Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod

Predmetom filozofickej kritiky kultúry je odhaliť príčiny nespokojnosti s kultúrou. Podľa nemeckého filozofa Wilhelma Perpeeta je podstatou dogmatickej (filozofickej) kritiky kultúry reflexia negatív prítomnosti, ktoré sú chápané s ohľadom na kultúru zajtrajška ako samozavinené utrpenie. (Remišová, 2000: 55) V čom spočíva súčasná nespokojnosť človeka v kultúre? Ide o extenziu tej, ktorú opísal už Sigmund Freud alebo ju determinuje niečo iné? Nie je ľahké posúdiť, či a do akej miery, sa človek v predchádzajúcich dobách cítil šťastnejší a aký podiel mali na tom spoločenské podmienky. Ako konštatoval: „Zistilo sa, že človek sa stáva neurotickým, pretože neznesie mieru odopierania, ktoré mu v službách svojich kultúrnych ideálov spoločnosť ukladá, a z toho sa usúdilo, že zrušenie či zníženie týchto nárokov znamená návrat k možnému šťastiu.“ (Freud, 1990: 334)
Cieľom príspevku je analýza konceptu spoločnosti vyhorenia v kontexte filozofickej kritiky kultúry, ktorej autorom je kórejský (nemecky píšuci) filozof a kultúrny teoretik Byung Chul Han. Monografia s názvom Burnoutgesellschaft (Spoločnosť vyhorenia, 2014) bola preložená do viacerých jazykov, pričom si vyslúžila pozitívne aj kritické ohlasy. Analýze konceptu spoločnosti vyhorenia predchádza predstavenie základných východísk v kontexte „spoločnosti výkonu“ s jej „subjektom výkonnosti“, ktorý je podľa Hana neslobodným v zmysle prepojenia idey „pána“ a „raba“ v jednej osobe. Han tvrdí, že tzv. „subjekt poslušnosti“ (Foucault, 2000) nahradil subjekt výkonnosti a je sám sebe pánom, pričom zrušením vonkajšej nadvlády, ktorá bola príznačná pre tzv. „disciplinárnu spoločnosť“ (Foucault, 2000) nedochádza k vytúženej slobode, ale k spojeniu slobody a nátlaku. Han motív sebavykorisťovania ilustruje reinterpretáciou mýtu o spútanom Prometeovi. Toto vymedzenie umožňuje odkryť Hanove myšlienky o spoločnosti, ktorá je charakteristická človekom trpiacim tzv. nezdravou únavou prejavujúcou sa syndrómom vyhorenia a depresiou.
Han svoju diagnózu doby úspešne prezentuje aj v ďalších prekladaných prácach Müdigkeitsgesellschaft (Spoločnosť únavy, 2010), Transparenzgesellschaft (Spoločnosť transparencie, 2012), Im Schwarm (V digitálnom roji, 2013). V českom preklade vyšli vybrané texty pod súhrnným názvom Vyhořelá společnost (2016).

Spoločnosť vyhorenia a mýtus o spútanom Prometeovi

Súčasná euroatlantická kultúra charakteristická imperatívom sebautvárania, fenoménom zrýchľovania (pozri viac Virilio 2005) a výkonu, kultúrou „always on“, fetišizáciou a absolutizovaním slobody, životným štýlom zjednodušeným na formulu „anything goes“ (všetko sa dá, bez obmedzení) a „You may!“ (Smieš!) vytvorila podmienky pre pseudoindividualizmus, ktorý človeku šťastie neprináša. Pseudoindividualizmus chápeme ako obrat od subjektu k projektu, ale nie v existenciálnom zmysle tak, ako to vyplýva z filozofickej tradície „starosti o dušu“ alebo „umenia dobrého života“. Človek sa stal subjektom, resp. obeťou antropocentrizmu, ktorý je charakteristický zúfalou nevedomosťou o vlastnom Ja.
Individualizmus v kontexte ideálov humanity je tak pozbavený pozitívnych aspektov, ktorými sú empatia, tolerancia, solidarita, služba, ale aj činorodosť v prospech celku. Ide o posun od emancipácie indivídua a jeho oslobodzovania sa v hľadaní individuálnej existencie cez kult individualizmu a egoizmu až po tzv. „hyperindividualizmus“ (Lipovetsky, 2008) a hypernarcizmus v zmysle projektovania a „obchodovania“ so sebou samým (nielen na sociálnych sieťach) s cieľom získať obdiv, uznanie a okamžité pôžitky. Túžba po transcendencii imanentne obsiahnutá v každom človeku i vzťah k druhému sú značne infikované materializmom a hyperkonzumom s orientáciou na hedonizmus a subjektívny „well being“ (subjektívna pohoda, blaho).
Oktrojovanie fenoménu tzv. „zvádzania“ (Lipovetsky, 2008) do všetkých sfér sociokultúrnej reality s logikou nenásilnej socializácie za účelom personalizácie a psychologizácie človeka odvádza pozornosť subjektu od seba samého v jeho skutočnom existenciálnom sebauvedomení. Prejavy kultúry, ktorá je zmyslová, empirická, bezduchá čiže „senzitívna“ podľa Pitirima Sorokina spôsobujú, že: „(…) sú vyvracané pevné medzníky medzi vedením a bludom, skutočnosťou a myšlienkou, a ponechávajú nám vyschnutý a prázdny svet mumifikovanej pseudoskutočnosti, zbavený života, myšlienky či ducha a prevedený na vonkajší výklad symbolov, znamenajúcich nikto nevie čo.“ (1948: 90)
Každá generácia má svoje obľúbené mýty, resp. je charakteristická konkrétnymi mytologickými postavami a ich odrazom v spoločnosti a v kultúre. Od konca dvadsiateho storočia je to Narcis. Postava Narcisa sa stala, dá sa povedať „kultúrnym typom“ konzumného človeka neskorej moderny. O historicko-sociálnom type osobnosti v súvislosti s narcizmom píše český sociológ František Bartoš (2010). Narcizmus je interpretovaný nielen ako psychická porucha, ale aj ako kultúrny fenomén.
Jednou z ďalších postáv je Prometeus. Mýtus o Prometeovi sa stal populárnym inšpiračným zdrojom nielen v literatúre, ale aj vo filozofii, sociológii či v iných humanitných vedách. Jestvuje viacero interpretácií tohto mýtu, pričom v kontexte únavy ho zaujímavo reflektuje český (nemecky píšuci) spisovateľ Franz Kafka. V poviedke O Prometeovi píše: „Bohovia boli unavení, orly boli unavené, rana sa unavene zavrela.“ (Kafka, 1991: 138)
Kafkova interpretácia mýtu sa stala východiskovou pre Hana, ktorého cieľom bolo podrobiť mýtus transformácii na „vnútorne psychologické podobenstvo o dnešnom subjekte výkonnosti, ktorý si sám spôsobuje násilie, ktorý je sám so sebou vo vojnovom stave.“ (Han 2016: 51) Základným predpokladom je, že Prometeus priniesol ľuďom ako dar nielen oheň, ale aj prácu. Premisu o spoločnosti výkonu a práce a ilúzii slobody argumentuje konštatovaním: „Súčasný subjekt výkonnosti, ktorý sa považuje za slobodného, je v skutočnosti pripútaný ako Prometeus.“ (Han, 2016: 51) Základné motivické štruktúry mýtu umožňujú zvoliť dva prístupy k výkladu – technológia (oheň) a práca ako triumf aj ako pád s katastrofálnymi následkami. Hanov výklad mýtu akcentuje koncept práce a výkonu, únavy a neslobody a v tejto súvislosti je pre nás inšpiratívny.
Spoločnosť dvadsiateho prvého storočia je spoločnosťou výkonu. Han píše, že „disciplinárna spoločnosť“ (Foucault, 2000) nemocníc, ústavov pre choromyseľných, väzníc, kasární a fabrík bola nahradená spoločnosťou fitnescentier, kancelárskych veží, bánk, letísk, nákupných galérií či genetických laboratórií. (Han, 2016: 15) Subjekty poslušnosti nahradili subjekty výkonnosti a ich cieľom má byť projekt seba samých, resp. stať sa „podnikateľmi seba samých“. (Han, 2016: 15) Subjekt poslušnosti sa podroboval autorite NadJa (modus bytia ako podrobenia), ale v dôsledku spoločenských zmien sa zmenila aj psyché, a tak sa subjekt výkonnosti projektuje (modus bytia ako projekt) do ideálneho Ja, ktoré je spozitívnením NadJa. Sebaprojekcia do ideálneho Ja je interpretovaná ako akt slobody. Problém však nastáva, ak sa Ja ocitne v pasci nedosiahnuteľného jaskeho ideálu (Ja ideál); potom je ním „doslova rozdrvené“, a to vedie k autoagresivite. (Han, 2016: 65) Dôsledkom obratu subjektu k projektu nie je vykorenenie násilia, ide „len“ o metamorfózu vonkajšieho na vnútorné nutkanie naivne považované za slobodu.
Poľský sociológ Zygmunt Bauman konštatoval, že v súvislosti s interpretáciou mýtu o Narcisovi, ktorý nemal „nikdy spoznať seba samého“; naopak – paradoxne – „súčasných Narcisov núti kultúra, do ktorej sa narodili, robiť sotva niečo iné, než čo najviac sa snažiť spoznať seba samých“; táto výzva je „hlavnou príčinou ich premeny na Narcisov – od útleho veku sa začína tým, čo bude celoživotnou výchovou, výcvikom a drilom.“ (2017: 120)
Súčasný človek sa tak ocitá v sieti egocentrizmu, ktorý mu je vštepovaný a markantne sa to prejavuje túžbou po dokonalej sebaprezentácii v „offline“, ale najmä „online“ svete. „Pre postmoderného konzumného človeka nie je dôležité, aký je, čo robí, čo vyznáva a čomu verí, s kým spolupracuje; dôležité je to, ako vyzerá, a hlavne to, ako sa prezentuje.“ (Mistrík, 2008: 345) Dôsledkom je zameranie sa na vlastné telo a jeho krásu, imidž v zmysle nie zbožňovania, ale až „zbožšťovania tela“. (Mistrík, 2008)
Éra výkonu s diktátom užívania si života tu a teraz je: „(…) posadnutá kultom činorodosti, teda „aktívna spoločnosť, sa pomaly transformuje na spoločnosť dopingu. (…) nielen telo, ale i človek ako celok sa mení v aparát výkonu (Leistungsmaschine), ktorý má bez porúch fungovať a stupňovať svoju výkonnosť.“ (Han, 2016: 43) Život je redukovaný na svoju vitálnu funkciu „stal sa obnaženým, radikálne pominuteľným“, a preto „vzniká tlak udržať tento holý život bezpodmienečne v zdraví“. (Han ,2016: 28- 29) Tlak na sebakultiváciu a propagáciu seba samého spôsobuje, že: „Narcizmus je niečo, čo potláča tragickosť a čo sa javí ako celkom nová forma apatie. Tvorí ho povrchná citlivosť na svet a zároveň hlboká ľahostajnosť voči svetu: tento paradox môžeme sčasti vysvetliť záplavou informácií, ktorá sa na nás valí, a rýchlosťou, s ktorou sa striedajú udalosti prezentované v oznamovacích prostriedkoch a ktoré nám bránia v trvalejších emóciách.“ (Lipovetsky, 2008: 83-84)
Život v dobe pozitívnych afirmácií spôsobuje, že aj príkazy, zákazy a ich negativita z éry disciplinárnej spoločnosti vystriedali projekt, iniciatíva a motivácia. (Han, 2016: 16) Dôležité je, že nejde o vonkajšiu nadvládu inštitúcií, autorít a ich vykorisťovanie, pretože subjekt výkonnosti je sám sebe pánom. Disciplinárna spoločnosť bola spoločnosťou negativity, príkazov a zákazov, čo sa exponovalo slovesami musieť a nesmieť, naopak v spoločnosti výkonu a pozitivity ide o slovesá môcť a smieť: „Zrútenie inštancie vonkajšej nadvlády nevedie k slobode. Jej dôsledkom je skôr splynutie slobody a nátlaku.“ (Han, 2016: 19) Vo výsledku ide o „nutkavú slobodu alebo slobodné nutkanie maximalizovať výkon“, čo je zdrojom sebavykorisťovania, ktoré prináša väčšiu efektivitu, pretože je „sprevádzané pocitom slobody“. (Han, 2016: 19) Príznačné je spojenie slobody s negativitou v zmysle slobody od – nátlaku, spoločenských konvencií a vonkajších okolností, ale spoločnosť s nadmierou pozitivity spôsobuje vytrácanie impulzu slobody, ktorý pramení dialekticky z negácie princípu negativity. Paradoxom je, že oproti násiliu spôsobovanému niekým iným v minulosti je subjekt výkonu obeťou vlastného násilia, ale považuje sa za slobodný. S odkazom na mýtus o spútanom Prometeovi trpí jednotlivec sebaklamom a jeho eskapizmus od voľby byť sebou samým v autentickom existenciálnom zmysle potvrdzuje nárast psychických a neurologických ochorení v dvadsiatom prvom storočí. Prevahou pozitivity a negáciou negativity vzniká ochorenie, ktoré je charakteristické pre spoločnosť výkonu – depresia, ktorej predchádza syndróm vyhorenia.
Imperatív sebautvárania a sebauvedomenia sa spája s depresiou, ktorá pramení z „vyčerpanosti povinnosťou stať sa sebou samým“ (Ehrenberg, 2008: 14), ale aj z „tlaku na výkonnosť“. (Han, 2016: 17) Zdrojom depresie nie je nadmerná zodpovednosť či osobná angažovanosť, ale diktát výkonnosti ako nové „prikázanie“ neskorej moderny. Človek trpiaci depresiou „vykorisťuje seba samého, a to celkom dobrovoľne, bez cudzieho nátlaku“, čím sa stáva predátorom, ale zároveň aj korisťou. (Han, 2016: 18) V plnej sile depresia prepukne, len čo už subjekt výkonnosti ďalej nemôže, nie je schopný „môcť“ (z nem. können) – a to vyvoláva únavu, ktorá je únavou z nadmernej aktivity a nadmiery možností, čo sa potvrdzovalo napríklad v „obamovskej afirmácii Yes, we can“. (Han 2016: 16) Dôsledkom tejto situácie sú sebadeštruktívne tendencie, autoagresia, ale aj (ne)viditeľné násilie voči iným (napr. nenávistné komentáre na sociálnych sieťach a pod.). Štatistiky potvrdzujú Hanove tvrdenie, že tak, ako spoločnosť kontroly produkovala bláznov a zločincov, spoločnosť výkonu produkuje depresívnych jedincov a skrachovancov.
Kafkova reinterpretácia mýtu v kontexte konceptu liečivej únavy (rana sa unavene zavrela) vychádza z jej protikladu, ktorým je tzv. „jáska únava“ (Jung, 1994), charakteristická vyčerpanosťou a skľúčenosťou Ja zo seba samého. Han to vysvetľuje na interpretácii orla ako alter ega Prometea, ktorý sa živil jeho neustále dorastajúcou pečeňou. Vzťah Prometea a orla je sebavykorisťovaním, pričom konštatuje, že „bolesťou pečene, ktorá je sama osebe voči bolesti necitlivá, je únava.“ (Han, 2016: 51) Prometeus ako subjekt sebavykorisťovania je postihnutý hlbokou únavou. Je to jáska únava, ktorá ma osamocujúci charakter, izoluje subjekt od sveta aj druhých v prospech narcistického vzťahu k sebe samému. (Tamže) Existuje však aj iná únava, pri ktorej sa ja oddáva svetu. Ide o zdravú únavu, ktorá „dôveruje svetu“ (Handke, 1989). Súčasná éra výkonu a rýchlosti, informačného smogu, hoaxov, dezinformácií, konšpiračných teórií a post-pravdy vyústila do stavu, v ktorom človek pociťuje úzkosť, strach, osamelosť, odcudzenie sebe samému i druhým, syndróm vyhorenia, depresiu, prázdnotu, vyčerpanosť a únavu z doliehajúcej ťažoby doby. V tejto súvislosti je pozornosti hodný aj trend firemnej kultúry „always on“, ktorá presiahla hranice pracovnej sféry a je dôsledkom tlaku na výkon a aktivitu bez časopriestorového obmedzenia.

Namiesto záveru

Zámerom príspevku bolo poukázať na systematický prístup k skúmaniu kultúry, ktorý je charakteristický tzv. dogmatickou kritikou kultúry. Hana považujeme za filozofa kultúry, ktorému (aj napriek kritickým ohlasom) nie je možné uprieť, že sa usiluje o identifikáciu reštrukturalizácie subjektu a jeho vnútra a tiež dvoch módov bytia – podrobenie a projekt – v kontexte dvadsiateho prvého storočia. Jeho chápanie nespokojnosti v kultúre interpretujeme ako extenziu Freudovej koncepcie. Nespokojnosť v kultúre podľa Freuda pramení z nátlaku práce a pudového odriekania. (1990: 50) Han za príčiny nespokojnosti v kultúre považuje hystériu práce a produkcie, ďalej hyperaktivitu a nadmieru pozitivity, ktorá spôsobila atrofiu princípu negácie.

Literatúra a pramene:
BAUMAN, Z.. Retrotópia. Preložil Dezider Kamhal. Bratislava: Artforum, 2017.
BARTOŠ, F.: Širší souvislosti neklinického narcismu: profesní život, komunikace a sebekontrola. Sociologický časopis, roč. 46, č. 5, 2010, s. 745 – 770.
EHRENBERG, A.: Das erschöpfte Selbst. Depression und Gesellschaft in der Gegenwart. Frankfurt a. M.: Suhrkamp, 2008.
FOUCAULT, M.: Dozerať a trestať. Bratislava: Kalligram, 2000.
FREUD, S., O.: O člověku a kultuře. Preložili Jiří Pechar, Jiří Stromšík, Ludvík Hošek. Praha: Odeon, 1990.
HAN, B., CH.: Vyhořelá společnost. Preložil Radovan Baroš. Praha: Rybka Publishers, 2016.
HANDKE, P.: Versuch über die Müdigkeit. Frankfurt am Main: Suhrkamp, 1989.
JUNG, C., G.: Duše moderního člověka. Brno: Atlantis, 1994.
KAFKA, F.: Popis jednoho zápasu. Preložil Vladimír Kafka. Praha: Odeon, 1991.
LIPOVETSKY, G. Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualismu. Praha: Prostor, 2008.
MISTRÍK, E.: Zbožštenie tela v narcizme a koniec postmodernej kultúry. Filozofia, roč. 63, č. 4, 2008, s. 344-351.
REMIŠOVÁ, A.: O filozofii kultúry. In: Fischerová, A. (ed.): Kulturologické reflexie. Acta Culturologica zv. 5, Bratislava: Peter Mačura, 2000.
SOROKIN, P. A.: Krise našeho věku. Preložil František D. Ondřej. Praha: Tiskařské a vydavatelské družstvo československého obchodnictva, 1948.
VIRILIO, P.: Negative Horizon. An Essay in Dromoscopy. London: Continuum, 2005.