Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Tradičná kultúra Slovenska predstavuje živé a hodnotné kultúrne dedičstvo. Životopis society a jej kultúry, globálnej aj lokálnej, to najcennejšie, charakterizujúce a konštituujúce, nazývame pojmom kultúrne dedičstvo.[1] Vytvárali ho generácie príslušníkov národa, národnostných menšín a etnických skupín, žijúcich na našom území.[2] Tradičná kultúra je tá časť kultúry, ktorú vytvorili, v minulosti žili a dodnes žijú viaceré generácie obyvateľstva. Je základom kultúrnej identity, zdrojom historického vedomia, patriotizmu a vzdelanosti, poznávania kultúrnej rozmanitosti, nástrojom tolerancie, občianskej súdržnosti a porozumenia medzi národmi. Prispieva nielen ku kultivovanosti občanov, ale podieľa sa aj na ekonomickom rozvoji. Môžeme ju považovať za oporu cestovného ruchu (ďalej CR), v niektorých odboroch je základom či inšpiráciou podnikateľských aktivít. Prispieva k rozvoju obcí a regiónov. Tradičná kultúra má spoločenský, kultúrny a politický význam, zohráva dôležitú úlohu v histórii každého národa a má miesto aj v súčasnej kultúre.

Architektúra je významnou súčasťou materiálno- technologickej kultúry a reprezentatívnou časťou kultúrneho dedičstva. Inštitúcie jej ochrany, kumulácie, reštaurovania, štúdia a prezentácie (múzeá v prírode, mestské pamiatkové rezervácie a pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry) sú najobľúbenejšie a najnavštevovanejšie múzejné zariadenia. Nie vždy je úplne pochopiteľné, prečo sa tieto hodnoty likvidujú.[3]

K multikultúrnej pestrosti destinácií prispievajú regionálne    rozdiely,    ktoré    sa    utvárali    v odlišných prírodných podmienkach, v rôznom hospodárskom zameraní a náboženskom vyznaní obyvateľov. Kultúrnu rozmanitosť treba uchovať pre nasledujúce generácie.[4]

V súvislosti s tým, že do polovice 20. storočia prevažná časť obyvateľstva žila v rurálnom prostredí, prostredníctvom poľnohospodárskej a remeselnej výroby, ľudovú kultúru reprezentuje najmä roľnícky a remeselnícky spôsob života na dedine.[5] S ním je spojený aj charakter tradičnej kultúry, ktorý sa odzrkadľuje aj v architektúre.

Architektúra v destináciách CR. Nositelia tradičnej kultúry v kontexte riešenej problematiky sú aj horské  strediská  CR.  Destinácie  sú  najčastejšie  späté s vidieckym prostredím, kde zmeny kultúry ovplyvnilo viacero faktorov. Aj architektúra, ako súčasť tradičnej kultúry, nadobudla vplyvom modifikácií iný charakter. Príkladom je druhá polovica 20. storočia, keď ideológia socialistického realizmu v architektúre a urbanizme presadzuje prevrstvenie tradičného roľníckeho a remeselníckeho (ako prežitého, zastaraného, chudobnú a vykorisťovateľskú minulosť  pripomínajúceho)  novým,  industriálnym  a moderným  (socialistickým  a  spravodlivým).[6] Architektúra a architektonické slohy zodpovedajúce umelecko-estetickej matrici socializmu vymodelovali  súčasný  vzhľad množstva stredísk CR. Po skončení tejto éry sa vytvorili podmienky pre rapídne zrýchlenie prienikov globali- začných vplyvov, ktoré opäť formujú nový druh kultúry.

Tá je permanentne ovplyvňovaná globálnymi nárokmi na CR. Stav a smerovanie tradičnej kultúry a tradičnej architektúry v kontexte krajinného rázu v uvedených podmienkach, je predmetom tohto príspevku.

V globalizovanom CR, ktorého priestor má multikultúrny charakter, Gažová tvrdí, že „iba živá kultúra, verná svojmu pôvodu a zároveň tvorivá v oblasti umenia, literatúry, filozofie a duchovného života, je schopná zniesť stretnutie s inými kultúrami, a nielen zniesť, ale dať tomuto stretnutiu zmysel."[7] Architektúra v strediskách CR reflektuje globalizačné tendencie stretnutia rôznych kultúr – multikulturalizmus. Tento vplyv je však náročné hodnotiť komplexne.

Potreba originality strediska CR a získania, udržania  alebo  zvýšenia  návštevnosti  sa  premietla  do „renesancie“ tradičnej kultúry. Nemožno povedať, že nastáva etnoturistický boom, no stabilizovala sa istá miera aplikovania prvkov ľudovej architektúry, aj keď niekedy modifikovaných. Dôvodom sú i požiadavky súčasnej multikultúrnej klientely, ktoré nútia strediská prispôsobovať sa svetovým štandardom, možno trochu paradoxne, sprostredkovaním tradičného, vlastného, pôvodného.[8] V rámci multikulturalistických tendencií sa vytvoril duch lokálpatriotistického nadšenia, v ktorom chce každý vyjadriť, čím sa líši.[9] Takéto využívanie tradičnej architektúry, ako súčasti tradičnej kultúry môžeme chápať ako globalizovaný trend dopytu po odlišných lokálnych kultúrach. Na jednej strane globalizácia pôsobí unifikujúco, ale v niektorých kontextoch sa snaží zachovávať odlišnosti. V každom prípade sa tieto pôsobenia odzrkadľujú v modifikácii krajinného rázu, ktorý ovplyvňuje konečnú podobu kultúrnej krajiny, čím sa lokálne kultúrne dedičstvo degeneruje alebo rozvíja.

20. storočie výrazne poznamenalo výstavbu stredísk CR umiestnených na vidieku. Vytvorilo sa množstvo architektonických foriem, ktoré z formálnej i obsahovej stránky nič nespája. Úlohu vo vývoji architektonickej tváre vidieka zohral  rast  modernizácie,  ktorá  sa  odohrávala v rôznych  kontextoch.  Pre  Slovensko  je  charakteristická rýchla, nerovnomerná a nedokonalá modernizácia, spojená so socialistickou industrializáciou a kolektivizáciou poľnohospodárstva, ktorá sa realizovala extenzívnym spôsobom z centier lokalizovaných mimo Slovenska. Druhá polovica 20. storočia znamenala výrazné prerušenie kontinuity vývoja. Architektúra reflektovala rozpor medzi kultúrnou a technickou stránkou  rýchlej  a nedovŕšenej  modernizácie. V 80. rokoch sa pri realizácii projektov čoraz viac presadzujú individuálne názory. Výstavba v strediskách CR je v tomto časovom úseku čoraz odlišnejšia. Ešte viac sa tak prehĺbil neharmonický, chaotický a často protirečivý charakter zástavby. Slovenský vidiek, ako atraktívny priestor pre účastníkov CR, prešiel za uplynulé storočie výraznými zmenami. V komparácii s dlhým obdobím plynulého vývoja kultúry vidieka sa druhá polovica 20. storočia javí ako extrémne krátke obdobie. Aj zmeny, ktoré ho poznačili, boli extrémne radikálne. Odkryli sa rozdiely v   podobe   rurálneho   prostredia   stredísk   CR   krajín s vyspelým CR (napríklad Rakúsko, Švajčiarsko a pod.).

Kultúrne dedičstvo ako súčasť národných kultúr je v každej krajine ochraňované a využívané odlišne. Vyspelejšie krajiny majú lepšie metódy ochrany a zušľachťovania  predmetov  kultúrneho  dedičstva,  ktoré  pôsobia pozitívne v mnohých smeroch. Starostlivosť ovplyvňuje zachovávanie kultúrnej identity, genia loci a kultúrnej krajiny. Okrem iného má dosah aj na lokálnu spoločnosť. Je pozoruhodné, že niektoré society dokázali čeliť vonkajším intervenciám tak, že neprekonané kultúrne výdobytky nenahrádzajú novými modernými prvkami. Tento jav možno pozorovať aj v tradičnej architektúre. Fakt, že kultúrne dedičstvo je súčasťou ponuky CR, je síce sekundárna záležitosť, ale práve prostredníctvom tohto socioekonomického javu je možné posilniť a hlavne posúdiť jeho kvalitu. Kultúrny CR je jeden z najstarších druhov a neustále sa rýchlym tempom rozvíja. Niektoré society si to už dávnejšie uvedomili a prispôsobujú svoj rozvoj aktuálnym podmienkam. Zameriavajú sa najmä na všeobecné zachovávanie krajinného rázu, ktorého dôle- žitou súčasťou je tradičná architektúra. Tradičná architektúra je vo väčšine prípadov v kontexte krajinného rázu najjednoduchšie identifikovateľná. Okrem iného predsta- vuje súčasť kultúrneho dedičstva a atraktivitu, ktorú môže- me  považovať  za  aktuálnu  v rámci  rozvoja  CR  doma a v zahraničí. Negatívom aktuálneho rozvoja na Slovensku je, že tento trend často nie je pochopený v kontexte krajinného  rázu.  Developerské  projekty  sa  neopierajú o odborne preskúmané súvislosti a preto sa stáva, že dochádza k strate kultúrnej kontinuity lokality.

Krajinný ráz a nekoordinovaný rozvoj. Krajinný  ráz  je  vyjadrením  prírodných,  socioekonomických vzťahov   a kultúrno-historických   vlastností   krajiny.   Je určený špecifickými rysmi a znakmi krajiny, ktoré vytvárajú jeho rázovitosť, teda odlišnosť a jedinečnosť. Kvalitná a hodnotná krajina môže priniesť prospech. Tým primárnym je využitie samotnej zeme. V súčasnej ekonomickej situácii však uživí iba 2-5 % obyvateľstva. Významným činiteľom prospechu je najmä CR. Atraktívna krajina môže prilákať návštevníkov a tým uživiť ľudí, ktorí v nej žijú. CR je fenomén, ktorý ovplyvňuje v dnešnej spoločnosti takmer všetky odvetvia. Ovplyvňuje aj rozvoj území. V niektorých regiónoch dokonca úplne pretvoril ich charakter. Je to spôsobené skutočnosťou, že rozvoj CR je podmienený výstavbou nových ubytovacích kapacít. Pokiaľ takáto činnosť nie je žiadnym spôsobom regulovaná, zásahy do pôvodnej zástavby majú väčšinou negatívny dôsledok. Príkladom je obec Donovaly, kde nekoordinovaná a rýchla výstavba viedla nielen k devastácii krajiny a pôvodných sídiel, ktoré upadli do tieňa výškových hotelov, ale znížila sa aj atraktivita celého strediska. Rozvoj každej lokality by sa mal pridržiavať vopred definovaných metodických krokov.

Atraktivita krajiny je daná jej jedinečnosťou, niečím, čím sa odlišuje od ostatných miest. Dôležité je tieto prvky krajiny identifikovať a správne využiť. Treba špecifikovať znaky, ktoré sa najsilnejšie uplatňujú na krajinnom ráze. Môže to byť prítomnosť prvku a javu, alebo ich priestorové a estetické uplatnenie. Takého znaky môžu byť prírodné, napr. vodné toky, jazerá, lúky, lesy, rozptýlená   drevnatá    zeleň, reliéf…,    alebo    kultúrne a historické, napr.: stavby a stavebné súbory, dokladujúce historický  vývoj   a využitie   krajiny,   štruktúra   osídlení a urbanistická štruktúra sídiel, obraz sídla, zapojenie sídla do prírodného rámca atď.

Dôležité sú estetické hodnoty krajiny, ktoré môžu byť dotvárané priestorovými vzťahmi a usporiadaním krajinnej scény, napr. mozaika krajinných zložiek, štruktúra krajiny, horizonty a priestorové vymedzenia krajinnej scény alebo farebnosť v krajinnej scéne.

Znaky harmonických vzťahov v krajine a harmonickej mierky spočívajú v súlade mierky celku a mierky jednotlivých prvkov, vo formách priestorov a v zastúpení prírodných, a prírode blízkych zložiek krajiny a prvkov krajiny.

Hodnoty a znaky krajiny, ktoré možno v krajinnom priestore identifikovať, nemajú v ráze krajiny rovnaký význam. Niektoré sa prejavujú v krajinnej scéne kľúčovým spôsobom, iné môžu byť menej badateľné. Je zjavné, že zásahy do hlavných, určujúcich znakov krajinného rázu oblasti budú mať významný vplyv na zmenu charakteru krajiny. Naopak, zásahy do znakov, ktoré taký význam nemajú, zásadne identitu krajiny neovplyvnia.

Architektúra a krajina – súčasť kultúrneho dedičstva. Dnešný vzhľad krajinných štruktúr je výsledkom pomalého a postupného procesu vývoja. Architektúra je výsledkom tvorivej činnosti človeka a reakciou na konkrétne   prírodné   podmienky   v krajine.   Jej   celková podoba vznikala historickým navŕšením a dodržiavaním stavebných a technologických skúseností za účelom uspokojenia základných životných potrieb človeka. Tradičná architektúra vytvorila podmienky pre bývanie a hospodársku činnosť v určitom prírodnom prostredí na istej technickej a technologickej úrovni, čím nadobúda osobitú dimenziu. Kontinuitu vývoja stavebných techník a kultúry zaisťovala spätosť človeka s krajinou, zdroje surovín, materiálov a geografické podmienky. Každá krajinná štruktúra je jedinečná, či už ide o jej architektonickú zložku alebo prírodnú scenériu. Preto je nevyhnutné v záujme zachovania jedinečnosti oblasti identifikovať a zachovať jej hlavné znaky. Príkladom sú hlavné znaky krajinného rázu, ktoré sme zaznamenali prostredníctvom terénneho výskumu v štyroch lokalitách. Typickým prvkom alpskej oblasti Juliánskych Álp je tzv. kozolec. Nachádza sa v intraviláne aj extraviláne obce Stará Fužina v národnom parku Triglav. Slúžil na sušenie sena a ako miesto na odkladanie poľnohospodárskeho náradia. Kozolce boli umiestňované v tesnej blízkosti komunikácií. V rámci využitia špecifík krajinného rázu v CR tu stavby modernej architektúry vychádzajú z tradície. Podoba nových stavieb slúžiacich pre účely CR nadviazala na črty kozolcov. Po prenesení charakteristických čŕt stavby do moderného zrubového domu vznikla nová podoba lokálnej architektúry, ktorá vychádza  z tradície. Pre kozolec sú typické postranné stĺpy, ktoré sú súčasťou základnej konštrukcie stavby. Práve tieto pôsobia veľmi atraktívne na moderných stavbách určených na rekreáciu.

Tradičné objekty múzea ľudovej kultúry Bavorska v Rothau demonštrujú typické sídelné útvary alpskej architektúry. Na prvý pohľad sú zrejmé odlišnosti od tradičnej  slovinskej  architektúry.  Do  jedného  veľkého domu   boli    sústredení    všetci    členovia    veľkorodiny a spoločne sa starali o hospodárstvo. Takýto dom sa rozvíjal v horizontálnom aj vertikálnom smere. Potreba doviezť denné svetlo aj do obytného podkrovia donútila staviteľov zdvihnúť hrany strechy, čím sa dosiahol jej menší sklon. Na rozdiel od tradičného slovenského domu sa stavitelia nesnažili sneh na streche využitím veľkého spádu odstrániť. V zimných mesiacoch využívali snehovú pokrývku strechy ako tepelnú izoláciu. Boli však nútení dodatočne chrániť strešnú krytinu pred vetrom závažiami v podobe balvanov rozmiestnených na streche. Badateľné sú aj niektoré znaky, ktoré boli v nedávnej minulosti adaptované aj na Slovensku, napr. drevené balustrády na balkónoch. Priamo v areáli múzea sa nachádza originálny penzión v pôvodnom bavorskom zrubovom dome. Na mieste sme mohli porovnávať revitalizáciu a prenášanie znakov tradičnej architektúry na novovybudované hotely a penzióny. V blízkosti múzea je rekreačná zóna, ktorej supraštruktúra je poznačená tradičnou architektúrou. Sú tu pôvodné revitalizované objekty a moderné stavby, ktoré vychádzajú  z tradičnej  architektúry.  Pozoruhodné  je  aj využívanie hospodárskych budov ako skladových alebo spoločenských priestorov penziónov. Aj obce, ktoré tu nemajú charakter stredísk CR, si udržiavajú svoju tradičnú podobu a tým aj kultúrnu kontinuitu oblasti.

Alpská obec Hüttschlag leží v južnej časti krajiny pri Salzburgu a je súčasťou lyžiarskeho strediska v údolí Grossarltal.   Nové   objekty   preberajú   znaky   tradičnej rakúskej architektúry (sklon strechy, materiály, priečelie, výzdoba, priestorové riešenie). Roľnícky dom sa nápadne podobá bavorskému, čo potvrdzuje príbuznosť znakov architektúry karpatského oblúka. V obci je množstvo pôvodných objektov, ktoré sa striedajú s novými či rekonštruovanými. Objavuje sa tu dokonca extravagantná moderná architektúra, ktorá však tieto najvýznamnejšie znaky rešpektuje. Takto vybudované objekty, ktoré nenarúšajú harmóniu krajiny sú nielen príkladom kombi- nácie tradičného s moderným, ale aj veľkou atraktivitou, ktorá každého upúta už na prvý pohľad. Ďalšou zaujímavosťou je charakter strediska CR, ktoré sa v obci nachádza.   Pozoruhodné   je   najmä   riešenie   budovania infraštruktúry, napríklad lyžiarsky vlek, ktorý nie je situovaný mimo obce, naopak prechádza priamo cez ňu. Charakter zástavby na veľkých priestoroch a rozostupoch umožňuje takéto riešenie. Na prvý pohľad je ťažké odlíšiť aj supraštruktúru CR od obytných domov, pretože archi- tektonický štýl, priestorové riešenia zostávajú v obidvoch prípadoch zachované. V blízkosti obce je aj komplex CR, ktorý ma charakter izolovaného strediska. Sú v ňom vybudované veľkokapacitné ubytovacie zariadenia, stravovacie zariadenia, wellnes a ostatné súčasti kvalitného lyžiarskeho strediska.  V tomto  prípade  už  priestorové a ostatné riešenia nie sú v súlade s alpským štýlom v takej miere, no najtypickejšie znaky sú aj tu stále evidentné. Typický krajinný obraz roztrateného sídla v obci Huty je typológiou znakov nápadne podobný obci Stará Fužina. Mení sa však terénny reliéf a les je oveľa bližšie k obydliam. Na tejto krajinnej štruktúre je azda najcennejší bezprostredný kontakt s okolitou prírodou, pozemky bez plotov a voľnosť, ktorú krajina ponúka. Práve také oblasti, ktoré majú potenciál, že budú v budúcnosti „objavené“ pre CR, sú dnes veľmi zraniteľné. Súčasná legislatívna úprava ich nedokáže ochrániť. Je len zázrak, že sa tu ešte nerozvíjajú veľké developerské projekty, ktoré na Slovensku vo väčšine prípadov likvidujú pôvodné črty kultúrnej krajiny a tým uberajú z ponuky kultúrneho dedičstva.

Záver. V budúcnosti bude nevyhnutné nájsť nástroje, ktorými by bolo možné cenné krajinné štruktúry pred negatívnymi javmi CR ochrániť. V Rakúsku a v Česku ich chráni územný plán, vo Švajčiarsku má každá obec svoj stavebný zákon a plán rozvoja. Na Slovensku nie je pre podobné obce pripravená žiadna legislatívna úprava. Ak sa to nezmení, tieto jedinečné miesta svoj charakter natrvalo stratia.

Poznámky:
[1] LENOVSKÝ 2008:99
[2] Koncepcia starostlivosti o tradičnú ľudovú kultúru 2007
[3] LENOVSKÝ 2009:73
[4] Koncepcia starostlivosti o tradičnú ľudovú kultúru 2007
[5] LENOVSKÝ 2009:74
[6] Tieto trendy sú veľmi jasne viditeľné v architektúre a urbanizme celého slovenského  vidieka  druhej  polovice  20. storočia,  najmä  v súvislosti s pamiatkovými rezerváciami ľudovej architektúry.
[7] GAŽOVÁ 1999:22
[8] LENOVSKÝ 2009:76
[9] SHAYEGAN 2003:12

Literatúra a pramene:
BENŽA,  M.  a kol.:  Ľudová  architektúta  a  urbanizmus vidieckych sídiel na Slovensku. Bratislava 1998.
GAŽOVÁ, V.: Aktuálnosť problematiky identity v súčasnej kulturologickej reflexii. In Otázky žurnalistiky, roč. XL, č.1, s. 13-18. . Bratislava 1997.
GAŽOVÁ, V.: Sic et non- alebo- Teraz sme všetci multikulturalisti. In: FISCHEROVÁ, A. a kol.: Rozmanitosť kultúry.    ACTA    CULTUROLOGICA.    Zväzok    č.    4. Bratislava 1999. s. 22-24.
Koncepcia starostlivosti o tradičnú ľudovú kultúru 2007.
(dátum neuvedený) LENOVSKÝ, L.: Kultúra kúpeľného mesta. Nitra 2009.

LENOVSKÝ,   L.:   Kultúrne   dedičstvo   v multikultúrnom svete. In Cestovný ruch a kultúrne dedičstvo. Nitra 2008. s. 98 – 115.
MEŠŠA, M.: Dedičstvo tradičnej ľudovej architektúry na Slovensku. In: Pamiatky a múzeá, č.3. Martin 1998. VOREL, I. a kol.: Metodický postup posouzení vlivu stavby, činnosti nebo změny využití na krajinný ráz. Praha 2004.
SHAYEGAN, D.: Biele deti kritického rozumu. In: Denník SME 13.9.2003, s. 12.