História tradičného včelárstva v Prievidzi a okolí
Úvod. Nevyhnutnosť udržania chovu včiel pre prežitie ľudstva je jednou z popredných globálnych tém posledných rokov. Pre región Hornej Nitry je zase aktuálnou témou blížiace sa ukončenie nerentabilnej ťažby nekvalitného hnedého uhlia a nadsluhujúcej tepelnej elektrárne Nováky, ktorá je jeho hlavným odberateľom. Zároveň sa intenzívne rieši otázka, čo bude ďalej. Všetci zainteresovaní sa zhodujú na tom, že obyvateľstvo i príroda horného Ponitria si po desaťročiach poznačených ťažkým priemyslom zaslúžia, aby náhradné ekonomické riešenia boli ekologické a trvalo udržateľné. Jednou z ciest je hľadanie inšpirácií v minulosti, v ktorej baníctvu ako hlavný zdroj obživy predchádzalo ovocinárstvo. S ním úzko súviselo včelárstvo s turbulentným vývojom. Doterajšia málo početná odborná literatúra registruje Prievidzu ako centrum hornonitrianskeho i slovenského včelárstva v druhej štvrtine 20. storočia, ale o predchádzajúcich obdobiach mlčí. Štúdia sa preto snaží rekonštruovať a predstaviť starší vývoj včelárstva v Prievidzi v jeho tradičnej fáze od predpokladaných včasnostredovekých počiatkov do konca 19. storočia. Pre potreby komparácie ho sleduje v rozsahu 26 sídel niekdajšieho Bojnického panstva, ku ktorým bolo možné získať číselné údaje o stave včelstiev z rovnakých rokov. Súčasne Prievidzu i celú oblasť, v úsilí spoznať ich pozíciu v širšom kontexte, porovnáva s inými regiónmi Slovenska. Pre dosiahnutie cieľa analyzuje doposiaľ málo využité dobové pramene, ktoré interpretuje na základe analógie s pomocou poznatkov obsiahnutých v odbornej literatúre nadregionálneho charakteru.
Zahmlený stredovek. Počiatky chovu včiel a využívania ich produktov človekom v oblasti dnešnej Prievidze sa s najväčšou pravdepodobnosťou spájajú s príchodom Slovanov, ktorí podľa archeologických dokladov údolia okolo horného toku rieky Nitry osídlili najneskôr v priebehu 8. storočia. (Remiašová, 1983: 28) Podľa nemeckého historika Ludwiga Ambrustera to boli totiž práve Slovania, ktorí priniesli znalosť včelárstva do oblasti strednej Európy. (Mičieta, 1969: 98-99) V tom čase, ako aj v nasledujúcom období včasného stredoveku ešte nemožno hovoriť o včelárstve v dnešnom slova zmysle, ale o lesnom včelárstve – brtníctve. Najstaršia známa zmienka o brtníctve u Slovanov na strednom Dunaji sa nachádza v diele „Kniha drahocenných kameňov“ (napísanom v rokoch 913 – 923) od arabského spisovateľa Ibn Rusta, čerpajúceho z cestopisu „Kniha ciest a krajín“, napísaného pred rokom 907. Udáva, že „Územie Slovanov je rovinaté a lesnaté a oni ho (Slovania) obývajú. Nemajú ani vinohrady, ani zavlažované polia. Majú akési drevené nádoby (na stojanoch), v ktorých sú vyvŕtané otvory pre včely a ich med a tieto drevené nádoby nazývajú ulišdž. (…) Sídlo vládcu je v prostriedku slovanského územia. Najvznešenejší a najznámejší je ten, ktorému prislúcha titul knieža kniežat a volajú ho Swjatubulk.“ (Mičieta, 1969: 28-29) Z citátu vyplýva, že dielo podáva svedectvo o živote Slovanov na území Veľkej Moravy v čase vlády jej najznámejšieho panovníka Svätopluka I., t. j. pred rokom 897. Konkrétne opisuje jej rovinaté oblasti, vrátane Západoslovenskej nížiny, do ktorej Hornonitrianska kotlina síce nepatrí, ale je s ňou bezprostredne spojená Uhereckou a Vestenickou bránou. Na dolnom a strednom Ponitrí je brtníctvo doložené aj archeologickými nálezmi. Na hornom Ponitrí ho predpokladáme na základe súvislého slovanského osídlenia, ktoré už v tom čase dokázateľne siahalo prinajmenšom po Prievidzu. Dovoľuje nám to tiež vtedajší charakter tamojších lesov. Zo stromov vhodných pre lesný chov včiel v nich v hojnom množstve rástli najmä buky, jedle, javory a lipy, ale aj smreky, borovice, topole či bresty, z kvitnúcich bylín púpava, fialka aj rasca. (Atlas krajiny…, 2002)
Po vzniku Uhorského kráľovstva v 10. – 11. storočí možno vývoj včelárstva na jeho území, vrátane dnešného územia Slovenska, sledovať na základe zmienok v kráľovských dekrétoch, obchodných a úradných listín a súdnych spisov, z obdobia stredoveku sa ich však zachovalo málo. Prítomnosť včelárstva v oblastiach, v ktorých o ňom listiny mlčia, sme nútení odvodzovať na základe analógií s písomne podchytenými lokalitami. V tomto smere je nám nápomocná hneď prvá priama zmienka o včelároch na územní dnešného Slovenska. Nachádza sa v zakladacej listine benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku, vydanej v roku 1075 uhorským kráľom Gejzom I.. Kráľ ňou kláštoru, okrem iného, daroval dedinu Rybník („Sceullews“) a v nej „vinohradníkov a pätnásť viníc, roľníkov a včelárov“, ktorí boli opátstvu povinní odvádzať cirkevný desiatok (dežmu) z dopestovaných a dochovaných poľnohospodárskych produktov v naturáliách a vykonávať preň určité služby. Obdarovanie kostolov (a kláštorov) včelstvami, včelármi a voskármi za účelom zabezpečenia dostatku včelieho vosku na sviece sa stalo bežnou praxou od konca 10. storočia. (Gašperík, 1947: 440) V priestore Prievidzskej kotliny sú z obdobia stredoveku doložené dva kostoly (resp. kláštory), o ktorých vieme, že vlastnili po jednej dedine. Prvým je Kostol Panny Márie na Vyšehrade, postavený (pravdepodobne ako súčasť predpokladaného benediktínskeho kláštora) najneskôr v 12. storočí a v roku 1258 písomne spomínaný spolu s dedinou Solka (dnes súčasť obce Nitrianske Pravno) ako jeho majetkom. (Kubišová, 15. 8. 2020; Púčik, 2016: 29) Podstatne neskôr – niekedy medzi rokmi 1393 a 1396 – dal palatín Leustach z Jelšavy vybudovať Kláštor Povýšenia sv. Kríža v samotnej Prievidzi a pre zabezpečenie hmotných potrieb mu daroval neďalekú dedinu Hradec, ktorá v súčasnosti patrí k mestu. (Lukačka, 2013: 61-62) Obe dediny stáli v podhorí na dolnej hranici lesa v polohách vhodných pre včelárenie, ktoré sa až do neskorého stredoveku úzko spájalo s brtníctvom. (Gašperík, 1947: 352)
Jasnejší novovek. Prvý konkrétny údaj, dokazujúci existenciu včelárstva v sledovanej oblasti Bojnického panstva pochádza z urbára z roku 1647, v ktorom sa uvádza panský včelín v Bojniciach s plnými aj prázdnymi úľmi. (Siváková, 2000: 25) Najstaršie údaje o chove včiel u poddaného obyvateľstva horného Ponitria sa zachovali v tureckom daňovom súpise z obdobia okupácie časti jej územia Osmanskou ríšou v rokoch 1663 – 1685, známeho pod názvom „defter“. Ako najsevernejšie sídlo s podrobnými daňovými údajmi v ňom nachádzame dedinu Malá Lehota (dnes súčasť obce Lehota pod Vtáčnikom), situovanú necelých 8 km južne od Prievidze. Údaje o nej, ako aj ďalších zahrnutých hornonitrianskych obciach svedčia o značnom rozšírení včelárstva, z hľadiska ktorého nijako nezaostávali za južnejšími lokalitami novozámockého ejáletu (provincie). Zastúpené bolo vo všetkých 26 zdanených obciach. Dovedna 616 hospodárov chovalo spolu 2171 včelích rodín, čo znamená, že na jednu dedinu pripadalo v priemere 83,5 úľa a na jedného hospodára vyše 3,5 úľa. V spomínanej Malej Lehote 3 zdanené domácnosti vlastnili a obhospodarovali spolu 12 úľov, čo činí až 4 úle na domácnosť. (Blaškovicz, 1990: 106-151)
Početnosť včelstiev a ich rovnomerné priestorové rozloženie v sídlach na pomedzí horného a stredného Ponitria v druhej polovici 17. storočia nám umožňujú v rovnakom období predpokladať podobnú situáciu aj v jeho severnej oblasti. Preto prekvapuje, že o dávkach zo včelstiev či včelích produktov nenachádzame zmienku v najstarších zachovaných hospodárskych účtoch Bojnického panstva z druhej polovice 16. storočia (Horváth, 1970: 13-15), ani v jeho najstaršom zachovanom urbári z roku 1614, známom pod prívlastkom turzovský. (Ratkoš, 1959: 40-57) Vychádzajúc z uvedených zdrojov sme tej mienky, že včelárstvo na jeho území síce už dávno existovalo, ale vo väčšom sa rozšírilo až v 17. storočí medzi rokmi 1614 a 1663. Časovo by to korešpondovalo s významným rozšírením ovocinárstva v tejto oblasti ako odvetvím, ktoré so včelárstvom úzko súvisí, hoci v tých časoch ešte obe odvetvia neboli prepojené tak tesne ako dnes.
Konkrétne údaje o zastúpení včelárstva na území Bojnického panstva máme k dispozícii až z 18. storočia. V roku 1716 sa v majetku panstva v samotných Bojniciach nachádzalo 54 úľov, pričom včely sa v tom roku chovali v 23 z nich a 46 úľov bolo evidovaných na majeri Šajby v Koši. Celkový počet úľov na vlastných hospodárstvach panstva zostával približne rovnaký až do 60. rokov 18. storočia, kedy sa chov včiel rozmohol a na majetku v Bojniciach bolo zaznamenaných už rovných 100 včelstiev. (Siváková, 2014: 60) Od polovice 18. storočia možno obdobný vývoj sledovať aj na hospodárstvach poddaných. Početné stavy včelstiev (úľov), podrobne rozpísané podľa jednotlivých hospodárstiev, sme našli v pálfiovských urbároch z rokov 1752 a 1764. Prvý z nich však neobsahuje údaje o súčasných mestských častiach Prievidze – Veľkej Lehôtke a Malej Lehôtke, ktoré boli v tom čase jej poddanskými dedinami, a zrejme preto sa v urbári osobitne neuvádzali. Pre porovnanie s kompletným urbárom z roku 1764 sme preto radšej uprednostnili celoštátny daňový súpis z roku 1753, ktorý oproti o rok staršiemu urbáru nevykazuje podstatné rozdiely. Komparácia rokov 1753 a 1764 ukázala nárast počtu včelstiev, chovaných obyvateľmi 26 sledovaných sídel, z celkového množstva 431 na 920. V roku 1764 to v prepočte na jednu dedinu predstavovalo približne 35 úľov. (Conscriptio comitatus…, 1753; Urbársky súpis…, 1764) Pre porovnanie v južnej časti horného Ponitria v oblasti Oslian, ktorá bola v tom čase včelársky najvýznamnejšou v Tekovskej stolici, chovali poddaní rok predtým v priemere na dedinu „len“ 21 včelstiev. (Špiesz – Watzka, 1966: 156). Vzhľadom na rozmanitý prírodný charakter Tekovskej stolice, zahŕňajúcej všetky typy slovenskej krajiny, nám výsledok dovoľuje predpokladať, že okolie Prievidze patrilo v druhej polovici 18. storočia k oblastiam s vysoko nadpriemerným rozšírením chovu včiel v rámci Nitrianskej stolice i celého horného Uhorska.
Hypotézu o väčšom rozšírení včelárstva na hornom Ponitrí až v druhej polovici 18. storočia podporuje aj najznámejšie dielo slávneho polyhistora Mateja Bela Notitia Hungariae novae historico geografica (Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku). Napísané bolo v rokoch 1735 – 1742 a hoci podrobne opisuje všetky oblasti hospodárskeho života v slovenských stoliciach, o včelárstve sa zmieňuje iba v dieloch venovaných Bratislavskej stolici, Malohontu a Liptovu. (Gašperík, 1947: 400-401)
Nespomenutie včelárstva pri ostatných stoliciach v podrobnom Belovom diele považujeme za znak toho, že v nich bolo v tomto období zastúpené iba podpriemerne alebo priemerne.
Pre objektívne posúdenie postavenia Prievidze medzi sídlami Bojnického panstva z hľadiska chovu včiel považujeme za najdôležitejšie kritérium počet úľov vzhľadom na veľkosť sídel a podiel hospodárstiev so zastúpením chovu včiel na celkovom počte hospodárstiev v obci. Prievidza sa v rámci prvého ukazovateľa umiestnila v roku 1753 na 16. a o jedenásť rokov neskôr dokonca až na 22. mieste, ktoré v oboch rokoch obsadila aj z pohľadu druhého kritéria. V obidvoch prípadoch to bolo ďaleko za včelársky dominantnými obcami, z ktorých v obidvoch ukazovateľoch a rokoch do popredia vystupujú najmä dediny Veľká Čausa, Dubnica a Chrenovec. Ešte slabšie zastúpenie včelárstva v porovnaní s dedinskými sídlami vidíme v ďalších vtedajších mestečkách Bojnického panstva – Nitrianskom Pravne a Bojniciach. Z hľadiska celkového počtu úľov v obci obsadila Prievidza medzi porovnávanými sídlami Bojnického panstva v roku 1753 druhé a v roku 1764 až ôsme miesto. Rebríčku v oboch rokoch dominovala Handlová a v roku 1764 Prievidzu ďaleko predstihli aj ďalšie dve veľké nemecké dediny – Tužina a Kľačno, keď počtom úľov obe prevýšili Prievidzu dvojnásobne a Handlová dokonca šesťnásobne. (Daňový súpis…, 1753; Urbár…, 1764) Situácia v susednej Tekovskej stolici nás presviedča, že slabé zastúpenie včelárstva v mestských sídlach bolo charakteristickou črtou doby. Výnimku tvorili netypické mestečká Veľké Pole a Kopernica (Špiesz – Watzka, 1966: 158), ležiace hlboko v horách, ktorým ich poloha neumožnila rozvinúť sa na významnejšie strediská remesiel a obchodu a spôsobom obživy sa viac podobali dedinám.
Prípad obcí v Tekovskej stolici i v bližšom okolí Prievidze nás zároveň presviedča, že hlavným lokalizačným faktorom včelárstva z hľadiska prostredia zostali hlboko do novoveku lesy, zatiaľ čo poľnohospodárske kultúry, vrátane ovocných sadov, boli až na druhom mieste. Potvrdzuje to aj detailnejší pohľad do daňových súpisov a urbárov, ktorý vo všeobecnosti nepreukázal väčší počet včelstiev u veľkých gazdov, obhospodarujúcich rozsiahlejšie oráčiny či ovocné záhrady, v porovnaní s menšími sedliakmi a želiarmi. (Daňový súpis…, 1753; Urbár…, 1764). Svedčí o tom, že hlavnou motiváciou chovu včiel boli ešte stále včelie produkty – med a vosk, zatiaľ čo ekonomické benefity, plynúce z kvalitného opelenia poľnohospodárskych rastlín včelami, stáli ešte mimo pozornosti roľníkov.
Kvalita chovu. Kvalitatívna úroveň včelárstva na Slovensku bola vo všeobecnosti veľmi nízka, čo vyplývalo z malých odborných znalostí u bežných včelárov. Ich zastaralé postupy pri práci so včelstvami sa väčšinou riadili výhradne tradíciou a poverami. Dosvedčujú to dva najstaršie zachované laické rukopisy pojednávajúce o tradičnom včelárstve na Slovensku, pôvodom od neznámych autorov, napísané v slovakizovanej češtine – „Kratke naučeni včelarske“, známejšie pod pomenovaním Skalický rukopis, a „Kratke naučení o včelách, jak se mají opatrovať, zachovať a množit“ v diele nazvanom Receptár. Oba nedatované dokumenty pochádzajú najneskôr z prvej polovice 18. storočia a obidva učia včelárov, ako si zabezpečiť čo najlepší úžitok zo včelstiev s pomocou mágie a čarov. Keďže každý z nich pochádza z iného regiónu – prvý zo Záhoria a druhý z Gemeru – môžeme v nich obsiahnutú neodbornosť vtedajších včelárskych postupov oprávnene vzťahovať na celé Slovensko. (Mičieta, 1969: 141-144, 147-149) S obomi rukopismi obsahovo ostro kontrastuje vysoko odborné a pokrokové latinsky písané dielo rímsko-katolíckeho kňaza Jána Lyczeiho, prvýkrát vydané v roku 1707 v Trnave, ktoré vošlo do dejín pod názvom „Iter oeconomikum“ („Prechádzka hospodárska“). Pre Prievidzu je obzvlášť zaujímavé z toho dôvodu, že autor pred jeho napísaním niekoľko rokov pôsobil na miestnej fare, a teda do práce s veľkou pravdepodobnosťou zahrnul aj tamojšie pozorovania. V stati venovanej úľom píše: „Úle bývajú zhotovené rôznym spôsobom podľa zvyku a spôsobilosti miesta, obyčajne okrúhle a štvorhranné. Najlepšie zo svidy, alebo prútia, alebo z kôry, lebo tieto nepripúšťajú ani veľkú horúčosť, ani tuhú zimu. Inde ich zas robia vydlabávaním z dreva, alebo zo zbíjaných dosák. Najhoršie sú úle hlinené, pretože v lete sa veľmi rozpália a v zime od mrazu vychladnú. Nepohnuteľné úle, aké zvykli stavať z tehál, sa neodporúčajú, lebo sú nepohodlné ako na predaj, tak aj na presťahovanie (…)“. (Gašperík, 1927: 34) V prostredí Hornonitrianskej kotliny, ležiacej na pomedzí Podunajskej nížiny a pohorí Západných Karpát, by na výrobu úľov do úvahy pripadali všetky spomenuté druhy materiálov a techník, z neskoršieho obdobia však máme doložené len úle vydlabané do klátov z kmeňov stromov – nazývané kláty alebo dlabáky – a úle pletené zo slamy, ojedinele zvonku omazané hlinou. (Z. f. HNM v Prievidzi; Mičieta, 1969: 223)
O šírenie osvety v oblasti včelárstva medzi slovenským ľudom sa takmer od počiatkov národného prebudenia usilovali aj viacerí predstavitelia slovenského národného hnutia. Koncom 18. storočia patrili k najvýznamnejším evanjelický farár z Roštára Ján Glosyus a rímsko-katolícky kňaz Juraj Fándly. Glosyusovo dielo „Obsah potrebných naučení a pravidiel vedľa ktorých sa včely rozšafne a s užitkem opatrovati dají“ z roku 1792 je prvým zachovaným pôvodným dielom slovenského autora z oblasti včelárstva, ktoré zavrhuje čary a povery a radí, ako treba včely správne obhospodarovať. Jeho opisy úľov, používaných na dnešnom území Slovenska nás už jednoznačne informujú, že sa tu používali všetky druhy včelínov, známe zo susedných krajín: „Jedni obľubujú celistvé úle, iní magazíny, a to jedni malé, iní veľké, jedni stojany, iní ležany, jedni štvorhranné, iní okrúhle, jedni slamené, iní drevené, a to buď doskové, alebo z jedného celého kusa dreva vytesané.“ Skutočnosť, že sa v slovenských múzeách zachovali iba úle kláty-dlabáky a slamené koše teda neznamená, že na Slovensku v tých časoch iných nebolo, ale len to, že boli najpoužívanejšie. Ani v oblasti Prievidze preto nemožno vylúčiť prítomnosť niekoľko málo nadčasových včelárov, chovajúcich včely v Glosyusom spomínaných moderných „magacínskych“ úľoch – magazínoch. Išlo o z dosiek vyrobené štvorhranné rozoberateľné úle, v mnohom podobné dnešným, ktorých najväčším propagátorom bol vtedajší významný nemecký včelár Christ. (Mičieta, 1969: 164-166) Na Slovensku včelárenie v magacínskych úľoch podľa Christa medzi prvými usilovne šíril najvýznamnejší reformátor v oblasti poľnohospodárstva spomedzi slovenských národovcov Juraj Fándly. Vo svojej knižke „Slovenský včelár vinaučujúci“ venuje mnoho miesta dokazovaniu, že včelárenie v klátoch stojanoch či ležanoch, ale aj v slamených alebo prútených košoch je nehospodárne a presviedča o výhodách nadstavovaných debničkových úľov. Podstatou problému včelárenia v klátoch a košoch bola nutnosť zničenia celého alebo veľkej časti včelieho diela pri vyberaní plástov v čase medobrania, na rozdiel od rozoberateľných úľov, z ktorých sa plást vybral a vrátil späť spolu s rámikom. V skoršom diele „O úhoroch aj včelách rozmlúváňí“ sa Fándly venuje otázke dôležitosti kvalitnej a bohatej včelej pastvy. (Gašperík, 1927: 153-272) V roku 1814 vyvolalo medzi včelárskou inteligenciou strednej Európy veľký rozruch vydanie knihy o včelárení v nových „dvojitých úľoch“, ktorej autorom bol prvý slovenský etnológ a nadšený včelár Ján Čaplovič z Príbeliec v Honte. Dielo vyšlo najskôr v latinčine, no pre veľký ohlas neskôr aj v maďarčine, slovenčine a poľštine. (Mičieta, 1969: 190-196)
Po oboznámení sa so skvelými prácami Glosyusa, Fándlyho a Čaploviča by sme mohli mylne nadobudnúť dojem, že zastaralým postupom vo včelárstve a poľnohospodárstve v slovenských krajoch odzvonilo už na prelome 18. a 19. storočia. V praxi to však bolo so zavádzaním novôt omnoho zložitejšie a zdĺhavejšie. Úle zachované v múzeách na Slovensku dokazujú, že mnohí včelári ešte aj v prvej polovici 20. storočia chovali včely v klátoch a slamených košoch. Príčinou bola stále veľmi rozšírená negramotnosť, lipnutie na tradícii a nedôvera voči novým postupom. (Mičieta, 1969: 207-230) Inak tomu nebolo ani v regióne Hornej Nitry. Naopak, vývojovo staré typy úľov (drevené kláty a slamené koše) v zbierkach Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi (Z. f. HNM v Prievidzi), ako aj zachované dostupné informácie z iných slovenských krajov v 19. storočí, skôr poukazujú na jeho zaostávanie za oblasťami pôsobenia buditeľov včelárskeho pokroku.
Úpadok v 19. storočí. Neoceniteľný zdroj informácií o vývoji chovu včiel v okolí Prievidze v prvej polovici 19. storočia predstavuje urbár Bojnického panstva z roku 1814. Napriek tomu, že neobsahuje údaje o včelstvách v samotnej Prievidzi, ani v dedinách, ktoré sú dnes jej územnou súčasťou, jednoznačne svedčí o dramatickom úpadku včelárstva v celej oblasti. V 18 obciach panstva, pri ktorých v urbári nachádzame aj údaje o množstve úľov, ich počet od roku 1764 klesol z dovedna 776 na 193, čo znamená omnoho nižší stav aj v porovnaní s 335 úľmi, zistenými v roku 1753. Z niekoľkých predtým včelársky silných obcí chov včiel dokonca celkom vymizol. (Urbársky súpis…, 1814) Zlá situácia na hornom Ponitrí iste súvisela so všeobecným úpadkom chovu včiel v poslednej štvrtine 18. storočia na území západného a stredného Slovenska. Príčiny mohli spočívať v zhoršených klimatických podmienkach vrcholnej fázy tzv. malej doby ľadovej a s nimi spojeným rozšírením včelích nákaz v kombinácii s rapídnym ubúdaním lesov, predstavujúcim ešte stále najvýznamnejší zdroj včelej paše. Súčasne mohlo ísť aj o dôsledok rastúcej konkurencie trstinového cukru a v neposlednom rade tiež vysokého zdanenia úľov. (Špiesz – Watzek, 1966: 154-155) Rozhodujúci úder chovu včiel nielen na hornom Ponitrí, ale v celej Nitrianskej župe zasadil rok 1811. Vo svojom článku, venovanom včelárstvu, to o niekoľko rokov neskôr jasne uvádza bývalý hlavný župan Nitrianskej župy – barón Alojz Mednyanszký, keď píše: „Nepriaznivý rok 1811 podstatne zmenšil nielen počet úľov, ale priviedol niekoľko včelárov k tomu, že svoje úle celkom zanechali.“ (Gašperík, 1947: 385)
Mednyanszký v článku súčasne hodnotí nízku kvalitatívnu úroveň včelárstva v Nitrianskej stolici: „Hoci včelárstvo tuná je nielen známe, ale aj dosť všeobecné, lebo v každej dedine aspoň niekoľko sedliakov má zopár úľov, pritom všetkom len málo sa dá o ňom prehovoriť. Starodávna metóda včelárenia v klátoch a málo znalostí, pri ktorých sa tieto práce vykonávajú, prekážajú každému ďalšiemu pokroku.“ Ďalej píše, že kvôli malej pozornosti venovanej včelárstvu Nitrianska stolica nedokáže pokryť domácu spotrebu medu a vosku, ktoré sa musia dovážať z Poľska a Pešti. Med a výrobky z neho sa vraj stali luxusným tovarom, po ktorom je na trhoch zo strany sedliakov veľký dopyt. V každom väčšom meste pôsobí medovnikár, ktorý nesmie chýbať ani na jednom trhu: „Nikto nepríde na trh, žeby najmenej aspoň koníka, srdce, koliesko alebo rybku z marcipána nedoniesol svojim deťom alebo domácim“. (Gašperík, 1947: 385-386)
Niekam do prvej polovice 19. storočia spadá aj začiatok činnosti prvej známej medovnikárskej rodiny v Prievidzi – Adámikovcov, pôsobiacich v meste 2-3 generácie. Rodinné remeslo ako posledný vykonával Juraj Adámik, ktorý ho na začiatku 20. storočia spolu s dielňou odovzdal zakladateľovi druhej medovnikárskej rodiny Jozefovi Ertlovi. Po ňom remeslo prevzal jeho syn Florián a nasledovali ďalší potomkovia, vytrvajúci pri medovnikárstve v Prievidzi až do začiatku 21. storočia. Medovníky sa častejšie nazývali perníky, ale aj pupenrekli či marcipán. Príprava cesta na perníky sa do prvej polovice 20. storočia delila na dve fázy. Najprv sa zamiesila ražná múka s medom a nechala dlho (niekoľko týždňov až rokov) stáť v pivnici v sudoch. Až pred použitím sa do cesta pridali vajíčka. Napokon sa cesto pred pečením natlačilo do drevených foriem s vyrezaným plastickým motívom, ktoré dali medovníkom výsledný tvar. Tradičnými perníkmi nielen v Prievidzi boli srdce, koník, sedem detí za groš, belčov, pantofle, betlehem alebo husár. Prví Ertlovci aj sami chovali včely, z ktorých produktov okrem medu využívali aj vosk na remeselnú výrobu sviečok, čiže boli tiež voskármi alebo sviečkarmi. Na území dnešného prievidzského okresu sa v 19. storočí pernikárske dielne nachádzali ešte v Nedožeroch, Nitrianskom Pravne a Oslanoch. (Tóthová, 1984: 196)
Zásluhou baróna Mednyanského tiež vieme, že aj vo vtedy včelársky zaostalej Nitrianskej stolici pôsobili dvaja chýrni včelári. Jedným bol istý opát Rudolf bez uvedenia lokality a druhým Daniel Simonides – farár z Nadlíc, dediny ležiacej na juhozápadnom okraji Hornej Nitry, za ktorým sa chodili radiť včelári zo široka-ďaleka. (Gašperík, 1947: 385) Na základe tejto zmienky a dostupnej polohy Nadlíc voči Prievidzi sa môžeme oprávnene domnievať, že medzi včelármi navštíviacimi Simonidesa sa našli aj niektorí včelári z okolia Prievidze. Konkrétnejšie správy o kvalitatívnom vývoji včelárstva na Hornej Nitre v tomto období nenachádzame. Môžeme ho len odhadovať na základe hodnotení blízkych stolíc, zachovaných v neslovenských dobových časopisoch. O včelárstve v Turci sa píše, že tam má mnoho stúpencov. Niektorí uplatňujú Christovu metódu, iní nasledujú Čaploviča a ďalší stále dávajú prednosť (tradičným) slamenákom a klátom pred (lepšími) debničkovými úľmi. Vo Zvolenskej stolici sa včelárstvu darilo najmä pri Banskej Bystrici, Zvolene, Slovenskej Ľupči, Mičinej a Detve, kde sa vraj našli i včelári so 150 až 200 včelstvami, chovanými prevažne v debničkových úľoch. (Mičieta, 1969: 203) Oblasť Prievidze udržiavala pomerne čulé kontakty s obomi spomenutými stolicami – so susedným Turcom po hlavnej trase poštovej cesty a so Zvolenskou stolicou po obchodných cestách cez Kremnicu. Napriek tomu sa ani celkový počet úľov vo včelársky najsilnejšej Handlovej nepribližoval k stavu u jednotlivých veľkých včelárov v spomínaných centrách Zvolenskej stolice a z ďalšieho vývoja je zrejmé, že okolie Prievidze za obomi stolicami značne zaostávalo i v spôsoboch včelárenia. Myslíme si, že dôvodom bola neprítomnosť slovenského národno-buditeľského elementu, ktorý by medzi gramotnou časťou tunajšej väčšinovej slovenskej populácie šíril osvetu s využitím existujúcej odbornej včelárskej literatúry v slovenskom jazyku. Aj to mohlo byť jedným z dôvodom prečo v chove včiel v rámci Bojnického panstva najneskôr od polovice 18. storočia vynikala nemecká Handlová a pred slovenskými sídlami stáli aj ďalšie veľké nemecké dediny Kľačno a Tužina.
Od polovice 19. storočia dochádza napriek pretrvávajúcej nízkej úrovni včelárstva aj v oblasti Prievidze k jeho čiastočnej regenerácii. Podnetom k obnove bolo pravdepodobne zrušenie poddanstva v roku 1848, s ktorým zanikla i povinnosť platenia cirkevných desiatkov a zemepanských deviatkov. Prejavilo sa to vo výsledkoch prvého súpisu obyvateľstva v Uhorsku v roku 1869, ktorý zahŕňal aj ekonomické ukazovatele, vrátane počtu chovaných včelstiev. V 26 sledovaných obciach Bojnického panstva síce ich početnosť (spolu 472 úľov) ešte zďaleka nedosahovala úroveň z roku 1764, ale už mierne prevyšovala stav z roku 1753 a výrazne úroveň z roku 1814. Počtom včelstiev na obec stála naďalej ďaleko pred ostatnými Handlová a s menším náskokom Prievidzu predbehli aj Tužina, Kľačno, Bojnice, Dubnica a Chrenovec. Úmerne k počtu domov boli na tom najlepšie Chrenovec, Dubnica, súčasná prievidzská štvrť Malá Lehôtka a až za nimi Handlová.
Váhavý pokrok na konci 19. storočia. K nebývalému kvalitatívnemu vzostupu včelárstva na území Slovenska došlo v druhej polovici 19. storočia. Stáli za ním nové vedecké poznatky o živote včely, nové spôsoby obhospodarovania včelstiev a ďalšie významné objavy, ktoré položili základ novodobého včelárstva. Priekopníkom v zavádzaní včelárskych noviniek do praxe a ich šírení medzi včelármi v krajinách strednej Európy sa stal Poliak Ján Dzierzon (1811 – 1906), pre svoje veľké zásluhy prezývaný „kráľ včelárov“. Včelársku vedu obohatil dokázaním vývoja trúdov z neoplodnených vajíčok a prax zostrojením a propagáciou úľa s rozoberateľným dielom, v ktorom boli plásty vystavané na trámikoch v niekoľkých radoch nad sebou. Onedlho Dzierzonov súčasník barón Augustín Berlepsch (1815 – 1877) do tohto úľa zaviedol rámiky, aké sa používajú ešte i dnes. V roku 1850 Nemec Ján Mehring (1816 – 1878) vynašiel umelú medzistenu pre včelie dielo a v roku 1865 nemecký dôstojník rakúskej armády František Hruschka zo Sliezska na zjazde rakúskych a nemeckých včelárov v Brne predviedol prvý medomet. Chovnou novinkou sa stalo zavádzanie žltej vlašskej včely talianskeho pôvodu, ktorých najväčším propagátorom v stredoeurópskom priestore bol opäť Ján Dzierzon. I keď neskoršia prax ukázala, že snaha o nahradenie tunajšej tisícročiami etablovanej kraňskej včely talianskou včelou nebola z dlhodobého hľadiska vhodným krokom, pre dané obdobie je dôležitým ukazovateľom nasledovania aktuálnych trendov. Na stránkach dobových slovenských časopisov a v zachovanej korešpondencii sa dajú nájsť správy o viacerých slovenských včelároch idúcich s dobou, žiadny z nich však nepochádzal z oblasti Prievidze, ani jej širšieho okolia.
Včelársky pokrok sa naprieč slovenskými regiónmi šíril veľmi nerovnomerne, preto aj v tých najvyspelejších bolo uplatňovanie moderných metód ešte stále v úzadí za zastaralými tradičnými postupmi. Cestou vedúcou k prelomeniu sociálnych, vzdelanostných i jazykových bariér a následnému povzneseniu včelárstva sa ukázalo byť zakladanie včelárskych spolkov a ich aktívne pôsobenie medzi drobnými včelármi. Ich zásluhou sa správne obhospodarovanie včelstiev rozširovalo ústne a názorne v rámci praktických kurzov. Sústredená snaha slovenskej včelárskej inteligencie o založenie celoslovenskej včelárskej organizácie v 60. rokoch 19. storočia vyústila v júli 1869 do vzniku Slovenského včelárskeho spolku, ktorý v nasledujúcich piatich rokoch vyvíjal intenzívnu činnosť s cieľom „Aby sa v každej stolici Horňo-uhorskej sriadili včelárske miestne a okresné spolky“. Hneď prvým sa stal včelársky spolok založený v roku 1871 v hornonitrianskej obci Dvorníky nad Nitricou (dnes časť obce Nitrica v okrese Prievidza) vo Vestenickej doline. (Stanovský, 2013: 60) Čoskoro na to v roku 1872 podporu Spolku slovenských včelárov listom otvorene vyjadril podpredseda Hospodárskeho spolku pre údolie Nitry barón Gregor Friesenhof z hornonitrianskej obce Brodzany a už v marci nasledujúceho roka zvolal včelársku poradu ponitrianskeho spolku do svojho bytu v Nedanovciach. Možno aj zásluhou činnosti včelárskej sekcie Hospodárskeho spolku pre údolie Nitry prvýkrát zaznamenávame zmienku o aktivite včelára z Prievidze. Bol ním prievidzský pernikár a sviečkar Juraj Adámik z už spomínanej medovnikárskej rodiny, ktorý v roku 1873 vyslyšal výzvu predsedu Spolku slovenských včelárov a prvej veľkej osobnosti organizovaného včelárstva na Slovensku Štefana Závodníka v časopise Obzor tým, že prispel na veľkú výstavu vo Viedni bielivom vosku. (Mičieta, 1969: 244-252) Je viac než pravdepodobné, že po Adamíkovi by sa v Prievidzi a okolí postupom času začali o novinky vo včelárstve zaujímať aj ďalší včelári slovenskej národnosti. Nádejný postup však zastavili nepriaznivé politické pomery po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, ktoré v roku 1875 vyvrcholili potlačením všetkých slovenských kultúrnych i hospodárskych organizácii, vrátane Spolku slovenských včelárov. Namiesto ustanovizní zakladaných z iniciatívy drobnej inteligencie na národnostnom základe sa uhorská vláda usilovala o šírenie pokroku v hospodárení prostredníctvom štátom centrálne riadených hospodárskych spolkov. K takým patril aj Hospodársky spolok pre údolie Nitry, maďarskí nasledovníci proslovensky orientovaného nemeckého baróna Friesenhofa vo vedení spolku však už nesledovali jeho príklad, čím sa šírenie pokroku medzi drobnými včelármi v slovenských oblastiach Ponitria značne spomalilo. Z dôvodu absencie včelárskej literatúry a praktickej náuky v slovenskom jazyku v poslednej štvrtine 19. storočia, čase masívnej modernizácie včelárstva, za maďarskými stolicami výrazne zaostalo celé slovenské územie Horného Uhorska.
Kvalitatívna úroveň včelárstva sa v kombinácii s ďalšími faktormi, predovšetkým polohou a z nej vyplývajúcimi prírodnými a hospodárskymi podmienkami regiónov, priamo úmerne premietala aj v počte chovaných včelstiev. Jedinečným prameňom umožňujúcim objektívne vzájomné porovnanie stavu včelárstva medzi regiónmi na konci 19. storočia je Poľnohospodárska štatistika krajín uhorskej koruny za rok 1895, prinášajúca exaktné číselné údaje pre každú obec, okres a župu. Celkový počet včelstiev v 26 sledovaných obciach bývalého Bojnického panstva (spolu 738 úľov) síce oproti roku 1869 stúpol, v prepočte na 10 hospodárov (v priemere 1,6 úľa) však nepatrne klesol a v oboch ukazovateľoch bol neporovnateľne nižší ako v čase dovtedajšieho včelárskeho vrcholu v roku 1764. Zato samotná Prievidza vo vzájomnom porovnaní obcí zaznamenala markantný rast vo všetkých štatistikách. Absolútny počet úľov v nej oproti dovtedy najlepšiemu zaznamenanému roku 1753 narástol zo 44 na 134, čím sa ocitla na druhom mieste za stále prvou Handlovou. Priemerným počtom úľov na 10 hospodárov, viac ako trojnásobne presahujúcim priemer na celé panstvo, Prievidza obsadila 4. priečku za Chrenovcom, Hradcom (dnes časť Prievidze) a Poluvsím, čím sa oproti svojmu dovtedy najúspešnejšiemu roku 1753 posunula do popredia z 15. na 4. miesto. V porovnaní okresov Nitrianskej župy Prievidzský okres i územie bývalého Bojnického panstva ako jeho súčasť dopadli podpriemerne tak ohľadom priemerného počtu úľov na obec, ako aj v prepočte včelstiev na počet hospodárstiev. Pomerne hlboko pod priemerom sa oblasť Prievidze v oboch ukazovateľoch ocitla aj v rámci celého Horného Uhorska. Z hľadiska včelárskeho významu samotnej Prievidze, ako sídla mestského charakteru, však stojí za pozornosť, že v priemere úľov na hospodára predbehla tri najvýznamnejšie mestá Nitrianskej župy – Nitru, Skalicu i Nové Zámky a v absolútnom počte chovaných včelstiev ju spomedzi nich len o málo predstihla jedine Skalica. (A Magyar Korona…, 1897)
Záver. Počiatky chovu včiel v Prievidzi a okolí sú zahmlené, ale s najväčšou pravdepodobnosťou, podobne ako inde na Slovensku, spojené s príchodom Slovanov, po ktorých najstaršie pamiatky v regióne Hornej Nitry pochádzajú z 8. storočia. Na základe zachovaných písomných prameňov vieme vývoj včelárstva v Prievidzi a okolí rekonštruovať až od 17. storočia, kedy sa ukazuje byť na svoju dobu dosť rozšírené. Tradičné včelárstvo v oblasti Prievidze dosiahlo vrchol v tretej štvrtine 18. storočia, kedy pramene udávajú najvyšší počet chovaných včelstiev v celom záujmovom období. Po ňom nasledoval približne storočný úpadok, spôsobený najmä zaostalosťou tradičného chovu udržiavanou veľmi pomalým prijímaním noviniek z dôvodu slabej osvety a vzdelanostnej úrovne ľudu. Samotná Prievidza stála v rámci sledovanej oblasti i Slovenska až do druhej polovice 19. storočia v úzadí za vtedajšími dedinskými sídlami, medzi ktorými celkovým počtom včelstiev dlhodobo dominovalo dnešné mesto Handlová. V prospech Prievidze sa pomer síl začal nakláňať až v poslednej tretine 19. storočia.
Literatúra a pramene:
BLAŠKOVICZ, J.: Horné Ponitrie v čase osmansko-tureckej nadvlády. In: Remiašová, M. (ed.). Horná Nitra 14: Vlastivedný zborník. Martin: Osveta, 1990, s. 106-151.
GAŠPERÍK, J.: Pamätnosti včelárstva slovenského. Zväzok 1. Bratislava: Zemské ústredie včelárskych spolkov na Slovensku, 1927, 600 s.
GAŠPERÍK, J.: Pamätnosti slovenského včelárstva. Zväzok 2. Prievidza: Ústredie slovenských včelárov, 1947.
HORVÁTH, P.: Príspevok k dejinám bojnického hradu a panstva v druhej polovici 16. storočia. In: Kováč, Ján (ed.): Horná Nitra 5: Vlastivedný zborník. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1970, s. 5-22.
KUBIŠOVÁ, J.: Unikátny objav archeológov: Objavili ruiny zaniknutého kostola na Hornej Nitre. [online] (cit. 15-08-2020) Dostupné na: https://www.aktuality.sk/clanok/814579/unikatny-objav-archeologov-objavili-ruiny-monumentalneho-kostola-na-hornej-nitre/.
LUKAČKA, J.: Prievidza v stredoveku. LUKAČKA, J. (ed.): Prievidza: Monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio Harmony, 2013, s. 48-67.
MIČIETA, R.: Z dejín včelárstva na Slovensku. Bratislava: Slovenský zväz včelárov v prírode, 1969, 424 s.
PÚČIK, M.: Horná Nitra v stredoveku: (Vývoj cirkevnej správy): Dizertačná práca. Bratislava: Univerzita Komenského, Filozofická fakulta, 2016, 120, [1] s.
RATKOŠ, P. (ed.): Urbár hradného panstva Bojnice 1614. In: Marsina, R. – Kušík, M. (eds.): Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku. II, (XVII. storočie). Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1959, s. 40-57, č. 21. Slovenský historický archív, II.
SIVÁKOVÁ, M.: Hospodárske a sociálne pomery na panstve Bojnice v 17. storočí. In: Malečková, K. (ed.). Pálfiovský rod – dejiny, osobnosti, stavebné aktivity, mecenášstvo a zbierky. Bojnice: 2000, s. 21-40.
SIVÁKOVÁ, M.: Hospodársky vývoj Bojnického panstva v rokoch 1707 – 1770: Rigorózna práca. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2014, 102, [24] s.
ŠPIESZ, A. – WATZKA, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava : Slovenská archívna správa, 1966, 244 s.
TÓTHOVÁ, V.: Remeslá v Bojniciach a Prievidzi. In: Horná Nitra 11: Vlastivedný zborník. Martin: Osveta, 1984, s. 177-202.
A Magyar Korona Országainak mezögazdasági statisztikája, I. rész: A magyar mezögazdasági statosztika fejlödése s az 1895. VIII. törvényicikk alapján végrehajtott összeírás föbb eredményei községenkint, Budapest, 1897, 62-69. [online] (cit. 27-6-2021) Dostupné na: <https://adt.arcanum.com/hu/view/MagyKorOrszMezogazdStat_1/?pg=0&layout=s>
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Nitre, fond Nitrianska župa I., Contributionalia, Conscriptio comitatus Nitriensis 1753, PB, fol. 242-577.Slovenský národný archív, fond Rod Pálfi – Panstvo Bojnice 1614 – 1927, Kartón číslo 74, Inventárne číslo 283 – Urbársky súpis panstva Bojnice, r. 1764, Kart. č. 77, Inv. č. 302 – Urbársky súpis panstva Bojnice, r. 1814.
Zbierkový fond Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi (inde Z. f. HNM v Prievidzi)Slovakia census, 1869. [online] (cit. 25-6-2021) Dostupné na: <https://www.familysearch.org/search/image/index>