Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Súčasné arabské myslenie a západné akademické diskurzy sústreďujú svoju pozornosť na štúdium príčin nerovnoprávneho postavenia arabských žien akcentujúc sporné interpretácie koránových veršov a vplyv staroarabských tradícií zakorenených v spoločenskom myslení. Liberálni moslimovia vysvetľujú koránové pokyny v kontexte súčasnosti a sú konfrontovaní s konzervatívnymi názormi, ktoré nezohľadňujú spoločenské a ekonomické premeny nevyhnutné pre vývoj každej spoločnosti.

Arabskú spoločnosť zaskočil a znepokojil „civilizačný šok“ v podobe ekonomického, vojenského a kultúrneho prieniku koloniálnej Európy, ktorý spolu s antikoloniálnou náladou väčšiny intelektuálnych kruhov ovplyvnil duchovnú obrodu islamu. Islamský reformizmus bol prirodzenou reakciou na vonkajšie impulzy prichádzajúce zo Západu.[1]

Moderné reformné myšlienky sa v arabskom svete rozvíjali v podmienkach politickej, ekonomickej a kultúrnej krízy. Národnostný útlak, kultúrna stagnácia, dominantné postavenie tradicionalistického islamu na prelome 18. a 19. storočia boli rozhodujúcim impulzom k vzniku novej historickej etapy – arabského kultúrneho obrodenia (nahda). Inšpirované európskymi vzormi chápalo tradicionalizmus ako obmedzujúci prvok, ktorý bráni spoločnosti prispôsobiť sa potrebám modernej doby. Počiatky obrodného procesu sú geograficky situované do Libanonu, Sýrie a Egypta. „Stretnutie“ s Európou, ako uvádza Oliverius, prebiehalo buď cestou nenásilnou (dlhodobými obchodnými a kultúrnymi stykmi), alebo násilnou (inváziou a okupáciou).[2] Príkladom nenásilnej formy bola tzv. Veľká Sýria, ktorá zahrňovala územie dnešnej Sýrie a Libanonu.[3] Nahda vznikala v kresťanských kruhoch v maronitskej komunite žijúcej prevažne v libanonskej časti, ktorá bezprostredne prijímala európske vplyvy vzhľadom na vzájomnú duchovnú a konfesionálnu blízkosť. Postupne sa stala moslimským hnutím. Ani Sýria sa nebránila novým vplyvom, severosýrske Alepo (arabsky Halab) bolo dôležitou obchodnou križovatkou už od 15. storočia. Násilný impakt Európy nastal v Egypte. Napoleonova expedícia do Egypta (1798-1801) priniesla do arabského sveta nové myšlienky a technologické vymoženosti. Zaslúžila sa o rozvoj tlače a školstva. Zároveň sa objavili obavy, že „v mocnom prúde cudzích vplyvov sa rozplynie svojbytnosť arabsko-islamskej kultúry, že bude ohrozená samotná jej existencia.“[4] Preto spočiatku málo vtedajších moslimských vzdelancov vedelo prezieravo oceniť civilizačný kontakt Európy a Orientu. Vyvolal totiž sociálne zmeny a narušil tradičný rodový koncept podporovaný ortodoxnými moslimskými učencami. Obrodné hnutie stratilo po prvej svetovej vojne svoju silu a nádej revitalizovať arabské kultúrne tradície v duchu európskej modernity. Rozplynulo sa v antikoloniálnom a národnooslobodzovacom hnutí. V Európou okupovaných arabských krajinách sklamané obyvateľstvo začalo hľadať východiská vo vlastnom kultúrnom odkaze. Nadšenie z nových európskych ideí vystriedali pokusy o návrat k osvedčeným tradíciám. Arabskí intelektuáli obrátili svoju pozornosť na boj proti koloniálnemu útlaku. Vtedy ženy prvýkrát v histórii bojovali za národné požiadavky po boku mužov. Otázka zlepšenia ich sociálneho statusu v tých časoch podľahla vyššej priorite.

Reformizmus v arabskom prostredí sa začal rozvíjať v dôsledku kultúrneho obrodného procesu. Reformisti (kresťania i moslimovia) čerpali z osobných skúseností s európskym spôsobom života, ktoré získali počas niekoľkoročných pobytov vo Francúzsku alebo Anglicku. Kritizovali nedôstojné postavenie žien ako jeden z faktorov stagnácie domácej spoločnosti. Jedni hľadali spôsoby riešenia sekulárnou cestou, iní liberálnejším prístupom k náboženským interpretáciám. Reálne postavenie ženy bolo podľa nich v rozpore s koránovým učením. Nastolili nové nábožensko-etické problémy. Požadovali obnovu idžtihádu, t. j. slobodného výkladu sporných otázok a prekonaných interpretácií islamského práva v súlade s potrebami doby. Zdôrazňovali racionálny prístup pri revízii právnych noriem. Odmietali konflikt medzi rozumom a vierou. Nejednotné, často protichodné výklady veršov, strnulý, subjektívny prístup ortodoxných exegétov [5] zaťažený patriarchálnym myslením, ignorovanie meniacej sa spoločenskej reality a neochota pripustiť reinterpretáciu koránových pokynov – to boli témy, ktoré tvorili jadro reformných diskurzov.

V arabskom prostredí existovalo viacero reformných prúdov. Ich myšlienky sa často prelínali. Priekopníci reformizmu al-Bustání, at-Tahtáwí, alAfghání, Muhammad Abdu, Kásim Amín a ďalší sa zhodli v tom, že zlepšenie postavenia žien je možné dosiahnuť v prvom rade ich vzdelávaním. Len vzdelané ženy sú schopné vydobyť si dôstojnejšie postavenie. V období nahdy ich výzvy mohli nájsť adresáta iba vo vyšších spoločenských vrstvách, kde muži investovali do vzdelania svojich žien z dôvodu skvalitnenia výchovy a vzdelávania ich potomkov. Ahmad Fáris aš-Šidják (literát, prekladateľ, publicista, jeden zo zakladateľov modernej arabskej literatúry) precestoval európske krajiny, kde sa zoznámil s tamojším spôsobom života. Za dôležitú oporu celej spoločnosti považoval pracujúce ženy. Poukazoval na to, že západné spoločnosti sa opierajú o dva piliere – o mužov a ženy ako pracovnú silu. Dôkladne poznal kresťanské i moslimské prostredie. Vystupoval proti dogmatizmu a neznášanlivosti duchovenstva, s čím mal aj osobné skúsenosti. Kritizoval nezmyselnosť a kontraproduktívnosť segregácie oboch pohlaví. Dotkol sa i tabuizovanej témy prostitúcie, ktorú rozoberal nielen ako morálny problém, ale aj ako dôsledok chudoby.[6]

Otázka rodových vzťahov v súčasnom arabskom svete osciluje medzi dvoma najvýraznejšími myšlienkovými prúdmi. Prvý nadväzuje na reformné hnutie, ktoré sa sformovalo na prelome 19. a 20. storočia a usilovalo sa o oslobodenie žien z tradičných, konzervatívnych spoločenských vzťahov. Jeho predstavitelia, na čele s najvýznamnejším priekopníkom arabského feminizmu egyptským právnikom a spisovateľom Kásimom Amínom, prvý raz verejne vyjadrili emancipačné požiadavky žien, vyzývajúce k rovnému prístupu k vzdelaniu, zavedeniu zmiešaných škôl a oslobodeniu od diskriminačných praktík v rodinnom a manželskom prostredí. Konkrétne požiadavky spočívali v obmedzení polygýnie a zvýhodnených práv muža na rozvod, odstránení izolácie ženy v domácnosti a priznaní práv na jej verejnú angažovanosť.

Zavedenie nového vzdelávacieho systému v Egypte inicioval Rifáa Ráfi at-Tahtáwí (1801-1873), ovplyvnený učiteľmi propagujúcimi európsky vzdelávací systém. Poukazoval na socializačný a psychologický význam zmiešaného školstva, ktoré umožňuje socializáciu chlapcov a dievčat v prirodzenom zmiešanom prostredí, čo v konečnom dôsledku považoval za nevyhnutný predpoklad vstupu do úspešného a plnohodnotného manželského života. Na základe skúseností, ktoré získal počas niekoľkoročného pobytu vo Francúzsku, podporoval vzdelávanie žien s tým, že vzdelaná žena je schopná aktívne sa zapájať do rozhovorov s mužmi a vymieňať si s nimi názory, čím si zároveň posilňuje postavenie v spoločnosti. At-Tahtáwí si uvedomoval dôležitú rolu pracujúcej ženy pre rozvoj spoločnosti, ale aj pre zvýšenie jej sebavedomia prostredníctvom sebarealizácie.

Kásim Amín (1865-1908) [7] rozvinul myšlienky svojho predchodcu a spoločenské otázky, vrátane rodovej problematiky, podrobil vedeckému výskumu. Inšpiroval sa učením západných mysliteľov (napr. Augusta Comta) a veril v silu vedeckého poznania.[8] Bez vedeckého pokroku spoločnosť nemôže napredovať a preto zdôrazňoval myšlienku ak napreduje veda a myslenie zaostáva, t. j. spoločnosť udržuje staré neduživé tradície, dochádza k nebezpečnej „schizofrénii“. Amín sa usiloval o zrovnoprávnenie žien na základe dosiahnutých vedeckých poznatkov, ktoré potvrdili, že žena je v intelektuálnej rovine rovnocenná s mužom a preto má rovnaké práva na vzdelanie, prácu a sebarealizáciu vo verejnej sfére. Zamestnanosť žien stanovil ako nevyhnutnú podmienku pokroku každej spoločnosti i napriek tomu, že ľudia neradi menia dejinami overené tradície a hodnoty, ktoré im zaručujú určitú istotu. Zmena pre mnohých predstavuje obavu z budúcnosti. Amín si uvedomuje, že príčiny rodovej nerovnosti a neochoty spoločnosti zaoberať sa emancipáciou ženy nespočívajú v biologickej odlišnosti oboch pohlaví, ale v sociokultúrnom prostredí, v akom sú muži a ženy v priebehu mnohých generácií vychovávaní. Patriarchálny charakter spoločenskej praxe prisúdil žene tradičné rodové roly (oddaná manželka, starostlivá matka) bez toho, aby sa zaujímal o jej potrebu realizovať sa aj mimo súkromnej sféry.

Amín venuje vo svojich dielach značný priestor otázke nosenia závoja, čiže zahaľovania tváre. Označuje ho za prežitok, ktorý mnohé národy dokázali eliminovať. Závoj nie je podľa neho len súčasťou odevu, ale je prekážkou, ktorá uvrhla ženu do izolácie. Výzva k jeho odstráneniu je spojená s výzvou k aktívnej účasti žien vo verejnej sfére. Upozorňuje na negatívne psychické následky zahaľovania tváre ako symbolu útlaku a vlastníckeho vzťahu muža k žene. Dodáva, že ani islam, ani biologický aspekt/pohlavie nie sú príčinou nespravodlivej rodovej nerovnosti. Sú to spoločenské a politické pomery. Amín ovplyvnený vtedajšou politickou situáciou vyvodzuje záver, že oslobodenie ženy priamo súvisí s oslobodením muža od diktatúry/tyranie, tzn. oslobodenia celej spoločnosti od utlačovateľov.[9] Kritiku namierenú proti patriarchálnym praktikám stupňuje a vyčíta mužom prisvojenie si práva „mať všetky práva“. Jeho názory vyvolali búrlivé ohlasy konzervatívnych moslimských učencov a ďalších predstaviteľov intelektuálnej obce, ktoré vyvrcholili obvinením z vlastizrady. To ho prinútilo zredukovať požiadavky do nasledujúcich bodov (bez politického kontextu): zákaz polygýnie, obmedzenie práva muža na rozvod, vzdelávanie žien, zaručenie práva na prácu pre ženy a odstránenie závoja.

Na rozdiel od obvinení zo strany tradicionalistických, ortodoxných kruhov získal Amín podporu reformne orientovaných teológov i právnikov. Tí sa tiež zaujímali o rovnaké otázky, no prioritne riešili problémy rodinného a manželského života. K nim patril významný egyptský reformátor, teológ, právnik a publicista Muhammad Abdu (1849-1905). Niekoľkoročný pobyt v Paríži ovplyvnil jeho intelektuálny vývoj. Sústredil sa na postavenie islamu v modernom svete. Zatiaľ čo Amín sa opieral o metodológiu vedy pri štúdiu histórie a sociálnych vzťahov, Abdu sa usiloval o súlad medzi vedeckým pokrokom a náboženstvom. Presadzoval názor, že viera v Boha a rozum nie sú v protiklade, ale sa dopĺňajú. Patril k umierneným moslimom, vystupoval však proti nekritickému obdivu Európy. Kládol veľký dôraz na rozumovú aktivitu a chcel dokázať zlučiteľnosť islamského učenia s podmienkami modernej spoločnosti. Popieral fatalizmus, ktorí odporcovia islamu pokladali za príčinu stagnácie. Človek je podľa neho zodpovedný za svoje skutky, sám sa rozhoduje pod Božím vedením, ktoré môže prijať alebo odmietnuť.

Abdu si uvedomoval potrebu reforiem predovšetkým vo výchove a školstve, ku ktorým nielen vyzýval, ale sa aktívne podieľal na ich realizovaní. Po návrate z Európy zastával vysoké funkcie v súdnictve a stal sa najvyšším muftím [10] v Egypte. Počas pôsobenia v tejto funkcii vydal množstvo právnych dobrozdaní liberálneho charakteru. V otázkach emancipácie žien vyjadril svoj nesúhlas s polygýniou. Korán podľa neho nepriamo prikazuje monogamiu a podmienky polygýnie naznačujú, že je nežiaduca. Tento negatívny jav riešil výkladom ustanovení islamského práva (šaría) v moderných podmienkach. Týmto spôsobom chcel zosúladiť náboženské zákony so záujmami vládnucich buržoáznych kruhov. Bohaté vrstvy nemali záujem rozdrobovať svoj majetok medzi deti, ktoré by sa narodili v polygamných manželstvách. V otázkach hmotného zabezpečenia ženy a rozvodu rozhodoval podľa málikovskej právnej školy a priznal žene právo na rozvod v prípade, že manžel s ňou hrubo zaobchádza, telesne jej ubližuje alebo ju slovne uráža. Toto rozhodnutie potvrdil vydaním fatwy (právneho dobrozdania) [11], čo ovplyvnilo legislatívu mnohých islamských krajín.

Muhammad Abdu a Kásim Amín patria do najvýznamnejšieho obrodného prúdu v arabskom svete, ktorý pod európskym vplyvom prijal podnety racionálneho liberalizmu a aktivity. Jadro reformných snáh spočívalo v zdokonalení výchovno-vzdelávacieho systému. Názory a aktivita tohto reformného prúdu vyvolali potrebu zmeny povedomia žien, sebauvedomenie – uvedomenie si rodovej identity, odmietnutie biologického prístupu k rozdeleniu rodových rol a eliminovanie pocitu menejcennosti. V sociálnej rovine ide o uvedomenie si rodovej rovnosti, t. j. rovnakého práva na vzdelanie, prácu a sebarealizáciu vo verejnej sfére. Rodový kontext sledujeme aj v politickej rovine, kde zvyšovanie ženského povedomia súvisí s jej priamou angažovanosťou v masovo-spoločenských hnutiach a politických či vlasteneckých odbojoch. Spoločenské vedomie sa vyvíja v závislosti od dominujúcej spoločenskej, intelektuálnej a politickej orientácie. Politicko-mocenské ambície tradicionalistických spoločností majú regresívny účinok na ženské vedomie, ktoré zámerne udržujú na nízkej úrovni. Niektoré hnutia v súčasnosti zachádzajú do takých extrémov, že izoláciou žien chcú riešiť vysokú nezamestnanosť mužov.

Impakt európskej, technicky vyspelejšej civilizácie prebudil aj také reformné hnutia, ktoré sa usilovali vyrovnať so všeobecnou stagnáciou moslimských spoločností glorifikáciou minulosti a návratom k islamských koreňom. Obroda v ich ponímaní smerovala k očisteniu islamu od cudzorodých nežiaducich prvkov (inovácií a povier). Arabskí intelektuáli žili v podmienkach, kde náboženstvo hralo rozhodujúcu úlohu a moslimská duchovná elita bola postavená pred zložitý problém, ako zosúladiť islamské myslenie so zmenami sociálnych podmienok, ktorým nebolo možné sa vyhnúť. Tento smer reformného hnutia arabská literatúra označuje termínom salafíja.[12] Rozšíril sa z Egypta v druhej polovici 19. storočia a v ďalšom vývoji, podľa Kropáčka, z neho vyrástli dva základné smery. Umiernený smer sa usiloval o vymanenie islamského sveta zo stagnácie prijatím nevyhnutných moderných prvkov vedeckého a technického charakteru a revitalizáciou tradícií raného islamu (ktoré podľa islamských feministiek ženu neobmedzovali tak ako v nasledujúcich storočiach). Druhý smer idealizáciou minulosti nepripúšťal žiadne vplyvy západnej modernity. Koncept islamskej viery a náboženskej praxe (očistený od cudzích, nevhodných prvkov) považoval za „sebestačný základ pre modernú spoločnosť a štát a ďalšia obnova musí smerovať už len k jej morálnemu, činorodému zdokonaľovaniu jednotlivcov a spoločnosti.“[13] Predstavitelia týchto aktivistických islamských hnutí sa usilujú o prísne presadenie islamu do verejného života s cieľom získať politickú moc. Západná literatúra ich spravidla označuje ako fundamentalistov/islamistov (napr. členovia Moslimského bratstva založeného v roku 1929). Ich vplyv sa výrazne presadil po druhej svetovej vojne, pretože reformné snahy liberálneho prúdu v tom období nepriniesli viditeľné zmeny.

Názory predstaviteľov súčasných arabských intelektuálnych kruhov rámcovo reprezentujú buď tradičné chápanie islamu, alebo tzv. moderný islamský diskurz nadväzujúci na myšlienky liberálnych reformistov z obrodného obdobia. Arabskí intelektuáli – modernisti kritizujú puritánske chápanie islamského učenia a prehnanú politizáciu islamu. V Koráne nevidia prekážku pokroku a zlepšenia postavenia ženy. Podľa nich je možné súčasný nevyhovujúci stav prekonať kritickým prístupom k tradičnému kultúrnemu odkazu a rehabilitáciou nezávislého interpretačného myslenia (idžtihádu).

Poznámky:

[1] MENDEL 1994:93

[2] OLIVERIUS 1995:7

[3] Libanon a Sýria boli súčasťou Osmanskej ríše. V roku 1943 bola formálne vyhlásená Libanonská republika a v roku 1946 Sýrska republika.

[4] OLIVERIUS 1995:9

[5] Na to upozorňuje aj Hrbek v doslove k jeho prekladu Koránu (2000), kde konštatuje, že arabskí komentátori stanovili význam určitého slova použitého v Koráne na základe vlastnej interpretácie, ovplyvnenej nasledujúcim vývojom islamskej teológie.

[6] TRABOULSI 2003:15-19

[7] K rodovej problematike napísal dve významné publikácie: Tahrír almar´a (Oslobodenie ženy, 1899) a al-Mar´a al-džadída (Nová žena, 1901), čím inicioval veľké diskusie o spoločenskom poslaní žien v arabskom svete.

[8] Kritika mu vyčíta časté odvolávanie sa na západných mysliteľov v knihe Nová žena s tým, že ich myslenie a názory sú vzdialené islamskému duchu a nemôžu byť východiskom pre riešenie problémov moslimských žien, pretože o ich živote nemajú dostatočné vedomosti.

[9] Súčasní kritici Amínovi v tomto kontexte vyčítajú evidentný prozápadný prístup a zneužívanie rodovej problematiky na nacionalistické ciele.

[10] Muftí – islamská právna autorita, ktorá vydáva právne dobrozdania.

[11] Fatwa – odborné posúdenie naliehavej otázky zo spoločenskej praxe.

[12] Termín salafíja je odvodený od arabského slova salaf (doslova „predkovia“) a označuje tzv. ctihodných predkov z čias proroka Mohameda a prvých štyroch pravoverných kalifov. Prívrženci salafíje usilujú o návrat k pravej viere a životu z obdobia raného islamu. Odborníci označujú toto hnutie za neortodoxnú formu islamského reformného hnutia.

[13] KROPÁČEK 2002:195

Literatúra a pramene:

KORÁN. Z arabského originálu preložil Ivan Hrbek. Praha 2000.

KROPÁČEK, L.: Islám a Západ. Historická paměť a současná krize. Praha 2002.

MENDEL, M.: Islámká výzva. Brno 1994.

OLIVERIUS, J.: Moderní literatury arabského východu. Praha 1995.

TRABOULSI, F.: An Intelligent Man´s Guide to Modern Arab Feminism. In: Al-Raida. (Feminist Lebanese Magazine), 20, 2003, č. 100, s. 15-19