Európska integrácia – národná identita kultúra
Pred viac ako päťdesiatimi rokmi nastúpila Európa na cestu zjednotenia. Predchádzalo mu množstvo plánov a koncepcií, prezentovaných na rôznych úrovniach a s rôznymi úmyslami. Ich spoločnou črtou bolo, že väčšina z nich, ak nebola odmietnutá už v zárodku, skončila po čase neúspechom. Dôvod bol jednoduchý. Vznikom národných štátov, výsledkom vývoja v priebehu 18. a 19. storočia bolo pre väčšinu ich vodcov nepredstaviteľné, že by sa ľahko a bezbolestne vzdali svojej, často bojom a krvou získanej nezávislosti a suverenity v prospech celku, ktorý by jednomyseľne, konsenzom či väčšinovo, rozhodoval o ich ďalšom osude. Konali sa rozličné snemy, sympóziá a konferencie, no ich výsledkom bola spravidla len dohoda o budúcej dohode, ktorá sa napokon nikdy nerealizovala. Situácia sa zmenila v 50. rokoch 20. storočia. Druhá svetová vojna bola pre svetových lídrov dostatočným dôkazom, že systém v dovtedy existujúcej podobe nie je dlhodobo udržateľný a nezodpovedá prerozdeleniu moci.
Európu možno politicky deliť podľa rôznych kritérií. Dnes snáď najviditeľnejšie je členstvo európskych štátov v Európskej únii (ďalej EÚ). V podobe troch spoločenstiev sa rodila postupne od roku 1951 a vznikli tri skupiny štátov. Tie, ktoré v EÚ sú a hrdia sa nálepkou vyspelé a rozvinuté, ďalej tie, ktoré síce podľa novodobých kritérií tieto podmienky spĺňajú, no sami sa rozhodli nezúčastňovať sa integračného procesu v plnej miere, a napokon tie, ktoré z politických, ekonomických alebo v prípade Turecka aj kultúrnych príčin zatiaľ zostávajú stáť pred vonkajšími hranicami Únie. Myšlienka integrácie nebola vždy prijímaná jednoznačne pozitívne a inak tomu nie je ani dnes. Najväčšia obava pramení zo straty nezávislosti a suverenity, možnosti rozhodovať o svojom vlastnom osude. Od štátov, podieľajúcich sa na integračnom procese, sa automaticky očakáva, že prenesú výkon časti svojich právomocí na vytvorený celok, v záujme jeho efektívneho a reálneho fungovania. Tieto pochybnosti prenikajú všetkými sférami spoločenského života národného štátu, kultúru nevynímajúc.
V priebehu dlhých stáročí si európske štáty budovali svoju vlastnú identitu, posilňovali individualitu a z času na čas sa pokúsili expandovať to, čo považovali za svoje aj za hranice – neraz aj na úkor iných, cestou násilia. Expanzia a sebapresadzovanie sa boli pritom dlho považované za niečo prirodzené, keďže dejiny viackrát poukázali na opodstatnenosť známej teórie prežitia najsilnejšieho. Od vzniku štátu sa však rovnako prirodzene predpokladalo, že viacerí sú schopní dosiahnuť viac a vznikali rôzne aliancie a spojenectvá. Sledovali zväčša iba jediný účel – získanie nových území a moci. Dnes sa od štátov očakáva, že sa pokúsia o dosiahnutie určitej uniformity nielen v oblasti obrany, ale v celom spektre politiky. Jedným z cieľov EU totiž je pôsobiť ako jednotný celok, v súčasnosti predovšetkým v zahraničnej politike a bezpečnosti, vytvoriť protipól, či skôr rovnocenného partnera Spojeným štátom americkým. V priebehu rokov 2007 – 2009 boli podniknuté prvé úspešné kroky a dnes v EÚ reálne existujú politickí predstavitelia, v zmysle aby americký prezident vedel, komu má zavolať.
Každá z krajín je definovateľná niečím, čo ju odlišuje od ostatných a naopak, možno nájsť znaky, ktoré sú pre všetky štáty bez ohľadu na hranice spoločné. Ak sa dnes povie americká kultúra, mnohí by bez najmenšieho zaváhania vedeli vymenovať niekoľko príkladov kultúry reprezentujúcich americký kontinent. Zdá sa však, že odpoveď na otázku, čo je kultúra európska, je podstatne zložitejšia.
Otázka úlohy národných kultúr v Európe je preto veľmi aktuálna. Po vyriešení základných problémov svojej existencie Únia vybudovala sieť inštitúcií a orgánov s ustálenými a jasne rozdelenými právomocami a pôsobnosťou. Do centra pozornosti sa tak dostávajú aj oblasti, ktoré sa dlhé roky ocitali na okraji spoločenského záujmu, teda aj kultúra. Nepatrí s lukratívnym otázkam, súvisiacich s mocou (financie, zahraničná politika, obrana, tradične považované za piliere suverenity štátu). Vplyv jednotlivých európskych národných kultúr na súčasnú podobu Európy a EÚ v nej je nepopierateľný. Nevyriešenou ale zostáva otázka ďalšieho smerovania. Znie: Je žiaduce, aby národné kultúry zostali zachované v podobe, ktorá bude predstavovať prekážku prehlbujúcej sa integrácie, alebo rozdiely, ktorými sa európske národy odlišujú, majú byť postupne stierané? Otázka kultúrnej integrácie úzko súvisí s problematikou identity – národnej [1] i európskej [2].
Národná identita je spájaná s jazykom, históriou, osobnosťami, mentalitou a inštitúciami. Lokálna a regionálna okrem toho aj s určitým priestorom. V tejto oblasti nastal istý posun. V tradičnej spoločnosti je tradícia a identita územia chápaná ako daná, orientácia ľudí ako jediná možná. V modernej spoločnosti má človek možnosť voľby tradície aj identity, prípadne sa môže rozhodnúť pre ich odmietanie.[3]
V 80. a 90. rokoch 20. storočia sa predovšetkým v krajinách strednej a východnej Európy predpokladalo, že po páde diktátorských režimov budú automaticky smerovať k liberálnej demokracii. Naproti tomu však zosilneli národné tendencie a potreba opätovného vyjadrenia národnej legitimity. Do popredia sa dostala etnická identita, ktorá zohráva významnú úlohu v spoločenskom a politickom živote. Národná identita predstavuje základný nástroj politického populizmu a mobilizácie más.
V súvislosti s národnou identitou je dôležité chápanie pojmu národ. Podľa monolitnej a pluralitnej definície je národ buď kolektívne indivíduum, žijúce vlastným životom, alebo kolektivita rozdielnych jednotlivcov.[4] Konštruovať identitu je v takomto prípade veľmi náročné. Pri jej ďalšom vývoji zohrávajú úlohu postoj elity, prijatie etnickými, regionálnymi a sociálnymi skupinami, aj integračné a globalizačné procesy. Môžu spôsobiť heterogenizáciu, kedy dôjde k posilneniu kolektívnej (európskej) identity na úkor národnej, alebo naopak, homogenizáciu, posilnenie identity majoritného národa.[5]
Napriek tomu, že národná identita je považovaná za jednu zo základných charakteristík človeka ako sociálnej a kultúrnej bytosti, dodnes neexistuje uspokojivá definícia tejto dôležitej sociálnej kategórie. Existuje množstvo rozličných koncepcií, ktoré sa pokúšali problematiku národa a identity objasniť.[6]
Za najstaršiu je považovaná koncepcia božského pôvodu národov. Z tejto kategórie predstáv pochádza aj genéza židovského národa. Keďže vyslobodenie Židov z područia Egypta bolo považované za Boží spasiteľský zásah, na jeho základe vznikla viera v jediného Boha, pre ktorého sú Židia vyvoleným národom. V zmysle tohto chápania je história, spôsob života Židov, ich náboženská, kultúrna a národná identita Božím dielom.[7]
Iný model predstavuje európska stredoveká téza, uplatňovaná v monarchistických krajinách. Išlo o nadetnický, stavovský a politický koncept národa, ktorého príslušníci reprezentovali krajinu na sneme (príklad Uhorska a jeho „natio hungarica“). Dorozumievali sa latinčinou a spájala ich príslušnosť k uhorskému kráľovstvu a lojalita k jeho panovníkovi, bez ohľadu na to, z ktorej národnej dynastie pochádzali. Členmi takéhoto národa boli výlučne príslušníci privilegovaných – šľachtických vrstiev spoločnosti, bez ohľadu na svoj etnický pôvod a príslušnosť.
Základy novodobých koncepcií národa boli položené v období osvietenstva. Nové duchovné prúdy sa spájali najmä so zánikom feudalizmu a nástupom trhového hospodárstva a priemyselnej revolúcie, ale tiež so vznikom monarchistického absolutistického štátu. Existencia francúzskeho revolučného programu občianskej spoločnosti založenej na slobode, rovnosti a bratstve, spolu s pozdvihnutím dovtedy marginalizovaných vrstiev obyvateľstva výrazne prispela k vzniku nových koncepcií nacionalizmu, ktorý je azda najrozhodujúcejším činiteľom súčasného vývoja na európskom kontinente.
Významnú etapu vo vývoji koncepcií národa predstavuje rozdelenie sveta na Východ a Západ, ktoré sa navzájom líšili ekonomicky, aj politicky. Vo východnej časti sa takmer jedno storočie rešpektovali objektívne kritériá národa, ktoré sformuloval Stalin v roku 1913:
„Národ je historicky sa utvorivšie pevné spoločenstvo ľudí, spojené spoločným jazykom, územím, hospodárskym životom a psychickým založením, prejavujúcim sa v spoločnej kultúre… Jedine vtedy, keď sú všetky znaky pospolu, môžeme hovoriť o národe".[8] Kultúra, rovnako ako jazyk etnických útvarov, sa typologicky zovšeobecňovala tak, aby predstavovala homogénnu matériu a bola odlíšiteľná od kultúry iných etnických spoločenstiev. Národ bol národom vďaka svojej kultúre.[9]
V 20. storočí sa však na národ začalo nazerať aj z inej strany – dôležitými neboli objektívne dané, ale subjektívne pociťované činitele. Prívržencom takéhoto chápania bol napríklad Ernest Renan, ktorý považoval národ za spoločenstvo, ktoré vzniklo v dôsledku kolektívne prejavenej vôle byť spolu a ktoré existuje vďaka svojmu sebauvedomeniu, čiže národnému vedomiu. Teória, ktorú odštartoval Renan, sa nazýva sociálny konštruktivizmus.[10]
Vo viacerých jazykoch existuje pri používaní slova národ (nation) a jemu blízkych pojmov ľud, rod, kmeň, etnikum, v rôznych obdobiach nejednotnosť. Národná identita v mnohých prípadoch obsahuje aj prvky etnickej identity – jazyk, ľudovú kultúru, spôsob života a pod. Niektorí autori vnímajú etnickú identitu ako výsledok sociálnej interakcie. Nemožno z nej vylúčiť isté esenciálne prvky, pretože síce vzniká vo vedomí ľudí, ale spontánne, v podvedomí. Zatiaľ čo národná identita je formovaná zhora, prostredníctvom vytvárania programu, tradície a národnej agitácie.[11]
Národná identita je spoločná solidarita, vytvárajúca sa medzi členmi skupiny, ktorí napriek tomu, že patria do rôznych spoločenských tried, stavajú lojálnosť voči skupine nad akúkoľvek inú lojálnosť. Na základe tejto spoločnej solidarity sa rozvíja osobitná forma identity. Hlavnou charakteristikou identity je jej politický aspekt. Národná identita sa vzťahuje na identity, spolky a projekty medzi rôznymi triedami a/alebo kolektívmi s cieľom utvoriť vlastné teritórium. Národné hnutie formuje aj vytvorenie štátu. V súlade s uvedeným vytvárajú etnické zložky a politický projekt zameraný na vytvorenie alebo udržanie vlastného teritória osobitný charakter každého národa, ktorý ho odlišuje od podobných národov vo svete, a z ktorého sa vytvára jeho osobitná identita.
K utváraniu národov dochádza na základe solidarity (spoločného pôvodu) a prostredníctvom konfliktov (vojny alebo invázie). Národná identita sa buduje na základe potrieb vyplývajúcich z týchto dvoch skupín prvkov. Definícia národa ako politickej organizácie obyvateľov určitého územia je pravdivá, ale obmedzená; koncepcia národa je oveľa širšia, zahŕňa hospodárske, politické a ideologické aspekty, aj nacionalizmus. Národ je meniaci sa koncept a preto sa mení aj identita, ktorú vytvára. Národné identity v súčasnosti redefinujú svoje hranice.
V súčasnej modernej dobe pojem národ zahŕňa myšlienku pomyselného spoločenstva, v ktorom sa všetci jeho členovia cítia, alebo sa majú cítiť súčasťou sociálneho celku so spoločnou históriou, kultúrou a jazykom. V praxi táto myšlienka takmer vo všetkých štátoch slúžila na zavedenie jedinečných znakov, histórie a identity pre spoločenstvá, ktoré boli predtým etnicky a kultúrne odlišné. Týmto spôsobom zahŕňa politická nadvláda jednej skupiny nad ostatnými aj kultúrnu nadvládu prostredníctvom vytvorenia úradného jazyka, domácej histórie a ďalších symbolov, zatiaľ čo kultúrne znaky zvyšných skupín nájdeme už len v múzeách alebo vo folklóre. Tento stav sa zavŕšil myšlienkou rovnosti pred zákonom, ktorá homogenizuje spoločnosť ako celok tým, že neuznáva existenciu osoby, ktorá nezdieľa kultúrne znaky charakterizujúce národný celok. Týmto spôsobom sa štát, národ a kultúra spájajú do jedného celku.[12] Anthony D. Smith definoval národ ako „pomenované historické a kultúrne spoločenstvo s jednotným územím, masovým vzdelávacím systémom a spoločnými zákonmi.“[13] Niektorí ďalší autori zdôrazňujú význam jazyka, ktorý k národom, na rozdiel od etník, neodmysliteľne patrí. Všetky definície sa však zhodujú v tom, že národ je politické spoločenstvo, ktorého príslušníkom je vlastný vysoký stupeň vedomia vzájomnej súnaležitosti. Príslušníci národa si uvedomujú svoju odlišnosť od ostatných národov aj bez toho, aby s nimi mali priamu osobnú skúsenosť. Národy sami seba definujú prostredníctvom etnických a iných fiktívnych hraníc. Podľa britských sociálnych psychológov Stephena Reichera a Nicka Hopkinsa národy, aj keď „nie sú nevyhnutne etnické, sú etnocentrické, a aj keď nie sú rasové, sú rasistami.“[14]
Na podobu národnej identity má vplyv aj národná kultúra. Obsah pojmu národná kultúra môže byť chápaný v rôznych spoločnostiach, dokonca aj v rámci rôznych sociálnych a etnických skupín jedného národa odlišne. Kultúra v otvorenej, sociálne diferencovanej a politicky pluralitnej spoločnosti sa vrství do rôznych subkultúr, z ktorých mnohé sú zahraničným importom, môžu mať kozmopolitický charakter. Iné subkultúry majú historické korene v domácej kultúrnej tradícii, ale záujem o ne sa obmedzuje na úzku skupinu ich nositeľov a priaznivcov. V súčasných európskych spoločnostiach neskorého kapitalizmu dominuje masová kultúra, ktorá v dôsledku globalizácie a vyspelosti informačných a mediálnych technológií obsahuje na celom svete totožné znaky a podlieha silnej unifikácii a amerikanizácii. Špecifikom môže byť jej adaptácia v konkrétnej kultúre.[15]
Niektoré spoločenstvá sa snažia vymedziť obsah pojmu národná kultúra etnicky, čo môže neskôr viesť k vzniku politicko-spoločenských konfliktov. Preto by obsah mal byť vždy výsledkom spoločenského konsenzu. V európskych krajinách tvorí národnú kultúru kultúrne dedičstvo, teda kultúrne hodnoty zachované z minulosti. Ide najmä o sakrálne umenie a architektúru, artefakty z aristokratického a meštianskeho prostredia. Špecifická pozornosť sa venuje i tradičnej a ľudovej kultúre fenoménom z prostredia regionálnych roľníckych kultúr. Pozornosť je venovaná tiež artefaktom z obdobia priemyselnej revolúcie a robotníckej kultúry. Patrí sem aj pôvodná umelecká tvorba, ktorá sa viaže na danú krajinu.
V poslednom období možno pozorovať rastúci záujem verejnosti o unifikovanú masovú kultúru, pričom národná kultúra sa v mnohých prípadoch ocitá na okraji záujmu nielen verejnosti, ale aj politických predstaviteľov. Neposkytujú jej dostatočnú, a to nielen finančnú, podporu.[16] Európska integrácia a globalizačné procesy tak môžu predstavovať aj ohrozenie národných kultúr, stieranie kultúrnych hraníc a stratu jedinečnosti a rozmanitosti.[17] Napriek silnejúcim centralizačným tendenciám je potrebné citlivo zvážiť, ktoré sféry spoločenského a politického života je v záujme plynulejšieho a efektívnejšieho fungovania Európskej únie vhodné podriadiť vplyvu a rozhodovacej právomoci európskych inštitúcií a ktoré by bolo lepšie ponechať v kompetencii členských štátov.
Kultúra predstavuje v každom štáte oblasť, ktorá je úzko prepojená s územím, historickým vývojom a identitou daného národa. Práve jeho predstavitelia by mali poznať podmienky a možnosti jej rozvoja lepšie, ako poprední predstavitelia iných členských štátov. Tí, pokiaľ sa kultúrnej problematike nevenujú odborne, prirodzene, poznajú kultúrne hodnoty ostatných skôr na všeobecnej úrovni. Je preto žiaduce zamerať sa viac na šírenie informácií o bohatstve a špecifikách jednotlivých európskych národných kultúr a propagáciu ich kultúrneho dedičstva, namiesto pokusov o násilné zjednocovanie v oblastiach, kde to nie je bezpodmienečne nevyhnutné.
Ak má Európa vystupovať tak, ako to deklaruje vo svojich právnych aktoch a nezáväzných dokumentoch, ako jedna entita charakterizujúca európsky kontinent, je vhodné, aby existoval základný minimálny štandard, charakteristika, použiteľná pri popisovaní európskej kultúry. Nie je potrebné hľadať nové definície a zdroje. Samotný historický vývoj Európy poskytuje dostatočnú bázu pre jej definovanie. Európska únia bola, je a s najväčšou pravdepodobnosťou aj naďalej bude budovaná na tradícii rímskeho práva. S malými odchýlkami dnes predstavuje právomoc luxemburského Súdneho dvora, smerujúcu k sudcovskej tvorbe práva a precedensov, typických pre anglosaský, nie kontinentálny právny systém. Rímske právo je základom právnych poriadkov väčšiny členských i nečlenských európskych krajín. Ďalej je to grécka filozofia, ku ktorej sa neustále vracajú aj súčasní odborníci i kresťanstvo, ktoré napriek diskusiám a snahám o elimináciu jeho vplyvu nepopierateľne ovplyvnilo európske tradície a kultúru.
Vývoj na európskej politickej scéne v posledných rokoch naznačil, že aj napriek tak proklamovanej snahe o absolútne prehĺbenie integrácie a centralizáciu Európskej únie národné štáty ešte rozhodne nepovedali posledné slovo. Národný štát je totiž mnohými považovaný za nevyhnutný predpoklad zachovania národných kultúr a špecifík. Napriek pokračujúcemu zjednocovaniu by mali zostať ponechané viaceré rozhodovacie právomoci štátom.
V snahe o účinnú aplikáciu Lisabonskej zmluvy Európska únia pravdepodobne bude pokračovať v kultúrnej politike tak ako doteraz. To znamená, že budú prijímané viacročné plány (v súčasnosti sa uplatňuje program „Kultúra 2007 – 2013“) a uzatvárané dohody o vzájomnej spolupráci a podpore medzi členskými štátmi v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva.
Z uvedeného vyplýva, že úloha, ktorú jednotlivé európske štáty a ich kultúra zohrali v priebehu historického vývoja, a ich vplyv na súčasnú podobu Európy, sú nepopierateľné. Je v záujme tohto supranacionálneho celku, aby zostali zachované a získavali podporu pre ďalší rozvoj aj naďalej. Len rozvíjaním vlastného kultúrneho bohatstva sa môže Európa vyhnúť homogenizácii a pohlteniu toho, čo ju definuje. Kultúra z amerického kontinentu, okrem pozitív, prináša aj odcudzenie, povrchnosť a degradáciu tradičných európskych hodnôt.
Poznámky:
[1] Národná identita patrí k najtransparentnejším kolektívnym identitám. Vznikla v historickom procese ako dôsledok modernizácie v post feudálnej Európe a mení sa vplyvom konkrétnych historických podmienok. Súvisí s formovaním moderných národov v Európe (KILIÁNOVÁ – KOWALSKÁ – KREKOVIČOVÁ 2009:229).
[2] V 50. rokoch 20. storočia boli otázky národa, národných identít a nacionalizmu marginalizované liberalizmom aj marxizmom. Prvý bol zameraný výlučne na individualitu, druhý uznával len ekonomicky orientované identity. Až po páde komunizmu sa odborná verejnosť začala opäť zaoberať otázkami vzťahu regionálnej, národnej i novovznikajúcej európskej identity (ŠINDLÁŘOVÁ 2002:265).
[3] ŠINDLÁŘOVÁ 2002:265
[4] ZAJAC 2002
[5] Národná identita a kultúra, národné a štátne záujmy,
[6] K problematike identity a jej kontextov bližšie LENOVSKÝ 2006:1224.
[7] BOTÍK 2007:7
[8] BOTÍK 2007:8
[9] Tamže, s. 8.
[10] Tamže, s. 8.
[11] KILIÁNOVÁ – KOWALSKÁ – KREKOVIČOVÁ 2009:230
[12] Pracovný dokument o ochrane menšín v Európskej únii a Latinskej Amerike,
[13] TESAŘ 2007:56
[14] TESAŘ 2007:57
[15] Národná identita a kultúra, národné a štátne záujmy,
[16] Národná identita a kultúra, národné a štátne záujmy,
[17] MICHALÍK 2008:477
Literatúra a pramene:
BOTÍK, J.: Etnická história Slovenska. Nitra 2007. KILIÁNOVÁ, G. – KOWALSKÁ, E. – KREKOVIČOVÁ, E.:
My a tí druhí v modernej spoločnosti. Bratislava 2009. Národná identita a kultúra, národné a štátne záujmy. Uverejnené na internete:
Pracovný dokument o ochrane menšín v Európskej únii a Latinskej Amerike. Uverejnené na internete:
LENOVSKÝ, L.: Kontexty identity. In: Ethnologia Actualis Slovaca, č. 6, Trnava 2006, s. 1224.
ŠINDLÁŘOVÁ, J.: Otázky regionální identity. Uverejnené na internete:
TESAŘ, F.: Etnické konflikty. Praha 2007.
ZAJAC, P.: Národná kultúra, národná identita, národné záujmy. 2002. Rukopis.
Kontakt:
PhDr. Mgr. Barbara Pavlíková, PhD.
KMKaT, FF UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
E-mail: bpavlikova@ukf.sk