Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Problematika minoritnej kultúry v podmienkach etnického odlúčenia nestráca na aktuálnosti ani v ére globalizácie a ústupu tradičných etnokultúrnych hodnôt do depozitu latentnosti. Jednotlivci aj spoločenstvá majú rôzne predstavy o užitočnosti/význame etnickej identity, prípadne sa nad touto otázkou nezamýšľajú a považujú ju za prekonanú. Etnické vedomie má podľa toho v praktickom živote odlišné prejavy a nerovnakú intenzitu. Závisia od politickej a organizačnej úrovne spoločnosti, jej vôle a pripravenosti presadzovať národný princíp, no aj akceptovať etnický a kultúrny pluralizmus i občianske zásady spolunažívania.

Etnicita v určitých situáciách prestáva byť prirodzeným odrazom reálnej etnickej/kultúrnej/skupinovej odlišnosti, postavenia skupiny alebo jednotlivca na druhej strane etnokultúrnej hranice. Poznáme konkrétne príklady zatajovanej, no aj umelo konštruovanej a manifestovanej etnicity bez reálneho základu. Politické, ekonomické a iné záujmy môžu spôsobiť, že medzi úrovňou etnického vedomia a jeho prezentovaním navonok nie je rovnovážny stav. Etnicita môže byť inštrumentom k dosiahnutiu imanentných cieľov a účelovo manifestovaná podstatne vo väčšej miere, ako v skutočnosti je, prípadne je etnické vedomie hlbšie ako sa manifestuje. Závisí od konkrétnych interetnických vzťahov, ktorých rozsah, variabilita prejavov, intenzita a kvalita nie sú nemenné. Vplýva na ne aj etnická povaha, historické a etnické stereotypy, historické súvislosti, skúsenosti a významné historické udalosti. Formujú a menia ich aj politické strany a stratégia vládnej garnitúry, výrazné osobnosti, prejavy nacionalizmu, národné aj nadnárodné inštitúcie, územné/majetkové nároky a mnohé iné faktory, súvislosti a ich najrôznejšie konfigurácie. Všetky, dokonca aj obyčajné nedorozumenie, sa môžu stať medzníkom, vplývajúcim na kvalitu a intenzitu interetnických vzťahov, na vzťah k menšinám na svojom území, na mimoriadnu zložitosť a variabilnosť etnicity a jej prejavov. Etnická identita a procesy etnickej asimilácie sú na začiatku aj na konci vzťahového kruhu.

Možno vôbec definovať, objektivizovať a hierarchizovať faktory, vplývajúce na akulturačné procesy v interetnických súvislostiach? V tomto štádiu nášho poznania sú pre kvalitu a intenzitu vzťahov na etnickej hranici, aj pre priebeh etnickej asimilácie, univerzálne tri kategórie determinujúcich faktorov:

1. historické skúsenosti, spoločná kultúra a kolektívna pamäť, početnosť príslušníkov na etnickej hranici a z nich sa odvíjajúce psychické uspôsobenie etnického spoločenstva (etnické stereotypy, ale napríklad aj vzťah človeka k vlastnej etnicite),

2. reálna politika štátu voči minoritám, starostlivosť štátu o vlastné minority v inoetnickom obkľúčení a konkrétna makropolitická situácia,

3. rola osobností.

Platia pre všetky etnokultúrne hranice na ktoromkoľvek mieste a v ktoromkoľvek období. Až v rámci nich môže, no nemusí byť relevantný pomer počtu nositeľov kultúrnych osobitostí v zmysle spoločného alebo diferenciačného (počet príslušníkov minoritného spoločenstva), ekonomické aktivity a vzdelanosť obyvateľstva, vzdialenosť od mestských centier, religiozita a iné faktory, ktoré sme doteraz zvykli menovať ako kľúčové. Prvé v poradí sú budované dlhodobo, vo vedomí sa ukladajú pomaly, no intenzívne. Nasledujúce dve sú impulzívne, zmena kvality má rýchly priebeh. Ak sa zmení politická situácia, môže dôjsť k zmene manifestácie etnickej identity zo dňa na deň a následne k rýchlej zmene etnických parametrov. Ak niekto túži včleniť sa do nového etnického prostredia a podľa možnosti, nezávisle od vnútorného vedomia o svojej etnickej príslušnosti, nemanifestovať svoju etnicitu (lebo nová je inštrumentom k jeho prosperite), priebeh etnickej asimilácie je neporovnateľne odlišný od situácie, keď sa etnická hranica zachováva a prezentuje za každú cenu. Protestantské náboženstvo bolo v období protireformácie/rekatolizácie jedným z kľúčových faktorov odchodu tisícov slovenských rodín z Horného Uhorska na Dolnú zem a mnohoraké spôsoby praktizovania viery výrazne spomalili priebeh procesu etnickej asimilácie. Dôkazom sú zadunajskí či pilišskí Slováci, ktorí sú jednoznačne v pokročilejšom štádiu asimilácie a bližšie k finále etnokultúrneho vyrovnania. V konfesionálnych súvislostiach sú mimoriadne dôležitým faktorom k zachovávaniu národnostnej identity významné osobnosti/národnostná elita/menšinová inteligencia. Desiatky evanjelických kňazov a učiteľov na najširšie chápanom území Dolnej zeme pomáhali od počiatku jej kolonizácie v šírení slovenského jazyka, vzdelanosti a duchovnej sily v rámci svojho profesijného poslania, aj prostredníctvom národnobuditeľskej, kultúrnej, osvetovej, vedeckovýskumnej, vydavateľskej a publicistickej práce, ďalej zavádzaním nových metód v hospodárení a využívaní krajiny. Udržiavali čulé kontakty s najvýznamnejšími osobnosťami kultúrneho a duchovného života z územia Slovenska. Osobné vzťahy so Slovenskom prenášali aj medzi svojich cirkevníkov, čo v ich pôsobiskách vyvolávalo významné etnoidentifikačné posuny.[1] Upozorňujem však na potrebu diferencovať medzi slovenskou evanjelickou a katolíckou emigráciou, respektíve pravoslávnym a rímskokatolíckym obklopujúcim etnokultúrnym makroprostredím, no zohľadňovať aj aspekty etnické, lebo Maďar, Rumun, Chorvát a Srb nemajú ku konkrétnym minoritným spoločenstvám a k minoritám na svojom území vo všeobecnosti, v celom časovom úseku rovnaký vzťah.

Je nevyhnutné akceptovať a aplikovať čo najplnšiu tematickú a vzťahovú, historickú a priestorovú kontextualizáciu a v rámci takéhoto prístupu riešiť čiastkové otázky akulturácie, konštruovanie konfigurácií, funkcionalistických, esencialistických či iných teórií a interpretácií kultúry. Možno ich aplikovať len ako čiastkové metódy, schopné postihnúť a interpretovať v konečnom dôsledku len časť reality, zlomok kultúrnych dimenzií niekoho, niekde a niekedy – viac alebo menej objektívne a viac alebo menej subjektívne. Lebo vždy treba brať do úvahy aj skúsenostný komplex antropológa, jeho teoreticko-metodologickú výbavu vrátane reálnych predpokladov k interdisciplinárnemu riešeniu problematiky, osobnostný aj rodový rozmer, vzťah k vlastným kultúrnym dispozíciám a etnickej identite.

Po publikačných výstupoch z terénnych výskumov a štúdia minoritných etnokultúrnych tradícií v Erdevíku (2005) a Pivnici (2010) vo Vojvodine, Borumlaku a Varzale (2006) v rumunskom Bihore, Butíne (2008) v rumunskom Banáte, sme upriamili pozornosť na sriemsku dedinu Boľovce (Boljevci), ležiacu na ľavom brehu Sávy, približne 25 km juhozápadne od Belehradu.

Výber lokality determinovali viaceré špecifické danosti (uvádzam ich bez nároku na hodnotenie dôležitosti):

1. slovenské a srbské obyvateľstvo, kde slovenskú minoritu (2/5) tvorí približne 1250 príslušníkov, 2. vzdialenosť od Belehradu a výhodné možnosti dopravy umožňujú (od začiatku 20. storočia) dennú migráciu časti obyvateľstva a intenzívnu akulturáciu, 3. dedina je geograficky situovaná v Srieme, no administratívne je pričlenená k Belehradu, nie do Vojvodiny, čo v určitom zmysle vplýva na čiastočnú izoláciu od lokalít so slovenským obyvateľstvom v Báčke, Banáte aj Srieme, 4. kultúrne špecifiká sú výsledkom polohy na hranici Rakúskouhorskej monarchie a tureckého panstva a mnohé sa tiež odvíjajú od bezprostrednej blízkosti rieky Sáva, 5. o tradičnej kultúre Slovákov v Boľovciach doteraz neevidujeme publikované národopisné práce, 6. s Boľovcami a ich slovenským obyvateľstvom nás spájajú viac ako dve desaťročia trvajúce neformálne vzťahy, 7. Boľovčania udržiavajú rôznorodé inštitucionálne aj neformálne, príbuzenské, ekonomické a kultúrne kontakty so Slovenskom, 8. poloha obce (veľkomesto, letisko, Sáva a vodné plochy, kláštor Fenek, lesné porasty v blízkom okolí) a jej prírodné, historické a kultúrne danosti ju predurčujú v blízkej budúcnosti k intenzívnemu rozvoju turizmu, ktorý vyvolá náležitú reakciu a ovplyvní etnokultúrne parametre.

Naznačené, aj mnohé iné kontexty znamenajú množstvo spoločného, podobného, no aj diferenciačného s doterajšími poznatkami z Dolnej zeme a poskytujú široký priestor na porovnávanie. Už prvé výskumné kontakty dovoľujú konštatovať, že s dolnozemským vojvodinským prostredím je v Boľovciach totožný napríklad výskyt viacerých náboženských spoločenstiev, ktoré síce neprajú kolektivizmu a spoločným aktivitám v rámci lokálneho spoločenstva, no sú predpokladom pravidelných kontaktov so slovenským okolím. Spomenúť možno tiež rôznorodé ekonomické, kultúrne, spoločenské aj príbuzenské vzťahy so Slovenskom ako dôsledok pracovných migrácií a aktivít folklórneho súboru a divadla. Neopakovateľným fenoménom je excentrická geografická poloha, s ktorou súvisí bývalá hranica medzi kresťanským a moslimským svetom aj súčasné administratívne začlenenie. Nemenej významným faktorom, vplývajúcim na formovanie spôsobu života Boľovčanov, je Sáva ako prirodzená hranica so Srbskom, no práve v chotári dediny existuje na rieke strategické miesto k čulým ekonomickým aktivitám v minulosti, prítomnosti aj pre budúcnosť.

Na základe prieskumu terénu a doterajších skúseností sú predmetom nášho záujmu transformácie zamestnaní a spôsobov získavania existenčných prostriedkov, konfesionálny, profesijný a ďalšie rozmery štruktúry obyvateľstva, kultúrny, spoločenský a spolkový život, kontakty so slovenskými minoritnými spoločenstvami vo Vojvodine, na Dolnej zemi a s materským národom, prejavy príslušnosti k širokej škále sociokultúrneho aj geografického prostredia, etnická identita aj iné prejavy etnického vedomia a zmeny etnicity v čase. Sledované kultúrne javy budú študované z rôznych pohľadov, vo viacerých kontextoch, preto sa budú jednotlivé tematické bloky zámerne navzájom dopĺňať a prelínať. Prostredníctvom nich sa objavia aj základné charakteristiky obyčajových tradícií, tradičného obydlia, stravy, rodinného života a vysťahovalectva, ktoré nie sú primárnymi cieľmi výskumu a štúdia. Kolektív autorov si nenárokuje pripraviť komplexnú národopisnú monografiu, ale odhaliť relevantné kultúrotvorné faktory, doplniť doterajšie poznatky a získať ďalšie vedomosti z prostredia etnických minorít a nový materiál k porovnávaniu. Jeho súčasťou má byť tiež obraz o súčasnom stave a perspektívach turizmu v dedine a blízkom okolí, respektíve o revitalizácii kultúrnych tradícií a možnostiach regionálneho rozvoja v súvislosti s cestovným ruchom. Záver publikácie bude tvoriť výber z tradičného piesňového repertoáru a jeho etnomuzikologická analýza.

Ambíciou kolektívu autorov bude analýza vybraných kultúrnych javov a etnokultúrnych procesov vo viacerých časových rovinách od osídlenia obce po súčasnosť. Z tohto hľadiska ponúka najlepšie možnosti pre štúdium 2. polovica 20. storočia a tomuto obdobiu bude venovaná najväčšia pozornosť vo viacerých etapách. Aplikovaním poznatkov a metodologického aparátu histórie, geografie, etnografie a folkloristiky vytvoríme predpoklady k širšie platným etnologickým záverom a zovšeobecneniam.

V rámci prvých jesenných dvojtýždňových výskumných pobytov v teréne sme sa zoznámili s prostredím, nadviazali sme potrebné kontakty na úrovni inštitucionálnej aj neformálnej, preštudovali sme aj cirkevné a školské matriky a kroniky. V porovnaní so staršími publikovanými materiálmi, ktoré sú v súvislosti s Boľovcami neobyčajne skromné, sa nám už podarilo získať relevantné archívne dokumenty a nespochybniteľne posunúť doteraz známe a akceptované obdobie príchodu prvých slovenských kolonistov do Boľoviec z konca 40. rokov 19. storočia do 90. rokov 18. storočia v rámci terciálnej, sekundárnej, no aj primárnej kolonizácie z konkrétnych lokalít na území dnešného Slovenska. Do obrazových príloh sme okrem vlastnej fotodokumentácie reprodukovali z rodinných archívov ochotných Boľovčanov a archívu miestneho evanjelického a. v. cirkevného zboru písomné materiály (súkromnú korešpondenciu, kroniky) aj stovky čiernobielych a farebných fotografií. V Bednárikovej monografii Slováci v Juhoslávii sú Boľovce opomínané a v obrazovej prílohe nie je napriek početnému slovenskému obyvateľstvu ani jedna fotografia z tejto dediny na Sáve. Návratné výskumy v jarnom a letnom období umožnia skompletizovať údaje a dokumentáciu v naznačených sférach a v kontexte všetkých ročných období.

Boľovčania nás napriek avizovanému laxnému prístupu k svojej slovenskej etnickej príslušnosti a chudobným kultúrnym tradíciám presvedčili o opaku. Záujmom o naše štúdium ich kultúrneho dedičstva, pomocou pri organizácii výskumu aj snahou participovať pri zbere materiálov každého druhu a korigovať pripravené texty, aby boli publikačne prezentovaní rovnocenne s inými slovenskými obcami vo Vojvodine. Veríme, že sa nám aj v jednej z najjužnejšie situovaných dedín na Dolnej zemi so slovenským obyvateľstvom podarí pripraviť do tlače knižnú publikáciu, ktorá v ňom prehĺbi záujem o vlastné kultúrne dedičstvo a prispeje k revitalizácii neopakovateľných etnokultúrnych parametrov. Odhaľovanie vplyvu geograficky excentrickej polohy Boľoviec a výnimočného administratívneho postavenia sú dostatočnou výzvou aj pre kolektív autorov. Prísľub k financovaniu knižného vydania našich výstupov aj v tomto prípade dali Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí aj Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade.

Poznámky:

[1] K problematike dôležitosti rôznych minoritných inštitútov bližšie pozri MICHALÍK 2008.

Literatúra a pramene:

AUERHAN, J.: Čechoslováci v Jugoslávii, v Rumunsku, v Maďarsku a v Bulharsku. Praha 1921.

BAČOVÁ, V.: Primordiálny versus inštrumentálny základ etnickej a národnej identity. In: Československá psychologie, 41, 1997, č. 4, s. 303313.

BEDNÁRIK, R.: Slováci v Juhoslávii. Materiály k ich hmotnej a duchovnej kultúre. 2. doplnené vydanie. Bratislava 1966.

BOTÍK, J.: Etnická história Slovenska. K problematike etnicity, etnickej identity, multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov. Bratislava 2007.

KLÍMA, S.: Čechové a Slováci za hranicemi. Praha 1925. MICHALÍK, B.: Rola osobností a inštitúcií pri zachovávaní a rozvíjaní kultúry a jazyka minority. In: Slovenčina v menšinovom prostredí : štúdie z II. medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2008, s. 476 – 480.

VALENTÍK, V.: Kulturologické etudy. Báčsky Petrovec 2009.

SIRÁCKY, J. a kol.: Slováci vo svete 1. Martin 1980.