuje ako poľská menšina. Matriky zosnulých ešte aj po roku 2000 uvádzajú nepolonizované a neromanizované slovenské priezviská Jurašek, Drozdek, Kucharek a pod. Silnú podporu demonštruje aj fakt, že v každej z týchto obcí sa nachádza poľský dom, škola, fara či kostol.

 

V oblasti Satu Mare sa nachádzajú 4 obce Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku. Sú to Huta Certeze (slov. Ľudovítovo Údolie), Boinesti (slov. Boinešti), Sacaseni (slov. Sakašeny) a Satu Maru. Nachádza sa tu aj Livada, ktorá bola v minulosti známa množstvom slovenských kolonistov. Počet Slovákov, ktorí ovládajú slovenský jazyk, je v iných obciach nízky. Odhaduje sa na niekoľko desiatok. Je zaujímavé, že časť obyvateľstva v tejto župe sa hlási k slovenskej národnosti na základe svojho pôvodu, pričom slovenský jazyk už neovláda. Najväčšia koncentrácia je v meste Satu Mare (50-60 Slovákov).

 

Výsledky krátkeho skúmania upozorňujú, že tento priestor je zaujímavý pre dôkladnú analýzu pozostatkov slovenskej minority. Okrem získaných etnologických poznatkov mal výskumný tím možnosť hodnotiť aj kvalitu a kontrasty cestovného ruchu v danej oblasti.