Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod

Genéza osídlenia dnešného územia Slovenska nemeckým etnikom siaha hlboko do minulosti. Geografická blízkosť nemeckého kultúrneho prostredia, úrodná pôda a nerastné suroviny predurčovali intenzívne kontakty s Nemcami, ako aj ich zvýšený záujem o naše územie. Už v prvých storočiach nášho letopočtu je dokumentovaná prítomnosť germánskych kmeňov na našom území. V období Veľkomoravskej ríše existovali aktívne hospodárske a spoločenské vzťahy s Franskou ríšou. Od 12. storočia prebiehali intenzívne kolonizačné vlny nemeckého etnika na území strednej Európy. Celkovo sa historici zhodujú na štyroch dejinných etapách postupného osídľovania nášho územia Nemcami. Za najintenzívnejšiu fázu je považovaná kolonizácia na nemeckom práve v období od 12. storočia, keď Nemci prichádzajú na vyľudnené územia po vpádoch Tatárov. V stredoveku tvorili Nemci približne štvrtinu celkového počtu obyvateľov Uhorska (pozri Horváthová 2002: 11). Na konci 19. storočia tvorilo nemecké obyvateľstvo etablovanú menšinu s približne 9,3% celkového počtu obyvateľov. Vplyvom asimilácie v slovenskom prostredí, ako aj násilnej maďarizácie na prelome 19. a 20. storočia ich percentuálny podiel postupne klesal. K poklesu až takmer úplnému zániku nemeckej komunity na Slovensku následne prispeli aj  historické okolnosti prvej a druhej svetovej vojny a represálie na nemeckom obyvateľstve. Podľa posledných štatistických údajov z roku 2011 tvorí nemecká národnostná menšina 0,1% z celkového počtu obyvateľov. Hoci v súčasnosti nepredstavuje nemecké obyvateľstvo skupinu, ktorá by významnejšie ovplyvňovala vývoj na Slovensku, nemožno jej ubrať historický význam.
V predkladanom článku sa zameriame na jednotlivé etapy osídlenia územia dnešného Slovenska Nemcami. Následne opíšeme priebeh, genézu a špecifiká jedného z posledných osídlení obce Čermany nemeckými prisťahovalcami. Pozornosť budeme venovať aj aktivitám spolku Čermanov po druhej svetovej vojne, ktorú vnímame ako snahu o uchovanie identity čermianskych Nemcov .
Karpatskí Nemci. Pri hľadaní historických súvislostí, ako aj pri charakteristike jednotlivých etáp nemeckej kolonizácie na území dnešného Slovenska narážame na problém bližšieho určenia príslušnosti nemeckého obyvateľstva. V kolonizačných vlnách, ktoré zasiahli Uhorsko, totiž prichádzali príslušníci rôznych germánskych kmeňov, resp. stredovekých kráľovstiev, ktorých bolo v stredoveku vyše 300. Dodnes sú Nemci hrdí na svoj pôvod, a preto sa s obľubou označujú ako Sasi, Bavori či Hanoverčania. V našej terminológii ich však nebudeme označovať podľa ich miestnej príslušnosti, ale označíme ich ako Nemcov, ktorí pochádzajú zo skupiny karpatských Nemcov.Tento pojem zaviedol historik Raimund Friedrich Kaindl na označenie nemeckého obyvateľstva žijúceho na území Karpát, teda súčasného Slovenska a Ukrajiny. Nemci žijúci v Česku sa nazývali sudetskí Nemci. Na rozdiel od nich však karpatskí Nemci neobývali geograficky súvislé územie, ale až do 1945 žili najmä v troch väčších sídelných oblastiach (jazykových ostrovoch): Bratislava a okolie, Hauerland a Spiš. Okrem týchto oblastí žili Nemci v diaspóre po celom území Slovenska, najmä v mestách, napr. vo Zvolene, v Krupine, Žiline, Košiciach, Bardejove. (Pöss, 2009: 192)

Etapy nemeckého osídlenia na území Slovenska

Územie dnešného Slovenska bolo od nepamäti späté s  nemeckým kultúrnym prostredím. Predurčovala to nielen jeho geopolitická blízkosť k nemecky hovoriacemu prostrediu, ale aj ekonomické a spoločenské podmienky vtedajšieho Uhorska. Uhorskí králi a šľachta využívali znalosť nemeckého obyvateľstva v obchode, v nových technológiách a formách hospodárenia. Nemcom boli okrem úrodnej pôdy a dostatku nerastných surovín ponúknuté výhodné podmienky na život v novej krajine vo forme privilégií a výsad. Ako vo svojej štúdii uvádza Ďurkovská (2007), nemeckí kolonisti prichádzali z hospodársky, administratívne i urbanisticky vyspelejšieho prostredia. V Uhorsku získavali rozsiahle výsady a kráľovské privilégiá, ktoré znamenali najdôležitejšie činitele zabezpečujúce rýchly hospodársky, spoločenský a kultúrny rozvoj Nemcov v novej vlasti. Medzi privilégiá patrilo právo organizovať jarmoky a trhy, právo na slobodnú voľbu richtára, mestskej rady a farára, právo obohnať mesto hradbami, ako aj oslobodenie od platenia tridsiatku a mýtneho. Ďalšou významnou výsadou, ktorú získali Nemci na Spiši, bolo udelenie privilégia riadiť sa vlastným saským obyčajovým právom z roku 1271. Pôvodné zvykové nemecké právo sa ďalej modifikovalo a bolo spísané do formy právnej knihy a od roku 1370 sa uvádza ako Zipser Wilkür. Týmto právnym systémom sa riadili všetky spišské mestá, najdlhšie, do roku 1778, provincia 13 spišských miest. (Štenpien 2011: 28)
Systematické osídľovanie územia sa datuje do obdobia 12. storočia, ktoré je nazývané aj kolonizáciou na nemeckom práve. Nemci prichádzajú na podnet uhorských kráľov a osídľujú vyľudnené oblasti po tatárskych vpádoch. Usídľujú sa na území Spiša, stredoslovenských banských miest, Bratislavy a malokarpatských vinárskych mestečiek. Toto obdobie kolonizácie bolo založené predovšetkým na podpore a rozvoji hospodárstva Uhorska. Nemci využívali nové technológie pri ťažbe nerastných surovín, čím prispeli k celkovému rozvoju a rozmachu banských miest v Uhorsku, ako boli Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica. Slobodné mestá sa stali oporou panovníka voči šľachte, vďaka čomu získali rozsiahle práva a privilégiá. Prvá vlna nemeckej kolonizácie končí v 14. storočí.
V druhej etape migrácie nemeckého obyvateľstva prevládali najmä náboženské motívy. V 16. storočí – v období reformácie a protireformačných hnutí – patrilo Uhorsko k liberálnejším častiam Európy. Uhorsko sa stáva útočiskom prenasledovaných protestantov a náboženských exulantov z viacerých rakúskych a nemeckých oblastí, ktorí sa usídlili najmä v okolí Bratislavy a na malom Žitnom ostrove. Najvýraznejšiu skupinu nemeckých kolonistov, ktorí sa usídlili na území dnešného západného Slovenska, tvorili anabaptisti z Bavorska, Tirolska a Švajčiarska, označovaní ako Habáni. Pomenovanie „Habán“ je pravdepodobne odvodené z názvu Haushabane, ktorým sa označovali samostatné dvory nemeckých exulantov (Horváthová, 2002: 27). Iné zdroje odvodzujú pôvod slova Habán z hebrejského slova „ha-banim“, pravé božie deti. Bolo to pomenovanie, ktorým sa anababtisti medzi sebou v počiatkoch označovali (Pöss, 2000). Habáni sa na Slovensko dostali z Moravy. Žili v oddelených, sebestačných osadách s vlastnou cirkevnou, hospodárskou a politickou samosprávou. (Horváthová 2002: 27) Na čele komúny stál volený služobník dvora. So správou dvora mu pomáhali hospodárski správcovia, tzv. služobníci potreby. Tí zabezpečovali nákup surovín, kvalitu výrobkov, ich predaj a styk s ľuďmi mimo dvora. Ostatní remeselníci dvory neopúšťali, vyhýbali sa kontaktu s vonkajším svetom. Habáni vynikali v remeslách, boli uznávaní ako zruční ránhojiči, knihári, nožiari, ale predovšetkým ako výrobcovia fajansy. Uznávali spoločné vlastníctvo, rovnostársky systém. Súkromný majetok považovali za hriešny. Všetko, čo vyrobili alebo dopestovali, slúžilo spoločným potrebám. Habáni zachovávali prísny morálny kódex, neuznávali svetskú ani cirkevnú vrchnosť. (Horváthová 2002: 28). Snahy katolíckej cirkvi o začlenenie Habánov do tradičnej viery vrcholia v 18. storočí. Novokrstenci boli vyňatí z tolerančného patentu. Predstavitelia katolíckej vrchnosti nariadili krstenie detí, služobníci dvorov museli násilne konvertovať na katolícku vieru. Tí, ktorí sa nechceli podriadiť nariadeniam cirkvi, boli nútení utiecť za hranice a usídlili sa v Sedmohradsku a neskôr odchádzajú do Spojených štátov amerických a Kanady. Hospodársky úpadok dvorov spôsobilo časté pustošenie a vykrádanie tak kráľovskými, ako aj tureckými vojskami. V 19. storočí postupne nemeckí Habáni asimilujú so slovenským obyvateľstvom. Pöss (2000) uvádza, že pôvodný jazyk Habánov, istá forma spojenia bavorského a tirolského nárečia, úplne zanikla na začiatku 20. storočia. Až do súčasnosti sa samostatné urbanistické celky Habánov uchovali v obciach Veľké Leváre a Sobotište. (Olejník, 2000).
V 18. storočí ovplyvnila vývoj na našom území ďalšia vlna nemeckej kolonizácie, ktorá má znovu ekonomický kontext. Ďurkovská (2007) uvádza, že príliv nemeckých kolonistov sa zintenzívnil za vlády Jozefa II. zavedením tzv. Einwanderungs-patent, nariadenie o prisťahovalectve z roku 1782. Toto nariadenie bolo vydané najmä pre roľníkov a remeselníkov z horných porýnskych oblastí. Zaručovalo kolonistom úplnú slobodu vierovyznania. Každá prisťahovalecká rodina mala mať podľa naradenia pridelený priestranný dom so záhradou a roľníci mali dostať pôdu a lúku, ťažný a chovný dobytok, poľné a domáce náradie. O rodiny malo byť postarané dovtedy, kým nebola schopná sa sama uživiť. Okrem týchto výhod kolonisti získali oslobodenie od daní a poplatkov na 10 rokov.  Prostredníctvom kráľovského splnomocnenca boli za veľmi priaznivých okolností dosídlené viaceré oblasti na Slovensku. Napríklad Nemci zo Švábska, Alsasko-Lotrinska a Bavorska dostali v Sládkovičove pridelenú pôdu, pozemky, dobytky a potraviny. Po roku 1785 sa usídľovali viaceré rodiny na Spiši, niektorí ako odborníci na pestovanie ľanu a zdokonaľovanie tkáčskych techník. Najpočetnejšiu skupinu tvorili usadlíci z Tirolska a Štajerska, slovenským obyvateľstvom označovaní ako Huncokári. Toto pomenovanie vzniklo skomolením nemeckého označenia drevorubačov – Holzfäller, Holzhacker, a malo pejoratívny charakter. Huncokári boli horskí drevorubači zo Štajerska a Tirolska, ktorí sa v Malých Karpatoch usídľovali počnúc rokom 1740 za vlády Márie Terézie v súvislosti s budovaním konskej železnice a manufaktúr z dôvodu potreby dreva na mosty a energiu. Obývali osady v oblasti obcí Piesky, Pernek, Cajla, Sološnica, Limbach, Smolenice, ale je pravdepodobné, že žili rozptýlene aj v okolí Bratislavy. (Horváthová 2002: 29) Až do polovice 20. storočia žili na horských samotách v izolovanom prostredí, preto si zachovali kultúru, reč, zvyky a ostatné aspekty pôvodného spôsobu života. Huncokári pracovali ako drevorubači, pričom používali na Slovensku dovtedy nepoznanú techniku. Ich služba mala dedičný charakter. Za svoju prácu boli odmeňovaní finančne a získavali aj rôzne ďalšie výhody, ako právo užívať dom, záhradu, kosiť lúku a pásť dobytok v panských  lesoch. (Horváthová 2002: 29 a nasl.). „Až do 1945 pretrvával v skupine Huncokárov bilingvizmus. Napriek kultúrnej odlišnosti udržiavali s domácim obyvateľstvom dobré vzťahy. Horské osídlenie Huncokárov v Malých Karpatoch zaniklo po 1945, keď bola časť Huncokárov odsunutá do Nemecka.“ (Habáňová, 2020).
V poslednej, štvrtej etape nemeckej kolonizácie prevládali najmä ekonomické a hospodárske dôvody osídľovania a súvisia s postupným zakladaním a rozvojom priemyselných podnikov v oblasti hutníctva a železiarstva. Vznikla potreba odborníkov s technickým vzdelaním, schopných organizovať zakladanie manufaktúr a podporovať rozvoj priemyselnej výroby na Slovensku. Nemeckí špecialisti nachádzali uplatnenie v rôznych priemyselných prevádzkach, ako boli napríklad zlievarne v Podbrezovej a v Krompachoch, textilka v Kežmarku, strojárne v Trnave a chemické závody v Bratislave. (Ďurkovská, 2007). Výnimkou je obec Čermany, ktorá bola osídlená roľníkmi zo severného Nemecka. Čermianski Nemci získali pôdu odkúpením panstiev uhorských šľachticov. Z Čermian postupne osídlili aj Výčapky – dnešné Hruboňovo a dediny v Radošinskej doline – Radošinu, Veľké Ripňany, Kapince (napríklad priezvisko Halveland), Silu (Brunegraf, Schulte). Po roku 1950 už bolo nemecké obyvateľstvo asimilované a rímsko-katolíckeho vierovyznania; o nemeckom pôvode napovedajú len priezviská. Ako posledná bola na území dnešného Slovenska osídlená Nemcami obec Michalok.
Celkovo sa na Slovensku vyprofilovali 3 základné sídelné oblasti s koncentráciou nemeckého obyvateľstva, ktoré predstavujú samostatné kultúrne celky s niekoľkými subregiónmi. V nemeckom jazykovom kontexte sú označované ako „deutsche Sprachinsel“. Každá oblasť mala svoje kultúrne, hospodárske a kultúrne špecifiká. Na západnom Slovensku môžeme ako prvú oblasť identifikovať Bratislavu a okolie, zahŕňajúce malokarpatské vinohradnícke mestečká. Na strednom Slovensku sa nemecké obyvateľstvo sústredilo v okolí mesta Kremnica a v oblasti Hornej Nitry, označovanej ako Hauerland. Spiš predstavuje poslednú oblasť s vyššou koncentráciou nemeckého obyvateľstva. Odlišnosti jednotlivých regiónov súvisia s dobou osídľovania, s vplyvom materskej krajiny, ako aj prevládajúcim druhom pracovných činností prisťahovalcov. Okrem týchto vymedzených oblastí prichádzali nemeckí remeselníci, obchodníci a duchovní aj do ďalších častí Uhorska a vytvárali tak početné diaspóry. (Pöss, 2009: 192).
Čermany. Obec Čermany sa nachádza v údolí Perkovského potoka, oblasti nazývanej Poperkovie, 17 km juhozápadne od Topoľčian, v strednej časti Nitrianskej pahorkatiny. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1257, kde je obec označovaná ako „Chermen“. Neskoršie varianty názvu obce sú „Chermel“, „Churmen“ či „Chyrmyl“. Na Mikovínyho mape Nitrianskej stolice z roku 1742 figuruje pod menom „Crmen“. V 19. storočí bola obec označovaná ako „Czermany“ a „Csermend“. V obci usídlení Nemci ju nazývali „Tschermend“. Slovenský názov obce „Čermany“ sa ustálil v 20. storočí. (Králik – Ordoš, 1992: 7) V obci v súčasnosti žije 386 obyvateľov, ktorí sa hlásia k slovenskej národnosti. Počty iných národností sú minimálne, k nemeckej národnosti sa pri poslednom sčítaní ľudu v roku 2011 hlásilo iba 5 obyvateľov obce. Z hľadiska dnešného národnostného zastúpenia je zaujímavé porovnať údaje z roku 1932. Nemci vtedy tvorili približne tretinu celkového počtu obyvateľov. V obci stálo 88 domov a žilo tu 680 obyvateľov, pričom k slovenskej národnosti sa hlásilo 443 obyvateľov, k nemeckej 227, k maďarskej 1 a židovskej 7. (Králik – Ordoš, 1992: 8) Počet obyvateľov sa výraznejšie zvýšil v 60. a 70. rokoch minulého storočia, kedy dosahoval približne 600. Nepriaznivým demografickým vývojom, spôsobeným odchodom mladých do miest a postupným starnutím miestneho obyvateľstva, klesol na dnešný stav. Súčasný nepriaznivý demografický vývoj v obci sa snaží miestna samospráva zvrátiť vyčlenením obecných pozemkov, zlepšením miestnej infraštruktúry, dobudovaním dopravného spojenia s väčšími mestami, ako aj podporou rozvoja miestneho cestovného ruchu a vybudovaním systému cyklotrás.
V minulosti bola obec vlastníctvom šľachtických rodov, najmä predstaviteľov nižšej uhorskej šľachty. V 19. storočí sa spája história Čermian najmä s barónskymi rodmi Splényi,  Deggenfeld-Schonburg, Erdödy a Berényi. (Králik – Ordoš, 1992: 8) Práve statky rodiny Splényi a Deggenfeld boli odkúpené nemeckými prisťahovalcami. V Čermanoch sa obyvatelia v minulosti živili najmä poľnohospodárstvom. Pestovali sa tu obilniny, ale tiež ľan, konope, hrach, šošovica a fazuľa. Zemiaky, ako aj intenzívnejšie pestovanie zeleniny, najmä kapusty, cibule, mrkvy, cesnaku a uhoriek, sa datujú do 19. storočia. Pôvodne rozsiahle a prosperujúce vinohradníctvo postupne upadalo. Vinohrady boli klčované a nahradené obilninami a krmovinami. Z ovocia sa pestovali slivky, jablone, hrušky, orechy a oskoruše. Ovocie sa konzumovalo čerstvé, sušené alebo spracované na lekvár. (Králik – Ordoš, 1992: 17 a nasl.) Pôdu získavali najmä klčovaním existujúcich hájov a lesných porastov. Významným bol aj chov záprahového a úžitkového dobytka.

Spoločenské pomery v Uhorsku a v Nemecku v 19. storočí. 

Uhorsko zasiahli na prelome 18. a 19. storočia významné spoločenské zmeny. Markantnou zmenou v dovtedajšom živote obyvateľov Uhorska bolo zrušenie poddanstva a postupná snaha o modernizáciu spoločnosti založenej na poľnohospodárskej výrobe a feudálnom systéme. Zrušením poddanstva prichádza šľachta o lacnú  pracovnú silu. Za obrábanie pôdy museli majitelia pôdy platiť, a preto mnohí nechávajú dovtedy obrábanú pôdu ležať úhorom. Pre šľachticov a príslušníkov zemianskych rodov sa stala pôda bremenom, ktoré neprinášalo potrebné zisky. Preto začali svoje rozsiahle majetky prenajímať alebo predávať prostredníctvom inzercie v novinách alebo prostredníctvom agentov. Agenti putovali po Nemecku a verbovali možných kupcov priamo na jarmokoch alebo v ich domovoch. Takýmto spôsobom bol sprostredkovaný aj majetok čermianskych feudálov. Ten nakoniec kúpili sedliaci zo severného Nemecka, konkrétne z okolia Oldenburgu a Hannoveru.
Územie severného Nemecka patrilo k poľnohospodárskym zaostalým častiam Nemeckého spolku. Obyvateľstvo tvorili prevažne drobní roľníci. Podľa platného dedičského práva dedil majetok iba najstarší syn, ostatní potomkovia zostali bez dedičstva. Takto sa stávali slobodnými sluhami alebo slúžkami alebo si prenajímali časť poľa alebo obydlia od hospodárov. Od 18. storočia sa stavali samostatné obydlia pre nájomníkov nazývané Heuerhäuser, nájomníci boli označovaní ako „Heuerleute“. (Pöss, 2009: 194) Nemci, ktorí prišli na územie Čermian, sa označovali pojmom Heuer, čiže nájomník. Obrábaná pôda nebola úrodná, prinášala iba malé výnosy a roľníci hľadali aj iné spôsoby obživy. Za sezónnym zárobkom odchádzali najmä do blízkeho Holandska „Hollandgang“, kde sa nechávali najímať na stavbu hrádzí a kopanie odvodňovacích kanálov. Inou formou zárobku boli práce na rybárskych lodiach, tzv. „Büsgang“. Avšak kvôli politickým zmenám v Holandsku aj tieto príležitosti zárobku postupne zanikali. V druhej polovici 19. storočia vplyvom zlej ekonomickej situácie dochádza k vysťahovalectvu do Ameriky a Austrálie. Išlo však o finančne náročnú a často neistú cestu bez možnosti návratu. Ekonomická kríza v Spojených štátoch v roku 1857 mala za následok výrazný pokles počtu vysťahovalcov z Nemecka. V tejto vzniknutej situácii sa stáva Uhorsko a pôda uhorskej šľachty alternatívou k nebezpečnému a neistému životu za oceánom. Okrem geografickej blízkosti, úrodnej a už obrobenej pôdy sľubovalo vysídlenie do Uhorska aj úľavu od platenia daní po dobu desiatich rokov a odpustenie povinnej vojenskej služby mužom narodeným na území Nemecka.

Príchod Nemcov do Čermian

História osídlenia Čermian nemeckými usadlíkmi začína v roku 1858. Do obce prichádzajú, po agentami dohodnutej kúpe deggenfeldovského majetku, prví prisťahovalci z Hannoverského kniežactva pod vedením roľníka Gerharda Heuera. Hoci v severnom Nemecku prevládali protestanti, čermianski Nemci pochádzali z katolíckych rodín z obcí Ankum, Anstrup, Eye, Kettenkamp, Notrup, Rüttenbrock, Suttrup. Ich kúpené hospodárstvo malo výmeru 336 ha pôdy. V roku 1859 prišla druhá skupina roľníkov, ktorú tvorilo 32 rodín z Oldenburgu. Celkovo sa do Čermian prisťahovalo 285 Nemcov tvoriacich 68 rodín. (Pöss, 2009: 196) Prisťahovalci sa ubytovali na miestnom majeri alebo si našli podnájom u slovenských rodín. Hannoverčania a Oldenburčania získanú pôdu obrábali najskôr spoločne, k jej rozdeleniu došlo až v roku 1865. Výmera jednotlivých hospodárstiev závisela od finančných prostriedkov, ktoré mali jednotliví hospodári k dispozícii. Každý hospodár si na svojom majetku postavil obytný dom s hospodárskymi budovami. Nemci postupne skupovali majetky šľachticov a bírešov. V roku 1928 už vlastnili 960 ha pôdy, čo činilo 88,5 % chotára obce Čermany. (Pöss, 2009: 199) Hoci pôvodne v obci existoval kaštieľ rodiny Splényi, nemeckí prisťahovalci ho odkúpili a jeho časti použili na vybudovanie svojich obydlí. Po požiari obce si mnohí Nemci vybudovali svoje nové príbytky na okraji obce v časti Hlavina, ktorá bola osídlená výlučne nemeckým obyvateľstvom. Stred obce zostal obývaný prevažne Slovákmi. Po príchode do Čermian sa Nemci venovali poľnohospodárstvu. Pestovali najmä pšenicu, cukrovú repu, kukuricu a chovali hospodárske zvieratá. Za účelom získania novej poľnohospodárskej pôdy klčovali miestne háje a lesné porasty. Z domácich výrobkov boli pre čermianskych Nemcov typické dreváky, ktoré vyrábali počas zimy. Zručný majster dokázal vyrobiť aj do desať párov za deň. V medzivojnovom období sa predávali po 8-12 korún za pár. Výrobu a nosenie drevákov si osvojili aj v obci žijúci Slováci a ich výroba pretrvala aj po druhej svetovej vojne. (Pöss, 2009: 201)
Spoločenský život Nemcov v Čermanoch, ako aj ich spolunažívanie s domácim obyvateľstvom bolo determinované rečovou bariérou prisťahovalcov. Preto boli najmä v prvých rokoch príchodu odkázaní na služby tlmočníkov, ktoré im zabezpečovali miestni Židia. Potom funkciu tlmočníkov prebrali deti, ktoré si najrýchlejšie osvojili slovenský a maďarský jazyk. Pôvodní nemeckí usadlíci používali severské nemecké nárečie, tzv. Plattdeutsch. Neskôr sa naučili používať slovenčinu pri styku s domácimi bírešmi, ktorých si najímali na prácu. Najmä pre staršiu generáciu, ktorá zväčša slovenčinu nikdy nezvládla, ostalo nemecké nárečie hlavným komunikačným nástrojom. (Pöss, 2009: 202) Ďalšie generácie prisťahovalcov si uchovávali nemčinu, avšak išlo prevažne o hovorový, nárečový jazyk. Spisovnú nemčinu sa učili iba v malej miere, keďže neexistovala vôľa miestnej školy deti v tomto jazyku vzdelávať. Deti prisťahovalcov navštevovali miestnu školu v Čermanoch. Vyučovanie prebiehalo v maďarskom jazyku a nemecky sa učili najmä súkromne. V 80. rokoch 19. storočia boli Nemci aktívnymi členmi miestneho školského výboru. V prvých rokoch sa im darilo dosiahnuť, že do Čermian prišli učitelia, ktorí ovládali nemecký jazyk, a preto ho prvá generácia detí prisťahovalcov ovládala na dostatočnej úrovni. Maďarská školská legislatíva presadzovala maďarčinu a eliminovala učenie iných menšinových jazykov, preto, ako uvádza Pös (2009: 202), deti nemeckých prisťahovalcov narodené po roku 1890 nevedeli po nemecky ani čítať, ani písať. Nemeckú identitu a nárečie si zachovali najmä vďaka primárnemu použitiu nemčiny v domácom, rodinnom prostredí. V rokoch 1875-1895 sa v obecnej škole vyučovalo v slovenčine, maďarčine a nemčine, od roku 1895 do roku 1919 bola škola iba maďarská, potom len nemecká. (Králik – Ordoš, 1992: 25) Nemecká škola bola v Čermanoch vybudovaná až po zmene režimu v roku 1928. Išlo o neštátnu školu, ktorá bola zriadená miestnym Nemeckým rímskokatolíckym cirkevným spoločenstvom. Jedným z učiteľov v nemeckej škole bol aj Emil Liehmann, ktorý sa zaslúžil o jej vybudovanie a zároveň povzniesol spoločenský život obce. Podnietil založenie miestnej sporiteľne a úverovej banky v Čermanoch, ako aj vznik pobočky karpatskonemeckej strany. Počas jeho pôsobenia v obci podnikali deti zo školy rôzne výlety do okolia, otvoril sa spevácky krúžok, organizovali sa rôzne spoločenské stretnutia, nacvičovalo sa divadlo. Nemecká škola končí v Čermanoch v roku 1945 prvou vlnou evakuácie detí a žien. (Pöss, 2009: 206 a nasl.) Vysťahovalectvom a vysídlením nemeckého obyvateľstva postupne znalosť a používanie nemčiny v Čermanoch upadá. Dodnes v obci figurujú typicky nemecké priezviská ako Rolfes, Krogmann, Kolde, Niebur, Budke, Borger, Borgmann či Stümpel. (Králik – Ordoš, 1992: 21) Ide o potomkov nemeckých prisťahovalcov, ktorí v obci zostali alebo sa do nej vrátili. S týmito priezviskami sa môžeme stretnúť taktiež v okolí Nitry, Trnavy a Topoľčian. Ich znalosť nemeckého jazyka je však veľmi malá alebo úplne absentuje. Medzi posledných potomkov, ktorí žili v Čermanoch a okolí, aktívne ovládali nemecký jazyk a zaslúžili sa o vytvorenie čermianskeho spolku Nemcov, ako aj o nadviazanie kontaktov s vysťahovanými Nemcami v 90. rokoch minulého storočia, patrili sestry Nieburové, najmä Berta Niebur, pracovníčka Slovenskej akadémie vied.

Vzťahy medzi domácim obyvateľstvom a prisťahovalcami neboli zatiaľ detailnejšie prebádané a domnievame sa, že pre nedostatok archívnych zdrojov a postupným vymieraním pamätníkov im už ani nebude vytvorený priestor. V ich hodnotení sa preto opierame najmä o informácie zverejnené v dvoch monografiách o obci Čermany. Pöss (2009: 201) uvádza, že išlo o korektný, obojstranne akceptovaný vzťah s občasnými potýčkami medzi Nemcami a Slovákmi. Tieto potýčky sa odohrali vo forme miestnych krčmových bitiek alebo vo forme nezhôd v priebehu omše, dokladované je aj naťahovanie a posmešky nemeckých a slovenských detí počas cesty do a zo školy. K výraznejším konfliktom však nedochádzalo. Ako spôsob akceptácie a uznania uvádza fakt, že obec mala už od roku 1865 len nemeckých richtárov. Nemci a Slováci sa spoločne zúčastňovali na svätej omši, na procesiách či cirkevných sviatkoch. Tiež nie sú dokumentované represálie na nemeckom obyvateľstve počas Slovenského národného povstania. V staršej monografii z roku 1992 od autorov Králika a Ordoša (1992) nachádzame autentické výpovede Slovákov o Nemcoch. Autori uvádzajú, že slovenskí informátori vedeli málo o spoločenskom živote alebo zvykoch Nemcov, pretože obe spoločenstvá boli izolované nielen národnostne, ale aj sociálne. Z danej publikácie vyplýva, že Nemci boli slovenským obyvateľstvom vnímaní ako vzdelaní, majetní, ale tiež veľmi šetrní a spoločensky voči Slovákom uzavretí. Autori vnímajú spolužitie Nemcov a Slovákov ako dve segregované spoločenstvá s občasnými obojstranne výhodnými pracovnými vzťahmi, avšak s absenciou hlbších privátnych vzťahov. (pozri Králik – Ordoš, 1992: 116 a nasl.)
Nemeckí prisťahovalci navštevovali miestny kostol zasvätený Narodeniu Panny Márie. Od začiatku tridsiatych rokov 20. storočia až do roku 1944 boli omše aj v nemeckom jazyku. V obci sa konali sviatočné procesie pri viacerých príležitostiach. Išlo o procesiu k sviatku Božieho tela, kedy boli v obci vystavené štyri oltáre, procesie a púte na deň sv. Marka, k pamätníku sv. J. Nepomuckého, procesie na Veľkonočnú sobotu a sviatočné púte do Topoľčian. Najväčším sviatkom Nemcov z celého okolia sa stali hody, ktoré sa v obci slávili 8. septembra. Výrazným prejavom religiozity čermianskych Nemcov boli prícestné kríže postavené v chotári. Vyznačovali nimi hranice svojich pozemkov. Bolo ich spolu šesť a dali ich vybudovať rodiny Lütmerding, Bünger, Van Bassel, Kemlage, Budke, Eilers a Stümpel. Prejavom religiozity Nemcov bola aj veľká socha Ježiša Krista, ktorá bola pamätníkom obetiam prvej svetovej vojny. (Pöss, 2009: 203). V súčasnosti nájdeme najvýraznejšie pamiatky po nemeckých prisťahovalcoch na miestnom cintoríne, kde sa nachádzajú staré železné bohato zdobené kríže a rodinné hrobky. Kým staršie hroby z konca 19. storočia sú označené železnými krížmi, v novšej časti cintorína dominujú žulové a mramorové náhrobné kamene, čo môže byť dôkazom lepšej ekonomickej situácie Nemcov v danom období. Na miestnom cintoríne sa tiež nachádza pamätník na Nemcov z Čermian, ktorý bol odhalený pri jednej z návštev vysťahovaných Nemcov v obci.

Nemci v Čermanoch v rokoch 1918-1945.

Do roku 1918 sa nevyprofilovala politická strana, ktorá by hájila záujmy karpatských Nemcov. Čermianski prisťahovalci sa v týchto rokoch nijako politicky neprejavovali. Nemci odovzdávali svoje volebné hlasy kandidátom podľa programu, národnostná príslušnosť nehrala výraznejšiu úlohu. Po roku 1918 vznikom prvej Československej republiky sa karpatskí Nemci dostali do jedného štátneho útvaru so sudetskými Nemcami, čo pre nich bolo po politickej, kultúrnej a spoločenskej stránke prínosom. Iniciatívou miestneho učiteľa Emila Liehmanna nadviazali čermianski Nemci kontakt s Nemeckým kultúrnym spolkom, čo podnietilo osvetovú činnosť v obci. Karpatskonemecká strana, ktorá v roku 1929 participovala na voľbách, nemala v Čermanoch základňu. Tá vznikla až počiatkom tridsiatych rokov minulého storočia. Vo voľbách v roku 1935 získala Karpatskonemecká strana na Slovensku viac ako 27 000 hlasov. Po Mníchovskej dohode však bola zakázaná a nahradila ju Nemecká strana (Deutsche Partei). Vznikom Slovenskej republiky v roku 1939 silnie politické postavenie tejto strany a nemecká národnostná menšina sa stáva veľmi aktívnou zložkou spoločenského verejného života. Nemci získali rozsiahlu samosprávu v oblasti školstva a kultúry. Zástupcom Nemeckej strany v Čermanoch sa stal Emil Liehmann. Počas Slovenského národného povstania sa Čermany vyhli represáliám na nemeckom obyvateľstve, ktoré boli typické pre stredné Slovensko. V Čermanoch si Nemci na svoju obranu vytvorili zložky Domobrany – Heimatschutz. Avšak až do roku 1944 neboli zaznamenané žiadne útoky na nemecké obyvateľstvo. Silnejúce útoky na nemecké obyvateľstvo, ako aj postup Červenej armády vyvolávali u Nemcov strach a potreba evakuácie nemeckého obyvateľstva z územia Slovenskej republiky bola čoraz nevyhnutejšia. Evakuácia Nemcov zo Slovenska bola nariadená Heinrichom Himmlerom 26. októbra 1944. Ženy a deti boli z Čermian evakuované 18. januára 1945 do českej obce Doksy. V Čermanoch zostali iba muži, ktorí obec na základe ďalšieho nariadenia opúšťajú 30. marca 1945. Po skončení vojny sa vracajú naspäť do Čermian, avšak na ich predchádzajúci spôsob života už nemohli nadviazať. Karpatskí a sudetskí Nemci boli po druhej svetovej vojne na základe Benešových dekrétov zbavení občianskych práv a majetku. Boli internovaní v táboroch v Nitre, Petržalke a Novákoch, kde čakali na transport do Nemecka alebo Rakúska. Druhá svetová vojna a politické udalosti po nej ukončili niekoľko storočí trvajúce obdobie prítomnosti Nemcov na území dnešného Slovenska. Podobne ako na iných miestach Slovenska aj v Čermanoch končí deportáciami vyše osemdesiatročná história Nemcov v tejto obci. (Pöss, 2009: 208 a nasl.).

Čermianski Nemci po druhej svetovej vojne.

Mnoho Nemcov sa po skončení druhej svetovej vojny vrátilo do Čermian. Svoje majetky tam však už nenašli. Hnuteľný majetok a dobytok bol rozkradnutý krátko po ich odchode. Ich domy a polia boli skonfiškované, rozdelené a pridelené slovenským roľníkom. Nemci stratili občianske práva, po návrate boli zatknutí a na odsun do nemecky hovoriacich krajín čakali v niektorom z internačných táborov. Nemci z Čermian našli nové domovy v Rakúsku a Nemecku. Niektorí z nich sa odsťahovali do USA či Kanady. Niekoľko z nich sa vysporiadalo s represáliami režimu a žili roztrúsene po celom území bývalého Československa. Keďže komunita čermianskych Nemcov nebola tak početná, už krátko po vojne mnohí z nich hľadajú a obnovujú rodinné kontakty. Obnoviť kontakty s príbuznými, ktorí zostali na území ČSSR, nebolo vzhľadom na štátny režim možné. Prvé oficiálne stretnutie Čermancov sa uskutočnilo v meste Ankum v roku 1977. Stretnutie v meste Steinfeld o dva roky neskôr podnietilo vznik partnerstva medzi čermanskymi Nemcami a mestom Steinfeld. Miestny spolok Čermanov „Ortsgemeinschaft Tscherman und Umgebung“ oficiálne vznikol v roku 1989 na šiestom oficiálnom stretnutí Čermanov v rakúskom Neusielder am See. Iniciátormi tohto spolku boli najmä Theodor Deters a Karl Gese. Cieľom spolku bolo obnoviť rodinné a priateľské kontakty Nemcov z Čermian. Jeho úlohou tiež bolo hľadať stratených príbuzných a uchovávať príbehy nemeckých rodín z Čermian a okolia. Spolok Čermanov vydával od roku 1989 obežník, tzv. Tschermaner Rundbriefe, ktorého cieľom bolo informovať Nemcov pochádzajúcich z Čermian a okolia o činnosti spolku, ako aj o osudoch ľudí a rodín. Celkovo vyšlo 71 obežníkov. Periodicita ich vydávania bola jedenkrát ročne a distribúcia prebiehala formou pošty. Rozsah každého čísla bol približne 10 až 15 strán. Editorskou činnosťou sa zaoberal najmä Theodor Deters. Koncepcia obežníka pozostávala z príhovoru autora, nasledovali tzv. Familiennachrichten, správy o rodinách, kde sa uvádzali výročia narodenia a úmrtia, na ktoré nadväzovali spracované príbehy rodín z Čermian. Príbehy rodín popisovali predovšetkým spôsob, ako sa rodiny dostali do Čermian, počiatky ich života v novej vlasti, ako aj genézu jednotlivých rodov. V neskorších číslach prevládajú osobné skúsenosti Nemcov spojené s evakuáciou v roku 1945, ako aj s následnými pobytmi v internačných táboroch a odsunom do rôznych miest v Nemecku či Rakúsku. V obežníkoch sú zachytené autentické výpovede a pamäti ľudí, ktorí v Čermanoch žili, dozvedáme sa tiež o živote Nemcov pred ich príchodom. Súčasťou obežníka boli aj informácie o aktuálnej spoločenskej a politickej situácii na Slovensku. Taktiež sa touto formou dohadovali stretnutia Čermancov. Tie sa konali každé dva roky. Išlo o trojdňové stretnutia, ktorých sa v počiatkoch zúčastňovali aj Nemci z Kanady či USA. Po zmene politického režimu v deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa obnovujú kontakty s potomkami čermianskych Nemcov na Slovensku. Ústrednou osobnosťou, ktorá sa podieľala na tvorbe týchto stretnutí, bola pani Berti Niebur. V roku 1993 sa konalo prvé stretnutie v Nitre. V nasledujúcich rokoch s dvojročnou periodicitou prichádzali čermianski Nemci na Slovensko. Išlo o trojdňové stretnutia, ktoré boli spojené s návštevou miestneho cintorína, svätej omše a následným kultúrnym programom v amfiteátri v Čermanoch. Neskôr sa stali súčasťou aj výlety do blízkeho okolia – ako Trnava, Banská Štiavnica. Tieto stretnutia však postupne strácajú na svojej intenzite, najmä starnutím pôvodnej generácie vysťahovalcov, poklesom eufórie zo strany slovenských Čermancov, ako aj vzniknutou jazykovou bariérou medzi vysťahovalcami a tými, ktorí na Slovensku zostali. Posledný obežník vyšiel v januári roku 2015. Spolok Čermanov oficiálne zanikol v októbri 2014. Dôvodom jeho zániku bola absencia nových členov a odchod resp. penzionovanie a úmrtia pôvodných zakladajúcich členov. Ako sa uvádza v likvidačnej listine spolku, potomkovia čermianskych vysťahovalcov nemajú záujem o ďalšie stretávanie a udržiavanie rodinných kontaktov. Taktiež bolo čoraz ťažšie obsahovo naplniť program stretnutí členov klubu. Na poslednom zasadnutí bolo dohodnuté, že zo zvyšných financií spolku budú zozbierané a zviazané všetky obežníky, ktoré boli následne odovzdané na miestnom úrade v Čermanoch ako pamiatka na čermianskych Nemcov. Ako sme sa dozvedeli od posledného predsedu klubu, pána Karla Geseho, spolok zanikol a jeho bývalí členovia sa ďalej združujú už iba na rodinnej báze. Tiež sa neplánujú žiadne ďalšie hromadne organizované návštevy Čermian. Generácia Nemcov narodených v Čermanoch postupne zaniká a spolu s nimi miznú aj autentické spomienky na čermianskych usadlíkov. Potomkovia čermianskych vysťahovalcov vyrastali v inom kultúrnom prostredí a spätosť s vlasťou svojich predkov už nepociťujú.

Záver

Nemecké obyvateľstvo malo na území Slovenska stáročnú tradíciu. Nemci prispeli k modernizácii spoločnosti a priniesli na naše územie nové spôsoby hospodárstva. Boli prirodzenou súčasťou štruktúry miest a obcí. Ich pôsobenie na Slovensku bolo ukončené výsledkami druhej svetovej vojny a následným politickým vývojom. Príkladom netradičného osídlenia Nemcami je obec Čermany. Spadá do štvrtej vlny nemeckej kolonizácie v 20. storočí, avšak svojím spôsobom a priebehom sa vymyká charakteristickým znakom nemeckej kolonizácie. Nemci, ktorí prišli do Čermian, síce získali výhody vo forme odpustenia platenia daní a povinnosti vojenskej služby, ale neprichádzajú na pozvanie feudálov na panskú pôdu, ale práve naopak – pôdu si odkupujú za svoje vlastné finančné prostriedky. Nejde pritom ani o žiadnych novátorov v oblasti priemyslu, boli to obyčajní roľníci, ktorí svojou prácou a húževnatosťou získavali spoločenské uznanie a zveľaďovali získaný majetok. Avšak ani tieto vlastnosti nezamedzili tomu, aby ich život zmenili celospoločenské a politické udalosti. Rodinné väzby a zviazanosť s Čermanmi ovplyvnila aj ich ďalší život a pôsobenie, ktoré venovali hľadaniu svojich stratených rodinných príslušníkov a rodinných väzieb. Odlúčenie, iný spôsob života a najmä jazyková bariéra spôsobili, že na predchádzajúce obdobia síce nadviazali, ale absencia spoločnej komunity spôsobili postupný úpadok a zánik spoločenstva čermianských Nemcov.

Literatúra a pramene:
Ďurkovská, M.: História  nemeckého  osídlenia  na území  Slovenska do začiatku 19. storočia. [online] (cit. 02-06-2020) Dostupné na: https://www.saske.sk/cas/archiv/2-2007/durkovska.html.
HABÁŇOVÁ, G.: Huncokári. [online] (cit. 01-06-2020) Dostupné na: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/huncokari/.
HORVÁTHOVÁ, M.: Nemci na Slovensku. Etnokultúrne tradície z aspektu osídlenia, remesiel a odievania. Komárno: Lilium Aurum. 2002.
KRÁLIK, J. – Ordoš, J.: Čermany. Bratislava: PEREX K+K, 1992.
OLEJNÍK, M.: Administratívno-právne a hospodárske aspekty prínosu nemeckej menšiny k formovaniu multietnickej spoločnosti na Slovensku. Človek a spoločnosť, roč. III/ 2000/ č. 3. [online] (cit. 02-06-2020) Dostupné na: https://www.saske.sk/cas/archiv/3-2000/olejnik.html.
PÖSS,O.: Die Habaner in der Slowakei. V . Karpathenblatt 2000/ 1. November.
PÖSS, O.: Nemci v Čermanoch. In. Březinova, G. a kol.: Čermany. Nitra: Obec Čermany. 2009. str. 192-213.
Štenpien, E.: Dejiny súkromného práva v Uhorsku. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2011. TSCHERMANER RUNDBRIEFE, č. 1- 71.