Expedícia Černobyľ
Mesto Černobyľ leží na severe Ukrajiny, približne 110 kilometrov severne od Kyjeva, v blízkosti hraníc s Bieloruskom. Prvá zmienka o existencii mesta Černobyľ pochádza z roku 1193. V priebehu rokov ho formovalo mnoho vplyvov. Silno ho poznačila druhá svetová vojna a neskôr sa pod vplyvom Sovietskeho zväzu stalo centrom opravy lodí na rieke Pripiať. Malé množstvo obyvateľov a jednoduchý prístup k vode prispeli k tomu, že ministerstvo energetiky ZSSR vybralo oblasť iba 20 kilometrov severne od mesta Černobyľ na výstavbu atómovej elektrárne. Stavba černobyľskej atómovej elektrárne V. I. Lenina sa začala v roku 1970. V jej blízkosti medzitým vyrástlo satelitné mesto Pripiať, ktoré pomenovali po neďalekej rieke. To po spustení prvého reaktora v roku 1977 osídlilo asi 14-tisíc obyvateľov. Černobyľská atómová elektráreň mala byť najväčšou atómovou elektrárňou na svete s dvanástimi reaktormi. Plány sovietov sa však výrazne zmenili v období, keď boli v prevádzke ešte len štyri z nich a ďalšie dva boli vo výstavbe.
Černobyľská atómová elektráreň bola v tom období jednou z najväčších elektrární na svete a predstavovala súčasť strategického vojenského programu sovietskej armády. K havárii na štvrtom reaktore došlo pre zlyhanie viacerých faktorov. Jeho bezpečnostný systém nebol aktualizovaný a mal nízku úroveň automatizácie. V osudnú noc 26. apríla sa zároveň na štvrtom reaktore konal experiment, ktorý mal otestovať zotrvačný rozsah turbogenerátora. Išlo o zníženie energetického výkonu vedúce takmer k zastaveniu jadrovej reťazovej reakcie, po ktorom ho operátori opäť prudko zvýšili. Spolu so zastavením ochladzovania jadra reaktora vodou to viedlo k prehriatiu paliva a k zničeniu jadra reaktora.
O 01:24 ráno miestneho času, zhruba 40 až 60 sekúnd po začiatku experimentu, došlo v Černobyľskej jadrovej elektrárni k dvom veľkým výbuchom. Podľa niektorých vyšetrovateľov sa explózii v dôsledku vytiahnutia všetkých regulačných tyčí z aktívnej zóny reaktora, ktoré sprevádzal rast jeho výkonnej kapacity, nedalo zabrániť. Podľa záznamov boli bezpečnostné systémy pre test v čase počiatočnej explózie vypnuté alebo dokonca mimo prevádzky a kombinácia rádioaktívnej pary a vodíka vytlačila 1 200-tonový kryt reaktora a zničila strechu. Po pár sekundách nasledoval druhý, výrazne silnejší výbuch. Niekoľko nezávislých štúdií černobyľskej katastrofy opisuje, že kým prvý výbuch bol normálny – chemický, druhý mal v dôsledku zhorených neurónov charakteristiky jadrového výbuchu s dávkou 0,3 kilotony (čo je približne 300 ton TNT). Podľa očitých svedkov z mesta Pripiať prvú explóziu sprevádzala červená a druhú svetlomodrá žiara. Následne sa nad reaktorom vytvoril oblak v tvare hríba. Prvé zásahy po katastrofe boli chaotické. Sovietske úrady najprv zatajovali rozsah incidentu, čím sa zhoršila situácia a ohrozili životy tisícov ľudí. Evakuácia mesta Pripiať sa začala až 27. apríla, pričom obyvatelia boli presvedčení, že sa čoskoro vrátia domov. To sa však nikdy nestalo. Dôsledky Černobyľskej katastrofy sú dlhodobé a rozsiahle. Státisíce ľudí boli vysídlení a trpia zdravotnými problémami spôsobenými radiáciou. Mnohé oblasti zostanú neobývateľné ešte tisíce rokov. Po havárii došlo k zvýšeniu počtu prípadov rakoviny štítnej žľazy a iných ochorení spojených s expozíciou rádioaktívnym materiálom. Katastrofa tiež viedla k zmene prístupu k jadrovej energii na celom svete. Mnohé krajiny prehodnotili svoje jadrové programy a zvýšili bezpečnostné štandardy. Černobyľ a mesto Pripiať sa stali symbolmi jednej z najväčších jadrových katastrof v histórii. Napriek tragédii, ktorá sa tam odohrala, sú tieto miesta fascinujúcim cieľom pre dobrodruhov a milovníkov histórie.
V novembri 2021 som mala možnosť okúsiť atmosféru Černobyľu a mesta duchov (Pripiať) na vlastnej koži.
Naša cesta sa začala na letisku v Bratislave, odkiaľ sme leteli priamo do Kyjeva. V meste Kyjev sme strávili celkovo 4 dni a jeden deň sme si vyhradili na exkurziu do Černobyľskej Jadrovej elektrárne a mesta Pripiať. Túto exkurziu som chcela absolvovať od kedy som mala asi 15, no kvôli vekovým reguláciám mi to bolo umožnené až po dovŕšení 18tich rokov.
Pre vstup do Černobyľskej zóny sú potrebné určité povolenia a dodržanie špecifických pravidiel
Vstup do zóny vyžaduje špeciálne povolenie od ukrajinských úradov. Toto povolenie sa zvyčajne vybavuje prostredníctvom licencovaných cestovných kancelárií, ktoré tieto exkurzie organizujú. Exkurziu je preto potrebné rezervovať vopred, aspoň niekoľko dní pred plánovaným dátumom. Vstup do zóny je možný len v sprievode licencovaného sprievodcu a návštevníci musia mať minimálne 18 rokov. Pri vstupe do zóny musíte predložiť platný cestovný pas spolu s povolením na vstup. Ak tieto doklady nemáte, do zóny Vás nepustia. Ďalšou podmienkou vstupu je vhodné oblečenie, ktoré zakrýva väčšinu tela (dlhé tričko/mikina, dlhé nohavice a pevná, uzavretá obuv). My sme oblečenie nejako neriešili, keďže v dobe našej návštevy bol november a na Ukrajine bola v tom období poriadna zima. Všetci sme teda mali zimné topánky alebo tenisky, tričko, mikinu a zimnú bundu, dlhé ponožky, rifle, rukavice a zimnú čiapku. Návštevníci ako aj sprievodcovia musia dodržiavať niekoľko bezpečnostných pravidiel, ktoré zahŕňajú zákaz chytania všetkých predmetov či dotýkania sa budov, sadania si na zem či na čokoľvek iné, zákaz jedenia, pitia a fajčenia mimo vyhradených oblastí a prísne zakázané je aj chytanie či kŕmenie miestnych zvierat. Dodržiavanie týchto pravidiel je kľúčové pre bezpečnosť všetkých návštevníkov a ochranu zóny pred ďalším poškodením.
Existuje množstvo agentúr, ktoré ponúkajú výlet do Černobyľu, no ani jedna neponúka česky alebo slovensky hovoriaceho sprievodcu alebo prekladateľa. My sme si vybrali spoločnosť Chernobylwel. Sprevádzali nás dvaja Ukrajinci a teda všetky konverzácie a výklad prebiehali v ukrajinčine/ruštine. Napriek tomu, že s bratom ruštine rozumieme, mali sme aj prekladateľa, ktorým bol náš otec.
Naša cesta sa začala v Kyjeve. Sprievodcovia nás prišli vyzdvihnúť priamo k hotelu, v ktorom sme boli ubytovaní. Cesta do Černobyľu trvala približne dve hodiny. Tesne pred cieľom sme museli zaparkovať auto. Zatiaľ čo my sme čakali v aute, naši sprievodcovia nás išli zaregistrovať. Každý jeden z nás obdržal kúsok kovu/magnetu, ktorý sme si museli zavesiť na krk. Toto zariadenie slúži na meranie rádioaktivity a tiež slúži ako GPS, aby sa nestalo, že v oblasti niekto ostane.
Keď bolo všetko vybavené, mohli sme konečne vyraziť. Po ceste k jadrovej elektrárni sme prechádzali cez mesto Černobyľ, kde sme z okienka auta videli bytovku, v ktorej do svojich 5 rokov býval jeden z našich sprievodcov, kým ich aj s rodinou nevysťahovali. Našou úplne prvou zastávkou bola rieka Dneper, ktorá sa nachádza popri ceste v blízkosti reaktorov. Na rieku sme sa mohli pozerať len z diaľky spoza zvodidiel, ktorých sme sa nemohli dotýkať. Obdržali sme dozimeter (zariadenie na meranie rádioaktivity) a bolo jasné, prečo ďalej ísť nemôžeme. Voda v rieke je stále kontaminovaná, no ryby tam žijú. Ako je to možné? Ryby sa totižto dokážu adaptovať na vyššie stupne radiácie. Taktiež tomuto faktu pomáha aj samotná voda, ktorá vďaka svojej hustote dokáže absorbovať určité množstvo radiácie. Pre človeka je však kontakt s rádioaktívnou vodou nebezpečný a život ohrozujúci.
Ďalej sme sa premiestnili k samotnému sarkofágu. Sarkofág bol dokončený v roku 2016 a nahradil pôvodný betónový kryt. Tento obrovský oceľový oblúk pokrýva poškodený štvrtý reaktor a jeho cieľom je zabrániť úniku rádioaktívnych materiálov do okolia. Rádioaktivita vo vnútri sarkofágu je veľmi vysoká a do vnútra sa dá ísť len so sprievodcom, v správnom oblečení a so správnym vybavením. Vnútri reaktora sa nachádza aj slávna Slonia noha, čo je masívna hmota, ktorá vznikla po havárii reaktora č. 4. Táto hmota je zložená z roztaveného jadrového paliva, betónu, grafitu a iných materiálov, ktoré sa spojili počas katastrofy. My sme vo vnútri neboli, no na pohltenie pochmúrnou atmosférou stačil aj pohľad zvonku. Pred samotným sarkofágom sa nachádza pamätník. Známy je pod názvom Pamätník obetiam havárie v Černobyle a bol postavený na počesť tých, ktorí prišli o život alebo trpeli v dôsledku katastrofy.
Na našej exkurzii sme nemohli vynechať ani vysielač nazývaný Duga. Duga (často prezývaný aj Ruský ďateľ) sa nachádza v Černobyle a je jeden z najznámejších a najikonickejších vysielačov na svete.
Ide o obrovský radarový systém, ktorý bol súčasťou sovietskeho protiraketového obranného systému. Tento radar bol aktívny počas Studenej vojny a mal za úlohu detekovať balistické rakety vypálené zo Spojených štátov. Vysielač Duga je približne 150 metrov vysoký a 700 metrov dlhý, čo z neho robí jednu z najväčších stavieb svojho druhu na svete. Bol aktívny od roku 1976 do roku 1989 a počas svojej prevádzky produkoval charakteristický klepotavý zvuk v rádiových frekvenciách, ktorý bol počuteľný po celom svete.
Mesto Pripiať
Mesto Pripiať bolo založené 4. februára 1970 ako domov pre pracovníkov Černobyľskej jadrovej elektrárne a ich rodiny. Mesto bolo moderné, s dobre vybudovanou infraštruktúrou, vrátane škôl, nemocníc, športových zariadení a zábavných parkov. Pred katastrofou tu žilo približne 49 000 ľudí. Po Černobyľskej havárii sa evakuácia začala až deň po výbuchu a to 27. apríla 1986. Obyvatelia tohto mesta dostali pokyny zbaliť si len nevyhnutné veci, keďže sa mali o pár dní vrátiť. Následne boli prerozdelení do autobusov, ktoré ich doviezli do najbližších dedín. Neskôr, keď už ani tieto dediny neboli bezpečné, rodiny presunuli do Kyjeva. Každej domácnosti pripadla jedna domácnosť z Kyjeva. Neskôr sa týmto rodinám finančne pomohlo a boli schopní sa odsťahovať do nových bytov.
Luna Park
Jedným z najikonickejších miest v Pripiati je nikdy neotvorený lunapark. Kolotoče, vrátane známeho ruského kolesa, stoja opustené a zarastené vegetáciou, čím vytvárajú strašidelnú, no fascinujúcu atmosféru.
Tento lunapark mal byť otvorený 1. mája 1986, len pár dní po katastrofe. Dnes je to symbol prerušených snov a nádejí obyvateľov mesta. Doteraz sa hovorí, že lunapark otvorili deň po výbuchu, aby zahladili stopy a obyvateľov uistili, že sa nič nestalo. Táto informácia je však nepravdivá a lunapark nikdy neotvorili.
Prístav
Ďalšou zastávkou bol prístav na rieke Pripiať. Pred katastrofou slúžil ako dôležitý dopravný uzol pre mesto. Dnes je prístav opustený a chátrajúci, s hrdzavými loďami kotviacimi pri brehu.
Škola
Návšteva miestnej školy bola jedným z najemotívnejších momentov mojej cesty. Triedy plné starých učebníc, plynových masiek a osobných vecí detí zostali v takom stave, ako ich zanechali v deň evakuácie. Atmosféra je tichá a melancholická, no zároveň hmatateľne svedčí o životoch, ktoré tu bol žité.
Plaváreň
Plaváreň „Lazurny“ bola kedysi moderným športovým zariadením. Dnes je opustená a zarastená, s prázdnym bazénom a opadanými dlaždicami. Prechádzka touto budovou je ako cesta časom, do doby, keď bola plná života a radosti. Návšteva tohto miesta je už pár rokov zakázaná, kvôli bezpečnosti. Keďže sme však boli len malá skupinka (5 ľudia), sprievodca nás sem zobral. Museli sme mu však sľúbiť, že budeme opatrní.
Nemocnica
Jedným z najzaujímavejších a najdôležitejších miest v opustenom meste Pripiať je miestna nemocnica, ktorá sa stala tichým svedkom tragických udalostí z apríla 1986, Do vnútra nemocnice sa ísť nedá, kvôli bezpečnosti a taktiež aj vysokej radiácii, ktorá sa tu môže nachádzať. Návšteva budovy ponúka mrazivý pohľad na chaotické dni po jadrovej havárii v Černobyle.
Nemocnica MSČ-126 bola jednou z hlavných zdravotníckych zariadení v Pripiati, poskytujúcou starostlivosť pre približne 49 000 obyvateľov mesta.
V deň výbuchu v černobyľskom reaktore bola nemocnica prvým miestom, kam boli privezení hasiči a pracovníci elektrárne, ktorí boli vystavení vysokým dávkam radiácie. V prvých hodinách po výbuchu sa nemocnica stala miestom prvej pomoci pre tých, ktorí boli zasiahnutí radiáciou. Hasiči a zamestnanci elektrárne, ktorí bojovali s požiarmi a snažili sa zmierniť následky katastrofy, boli prijatí do nemocnice s vážnymi popáleninami a príznakmi akútnej radiácie. V dôsledku vysokého stupňa rádioaktívnej kontaminácie boli uniformy hasičov a ďalších pracovníkov ponechané v suteréne nemocnice, ktorý je stále veľmi kontaminovaný. Uniformy a vybavenie hasičov, ktorí boli prvými obeťami havárie, sú stále tam a vyžarujú vysokú úroveň radiácie. Dnes je nemocnica opustená, no stále zachováva atmosféru hektických dní po havárii. Budova je v stave rozkladu, s rozbitými oknami, opustenými posteľami a zdravotníckymi prístrojmi, ktoré pripomínajú jej kedysi životne dôležitú úlohu.
Návšteva Černobyľu a Pripiati je nezabudnuteľným zážitkom, ktorý ponúka jedinečný pohľad na históriu a ľudskú odolnosť. Tieto miesta sú nielen pripomienkou tragédie, ale aj dôkazom sily prírody, ktorá si postupne znovu privlastňuje opustené mestá. Ak máte možnosť, určite odporúčam túto cestu absolvovať – je to zážitok, ktorý vás hlboko zasiahne a prinúti zamyslieť sa nad mnohými aspektmi ľudského života.
Autorka textu a fotografií: Nasťa Vrábelová, 3. roč. Bc. štúdium, RKT