Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Obec Nitrianske Pravno bola založená, prípadne dosídlená nemecky hovoriacim obyvateľstvom medzi rokmi 1327, kedy vstúpil do platnosti nový zákon o baníctve (Štefánik, 2019: 21) a 1339, kedy bola založená obec Zach (dnešná Malinová) (Lacko a kol., 2009: 14). Vznikla kolonizáciou na emfyteutickom, čiže zákupnom práve. Táto kolonizácia sa na našom území nazýva aj nemecká z dôvodu, že väčšiu časť kolonistov predstavovalo nemecky hovoriace obyvateľstvo. Predmetom záujmu baníkov boli hlavne zlatonosné rozsypy. Šupinky zlata, ktoré sedimentovali na ílovitých vrstvách boli príčinou exploatácie intravilánu v okolí tohto stredovekého mestečka. Cieľom príspevku je prezentovať rekonštrukciu kultúrnej krajiny z obdobia konca stredoveku a začiatku novoveku v extraviláne Nitrianskeho Pravna. Z dôvodu rôznych synergických efektov a lepšej komparácie uvádzame aj niektoré príklady vývoja kultúrnej krajiny v intraviláne mesta.
Metodika. Vzhľadom na absenciu archívnych podkladov z obdobia približne pred rokom 1600 a nedostatok iných podkladov z obdobia stredoveku je jednou z možností ako rekonštruovať kultúrno-historický vývoj skúmaného územia výskum historickej krajinnej štruktúry (ďalej len HKŠ) za pomoci metodiky multitemporálnej analýzy transektov kultúrno-krajinných vrstiev. Jej podstata spočíva v tvorbe jednotlivých výrezov kultúrnej krajiny v konkrétnych časových obdobiach a ich porovnávanie. Výrezy sa zostavujú na základe analýzy dostupných mapových podkladov, archeologických správ, historických malieb a fotografií, terénneho výskumu archetypov a mozaík HKŠ, historických záznamov, rozhovorov s informátormi, analýzou toponým a podobne. Možná je aj tvorba doplnkového transektu kultúrno-krajinnej vrstvy, ktorý sa zhotovuje podobne ako bežný výrez, avšak nie je podložený mapovým podkladom. Pri jeho zostavovaní bol využitý metodický postup podľa Chrastinu (2011: 168 – 172).
Vymedzenie skúmaného územia. Skúmané územie predstavuje iba časť dnešného katastrálneho územia Nitrianskeho Pravna a bolo vymedzené s akcentom na už realizovaný výskum HKŠ v okolitých lokalitách. Prezentovaný transekt krajiny označuje lokality, kde sa vyskytovala intenzívna exploatácia územia s prihliadnutím na banskú činnosť. Ide predovšetkým o intravilán Nitrianskeho Pravna a jeho bezprostredné okolie a o územie rozprestierajúce sa medzi potokmi Kravská a Chvojnica. Potok Chvojnica tvoril v minulosti významnú hranicu medzi ryžovacími poľami v Malinovej a v skúmanej obci. Časť skúmaného územia patrí do katastra Tužiny.
Výsledky. Vzhľadom na skutočnosť, že vplyv nemecky hovoriacich kolonistov na vývoj a formovanie kultúrnej krajiny sa v tomto období najintenzívnejšie prejavil v centre mestečka, je v tejto štúdii uvedená aj rámcová rekonštrukcia podoby intravilánu a až následne extravilánu.
Intravilán. Prostriedky získané pri exploatácii okolia stredovekého mestečka výrazne determinovali možnosti rozvoja Nitrianskeho Pravna ako centra baníctva pre túto časť Hauerlandu. Jeden z najintenzívnejších prejavov, ktorý môžeme sledovať aj v súčasnosti, je identifikovateľný v architektúre.
Centrum Nemeckého Pravna tvoril Ring – námestie (bod A v transekte, obr. 3), ktoré bolo vybudované pri zakladaní mestečka. Osadníci založili kolóniu podľa nemeckého štýlu a rozloženia. Tvorila ho veľká štvorcová plocha o rozlohe nad 3 hektáre. (Richter – Schwertsik, 1979: 17-18) Domy bohatších mešťanov okolo Ringu boli v niektorých prípadoch murované do výšky prízemia, pričom horné poschodie bolo drevené. Príkladom je gotický, tzv. Luprichov dom, ktorý stojí v severozápadnom rohu námestia. Na prízemí sa zachovali miestnosti s krížovou a valenou klenbou. Dom bol postavený niekedy medzi rokmi 1450 – 1500. Klenba je totožná s tou, ktorá sa nachádza v kaplnke sv. Michala vo farskom kostole. Predpokladáme, že ich postavil ten istý majster. (Lenhart, 2018: 222 – 234)
Na námestí bol postavený veľký gotický kostol (bod A), ktorý konkuroval farskému kostolu v Bojniciach. S najväčšou pravdepodobnosťou vznikol niekedy medzi rokmi 1350 až 1400. Mal vlastný fortifikačný systém. S námestím bol spojený oblúkovitou bránou, ktorá sa dala v prípade potreby obrany zatvoriť. Richter a Schwertsik (1979: 115) predpokladajú, že pôvodná kaplnka sv. Michala je pozostatkom kostnice starého gotického kostola. Ide o jednu z najstarších stavebných pamiatok v Pravne. Uprostred námestia stál dom dedičného richtára, ktorý zároveň slúžil ako radnica dvanásťčlennej mestskej rady, ktorej richtár predsedal. (Púčik, 2018: 59)
Súčasťou mestských výsad bolo aj právo na zriadenie mlyna (označený nad bodom E). Predpokladáme, že pôvodný mlyn sa nachádzal v priestore dnešnej mlynárskej ulice. Túto skutočnosť potvrdzujú aj neskoršie mapové podklady, kde je možné tento mlyn presne lokalizovať. Mlyn bol najskôr vo vlastníctve dedičného richtára, neskôr – po odkúpení šoltýstva v druhej polovici 14. alebo prvej polovici 15. storočia, vo vlastníctve mestečka. (Púčik, 2018: 79)
Samotná banská činnosť bola podnetom k intenzívnejšej remeselnej produkcii. Ako uvádza Labuda (2019: 9) s baníctvom súviseli najmä zamestnania ako kováč (opravoval a zhotovoval nástroje), drevorubač, míliar (vyrábal drevené uhlie), tesár (zhotovoval drevené obloženie do štôlní), prípadne prievozník (prepravoval materiál, napríklad rudu). Predpokladom rozvoja ďalších remesiel je fakt, že baníci potrebovali aj iné predmety dennej potreby. V zmysle škultétskej listiny sa v Nemeckom Pravne ako v osade založenej na zákupnom práve mohli usadiť švec, krajčír, mäsiar, pekár, kováč a sládok, najskôr iba po jednom vykonávateľovi tohto remesla. Po odkúpení dedičného richtárstva sa počty remeselníkov mohli zvyšovať. V roku 1464 sa spomínajú napr. dvaja kováči „ Andreas faber“ a „Georgius faber“ a jeden mäsiar „Laurentius carnifex“. (Púčik, 2018: 80)
Na banskú činnosť pod dnešným intravilánom obce poukazujú výkopové práce pri stavbe studní. Jednu z nich kopal v blízkosti dnešného zdravotného strediska Rastislav Pravda (nar. 1986). V hĺbke približne 10 metrov pod zemským povrchom narazil na starý jarok vykladaný kameňom a v ňom navozený starý odpad. Tento jarok môže predstavovať pôvodný banský ryžovací jarok, ktorý sa nachádzal na Prievidzskej ulici a bol neskôr využívaný ako skládka odpadu.
Extravilán skúmaného územia tvorili oráčiny, lesy, vodné plochy, trvalé trávne porasty (lúky a pasienky), banské haldy a ryžoviská. Krajina bola rozdelená do pásov – lánov, ktoré vlastnili občania mestečka. Oráčiny vznikali na miestach, kde bol vyklčovaný lesný porast, na pôvodných banských poliach, prípadne na málo sklonitých a južne orientovaných svahoch. Predpokladáme, že sa nachádzali na riečnej terase medzi Nitrou a potokom Tužina a v tesnej blízkosti mestečka. S banskou činnosťou sa tu začalo hneď po príchode kolonistov už v 14. storočí. Písomná zmienka z roku 1449 hovorí, že Ján a Bardo (Nofriovci – vlastníci Bojníc) dali svojim poddaným z Nemeckého Pravna príkaz obsadiť oráčiny v chotári susedných Kľačian (Púčik, 2018: 71). Táto lokalita susedí presne s predpokladaným územím oráčin. Z pôvodne hlinitých kopcovitých háld sa často stávali pasienky pre dobytok, ktorý celé územie v priebehu storočí splaníroval. Niektoré lokality sa mohli skultivovať na poľnohospodársku pôdu aj iným spôsobom, napr. odstránením háld. V miestach s intenzívnejším výskytom kamennej hlušiny mohli vznikať dlhé lány polí s kamennými obrubami.
V roku 1550 už bola väčšina územia exploatovaná a zároveň aj zarastená trvalým trávnym porastom. Kopcovitý terén v kombinácii s banskými haldami nevytváral podmienky vhodné na rastlinnú produkciu. Z tohto dôvodu sa primárne rozvíjal chov hospodárskych zvierat. Lesné porasty boli na ústupe. Banská činnosť musela spotrebovať veľké množstvo dreva. Zachovala sa nám neskoršia zmienka o lesnom poraste Laanfichten (slov. Lánové smrečiny, v transekte kultúrnej krajiny zaznačené pod bodom C). Tento lesný porast s najväčšou pravdepodobnosťou slúžil na účely baníctva a bol v priebehu storočí obnovovaný. Súvislejší lesný porast sa mohol nachádzať v priestore medzi Chvojnicou a Tužinou.
V skúmanom území sa nám zachovalo niekoľko historických zmienok o miestnych komunikáciách, ktoré v podstate existujú až do súčasnosti. Údajne prvá písomná zmienka o Nemeckom Pravne z roku 1361 poukazuje na skutočnosť, že už v tomto období existovala „verejná“ cesta idúca do Pravna z Fačkova (Púčik, 2018: 59). Ide o súčasnú cestu z Pravna smerom na Žilinu. Významnou bola aj cesta do Kremnice Oeda Kremetz (nem. Alte Kremnitz, slov. Stará Kremnická). Ide o cestu k potoku Tužina, ktorá sa začína za cintorínom na ľavej strane, v smere na Prievidzu. Cesta viedla do Turca. (Paldauf, 1966: 14) Okrem iného slúžila na prepravu zlata do Kremnice. Lokálny význam má cesta Stong Grépe Bég (nem. Stang Grőpel Weg) zmieňovaná až v roku 1635. Táto poľná cesta odbočovala z cesty Do smrečín na ľavej strane na mieste, kde odbočovala aj stará chvojnická cesta. Táto cesta sa však nestáčala hore (na západ), ale pokračovala rovno cez Stang Grőpel až k Laan Fichten a potom do lesa. (Paldauf, 1966: 16) Posledná zmienená komunikácia je jedna z najstarších, pretože spájala územie Nitrianskeho Pravna a okolia cez Chvojnicu s Čavojom a Nitrickou kotlinou. Má pravdepodobne súvis ešte s rodom Diviackovcov. Zmienka o nej pochádza z roku 1397, kedy bola označená ako „via magna“ – veľká/hlavná cesta do Pravna (Púčik, 2018: 66).
Najväčší vplyv na krajinnú štruktúru malo baníctvo. V doplnkovom výreze kultúrnej krajiny (obr. 3) bola väčšina územia exploatovaná povrchovo, ale vznikali aj štôlne, ktorých boli desiatky až stovky. Razili sa v smere od vodného toku do vrchu. Výskumom boli takéto aktivity (povrchové dobývky a štôlne) doložené v nasledovných lokalitách:

• Proner Fichten (slov. Pravňanské smrečiny) – bod 1 v transekte. Túto lokalitu predstavuje rozsiahla zóna s ryžovacími jarkami, haldami, pracovnými plošinami a miestami, kde sa nachádzali rudné stupy a mlyny. Študovaný archetyp má v najdlhšom mieste 1 690 metrov. Najväčšia šírka je 706 metrov, celový obsah je 0,91 km².
• Longe Grőm (nem. Langer Graben, slov. Dlhý jarok) – bod 2 v transekte. Ide o najväčší doteraz preskúmaný samostatný ryžovací jarok. Študovaný archetyp má v najdlhšom mieste približne 1 200 metrov. V spodnej časti sa nachádza dobývka v tvare podkovy cca 100 x 200 metrov, v strede je priemerná šírka 100 metrov, horná časť je rozšírená na cca 150 metrov. Z časti je deštruovaná cestou do Chvojnice. Priemerná hĺbka jarku je 20 metrov. V hornej časti (pri Chvojnici) sa nachádzajú 3 prívodové jarky na vodu. Terénna depresia, ktorou prechádzajú, poukazuje na existenciu rudného mlyna alebo stupy na dvoch miestach.
• Údolie potoka Kravská (nem. Fenstergrűnde, slov. Obločný pozemok, aj Kűhgrund, slov. Kravský pozemok) – bod 3 v transekte. Na tomto území sa realizovala rozsiahla povrchová ťažba. Po vyťažení horných ílovitých slojov sa prešlo na razenie štôlní. Hodnotné sú zachované ílovito-hlinité povrchové dobývky v hornej časti potoka, lokalizované v lesnom poraste. Predpokladaná rozloha ryžoviska, ktorého väčšia časť patrila Tužine je 5,61 km².
• Teichen (slov. Tajchy a Tongrőm, nem. Tannengraben, slov. Jedľové jarky) – bod 4 v transekte. Pôvodný ryžovací jarok bol neskôr prehradený 2 hrádzami, čím vznikli 2 tajchy. Voda z nich slúžila na ryžovacie práce v Seifen Tal (slov. Ryžovacie údolie).
• Seifen Tal (slov. Ryžovacie údolie) aj Seifen Bach (slov. Ryžovací potok) a Seifen Wasser (slov. Ryžovacia voda), dnes Zajfy – bod 5 v transekte. Predstavuje najznámejšie ryžovisko medzi Nitrianskym Pravnom a Malinovou. Nájdeme tu pozostatky povrchovej ťažby, ryžovacie jarky Babitzgraben a Schnapergrőm, štôlne a iné. Historicky doložená ťažba a ryžovanie v 15. storočí (Púčik, 2018: 57) a 17. storočí (Richter a kol., 1986: 36-37) poukazuje na kontinuálnu aktivitu v tomto území. Predpokladaná rozloha ryžoviska je 1,33 km².
• Betlerseifen (slov. Žobrácke ryžovačky) – bod 6 v transekte. Nachádza sa južnejšie od Seifen Tal. Názov naznačuje, že ryžoviská mali menšiu výnosnosť. Analýza mapových podkladov spoločnosti Google poukazuje na existenciu veľkého množstva štôlní v tejto zóne. Možné sú aj aktivity v spojitosti s osadou Solka (nem. Bettelsdorf). (Púčik, 2018: 53)
• Plohébe (nem. Blauhübel, slov. Modrý kopec) – bod 7 v transekte. K tomuto územiu sa viažu viaceré toponymá ako Hundsgrőm (nem. Hundegraben, slov. Psie jarky), Grub (nem. Grube, slov. Baňa/Jama) a Schengrub (nem. Schengrube, slov. Šónova baňa/jama) (Paldauf, 1966: 23). Tieto názvy poukazujú na banskú aktivitu. Terénny prieskum tu potvrdil niektoré menšie banské diela, pravdepodobne len kutacie.
  Záver. Výnosy z ťažby zlata v skúmanej lokalite museli mať v 15. storočí stúpajúcu tendenciu. Nasvedčuje tomu aj pomenovanie Arany Prowna (slov. Zlaté Pravno) ktoré sa zachovalo z rokov 1413, 1452 a 1497. (Púčik, 2018: 80) Ryžovanie zlata z ílovitých slojov mohlo zabezpečiť stály príjem baníkov aj ťažiarov, čiže bolo ekonomicky výhodné. Obdobie rozmachu baníctva sa dá spájať aj s periódou vlády Mateja Korvína (1457-1490), ktorá bola bez výraznejších vojenských nepokojov. Do skúmanej lokality prichádzajú nové technológie a pracovné sily. (Richter – Schwertsik, 1979: 19)
  V 16. storočí predpokladáme postupnú stagnáciu baníctva, pričom výnosy boli stále dobré. Koncom storočia dochádza k veľkej kríze a baníctvo zaniká na začiatku 17. storočia. Ako naznačuje výskum krajiny v okolí Nitrianskeho Pravna, všetky lokality boli povrchovo vyťažené, pričom tu boli razené aj podzemné štôlne. Ťažba vo väčších hĺbkach by bola technicky a finančne veľmi náročná, preto sa s ňou nepočítalo. Takže okrem už zmieňovaných ekonomických, historických a politických príčin baníctvo upadlo hlavne z nedostatku nových priestorov vhodných na exploatáciu.
  Za jedny z posledných lokalít, kde sa banská činnosť uskutočňovala, je možné považovať lokalitu Seifen (slov. Ryžoviská), ďalej obrubu pohoria Malá Magura v priestore medzi dnešnou Chvojnicou a Tužinou a lokalitu Fichten – juh, kde sa sekundárne začali prekopávať pôvodné haldy. Táto činnosť však bola ukončená, na čo nám poukazuje terénna depresia medzi primárne a sekundárne vyťaženým územím.
  Na záver je možné konštatovať, že väčšina extravilánu v okolí Nitrianskeho Pravna bola exploatovaná za účelom získavania zlata. Mnohé archetypy HKŠ, ktoré sa zachovali dodnes, sú dokladom banských technológií prevažne z obdobia stredoveku. Môžeme ich považovať za kultúrne dedičstvo, ktoré je potrebné chrániť. Na základe realizovaného výskumu plánuje obec Nitrianske Pravno zriadiť v týchto lokalitách náučný chodník doplnený o technické zariadenia a stavby súvisiace s baníctvom.

Literatúra a pramene:
CHRASTINA, P.: Profily kultúrnokrajinných vrstiev – metóda výskumu nielen industriálnej krajiny na príklade mesta Nováky. In: Historická geografie, 2011, roč. 37, č.1, s. 167-183.
LABUDA, J.: Zrod baníctva na Slovensku – osídľovanie banských regiónov z pohľadu archeológie. In: Historická revue, 2019, roč. 30, č. 9, s. 7-11.
LACKO, R. a kol.: Malinová. Martin: FOMI s. r. o., 2009.
LAZARUS, R.: Tabula Hungariae. 1:1 250 000. 1528.
LENHART, J.: Z dreva, kameňa, hliny. In: Nitrianske Pravno – Miesto s pamäťou zlata. Martin: Neografia Martin, 2018.
PALDAUF, E.: Deutsch Proben und seine Fluren – záznamy miestneho doktora. 1966.
PÚČIK, M.: Dejiny písané zlatom. In: Nitrianske Pravno – Miesto s pamäťou zlata. Martin: Neografia Martin, 2018.
RICHTER, S. M. – SCHWERTSIK, S.: Deutsch Proben – wie es daheim war. Stuttgart: Hilfbund karpatendeutscher Katholiken e. V. B/W., 1979.
RICHTER, R. – POLONYI, L. – DERNESCH, E. – RÖTLICH, A.: Unsere Heimat: Beneschau, Bettelsdorf, Fundstollen, Zeche. Stuttgart: Hilfsbund der Karpatendeutschen Katholiken e. V., 1986.
ŠTEFÁNIK, M.: „Zlaté“ 14. storočie. In: Historická revue, 2019, roč. 30, č. 9, s. 20-25.
ZÜNDT, M.: Nova Totius Ungariae. mier. Nezn. Nuremberg, 1567. [online]. 2020. [cit. 2021-06-07]. Dostupné na internete: < https://www.wdl.org/en/item/6761/view/1/1/>.
ŽABENSKÝ, M:. Výskum baníctva v okolí Nitrianskeho Pravna. Nitra: UKF, 2021.
Informátor:
Rastislav Pravda, nar. 1986 – miestny montánny znalec