Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Otázka postavenia žien sa začala verejne objavovať v arabskej spoločnosti v období obrodného procesu nahda [2], v dôsledku dlhodobého kontaktu s Európou. Kásim Amín, sekulárny reformista, je v celom arabskom svete známy ako prvý „feminista“. Už v 19. storočí verejne poukazoval na negatívne následky nerovnoprávneho postavenia žien a požadoval, aby ženy mohli realizovať svoje politické a iné práva.

Je nesporné, že postavenie arabskej ženy ovplyvňuje islam ako hlavný determinant arabskej kultúry. V arabskom svete žijú, samozrejme, aj kresťania a obyvatelia iných vierovyznaní. Väčšina obyvateľstva sa hlási k islamskej viere, preto sa status ženy sleduje z pohľadu Koránu. V jeho ustanoveniach skúmame, aké práva a povinnosti určil ženám v súkromnej a verejnej sfére v porovnaní so súčasnou realitou.

K zložitým otázkam postavenia arabskej ženy sa v súčasnosti stále častejšie vyjadruje akademická obec aj náboženské autority. Renomovaní učenci/šejkovia prezentujú svoje interpretácie náboženských pokynov a podporujú ich výsledkami aktuálnych štatistických prieskumov a závermi vedeckých štúdií. Každý argumentuje z vlastného pohľadu, ovplyvnený jeho osobnými charakteristikami a prostredím, z ktorého pochádza. Výsledkom sú rozmanité interpretácie koránových veršov. Preto jadro výskumu tvorí otázka, čo najviac ovplyvňuje súčasné postavenie arabskej ženy – či je to samotné islamské učenie, reprezentované Koránom, alebo rôzne, často aj protichodné interpretácie koránových pokynov, prezentované islamskými učencami.

Postavenie ženy voči mužovi. Tento vzťah označuje v Koráne slovo kawáma (doslovný preklad „ochrana, starostlivosť, opora“). Muž by mal byť pre ženu sociálnou oporou a materiálnou zárukou. To potvrdzuje aj nasledovný verš:
Muži zaujímajú postavenie nad ženami

preto, lebo Boh dal prednosť jedným z vás pred druhými,

a preto, že muži dávajú z majetkov svojich (ženám)…

(4:34) [3], ktorý nehovorí o absolútnej nadradenosti muža.

Jeho postavenie nad ženou podmieňuje finančnou zodpovednosťou muža voči žene. Muž dostal prednosť pred ženou len v rámci manželstva, a to pod podmienkou, že sa vie o ňu finančne postarať. Tento vzťah znamená rozdelenie zodpovednosti medzi manželmi. Slovo prednosť rozhodne neznamená ponižovanie toho druhého alebo ignorovanie jeho názorov. V náboženských otázkach – pri plnení náboženských povinností a zodpovedaní sa za svoje skutky – sú muž a žena v rovnocennom postavení. Muži nedostali prednosť pred ženami na základe pohlavia, ale z hľadiska rozdelenia rodových rol vo vtedajšej spoločnosti. Muži mali väčší prístup k vzdelaniu, k obchodovaniu a viac skúseností vo svetskom aj náboženskom živote. V tých časoch ženy ešte neboli ekonomicky nezávislé od manželov. Preto islam nepožadoval, aby sa finančne podieľali na zabezpečení rodiny.

Súčasné spoločenské a ekonomické podmienky vo väčšine arabských krajín umožňujú ženám, aby sa vzdelávali a pracovali, a tak spolu s manželmi materiálne zabezpečovali chod domácnosti. Táto zmena v postavení ženy v súkromnej a verejnej sfére a jej finančná zainteresovanosť v rámci manželstva sa neodrazila v úprave vzťahu medzi ženou a mužom. Súčasný náboženský postoj nie je spravodlivý voči ženám. Odmieta prijať názor, že sociálnou a materiálnou oporou nemá byť len muž voči žene, ale môže to byť aj naopak, ak si to životné okolnosti vyžadujú. Otázka podriadenosti ženy voči mužovi zostáva naďalej predmetom diskusií medzi konzervatívnymi a reformnými islamskými učencami.

Zahaľovanie. Hneď na začiatku je treba vysvetliť pojem zahaľovanie. V islamskom kontexte to znamená zahalenie vlasovej časti hlavy a šije. Tradičná pokrývka hlavy sa v modernej arabčine nazýva hidžáb [4] a často sa nesprávne prekladá ako „závoj zakrývajúci tvár“. V Koráne slovo hidžáb neoznačuje súčasť ženského odevu, ale sa objavilo v súvislosti s Prorokovým obydlím a jeho manželkami. Označuje záves oddeľujúci priestor pre hostí od súkromnej časti. Súra 33 vo veršoch 53-59 uvádza pokyny, ako sa majú správať návštevníci k Mohamedovým ženám v jeho dome, ktorý bol podľa pokynov Koránu rozdelený na verejnú (pre hostí) a súkromnú časť (tzv. ženský priestor). Tieto ustanovenia nediskriminujú ženy. Je ich treba chápať v kontexte vtedajších pomerov, kedy práve z dôvodov častých a neočakávaných návštev u Proroka (vo dne i v noci) ženy nemali žiadne súkromie [5]. Zahaľovanie tváre (aj obliekanie rukavíc) [6] nie je pôvodným islamským fenoménom. To potvrdzuje aj zákaz, ktorý nedovoľuje ženám zahaľovať si tvár a obliekať si rukavice pri vykonávaní rituálov počas púte v Mekke, najsvätejšom mieste islamu. Z tohto môžeme vyvodiť záver, že koránové termíny chimár alebo džilbáb označujú ženský závoj v zmysle pokrývky hlavy. …A nech spustia závoje[chimár] svoje na ňadrá svoje… (24:31). Tento verš prikazuje ženám zahaliť hlavu tak, že chimár si uviažu vpredu, aby bola zahalená šija a horná časť hrude [7]. Zahaľovanie poznali už staré civilizácie, ktorých tradície sa pretransformovali do arabskej kultúry. A práve jednou z nich je nosenie hidžábu na odlíšenie slušných žien od konkubín. Egyptská feministka Leila Ahmed upozorňuje, že zahaľovanie je skôr kultúrnym ako náboženským zvykom. Existoval pred islamom a odrážal spoločenský úzus vyšších vrstiev [8].

Otázka zahaľovania žien (nosenia šatky) je témou veľmi ostrých diskusií medzi rôzne orientovanými myšlienkovými prúdmi v arabskej spoločnosti. Nejednotné názory vychádzajú z rôznych spoločenských, kultúrnych a politických hľadísk. Arabské feministky tiež nezdieľajú rovnaké názory ohľadom nosenia hidžábu. Zhodujú sa však v tom, že Korán neprikazuje ženám, aby si zahaľovali tvár. Sekulárne feministky sú zásadne proti zahaľovaniu, ktoré považujú za symbol útlaku, ponižovania a izolácie ženy. Islamské feministické aktivistky tento postoj kritizujú. Hidžáb považujú za symbol dôstojnosti a osobnej slobody, ktorým dobrovoľne potvrdzujú svoju kultúrnu identitu. Zákaz nosenia hidžábu klasifikujú ako obmedzovanie osobnej slobody.

V súčasnosti, hlavne po útokoch na Afganistan a Irak a v dôsledku neustálej západnej protiislamskej kampane, sa zvyšuje počet zahalených žien. Obnovenie tradície nosenia šatky symbolizuje odmietanie západného materializmu a morálky. Arabská spoločnosť pociťuje ohrozenie vlastnej kultúrnej identity, na čo reaguje návratom k islamským tradíciám. Tento návrat by nemal prebiehať násilnou formou (napríklad príkazom nosiť hidžáb pre všetky ženy, ako je to napr. v Saudskej Arábii), ale mal by byť otázkou slobodnej voľby každej ženy. Ak je veriaca, sama je zodpovedná za svoje činy a nikto jej nemôže nič vnucovať.

Svedectvo pred súdom. Korán stanovil pravidlá pre svedectvo žien pre konkrétne prípady. Západné aj arabské kritiky sú namierené na svedectvo jedného muža rovnajúce sa svedectvu dvoch žien. Tu je treba zdôrazniť, že tento prípad nastáva za konkrétnych okolností, ktoré sú definované v koránových veršoch. Verš 282 v druhej súre hovorí o spravodlivom zapisovaní dlžôb, a zároveň nabáda: A žiadajte svedectvo dvoch svedkov z mužov vašich, a ak nemáte dvoch mužov, potom vezmite jedného muža a dve ženy z tých, ktoré uznáte za vhodné svedkyne; aby, keby jedna z nich sa zmýlila, druhá jej mohla pripomenúť…(2:282). Obsah verša zodpovedá vtedajším pomerom, kedy sa predovšetkým muži venovali obchodovaniu a iným ekonomickým či finančným aktivitám (uzatvárali obchodné dohody, poskytovali úvery dlžníkom a iné). Ženy nemali v tejto oblasti dostatočné skúsenosti. Tu nemôžeme hovoriť o ich ponižovaní. Na druhej strane Korán dáva prednosť svedectvu žien v sporných otázkach ohľadom rodinných záležitostí. V súčasnej dobe všetky obmedzenia týkajúce sa svedectva žien pomaly strácajú význam, nakoľko ženy v mnohých arabských krajinách úspešne konkurujú mužom v rôznych činnostiach verejnej sféry, napríklad v oblasti podnikania a bankovníctva alebo v priemyselnom sektore. Konzervatívni islamskí právnici v tejto súvislosti argumentujú, že ešte stále existuje vysoké percento negramotných a nedostatočne vzdelaných žien.

Dedičské práva. Arabská spoločnosť pred islamom nedovolila ženám, ba dokonca ani mladým a neskúseným chlapcom, aby dedili [9]. Islam stanovil nový systém dedenia, ktorý je pomerne zložitý z hľadiska výpočtu dedičských podielov, ale priznáva právo dediť aj ženám. Týmto bola potvrdená dôležitosť ich postavenia v spoločnosti a materiálna solidarita v rámci rodiny. Mužom náleží podiel z toho, čo zanechali rodičia a blízki príbuzní a ženám náleží podiel z toho, čo zanechali rodičia a blízki príbuzní – nech je toho málo alebo veľa – ako podiel určený (4:7). Islamské dedičské právo sa opiera o ustanovenia v Koráne. Terčom západnej kritiky je predovšetkým otázka nerovného dedičského podielu medzi synom a dcérou, kde synov podiel sa rovná dvojnásobku podielu dcéry: A Boh vám stanovil o deťoch vašich toto: synovi podiel rovný podielu dvoch dcér; ak je dcér viac ako dve, patria im dve tretiny toho, čo zanechal. A ak je dcéra len sama, vtedy jej patrí polovica… (4:11). Náboženské autority obhajujú tieto pravidlá dedenia a nepovažujú ich za diskriminačné voči ženám. Koránové pokyny je treba posudzovať v kontexte rozdelenia rodových rol v tradičnej spoločnosti. Podľa islamu muž má absolútnu zodpovednosť za materiálne/finančné zabezpečenie nielen vlastnej nukleárnej rodiny, ale aj svojich rodičov a blízkych príbuzných, ak sú chorí alebo v núdzi. Povinnosť postarať sa o rodičov vyplýva mužovi zo zákona, žena túto povinnosť nezdieľa. Akákoľvek finančná zodpovednosť teda spočíva len na mužovi [10]. Žena nie je povinná prispievať do rodinného rozpočtu i keď sama zarába. Jej zárobok, ba dokonca aj všetky vlastné financie (napríklad veno, ktoré získala) sú iba jej majetkom, muž nemá právo s nimi nakladať. A dávajte ženám veno ako dar; ak vám z láskavosti dajú niečo z toho, tak to užite v zdraví a spokojnosti (4:4). Tento verš potvrdzuje, že žena môže použiť svoje veno podľa vlastného uváženia („láskavosti“). Samozrejme, že realita sa nie vždy stotožňuje s koránovými pokynmi a z nich odvodenou legislatívou.

Kritické komentáre, vzťahujúce sa k islamskému systému dedenia, si účelovo vyberajú len tie pasáže z Koránu, ktoré hovoria o nerovnom podiele pre syna a dcéru. Často zámerne, či z nedbalosti, ignorujú ďalšie ustanovenia, ktoré odporujú téze o právnom znevýhodňovaní žien v dedičskom konaní: …A rodičom jeho: každému z nich jedna šestina toho, čo zanechal [ich syn]… (4:11). Ak muž alebo žena zanechajú dedičstvo po bočnej línii a majú brata alebo sestru, potom každému z oboch patrí jedna šestina. Korán v týchto prípadoch nerobí rozdiel medzi mužom a ženou.

Manželstvo a manželská zmluva. Predislamská spoločnosť v Arábii bola patriarchálna, organizovaná v kmeňoch, kde muž ako hlava rodu mal rozhodujúce postavenie. Žena bola ekonomicky závislá na svojom otcovi a po sobáši na manželovi. Korene patriarchálnej spoločenskej organizácie treba hľadať hlboko v sociálnych dejinách juhozápadnej Ázie. Polygýnia existovala už dávno pred nástupom islamu a počet manželiek bol neobmedzený, čo vyplývalo z vtedajších životných podmienok. Muž potreboval ženy na zachovanie rodu a tiež ako pracovné sily, ktoré mu pomáhali pri chove zvierat a roľníckych prácach [11].

Rodina je základom spoločnosti. Význam rodiny pre výchovu nasledujúcej generácie je overený dejinami vývoja ľudskej spoločnosti. Všetky tri monoteistické náboženstvá kladú dôraz na zachovanie rodiny. A preto aj každodenný život moslimov je zameraný na založenie vlastnej rodiny. Niektorí islamskí učenci vysvetľujú manželstvo ako náboženskú povinnosť. Iní uvádzajú vo svojich interpretáciách, že islam považuje manželstvo za bohumilý čin a neodporúča ani mužom, ani ženám, aby sa ho zriekli.

Islamské rodinné právo vychádza z koránových ustanovení, ktoré podmieňujú uzavretie manželstva slobodným výberom a súhlasom oboch partnerov. Ženy majú právo pred sobášom spísať manželskú zmluvu, v ktorej si môžu stanoviť podmienky materiálneho charakteru (napríklad výšku čiastky, ktorú dostanú v prípade rozvodu), ale aj podmienky týkajúce sa citovej stránky manželstva (môžu uviesť podmienku, že ak sa manžel rozhodne oženiť s ďalšou ženou, majú právo požiadať o rozvod). Ďalšou podmienkou uzavretia manželstva je veno (mahr) ako hmotný dar muža budúcej manželke. Jeho výška alebo zloženie je súčasťou manželskej zmluvy a po sobáši sa stáva výlučným majetkom ženy. Táto tradícia má emocionálny, sociálny a ekonomický rozmer. Veno sa delí na dve časti. Prvá je splatná pred sobášom a je symbolom rešpektu a citovej náklonnosti muža k vyvolenej žene. Je to v pravom zmysle dar a neznamená žiadny kúpnopredajný vzťah. Podľa Koránu manželstvo je vzťah muža a ženy, ktorí sa navzájom potrebujú a dopĺňajú, a predstavuje stabilitu duševného a fyzického stavu oboch manželov. Prvá časť vena je spravidla určená na to, aby sa budúca nevesta mohla pripraviť na svadbu, tzn. na nákup šiat, topánok a potrebných doplnkov, prípadne iných vecí. Druhá časť je vyplatená v prípade rozvodu alebo úmrtia manžela. Táto čiastka (obvykle býva dosť vysoká) je považovaná za sociálnu poistku pre ženu, ale aj ako prekážka impulzívneho a neuváženého rozhodnutia rozviesť sa.

Podľa islamu by malo byť veno prijateľné podmienkam ženícha, aby každý mal príležitosť založiť si vlastnú rodinu. V súčasnosti arabská spoločnosť rieši problémy s predraženými venami, hlavne v krajinách Zálivu a v Egypte, ktoré súvisia s prehnanými nárokmi rodičov neviest. Táto situácia spôsobila zvýšený počet slobodných mužov a žien, čo ohrozuje morálku a zabezpečenie kontinuity spoločnosti.

Polygýnia. Polygýnia, ako aj zahaľovanie a ženská obriezka, sú zo strany Západu najčastejšie prezentované ako pôvodný islamský fenomén napriek tomu, že je dokázané vykonávanie týchto praktík už v starovekých kultúrach. Médiá živia tento trvalý mýtus, ktorý podporuje názor o negatívnom postoji islamu k ženám. Pritom polygýnne manželstvá tvoria (podľa dostupných štatistík Organizácie arabských žien) iba jednu tisícinu všetkých manželstiev v súčasnom arabskom svete.

Islam nezakázal mnohoženstvo, ale obmedzil počet manželiek a stanovil viacero podmienok, za akých si muž môže vziať viac žien. Berte si za manželky ženy také, ktoré sú vám príjemné, dve, tri a štyri; ale ak sa obávate, že nebudete spravodliví, vtedy si vezmite iba jednu… A tak sa najlepšie vyhnete odchýleniu (4:3). Manžel má povinnosť finančne zabezpečiť rovnako všetky svoje ženy a ku všetkým byť spravodlivý v citovej a intímnej oblasti. Moderne zmýšľajúci islamskí učenci interpretujú tieto koránové ustanovenia ako výzvu k monogamii, pretože nie je možné, aby muž dokázal byť skutočne spravodlivý voči svojim manželkám vo všetkých oblastiach manželského života. Tento názor sa opiera o nasledujúci koránový verš: Nikdy vám nebude možné, aby ste boli spravodliví medzi ženami, aj keby ste si to priali. Neprejavujte však jednej z nich úplnú náklonnosť a nenechávajte inú akoby visiacu vo vzduchu!… (4:129). Islam nepredpisuje polygýniu ako všeobecné pravidlo. Povoľuje ju vo výnimočných situáciách. V období raného islamu ničivé ozbrojené konflikty zanechávali mnoho sirôt a vdov, ktoré sa nevedeli o seba materiálne postarať. Ďalším príkladom je situácia, kedy žena je neplodná alebo invalidná, muž túži po zachovaní rodu, ale nechce sa rozviesť. Inštitút mnohoženstva rieši aj otázku zachovania rodinného majetku a postaranie sa o deti najbližších príbuzných [12].

Vo všeobecnosti existujú dve základné názorové skupiny, ktoré sa k otázke polygýnie vyjadrujú protichodne. Prvá odmieta mnohoženstvo ako stav, ktorý ohrozuje podstatu rodiny a vyvoláva nenávisť medzi manželkami a deťmi, negatívne ovplyvňuje ich psychiku a výchovu, a považuje polygýniu za nástroj na uspokojenie mužskej sexuality. Druhá skupina podporuje polygamný zväzok a pokladá ho za vhodný prostriedok ochrany jednotlivca pred nelegálnymi intímnymi vzťahmi, sexuálnou promiskuitou, ktoré sú v islame neprípustné. Zároveň chráni práva manželiek a detí.

Názory na polygýniu nie sú v arabských štátoch jednotné. Tunisko legislatívne zakázalo mnohoženstvo. Niektoré štáty stanovili prísnejšie obmedzenia, napríklad prvá manželka musí písomne súhlasiť s rozhodnutím manžela oženiť sa s ďalšou ženou. Taktiež si žena môže v manželskej zmluve vyhradiť právo na rozvod, ak sa manžel rozhodne opäť oženiť. Súčasné ekonomické podmienky a možnosti vzdelávania žien aj mimo vlasti viedli k vzniku nových druhov manželstva. V prípade, keď muž spočiatku nie je schopný zabezpečiť bývanie a náklady na domácnosť, môžu snúbenci uzavrieť tzv. manželstvo- misiar. To znamená, že každý z nich zostane bývať u svojich rodičov a stretávajú sa striedavo u jedných z nich. Ženám sa v posledných rokoch otvorili väčšie možnosti študovať mimo rodnej krajiny. Konzervatívne rodiny a v niektorých krajinách aj platná legislatíva nedovoľuje dievčatám vycestovať bez mužského sprievodu. Tak sa začali praktikovať tzv. manželstvá- misfár, čo znamená, že sa musia vydať pred odchodom do zahraničia.

Ženská obriezka. Ženská obriezka je pre arabský a celý moslimský svet veľmi citlivou témou. Západné akademické a mediálne kruhy vo svojich kontroverzných debatách často vychádzajú z nesprávnej premisy, ktorá prisudzuje tento tradičný rituál islamu. Ženská obriezka je pôvodným africkým zvykom a nepochybne sa praktikovala už dávno pred islamom. Do okolitých krajín sa rozšírila starovekými obchodnými cestami. Arabi sa stretli s týmto javom aj počas svojich výbojov na africký kontinent, kde konvertovaní Afričania neboli ochotní  vzdaťsa tradičných rituálov a tento zvyk spojili s islamom [13].

Mnohí islamskí učenci vysvetľujú, že ženskú obriezku islam nemohol dovoliť, pretože ide o negatívny a ubližujúci zásah do ľudského tela, ktoré stvoril Boh a človek nemá právo na takéto „úpravy“. S týmto názorom súhlasí väčšina arabských krajín. Egyptské moslimské autority túto prax obhajujú. Tieto nejednotné islamské postoje posilňujú reakciu západných xenofóbnych kruhov, ktoré považujú islam za náboženstvo nepriateľské voči ženám. Ženská obriezka je predovšetkým miestnym zvykom, zakoreneným aj v niektorých arabských krajinách. Má také silné korene, že ani súčasná legislatíva nedokázala tento jav odstrániť. Súčasný stav diskusií Západ – Východ charakterizuje vzájomné nepochopenie a ignorovanie Západu uvedených skutočností a ďalších nespochybniteľných dôkazov, ktoré uvádzajú moslimskí aj niektorí renomovaní západní bádatelia.

Žena v politike. Účasť arabskej ženy vo verejnom živote, hlavne v politickej sfére, je jednou z najzložitejších tém, ktoré súvisia s emancipáciou žien a ich zrovnoprávnením s mužmi. V tomto kontexte sa objavujú otázky, prečo sa arabské ženy nepodieľajú politicky na rozhodovaní o osude štátu. Je potrebné skúmať, či je to v dôsledku islamských zákonov či patriarchálneho charakteru spoločnosti, ktorý bráni ženám zaujať vysoké politické funkcie (tzn. prekážkou sú uznesenia a smernice vydávané na základe výlučne mužských rozhodnutí). Arabská spoločnosť je patriarchálna, ale nie všetci islamskí učenci alebo právnici sa zhodujú v názoroch na rolu ženy v politickom živote. Zastávajú názor, že žena musí s mužom bojovať proti nevyhovujúcej politickej situácii rôznymi prostriedkami – kritikou, aktivitou, napríklad cez svoje členstvo v politickej strane či v parlamente alebo nejakom hnutí. Niektorí učenci reagujú na kritiku veršov: Zdržujte sa dôstojne vo svojich domovoch a nestavte na obdiv ozdoby svoje podľa spôsobu predchádzajúcej doby nevedomosti… (33:33), a vysvetľujú, že tento pokyn sa týkal len žien proroka Mohameda, o ktorých hovorí predchádzajúci verš: Ženy Prorokove! Nebuďte ako hocijaká iná žena!… (33:32). Konzervatívni právnici chápu tieto verše s univerzálnou platnosťou pre všetky ženy. Prisudzujú im iba rolu v súkromnej sfére, tzn. aby zostali doma a starali sa o rodinu. Neveria v schopnosti ženy aktívne pôsobiť vo verejnej sfére.

Náboženské ustanovenia nezakazujú žene zúčastniť sa verejného/politického života [14]. Napriek zvýšenej aktivite arabského feministického hnutia zmeny v oblasti politických práv žien nespĺňajú očakávania a týkajú sa len menšieho počtu vzdelaných žien, ktoré si vyberá politické vedenie zložené z mužov. Azharský [15] šejk Mohamed Sajjed Tantáwí prehlasuje, že islam nezakazuje žene uchádzať sa dokonca ani o prezidentskú funkciu, hoci pre rolu vedenia štátu dáva prednosť mužovi.

V prvej polovici 20. storočia niektoré arabské krajiny prešli spoločenským, kultúrnymi a ekonomickými zmenami, čo umožnilo ženám vzdelávať sa, pracovať a postupne sa presadiť i na významných pozíciách v mediálnej sfére. Arabské krajiny môžeme rozdeliť do dvoch skupín podľa možnosti účasti žien na politickej scéne. Prvú skupinu tvoria štáty, v ktorých ženy získali právo voliť a kandidovať v politických funkciách. Ale situácia v jednotlivých krajinách nie je rovnaká. Napríklad kuvajtské ženy získali politické práva až v minulom roku. Percentuálne zastúpenie žien v zákonodarných orgánoch sa pohybuje v arabských štátoch od 2% až do 13%. Druhú skupinu predstavuje Saudská Arábia, kde ani muži, ani ženy nemajú žiadne politické práva, nakoľko tam neexistujú politické strany. Avšak aj v tejto konzervatívnej krajine už došlo k určitému posunu a prvý raz v histórii monarchie kráľ vymenoval ženu do funkcie námestníka ministra školstva pre záležitosti vzdelávania dievčat.

Úšasť žien v orgánoch výkonnej a súdnej moci je ešte stále nízka. V arabských krajinách síce nájdeme ženy vo funkciách viceprezidentky )Sýria), poradkyne prezidenta (Sýria), ministerky (Libanon, Sýria, Jordánsko, Irak, Bahrajn, Katar…), generálnej prokurátorky (Sýria), sudkyne (väčšina krajín( a ďalších.  Napriek tomu väčšina žien, ktoré sa dostali do politickej sféry, pôsobia vo funkciách formálne a nemajú rozhodujúcu rolu. Najdôležitejšie funkcie sú prideľované podľa rodového princípu, ktorý zodpovedá patriarchálnemu charakteru arabskej spoločnosti. Príčiny tohto stavu musíme hľadať predovšetkým vo vysokej negramotnosti arabskej populácie, ktorá v priemere dosahuje až 38%, z toho 60% pripadá na ženu. Napriek tomu, že kampane proti negramotnosti začali už v 70. rokoch 20. storočia. Tento stav môžeme označiť za prvú a najdôležitejšiu príčinu zlého postavenia žien. Ak žena nie je vzdelaná, nemôže sa aktívne zapojiť do rozvojových procesov spoločnosti. Prvý krok už viaceré štáty urobili – sprístupnili ženám všetky stupne vzdelania. Vplyv médií na verejnú mienku je nespochybniteľný. Preto by médiá mali pomáhať v boji proti negramotnosti žien a neznalosti ich základných práv, aby práva zakotvené v ústavách mnohých arabských štátov nemali len formálny charakter.

Miestne tradície vychádzajúce z kmeňovej kultúry sú ešte stále neobyčajne životaschopné, preto dodnes obmedzujú aktivitu žien vo verejnej sfére. Arabská spoločnosť by sa mala zamyslieť, ako je možné, že v 21. storočí je ženám zakázané riadiť auto (napr. v Saudskej Arábii), cestovať bez sprievodu manžela alebo sa pracovne stretnúť s iným mužom a podobne. Logicky uvažujúci jedinec nemôže prijať niektoré fatwy (vyhlásenia) islamských právnikov, ktoré svojou podstatou patria do 7. storočia, a dokonca sa nemôžu oprieť ani o žiadne náboženské ustanovenia.

Žena v pracovnom procese. Podiel žien na rozvoji arabskej spoločnosti sa v posledných rokoch zvyšuje, ale stále sú výrazne rozdiely v jednotlivých krajinách. V priemere ženy tvoria 26% celkovej pracovnej sily. Práca ženy sa sústreďuje v sektore poľnohospodárstva, školstva, zdravotníctva a hlavne v štátnom sektore, kde ženy tvoria približne 30% zamestnancov. Súkromný sektor zamestnáva menšie percento žien. Na nízku zamestnanosť žien pôsobia viaceré faktory. Staré zvyky ovplyvňujú rozhodnutie dievčat, ktoré uprednostňujú prácu v domácnosti, starostlivosť o deti a rodinu. Ďalšou prekážkou je negatívny postoj určitých spoločenských vrstiev k pracujúcej žene. Ten vychádza z predstavy, že muž nie je schopný svoju ženu finančne zabezpečiť. Oba postoje vyplývajú zo stereotypného rozdelenia rodových rol. Napriek tomu, že sa postupne zvyšuje podiel vzdelaných žien, ich potenciál sa nedá dostatočne využiť, pretože mnohé sa po štúdiu vydajú a do pracovného procesu už nenastúpia.

Záver. Názory a postoje náboženských autorít k postaveniu ženy môžeme zjednodušene rozdeliť do dvoch základných skupín. Konzervatívne kruhy sa pridržiavajú tradičných kultúrnych vzorov a odvolávajú sa na pokyny v Koráne a hadísy. Umiernená rétorika vychádza z nových interpretácií náboženských textov, ktoré sa pokúšajú zohľadniť zákonitosti spoločenského a ekonomického vývoja. Riešenie postavenia arabskej ženy komplikuje existencia mnohých náboženských siekt v rámci islamu [16]. Dôležitý faktor predstavujú lokálne hnutia, ktoré sa objavili napríklad v Saudskej Arábii pod názvom wahábizmus, alebo hnutie jazídiovcov v Jemene, ale aj ďalšie. Miestne hnutia zasahujú do riešenia ženskej otázky a presadzujú svoje interpretácie koránového učenia.

Táto zložitá situácia výrazne ovplyvňuje každodenný život v arabskej spoločnosti aj postavenie arabskej ženy v súkromnej i verejnej sfére. Západní odborníci by mali upriamiť pozornosť i na tieto skutočnosti. Diskurzy sa sústreďujú len na kritiku Koránu a v jeho veršoch vidia jedinú príčinu zaostalého postavenia žien v arabskej spoločnosti. Ignorujú pritom otázku nejednotnej interpretácie náboženských textov, nezohľadňujú historický kontext a kultúrnu identitu arabského prostredia, ktorú dominantne ovplyvnil islam, nie však absolútne. Nemôžeme ignorovať vplyv staroarabských predislamských tradícií. Nové spoločenské a ekonomické podmienky vyžadujú prehodnotenie tradičného rozdelenia rodových rol a súčasnej legislatívy. Vzhľadom na patriarchálny charakter arabskej spoločnosti to bude zdĺhavý proces. Niektoré hlboko zakorenené tradície nedokázal dodnes obmedziť ani samotný islam.

Ženy tvoria približne polovicu arabskej populácie. Arabská spoločnosť si  nemôže dovoliť prísť o tento ľudský potenciál a stále ho obmedzovať či vyraďovať z účasti na rozhodovaní o osude celého arabského regiónu. Je treba sa zamyslieť aj nad tým, ako pôsobí globalizácia, otvorenie sa západnému svetu a s tým súvisiaci prienik západných hodnôt, na hodnotovú orientáciu arabskej spoločnosti. Západné hodnoty si pri návrate do arabskej vlasti so sebou prinášajú mnohí, ktorí dlhodobo študovali alebo pracovne pôsobili v západných krajinách. Otázkou zostáva, čo táto „hodnotová migrácia“ spôsobuje v arabskej spoločnosti, ako arabská spoločnosť na ňu reaguje. Niekde prijíma cudzie hodnoty (často nezlučiteľné s domácimi tradíciami), alebo ich prispôsobuje svojim podmienkam, inde reaguje návratom k starým prevereným tradíciám, ktoré považuje za morálne vyspelejšie ako tie cudzie/západné. Oživenie kultúrnych tradícií nemusí hneď znamenať negatívny jav (ako to často vníma Západ), pokiaľ bude zohľadňovať súčasný spoločenský a ekonomický pokrok.

Poznámky:
[1] dznelo 28. 5. 2009 ako habilita čná prednáška v odbore 3. 1. 2. kulturológia.
[2] Obdobie arabskej obrody nahda začalo na prelome 18. a 19. storočia.
[3] Koránové verše uvádzané v texte sú prevzaté z českého prekladu Koránu (HRBEK 2000).
[4] Arabské jazykové slovníky uvádzajú viacero pomenovaní pre tradičnú pokrývku hlavy a šije, napríklad: hidžáb, džilbáb, chimár a ďalšie.
[5] Napokon koránové pokyny sa týkajú len Prorokových manželiek. Až neskoršie interpretácie islamských právnikov rozšírili platnosť týchto veršov na ženy všeobecne.
[6] Zahaľovanie tváre a obliekanie rukavíc nie je islamským javom, ale pozostatkom miestnych zvykov. Dodržiava sa vo veľmi konzervatívnych arabských moslimských rodinách.
[7] Pred islamom si ženy uväzovali pokrývky hlavy dozadu.
[8] Bližšie k téme AHMED 1992.
[9] Podľa starých kmeňových tradícií mali právo na dedičstvo len tí, ktorí nasadzovali svoj život pri obrane vlastného kmeňa.
[10] Ten finančne zabezpečuje rodinu, hradí obe časti vena – tzv. preddavok, ktorý zaplatí pred uzavretím manželstva, a čiastku, ktorú vyplatí žene v prípade rozvodu.  
[11] Uprednostňovali sa endogamné manželské zväzky, exogamné mali zabezpečiť spojenie kmeňov za účelom lepšej obrany pred nepriateľom. Pred islamom sa praktikovali rôzne druhy manželstva (podľa dohody, dočasné, v rámci dedičstva, so zajatkyňou a iné). Bližšie pozri AL-ABSI 2008: 30.
[12] Napríklad muž sa ožení s vdovou po svojom zosnulom bratovi (levirát) alebo vdovec si vezme sestru jeho zomretej manželky (sororát).
[13] Tieto názory potvrdzuje aj skutočnosť, že v súčasnosti je ženská obriezka pomerne rozšírená práve v Egypte, Sudáne, Somálsku a Mauretánii. Saudská Arábia ako kolíska islamu tento fenomén nepozná.
[14] V období raného islamu sa ženy verejne zúčastňovali na rozvoji mladej moslimskej obce vo všetkých sférach verejného života (v náboženskej, politickej, kultúrnej, vojenskej a obchodnej oblasti). V historických knihách môžeme nájsť mnoho príkladov.
[15] Univerzita al-Azhar v Káhire, prvá islamská univerzita založená v 10. storočí, dodnes najuznávanejšia islamská vzdelávacia inštitúcia.  
[16] Základné členenie predstavujú väčšinoví suniti (asi 85%) a menšinoví šíiti (približne 15%). Medzi nimi existujú ďalšie podskupiny. U šíitov sú to drúzi, ismaeliti, alawiti a iní. V sunitskom svete rôznorodosť evidujeme v rámci štyroch hlavných právnych smerov, ktoré nemajú na mnohé ženské otázky rovnaké názory a postoje.

Literatúra a pramene:

AL-ABSI, M.: K starším dejinám arabskej kultúry. Nitra 2008.

AHMED, L.: Women and Gender in Islam. London 1992
BADRAN, M.: Feminists, Islam and Nation: Gender and the Making of Modern Egypt. Princeton, NJ 1995.

KORÁN. Z arabského originálu preložil I. Hrbek. Praha 2000.

MERNISSI, F.: The Veil and the Male Elite: A Feminist Interpretation of Women´s Rights in Islam. Reading 1991.
Al-SAADAWI, N.: The Hidden Face of Eve: Women in the Arab World. Boston 1980.

SAID, E.W.: Orientalism. Penguin Books, 1995.

Al-SBENATY, A.: Manželstvo v islame. Bratislava 1998.