Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Rodinu radíme k najdôležitejším skupinám, ktoré človek vytvára. Vo všeobecnosti je považovaná za základnú bunku a dôležitý nosný pilier spoločnosti. Existencia, fungovanie a pretrvanie rodiny závisí na spoločne uznávaných etických a morálnych hodnotách. Základom je láska, porozumenie, akceptácia a dodržiavanie vnútorných pravidiel a zásad. Počiatkom rodinného spoločenstva je vznik manželstva ako prejavu slobodnej a súhlasnej vôle dvoch ľudí a ich túžby po spoločnom živote a výchove potomstva. V etickej diskusii sa zosilňuje význam problematiky interpretácie spoločenských subsystémov, obzvlášť vplyv hospodárstva a médií, ale tiež relevancia rodiny pre iné spoločenské oblasti. (BAUMGARTNER 1995:1169)

Matka a otec odovzdávaním etických a morálnych hodnôt, kultúrnych vzorov, vedomostí a cností svoje deti formujú na samostatných jedincov. Je to prirodzený a dlhodobý proces, na ktorý vplýva množstvo rôznych faktorov, rušiacich jeho plynulý priebeh v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Takýmito faktormi môže byť užšie i širšie okolie rodiny, priatelia, škola, masovokomunikačné prostriedky, cudzie kultúry a pod. V súčasnosti sa preto často možno stretnúť s výchovnými problémami rodičov vo vzťahu k svojim deťom. Predmetom širokého verejného diskurzu je zmysel výchovy v živote človeka a jeho čoraz väčší vplyv na spoločenský pokrok. Dnešné okolnosti uľahčujú a súčasne zvyšujú význam apelu k výchove mládeže a neustálej formácii dospelých. (Gravissimus educationis 1970: 283) V ostatných desaťročiach sa stalo oveľa ťažším vychovávať deti. Vzhľadom na ekonomickú situáciu, vychovávať dve a viac detí znamená určitú redukciu životného štandardu približne o polovicu oproti bezdetnému páru. Ekonomické a sociálne pomery uprednostňujú bezdetnosť, vzniká nová polarizácia medzi rodinami a bezdetnými pármi, resp. možno badať stúpajúcu tendenciu. Žiada sa zmena základnej orientácie sociálnej politiky v zmysle posilnenia a uznania rodičovskej zodpovednosti. (KAUFMANN 1995:1169)
Medzi mnohé ťažkosti, s akými sa pri výchove detí stretávajú rodičia, berúc do úvahy rôzne kontexty kultúr, patrí nasmerovanie k odkrytiu pravdivého pohľadu na svet, zmysel pohlavnosti, poznanie hodnoty človeka a jeho života, či slobodné a dobrovoľné prijatie morálnych zásad. Ide o podanie pomocnej ruky pri riešení kľúčových problémov. Aj napriek pomerne slabej informovanosti verejnosti o základných hodnotách, ktorá bola príznačná pre nedávne obdobie, boli tieto hodnoty zachované. Zmenšenie vplyvov tradičných modelov výchovy vo väčšine spoločností (rovnako v rozvinutých aj rozvíjajúcich sa krajinách) spôsobilo, že deti boli pozbavené jasných pravidiel a rodičia sa cítia nepripravení dávať im vhodné a primerané odpovede (napr. o sexuálnom živote). Ukrývanie pravdy o človeku prehlbuje tendenčné banalizovanie pohľadu na človeka, jeho hodnotu, pohlavnosť. V tejto súvislosti sa vytvára kultúra, kde verejnosť a masovokomunikačné prostriedky ponúkajú množstvo informácií vytrhnutých z osobnostného kontextu, podávaných zábavnou formou, často pesimistických, no najmä neprimeraných a neprispôsobených príslušným etapám vývoja detí a mládeže. To všetko sa deje pod vplyvom falošného individualistického chápania slobody, pozbaveného základných hodnôt o živote, ľudskej láske a rodine. (LUDZKA PŁCIOWOŚĆ: PRAWDA I ZNACZENIE (WSKAZANIA DLA WYCHOWANIA W RODZINIE) 1996:5) Vznikajú situácie, keď sa škola usiluje realizovať problémy výchovy (sexuálnej, kultúrnej a pod.) zastupujúc rodinu. Robí to spôsobom informačným, čo zvyšuje riziko ideologických deformácií či deformácií svedomia. Samotní rodičia v dôsledku absencie prípravy v mnohých prípadoch rezignujú z vlastných úloh, alebo považujú za potrebné delegovať iné osoby. Práve rola rodiča ho predurčuje najprimeranejším a najprijateľnejším spôsobom pripraviť dieťa do života, aj objasňovaním najcitlivejších a najosobnejších sfér ľudského bytia.
Ťažiská doterajšieho sociálno-etického ustálenia rodiny dokazujú nutnosť subsidiárnej podpory štátneho a spoločenského rozvoja rodiny (rodinnej politiky) a súčasne aj zaistenie autonómie a zodpovednosti rodiny oproti totalitárnym tendenciám (právo rodiny). V rozhodovaniach za deti, v ich výchove, v rozvíjaní osobných vzťahov a vo vytváraní priestoru emocionálneho domova sa rodina chápe ako paradigmatické miesto spoločenskej slobody. Umocňujúce sa vedomie individuálnych nárokov a práv, aj skúsenosť reálneho ohrozenia člena rodiny upozorňujú na povinnosť/nutnosť zabezpečenia právneho spoločenstva a dôstojnosti jednotlivca v rámci rodinného zväzku. Autonómia rodiny a sloboda jednotlivca vstupujú do vzťahu, ktorý je poznačený neustálym napätím a nedá sa fundamentálne vyriešiť. (BAUMGARTNER 1995:1170)

Sloboda sa vo všeobecnosti chápe ako neprítomnosť donútenia. To je sloboda vonkajšia. Človek však koná podľa vlastnej ontologickej štruktúry, bez vonkajších ohraničení. Opravdivý človek je teda človek plne slobodný a zrelý, človek, ktorý vlastní seba a určuje línie svojej existencie nie pod vplyvom vonkajšieho nátlaku, ale na základe osobnej slobodnej voľby. (CZONTOS 1999:48) Sloboda núti každého človeka aktívne sa vložiť do hry. (SMREKOVÁ 2008:453) Žiť v slobode neznamená zanechať niečo, žiť bez ťažkostí, odmietať obete, ale práve naopak, prijať všetky odriekania, ktoré prináša opravdivá sloboda, až po darovanie vlastného života. Najvyšším prejavom lásky je darovanie života, je to aj najväčší akt slobody. Niet opravdivej lásky, ktorá by nebola slobodná. Práve s odvolaním sa na takúto lásku vyslovil sv. Augustín svoj slávny výrok: „Ama et fac quod vis“ (Miluj a rob čo chceš). (CZONTOS 1999:48) Je prirodzené, že práve rodina je prvotným prostredím, v ktorom človek poznáva svet, spoločnosť, objavuje realitu a vštepuje si morálne hodnoty. Rodina dáva dieťaťu a neskôr mladému človeku základnú formáciu. Jeho poznanie sveta bude charakterizované názormi, pohľadmi a citovým zakódovaním sveta rodičov, najmä matky. Zdravý a nenarušený vývoj dieťaťa je podmienený láskou a dobrotou, ktorú od matky pociťuje. Odmietanie zo strany matky, jej nedostatočná či absentujúca citová väzba a chladný prístup často vo vyvíjajúcom sa jedincovi „zabíja“ základy ľudskosti a môže negatívne ovplyvniť jeho psychologický vývin. Psychológovia sa stotožňujú v názore, že deti, ktoré nenašli u vlastnej matky, neskôr aj u otca záujem, dobrotu a lásku, sú iba s ťažkosťami sami schopní vytvárania týchto hodnôt. Je tiež otázne, či a ako sa dokážu vyrovnať s ťažkými životnými situáciami bez trvalých následkov na ich duševnom zdraví a pri formovaní morálneho postoja k životu. Matkám je nevyhnutné vytvárať podmienky pre plnenie ich povinností a úloh, aby ich prítomnosť, dôležitá pre deti, bola samozrejmosťou. Spoluúčasť otca a jeho aktívny podiel na formovaní charakteru spoločného potomka sú nevyhnutné tiež. Až potom možno hovoriť o rodine ako škole plnšej ľudskosti. Deti je potrebné vychovávať tak, aby v dospelosti mohli vedome a zodpovedne realizovať svoje povolanie. Pomoc a rešpektovanie slobody dieťaťa sú pre rodičov záväzné. (GAUDIUM ET SPES, 1972:52) Vyžadujú od nich vynaloženie úsilia, ktoré sa nakoniec premieňa na hodnotu nepomerne väčšiu, ako samotné úsilie. Jednu z prvoradých úloh zohráva rodina aj v dosahovaní plnej životnej múdrosti. Pavol VI. píše, že rodina plní dôležitú funkciu, aby človek bol sám sebou v prostredí, v ktorom žije. „V niektorých prostrediach a historických epochách bola táto úloha až príliš veľká, na škodu základným slobodám ľudskej osoby. Starodávne verejné inštitúcie štátov smerujúcich k rozvoju sú ešte nejaký čas potrebné, ale bude treba postupne uvoľňovať ich nadmerný nátlak. Takže prirodzená monogamná a trvalá rodina, taká, akú chcel Boh a posvätilo kresťanstvo, v ktorej sa stretajú viaceré pokolenia a pomáhajú si navzájom v dosahovaní plnej životnej múdrosti a v zosúlaďovaní práv konkrétnych osôb s inými požiadavkami spoločnosti, stanovuje základ verejného života.“ (PAWEŁ VI. 1981:126)

Socializácia. Rodina je základnou socializačnou skupinou, keďže prostredníctvom nej sa mladšia generácia uvádza do verejného života a odovzdávajú sa jej základné kultúrne hodnoty. (ADAMSKI 1998:365) Ľudský jedinec prichádzajúc na svet ako biologický organizmus, obdarený istými danosťami a charakteristickými psychofyzickými vlastnosťami, je postupne spoločnosťou pohlcovaný. Nevyhnutné uvedenie na cestu kultúrnej socializácie sa uskutočňuje predovšetkým v rodine. Tento proces začína narodením a uskutočňuje sa súčasne vo sfére biologicko–pudovej, psychicko–citovej, sociálno–kultúrnej, vedomostno–morálnej.
Vo sfére biologicko-pudovej rodina určuje podobu osobnosti dieťaťa starostlivosťou a materiálnou pomocou od jeho príchodu na svet až do osamostatnenia. V priebehu uspokojovania materiálnych potrieb sa v dieťati formujú aj určujúce biologické a hospodárske zväzky s rodičmi, čo povzbudzuje jeho aktivity a rozvoj v rodine. (ADAMSKI 1998:366) Vplyvu rodičov vo sfére psychicko-citovej napomáha prirodzená potreba žičlivosti a vyplýva z rodičovskej lásky a starostlivosti. Má eliminovať oficialitu vzťahov, predpokladá nezaujatosť a obetavosť, a vďaka tomu zanecháva hlboké stopy v psychike dieťaťa. Nadväzujú a neustále sa posilňujú emocionálne vzťahy spájajúce dieťa s rodinou. Viditeľná je súvislosť skoršieho rozvinutia citových potrieb dieťaťa s jeho neskorším procesom spoločenského prispôsobenia. V rodine dieťa nachádza prvé spôsoby a priestor prejavu svojich citových potrieb, ako je preukázanie dôvery, hľadanie rady a pomoci, vyslovenie svojho strachu a znepokojenia. (ADAMSKI 1998:367) Prvým a prirodzeným adresátom sú rodičia a stupeň rozvoja takýchto pocitov v období detstva naznačuje lepšie prispôsobenie dorastajúceho alebo dospelého človeka všeobecne uznávaným normám a vzorom správania. Rodina sa, ako malá skupina a súčasne sociálna inštitúcia, riadi charakteristickými normami a zákonmi prijatými a odzrkadľujúcimi širšie sociálne vzťahy. Vo sfére sociálno-kultúrnej preto predstavuje pre dieťa špecifickú, viac či menej organizovanú formu spoločenskej existencie opierajúcej sa o spoluprácu, rešpektovanie práv iných, obetovanie a toleranciu. Práve rodina je prostredím rozhodujúcim o tom, v akej forme bude prebiehať začleňovanie sa jednotlivca do spoločnosti. Socializačné vplyvy sféry uvedomujúco-morálnej kladú dôraz na morálne nasmerovanie interpretované v poznaní a osvojení noriem. Cieľom je formovanie sebaúcty, pocitu hodnoty osobného rastu a spoločenského správania. Proces osobnostného rozvoja dieťaťa prebieha v atmosfére konkrétnych rodinných noriem, pravidiel a morálnych zásad, všeobecných vo svojich predpokladoch, ale aplikovaných rodičovskou výchovou. Dôležitejšie ako zásady je pre dieťa ich realizovanie. Jednotliví členovia rodiny majú pre deti zosobňovať len správne vzory správania a pozitívne hodnoty, pod vplyvom ktorých sa následne formujú ich etické aj náboženské normy. Morálne normy rodičov symbolizujú pre deti vždy tie najvyššie hodnoty. Rozhodujú o neskoršom životnom postoji dieťaťa. Systémy hodnôt reprezentované prostredníctvom rodičov vytvárajú pre deti špecifický kódex noriem charakterizujúci čo je dobré a čo zlé, čo možno a čo nemožno konať. (ADAMSKI 1998:367-369) Vzrast zdravej osobnosti je dôležitým záväzkom každej rodiny. Allport aj Plužková ho definujú ako „dynamickú organizáciu psychofyzických systémov vo vnútri indivídua, ktoré determinujú jeho charakteristické prijaté myslenie.“ (PŁUŻEK 1994:47) Rodičia dieťaťu určujú model morálneho správania, predovšetkým v prvých rokoch života, kým iné modely neutkvejú v jeho vedomí. Aj keď neskôr vonkajší mimorodinný vplyv (škola, okruh kamarátov, prostriedky masovej komunikácie) začne vytláčať vplyv rodiny a dominovať nad ním, v rodine vyformované kostry morálnosti a svedomia zostanú naďalej dôležitým filtrom, ktorým musia prejsť nové normy a hodnoty, veľakrát odporujúce rodinným. (ADAMSKI 1998:369)

Rodina ako základné a nezastupiteľné výchovné prostredie vytvára najlepšie podmienky pre odovzdávanie náboženských aj kultúrnych hodnôt, podieľajúcich sa na utváraní vlastnej identity. Bez lásky nasmerovanej k daru života ťažko hovoriť o budúcnosti spoločnosti. (JAN PAWEŁ II. 1995:28) Absencia náboženských a kultúrnych hodnôt má za následok odchyľovanie rodín od skutočných hodnôt, ich rozpad, produkciu vnútorne prázdnych a nešťastných ľudí. Dôležitým aspektom výchovnej práce rodiny je aj formovanie budúcnosti založenej na pokoji. „Rodinné cnosti, týkajúce sa hlbokej úcty k životu a dôstojnosti ľudskej bytosti, viditeľné v konkrétnych situáciách ako sú trpezlivosť, pochopenie, morálna podpora a vzájomné odpustenie, dovoľujú rodinnému spoločenstvu prežívať prvé a základné skúsenosti pokoja. Láska tohto druhu nie je len prechodným pocitom, ale trvalou morálnou silou, hľadaním dobra blížneho, aj za cenu osobnej obety. Okrem toho skutočná láska sa vždy spája so spravodlivosťou, ktorá je nevyhnutnou podmienkou pokoja. Zahŕňa všetkých ľudí, ktorí nemajú rodinu, deti pozbavené starostlivosti a lásky, osoby osamotené a odvrhnuté. Rodina, ktorá – aj keď s ťažkosťami – žije takouto láskou, otvárajúc sa veľkodušne celému spoločenstvu, je najdôležitejším činiteľom budúceho pokoja. Civilizácia pokoja nie je možná, ak bude chýbať láska.“ (JAN PAWEŁ II. 1995:28-29)

Napriek úlohe rodiny v budovaní pokoja paradoxne aj v nej dochádza často ku konfliktom a zneužívaniu. Tiež sa stáva obeťou násilia vo viacerých podobách, ktoré sa uplatňujú v súčasnej spoločnosti. K napätiam prichádza veľakrát vo vnútri samotnej rodiny. Sú výsledkom problémov pri dosahovaní harmónie rodinného života, keď pracovné vyťaženie sťažuje manželom byť spolu, keď nezamestnanosť núti k ustavičnému boju o prežitie, alebo hrozba straty zamestnania napĺňa celú rodinu strachom pred neistou budúcnosťou. Prameňom napätí sú však vzory správania predkladané hedonizmom a konzumizmom. Práve tie nútia členov rodiny skôr k uspokojovaniu vlastných potrieb, než k pokojnému a namáhavému vytváraniu rodinného spoločenstva. Rodičovské hádky, nechuť prijímať potomstvo, násilnosti na neplnoletých a ponechanie ich bez opatery, sú symptómy neporiadku, blokujúceho pokoj rodinného života, ktorý nemôže s istotou prinavrátiť ani rozhodnutie separácie ani rozvod, „skutočná pliaga súčasnej spoločnosti.“ (JAN PAWEŁ II. 1995:29)
Proces úpadku početných malých a stredných firiem, poznačených pretrvávajúcou recesiou, vyvoláva v rodinách nepokoje. Mladí nemôžu nájsť stabilnú prácu, nevyhnutný predpoklad pokojného budovania budúcnosti. Je to vážny dôvod vzniku napätia v rodine. Ešte viac znepokojujúcim je fakt, že táto situácia mladým nedovoľuje založiť si rodinu v optimálnom čase/veku. Je všeobecne známe, že keď mladí nemôžu aktívnym spôsobom prispieť k rozvoju spoločnosti, vzniká veľké nebezpečenstvo ich unikania do sveta ilúzií, často pomocou alkoholu a drog. Násilie a deprivácia mladých je ďalším následkom života v prostredí s takýmito problémami. (JAN PAWEŁ II. 1995:195) Prameňom jednotiacej sily v rodine sú spoločne vyznávané presvedčenia, hodnoty a ciele. Je potrebné, aby rodičia neustále pripomínali deťom záväzné rodinné hodnoty, napríklad: „v našej rodine si všetci navzájom pomáhajú…“, a pod. Vyznávanie spoločných hodnôt má priamy súvis so zmenšovaním konfliktov v rodine. (KUCZKOWSKI 1991:184)

Individualizmus v postmodernej spoločnosti. V súčasnom svete sú často sociálne vzťahy nefunkčné, čo priamo súvisí s postmodernou krízou západnej kultúry. Podľa Sawického hlavnými príčinami tohto stavu je vyostrený individualizmus a absencia mystického duchovna v spoločnosti. Človek, egocentricky zameraný na uspokojovanie svojich individuálnych potrieb a záujmov, prestáva byť sociálnym, etickým aj duchovným. Individualizmus neumožňuje človeku funkčne kooperovať s inými, zdieľať spoločnú identitu a rozvíjať hodnoty humanizmu tak, aby stabilizovali a kvalitatívne posúvali spoločnosť aj človeka vpred. Riešenie daného stavu sa ponúka v oslabení individualizmu a v posilnení mystickej spirituality v spoločnosti aj u jednotlivca. (SAWICKI 2012:61) Zdá sa, že je nutné zastaviť dominanciu individualizmu a snažiť sa o návrat do vyváženého stavu: človek verzus ľudstvo, ego verzus duchovno, individuálne verzus všeobecné (kolektívne, sociálne) blaho.
Individualizmus ako pojem je v súčasnej dobe rozvinutej kultúry chápaný nejednoznačne. Má hanlivý význam, pokiaľ vyrastá zo sebectva, bezohľadnosti a sebalásky. Pozitívnou životnou orientáciou je vtedy, keď je obrannou reakciou na zaslepenosť, predsudky a pokrytecké konvencie kolektívu alebo tlak spoločenských inštitúcií a politickej moci, deformujúcich rozvoj a prejavy osobnosti. Jeho nesprávne pochopenie v detstve a ranej mladosti sa môže negatívne prejaviť v budúcnosti. „Nesprávne chápaný individualizmus, tak viditeľný v súčasnom svete, nenapomáha rozvoju rodinného ducha. Preto je veľmi dôležité, aby rodičia viedli deti k presvedčeniu o výnimočnom význame rodinných vzťahov, význame každodennom, a nielen vo chvíľach krízy, vojny, živelných pohrôm, kedy rodina nachádza akoby spontánne svojich členov. Rodinné vzťahy sa posilnia, keď členovia danej rodiny trávia väčšinu času spolu. Upevňujú sa tiež vďaka takým činiteľom ako zachovávanie rodinných tradícii, oslava narodenín, menín a iných dôležitých dátumov členov rodiny, diskusné stretnutia, spoločné hry, spoločné stolovanie, delenie sa s vlastnými skúsenosťami. Možno tiež odporúčať vyhradiť si špeciálny čas (napr. nedeľu) na návštevy, celodenné výlety zbližujúce ľudí a mnohé iné aktivity“ (KUCZKOWSKI 1991:183) Vytvoriť priaznivé rodinné prostredie, schopnosť realizovať kvalitný rodinný život, ktorý obohacuje všetkých členov rodiny, je jedna z najkrajších a súčasne aj najťažších úloh.

Literatúra a pramene:
ADAMSKI, F.: Oddziaływania wychowawcze rodziny. Kraków 1998.
BAUMGARTNER, A.: Familie, in: Lexikon für Theologie und Kirche, KASPER, W. a kol., III. Freiburg 1995.
CZONTOS, L.: Láska v slobode a zodpovednosti, in: Problémy personálnej sebaidentifikácie v súčasnej kultúre. Acta philosophica Tyrnaviensia, 1999, č. 4.
DOKUMENTY II. VATIKÁNSKEHO KONCILU: Gravissimum Educationis. Rím 1970.
DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU: Gaudium et spes. Bratislava 1972.
JAN PAWEŁ II.: Rodzino, co mówisz o sobie? Kraków 1995.
KAUFMANN, F., X.: Familie, in: KASPER, W. a kol.: Lexikon für Theologie und Kirche, III. Freiburg 1995.
KUCZKOWSKI, S.: Przyjacielskie spotkania wychowawcze. Kraków 1991.
Ludzka płciowość: prawda i znaczenie (wskazania dla wychowania w rodzinie), Instytut Studiów nad rodziną. Łomianki 1996.
PAWEŁ VI., Populorum progressio. Warszawa 1981.
PŁUŻEK, Z.: Psychologia pastoralna. Kraków 1994.
SAWICKI, S.: Sociálne vzťahy v kontexte etiky a spirituality, in: KOZOŇ A. a kol., Etické otázky (ne)slobody. Trenčín 2012.
SMREKOVÁ, D.: Jean-Paul Sartre, in: REMIŠOVÁ, A (ed).: Dejiny etického myslenia v Európe a USA. Bratislava 2008.