Živá kultúra ako súčasť kultúrneho potenciálu
Úvod. Od začiatku nového Milénia sledujeme úsilie konkretizovať kultúru ako oblasť inštitucionalizovaných aktivít a prejavov spojených s ľudským životom. Od ambície dôsledne vymenovať všetko, čo sa spája s pojmom kultúra už vedné disciplíny (vzhľadom na nemožnosť tejto misie) dávno upustili. Kultúra je aktuálne prezentovaná ako nespochybniteľný faktor hospodárskeho rozvoja, preukázateľne zlepšujúci konkurencieschopnosť ako aj hospodársku a finančnú pozíciu globálnych aktérov (Rezolúcia OSN „Kultúra a rozvoj“, 2010). Politiky rozvojových programov akcentujú zlepšovanie kvality života v kľúčových oblastiach (hospodárstvo, životné prostredie, sociálna sféra a kultúra). S prihliadnutím na aktuálne nastavenie rozvojových politík kultúru vnímame ako štvrtý pilier regionálneho rozvoja, pričom daný kontext akcentuje aj Agenda 2030. Parametrom posudzovania kvality života na rovine miest a sídiel sú prejavy a iniciatívy naviazané na aktívnu participáciu vo sfére kultúrneho a spoločenského. Aktivity živej kultúry pozitívne ovplyvňujú verejnú sféru, ich pridanou hodnotou je nielen oživenie kultúrneho diania, ale aj revitalizácia občianskej participácie, ochoty podieľať sa na verejnom a občianskom živote lokality, podpora vnútornej súdržnosti spoločenstva a upevňovanie sídelnej identity. Živá kultúra je dôležitým faktorom zvyšovania atraktivity lokality pre odvetvie kultúrneho turizmu. Aktívne zážitkové poznávanie v rámci voľnočasových aktivít je súčasťou kultúrneho turizmu, ktorý je dôležitým segmentom tzv. kreatívnych odvetví.
Živá kultúra v rozvojových politikách. Bohatá a pestrá ponuka aktivít živej kultúry predstavuje alternatívu k pasívne trávenému voľnému času, vyrovnáva dôsledky spojené s konzumným spôsobom života. Spokojnosť obyvateľov s kultúrnym a spoločenským životom znamená aj vytváranie podmienok na udržanie a kreatívne rozvíjanie jedinečných a výnimočných miestnych kultúrnych tradícií a miestneho kultúrneho dedičstva a upevňovanie vedomie potreby ich zachovania pre ďalšie generácie. Kvalita kultúrneho života pozitívne ovplyvňuje kvalitu ľudských zdrojov. Svoj význam a špecifické funkcie majú nielen organizované podujatia, ale aj aktivity a činnosti založené na aktívnej kultúrnej participácii. Spontánna a dobrovoľná participácia na kultúrnom a spoločenskom živote signalizuje vitalitu lokálnej komunity. V rozvojových politikách predstavuje kvantifikovateľnú informáciu vypovedajúcu o kvalite kultúrneho a sociálneho života. Podnecovanie aktivity a kreativity a aktívnu zážitkovú participáciu prezentujú ako dôležité ukazovatele aj lokálne politiky zamerané na komplexné využívanie
Slovenská republika disponuje bohatou a pestrou kultúrnou infraštruktúrou, ktorá sa intenzívne budovala v 20. storočí, ale vzhľadom na odsúvanie investícií do kultúry je momentálne zastaralá a nevyhovuje nárokom 21. storočia. Okrem zastaralej infraštruktúry je výraznou bariérou produktívnejšieho využívania potenciálu kultúry aj nevhodné nastavenie cieľov kultúrnych politík v predchádzajúcich obdobiach, na čo upozorňuje aj záverečná správa Revízia výdavkov na kultúru (2020). Zo zistení tímu expertov EÚ (Eurobarometer 399: Cultural Access and Participation, 2013; Eurobarometer 469: Cultural Heritage, 2017) vyplýva aj výrazne nižšia miera kultúrnej participácie občanov SR v porovnaní s priemerom EÚ ale aj okolitými krajinami, vrátane krajín V4. Nízka miera participácie nie je podmienená nedostupnosťou kultúry alebo slabou kultúrnou ponukou, pretože počet kultúrnych inštitúcií v kľúčových kategóriách je porovnateľný s rovnako veľkými štátmi. Rozvoj kultúrneho potenciálu a efektívne využívanie kultúrneho bohatstva s dôrazom na rešpektovanie princípov trvalo udržateľného rozvoja je následkom a výsledkom cieleného dlhodobého úsilia, ktoré zahŕňa efektívne využívanie výdavkov a investícií, určenie merateľných ukazovateľov pre jednotlivé kultúrne politiky na všetkých úrovniach štátnej správy a ich dôsledné monitorovanie a evaluáciu.
Kultúrny a sociálny potenciál regiónov a sídiel sledujeme prostredníctvom ukazovateľov a parametrov ako kvalita sociálneho prostredia, pestrosť kultúrneho života, ponuka kultúrnych a sociálnych služieb, štruktúry kultúrnej krajiny v jej komplexnosti a pod. Predstavuje ho jedinečné bohatstvo lokality (či už sídla alebo regiónu) a ľudských zdrojov, ktoré môže byť ďalej rozvíjané, kultivované, využívané (aj ekonomicky), ale môže aj zaniknúť. Odporúčania pre koncipovanie rozvojových stratégií a koncepcie kultúrneho plánovania kultúru neredukujú na oblasť tradičnej ľudovej kultúry či pamiatkového fondu, naopak, akcentujú tzv. živú kultúru, vrátane tradičnej živej kultúry mestskej ale aj živej ľudovej kultúry. Expertné tímy EÚ vo svojich publikáciách a výstupoch preukázali koreláciu medzi aktívnou participáciou na živej kultúre a rozvojom inovatívneho potenciálu (A New European Agenda for Culture – Background Information, COM (2018) 267).
Medzi parametre, ktoré kultúrny a sociálny potenciál najvýraznejšie ovplyvňujú, zaraďujeme podnikateľské prostredie, ústretovosť orgánov verejnej správy, úroveň využitia jedinečnosti a neopakovateľnosti miesta (genius loci), potenciál obyvateľov a ich verejne prejavovaná spokojnosť. V ére globalizácie, kedy sa trendy a tendencie stali globálnymi a každodennú realitu určujú a dotvárajú celosvetovo známe a prítomné komodity, sa práve kultúra vo svojej jedinečnosti a pestrosti stáva faktorom, ktorý od seba jednotlivé lokality odlišuje.
V kontexte politík udržateľného rozvoja patrí medzi prioritné oblasti ochrana kultúrnej krajiny, vrátane rešpektovania a zachovávania jedinečného a osobitého koloritu ľudských sídiel. Ochrana kultúrnej krajiny je spojená s iniciatívami zacielenými na obnovu a ochranu krajinárskych hodnôt aj pamiatkových hodnôt, vrátane ochrany krajinných dominánt a urbanistických celkov s významnou krajinárskou kvalitou (siluety a panorámy historických miest). Kultúrne dedičstvo slovenských regiónov v podobe živej tradičnej kultúry obohacuje nielen obyvateľov obcí, miest a regiónov, ale funguje ako potenciálna atraktivita pre odvetvia kultúrneho turizmu. S udržateľnosťou a ďalším rozvojom kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva súvisí upevňovanie vedomia, že bohatstvo kultúrnych tradícií a prvky kultúrneho dedičstva je potrebné zachovať pre ďalšie generácie nie ako múzejné exponáty, ale ako živé kultúrne prvky. Bohatstvom a atraktivitou nie sú zakonzervované a vystavené artefakty, ale živá kultúra, ktorá tvorivo nadväzuje na tzv. dedičstvo predkov ale aj aktuálne kultúrne trendy (Slušná, 2015).
Sídelná identita ako súčasť kultúrneho potenciálu. Existencia emocionálnych väzieb medzi človekom a priestorom vyúsťuje do pevnejšieho ukotvenia, znižuje riziko odcudzenia a eliminuje pociťovanie osamotenosti. Ukotvenie do regiónu ako sociálno-kultúrneho prostredia predstavuje dôležitý faktor sociálnej súdržnosti obyvateľov územia. Silné regionálne povedomie vyúsťuje do pociťovania vzájomnej spolupatričnosti a súdržnosti. Aktívna participácia na všetkých formách života občianskej spoločnosti predpokladá porozumenie situácie spoločenstva, vnímanie udalostí aj potrieb okolitých aktérov. Regionálne povedomie a s ním súvisiaca spolupatričnosť a súdržnosť sa prejavujú aj v zdieľaní kultúry, v udržiavaní kontinuity významov, s ktorými sa vo vedomí subjektov spoločenstvo spája a na pozadí ktorých jednotlivci a skupiny identitu spoločenstva potvrdzujú a „zvečňujú“ tu a teraz, smerom do minulosti aj smerom do budúcnosti. Spolupatričnosť jednotlivca so skupinou či s miestom je verbalizovaná a manifestovaná: prejavuje sa aj rešpektovaním ustálených spôsobov správania, ktoré síce nemajú záväzný charakter, ale spoločenstvo ich opakuje a rešpektuje. Zahŕňajú skúsenosti, vyjadrenia, znalosti, schopnosti, ako aj rovinu artefaktov (nástroje a predmety), ktoré sa prejavujú v ústnych tradíciách a vyjadreniach, v interpretačnom umení, vo zvyklostiach, vo vedomostiach a presvedčeniach týkajúcich sa prírody a vesmíru, v zručnostiach, spojených s tradičnými remeslami a v osobitostiach pretvárania kultúrnej krajiny. Regionálne povedomie sa v členoch spoločenstva musí neustále obnovovať, aktualizovať a ustanovovať a jeho nositelia sa na udržiavaní, obnovovaní a pretrvaní musia kontinuálne a aktívne podieľať.
V praktických, každodenných situáciách sa regionálne povedomie prejavuje nielen ako emocionálne puto medzi človekom a regiónom, ale aj na rovine interakcií medzi členmi spoločenstva. Spoločenstvá vo vnútri sociálno-kultúrne ohraničených regiónov svoju vnútornú súdržnosť prejavujú vtedy, ak dokážu identifikovať faktory, ktoré umožňujú nasmerovať sa k spoločnému cieľu alebo zdieľa(teľ)nej vízii napriek tomu, že v skutočnosti fungujú ako kultúrne pluralitné a vnútorne diferencované (kultúrne nehomogénne), často aj politicky, sociálne, etnicky, konfesionálne a pod. partikularizované celky. Regionálne povedomie stojí na fundamente spoločnej skúsenosti historickej, sociálnej, kultúrnej, využíva hodnoty, predstavy a presvedčenia, ktoré umožňujú projekciu „spoločnej vízie“ a konkretizujú „spoločne pociťované“ (ciele, morálne princípy, kódy správania).
Regionálne povedomie má pre obyvateľov regiónu ako sociálno-kultúrnej entity tri kľúčové funkcie:
1. umožňuje kategorizovať a klasifikovať ostatných symbolickým odlíšením „my“ od „oni“ ;
2. umožňuje vnímanie pospolitosti a spolupatričnosti medzi obyvateľmi obcí a miest regiónu, ktorých základom je okrem teritoriálnej vzdialenosti aj spoločná kultúra (poznanie, akceptovanie a rešpektovanie kultúrnych hodnôt a prvkov);
3. umožňuje vnímanie vzájomnej blízkosti, pričom jej pociťovanie sa môže viazať na bezprostredné a časté každodenné kontakty, ale aj na dostupnosť kultúrnych inštitúcií v rámci regiónu.
V praxi je možné prejavy regionálnej identity (kultúrny potenciál či tzv. kultúrne bohatstvo lokality) zhodnocovať na štyroch základných rovinách:
1. hmotný majetok spoločenstva: kultúrne a historické dedičstvo, pamiatkové objekty, predmety kultúrnej hodnoty a podobne; genius loci a jedinečnosť kultúrnej krajiny; verejné priestory ako miesta pre stretávanie, zdieľanie a participáciu; verejné umelecké a kultúrne aktivity;
2. aktivity a prejavy živej kultúry: dobrovoľná participácia sídelných spoločenstiev na každodennom kultúrnom a spoločenskom živote, komunitný život, aktivity spojené so spoločenskými príležitosťami, voľnočasové aktivity spojené s aktívnym a kreatívnym trávením voľného času, voľnočasové zdokonaľovanie schopností a kultivácia;
3. sféru médií: keďže zvyšujú informovanosť obyvateľov, prezentujú stratégie a ciele, spolukreujú verejnú mienku, iniciujú záujem obyvateľov;
4. politiku podpory a ústretovosti na strane orgánov samosprávy.
Fungovanie samosprávy na občianskych demokratizačných princípoch kráča ruka v ruke so súdržnosťou sociálnych aktérov, s potrebou začleniť sa do spoločenstva (lokálnej sídelnej komunity). Základom sociálnej aj priestorovej ukotvenosti sú vzťahy vytvorené v primárnych socializačných kolektívoch (od rodiny cez rôzne sociálne spoločenstvá), ktoré sú umocnené sociálnou identifikáciou. Človek sa sociálnym a kultúrnym konaním vždy obracia na iných a smerom k iným, „vynucuje“ si reakciu vo forme odpovede. Emocionálne pozitívne stotožnenie sa so sociálnym a kultúrnym prostredím sa prejavuje nielen identifikáciou, ale aj participáciou, zapájaním sa do diania v lokalite a komunite. Priaznivé a podnetné sociálne prostredie je kontextom, ktorý „vyzýva“ k sociálnej participácii a „uľahčuje“ sociálne praktizovanie verejnoprospešných cieľov.
Živá kultúra ako kultúrny potenciál. Kultúrnu a sociálnu dimenziu interakcií medzi obyvateľmi a sídlom je možné transformovať na kvantifikovateľný ukazovateľ: kultúrny a sociálny potenciál sídiel a regiónov, ktorý patrí medzi tzv. mäkké faktory regionálneho rozvoja (Čukan – Dubská – Lenovský – Michalík, 2014: 5, Dubská – Michalík, 2015). Jednotlivé kultúrne regióny pri pohľade „zhora“ vytvárajú kultúrne pestrú a rôznorodú mozaiku: na základe jedinečnosti lokálne a regionálne ukotvených „spôsobov života“ o „slovenskej kultúre“ (ako špecifickej zovšeobecňujúcej konceptualizačnej schéme) musíme uvažovať ako o heterogénnom, vnútorne diferencovanom komplexe, ktorý sa skladá z autochtónnych javov a prejavov (boli aktívne vytvárané obyvateľmi lokality a často nadväzovali na staršie formy, odovzdávané tradovaním: folklórne prejavy, dispozícia vidieckych stavieb, funkčné usporiadanie hospodárskych stavieb, stavebné postupy, využívanie lokálne dostupných surovín, poľnohospodárske postupy a podobne), ale aj aktívne či pasívne preberaných a adaptovaných z iných prostredí. Rovnako je kultúrne pestrým, pluralitným a diferencovaným celkom aj každý región, keďže „kultúra regiónu“ zovšeobecňuje spoločné prvky a prejavy lokálne špecifických spôsobov života (lokálne viazaných kultúrnych prejavov), vrátane tradícií, histórie a vzorov konania každodenných aktivít. Do kultúry regiónu zahŕňame javy spoločné pre celý región, ale aj miestne špecifické realizácie vzorcov.
Jedným z najviditeľnejších prejavov lokálnej kultúry sú kultúrne vzorce, ktoré si spoločenstvo odovzdáva tradovaním, ďalej sa reprodukujú v kultúrnych prejavoch a výtvoroch a stabilizujú sa vo zvykoch a obyčajach. V lokálnej kultúre možno identifikovať statické a stabilné, ale aj dynamické prejavy v podobe inovácií, výpožičiek či transferov. Tradovaním odovzdávaný súbor kultúrnych vzorcov odkazuje aj na hodnoty, na ktoré sa navrstvuje obraz sveta a prežívanie každodennosti. Ako hodnotový fundament spoločenstva, jeho étos, je neprenositeľný a predstavuje skutočné dedičstvo, ktoré sa tradovaním odovzdáva a zachováva. Komercializácia etického odkazu a „vyprázdnenie“ a transformácia na komoditu býva nežiadaným dôsledkom realizácie rozvojových projektov, ktoré princípy kreatívneho priemyslu implementujú bez ohľadu na potreby lokálneho spoločenstva.
Význam a hodnota regiónu pre jeho obyvateľov nie je sú dané, ale získavajú sa v kontexte interakcií, diania a komunikačných udalostí. S fenoménmi a prvkami, ktoré región tvoria a charakterizujú (od objektov cez ľudí, udalosti a ich prežívanie), sa viažu hlboko uložené a ukotvené významy. Potrebu „patriť niekam“, mať väzby k okolitému prostrediu (sociálnemu, kultúrnemu aj environmentálnemu) radíme medzi základné potreby biologických organizmov. Jedným z najdôležitejších typov vzťahov k priestoru je pociťovanie domova, identifikovanie sa jednotlivca s priestorom. Súvisí s vytvorením teritoriálnych, ale aj emocionálnych väzieb ku konkrétnemu geografickému sídlu, nevzťahuje sa výlučne na vnímanie objektívnych parametrov priestoru. Pre pociťovanie pozitívnej emocionálnej väzby k miestu (sídlu, regiónu) je relevantnejší sociálny a kultúrny kontext, v ktorom aktivity, činnosti a sociálne konanie sociálnych aktérov získavajú význam pre všetkých zúčastnených. Objektivizovateľnou dimenziou pozitívnej emocionálnej väzby k miestu je sformovanie pocitu regionálneho povedomia (regional conciousness).
Región musí byť ustanovený nielen ako administratívna a geografická, ale aj ako mentálna štruktúra, musí existovať vo vedomí svojich obyvateľov. Obyvatelia geografického priestoru pociťujú potrebu symbolicky sa od ostatných vydeliť. Symbolické vyčleňovanie („kým nie sme“) je zároveň symbolickým identifikovaním sa, vychádzajúcim zo sebauvedomenia („kým sme“). Regionálne povedomie a identita regiónu sú podľa etablovanej schémy Anssiho Paasiho dvomi základnými dimenziami fenoménu regionálnej identity (2003: 475-485). Kultúrne a sociálne ohraničený región sa ustanovuje najmä cez sociálne konanie svojich obyvateľov, v každodenných kultúrnych aktivitách, vo vzorcoch prežívania každodennosti a sociálnych skúseností. Človek sa do geografického prostredia rodí – regionálne občianstvo môže získať, ale v procesoch socializácie sa do prostredia „ukotvuje“ a „zakoreňuje“ – stáva sa jeho súčasťou, identifikuje sa s prostredím aj so spoločenstvom. Regióny už nie sú konceptualizované ako statické fenomény: súvisia s bytím človeka ako člena spoločenstva, neustále sa ustanovujú a dejú sa cez „praktizovanie“ priestoru (praxis) a jeho poľudšťovanie prostredníctvom každodenných aktivít ich aktérov.
Záver. Kultúra ako širšie chápaný spôsob života zahŕňala praktické a každodenné odpovede človeka na podnety a výzvy okolitého prostredia, vždy vychádzala z konkrétnej žitej skúsenosti. Ponúka členom spoločenstva odpovede na dôležité otázky: „prečo existujeme?“, „o čom sme presvedčení?“, „v čo veríme?“, „čím chceme byť?“ a zároveň funguje aj ako zásobáreň stratégií, aktivít a postupov, ktoré umožňujú a uľahčujú každodenné bytie. Medzi prejavy funkčného spoločenstva patrí odovzdávanie si skúseností so svetom, vzájomná spolupráca v rámci skupiny a funkčné sociálne väzby. Spoločným menovateľom uvedených prejavov a aktivít je existencia „prežitého a skúseného“ ako sumy špecifických informácií, ktoré umožňujú vytvoriť pozitívny obraz spoločenstva ako mentálnej reprezentácie vo vedomí jeho aktérov.
Literatúra:
A New European Agenda for Culture – Background Information, COM (2018) 267. [online] (cit. 25-11-2020) Dostupné na: https://ec.europa.eu/culture/document/new-european-agenda-culture-swd2018-267-final.
ČUKAN,J – DUBSKÁ, M. – LENOVSKÝ, L. – MICHALÍK, B.: Hodnotiaci model kultúrneho potenciálu. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2014.
DUBSKÁ, M. – MICHALÍK, B.: Klasifikácia a evalvácia kultúrneho dedičstva ako predpoklad jeho využitia : Mapovanie a využiteľnosť kultúrnych hodnôt a aktivít. 2012. In: Národná osveta : mesačník pre rozvoj miestnej kultúry a záujmovej tvorivosti. Roč. 22, č. 11-12 (2012), s. 33-36.
EUROBAROMETER 399: Cultural Access and Participation, 2013, [online] (cit. 25-11-2020) Dostupné na: https://data.europa.eu/euodp/en/data/dataset/S1115_79_2_399
EUROBAROMETER 469: Cultural Heritage, 2017, [online] (cit. 25-11-2020) Dostupné na: https://data.europa.eu/euodp/en/data/dataset/S2150_88_1_466_ENG
FATYGOVA, B., ed.: Kultura ludowa. Teorie – praktyki – politiki. Warszawa: Instytut Stosowanych Nauk Spolecznych, 2014.
PAASI, A.: Region and place: regional identity in question. In Progress in Human Geography, 2003, Vol., 28, No. 4, p. 475- 485.
SLUŠNÁ, Z.: Súčasná kultúrna situácia z pohľadu teórie a praxe. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. 2015.