Vývoj a súčasnosť racionálneho včelárstva v Prievidzi a okolí
Úvod. Podstatne lepšie ako hlbšia minulosť včelárstva v Prievidzi a okolí je v doterajšej literatúre spracovaný jeho vrchol v 30. – 40. rokoch 20. storočia. Chýba však jeho napojenie na predchádzajúci vývoj, pretože dôvodom riešenia vrcholnej fázy nebol záujem o históriu včelárstva v regióne Hornej Nitry, ale na celom Slovensku. O Prievidzi sa preto podrobne dočítame len vďaka tomu, že sa v tom čase všetko podstatné odohrávalo práve na jej pôde. Z tohto dôvodu v predkladanej štúdii uplatňujeme regionálny a lokálny princíp, kombinujúc informácie z literatúry so správami z miestnych dobových prameňov. Vďaka tomu nachádzame korene náhleho vzostupu včelárstva v Prievidzi a známy vývoj z ďalších rokov, doplnený o niektoré nové informácie, interpretujeme z oblastného a miestneho uhla pohľadu. Štúdia ďalej len načrtáva socialistickú obnovu včelárstva po nečakanom kolapse v polovici 50. rokov a končí stručnou charakteristikou súčasného stavu s dôrazom na ekologické trendy, aktívne podporované miestnymi základnými organizáciami včelárov a ochrancov prírody.
Uhorský prológ. Korene markantného rozšírenia včelárstva v Prievidzi na konci 19. storočia s najväčšou pravdepodobnosťou siahajú do prvej polovice jeho 70. rokov. Pravdepodobne vychádzalo z dvoch súčasne pôsobiacich samostatných zdrojov, ktorým bolo na jednej strane rýchle pomaďarčovanie miestnych elít a na druhej činorodé pôsobenie popredného slovenského národovca – kaplána Andreja Trúchleho-Sytnianskeho – medzi národne cítiacim slovenským obyvateľstvom. To umožnilo promaďarsky orientovanej prievidzskej inteligencii učiť sa moderným postupom vo včelárstve z maďarskej odbornej tlače a aktivít župných hospodárskych spolkov a ostatným gramotným Slovákom zo síce zriedkavých, ale vďaka Sytnianskemu iste dostupných – slovenských a českých – prameňov. Príčiny nebývalého zaostávania okolitých dedín za Prievidzou možno naopak vidieť vo výrazne nižšej gramotnosti, v slabej dostupnosti úradmi potlačenej slovenskej odbornej literatúry, ako aj v nedôvere ľudí voči osvetovej činnosti župných hospodárskych spolkov, spojenej s jazykovou bariérou. Niektorým včelárom v Prievidzi k pokroku zrejme dopomohla aj možnosť získania finančnej podpory zo strany prvej Prievidzskej sporiteľne, ktorá bola z iniciatívy Sytnianskeho založená v roku 1872. Osvetou poučených Prievidžanov k väčšiemu zameraniu sa na včelárstvo motivovala hlavne vidina ekonomického prilepšenia si ako kompenzácie za výpadok príjmov z upadajúcej remeselnej výroby.
Andrej Truchlý-Sytniansky na nátlak maďarských úradov i miestnej maďarónskej elity v roku 1876 odišiel z Prievidze do Detvy. Za jeho pôsobenia prebudení prievidzskí včelári však mohli nové poznatky ďalej čerpať z moravského časopisu Včela brnenská a v závere storočia aj z vynikajúceho slovenského časopisu Včelár a ovocinár. Na začiatku 20. storočia sa veľkej obľube na Slovensku tešila neveľká knižka jediného známeho slovenského putovného učiteľa včelárstva Michala Pomekáča s názvom Včelár alebo počiatky zdarného včelárenia, písaná formou stručných otázok a odpovedí. Následná snaha autora o nadviazanie na jej úspech vydávaním časopisu Praktický včelár ale stroskotala na malom množstve predplatiteľov, vyplývajúcom z chudoby a zaostalosti bežného ľudu. Aktivít, ktoré by podnietili podstatnú časť slovenských včelárov k prechodu od tradičného chovu včiel v klátoch a košoch k omnoho výnosnejšiemu včelárstvu v moderných rozoberateľných úľoch bolo, až do rozpadu Rakúsko-Uhorska v roku 1918, veľmi málo. Podľa českého diela „Včelářova čítanka“, časti „Lidové včeláření na Slovensku“ z roku 1909 na začiatku 20. storočia z radov inteligencie sa na Slovensku včelárstvu venovali najviac kňazi a učitelia, spomedzi ktorých pochádzali aj autori niekoľkých včelárskych literárnych diel, vydaných v slovenčine. Väčšinou iba títo chovali včely novým moderným spôsobom, pričom jednoduchí včelári naďalej včelárili v drevených klátoch alebo v slamených košoch. Novodobé včelárstvo sa medzi ľudom rozširovalo pomaly, pretože oproti tradičnému vyžadovalo viac vedomostí, úsilia i času. Napriek tomu sa situácia začínala pomaly meniť k lepšiemu, čo bolo vidieť podľa rastúceho záujmu hospodárov o návštevy moderných včelínov pokrokovejších včelárov. (Mičieta, 1969: 260-296)
Prebudenie v 20. rokoch 20. storočia. Vznik prvej Československej republiky v roku 1918 zastihol slovenské včelárstvo v neutešenom stave so 40 ročným sklzom za okolitými krajinami. Na celom Slovensku v tom čase existoval len jediný včelársky spolok, združujúci miestnych nemeckých a maďarských včelárov a žiadny slovenský. Ministerstvo poľnohospodárstva preto hneď na začiatku roka 1919 vyslalo na Slovensko vládnych včelárskych expertov, ktorí mali pomáhať pri organizovaní včelárskych spolkov podľa českého a moravského vzoru. Do 1. júna 1919 bolo založených 26 okresných včelárskych spolkov a 25. augusta toho roka sa konala ustanovujúca schôdza Zemského ústredia včelárskych spolkov na Slovensku. (Mičieta, 1969: 298-305) Na území horného Ponitria zostala štátna iniciatíva dlho bez odozvy. V hornonitrianskom regionálnom dvojtýždenníku Náš kraj, vychádzajúcom od konca roka 1919 a informujúcom o všetkých dôležitých novinkách, nachádzame prvú zmienku o aktuálnom včelárskom dianí až v jeho 11. čísle z 1. augusta 1923. Oznamuje, že Sväz včelárov v Československej republike usporiada od 14. do 17. augusta toho roka v Košiciach veľký zjazd záujemcov o včelárstvo z celej republiky s veľkou včelárskou výstavou a odbornými prednáškami chýrnych včelárov. (Náš kraj, 1923, roč. 5, č. 2) Následne až 1. mája 1924 dáva včelárom v regióne Hornej Nitry do pozornosti „výborný odborný časopis“ „Slovenský včelár“, z ktorého vyšlo už „4. číslo s bohatým obsahom“. (Náš kraj, 1924, roč. 6, č. 9) Vzhľadom na predchádzajúci vývoj neprekvapuje, že tieto skromné, ale dôležité správy, našli na prvom mieste odozvu vo včelársky dlhodobo silnej Handlovej, kde bol v septembri 1924 založený Včelársky spolok pre Handlovú a okolie. Prvým predsedom sa stal banský riaditeľ Ing. Karol Hupka a konateľom banský úradník Štefan Prídavka. (Náš kraj, 1924, roč. 6, č. 18) Podrobnejšie správy o tomto významnom počine sa čitatelia Nášho kraja dozvedeli 1. apríla nasledujúceho roka. V článku sa už uvedomelo zdôrazňuje, že je to organizácia „dôležitá nielen pre včelárov, ale aj pre ovocinárov a gazdov nevčelárov“. Dozvedáme sa z neho, že spolok bol založený vo veľkom štýle s ohľadom na zabezpečenie všetkého potrebného pre úspešný rozvoj včelárstva v oblasti. Pri štátnej meštianskej škole (v Handlovej) „sriadený bol včelinec a pokusné pole pre medonosné rastliny, pre členov zaobstarané dobré včelárske knihy a časopisy za režijnú cenu a plodňáčky, za polovičnú cenu ribizle a medonosné semená a skoro zadarmo sklenice na med.“ Ešte v tom istom roku mala byť v Handlovej zriadená aj oplodňovacia stanica na výchovu včelích matiek a poriadaný kurz na výrobu vtedy moderných rámikových slamených úľov pod vedením včelárskeho experta pre Slovensko Václava Jakša. Všetci včelári boli vyzvaní, aby sa pridali k spolku. V cene ročného členského príspevku 27 Kč mali mať mesačník Slovenský včelár, poistné včelstiev proti ohňu a lúpeži do 500 Kč a príležitostne požívať aj rôzne iné výhody. Ako členovia si prostredníctvom spolku mohli napríklad so zľavou objednať včelárske náradie. (Náš kraj, 1925, roč. 7, č. 7)
Handlová, ležiaca na periférii regiónu Hornej Nitry, v tom čase zásluhou pracovných príležitostí v hnedouhoľných baniach, počtom obyvateľov prevyšovala centrálne situované okresné mestečko Prievidzu takmer trojnásobne. Z národnostného hľadiska v nej napriek nárastu podielu slovenského obyvateľstva naďalej dominovali Nemci. (Mrva, Kmeťová-Miškovičová, 2017: 122) Aj v tom možno vidieť jeden z možných dôvodov, prečo sa prievidzskí včelári nepridali k handlovskému spolku, ale 14. novembra 1926 zriadili Včelársky spolok pre Prievidzu a okolie. Ustanovujúca schôdza sa konala za veľkej účasti včelárov celého okolia. Iniciátorom bol vtedy len 29 ročný prievidzský advokát JUDr. Koloman Novacký, ktorý sa stal konateľom spolku. Za predsedu 43 zakladajúcich členov spolku jednohlasne zvolilo učiteľa z Brezian Jozefa Feješa, za miestopredsedu notára z Veľkej Čause Jána Klopčeka a za pokladníka zamestnanca Okresného úradu v Prievidzi Edvarda Poloniho. Podľa záveru článku „Každý odišiel s tým vedomím, že s utvorením spolku v Prievidzi včelármi celého okolia nastala v našom okrese nová perióda vo včelárstve.“ (Náš kraj, 1926, roč. 8, č. 23) S dnešnými vedomosťami o nasledujúcom vývoji vieme povedať, že išlo o vskutku prorockú predpoveď, ktorá sa v nasledujúcich desaťročiach naplnila väčšmi, než by si ktokoľvek zo zúčastnených trúfol predpokladať.
Koloman Novacký. Vizionárom a hnacím motorom včelárskeho pokroku, ktorý skutočne nasledoval sa nielen v Prievidzi a v okolí, ale na celom Slovensku stal zakladateľ prievidzského spolku JUDr. Koloman Novacký. Narodil sa 24. mája 1897 v Tvrdošíne na Orave do vzdelanej rodiny. S rodičmi sa v závislosti od ich pôsobiska viackrát sťahovali a napokon sa v roku 1909 usadili v Prievidzi. Otec Anton bol riaditeľom miestneho daňového úradu i spoločensky významným činiteľom – zakladateľom a dlhoročným predsedom prvého Turistického spolku Hornej Nitry, ako aj predsedom dobročinného spolku Alumneum pre podporu chudobných študentov. Synovia za ním v aktivite nezaostali. Z Kolomanovho mladšieho brata Jána Martina sa stal skvelý botanik, riaditeľ prievidzského gymnázia, neskôr prvý rektor Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Košiciach i predseda Československej botanickej spoločnosti na Slovensku. (Kližan-Sabová-Sabo, 2005: 24) Starší Koloman dokončil stredoškolské štúdium na gymnáziu v Prievidzi a s päťročnou prestávkou vojenskej služby počas prvej svetovej vojny, z ktorej takmer rok strávil v talianskom zajatí, napokon ako 25 ročný úspešne dokončil štúdium práva na Právnickej fakulte v Bratislave. Ako koncipient praxoval u notárov v Prievidzi, v Liptovskom Mikuláši a v Bratislave. (Geleta, 2010: 10) Čoskoro sa ale natrvalo vrátil do Prievidze, kde si 1. februára 1926 otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu. (Náš kraj, 1926, roč. 8, č. 4) V detstve od otca pochytil lásku ku včelám, ktorá sa stala jeho celoživotným poslaním a osudom, jej venoval väčšinu svojho umu, úsilia i času. Po návrate do Prievidze mu stačilo len pár mesiacov na to, aby sa skontaktoval s miestnymi včelármi a nadchol ich pre myšlienku spoločného cieľavedomého rozvoja ich, pre región Hornej Nitry, ekonomicky mimoriadne užitočnej záľuby. Členovia ním iniciovaného včelárskeho spolku sa stretávali pravidelne raz mesačne. Navzájom sa delili o skúsenosti a najvyspelejší z nich pre ostatných realizovali teoretické prednášky i praktické kurzy na rôzne včelárom užitočné témy. Najčastejším prednášateľom a školiteľom bol samotný Koloman Novacký, ale ruku k dielu neraz pridali aj ďalší – funkcionári spolku Jozef Feješ, Ján Klopček a Eduard Poloni, učiteľ z Tužiny Jozef Wachsmann a iní. Na stretnutiach členom tiež približovali najnovšie dianie vo svete včelárstva, vrátane noviniek kvalitnej včelárskej literatúry. Článkami v časopise Náš kraj šírili včelársku osvetu medzi ľudom – radili napríklad prečo a ako rozširovať medonosné rastliny, čo robiť po uštipnutí včelou, na čo sa dá účinne použiť včelí med i jed a mnohé iné. (Náš kraj, 1927 – 1930)
Zaujímavým zistením zo stránok Nášho kraja je tiež skutočnosť, že ani v regióne Hornej Nitry v prvej polovici 20. storočia už včelárstvo nebolo len výsadou mužov. Dokazuje to správa o krádeži medu zo včelína Márie Štrbovej v Dolných Vesteniciach, ktorá včelárila vo veľkom, pretože jej včelín tvorilo až 15 úľov. (Náš kraj, 1928, roč. 10, č. 7) Azda najznámejšou slovenskou včelárkou tých čias bola lektorka kurzov medového pečiva a prispievateľka Nášho kraja Gusta (Náš kraj, 1929 – 1930), priezviskom Khollová (Geleta, 2010: 31), u ktorej však nevieme potvrdiť jej príslušnosť k Prievidzi či okoliu.
Samotný Koloman Novacký sa už rok po založení prievidzského včelárskeho spolku uviedol ako včelársky odborník v celoslovenskom časopise Slovenský včelár článkom vysvetľujúcim potrebu umiestnenia letáča v spodnej časti úľa. (Geleta, 2010: 11) Dnes to považujeme za samozrejmosť, v tých časoch však bežní včelári podľa tradície umiestňovali otvor pre včely podľa ľubovôle na rôznych miestach. Následne ešte v tom istom ročníku časopisu začína Novacký svoju publikačnú činnosť na tému, ktorá sa stala jeho najväčšou doménou, a síce Potreba výchovy včelích matiek. Včelársku verejnosť vyzýva, aby sa tejto otázke začalo venovať viac pozornosti a aby boli zverejnené všetky doposiaľ získané skúsenosti. Na prvom mieste, dodnes aktuálne, pripomína, že „najhlavnejšou úlohou nech je, aby včely boli bez cudzej krvi, čo sa dá poznať podľa žltých krúžkov na ich tele. Nesmú mať na sebe ani stopy žltej farby. Pestujme vždy z toho kmeňa matky, ktorý sa u nás najlepšie osvedčil, čo do výkonnosti.“ V podstate tým včelárov vyzýva ku genetickému očisteniu domácej sivo-hnedej kraňskej včely (Apis mellifera carnica) od génov talianskej žltej vlašskej včely (Apis mellifera ligustica), ktorú sa na Slovensku v duchu dobového trendu snažili udomácniť pokrokoví včelári 19. storočia. S Novackého významným pričinením bola v apríli 1928 zriadená Organizácia plemenného chovu na Slovensku a v auguste sa stal jej konateľom. V nasledujúcom roku povzbudzoval slovenských včelárov k aktívnej účasti na 5. „Všeslovanskom zjazde včelárskom“ v poľskej Poznani, na ktorom aj sám vystúpil. Počas valného zhromaždenia Zemského ústredia včelárskych spolkov na Slovensku, uskutočneného 5. – 7. júla 1929 v Spišskej Novej Vsi bol zvolený za jeho druhého podpredsedu a súčasne prijal pozíciu zodpovedného redaktora časopisu Slovenský včelár. Časopis pod jeho vedením zmenil vzhľad i smerovanie s väčším zastúpením odborných článkov určených nielen pre začiatočníkov, ale aj pre pokročilejších včelárov. Veľký priestor začal byť venovaný plemennému chovu včiel a chovu včelích matiek, ako aj problematike úľov a významu rojenia, pričom mnohými zásadnými článkami k týmto témam prispel samotný Novacký. V roku 1930 najviac priestoru v časopise zabrali články ohľadom úspešného vybudovania vytúženej vzorovej včelárskej paseky v Kráľovej pri Senci (vtedy Janošovce), v rámci ktorých kládol Novacký dôraz na včeliu pastvu a jej zlepšenie cieleným vysádzaním medonosných rastlín. Vytvoril tiež rubriku Práce na včelíne, kde opisoval všetky dôležité práce s včelami v každom mesiaci roka. V roku 1936 sa stal hlavným redaktorom časopisu a zostal ním aj po zmene názvu z podoby Slovenský včelár na Včelár, ku ktorému došlo v roku 1953 pod vplyvom socialistickej ideológie usilujúcej o eliminovanie národnostných prejavov. Medzičasom sa Kolomanovi Novackému podarilo významne prispieť aj k oživeniu Výskumnej stanice včelárskej v Liptovskom Hrádku, ktorá po rokoch stagnácie začala 14. mája 1934 fungovať po novom ako pracovisko Včelárskeho ústavu štátnych výskumných ústavov pre živočíšnu výrobu. Popri všetkom napísal a vydal niekoľko publikácií – spolu s Jánom Zemaníkom knižnú príručku Slovenský včelár (1931) a sám diela Normalizovaný slovenský úľ (1939), Plemenný chov včiel (1940) a Včelárstvo (1953). (Geleta, 2010: 11-45, 78)
Vrchol v 30. – 40. rokoch. Všetky pokrokové postupy, o ktorých Koloman Novacký písal na stránkach včelárskeho časopisu, sa vďaka jeho osobnému vplyvu v praxi najrýchlejšie ujímali práve v Prievidzi a okolí. Z mestečka po všetkých stránkach sa tak začalo formovať centrum včelárskeho pokroku na Slovensku. Prvým výrazným prejavom uvedomenia si vlastného potenciálu zo strany miestnej inteligencie bolo zorganizovanie veľkej Výstavy Hornej Nitry, uskutočnenej v termíne od 14. do 23. augusta 1931 s cieľom prilákať hospodárov z hornonitrianskych dedín a mestečiek do Prievidze a „ukázať im všetko, čo má pre nich význam“. Podujatiu predchádzala dlhodobá masívna propagácia v časopise Náš kraj a vyšiel k nej aj rozsiahly katalóg, ktorý dnes tvorí dôležitý prameň s komplexnou výpoveďou o tunajších dobových pomeroch a možnostiach. Súčasťou hospodárskeho odboru výstavy bola aj sekcia venovaná včelárstvu. Jej autorom bol Koloman Novacký, ktorý na výstave upriamil pozornosť na obrovský význam včelárstva pre ďalšie odvetvia poľnohospodárstva, predovšetkým pre najviac rozšírené ovocinárstvo a poľné hospodárstvo, ktorých výnosy sú závislé od kvalitného opelenia včelami. (Výstava Hornej Nitry…, 1931: 24) Ešte v čase zverejnenia plánu usporiadať výstavu sa v časopise Náš kraj objavil nepodpísaný hlas, ktorý odporúčal, aby sa namiesto všeobecnej hospodárskej výstavy usporiadala radšej „špeciálna výstava ovocinárska spojená s výstavou včelárskou a rybárskou, keďže tieto odvetvia národného hospodárstva sú u nás takmer dokonalé a môžeme s nimi na výstavu“. (Náš kraj, 1930, roč. 12, č. 1) Hoci citovaný hlas nebol vyslyšaný, je dôkazom nadobudnutej sebadôvery a hrdosti obyvateľov Prievidze a okolia na dosiahnutý pokrok tunajšieho včelárstva už po štyroch rokoch od založenia včelárskej organizácie.
Čas pre vystúpenie Prievidze na vrchol jej včelárskeho vývoja nastal po viedenskej arbitráži, uskutočnenej 2. novembra 1938. Na jej základe boli k Maďarsku pričlenené včelársky najsilnejšie južné oblasti Slovenska, vrátane najväčšej pýchy slovenského včelárstva – národnej paseky v Kráľovej pri Senci. Pri hľadaní najvhodnejšieho miesta pre novú paseku na zostávajúcom slovenskom území, voľba logicky padla na Prievidzu. Vyhovovala jednak polohou v poľnohospodársky využívanej kotline otvorenej smerom na juhozápad a z ostatných strán chránenej bariérou lúkami a lesmi pokrytých pohorí a súčasne išlo o etnicky čisto slovenské územie ďaleko od neistých hraníc s Maďarskom. V neposlednom rade bola bydliskom a pôsobiskom Kolomana Novackého s odborne vyspelým včelárskym zázemím, čo zaručovalo rýchle vybudovanie plne funkčne novej paseky. Pre jej zriadenie sa vybrala lokalita Púšť na juhovýchodnej periférii extravilánu Prievidze s vhodnými pastevnými podmienkami na okraji zmiešaného lesa. V rámci paseky boli vybudované včelín, včelnica, spolková budova, oplodňovacia stanica a založená škôlka medonosných drevín. Paseka od začiatku naplno slúžila svojmu účelu – organizovali sa na nej časté kurzy pre odborných učiteľov včelárstva, na ktoré prichádzali včelári z celého Slovenska, i kurzy pečenia medového pečiva pre ženy. Najčastejším prednášateľom odborných včelárskych kurzov bol Koloman Novacký, kurzy pečenia medového viedla najaktívnejšia slovenská včelárka Augusta Khollová. Svojrázne svedectvo o včelárskych kurzoch v Prievidzi i vzťahu ich účastníkov ku Kolomanovi Novackému podáva dlhá veselá báseň od neznámeho autora, napísaná v šarišskom nárečí v júli 1947 v Sabinove, z ktorej vyberáme prvú a desiatu strofu: „V totim našim časipiše našo oko vidzi, že zaš budze pre pčolaroch kurz až hen v Prievidzi. (…) Na schujdoch v tej spacej chyži dze nas uča bratski, vita nas náš milí ocec pan doktor Novacki.“ Spacou chyžou mal autor na mysli druhú spolkovú budovu včelárskej stanice na Púšti, slúžiacu ako nocľaháreň pre účastníkov kurzov. (Geleta, 2010: 53-69)
Rozhodnutím valného zhromaždenia, uskutočneného v Prievidzi 27. augusta 1939 bolo do centra Hornej Nitry oficiálne preložené aj sídlo Ústredia slovenských včelárskych spolkov, hoci v skutočnosti sa tam zrejme presunulo už bezprostredne po pričlenení územia južného Slovenska k Maďarsku. Za čestného predsedu zhromaždenie zvolilo dovtedajšieho predsedu a najváženejšiu osobnosť slovenského včelárstva Jána Gašperíka a za nového (výkonného) predsedu Kolomana Novackého. Ústredie pre potreby svojej riadiacej činnosti kúpilo dom na Dlhej ulici. Na poschodí sa nachádzali kancelárske priestory, vrátane redakcie časopisu Slovenský včelár a na prízemí bola zriadená predajňa včelárskych potrieb. (Geleta, 2010: 56; Náš kraj, 1939, roč. 21, č. 16, 17; Vašš, 2013: 197)
Ústredie v Prievidzi na čele s Kolomanom Novackým sa od začiatku usilovalo zabezpečiť aj výrobu včelárskych potrieb. Provizórnym riešením bolo svojpomocné spracovanie včelieho vosku na medzistienky, ale aj výroba úľov a iných potrieb v priestoroch včelárskej stanice na Púšti. Dostatočné materiálne zabezpečenie rýchlo napredujúceho slovenského včelárstva však mohol zabezpečiť len komplexný výrobný podnik. Ten sa Kolomanovi Novackému a jeho spolupracovníkom napokon podarilo založiť až po skončení neistých časov druhej svetovej 27. apríla 1946 pod názvom Včelárske výrobné družstvo. Celý komplex moderných plne mechanizovaných výrobní bol postavený v Prievidzi-Necpaloch, kde sa pre včelárov na celom Slovensku produkovalo všetko potrebné z dreva – úle, materince, rojáčky, oplodniačky, včelárske domce i včelárske skrine, z plechu – nádoby pod medomet, plechové kŕmidlá, dymáky, medzerníky s rámikom a spracúvali sa voštiny na kvalitné medzistienky. K výrobe včelárskych potrieb neskôr pribudla distribúcia medu a včelieho vosku. Počet zamestnancov do konca roka 1948 stúpol z pôvodných 6 na 1345. (Geleta, 2010: 56; Herchl, 1978: 19)
Výročná správa Okresného národného výboru v Prievidzi za rok 1949 o včelárstve konštatuje, že v okrese je najviac rozšírená a zušľachtená včela slovenská (domáca včela kraňská), úle sú normalizované nadstavkové a funguje tu spolok včelárov s 290 členmi, majúcimi 3600 včelstiev. Ďalej uvádza, že všeobecné podmienky pre chov včiel sú dobré, včelstvá sú zdravé a chovu včiel sa venuje stále viac pozornosti, na čo má veľký vplyv skutočnosť, že v Prievidzi sídli Ústredie slovenských včelárov. Na výkaze stavu včelstiev podľa jednotlivých obcí je oproti predchádzajúcim obdobiam vidieť zásadné územné preskupenie ich koncentrácie. V samotnej Prievidzi, vrátane v roku 1945 pričlenených Necpál, sa v roku 1949 chovalo 360 včelstiev, čo oproti roku 1895 predstavovalo viac ako dva a pol násobný nárast. Na druhé miesto v sledovanej oblasti s bezmála päťnásobným nárastom vystúpila Tužina a na tretie Bojnice. Naopak z včelársky kedysi mimoriadne silnej Handlovej chov včiel celkom vymizol. (Výročná správa…, 1950)
Pád v 50. rokoch. Úspešný rozvoj Prievidze ako všestranného centra slovenského včelárstva náhle zastavila zmena spoločensko-politických a s nimi súvisiacich hospodárskych pomerov nasledujúca po komunistickom prevrate v Československu vo februári 1948. Región Hornej Nitry sa v zmysle plánov socialistického rozvoja hospodárstva začal pretvárať na jednu zo základní ťažkého priemyslu. Dôvodom boli ložiská hnedého uhlia, z ktorých sa dovtedy vo významnejšej miere ťažili len mocnejšie vrstvy kvalitnejšieho uhlia v okolí Handlovej, pričom Prievidzská kotlina zostávala naďalej poľnohospodárskou oblasťou so zameraním na ovocinárstvo. Po roku 1939 sa začalo aj s ťažbou nekvalitného uhlia v Novákoch, s ktorou súviselo založenie chemickej továrne, ale tieto odvetvia vďaka svojmu malému rozsahu výroby ešte nemali zásadnejší dopad na okolitú krajinu. V roku 1948 došlo k výraznému rozšíreniu nováckych baní, v nadväznosti na čo bola na území susedných Zemianskych Kostolian vystavaná veľká tepelná elektráreň (Elektráreň Nováky), uvedená do prevádzky v roku 1953. Značne sa tiež rozšírila výroba v nováckych chemických závodoch. Fatálne následky spaľovania nekvalitného nováckeho uhlia bez akejkoľvek filtrácie splodín na seba nenechali dlho čakať a Prievidzu dostihol osud Handlovej. V širokom okolí nováckych zdrojov znečistenia ovzdušia na otravu exhalátmi s obsahom arzénu v rokoch 1953 – 1958 včely úplne vyhynuli v 32 obciach Hornej Nitry a v ďalších 17 včelárstvo živorilo na hranici zániku. (Ivanička, 1961: 106)
Koloman Novacký sa v nasledujúcich rokoch pokúšal o obnovu chovu včiel v regióne, čo však bolo možné len v okrajových polohách, chránených pred spádom popolčeka, akým bolo napríklad okolie Nitrianskeho Pravna, kde si novú včelnicu založil aj on sám. V rokoch 1949 – 1961 stál na čele Jednoty slovenských včelárov v Prievidzi, ktorej sa pod jeho vedením podarilo včelárstvo na Hornej Nitre oživiť, hoci z objektívnych príčin už zďaleka nie na predchádzajúcej úrovni. (Geleta, 2010: 70-75) Napriek náročným podmienkam na Novackého prácu v nasledujúcich desaťročiach nadviazali ďalší aktívni včelári, ktorí dodnes nevzdávajú úsilie o návrat Prievidze medzi popredné včelárske miesta na Slovensku.
Dnešok. V súčasnosti je včelárstvo v Prievidzi a okolí zastúpené porovnateľne s inými regiónmi Slovenska. Po prekonaní kritického obdobia, spojeného s vymieraním starých včelárov bez nasledovníkov, možno aj tu v posledných rokoch sledovať pozitívny trend stúpajúceho záujmu o praktické včelárstvo. Najvýraznejší je u mužov vo veku od 40 do 50 rokov, ale nezriedka sa týka mladších i starších alebo žien v podobnom veku. Väčšinou ide o malé súkromné včelárstva s 2 – 5 úľmi, dorábajúce med pre vlastnú spotrebu. Rast záujmu o včely – ich produkty a spôsob života – možno nesporne pripísať masívnej osvete, propagujúcej na jednej strane vynikajúce výživové a zdravotné účinky včelích produktov a na druhej význam včiel ako nenahraditeľných opeľovačov kultúrnych rastlín, od ktorých produkcie závisí prežitie neustále sa rozrastajúceho ľudstva. V súvislosti s tým sa najnovšie zvyknú rozlišovať včelári a medári. Zatiaľ čo medári chovajú včely prioritne pre med, včelári („s veľkým V“) včelstvám ponechávajú väčšiu časť medu pre ich vlastnú výživu, vnímajúc ako prioritu úžitky plynúce z kvalitného opelenia rastlín.
Environmentálne hľadisko je tiež motiváciou aktivít projektu Včely v meste Prievidza, realizovaných Základnou organizáciou Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Prievidzi v spolupráci so Základnou organizáciou Slovenského zväzu včelárov v Prievidzi, menovite predovšetkým s Ing. Petrom Balákom. Projekt iniciovala prievidzská ochranárka Jana Hvojniková a na základe hlasovania občanov ho z participatívneho rozpočtu finančne podporilo mesto Prievidza. S jeho realizáciou sa začalo na jar 2018 vybudovaním mestskej Včelej záhrady dobrovoľníkmi z radov ochranárov na západnom okraji širšieho centra Prievidze, kde pre ňu vhodný pozemok prepožičali nadšená začínajúca včelárka Katarína Minichová s manželom. Súčasťou záhrady po ukončení prvej fázy realizácie boli tri včelie úle, náraďovňa, bylinková špirála so včelím napájadlom a vzorová výsadba medonosných bylín a krov. Následne sa v nej realizovali praktické včelárske prednášky pre záujemcov z radov dospelých i detí a v nasledujúcom roku tiež osvetové kurzy pre školské kolektívy. V novembri 2019 v záhrade pribudol drevený domček pre apiterapiu, založenú na dýchaní vlhkého úľového vzduchu s obsahom tekutých čiastočiek vosku, peľu, enzýmov a aerosólov z propolisu. Dnes za ním z rôznych končín Slovenska cestujú klienti trpiaci kolísavým krvným tlakom, ochoreniami dýchacích ciest alebo kožnými problémami. Úľový vzduch, včelí bzukot a biopole majú priaznivo pôsobiť aj na psychické zdravie a štúdie preukázali ich pozitívny vplyv na autistické deti. Včelia záhrada je v čase prítomnosti majiteľov pozemku počas pracovných dní verejnosti zdarma prístupná aj mimo termínov ohlásených podujatí, apidomec majitelia zriadili z vlastných zdrojov, preto je pobyt v ňom spoplatnený a záujem oň treba vopred nahlásiť. Okrem aktivít viazaných na včeliu záhradu prievidzskí ochranári a včelári organizujú tiež odborné teoretické prednášky pre všetkých záujemcov o včelárstvo a ostatnú verejnosť oboznamujú s významom chovu včiel aktívnou účasťou na širšie koncipovaných mestských podujatiach, akými sú napríklad Prievidzský rínok či Deň zeme. Trvalý kontakt realizátorov projektu Včely v meste Prievidza s verejnosťou zabezpečuje rovnomenná stránka na sociálnej sieti. Všetky typy podujatí, realizované v rámci projektu, sa tešia veľkému záujmu verejnosti, ktorý sa môže stať základom ďalšieho racionálneho rozvoja včelárstva, vychádzajúceho z bohatej tradície, ale založeného na moderných ekologických princípoch. Na udržaní a rozšírení včelárstva v Prievidzi a okolí v 21. storočí sa svojimi aktivitami podieľa aj prievidzská organizácia Spolku včelárov Slovenska.
Záver. Prechod od tradičného k racionálnemu včelárstvu, ktorý v Uhorsku prebiehal v druhej polovici 19. storočia, bol v oblasti Prievidze spočiatku veľmi pomalý a okrem maďarských území zaostával aj za vyspelejšími slovenskými regiónmi. V samotnej Prievidzi a v jej bližšom zázemí nastal zásadný posun vpred až v rokoch 1926 – 1953 v úzkej spojitosti s intenzívnou činnosťou nestora moderného slovenského včelárstva Kolomana Novackého. Za jeho pôsobenia sa metropola horného Ponitria dokonca vypracovala až na pozíciu hlavného strediska včelárstva na Slovensku, ktorá jej patrila v rokoch 1939 – 1957. Sídlilo v nej Ústredie včelárskych spolkov i redakcia časopisu Slovenský včelár, fungovala národná včelárska paseka, včelárske výrobné družstvo i predajňa včelárskych potrieb. V druhej polovici 50. rokov 20. storočia závažné politicko-ekonomické faktory zapríčinili kolaps, z ktorého sa Prievidza i celý región spamätávali len veľmi pomaly. V súčasnosti je tu už situácia stabilizovaná a možno sledovať pozitívny trend rastu záujmu o včelárstvo, podporovaný aktivitami miestnej organizácie ochrancov prírody a krajiny, tunajšími základnými organizáciami dvoch celoslovenských včelárskych združení i mestom Prievidza. Napreduje tiež spôsob chovu včiel, ktorý sledujúc široký kontext spoločenského významu tohto odvetvia smeruje k ekologickejším a trvalo udržateľným formám.
Literatúra a pramene:
GELETA, F.: Pohľad na osobnosť JUDr. Kolomana Novackého. Námestovo: Ing. František Teťák – Štúdio F, 2010, 100 s.
HERCHL, F.: Hospodárska politika KSČ a rozvoj okresu Prievidza v rokoch 1945 – 1975. In Horná Nitra 8: Vlastivedný zborník. Martin: Osveta, 1978, s. 7-71.
IVANIČKA, K.: Geografia priemyslu Hornej Nitry. Bratislava: Katedra ekonomickej geografie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského, 1961, 159 s.
KLIŽAN, E. – SABOVÁ, A. – SABO, J.: Osobnosti v prievidzských cintorínoch. Prievidza: Miestny odbor Matice slovenskej, 2005, 34 s.
MIČIETA, R.: Z dejín včelárstva na Slovensku. Bratislava: Slovenský zväz včelárov v prírode, 1969, 424 s.
VAŠS, M.: Prievidza v rokoch 1918 – 1948. In LUKAČKA, J. (ed.).: Prievidza: Monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio Harmony, 2013, s. 171-210.
Výstava Hornej Nitry v Prievidzi 14. – 23. 8. 1931: katalog. Prievidza: predsedníctvo výstavy, 1931.
Náš kraj: Časopis Hornej Nitry, 1923, 1924.
Náš kraj: Časopis Severnej Nitry, 1925 – 1930, 1939.
Štátny archív v Trenčíne, pracovisko Archív Bojnice, fond ONV Prievidza, Výročná správa Okresného národného výboru v Prievidzi za rok 1949.
Zbierkový fond Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi.