Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Krajina je zložitá entita, ktorej štúdium je v súčasnosti predmetom záujmu stále väčšieho okruhu vedných disciplín. V krajine je možné nájsť viaceré archetypy, na báze ktorých možno hodnotiť vývoj historických a súčasných krajinných štruktúr. Na Slovensku dochádzalo v minulosti k značným zmenám vo využití krajiny aj v jej štruktúre. Na tieto zmeny vplývali rôzne faktory, resp. dimenzie. V zmysle Žigraia (1997:47) je možné hovoriť o univerzálnych dimenziách (priestorová a časová), ale aj o sociálno-kultúrnej, hospodárskej, technickej, prípadne ekologicko-enviromentálnej dimenzii. Proces zmien využitia krajiny je možné sledovať aj v lokalite Bojnice. Nachádza sa tu množstvo historických krajinných štruktúr, ktoré zanikli, alebo postupne zanikajú vplyvom sociálno-ekonomického rozvoja a iných faktorov/dimenzií.

Cieľom príspevku je analyzovať a zhodnotiť vývoj kultúrnej krajiny v 17. až 21. storočí v meste Bojnice a jeho okolí. Súčasťou príspevku je aj analýza land cover/land use v jednotlivých historických obdobiach s akcentom na široké spektrum faktorov, ktoré determinovali jednotlivé zmeny v krajine. Príkladom môže byť aj premena ideológie doby: od feudalizmu, cez kapitalizmus, socializmus až po globalizovanú trhovú ekonomiku. Príspevok sa snaží poukázať na skutočnosť, že zmeny v krajine mali často spoločné črty, ktoré sa prejavovali na regionálnej až nadregionálnej úrovni.

Metodika zahŕňa analýzu krajinnej pokrývky (Land Cover) a analýzu zmien využitia krajiny (Land Use) s akcentom na zhodnotenie tried využitia krajiny. Výsledky sú interpretované formou historického vývoja krajiny. Informácie o vývoji krajiny integrujú výstupy analýzy land cover a land use a ich spojenie je nevyhnutné pre pochopenie súvislostí vývoja v širších dimenziách. Výskum bol zameraný na tieto triedy využitia krajiny: lesy, trvalé trávne porasty, orná pôda (oráčiny), trvalé kultúry a zastavané plochy. Problematikou využitia krajiny či krajinnej pokrývky sa na teoreticko-metodologickej či aplikačnej úrovni zaoberajú Bičík, Jeleček a Štěpánek (2001:65-73); Feranec a Oťaheľ (2001:12-110); Oťaheľ (2004:13-120); Pucherová (2004:22-123); Petrovič (2005:10-189); Jeleček, Bičík, Štych a kol. (2012:19-24) a iní.

Relevantnými podkladmi pre získanie údajov k zhodnoteniu využitia krajiny a krajinnej pokrývky boli predovšetkým historické a súčasné kartografické diela, historické písomnosti, knižné publikácie a iné odborné a umelecké diela, historické a súčasné fotografie. (K problematike využitia kartografických diel, historických malieb a fotografií v procese rekonštrukcie krajiny viac CHRASTINA 2011:167-183.) Súčasťou prezentácie výsledkov je aj tvorba 3D modelovaného riešenia územia v 17. a 19. storočí pomocou grafického rozhrania programov 3D MAX a SketchUp. Podkladom pre zhotovenie týchto modelov boli kartografické diela, urbariálne súpisy, historické maľby a fotografie. V modeloch sú zobrazené výlučne objekty a štruktúry, ktoré bolo možné presne identifikovať a vymedziť.

Objektom výskumu je kultúrna krajina, ktorá sa rozprestiera na území mesta Bojnice. Administratívne je územie súčasťou okresu Prievidza, ktorý je situovaný v Trenčianskom kraji. Skúmaná lokalita bola vymedzená s akcentom na historický vývoj bojnického panstva a s prihliadnutím na aktivity spoločnosti (človeka) v krajine, geomorfologickú modeláciu zemského povrchu a administratívne hranice. Územie sa rozkladá na troskách druhohorných usadenín Strážovského príkrovu (svahové časti) a na paleogénnych morských usadeninách, ktoré vypĺňajú veľkú zlomovú prepadlinu z obdobia mladších treťohôr. Zlom prechádza aj vymedzeným územím a na jeho okrajoch vyvierajú termálne a minerálne pramene, ktoré vytvárajú travertínové kopy (BRTEK 1990:20-33).

Na vývoj krajiny v 17. storočí v skúmanom území vplývalo viacero faktorov. Významným determinantom boli opakujúce sa útoky cudzích armád, ktoré plienili okolie. Pri svojom postupe často konzumovali ovocie a zeleninu, zabíjali dobytok a rabovali sýpky. V tomto období preto zanikajú oráčiny prevažne v nadmorských výškach nad 325 m n. m., situované ďalej od mesta a vo vyšších nadmorských výškach. Nahrádzajú ich trvalé trávne porasty, prípadne sa neskôr využívajú pri obnove lesných porastov.

Triedy využitia krajiny v skúmanom území (percentuálne a grafické zobrazenie)   

Zdroj: M. Žabenský, 2013                                                        

Vojenské výboje najviac poznačili vinohradníctvo. Väčšia časť vinohradov v skúmanom území zaniká. Hoci dával vinič v tejto lokalite kyslé plody, predaj vína bol pre poddaných jednou z mála možností získať reálny príjem (SOPKO 1962:69–85). Na základe údajov Bojnickej mestskej knihy (HAGARA – HAGAROVÁ 1970:89-109) je možné vymedziť niektoré vinohrady, chmeľnice, ovocné záhrady (farská, zámocká) či sady, kde sa pestovali hrušky, slivky, jablká, marhule a orechy.

Kresby od Ledentu z rokov 1641 a 1642 dokazujú, že okolie mesta podľahlo vplyvu deforestácie. Svahové výbežky Malej Magury sú porastené ostrovmi lesných porastov, pravdepodobne dubín. Tieto svahy mohli byť vzhľadom na členitosť a sklon terénu využívané skôr ako lúky a pasienky a menej ako poľnohospodárska pôda. Masový úbytok drevnej hmoty vyústil až do zákazu slobodného prístupu do lesa, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1647 v rámci nových mestských výsad. Mnoho poddaných dovtedy využívalo drevnú hmotu nielen ako palivo, ale aj ako zdroj materiálu na výrobu šindľov a dosiek, ktoré predávali na jarmokoch. Poddaní tento zákaz nerešpektovali a s pánmi sa o právo slobodného prístupu do lesa súdili ešte niekoľko storočí (KOVÁČ a kol. 1967:74-75).

Hlavným zdrojom obživy miestneho obyvateľstva bol chov hospodárskych zvierat. V južných častiach územia, prevažne v riečnych nivách, sa nachádzali trvalé trávne porasty, pasienky pre dobytok. Mesto bolo obohnané drevenými palisádami, ktoré neskôr nahradila kamenná fortifikácia, čo následne pozitívne ovplyvnilo rozvoj obchodu a jarmokov.

Začiatkom 18. storočia sa obnovili vojenské útoky na mesto. Kuruckým vojskám sa podarilo v rokoch 1704-1708 obsadiť hrad. Drancovali a plienili krajinu, čo na nej zanechalo výrazné devastačné stopy. Vinohradníctvo v 18. storočí úplne zaniklo, okrem iného aj pod vplyvom meniacich sa klimatických podmienok. Hospodárska situácia sa stabilizuje až v polovici 18. storočia. Dochádza k rekonštrukcii hradu a v dôsledku rekatolizačných snáh nových majiteľov je vybudovaná kostolná veža, hradná kaplnka, kalvária a mnohé prícestné kríže (KOVÁČ a kol. 1967:80). Výstavba obytných objektov sa realizuje aj mimo fortifikácie. (K otázke obytných objektov – tradičnej architektúry viac KURPAŠ 2010:3-7.) Koncom 18. storočia dochádza k výraznému rozmachu živočíšnej výroby, čo potvrdzujú rozsiahle trávne porasty a nové hospodárske budovy. Trvalé trávne porasty zaberali v období 1782-1784 až 13,8 % rozlohy skúmaného územia. Vo vyšších nadmorských výškach sú zakladané kopanice (hospodári sa tu dvojpoľným systémom), ktoré pohlcujú aj posledné plochy lesných porastov. Lesné porasty pokrývali v rokoch 1782-1784 približne 8,5 % rozlohy územia. Oráčin je v tomto období historicky najviac (72,4 %). V roku 1769 vstúpil do platnosti Tereziánsky lesný poriadok, ktorého cieľom bolo zabezpečiť regeneráciu lesných porastov.

V 19. storočí dochádza k významným sociálnym a ekonomickým zmenám z dôvodu zrušenia poddanstva (1848) a následného nástupu kapitalistického hospodárskeho systému (KUBOVA – VALOVIČ, 1990:10). Obyvateľstvo sa často nedokázalo prispôsobiť novým podmienkam a trpelo chudobou. Rozloha oráčin klesla na 54,8 % v roku 1845 a 48,8 % v roku 1882, pričom sa stále hospodári trojpoľným systémom aj napriek snahám majiteľov hradu o zavádzanie nových poľnohospodárskych techník. Naopak, rozloha lesných porastov vo vyšších nadmorských výškach postupne vzrastá (8,5 % v 18. storočí, 27,1 % v roku 1845 a 29,5 % v roku 1882). Pokles trvalých trávnych plôch z 13,8 % v 18. storočí na 6,4 % v roku 1845 a dokonca len 5,0 % v roku 1882 poukazuje na stagnáciu chovu hospodárskych zvierat, vyvolanú okrem iného aj krízou na trhoch. Horské plemená sú postupne nahradzované novými plemenami z juhu (KOVÁČ a kol., 1967:96 – 128). Jednou z mála zárobkových možností bolo pestovanie, sušenie a pálenie ovocia. V okolí vznikajú sady. Trvalé kultúry zaberajú 6,7 % rozlohy územia v roku 1845 a 10,9 % v roku 1882. Mesto sa pozvoľne rozrastá, mimo areálu hradieb vznikajú nové obydlia a hospodárske stavby (z 4,2 % v 18. storočí na 4,3 % v roku 1845 a 4,6 % v roku 1882).                                                                                 

Začiatkom 20. storočia sa prehlbuje zlá hospodárska situácia, ktorá sa prejavuje aj odchodom miestneho obyvateľstva na sezónne práce. Časť obyvateľstva získala prácu pri rekonštrukcii a dostavbe Bojnického zámku a námestia (KOVÁČ a kol., 1967:103–128). Rozloha obhospodarovaných polí sa neustále zmenšuje (z 48,8 % v roku 1882 klesá na 37,7 % v roku 1956). Oráčiny buď zarastajú lesom alebo sa využívajú ako pasienky. V období po II. svetovej vojne dochádza k veľkým zmenám vo využití krajiny. Nové socialistické metódy hospodárenia sa zameriavajú na sceľovanie maloblokových polí do veľkoblokových celkov, čo paradoxne spôsobilo zníženie výmery poľnohospodárskej pôdy na 37,7 % v roku 1956. Kopanice a oráčiny na strmých svahových častiach postupne zanikajú. Severné a strmé svahové časti sa zalesňujú (1956 – 31 %) a na južných svahových častiach sa vysádzajú ovocné sady (trvalé kultúry v roku 1882 – 10,9 %, v roku 1956 – 18,2%). Vznikajú poľnohospodárske, ovocinárske a murárske družstvá. Postupne dochádza aj k revitalizácii niektorých pasienkov a obnoveniu živočíšnej výroby. Trvalé trávne porasty zaberajú v roku 1956 asi 6,8 % rozlohy skúmaného územia. Po II. svetovej vojne dochádza k masovej výstavbe prevažne obytných budov. V roku 1882 bolo zastavaných 4,6 % rozlohy skúmaného územia, v roku 1956 približne 5,6 %. Od druhej polovice 20. storočia sa postupne mení primárna hospodárska funkcia mesta. Poľnohospodárstvo a murárstvo sú nahradené cestovným ruchom a kúpeľníctvom, v dôsledku čoho dochádza k masovému rozvoju infraštruktúry cestovného ruchu. Vznikajú ubytovacie a stravovacie zariadenia a budujú sa športoviská aj chatová oblasť, ktorá zaberá plochu bývalých kopaníc a sadov. (K problematike vzťahu kultúry, krajiny a cestovného ruchu bližšie LENOVSKÝ 2009:52-77 a LENOVSKÝ 2010:141-156.)

Koncom 80. rokov je možné reálne zhodnotiť zmeny vo využití krajiny počas 40 rokov fungovania socialistického systému. Svahové výbežky pohoria Malá Magura sú už úplne zarastené lesným porastom (1990 – 31,7% celkovej rozlohy skúmaného územia). Obrubou lesného porastu sú ovocné sady (trvalé kultúry v roku 1990 zaberali 13,6 %) a chatová oblasť. Rozloha ovocných sadov sa však už v tomto období zmenšuje. Oráčiny boli premenené na sady, prípadne ich pohltila bytová zástavba. Vysoký výskyt trvalých trávnych porastov v druhej polovici 20. storočia súvisí so zánikom ovocných sadov a následnou premenou týchto pozemkov na lúky a pasienky (1990 – 15,1 %). Živočíšna výroba zaznamenala mierny rozmach prevažne v 60. – 80. rokoch 20. storočia, neskôr stagnovala.

Po roku 1989 sa mení socialistický hospodársky systém na trhovo riadený, čo opätovne spôsobilo isté zmeny v krajine. Dotkli sa prevažne ovocných sadov, ktorých rozloha sa až do súčasnosti neustále zmenšuje. Skúmané územie je možné rozdeliť do dvoch typovo odlišných oblastí. Prvou je oblasť mesta a okolia (nižšie nadmorské výšky), kde je evidentná aktivita v budovaní a rekonštrukcii sídelných štruktúr (v roku 1990 – 13,1 % v roku 2009 14,3 %). Druhá oblasť (vyššie položené miesta) zarastá lesným porastom (v roku 1990 – 31,7 %, v roku 2009 – 33,4 %), ktorý pohlcuje aj pozostatky sadov, lúk a pasienkov. Z tohto územia človek hospodársky ustupuje. Heterogenita krajiny celkovo klesá v nadväznosti na zmenu postoja človeka ku krajine – pôde. Enormný nárast sídelných štruktúr na území vtedajšej Československej republiky nastupuje po 2. svetovej vojne a je spojený s hospodárskym rozmachom, ktorý zapríčinil (okrem iného) aj nástup socialistickej ideológie. Bol spojený so zavádzaním nových technológií. Dochádza k spojeniu mesta Bojnice s obcou Dubnica (v roku 1960). Sídla pohlcujú prevažne oblasti bývalých sadov.

Namiesto záveru: niekoľko poznámok k využívaniu krajiny v horských a podhorských oblastiach na Slovensku. V minulosti bol človek od pôdy závislý, poskytovala mu potravu, zabezpečovala prácu. V súčasnosti nie je s pôdou tak intenzívne spojený a jeho záujem o okolitú krajinu a jej využitie sa mení. Do úzadia ustupuje genius loci, krajinná heterogenita, vzťah ku krajine (jej historickým štruktúram). Jednotlivé triedy využitia krajiny a ich štruktúra odzrkadľujú spôsob uspokojovania potrieb spoločnosti (človeka) v minulosti aj v súčasnosti. Retrospektívny pohľad na jednotlivé historické obdobia dokazuje, že závislosť na poľnohospodárskej pôde bola v minulosti vyššia. Orná pôda zaberala väčšie plochy aj z dôvodu nízkej technologickej úrovne hospodárenia. Vďaka intenzívnejšej difúzii kultúrnych inovácií (technológií v poľnohospodárstve) sa znižujú aj územné nároky na jej obhospodarovanie. Zjavný je pokles obhospodarovaných plôch v období po II. svetovej vojne, pričom výnos sa mnohonásobne zvyšuje (ŽABENSKÝ 2012:230-231).

V 18. storočí a v prvej polovici 19. storočia tvorila živočíšna výroba významný zdroj príjmov obyvateľstva v horských a podhorských oblastiach. Znižujúca sa plocha trvalých trávnych porastov koncom 19. storočia potvrdzuje postupnú stagnáciu chovu hospodárskych zvierat. Nárast plochy lesných porastov v 18. a 19. storočí súvisí s tereziánskymi reformami v oblastí lesného hospodárstva. Tento proces pokračuje aj v 20. storočí a je zapríčinený ústupom hospodárskych aktivít (okrem lesného hospodárstva a rekreácie) vo vyššie položených oblastiach. Výnimku tvorí prvá polovica 20. storočia, kedy aj z dôvodu vojen a následného dopytu po surovinách dochádza k masívnemu odlesňovaniu viacerých častí Slovenska. Z trvalých kultúr má pre skúmané územie najväčší význam ovocinárstvo, ktoré zaznamenáva najväčší územný rozmach v prvej polovici 20. storočia. Spojené so sušením a destilovaním bolo v 17. až 20. storočí jedným z hlavných zdrojov peňažných príjmov obyvateľstva v podhorských a horských oblastiach Slovenska. V súčasnosti stagnuje a postupne zaniká.

Človek uspokojuje svoje potreby v determinujúcom geografickom priestore. Potreby majú v procese historického vývoja stúpajúcu tendenciu. Po uspokojení základných, fyziologických, nastupujú potreby bezpečia a istoty, sociálne potreby, potreby uznania a sebarealizácie (MASLOW 1954:76). Základným prostriedkom uspokojovania potrieb je práca, ktorá zároveň mení aj myslenie človeka a tvorí hodnoty. Práca a vytváranie kultúrnych hodnôt menia pomer medzi prírodnou a kultúrnou krajinou (aj historické krajinné štruktúry). Kultúrna krajina a jej využitie predstavuje priestorové zobrazenie kultúrnych hodnôt, ktoré vznikajú na základe potrieb uspokojovaných prácou (ŽABENSKÝ 2012:235, DUBSKÁ-MICHALÍK 2012:33-36).

Literatúra a pramene:

BIČÍK, I. – JELEČEK, L.- ŠTĚPÁNEK, V.: Land-use changes and their social driving forces in Czechia in the 19^th and 20^th centuries. Land Use Policy. Praha 2001.

BRTEK, J.: Príroda horného Ponitria. Martin 1990.

DUBSKÁ, M. – MICHALÍK, B.: Klasifikácia a evalvácia kultúrneho dedičstva ako predpoklad jeho využitia: Mapovanie využiteľnosti kultúrnych hodnôt a aktivít. In: Národná osveta: mesačník pre rozvoj miestnej kultúry a záujmovej tvorivosti, 2012, roč. 22, č. 11-12, s. 33-36.

FERANEC, J. – OŤAHEL, J.: Krajinná pokrývka Slovenska. Bratislava 2001.

HAGARA, L. – HAGAROVÁ, M.: K edícii Bojnickej mestskej knihy (1525-1753). In: Vlastivedný zborník Horná Nitra VIII. Martin 1970, s. 89-109.

CHRASTINA, P.: Profily kultúrno-krajinných vrstiev – metóda výskumu (nielen) industrálnej krajiny (na príklade mesta Nováky). In: Historická geografie, 2011, roč. 37, č. 1, s. 167-183.

JELEČEK, L. – BIČÍK, I. – ŠTYCH, P. a kol.: Changes of Land Use Structure in Czechia: Case Study Area Kobylí: Change of Land Use Patterns 1827-2001. In: BIČÍK, I. – HIMIYAMA, Y. – FERANEC, J. – ŠTYCH, P.: Land Use/Cover Changes in Selected Regions in the World. Hokkaido 2012.

KOVAČ, J. a kol.: Bojnice. Banská Bystrica 1967.

KUBOVA, A. – VALOVIČ, D.: Bojnice. Martin 1990.

KURPAŠ, M.: Tradičná architektúra v kontexte cestovného ruchu v Liptove. In: Kontexty kultúry a turizmu, 2012, roč. 5, č. 1, s. 3-7.

LENOVSKÝ, L.: Global and Local in a Contemporary City. In: Cultural and social diversity in Slovakia III. Banská Bystrica 2010, s. 141-156.

LENOVSKÝ, L.: Kultúra kúpeľného mesta. Nitra 2009.

MASLOW, A.: Motivation and personality. New York 1954.

OŤAHEL, J.: Krajinná štruktúra v okrese Skalica: Hodnotenie zmien, diverzity a stability. In: Geographia Slovaca, 2004, roč. 25, č. 1. s. 27-36.

PETROVIČ, F.: Vývoj krajiny v oblasti štálového osídlenia Pohronského Inovca a Tribeča. Bratislava 2005.

PUCHEROVÁ, Z.: Vývoj využitia krajiny na rozhraní Zobora a Žitavskej pahorkatiny. Nitra 2004.

SOPKO, J.: Po stopách Hornonitrianskeho vinohradníctva. In: Vlastivedný zborník Horná Nitra I. Banská Bystrica 1962, s. 69–85.

ŽABENSKÝ, M.: Prírodné a kultúrne dedičstvo na Hornej Nitre (Dizertačná práca). Nitra 2012.

ŽIGRAI, F.: Kultúrna krajina ako obraz vzťahu človek – prostredie. In: Zborník z konferencie: Krajina, človek a kultúra. Banská Bystrica 1997, s. 45-53.