Aký je život slovenského obyvateľstva vo Vojvodine? Odpoveď na túto otázku sme mohli so spolužiakom Marekom Poliakom získať vďaka ponúknutej ERASMUS+ mobilite. Je to už viac ako 200 rokov, kedy sa obyvatelia sťahovali za lepšími podmienkami na Dolnú zem. Potomkovia prvých usadlíkov dodnes žijú ako hrdí Slováci.
Vďaka nim sme v dňoch 2. – 18. septembra 2024 mali možnosť navštíviť lokality, v ktorých i v súčasnosti žije slovenské obyvateľstvo. Najviac času sme strávili v obci Padina, ktorá sa pýši titulom „najslovenskejšia dedina na svete“. Vďaka mimoriadne aktívnej predsedníčke AERD Padina, Daniele Markušovej a jej manželovi Martinovi, sme sa zoznámili s ľuďmi aktívne pôsobiacimi v rôznych kultúrno-spoločenských inštitúciách.
Pri večerných rozhovoroch s rodinou Markušovcov sme zisťovali, ako funguje miestna slovenská komunita. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí sa snaží financovať rôzne projekty, ale existuje stále množstvo nevyužitého potenciálu. Medzi najväčšie výzvy súčasnosti patrí oprava kultúrneho domu a limitovaná ponuka ubytovacích zariadení. My sme boli ubytovaní v cirkevnom zariadení, ktoré nám domáci obyvatelia pomohli zabezpečiť. Uvedomili sme si, že prenocovanie u kohokoľvek z domácich je pre Slovákov v zahraničí celkom bežná vec a je znakom ich nesmiernej pohostinnosti.
Cestovanie po Vojvodine je úsmevné a bez auta je tu človek takmer stratený. Na autobusy ľudia jednoducho čakajú na zastávkach, tak ako sú zvyknutí, a cestovný poriadok tu je skôr výnimkou. Jedným z dopravcov je miestna autobusová doprava z Pančeva a ďalší sú súkromní prepravcovia, ktorí jazdia na mikrobusoch, tzv. „kombinách“. Tieto „kombiny“ vozia predovšetkým ženy z okolia za prácou do Belehradu.
Ak by ste v Belehrade stretli ženu oblečenú v nejakej krojovej súčasti, je takmer isté, že pochádza z Padiny alebo Kovačice. Keď sme sa pýtali, ako sa dostaneme z Belehradu domov, domáci nám vysvetlili, že máme čakať na železničnej stanici a keď uvidíme staré ženy v šatkách, tak máme ísť za nimi, pretože sú to určite Padinčanky.
Všetky vyššie spomenuté informácie nevnímame ako negatíva, skôr ako príležitosti ako pomôcť regiónu, ktorý trpí odchodom mladých do Belehradu alebo aj na Slovensko. Do pamäte sa nám zapísali domáci ako neuveriteľne štedrí ľudia – nemožno nespomenúť napr. predsedu miestnej zaječnice (niečo ako miestny úrad), pána Ondríka Hlavča, ktorý okrem starostu robí aj hrobára. Zaujímavé bolo aj porovnanie tamojších pohrebných zvykov s našimi.
Ukážku miestnych krojov nám ponúkla pani Kotvašová, ktorá má niektoré kusy staré aj viac ako 150 rokov. Navštívili sme aj evanjelický kostol v Padine, kde nás sprevádzal predseda banátskeho seniorátu, pán farár Sladjan Daniel Srdić. Pravdepodobne najväčším zážitkom bola návšteva Etnomúzea Petráš, kde pán Petráš počas celého života zozbieral 30 000 exponátov.
Nikdy nezabudneme, keď sa takmer osemdesiatročný pán rozplakal pri myšlienke, čo bude s múzeom po jeho smrti. U pána Petráša sme strávili len tri hodiny a potrebovali by sme minimálne ďalšie dva dni, aby sme prešli celého jeho múzeum. Boli sme pozvaní aj na množstvo akcií a podujatí. V Padine sme boli účastníkmi slávnostnej akadémie pri príležitosti príchodu Slovákov pred 218 rokmi.
Na takýchto podujatiach je možné si najsilnejšie uvedomiť, ako veľmi si miestni cenia už len tú skutočnosť, že sme návšteva zo Slovenska. Rovnako sme boli účastníkmi aj na miestnej kolónii insitných maliarov v Jánošíku, ktorú usporiadal miestny odbor Matice slovenskej v Jánošíku. Spoznali sme napr. predsedu miestneho odboru Matice – pána Omastu či manželov Chrťanovcov, ktorí vedú miestny ženský spolok. AERD Padina v tom čase zorganizovala projekt k návratu svojich predkov v Bielom Blate, ktorej boli súčasťou deti z miestnej školy a školy Maršala Tita v Padine. Nuž a v Kovačici sme mali možnosť vidieť jedinečné galérie insitného umenia, ktoré by mali byť v nasledujúcom roku zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Slováci v zahraničí sú nesmierne pohostinní a vľúdni ľudia. Počas každej návštevy nám ponúkli aspoň 3 šálky kávy a plný stôl rôznych špecialít od gibanice cez opekance až po rybacie polievky. Prostredníctvom stáže sme si uvedomili, akí sú štedrí Slováci žijúci v zahraničí a ako sa doteraz hlásia s hrdosťou k slovenskej vlasti. Rovnako sme mali možnosť vidieť, aký potenciál skrýva tento región, ktorý veríme, že časom bude správne využitý.
Autor textu: Ján Ďurčov, 3. roč. Bc. štúdium RKT
Autor fotografií: Marek Poliak a Ján Ďurčov