Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Predkladaná štúdia si stanovuje ašpiráciu identifikovať niektoré podstatné faktory integrácie Rómov/Cigánov do majoritnej spoločnosti a to i napriek ich výraznej diferenciácii a viacetnickej štruktúre. Uvedená téma sa týka nielen otázok ich etnickej identity a etnicity, ale aj ďalších sebaidentifikácií a toho, ako sami sebe rozumejú a čo vo svojej identifikácii k integračnému smerovaniu preferujú.

Prvou subtémou je preto deskripcia podstatných identifikačných prvkov tradičnej rómskej kultúry. Viacerí romológovia (Bartosz 2004, Hancock 2005, Lužica 2004, Liegeóis 1995) sa zhodujú v názore, že základnými prvkami identifikácie Rómov sú: subetnická diferenciácia, rituálna čistota a nečistota, a príbuzenská štruktúra. Označenie Rómovia v tejto chvíli používame z vonkajšieho pohľadu majority (bez reflexie diferenciácie rómskych spoločenstiev). Postupne budeme uvádzať ich ďalšie názvy, či už sa jedná o endo-, exo-etnonymá resp. autonymné pomenovania podľa rôznych klasifikačných kritérií.

Stručná charakteristika kategórie skupinová identita. Už samotný pojem identita je mnohovýznamový a jeho vymedzenie v rovine vedeckej, odbornej i popularizačnej je náročnou úlohou. Nejestvuje totiž žiadna univerzálna teória o identite. Táto kategória je predmetom skúmania viacerých vedných disciplín. O to náročnejšie je pristúpiť k jej dôkladnému pochopeniu tak, aby sa nevytváral rámec zjednodušeného a schematického „videnia“ danej tematiky. Skupinová (kultúrna, kolektívna, etnická, národnostná, národná, náboženská…) identita sa vymedzuje ako „projekt identity“, podstatou ktorého je jej neustále generovanie. Je to proces zachovávania kontinuity našej totožnosti (kto sme, čím sme…) v čase a v priestore, kedy je identita (osobná alebo skupinová) neustále testovaná, pretváraná, potvrdzovaná, aktualizovaná a redefinovaná.[1] Možno ju vyjadriť aj ako interakčné pozície „my-oni“. Generovanie kolektívnej identity nie je nikdy úplne ukončené, pretože jej podoba je stále revidovaná a potvrdzovaná spoločenskou praxou a zmenami. Tieto sa dotýkajú aj zmeny symbolického systému, vytváraním nových symbolov, reinterpretáciou starších foriem a opačne. K zmenám dochádza pôsobením sociálnych, ekonomických, kultúrnych, psychologických a interpersonálnych vplyvov na jedincov a skupiny, a predefinovaním dominantných kritérií pre vnímanie skupinovej identity v dôsledku rôznych procesov (asimilácia, akulturácia, integrácia, adaptácia). Uvedené procesy evidujeme aj v utváraní respektíve redefinovaní skupinovo-kolektívnej identity Rómov. Existuje celý rad metodologických prístupov využiteľných aj pre skúmanie skupinovo-kolektívnej identity Rómov.[2]

Podmienky spoločenského života od svetových, kontinentálnych, celonárodných po lokálne sú jedným z faktorov integrácie Rómov a vplyvu na ich etnicitu. V základnej klasifikácii sú označené ako vonkajšie, okrem nich evidujeme aj podmienky vnútorné. Interaj intraetnické podmienky identifikácie možno ďalej kategorizovať pomocou základných identifikačných línií tradičnej rómskej kultúry. V zmenených spoločenských podmienkach sa môžu prejavovať v pôvodnej podobe, pôsobia latentne, alebo zanikajú.

Subetnická diferenciácia Rómov/Cigánov na Slovensku. Základným subetnickým rozlíšením Rómov na Slovensku sú Rumungri a olašskí Rómovia. Rumungri majú ďalej svoje vnútorné rozlišovanie v lingvistickej podobe (preberania slovenských, maďarských výrazov a laicky sa označujú ako slovenskí a maďarskí Rómovia). Rovnako aj olašskí Rómovia majú svoju vnútornú diferenciáciu (napríklad podľa rodov, bohatstva a prestíže). Tieto aspekty patria skôr medzi vnútorné podmienky identifikácie a napriek ich rozdielnosti možno spomenúť jeden spoločný faktor identifikácie vieru (i keď praktizovanú skôr neformálnym spôsobom). Identifikácia sa u nich prejavuje nielen podľa národnosti (ako rómska, slovenská, maďarská), ale zároveň aj podľa náboženstva. Počet náboženských identifikácií týchto skupín Rómov so záujmom o rímskokatolícku cirkev je stále najvyšší, avšak postupne sa v náboženskom misijnom pôsobení na Slovensku presadzujú aj iné registrované cirkevné spoločenstvá. Úspešné aktivity evidujeme dlhodobo napríklad v pastoračnom centre v Bardejove na Poštárke a niekoľko rokov už aj na Luníku IX. zo strany Spoločnosti saleziánov Don Bosca (v rámci Katolíckej cirkvi), aj duchovných gréckokatolíckej cirkvi a ostatných menších cirkví (metodistická, reformovaná cirkev, adventisti a iné). Náboženské misie nepredstavujú len zmenu identifikácie Rómov v podobe ich vierovyznania, ale aj zvýšenie integračného potenciálu, odstraňovania sociálneho vylúčenia a cestu k sociálnej zmene. Náboženská identifikácia prepája vonkajšie aj vnútorné podmienky.

Tieto základné subetnické skupiny Rómov na Slovensku možno súčasne podľa vonkajších podmienok rozlíšiť aj ako sociálne vylúčené a naopak spoločenstvá, vykazujúce sociálnu inklúziu (pričom je potrebné konštatovať, že sociálne vylúčenie sa výraznejšie týka najmä Rumungrov na východnom Slovensku). Práve v marginalizovaných rómskych komunitách smeroval vývoj etnicity k existencii rôznych etnosociálnych jednotiek v ich kolektívnej identite. Pôvodná etnická špecifickosť je výrazne oslabená. Modifikovaná podoba je okrem iného aj dôsledkom celospoločenských transformačných zmien. Sú prítomné i pozostatky asimilačného procesu do roku 1989, kedy boli Rómovia považovaní za sociálne zaostalú skupinu a nemali možnosť etnickej identifikácie. Boli bez statusu etnickej minority. Málo výrazný je aj ich sebaidentifikačný potenciál vo vzťahu ku kategórii rómska etnická skupina. Preferované sú identifikácie s väčšinovou populáciou (slovenská národnosť) respektíve identifikácia maďarskej národnosti na južných územiach Slovenska. Rómske marginalizované komunity akoby zostali „uväznené“ niekde medzi dvomi procesmi – asimiláciou a integráciou. K asimilácii nedošlo (svedčí o tom skutočnosť, že stále sú tu prítomné výrazné etnické hranice v akulturácii medzi rómskym etnikom a majoritou). Štrukturálnu asimiláciu by sme považovali za prípustnú v podobe splynutia Rómov s majoritou najmä v ekonomicko-hospodárskej oblasti, kde nie je potrebné (napríklad v pracovnej sfére) výrazne preferovať etnicitu. Platí to aj pre oblasť občianskeho života a zabezpečenia rovnocenného postavenia všetkých občanov v našej krajine. Asimiláciu ako negatívnu podobu potvrdzujeme skôr pre oblasť rómskej kultúry a identitárnych prvkov ako sú rómsky jazyk a umenie.

Integrácia marginalizovaných rómskych komunít do majoritnej spoločnosti stále nie je možná. Bráni jej už samotný fakt ich sociálneho vylúčenia, najmä priestorového typu v segregovaných rómskych osadách. Odpoveď na otázku akým spôsobom by bola možná integrácia obyvateľov rómskych osád do majoritnej spoločnosti a aké by pritom boli ich podporné respektíve zabraňujúce sebaidentifikačné podoby, je podmienená najskôr odhaľovaním príčiny (subjektívne i objektívne) ich sociálnych nedostatkov. Identita v tomto prostredí nesie znaky marginálnej i marginalizovanej podoby, stigmatizácie, rómstva bez poznania tradičných (najmä pozitívnych) prvkov rómskej kultúry. Nejedná sa ani o pravý typ etnickej identity, ale skôr o sociálne organizovanú identitu a existenciu rôznych etnosociálnych jednotiek. Jednotlivcom chýbajú základné osobnostné kompetencie, čo možno považovať za jednu z integračných bariér. Oslabená je aj občianska uvedomelosť, preto komunity vykazujú málo výrazný integračný potenciál.

Integračnou bariérou týchto komunít sa stáva aj ich negatívne vnímanie zo strany majority. Z pohľadu stanovenia priorít je v tomto prostredí menej dôležité to, či sa jednotlivci alebo skupiny identifikujú v podobe skupinovo-kolektívnych identít (národnej, národnostnej, náboženskej). Optiku ich bytia totiž tvoria základné existenčné otázky v kontexte ich nepriaznivej sociálnej reality a nedostatkov. Skupinovo-kolektívne identifikácie môžu síce pozitívne pôsobiť na sebauvedomovací proces a motiváciu k sociálnej zmene, optika bytia je však v prvom rade zameraná na stratégie prežitia. Evidujeme tu aj vnútornú rodovo-rodinnú rozdrobenosť.[3]

V tomto prostredí dochádza k voľbe prežitia zo dňa na deň, niekedy aj páchaním rôznych priestupkov a závažnejších trestných činov. Základnou intervenčnou stratégiou podporujúcou integráciu obyvateľov marginalizovaných rómskych osád sa môže stať odstraňovanie ich marginalizácie. Za súčasného stavu tu totiž prebieha identifikácia Rómov s tým, čo im prinesie zlepšenie existencie (i keď len na jeden deň). A tak sa stáva, že mladý Róm sa silne identifikuje so svojim kamarátom a nasleduje ho v páchaní kriminality (i keď sám predtým o takejto činnosti ani neuvažoval), alebo sa identifikuje s osobami, ktoré mu ponúknu pracovnú príležitosť (i tú načierno). Neuvažuje pritom o identifikácii seba samého ako Róma, Slováka či Maďara, ani ako katolíka či evanjelika.[4]

Ak by sme mali v tomto prostredí predvídať podobu vývoja etnicity smerom k asimilácii alebo integrácii, skôr predpokladáme (pri vytvorení adekvátnych podmienok) prijatie kultúry dominantnej spoločnosti a celkové asimilačné ašpirácie. Povedomie rómskej tradičnej spolupatričnosti a pôvodnosť špecifickosti etnicity (etnogenéza/história, materinský jazyk, tradičná kultúra) sú už zoslabnuté dlhodobým pôsobením iného typu kultúry, „kultúry chudoby“.[5] Rómovia z marginalizovaných rómskych komunít (zo segregovaných a separovaných rómskych osád v Prešovskom, Košickom a Banskobystrickom kraji, približne 160 000 ľudí) sú Rumungri. Tí však nežijú len v marginalizovanom prostredí. Medzi nich patria aj Rómovia začlenení do majoritného prostredia, stredná vrstva Rómov a tí, ktorí majú nadštandardnú životnú úroveň. Vo vzťahu k reintegrácii strednej vrstvy Rómov sme zaznamenali nasledovnú reflexiu: „Stredná vrstva Rómov sa v súčasnosti tiež dostáva do integračných problémov. Deje sa tak degradáciou ich materiálneho a sociálneho postavenia, zablokovaním mobilitných kanálov vzostupu pre ich deti a poklesom dosiahnutej úrovne integrácie v lokálnych spoločenstvách. Vo všeobecnosti ide o dôsledok enormne vysokej nezamestnanosti Rómov po roku 1989.“[6]

Spoločnú podobu národnostnej identifikácie Rómov z marginalizovaných komunít a Rómov strednej vrstvy vidíme v oficiálnej identifikácii slovenskej a maďarskej národnosti (pri akte sčítacieho cenzu). V tohtoročnom sčítaní očakávame, že určitú zmenu môžu priniesť lokality, kde pôsobia rómski starostovia. Miestna etnopolitika môže mať dopad na zmenu doterajšej slovenskej identifikácie Rómov na rómsku. (Celkovo však neočakávame výrazné zvýšenie oproti roku 2001, odkedy evidujeme 1,7%-nú rómsku národnostnú identifikáciu, čo je v počte obyvateľov necelých 90 000 ).

Subetnickú diferenciáciu Rómov na Slovensku uzatvára reflexia znakov kultúrnej identity olašských Rómov. Ich najvýraznejšou identifikáciou je rómska identita prostredníctvom pravého (skutočného) rómskeho bytia rómstva („romima“). „Romimo“ predstavuje životný štýl, determinovaný pevnými normami v myslení a konaní olašských Rómov a ich hodnotovej orientácie. Na prvom mieste je olašský Róm. Svedčí o tom aj slovná výpoveď: „dôležité je byť človekom, ale ešte dôležitejšie je byť olašským Rómom“. Endogamné olašské spoločenstvá na Slovensku žijú v striktnej väzbe na všetky základné identifikačné línie Rómov: subetnickú diferenciáciu, rituálnu čistotu a nečistotu a dôležitosť príbuzenstva. Majú však aj silnú identifikáciu s náboženskou vierou. Možno ich prirovnať k hlavným skupinám Rómov (ktorí sa sami považujú za pravých, skutočných Rómov) vo svete a v Európe. Napriek dynamike akulturácie si stále zachovávajú svoju tradičnú kultúru. Dôležité pre nich sú stabilné sociokultúrne prvky s regulatívnou funkciou (morálne a etické kódexy, obyčaje, zvyky, štandardy v spoločenstve napríklad rodinná disciplína, vzorce správania, hodnoty, rodové stereotypy). Medzi takéto skupiny patria najmä: Kalderaši s podskupinou Lovarov (Lowara), Čurarovia (Tshurara) a Mačvajovia (Macvaja), žijúci v USA. Stále sú pre nich typické preferencie súdržných a srdečných kmeňových, rodových a rodinných vzťahov. Vykazujú zmysel pre jednotu pred vonkajším okolím. I keď sa stáva, že majú voči sebe navzájom predsudky, v situáciách vonkajšieho ohrozenia sa vytrácajú a silnie ich rómska/cigánska súdržnosť.[7] Ako uvedené skupiny žijúce v zahraničí, aj olašskí Rómovia na Slovensku odvíjajú svoju identifikáciu od rómskeho životného štýlu, ktorý má aj v súčasnosti túto hodnotovú orientáciu: rómsky jazyk, cena za nevestu a obradové hostiny. Ďalej sú to špecifické rómske profesie „cigánske podnikanie“ (ženy sa venujú predpovedaniu budúcnosti, muži obchodu s ojazdenými autami, práci pre realitné kancelárie, drobnej práci pre políciu). Pozorovatelia uvádzajú, že sa jedná o rôzne varianty „kšeftov“ so schopnosťou oklamať dôveru obchodných klientov („obalamutiť ich“). Na otázku, čo tvorí hranicu lojality Rómov a ich spolupatričnosti možno odpovedať, že za hranicami rozšírenej rodiny (extended family) neexistuje žiadna iná významnejšia lojalita.[8] Integrácia týchto spoločenstiev je možná len cez túto sociálnu jednotku.

Tieto skupiny nezaujíma otázka „rómskeho/ cigánskeho národného hnutia“. Ich životné stratégie majú iné zameranie a národný sebaidentifikačný faktor nezohráva v ich živote poprednú úlohu. Národnú identitu Rómov posilňujú najmä medzinárodní rómski reprezentanti. Na svetových kongresoch sa venujú rôznym aktuálnym témam zjednocujúcich Rómov a Sintov v Európe a všetkých Rómov/Cigánov vo svete. Čestní členovia prezídia sa snažia v sebaidentifikačných otázkach inšpiratívne pôsobiť aj na mladých Rómov. Rómstvo propagujú aj prostredníctvom slávnych osobností.[9] Posilňujúcim sebaidentifikačným faktorom sa môžu stať aj vedecké štúdie odvodzujúce línie v etnogenéze predkov Rómov od vyšších indických kást (kšatriov a aristokratických skupín). Prezentujú ich najmä Courthiade a Kochanowski.[10] Pre mladých Rómov je dôležitá najmä stabilná osobná sebaidentifikácia cez intera intrapersonálny rámec formovania identity s poznaním vlastného sebauvedomenia, sebapoznania a zdravého sebahodnotenia. Pri oficiálnej deklarácii národnostnej identity očakávame u mladej rómskej inteligencie skôr slovenskú národnostnú identifikáciu, čo korešponduje aj s trendom mladých ľudí iných národností (etnicita je akoby v pozadí pred identifikáciou európskou a prítomnou globalizáciou). Mladí Rómovia by mali dostávať najmä možnosť dokázať, že sú odborníci vo svojich profesiách, že sú bezproblémoví a rovnocenní občania, bez stigmatizácie a diskriminácie.

Subetnickú diferenciáciu Rómov etnológovia ešte stále neuzatvorili. Rôznorodosť dokumentuje aj celý rad ich pomenovaní, vyskytujúcich sa podľa rôznych kritérií (tradičných rómskych remesiel, autonymov, etnonymov, heteronymov, duchovných a náboženských identít, regionálnych a územných, jazykových, rodových a iných súvislostí).[11] K najpočetnejším skupinám vo svete patria Kalderaši (s podskupinou Lovárov), Manuši (so skupinou Sintovia) a Gitani (andalúzski a katalánski).[12] V súčasnosti v Európe pod názov „Cigáni a Trevelleri“ patrí aj množstvo úzko spriaznených skupín sformovaných prostredníctvom interetnických manželských zväzkov Rómov s majoritnou populáciou a skupiny, ktorých pôvod je nejasný (Travellers (Trevellerov) v Škótsku, Yenishe (Jenišov) v Nemecku, Tattars (Taterov) v Škandinávii, Didicois (Didikajšov) v Británii). Podľa súčasných odhadov Cigáni a ostatní Trevelleri tvoria aspoň 0,03 % populácie vo Veľkej Británii.[13] Pre cigánsku a kočovnícku identifikáciu je dôležité:

• oddanosť „travellerskej ideológii“ a životnému štýlu,

• prijatie a oddanosť k zákonu rituálnej čistoty a znečistenia,

• určitá znalosť anglo-romani (poangličtenej verzie rómčiny).

Travelleri sú rozptýlení v celej Veľkej Británii, početnejšie na juhovýchode. Žijú väčšinou na vidieku, kde obchodujú s odpadom, vykonávajú pomocné práce v poľnohospodárstve, podomový obchod, ženy sú veštkyne. Od začiatku 60. rokov 20. storočia sa Cigáni stali cieľom pozornosti na lokálnej aj štátnej úrovni. V roku 1960 vláda schválila zákon Caravan Sites and Control of Development Act, ktorým zabezpečila parkovanie na miestach k tomu určených s dostupnosťou vody a hygienickým vybavením, a zakázala neoficiálne stanoviská.

Náboženská identifikácia Rómov/Cigánov vo svete nie je taká jednoznačná. Vyskytuje sa vierovyznanie katolícke, evanjelické, pravoslávne, moslimské a niekedy aj v synkretickej podobe (kombinácia moslimského a pravoslávneho). Pri tejto identifikácii zohrávajú úlohu rodovo-rodinné tradície. Prvotné potvrdenie podoby vierovyznania mohlo vychádzať i z viery väčšinovej spoločnosti, a to aj v prípade kočovných spoločenstiev (tiež viazaných na teritorialitu).

Rituálna čistota a znečistenie je nesmierne silným a rozsiahlym kultúrnym konceptom v živote tradične orientovaných rómskych spoločenstiev. V tejto identifikačnej línii si Rómovia určujú „hranice“ voči iným Rómom i nerómskemu svetu („gádžom“), v definovaní základných postojov a hodnotení ako rituálne čistých a nečistých. Jedná sa o rituálnu symboliku, významy a kultúrne hodnoty (o prípravu alebo konzumáciu konkrétneho jedla, spôsob jedenia, hygienické otázky, sociálnu komunikáciu a interakciu, uchovávanie tradícií – najmä prvkov rómstva, uzatváranie partnerských a manželských zväzkov, rešpektovanie kultúrnych hodnôt, morálky, etiky, vzorcov a noriem správania, výkon remesiel, rodové stereotypy a iné). Pre Rómov zo skupín pevne dodržiavajúcich tradície (na Slovensku napríklad olašskí Rómovia alebo Kalderaši, Lovári) predstavuje rituálne znečistenie už samotný kontakt s nerómskym prostredím. Za rituálnu nečistotu sa považuje napríklad aj emancipácia žien, nedodržiavanie rodových stereotypov, oboznamovanie iných s rómskymi tradíciami a jazykom, spoločné jedenie a stolovanie s „cudzími“, ktorí nepatria do vlastného okruhu. Ďalej napríklad kontakt s „nečistými“ časťami tela (umývanie tela od pása dolu v jednej vode), sociálne zariadenie v blízkosti kuchyne. Každá skupina prísne dodržiavajúca normy a zvyky rituálnej čistoty si o sebe myslí, že práve oni sú tí „praví“ „skutoční“, „lepší“ Rómovia („amare“, „žuže“, “čače“, „feder Roma“). Tí ostatní sú („bižuže“, „dupkári“, „phuj“, „močkoši“, „degeši“, „džungale Roma“) a ich znečistenie je označované ako „mahrime“, „marime“, „maxrime“, „magerdo“, „prasto“. Normy a zásady znečistenia sú presne vymedzené rodovými zákonmi a inštitúciou („prastipen“). Ich nedodržiavanie sa trestá rómskym súdnym tribunálom („romano kris“) udeľujúcim tresty. Najťažším trestom je doživotné vylúčenie zo spoločenstva („pischaro“), sociálna smrť.[14] „Romano kris“ je významným normatívnym elementom tradičnej cigánskej spoločnosti. Týka sa cigánskeho práva a rady starších, ktorá ho presadzuje. Rozhodnutie krisu je považované za jednoznačné, nevyvrátiteľné a iba naozajstný Róm môže byť jeho súčasťou. Toto právo obsahuje zákonník morálky a rodinných práv (jedným je aj pravidlo sobáša s „gadžom“ a iné). Hierarchia identifikácie sa tu odvíja od etnickej (bytia v duchu skutočného Cigána, najváženejšieho Cigána a člena krisu, statusu „krisinako“ Róma/Cigána, po rodovo rodinnú ekonomicko – profesno kastovnú identifikáciu). Ich identifikácia s väčšinovou spoločnosťou je pomerne zložitá, najmä keď niektoré kočujúce spoločenstvá nemajú štátnu príslušnosť. (Voči antropologickým výskumom sú tieto spoločenstvá uzavreté).

Príbuzenská štruktúra je ďalšou významnou rómskou sociokultúrnou hodnotou. Rod, rodina („fajta“, „famiľija“, „čaládo“, “stan“, “viča“, “nípo“) sú nielen vonkajším pomenovaním bližšej a vzdialenejšej rodovorodinnej väzby („pašes“, “dureder“), ale vnútornou trvalou hodnotovou orientáciou. Príbuzenstvo v tradičnej rómskej kultúre predstavuje postoje a pocity bezpečia, istoty, spolupatričnosti, solidarity, vzájomnej pomoci, súdržnosti, úcty, lásky, morálky, etiky, zvykov, obyčají, rituálov, viery a šťastia. Cigánska sociálna organizácia je kmeňová (tribal). Menšou jednotkou je vitsa, rozšírená rodinná skupina (extended family group) odvodzujúca svoj pôvod od určitého spoločného predka. Jej členom sa človek stáva narodením alebo sobášom. Veľkosť vitsy sa môže meniť a jej hlavnou funkciou je zabezpečiť autoritu. Antropologické výskumy (Acton 1974, Adamsová et al. 1975) potvrdzujú v identifikácii kočovných spoločenstiev ako stále dôležité zákon rituálnej čistoty a znečistenia (u anglických Cigánov tzv. „mockadi“) a endogamnosť.[15] Cigánske tradície obsahujú celý rad mechanizmov na preventívne zabránenie prieniku „gadžov“ do ich spoločnosti.

Záver. Nielen vonkajšie podmienky integrácie Rómov/Cigánov do majority majú svoje bariéry. Prekážky sú aj na strane vnútorných podmienok. Bariéry integrácie Rómov/Cigánov na Slovensku (prostredníctvom sociálnych, ekonomických, politických, kultúrnych, psychologických a interpersonálnych faktorov) a očakávané ašpirácie ich identifikácie sú nasledovné:

A. Rumungri – sociálne vylúčení

1.1 Bariéry integrácie: sociálne, ekonomické, politické, kultúrne, psychologické a interpersonálne (najvýraznejšie vyplývajúce zo sociálnej odkázanosti a statusu „závislej triedy“, čo vyvoláva u majority nevôľu, odsudzovanie a iné formy sociálneho dištancu).

1.2      Identifikačné ašpirácie: absentovanie vedomia etnoidentifikačných funkcií, bez zvyšovania tohto vedomia (povedomia) a zároveň aj odstraňovania sociálnych nedostatkov očakávame aj naďalej slovenskú alebo maďarskú národnostnú identifikáciu v neprospech rómskej.

B. Rumungri – sociálne začlenení

1.1 Bariéry integrácie a potreba re-integrácie strednej vrstvy: bariéry najmä v občianskom a ekonomickom prostredí týkajúce sa problémov v rovnoprávnosti s majoritnou spoločnosťou, alienácie Rómov a majority, stigmatizácie etnicity (vonkajších i vnútorných predsudkov voči rómskej identite samotných Rómov a tzv. Rómov) a jej stotožňovanie s „kultúrou chudoby“, sociálnoekonomického zostupu, zastavenej emancipácie na podmienky modernej civilizácie, kultúry a spoločnosti, útlmu rozvojových stratégií.[16]

1.2 Identifikačné ašpirácie: rozhodovanie skôr v prospech oficiálnej deklarácie slovenskej národnosti, integrácia do majoritnej spoločnosti v preberaní rezidenčných štýlov a preferovanie ekonomickej integrácie, uvažovanie o migrácii do nového prostredia najmä s pracovnou príležitosťou.

C. Olašskí Rómovia

1.1 Bariéry integrácie: intraetnického charakteru typu endogamnosti, uzavretosti voči majoritnému okoliu, konzervovaniu pôvodných tradícií, vnútorných inštitúcií a ďalších sociokultúrnych prvkov a noriem olašských Rómov.

1.2     Identifikačné ašpirácie: pretrvávanie v doterajších identifikáciách (rómskych/cigánskych) aj pri oficiálnom sčítacom akte, identifikácia maďarskej národnosti (keďže najpočetnejšie podskupiny ako Lovári žijú väčšinou na južných územiach Slovenska – Lučenec, Rimavská Sobota, Jesenské, Levice, Želiezovce, Nitra).

Poznávanie identifikačných faktorov pre integráciu Rómov/Cigánov na Slovensku je veľmi dôležitým základom pre budúce identifikácie s integračným potenciálom. Vo všetkých podobách etnickej, národnostnej, národnej alebo náboženskej identifikácie Rómov/Cigánov na Slovensku môžu zohrávať úlohu spoločné stratégie väčšiny a minority v príslušných lokálnych spoločenstvách a partnerstvá, ktoré podporia priestor pre integráciu, re-integráciu a prípadne aj pre štrukturálnu asimiláciu. Budú korešpondovať so skutočnými sociálnymi potrebami obyvateľov. Práve prostredníctvom komunitných aktivít je možné dostávať do povedomia Rómov/Cigánov tie možnosti identifikácie, ktoré sú v lokálnom spoločenstve prirodzené a prospešné miestnemu rozvoju, bezproblémovému spolunažívaniu a celkovému sociálno-inkluzívnemu charakteru občianskej spoločnosti. Súčasťou je i možnosť plurality a multiplicity identít, aby si neprekážali vo verejnom priestore a nevytvárali sa bariéry. Napríklad tak, ako v prípade multietnickej komunity v obci Dunajská Lužná, kde sa miestni obyvatelia identifikujú najskôr ako občania obce, potom ako príslušníci etnických a národnostných skupín. Spoločne dokážu naplniť svoje občianske povinnosti a popri nich sa na kultúrno-spoločenských akciách a podujatiach dostávajú do popredia ich skupinovo-kolektívne identity s vyjadrením ich etnicity a národnostnej príslušnosti.[17]

Poznámky:

[1] Bližšie pozri BAČOVÁ 2000:7-10, 37-38.

[2] Allport, 1954 (nespojitosť skupiny s jednou doménou a spojitosť s inou doménou), Eriksen, 2000 („permanentná minorita“, vnímanie ako druhotriednych občanov), Tajfel, Turner, 1979 (emocionálne faktory v procese hľadania identity, stratégie „sociálnej kreativity“), Jacques, 2003 (globálna hierarchia rás), Hamilton, Gifford, 1976 (iluzórna korelácia), Eiser, 1971 (akcentácia rozdielov), Hewstone, 1994 (subtyping, neprijatie informácie, ktorá nie je v súlade so stereotypom, hoci platí u niekoľkých členov skupiny), Messick, Mackie, 1989 (homogénnosť vonkajšej skupiny), Dominguez, 1992 („kulturalizácia rozdielov“), Asante, 1987, McAdoo, 1988, Jackson, 1991, Giordano et al., 1993 (familiarizmus), Sellars, Rowley, Chavous et al., 1997 (aspekty rasovo-etnickej identity), Oyserman et. al, 1995 (profesný úspech ako súčasť identity), Grahamová, 2001 (inoetnickí rovesníci rovnakého pohlavia), Hudley, Graham, 2001 (cez optiku úspešnosti povolania), Steele, 1996 – (cez úspešnosť v škole), Wood et. al, 1996, Brewer, Roccas, 2001 (teória optimálnej odlišnosti, „zapredanci“). Podrobnejšie HIRT 2005.

[3] Svedčí o tom i interpretácia z prostredia marginalizovaných rómskych komunít v Stredoslovenskom kraji. Žena 35 r. a muž 60 r. (skupinová diskusia):

V.: Akú si uvádzaš národnosť? XY, žena: Slovenskú.

XY, muž: Dal by som si aj rómsku, prečo by nie, mne to nemôže vadiť. V.: Čo myslíš, prečo sa neuvádza rómska národnosť?

XY, muž: Keď som si vybavoval občiansky, tak vtedy sa to nedalo, ja by som si dal rómsku. Ale je mi jedno, prečo by nie a čo, kto mi čo dá? […] Slováci mi tak isto dajú, ako aj Cigáni, to máš úplne jedno, že kto čo ti dá. Teraz žiješ ako žiješ a čo. […]

V.: Koho máš ty okolo seba najradšej? Kto je pre teba z rodiny dôležitý? XY, muž: Ja ti poviem, najradšej som, čo som mal najradšej, to sú moje bývalé deti, moje deti. A tu týchto, čo s nimi žijem, to sa nedá ani vyjadriť, aby som sa s nimi stretával. Pretože tu každý pije. Chodia hrávať na stroje, prosím ťa, furt chodia na automaty a deti nahávajú. […] Ja sa cítim, poviem ti pravdu, na inej úrovni, ako oni. […] A tie sprostosti, hlúposti, kto bude počúvať? Tak radšej sa nebavím s nikým, čo sa tu môžem s kým baviť. […] Darmo som aj blízko z rodiny tomuto L. alebo P., ja sa s nimi ani nerozprávam. Ani návštevy, ani nič. Vôbec nič, ani sa to nedá. Keď by si aj chcela sa rozprávať alebo čo, to nemá cenu. Keď im niečo vyčítam, povedia: “ty nám dávaš, ty?“ No tak poviem: “v poriadku, no dobre“.

[4] Ku vzťahu rómskeho jazyka a etnickej identity napríklad aj tieto výpovede (žena, 38 r., rozhovor):

V: Mohla by si sa pokúsiť opísať svoj vzťah k rómskemu jazyku?

XY: Ja, ja, nechcem vedieť cigánsky. Chcem slušne žiť, a to sa nedá.

(žena, 40 r., rozhovor):

V: Rozprávali ste sa doma rómsky?

XY: Nie. Neviem rómsky. A moje deti tiež nevedia. Tu bývajú jedni východniari a deti, keď počujú, ako vyprávajú, tak sa utekajú pýtať: mama, čo to povedali? Prečo tak vyprávajú, aká je to reč?

V: Nespytujú sa deti, či sú tiež Rómovia?

XY: Nie, v škole to nesmú ani títo bieli povedať. Oni to zakazujú, učitelia. Oni tu nerobia rozdiely, či je biely, či je čierny. Tu je veľmo dobrá škola. V: Takže ani nechceš, aby vedeli, že sú Rómovia?

XY: Nie.

V: Chceš uviesť prečo?

XY: Ani neviem.

V: Myslíš, že keby vedeli rómsky jazyk, tak by to pre nich nebolo dobré?

XY: To by už oni museli vedieť.

V: A ty si sama nikdy nechcela hovoriť rómsky?

XY: Ja tak rozumiem, čo vyprávajú, ale neviem hovoriť.

[5] LEWIS 1966:19-25

[6] VAŠEČKA 2006:15

[7] SILVERMAN 2008:27 in JAKOUBEK (ed.) 2008

[8] COHN 2008:138 in JAKOUBEK (ed.) 2008

[9] Herec Yul Brynner (z filmu „Sedem statočných“), jeho rómske

genealogické väzby a účasť na kongrese v roku 1978. Ďalej stretnutie s premiérkou Indírou Gándiovou v roku 1983 v Čandigare, kedy vyjadrila duchovné spojenie Rómov s národmi Indie.

[10] Podrobnejšie BARTOSZ 2004.

[11] Cigáni, Atsinganos alebo Atsingkanos (Athinganoi), Zingari, Zigeuner, Ziginer, Zigainer, Zigenare, Dómovia (Pardómovia), Egyptian, Aigyptoi, Gypsy, Gyptoi, Gitanos, Efyptenarin, Gyptenaers, Egyptions, Pháraonépe, Bohemiens, Vengry, Polača, Tinker, Rajsende, Jaltari, Jeniši, Xoraxania, Kalé, Boiasha, Calons, Jifti, Gitano, Romungro, Baias, Serviko, Vendiko, Kurbati, Sastrara, Arčini, Karamidara, Salahori, Rudari, Aurari, Zlatari, Kanáloša, Lingurari, Lavutari, Grastari, Ursurari, Mečkari, Gurvari, Medvasi, Grebenári, Vretenári, Kaladžije, Aškaliovia, Lotfitka Roma, Rusuria, Krymytka, Dobrodžaja, Moldovaja, Grekuja, Serbiaka, Sasytka Roma, Xaladytka, Madžura, Hohere, Bodžora Ficzira, Hohere, dasikane Roma, gadžikane Roma, amare Roma, Kabudžije, Karpatskí Rómovia, Polska Roma, Bergitka Roma, Xaladytka Roma, Sasytka Roma, Warmijaki, Kaliszaki, Galickaji, Samboraki, Berniki, Jaglany, Bosaki, Pluniaki, Toniaki, Petruki, Baltruki, Pontoni, Jurgowatar, Rabkatar …

[12] Bližšie pozri BARTOSZ 2004 a LUŽICA 2004.

[13] Údaj zahŕňa „Cigánov“ – najmä Kalderašov, ich potomkov, juhoslovanských Cigánov, škótskych, velšských a írskych Travellerov.

[14] Tento osud sa dotkol aj poľskej rómskej poetky B. Wajs – „Panenky“, ktorá zomrela opustená a osamotená bez kmeňových a rodovo-rodinných kontaktov.

[15] LAUWAGIEVOVÁ 2008:325 in JAKOUBEK (ed.) 2008

[16] VAŠEČKA 2006:28-29

[17] Pozri filmový dokument „Jeden domov pre všetkých“ , scenár, réžia a kamera BANYÁK, J. 2002.

Literatúra a pramene:

BAČOVÁ, V.: Osobná identita – od komponentov psychiky k textualite. Dizertačná práca. Prešov 2000.

BARKER, C.: Slovník kulturálních studií. Praha 2006. BARTOSZ, A.: Neboj sa Cigána (Na dara Romestar). Sobrance 2004.

BERGER, P.I.-LUCKMANN, T.: Sociální konstrukce reality. Brno 1999.

BEŠENYEI, P.: Rómske ticho. (Poštársky „zázrak“ alebo dvadsať rokov medzi Rómami. Bratislava 2009.

COHN, W.: Mýtus cikánskeho národnostního hnutí. In: JAKOUBEK, M. (ed.): Cikáni a etnicita. Praha 2008, s. 134 – 144.

HANCOCK, I.: My rómsky národ. Bratislava 2005. HARTL, P.: Komunita občanská a komunita terapeutická. Praha 1997.

HIRT, T.: Svět podle multikulturalismu. In: Hirt, T,Jakoubek, M. (eds.): Soudobé spory o multikulturalismus a politiku identit. Plzeň 2005, s. 198 – 235.

JAKOUBEK, M. (ed.): Cikáni a etnicita. Praha 2008.. KOŠTA, J.: Sociológia. Bratislava 2004.

LAUWAGIE, B.N.: Etnické hranice v moderních státech. In: JAKOUBEK, M. (ed.): Cikáni a etnicita. Praha 2008, s. 304 – 344.

LACKOVÁ, E.: Narodila jsem se pod šťastnou hviezdou. Praha 2002.

LEHOCZKÁ, L.: Kultúrna identita Rómov. Nitra 2006. LEWIS, O.: The Culture of Poverty. Scientific American, 1966, vol. 215/4.

LIEGEÓIS, J.P.: Rómovia, Cigáni, kočovníci. Bratislava 1995.

LUŽICA, R.: Kapitoly z rómskej kultúry. Trnava 2004. LYKO, M. – LEHOCZKÁ, L.: Antropologické východiská pre sociálnu prácu a sociálne služby. Nitra 2009.

LYOTARD, J. F.: The Postmodern Condition: A Report on knowledge. Minneapolis 1984.

MIOVSKÝ,       M.:    Kvalitativní   přístup   a    metody   v psychologickém výzkumu. Praha 2006.

SILVERMAN, C.: Vyjednávání „cikánství“. Situační strategie. In: JAKOUBEK, M. (ed.) 2008: Cikáni a etnicita. Praha 2008, s. 25 – 48.

VAŠEČKA, I.: Sociálne potrební Rómovia a sociálna pomoc v Českej republike. Dizertačná práca. Brno 2006.