Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Hakawátí / rozprávačstvo ako interpretačné umenie je súčasťou arabskej ľudovej kultúry. Tá s modernizáciou spoločnosti postupne zaniká, no niektoré jej javy sa uchovávajú ako prejavy národného kultúrneho dedičstva. Rozvoj informačných technológií umožňuje globálne informačné prepojenie, ktoré zasahuje do národných aj lokálnych kultúr, čím narúša pôvodné prostredie a zvyšuje stupeň kultúrnej integrácie. Tieto procesy však vyvolávajú  potrebu   zachovania   kultúrnej   rozmanitosti a prezentáciu špecifických kultúrnych prvkov. V praxi nastáva unifikácia kultúrnych javov, ale zároveň aj snaha revitalizovať špecifické prejavy kultúrneho dedičstva.
Keď listujeme v stránkach histórie arabskej kultúry, kedy neexistovala televízia, rozhlas ani noviny a časopisy, kladieme si otázku, ako sa spoločensky zabávali predchádzajúce generácie a ako si sprístupňovali duchovné dedičstvo. V minulosti si ľudia krátili voľný čas rozprávaním a počúvaním príbehov. Historické udalosti odohrávajúce sa na území Blízkeho a Stredného východu sú zdrojom mnohých legiend, historiek, dobrodružných príbehov, opisujúcich  životné  osudy  odvážnych  vodcov a bojovníkov. Tieto historky sa ústne tradovali z generácie na generáciu. Bol to práve rozprávač (hakawátí), ktorý im pomáhal opustiť každodennú realitu prenesením sa do iného sveta. Prenášal ich kúsok po kúsku z dávnej minulosti do povedomia poslucháčov a svojím rozprávačským talentom vzbudzoval u nich záujem o svoje kultúrne dedičstvo. V súčasnosti rolu hakawátí prevzali médiá, ktoré sú „hosťom“ v našich domovoch, no často aj bez pozvania prenikajú  do  nášho  súkromia.  Napriek  tomu v niektorých arabských a západných krajinách sme svedkami revitalizácie tohto tradičného ľudového umenia. To dokazuje, že globalizácia prispieva aj k oživovaniu tradícií. Tento jav je dôsledkom expandovania cudzích kultúrnych prvkov aj do tradičného arabského kultúrneho prostredia, alebo naopak, samotní imigranti oživujú vlastné tradície v prostredí cudzej (európskej či americkej) kultúry.

Hakawátí je sýrsky termín a pochádza zo sýrskej hovorovej arabčiny. Označuje rozprávača príbehov, v širšom zmysle básnika, historika, herca, komedianta. Je odvodený od arabského slovesa haká „rozprávať“ a hovorového výrazu „wátí“ implikujúceho odborníka na populárne ľudové umenie. Hakawátí nie je trubadúrom, ktorý cestuje z miesta na miesto, ani recitátorom, pretože recitácie sa vyznačujú formálnejším prejavom, čo znemožňuje voľnú interpretáciu diela. Hakawátí predstavuje so- ciálny, kultúrny, literárny aj výchovný fenomén. Pri rozličných spoločenských a náboženských príležitostiach ponúka svoje interpretácie historiek a príbehov s úmyslom nielen zabaviť, ale sprostredkovať morálny odkaz predchádzajúcich generácií. Počas pôstneho mesiaca ramadánu rozprávané príbehy prezentujú idey, ktoré pre veriaceho symbolizuje samotný pôst.
Rozprávač hrá rôzne roly v jednom krátkom príbehu,   kde  využíva   rýmované   pasáže,   vtipné   vety, kombinuje fantáziu s dobrodružstvom a prezentuje protikladné postoje. Rozprávačské remeslo predpokladá talent, schopnosť dramatizovať, improvizovať, komunikovať s obecenstvom a udržiavať jeho pozornosť. Neverbálne prejavy, intonácia, spôsob reakcie na publikum, vlastné vedomosti a skúsenosti – to je „know-how“ každého rozprávača a každý jeho nasledovník ho len sotva dokáže napodobniť. Rozprávač je dôležitým článkom reťazca ústneho tradovania, pretože to je stabilný spôsob zachovávania ľudovej slovesnosti.
Arabská kultúra poznala tento druh ľudového umenia dávno pred príchodom islamu. Každý kmeň mal svojho básnika/hovorcu, ktorý zverejňoval dôležité udalosti z každodenného života kmeňa spravidla na večerných zhromaždeniach. Sprostredkovával ich formou básní. Bol nielen kronikárom, jeho úlohou bolo zabávať aj vzdelávať svojich súkmeňovcov. Postupne vznikalo rozprávačské remeslo.
Rozprávači príbehov boli v Oriente veľmi obľúbení  a rozšírení  v rôznych  spoločenských  vrstvách. Arabi považovali za skutočnú literatúru poéziu a rýmovanú prózu. Ľudová slovesnosť sa netešila takej úcte, no napriek tomu ju nepočúvali len negramotní ľudia. Rozprávači účinkovali  na   trhoviskách,   uliciach   či námestiach   a v kaviarňach. Ich služby využívali i bohaté vrstvy, dokonca si ich pozývali vládnuce rodiny a tak sa často ocitli priamo v sídlach kalifov. Za vlády druhého pravoverného kalifa Umara bin al-Chattába (634-644) pôsobili rozprávači, ktorí dostali špecifické pomenovania podľa ich profesionálneho zamerania: al-samír  –  rozprával  zábavné  príbehy  iba v nočných hodinách, al-muhaddis – opisoval historické udalosti, al-qassás – uvádzal ľudové príbehy, al-muqallid – napodobňoval rozprávača spievaným prejavom, al- muharridž – uvádzal komické a vtipné historky, al- mughanní – počas rozprávania aj spieval.[1]
U beduínov na pravidelných večerných kmeňových zhromaždeniach rozprávač rozprával o významných udalostiach zo života kmeňa, najmä o víťazstvách v bojoch pri ozbrojených nájazdoch. Využíval krátke epické útvary – legendy, bájky, historky, príslovia a rôzne úslovia. Napriek tomu, že historickú skutočnosť často skresľujú, majú veľkú kultúrnohistorickú hodnotu, lebo  relatívne  realisticky  odrážajú  vtedajšie  prostredie a spôsob života v Arábii. Predstavujú ľudovú historickú pamäť arabských beduínov – pôvodných Arabov. Arabi sú na svoje heroické tradície veľmi hrdí, a práve heroická epika dokazuje, že mali zmysel nielen pre poéziu.
Najdôležitejšia rola rozprávača spočíva v prenášaní kultúrneho dedičstva z generácie na generáciu. Talál Madžzúb, odborník na arabské ľudové dedičstvo, zdôrazňuje, že hakawátí ako zamestnanie či remeslo bolo v minulosti prostriedkom spoločenskej zábavy a zároveň nástrojom vzdelávania či prezentovania hodnôt a mravných zásad. Tieto zásady stelesňovali hrdinovia rozprávaných príbehov, ktoré boli väčšinou fiktívne, ale spravidla sa opierali o skutočné historické osobnosti a udalosti.[2] Roz- právač miešal realitu s fantáziou, keď pútavo opisoval život známych hrdinov a kolorit miest či dedín, kde došlo k rovnako známym historickým udalostiam. Hakawátí sprístupňuje  národné   dejiny   jednoduchým   spôsobom v porovnaní s dnešnými učebnicami dejepisu preplnenými množstvom často neprehľadných faktov, mien a dátumov, ktoré čitateľa zaťažujú, čím znižujú jeho záujem o dejiny predkov.
V Sýrii sedí rozprávač pred obecenstvom (často na vyvýšenom mieste), príbeh rozpráva niekedy spamäti, pričom občas pridáva poémy, žarty, komentáre, inokedy celý text číta. V jednej ruke drží knihu a v druhej spravidla nejakú pomôcku – meč alebo palicu na udržanie pozornosti poslucháčov. Niektorí využívajú aj hudobné nástroje alebo zvláštny dobový odev. V minulosti si zvykli pomaľovať tvár. Ak bol príbeh smutný a bolestivý, pomaľovali sa čiernym  uhľom.  Keď  mal  dej  vyvolať  radosť  na  tvári obecenstva, použili henu (prírodné farbivo žltej až hnedej farby).

Abú Šádí. Hakawátí je v skutočnosti identifikovaný „svojou“ kaviarňou. Ešte v nedávnej minulosti mala každá vlastného hakawátí. V súčasnosti v historickej časti Damasku existujú tradičné kaviarne  s bohatou  históriou, ale  profesionálny  rozprávač  je  už  iba  jeden.  Najstaršia a najslávnejšia z damaských kaviarní – Al-Náfúra („fontána“) vznikla pred dva a pol storočím a dodnes si zachovala svoj pôvodný charakter. Je situovaná v najstaršej časti mesta neďaleko východnej brány Umajjovskej mešity (postavenej v roku 705). Názov dostala podľa obľúbeného orientálneho architektonického prvku – fontány, ktorá je súčasťou nezastrešenej časti tradičného arabského domu. Predstavuje miesto oddychu jeho obyvateľov a ich hostí, pretože počas horúcich dní voda z fontány ochladzuje ovzdušie otvoreného dvora. Malá kaviareň s dlhou históriou     a štýlovým     interiérom     priťahuje domácich a zahraničných hostí nielen tradičnými nápojmi, stolovými hrami či vodnou  fajkou.  V noci  tam  ožívajú  „staré časy“, kedy jediný profesionálny rozprávač v Damasku Abú Šádí (Rašíd Al-Halláq) predvádza poslucháčom svoje rozprávačské umenie. Okrem spomínanej Al-Náfúra predvádza vystúpenia aj v kaviarni Al-Mašriqa. Pred šestnástimi rokmi ho oslovil majiteľ kaviarne Al-Náfúra, potom čo sami zákazníci stále častejšie prejavovali záujem o oživenie tradičného rozprávačského umenia. Odvtedy si  Abú   Šádí   každý   večer   medzi   šiestou a siedmou hodinou oblieka tradičný ľudový damaský odev – široké nohavice so zníženým rozkrokom, široký opasok, vestu zdobenú tradičnou damaskou výšivkou a červený turban. K oblečeniu neodmysliteľne patrí tradičná  rekvizita  –  meč.  S rozprávačským remeslom sa zoznámil ako dvanásťročný. Otec ho vzal so sebou do kaviarne Al-Náfúra, aby počúval zaujímavé príbehy. To ho motivovalo k častejším návštevám knižnice a čítaniu literatúry. Abú Šádí sa spočiatku na svoje vystúpenia pravidelne pripravoval. Aby lepšie porozumel ľudovej tvorbe, ktorú predvádzal pred obecenstvom, musel zvládnuť   základy   beduínskeho,   tureckého,   egyptského a osobitého damaského nárečia. Vekové skupiny a úrovne vzdelania  jeho   poslucháčov   sú   rôzne   –   od   malých a mladých až po dôchodcov, vzdelaných aj nevzdelaných. Príbehy si vyberá tak, aby ich obsah mohol tvorivo prispôsobiť súčasným spoločenským situáciám. Preto sa sústreďuje na kritické morálne, sociálne a „ľahšie“ politicko-ekonomické témy. Vystúpenia trvajú asi pol hodinu v jednej aj druhej kaviarni. Počas ramadánu sa výrazne zvyšuje počet poslucháčov a predlžuje sa čas vystúpenia. Obsah rozprávania je prispôsobený nábo- ženskému   duchu   pôstneho   mesiaca,   vážne   historické a životopisné príbehy sa striedajú so zábavnými historkami, aby sa ľudia po náročnom celodennom pôste mohli uvoľniť. Rozprávačské večery navštevujú aj cudzinci. Abú Šádí ich privíta v ich materskom jazyku – angličtine, nemčine, francúzštine, ruštine či španielčine. (Raz navštívil jeho vystúpenie indický diplomat s rodinou. Abú Šádí rozprával príbeh v arabčine a bolo mu ľúto, že nevedel indicky, aby ich mohol pozdraviť. Nakoniec bol prekvapený, keď sa s ním indická rodina po vystúpení rozlúčila arabsky.) V priebehu jeho rozprávačskej kariéry nakrútili jeho vystúpenia, okrem sýrskej, aj viaceré zahraničné televízie – egyptská, britská, nemecká, dánska, belgická a japonská. Abú Šádí vystupoval v Spojených arabských emirátoch, Bahrajne a na folklórnom festivale v jordánskom Džaraši a v Bejrúte. Za zachovávanie arabského kultúrneho dedičstva získal ocenenie od ministra kultúry a starostu hlavného mesta Damask. V závere rozhovoru uskutočneného v roku 2008 vyjadril svoje prianie, aby jeho syn Šádí pokračoval v tomto ohrozenom tradičnom remesle.[3]

Núra Adžíb. Remeslo hakawátí tradične vykonávali len muži a z nich tí, ktorí vynikali schopnosťou predstaviť obecenstvu obľúbené historické príbehy zaujímavým a pútavým spôsobom. Slovenský arabista Ján Paulíny v interviewu v roku 2004 uviedol, že profesionálni rozprávači na  verejnosti  sú  len  muži,  ženy  rozprávajú a počúvajú tieto rozprávania iba doma.[4] V súčasnosti je tento stav minulosťou. Za ostatných niekoľko rokov do doteraz výhradne mužského remesla v arabskom svete vstúpili aj ženy. Po stáročia to boli práve ženy – staré matky, matky, tety či sestry, ktoré rozprávali deťom rozprávky a rôzne iné príbehy v súkromí domovov,  nie však na verejnosti. Žena v minulosti nemala možnosť takto sa prezentovať (ani v Oriente, ani na Západe).
Núra Adžíb [5] je v súčasnosti známa ako prvá arabská rozprávačka nielen v Sýrii, ale v celom arabskom regióne. V nedávnom interview zdôraznila, že jej rozprávanie sa veľmi nelíši od rozprávania starých matiek. Zmenilo sa len prostredie a publikum. Rozprávanie sa prenieslo z uzavretého priestoru súkromných obydlí na verejné miesto – do kaviarne, kde ožíva stará tradícia spätá s orientálnym duchom damaských kaviarní. Núra  Adžíb má vyššie ambície ako len revitalizovať tradičné ľudové umenie/remeslo. Cieľovou skupinou jej auditória nie je tradičné obecenstvo – muži popíjajúci čaj alebo kávu počas fajčenia vodnej fajky a hrania stolových hier. Osobitým štýlom rozprávania sa  snaží  prilákať  spoločne  mužov aj ženy, aby spolu vytvorili rodinnú atmosféru v spoločenskom priestore. Ľudová slovesnosť je súčasťou arabského kultúrneho dedičstva, ktorého morálny odkaz takto nachádza adresáta v celej spoločnosti. A tam patrí aj mladá generácia. Aby tradícia rozprávania ľudovej epiky, ktorá zaznamenala  v Levante  vrchol  obľúbenosti  najmä v 19. storočí, oslovila aj mladých ľudí, treba prispôsobiť rozprávačskú techniku súčasnému vkusu  poslucháčov. Núra starú tradíciu oživuje, ale nekopíruje ju. Používa vlastnú techniku a moderný spôsob rozprávania bez zbytočných afektov  či  tradičných  pomôcok  ako  meč a palica. Mimiku a gestikuláciu využíva striedmo. Vyhýba sa neprimeranej teatrálnosti a prehnanej dramatizácii. Rozprávanie prebieha v hovorovej reči, bližšej bežným ľuďom.  Upozorňuje   na   skutočnú   podstatu   príbehov a zároveň  vykresľuje  reálne  sociálne  obrysy  prostredia a obdobia, v ktorom sa odohrali.
Najobľúbenejším repertoárom Núry Adžíb sú príbehy z Tisíc a jednej noci. Tajomstvá Šeherezády odkrývajú   pred   poslucháčmi   obraz   sociálnych   a ekonomických pomerov v Arabskej ríši za vlády abbásovskej dynastie (8. – 13. storočie). Zbierka je svetoznámou pamiatkou arabskej poloľudovej literatúry a zachovala sa iba  v arabskom  jazyku.  Jej  najstaršia  časť  je  indického a perzského pôvodu a z páhlavčiny (stredoperzského jazyka) bola do arabčiny preložená v 8. storočí. Odvtedy ďalšie príbehy pribúdali a šírili sa v arabskom islamskom prostredí. Zbierka obsahuje aj námety staroarabské (predislamské)   a židovské,    dokonca    sa    uvažuje    aj o vplyvoch gréckych  a byzantských.  Podľa  Oliveria  ju k arabskej literatúre radíme z jazykových dôvodov a preto, že arabské prostredie malo na jej utváraní rozhodujúci podiel.[6] Núra si vyberá tieto príbehy s cieľom vzbudiť záujem mladej generácie o kultúrny a etický odkaz predkov. Tí žili kočovným životom na území, ktoré priamo (alebo v jeho susedstve) obývali vyspelé kultúry. Zbierka Tisíc a jedna noc vznikala v kontakte s rôznymi kultúrami. Ide o hybridný kultúrnoliterárny produkt. Cesta jeho vývoja má transkultúrny charakter a možno práve preto je veľmi obľúbená medzi mladým obecenstvom.

Záver. Hakawátí – rozprávačské umenie spája staré s novým, nám pomáha pochopiť súčasné dianie tak, že nás vracia do minulosti. V minulosti hľadáme odpovede na problémy, ktoré nás trápia a možno práve preto rozprávačstvo ako umenie a remeslo ožíva hlavne medzi arabskými imigrantmi, žijúcimi ďaleko od vlasti a túžiacimi  po  pôvodných  tradíciách,  ktoré  by  ich  spojili s rodnou krajinou a kultúrou. Rozprávanie/počúvanie príbehov z tvorby vlastných predkov obohacuje vnútorný svet, ktorému príslušníci cudzej kultúry nikdy nemôžu úplne porozumieť. Potrebujú ľudský kontakt, ktorý im žiadne médium nenahradí. V arabskom svete hakawátí zaniká, pretože mladá generácia cez agresívny útok médií, ktoré im ponúkajú niečo nové a exotické, podlieha vplyvu cudzích kultúr. Krajania na Západe objavujú čaro rozprávačského umenia, akoby našli poklad. Počet hakawátí v emigrácii začal stúpať v 80. rokoch 20. storočia. Koncom 90. rokov sa počítali v stovkách.
Hakawátí je integrálnou súčasťou existujúceho kultúrneho prostredia, špecifickosť tohto druhu umenia spočíva v tom,  že zbližuje staré s novým.  Odkrýva svet predchádzajúcich pokolení, ktoré zanechali nejaký odkaz a hakawátí pomáha nájsť adresáta. Zachovanie tejto ľudovej tradície môže pozitívne ovplyvniť rozvoj cestovného ruchu, pretože adresát nemusí mať rovnakú kultúrnu identitu ako odosielateľ. Tradícia hakawátí sa vplyvom turizmu komercionalizuje, musí sa prispôsobovať novej spoločenskej situácii, aby v domácom prostredí prežila. Stále však predstavuje živú formu umenia.

Poznámky:
[1]  Bližšie DŽUMAA 2009:44-51.
[2]  AL-HUDŽAJRÍ 2001
[3]  Z osobného rozhovoru s Abú Šádím, uskutočneného v kaviarni Al- Mašriqa počas terénneho výskumu v Sýrii v novembri 2008.
[4] Nad tajomstvami … 2004
[5] Núra Adžíb je študentkou doktorandského štúdia na Filozofickej fakulte Damaskej univerzity v Sýrii.  Interview zrealizovala sýrska tlačová agentúra SANA 3. 2. 2011. Bližšie Noura Ajeeb 2011.
[6] Bližšie OLIVERIUS 1995:367-368.

Literatúra a pramene:
AL-HUDŽAJRÍ, M.: Al-hakawátí … máta inda al-arab áša fí al-gharb! (Rozprávač … zanikol u Arabov, ožíva na Západe). Dostupné na: https://www.alraynews.com/dailies.(05.08.2001)
DŽUMAA, H.: Al-hakwátí wa tarbija al-qijam (Rozprávač a jeho rola vo výchove k hodnotám). In: Al-báhisún (Bádatelia), sýrsky vedeckovýskumný časopis, 2009, č.9, s. 44-51.
NAD tajomstvami Šeherezády. Dostupné na: https://www.noveslovo.sk/c/17190. (25.05.2004)
NOURA Ajeeb, the First Female Hakawati Blends Tradition and Originality.
Dostupné na: https://www.sana.sy/eng/28/330048. (03.02.2011)
OLIVERIUS, J.: Svět klasické arabské literatury. Brno: Atlantis, 1995.