Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. V tomto príspevku sa venujeme špecifickému prostrediu a obdobiu, v ktorom vznikala vážna hudba expresionistického charakteru a zosobňovala posolstvo nádeje a slobody v kontraste s krutosťou a temnotou vtedajšej reality. Napriek neprajným okolnostiam obdobia druhej svetovej vojny sa ľuďom podarilo ukoristiť kúsky bežného života, čoho dôkazom je aj kultúrny život a kultivácia umenia v nehostinných podmienkach terezínského geta. Koncentračný tábor Terezín sa nachádzal na území českého opevneného mesta Terezín v okrese Litoměřice. Táto pevnosť pôvodne slúžila na zaistenie toku Ohře do Labe, po obsadení Čiech a Moravy nacistami, sa začala používať ako koncentračný tábor (ekvivalentne je tiež toto miesto označované ako geto – uzavretá mestská časť pre vyčlenenú časť obyvateľstva). Pevnosť je rozdelená na dve časti, Veľkú pevnosť a Malú pevnosť. V roku 1940 bola v Malej pevnosti (dlhodobo používanej ako väznica), zriadená väznica gestapa a v novembri 1941 vznikol vo Veľkej pevnosti zberný a tranzitný tábor určený predovšetkým pre židovské obyvateľstvo Čiech a Moravy. Od roku 1942 (po konferencii vo Wannsee) boli do tábora deportovaní Židia z Tretej ríše a ostatných obsadených krajín (vrátane Slovenska). Koncentračný tábor Terezín slúžil teda ako väznica gestapa, tranzitný tábor, ako ,,príkladné sídlisko“ nemeckej propagande (prezentované zahraničným návštevníkom) a geto, v rámci židovskej otázky bol využívaný aj na likvidáciu ľudí. Inšpiráciou pre výber tejto témy bol koncert v kultúrnom centre Átrium na Žižkově v Prahe, kde účinkoval český sláčikový súbor komornej hudby Bennewitzovo kvarteto. Na navštívenom koncerte zaznela skladba pre Sláčikový kvartet č. 3 od Viktora Ullmanna. Zoskupenie Bennewitzovo kvarteto vzniklo v roku 1998 a stalo sa špičkovým komorným súborom v medzinárodnom meradle, čo potvrdzujú víťazstvá na prestížnych súťažiach (v Osake v roku 2005, Premio Paolo Borciani v Taliansku v 2008) (Átrium Žižkov, 2023). Cieľom tohto textu je zvýšenie povedomia o umeleckej tvorbe hudobných skladateľov väznených v terezínskom gete a porozumenie, aké podmienky ich hudbu formovali, čím bola ovplyvnená, a prečo majú ich skladby taký umelecký výraz, ktorý pri ich počúvaní apeluje na poslucháča. Touto prácou je vyjadrené uznanie všetkým autorom a autorkám, ktorí zostali verní svojej profesii, vášni a talentu, napriek represívnemu nacistickému režimu.

Terezín vs. umenie. Umelecká tvorba sa v terezínskom gete rozvinula do mimoriadnej miery. Medzi desať tisícami väzňov, ktorí prešli Terezínom, bolo mnoho významných profesionálnych umelcov, ako aj mnoho amatérskych umelcov. Spočiatku veliteľ SS ich aktivity len toleroval, neskôr, v súvislosti s využívaním terezínského geta na propagandistické účely, dostali židovské úrady v tejto oblasti značnú voľnosť. Tak mohlo v modelových koncentračných táboroch ako Terezín vzniknúť oddelenie pre organizáciu voľného času (nem. Freizeitgestaltung), ktoré sústreďovalo a organizovalo umelcov v gete pre širokú škálu kultúrnych aktivít. Možnosť vystupovať dostali začínajúci aj amatérski umelci. V Terezíne v tom čase vznikali významné umelecké diela, ale praktizovali sa aj nenáročné, čisto zábavné umelecké žánre. Spoločným znakom všetkých podujatí bolo posilnenie ducha väzňov i ich samotných, posilnenie optimizmu a viery v lepšiu budúcnosť. Mnohé kultúrne aktivity mali výraznú symboliku, ktorá bola výrazom duchovného odporu väzňov (Blodig, 2019).

Literatúra. Na rozdiel od verejnej produkcie, akou bolo divadlo alebo hudba, literárna tvorba bola intímnejšia a jej výsledky boli známe len veľmi obmedzenému okruhu zasvätených. Diela neraz zmizli spolu so svojimi autormi v miestach vyhladzovania a preto nie je možné s presnosťou určiť ich skutočný rozsah, všetky poznatky z tejto oblasti možno usudzovať len z dochovaných zdrojov. Českí Židia boli prvou a zároveň najpočetnejšou skupinou väzňov. Cítili sa byť stále vo vlastnej krajine, hoci uzavretí v neslobodnom spoločenstve. Mali preto väčšie zázemie pre svoju prácu ako väzni z iných krajín. Veľmi silno tiež čerpali z tradícií českej národnej literatúry. Najsilnejšou zložkou ich tvorby boli lyrické verše. Literárnu produkciu geta obohacovala tiež nemecká tvorba. Možno tu pozorovať dozvuky Pražského kruhu literatúry písanej v nemeckom jazyku, ktorý spájal prvky kultúrneho prostredia nemeckej, židovskej a českej literatúry a bol prepojený aj s rakúskou literatúrou. Významnú časť terezínskej literárnej tvorby tvorili mladí ľudia. Ich diela sa však vyznačovali nezvyčajnou zrelosťou a boli dôkazom toho, že deti a mladí ľudia v podmienkach väzenia rýchlo dospievali a čoskoro sa na svet začali pozerať očami svojich dospelých spoluväzňov. Najtypickejším príkladom je časopis Vedem – tvorcami boli prevažne 13-16 roční chlapci (Moderní dějiny, 2010).

Výtvarné umenie. Centrom uväznených umelcov v gete bola kresliareň Technického úradu židovskej samosprávy. Jej vedúcim bol Bedřich Fritta (Židovské muzeum v Praze, 2006) a zástupcom vedúceho bol Petr Kien. Pracovala tam väčšina profesionálnych maliarov. V rámci svojej úradnej práce boli umelci nútení kresliť najmä grafy a ilustračné prílohy k správam židovskej obce pripravovaným pre terezínske veliteľstvo a ďalšie jednotky SS. Boli tiež nútení podieľať sa na príprave takých podujatí, ako boli návštevy zahraničných delegácií v Terezíne. Cieľom týchto prác bolo prezentovať geto ako vzorové samosprávne územie, ktoré zabezpečuje svojim obyvateľom bezstarostný život uprostred vojnou zmietanej Európy.

Umelci slobodne tvorili po práci v kresliarni a mohli použiť papier a kresliace potreby zo svojho pracoviska, ktoré by inak ako väzni nemali k dispozícii. Tieto diela, tvorené vo voľnom čase, zobrazovali surovú realitu každodenného života v gete, vyjadrovali pocity autorov alebo boli klasickými umeleckými dielami, ktoré zachytávali krásu aj v podmienkach táborového života, ktorý ich obklopoval na každom kroku. Obrazy tak niesli nenahraditeľnú dokumentárnu hodnotu, pretože vypovedali pravdu o skutočnom živote geta a o svojich autoroch, ktorých vnútorné pocity a myšlienky zachytávali. Pre niektorých umelcov sa snaha o zobrazenie pravej tváre geta stala osudnou po tom, čo veliteľstvo SS v roku 1944 objavilo niekoľko kresieb, ktoré označilo za ,,propagandu hrôzy“. Bedřich Fritta a spolupracovníci Otto Ungar, Ferdinand Bloch, Leo Haas a architekt Norbert Troller boli vtedy zatknutí a spolu s rodinami deportovaní do neďalekej policajnej väznice gestapa v terezínskej Malej pevnosti. Mučenie a následné uväznenie v koncentračných táboroch prežili len poslední dvaja a syn Bedřicha Frittu Tomáš.

Obrázok č. 1: Nazi ghetto – Bedřich Fritta

Zdroj: Finestre sull’Arte, Bedřich Fritta, 2024

Obrázok č. 2: The Białystok children – Otto Ungar

Zdroj: Picryl , Otto Ungar, 2024

Divadlo. Podobne ako iné druhy umeleckej činnosti aj divadlo bolo výrazom túžby ľudí po umeleckej sebareflexii aj v tých najťažších podmienkach, po udržiavaní kontaktu s krásou a po umeleckom stvárnení ľudských osudov a túžob prostredníctvom hereckých a strohých inscenačných výrazových prostriedkov. Prvé divadelné predstavenia sa odohrávali tajne v úzkych kruhoch, bez kostýmov a kulís. Po istom čase povolilo veliteľstvo SS tzv. kamarátske večery, ktorých súčasťou boli aj prvé predstavenia dramatických diel. Ani tzv. ľahký žáner, ktorý v nasledujúcich obdobiach reprezentovali terezínske kabarety a revue, nebol len prostriedkom na ,,zabitie času“ alebo odpútanie sa od krutej reality. Obsahoval príbehy a podobenstvá, ktoré boli pre divákov ľahko zrozumiteľné a pomáhali im vyrovnať sa so životom v neslobode a posilňovať vôľu k odporu. S ohľadom na veľkosť publika sa české a nemecké kabarety a revue stali v Terezíne najdôležitejšími.

Divadelné predstavenia v podaní českých i nemeckých divadelných súborov dosiahli vysokú úroveň. Vedúcim režisérom českého činoherného súboru bol Gustav Schorsch. V nemeckom divadle to bol najmä Carl Meinhard, pred vojnou predstaviteľ impresionistického a psychologického divadla. Medzi celým súborom vynikala Vlasta Schönová, ktorá pôsobila aj ako režisérka (Institut Terezínske Iniciativy – Chtěla jsem být herečkou. 2011). Súčasťou divadelného života v gete bolo aj detské divadlo, ktoré pripravovali deti pod vedením vychovávateľov.

Hudba. Frekvencia a umelecká úroveň hudobných vystúpení v gete bola mimoriadna, napriek nedostatku nástrojov a vhodných priestorov. O to väčšie bolo nadšenie organizátorov hudobného života, ktorí využili skutočnosť, že do Terezína prišlo množstvo vplyvných umelcov. Franz Eugen Klein a Karl Fischer tu spolupracovali s nemeckými umelcami v oblasti opernej hudby. Medzi hudobné osobnosti patril aj Rafael Schächter, ktorý v gete založil zmiešaný zbor a inscenoval najprv Smetanovu Predanú nevestu a neskôr aj ďalšie české a Mozartove opery. Jeho niekoľko predstavení Requiem Giuseppe Verdiho sa stalo veľkolepou udalosťou a hoci išlo o kresťanskú cirkevnú hudbu, väzni jej posolstvu jasne rozumeli – vyjadrovalo nádej na oslobodenie trpiacich a vieru v lepšiu budúcnosť, ktorej symbolika bola pre deti a mládež podobná. Zo skladateľov pôsobiacich v gete boli najvýznamnejší Hans Krása, Pavel Haas, Gideon Klein, Viktor Ullmann a Karel Reiner, ktorý ako jediný prežil oslobodenie (Karas, 1985).

Potreba rozptýlenia viedla hudobníkov k obrovskej kreatívnej explózii, ktorá podnietila vznik jednej z najpozoruhodnejších a najživnejších hudobných škôl v okupovanej Európe. Životné okolnosti a prostredie tvorby primälo autorov vychádzať z pesimistických pocitov, zármutku, bolesti, neistoty a najmä strachu. Výsledkom toho je, že sa hudobná tvorba vyznačuje expresionistickými tendenciami, t. j. umelci vyjadrovali hlavne zúfalstvo, prázdnotu a bolesť. Skladatelia používali nové kompozičné postupy (typické pre expresionizmus). Charakteristickými znakmi tvorby sú: iritácia, disonancia, diskontinuita, ostrá variabilita tempa, razancia, výrazovosť, redukcia, abstrakcia, atonalita. Atonálny princíp zaviedol Arnold Schönberg (učiteľ Viktora Ullmana, ktorému sa venujeme nižšie v práci) likvidujúci všetky tradičné tonálne vzťahy – všetkých 12 tónov chromatickej stupnice má rovnoprávne postavenie. Autori tvorili tiež vo folklorizme (vychádzajúceho z expresionizmu), na ktorom možno pozorovať všeobecný návrat k prameňom ľudového umenia, návrat k prírode, čo sa prejavilo v hudbe ostrým rytmom.

Hans Krása. Narodil sa v bohatej rodine ako tretie dieťa pražského advokáta Karla Krásu a jeho manželky Amálie nemecko-židovského pôvodu (rodená Steinerová). Jeho vášeň pre poéziu a hudbu mu pravdepodobne vštepila matka, ale otec sa postaral o finančné zabezpečenie, aby Hans mohol svoju záľubu rozvíjať. Od mladosti sa učil hrať na klavíri u Therese Wallersteinovej. Neskôr sa učil hrať na husle u Josefa Frankenbuscha, koncertného majstra Nového nemeckého divadla. Už ako malé dieťa písal. Počas rodinnej dovolenky v Salzburgu jeho otec zariadil, aby salzburský kúpeľný orchester zahral jednu z jeho skladieb (Hans mal vtedy len jedenásť rokov). Podobná udalosť sa stala v roku 1913 v St. Moritz. Hans však napriek veľkému hudobnému nadaniu študoval klasické vzdelanie na Štátnom nemeckom reálnom gymnáziu v Prahe (Červinková, 2003). Alexander Zemlinsky, umelecký riaditeľ Nového nemeckého divadla a od roku 1920 rektor Nemeckej akadémie pre hudbu a divadelné umenie v Prahe, si všimol mladého muža, ktorý sa nadchol pre diela Gustava Mahlera a Arnolda Schönberga. Krása v roku 1922 odcestoval do Paríža, aby dokončil štúdium kompozície u Alberta Roussela. Napriek krátkemu pobytu v tejto  metropole nadviazal vo Francúzsku početné priateľstvá, ku ktorým patrili aj tie s predstaviteľmi Parížskej šestky^[1]. Po návrate z Paríža prežil Hans Krása úspešné obdobie, bohémske roky, obklopený vtedajším pražským intelektuálnym rozkvetom. Vstával neskoro ráno, každý deň navštevoval svojich priateľov v redakcii Prager Tagblattu a potom si chodil užívať nočný život. V kaviarni Slavia sa stretával s významnými českými spisovateľmi, ale ešte častejšie jeho kroky viedli do kaviarne Arco, v ktorej boli pravidelnými hosťami Krásovy blízky Franz Kafka či Milena Jesenská – múza tamojšieho umeleckého kruhu (Krásovo meno sa dokonca objavuje v Kafkových Listoch Milene). V roku 1927 sa presťahoval do Berlína (pravdepodobne za Alexandrom Zemlinskym, ktorý prijal miesto kapelníka v opere Kroll). Dostal tiež ponuku dirigovať v Chicagu a Paríži, skladateľ sa však vrátil do Prahy a vrátil sa tak aj ku svojim spoločenským a tvorivým aktivitám. V roku 1928 začal pracovať na opere Zasnúbenie vo sne (nem. Verlobung im Traum), ktorá vznikla na motívy Dostojevského poviedky Sen strýka Toma. Libreto napísali básnik Rudolf Fuchs a redaktor denníka Prager Tagblatt Rudolf Thomas. Opera bola dokončená v roku 1930 a o tri roky na to bola pod režijným vedením Renata Mordu a Georga Szella prvýkrát uvedená 18. mája 1933 v Novom nemeckom divadle v Prahe. Československý rozhlas ju dokonca vysielal naživo a Krása za ňu v tom istom roku získal Československú štátnu cenu. Na nemeckú premiéru však už bolo neskoro – židovský skladateľ nemal po nástupe Adolfa Hitlera k moci žiadnu šancu. Napriek ukotveniu v nemeckej kultúre a jazyku, Hans Krása pociťoval príbuznosť s českými umelcami, o čom svedčí aj jeho členstvo v spolku Mánes. V druhej polovici 30. rokov dokonca odmietol komponovať hudbu na nemecké texty, čím reagoval na nacistický teror voči židovskému obyvateľstvu.

Hans sa stal vedúcou postavou hudobného života v rámci Freitzeitgestaltung terezínskeho tábora. Gideon Klein, klavirista, skladateľ a usporiadateľ tajných večerných klavírnych recitálov, sa nakrátko stal Krásovým švagrom, keď sa Krása niekedy medzi augustom 1943 a aprílom 1944 oženil s klaviristkou Eliškou Kleinovou, Gideonovou sestrou. Vzal si ju s úmyslom zachrániť ju, ako osamelú ženu, pred deportáciou do vyhladzovacieho tábora. Po mesiacoch prežitých v Terezíne napísal Hans množstvo skladieb vrátane Passacaglie a fúgy pre sláčikové trio (1944). Krátko po jej dokončení, 16. októbra 1944, ho spolu s ďalšími umelcami z Terezína, ako boli Viktor Ullmann, Paul Haas a Gideon Klein, zaradili do ,,transportu umelcov“, ktorý smeroval do vyhladzovacieho tábora Auschwitz. Jeho život sa skončil v plynovej komore o dva dni neskôr. Portál musicanongrata.cz uvádza: ,,Podle dobových svědectví byl Krása umělcem, jenž nepovažoval komponování za povolání, za prostředek k obživě. Tvořil pouze v okamžicích vlastního tvůrčího zájmu. Odpovídá tomu i charakter jeho hudby: originální, hluboce odrážející jeho umělecké přesvědčení, inteligenci, a především jeho lidství.“ (Musica non grata, 2021)

Hans Krása kompozične vychádzal z tvorby Gustava Mahlera a Arnolda Schönberga. Najväčší vplyv však na neho mal Alexander Zemlinsky, pod ktorého vedením ako dospievajúci skladateľ napísal svoj prvý opus Štyri orchestrálne piesne, na poéziu Christiana Morgensterna zo zbierky Šibeničné piesne. Zemlinsky ich uviedol v máji 1921 v rámci cyklu filharmonických koncertov Nového nemeckého divadla v Prahe. Posmelený povzbudzujúcou kritikou Maxa Broda začal Krása písať Sláčikové kvarteto op. 2. Symfóniu pre malý orchester začal komponovať ešte počas pobytu v Paríži. Svetovú premiéru mala v roku 1923 v Théâtre des Champs-Elysées a o tri roky neskôr reprezentovala Československo na festivale Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu v Zürichu. Leopold Stokowski dirigoval Filadelfský orchester, Sergej Koussevický viedol Bostonský symfonický orchester a Alexander Zemlinsky uviedol jej domácu premiéru v marci 1927 v Čechách s Českou filharmóniou. V každom z týchto prípadov zazneli len dve orchestrálne časti. Kompletná Symfónia pre malý orchester – vrátane vokálnej časti – ako aj cyklus Päť piesní op. 4 vyšli v roku 1926 vo viedenskom vydavateľstve Universal Edition. V oboch dielach pomáhal s nemeckým prekladom materiálov Max Brod, ktorý Hansa Krásu do Universal Edition odporučil (Musica non grata, 2021).

Hru Adolfa Hoffmeistera Mladosť v hre, ku ktorej Krása skomponoval sprievodnú hudbu, uviedlo v roku 1935 divadlo D 34 Emila Františka Buriana v Prahe. V tom istom roku hru v preklade Friedricha Torberga uviedlo aj Malé divadlo (nem. Kleine Bühne) Nového nemeckého divadla v Prahe. O tri roky neskôr Krása opäť spolupracoval s Hoffmeisterom na detskej opere Brundibár. Pieseň Anna, ktorá raz zaznela v hre Mladosť v hre, sa stala na krátky čas hitom. Krása ju neskôr neváhal použiť znova v dvoch rôznych dielach: Komorná hudba pre čembalo a sedem nástrojov a Téma a variácie pre sláčikové kvarteto. Druhá menovaná skladba patrila spolu s dielami Pavla Bořkovca, Františka Bartoša, Iši Krejčího a Jaroslava Ježka, k programu mimoriadneho večera Spolku výtvarných umelcov Mánes. Počas dvadsať šesť mesačného pobytu v Terezíne napísal Krása niekoľko skladieb vrátane testamentu – Passacaglie a fúgy pre sláčikové trio, dielo ktoré je zaradené do klenotnice českej komornej hudby, Tanca pre sláčikové trio, Predohry pre malý orchester a Troch piesní pre barytón, klarinet, violu a violončelo (na texty Arthura Rimbauda v preklade Vítězslava Nezvala) (Svatos, 2024).

Detská opera Brundibár vznikla ešte v roku 1938 na libreto Adolfa Hoffmeistera pre súťaž, ktorú vypísalo Ministerstvo školstva a národnej osvety Československej republiky. Súťaž nebola ukončená kvôli okupácii Československa v 1939. V júli 1941 sa dielo začalo nacvičovať v pražskom židovskom sirotinci na Belgickej ulici na Hagibore pod vedením skladateľa, klaviristu a dirigenta Rafaela Schächtera (zomrel v roku 1945 počas pochodu smrti z Osvienčimu). Klimešová (2015) uvádza, že prvýkrát bola v Terezíne uvedená 23. septembra 1943. Skladateľ ju sám naštudoval spolu s Rafaelom Schächterom, Rudolfom Fraňkom a najmä s detskými židovskými väzňami. Tu zožala veľký úspech a bola hraná viac ako päťdesiatkrát. Žiaľ, toto dielo zneužili nacisti na svoju propagandu, pretože bolo vybrané ako reprezentatívne predstavenie. Na jar 1944 malo byť odprezentované komisii Medzinárodného červeného kríža, ktorá prišla navštíviť terezínske geto, aby posúdila jeho úlohu ako ,,vzorového“ geta. Architekt František Zelenka dostal materiály na vylepšenie kulís a kostýmov po tom, ako sa predstavenie presunulo do veľkej sály sokolovne mimo geta. Neskôr v lete 1944 sa posledné scény z Brundibáru natáčali pre propagandistický film Theresienstadt (známy aj pod názvom Vodca daroval Židom mesto). Ako záverečné scény boli vybrané práve tie, kde je postava Brundibára porazená. Film sa počas vojny nikdy nepremietal v nemeckých kinách. ,,Vymenili sme utrpenie každodenného života za sen o slobodnom živote na druhej strane ostnatého drôtu, kde sa môžeme dosýta najesť. Detská opera Brundibár sa pre nás stala zábleskom nádeje, svetlom v temnote zajatia,“ spomínal po vojne na terezínske predstavenie Paul Sandfort, trubkár Brundibára, ktorý mal v roku 1943 trinásť rokov (Musica non grata, 2021). V reportáži Kláry Stejskalovej z Českého rozhlasu (2018) sa môžeme dočítať: ,,Závěrečný verš z pera A. Hoffmeistera zněl: „Kdo má rád maminku s tatínkem a naši rodnou zem, je náš kamarád a smí si s námi hrát.“ Erik A. Saudek pro provedení opery v terezínském ghettu přepsal závěr na: „Kdo má právo rád a při něm obstojí a nic se nebojí…“ Finále se stalo jakousi terezínskou hymnou. Herci i diváci velice dobře věděli, co tato slova spolu s bojem nevinných dětí proti zlému Brundibárovi znamenají.“

Obrázok č. 3: Plagát k detskej opere Brundibár

Zdroj: Institut Terezínske Iniciativy, 2024

Pavel Haas. Pavel Haas sa narodil 21. júna 1899 v Brne do židovskej rodiny. Jeho brat Hugo sa preslávil ako herec a režisér. Chlapci chodili do nemeckej základnej školy, ale strednú školu navštevovali už českú. Pavel svoje hudobné nadanie odhalil najmä vďaka hre na klavír. Na brnianskom konzervatóriu študoval u Jana Kunca, Viléma Petrželky a Leoše Janáčka. Neskôr sa zamiloval do vydatej lekárky Soni Jakobsonovej, ktorá sa rozviedla, aby sa 17. októbra 1935 mohli vziať. V roku 1937 sa im narodila dcéra Oľga, ktorá sa napokon stala herečkou. Pavel sa na naliehanie svojej manželky naplno venoval písaniu a komponovaniu. Po príchode nemeckých vojsk uvažovali o odchode, no nepodarilo sa im získať príslušné povolenia. Začiatkom vojny bol Pavel ako Žid vynechaný z verejného života, na klavír mohol učiť iba tajne. K dcére Oľge pribudol synovec Ivan, syn Huga, ktorému sa s manželkou podarilo emigrovať včas. Chorého syna, ale museli nechať u príbuzných, ktorí sa o neho sľúbili postarať. Pavel však umelecky pracovať nesmel a Soňa, ktorej sa podarilo utajiť svoj židovský pôvod, ako manželka Žida mala pracovnú činnosť tiež sťaženú. Jediným východiskom bol rozvod, vďaka ktorému Soňa získala späť lekársku licenciu a mohla sa tak postarať o obe deti. Na začiatku decembra roku 1941 bol Pavel Haas zatknutý gestapom a transportovaný rovnako ako mnoho ďalších do Terezína. Po troch rokoch, bol odtiaľto prevezený do Osvienčimu, kde 17. októbra roku 1944 zahynul v plynovej komore (Internetova encyklopedie dejin Brna, 2020).

Jeho hudobná tvorba zahŕňa len niekoľko desiatok skladieb; uplatňujú sa v nej prvky českej a moravskej ľudovej hudby, autor tiež často cituje husitské piesne a svatováclavský chorál. Medzi najznámejšie diela patria skladby: Zesmutnělé scherzo (pôvodne komponovaná za Janáčkovho dohľadu), Fata morgana opisujúca sklamanie z lásky (napísaná pre klavírny kvintet) a skladba Z opičích hor (vznikla na základe autorovho pobytu na Českomoravskej vysočine, kde je tento ľudový výraz naozaj používaný). Pavel so svojím bratom Hugom spolupracoval na troch filmoch, pre ktoré zložil hudbu: Život je pes, Mazlíček, Kvočna (Pončová, 2014). Svoju jedinú operu Šarlatán skomponoval na prozaický text románu Josefa Wincklera. Táto tragikomická opera rozpráva o veselých i vážnych príhodách zázračného lekára, tzv. mastičkára, je pojatá ľudovou formou v 3 dejstvách (v 7 obrazoch) a mala premiéru v apríli 1938. Z koncentračného tábora sa zachovala skladba pre mužský zbor s názvom Nenaříkej! – napísaná v hebrejskom jazyku, čím boli jej revolučné úvahy na prvý pohľad skryté. Ďalej sa zachovala skladba Studie, ktorú hral terezínsky komorný orchester. Poslednou zachovanou skladbou z doby autorovho väznenia sú Čtyři písně na slova čínské poezie, v ktorej je vyjadrená clivota, túžba po domove a vízia šťastného návratu. Na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov pracoval na symfónii, ktorú však už nestačil dokončiť (Sedláčková, 2011).

Gideon Klein. Gideon Klein pochádzal z moravsko-židovskej rodiny obchodníka z Přerova. Hudobné nadanie ho priviedlo do Prahy za profesorkou klavíru Růženou Kurzovou, manželkou Viléma Kurze, u ktorého Klein neskôr študoval na konzervatóriu. V septembri 1939 musel školu kvôli reštrikciám zavedeným nacistami (tzv. norimberské zákony) ukončiť. Hoci bol pozvaný na Kráľovskú hudobnú akadémiu do Londýna, nebolo mu umožnené vycestovať, ako Žid, nesmel verejne vystupovať, a tak pod pseudonymom Karel Vránek hral na klavír v malých divadlách. V tej dobe tiež súkromne študoval skladbu u Aloisa Háby. Na sklonku roku 1941 bol odvlečený do Terezína, kde sa zapojil do hudobných produkcií v rámci tzv. „utvárania voľného času” a stal sa jedným z hlavných skladateľov v Terezíne (spoločne s niektorými žiakmi L. Janáčka – Pavel Haas, Hans Krása a žiakom A. Schönberga – Viktorom Ullmannom). Gideon tu vystupoval ako sólový klavirista na najmenej 15 vystúpeniach a zúčastnil sa tiež komorných predstavení. Na jeseň 1944 ho deportovali do Osvienčimu a bol pridelený do blízkeho pracovného tábora Fürstengrube, kde zahynul ako 25-ročný, pravdepodobne v januári 1945, pri likvidácii tábora samotnými nacistami pred približujúcou sa Červenou armádou. Kleinová staršia sestra Eliška, ktorej sa z nacistického väzenia podarilo ujsť do Prahy, založila v roku 1994 Nadáciu Gideona Kleina (Musica non grata, 2021).

K najvýznamnejším dielam patrí Divertimento pre 8 dychových nástrojov (s motívom diela Zápisník zmizelého od L. Janáčka). Dielo Tři písně pro vyšší hlas a klavír, opus 1 je rozdelené do troch častí: I. Vodotrysk (Johann Klaj); II. Polovina života (Franz Hölderin); III. Soumrak shůry sesouvá se (Johann Wolfgang Goethe – český preklad: Erich A. Saudek) (Slavický, 1995) . V Terezíne potom zložil Madrigal pre päťhlasný komorný zbor (2 soprány, alt, tenor a bas ) na text Françoise Villona v preklade Otokara Fischera. Ďalšími dielami sú Čtyři písně pro alt a klavír Die Pest (Český hudební slovník osob a institucí, 2015), První hřích (ľudová poézia) pre mužský zbor, Fantazie a Fuga pre sláčikové kvarteto, Klavírna sonáta, uspávanku na hebrejský text Sch’chav b’ni pre spev a klavír a i.

Viktor Ullman. Obaja rodičia Viktora Ullmanna pochádzali zo židovskej rodiny, ale ešte pred Viktorovým narodením konvertovali na katolícku vieru, aby sa jeho otec Maximilián Ullmann mohol venovať kariére profesionálneho dôstojníka. Od roku 1909 navštevoval Viktor gymnázium vo Viedni. Jeho hudobné sklony a talent ho čoskoro priviedli do kontaktu s Arnoldom Schönbergom a jeho hudobným krúžkom. Hneď po maturite sa dobrovoľne prihlásil do armády. Po narukovaní do armády počas prvej svetovej vojny ho poslali na taliansky front, kde sa zúčastnil bitky v údolí rieky Soča (tal. Isonza) ako delostrelecký pozorovateľ. Neskôr mu bolo umožnené študovať právo na Viedenskej univerzite. Začiatkom októbra 1918 bol prijatý do skladateľského seminára Schönberga. V máji 1919 však prerušil obe svoje štúdiá, opustil Viedeň a presťahoval sa do Prahy, aby sa mohol venovať výlučne komponovaniu. V roku 1920 bol vymenovaný za zbormajstra pražského Nového nemeckého divadla. Tam sa jeho mentorom stal Alexander Zemlinsky, pod ktorého vedením sa Ullmann neskôr vypracoval na pozíciu dirigenta (Český hudební slovník osob a institucí, 2009). V roku 1928 sa stal šéfom opery v Ústí nad Labem a o rok neskôr odišiel do Švajčiarska, kde pôsobil ako dirigent v Schauspielhaus v Zürichu (1929-31), pre ktorý komponoval aj scénickú hudbu. V tom čase sa zaujímal aj o antropozofiu^[2], nový filozofický smer založený Rudolfom Steinerom, a v nasledujúcich dvoch rokoch (1931-33) viedol antropozofické kníhkupectvo v Stuttgarte. V roku 1933 sa natrvalo vrátil do Prahy, kde pôsobil ako novinár a hudobný pedagóg. Recenzoval hudbu pre pražské nemecké noviny Bohemia a spolupracoval s hudobnou redakciou Československého rozhlasu. Ešte pred nástupom nacizmu sa neúspešne pokúšal získať československé občianstvo a vysťahovalecký pas. Zo svojich štyroch detí sa mu podarilo vybaviť len dvom miesto v transporte Sira N. Wintona do Británie. Dňa 8. septembra 1942 bol so svojou treťou manželkou a zvyšnými deťmi deportovaný do Terezína, kde sa zapojil do umeleckého života. Viktor Ullmann bol spolu so skladateľmi P. Haasom, H. Krásou a ďalšími hudobníkmi prevezený do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, v tzv. umeleckom transporte a krátko po príchode zavraždený v plynovej komore 16. októbra 1944 (Bloch, 2024).

Pôsobil vo viacerých divadlách, venoval sa komponovaniu a v roku 1934 napísal operu Der Sturz des Antichrist (Pád Antikrista) (Mauró, 2021). Skladby skomponované v rokoch 1938 až 1942, vrátane Slovanskej rapsódie a Klavírneho koncertu, sa dočkali verejného uvedenia až po roku 1975, takisto ako opera Der zerbrochene Krug (Rozbitý džbán). Len tri dni pred autorovou smrťou mala premiéru melodráma Pieseň o láske a smrti od korneta Krystofa Rilkeho pre recitátora a klavír, ktorú skladateľ vytvoril počas svojho pobytu v gete. Skladba je inšpirovaná tragickým príbehom korneta Rilkeho, ako ho opísal nemecký básnik Rainer Maria Rilke vo svojej rovnomennej epickej básni. Na internetovom portáli musicanograta.cz je priamo uvedený výrok Viktora Ullmanna: „Chtěl bych jen zdůraznit, že Terezín nebyl pro mou hudební práci překážkou, ale inspirací. Že jsme v žádném případě pouze neplakali na březích babylonských řek a že naše vůle ke kultuře plně odpovídala naší vůli k životu.“ (Musica non grata, 2021). V gete vznikla napríklad opera Der Kaiser von Atlantis (Cisár Atlantídy alebo odmietnutie smrti). Karel Berman, neskorší popredný sólista Národného divadla v Prahe, dostal basový part (opera sa počas vojny v terezínskom gete nikdy nehrala) a neskôr o skladbe vydal svedectvo. 26 zachovaných Ullmannových recenzií hudobných podujatí v Terezíne, ktoré vznikli ako výsledok jeho neustálej práce hudobného kritika v tábore, poskytuje dôležitý pohľad na bohatý kultúrny život, ktorý sa tam rozvíjal. Ullmann sa vo svojej tvorbe v tábore po prvýkrát konfrontoval so židovskou tematikou v hebrejských textoch (sám bol totiž pokrstený podľa katolíckeho obradu, ale na svojej prvej svadbe uviedol, že je bez vyznania a v 30. rokoch 20. storočia konvertoval na protestantizmus). Jeho hudba prvej polovice 20. storočia sa považuje za vrchol pražskej hudby. Mnohé z jeho skladieb sa dlho považovali za stratené až v roku 1989, kedy bolo niekoľko z nich znovuobjavených (niektoré ešte stále čakajú na spracovanie).

Jazzová kapela The Ghetto Swingers. Pôvodnú amatérsku českú kapelu hrajúcu v kaviarni geta viedli Eric Vogel a Pavel Libenský. Pôvodne išlo o kvintet, v priebehu pár mesiacov od vzniku sa rozšíril na big-band. Vogel podal 8. januára 1943 žiadosť veliteľovi – personálne zloženie The Ghetto Swingers malo byť nasledovné: Brammer (klavír), Kurt Bauer (bicie nástroje), Goldschmidt (gitara), Fasal (basgitara), Vogel (trúbka), Langer (tenor saxofón a klarinet) a Mautner (trombón) (Karas, 1985). Keď do tábora prišiel slávny jazzový klavirista Martin Roman, bol poverený vedením kapely. Skupina vystupovala v terezínskej kabaretnej revue, známej ako Karussell (Kolotoč). The Ghetto Swingers vystúpili viac ako päťdesiatkrát, najčastejšie v júni a júli 1944. Kabarety organizoval Kurt Gerron, ktorý mohol čerpať z najlepších talentov v tábore a sám bol zabávačom a spevákom. Roman aj Gerron prišli do Terezína cez tranzitný tábor Westerbork. Veliteľ Karl Rahm poveril Gerrona, aby v spolupráci s Karlem Pečeným natočil propagandistický film (už vyššie spomínaný Theresienstadt). Historik Petr Koura z Filosofické fakulty Univerzity Karlovy v rozhovore pre kanál Českej televízie ČT24 špecifikuje: ,,Orchestr byl zneužit k nacistické propagandě už při návštěvě Mezinárodního červeného kříže v červnu 1944. Nacisté ale nařídili změnit jeho jméno, protože název Ghetto Swingers zaváněl kvůli slovu „ghetto“ středověkými způsoby, a tak se z něj stal Swing Orchestra a byl nafilmován pro propagandistické účely v létě 1944.“ (ČT24, 2015) Zábery ukazujú, ako The Ghetto Swingers hrajú na drevenom pódiu postavenom pre sláčikový orchester Karla Ančerla na hlavnom námestí (Sujo, 2001). Po zatvorení tábora boli členovia jazzovej kapely transportovaní do Osvienčimu. Rovnakému príkazu sa musel podriadiť aj Kurt Gerron, ktorý nevidel ani jeden záber z filmu, na ktorom pracoval. Prežil Martin Roman a gitarista a bicista Coco Schumann (Terezin Initiative, 2001).

Obrázok č. 4: Ghetto Swingers

Zdroj: Terezín Arte, 2014

Záver. Umenie a kultúra sú pre plnohodnotné bytie človeka nepostrádateľnými aspektmi a aj v paradoxe obmedzeného života v rámci koncentračného tábora Terezín si väznení a vyčlenení ľudia dokázali dni obohatiť prostredníctvom literatúry, výtvarného umenia, divadla či hudby, čo sa jasne zrkadlí v ich výslednej umeleckej tvorbe. Kultúrny život sa v terezínskom gete udržoval vo výraznej miere a medzi desať tisícami väzňov, ktorí prešli Terezínom, bolo veľa významných profesionálnych umelcov, ako aj mnoho amatérskych umelcov. Mohli by sme hovoriť o šťastí v nešťastí, pretože vďaka využívaniu terezínského geta na propagandistické účely nacistického režimu, tu dostalo umenie a kultúra priestor a mohli sa rozvíjať. V Terezíne v tom čase vznikali významné umelecké diela, ale praktizovali sa aj nenáročné, čisto zábavné umelecké žánre. Spoločným znakom všetkých podujatí však bolo posilnenie ducha väzňov i ich samotných, posilnenie optimizmu a viery v lepšiu budúcnosť. Mnohé kultúrne aktivity mali výraznú symboliku, ktorá bola výrazom duchovného odporu väzňov. Aspoň čiastočne sa ľudia mohli realizovať a do svojich diel v inotajoch vložiť posolstvá nádeje či zármutok a nenávisť voči režimu. Všetky zachované autorské diela sú nositeľmi umeleckej hodnoty, tiež však kultúrneho a historického odkazu, na ktorý by sme nemali zabudnúť.

Poznámky:

1. Pozn. aut.: Parížska šestka bola skupina šiestich francúzskych skladateľov, ktorí pôsobili v prvej polovici 20. storočia. Ich hudba bola charakteristická snahou o nový, modernejší a zároveň prístupnejší štýl. Toto neformálne zoskupenie bolo tvorené Dariusom Milhaudom, Georgesom Auricom, Louisom Dureyom, Arthurom Honeggerom, Francisom Poulencom a Germainom Tailleferre. Hudobné diela týchto autorov sa vyznačovali snahou o jednoduchosť, zmyslom pre humor (ironický a satirický podtón skladieb) či odmietaním romantizmu (odklon od veľkých gest a emócií romantickej hudby).
2. Pozn. aut.: označuje spirituálny a ezoterický svetonázor, pokúšajúci sa prepojiť prvky nemeckého idealizmu, východných náuk, Goetheho postojov, kresťanskej mystiky, gnózy ako aj prírodovedných poznatkov prvej štvrtiny 20. storočia.

Literatúra a pramene:

ČERVINKOVÁ, B. – KRÁSA, H.: Život a dílo skladatele. Praha: Tempo, 2003. s. 279.
GANTSCHACHER, H.: Viktor Ullmann – svědek a oběť apokalypsy 1914-1944. Praha: Archiv hlavního města Prahy, 2015. s. 151.
KARAS, J.: Music in Terezin. Pendragon Press, 2002, s. 223.
KLIMEŠOVÁ, P.: Hans Krása a jeho opera pro děti Brundibár. [diplomová práca]. Praha: Pedagogická fakulta Univerzity Karlovy, 2015, s. 100.
PIVODA, O. – HAAS, P.: Janáčkův nejnadanější žák. Moravské zemské muzeum, Brno, 2014. s. 43.
SEDLÁČKOVÁ, P.: Čtyři písne na slova čínske poezie. Výpověď terezínskeho vězně. [bakalárska práca]. Brno: Filozofická fakulta, Masarykova Univerzita, 2011, s. 42.
SLAVICKÝ, M.: Gideon Klein: Torzo života a díla. Praha: Helvetica&Tempora, 1995, s. 123.
SUJO, G.: Legacies of Silence: The Visual Arts and Holocaust Memory. London: Philip Wilson, 2001, s. 127.
Internetové zdroje:
Átrium na Žižkově. [online] (cit. 19-3-2024) Dostupné na: https://atriumzizkov.cz/komorni-rada-bennewitzovo-kvarteto
BLODIG, V.: In Institut Terezínske Iniciativy. [online] (cit. 12-1-2024) Dostupné na: https://www.holocaust.cz/dejiny/ghetto-terezin/kultura/.
BLOCH, D.: In Holocaust Music [online] (cit. 20-1-2024) Dostupné na: https://holocaustmusic.ort.org/places/theresienstadt/ullmann-viktor/
Český rozhlas: Před 75 lety měla v ghettu v Terezíně premiéru opera Brundibár. [online.] (cit. 14-3-2024) Dostupné na https://cesky.radio.cz/pred-75-lety-mela-v-ghettu-v-terezine-premieru-opera-brundibar-8150563.
Českí hudební slovník osob a institucí. [online] (cit. 19-1-2024) Dostupné na: https://slovnik.ceskyhudebnislovnik.cz/index.php?option=com_mdictionary&task=record.record_detail&id=4459.
Český hudební slovník osob a institucí, [online] (cit. 20-1-2024) Dostupné na: https://slovnik.ceskyhudebnislovnik.cz/index.php?option=com_mdictionary&task=record.record_detail&id=4459.
ČT24: Hitlerův ,,dárek“ Židům. [online] (cit. 16-3-2024) Dostupné na: https://ct24.ceskatelevize.cz/clanek/archiv/hitleruv-darek-zidum-120393
Finestre sull’Arte – Bedřich Fritta [online] (cit. 12-2-2024) Dostupné na: https://www.finestresullarte.info/en/works-and-artists/bedrich-fritta-the-jewish-illustrator-who-drew-life-in-the-model-ghetto-of-terezin.
Institut Terezínske Iniciativy: Chtěla jsem být herečkou. [online] (cit. 13-1-2024) Dostupné na: https://www.holocaust.cz/zdroje/clanky-z-ros-chodese/ros-chodes-2001/rijen-8/chtela-jsem-byt-hereckou/.
Institut Tererzínske Iniciativy. [online] (cit. 12-2-2024) Dostupné na: https://www.holocaust.cz/dejiny/ghetto-terezin/kultura/brundibar-1943/.
Internetova encyklopedie dejiny Brna. [online] (cit. 19-1-2024) Dostupné na: https://encyklopedie.brna.cz/home-mmb/?acc=profil_osobnosti&load=1488
Moderní dějiny. [online] (cit. 12-1-2024) Dostupné na: https://www.moderni-dejiny.cz/clanek/terezinsky-casopis-vedem-na-internetu/ .
Musica non grata. [online] (cit. 17-1-2024) Dostupné na: https://www.musicanongrata.cz/events-artists/detail/hans-krasa/.
Musica non grata. [online] (cit. 17-1-2024) Dostupné na: https://www.musicanongrata.cz/events-artists/detail/jan-papez/.
Picryl – Otto Ungar [online] (cit. 12-2-2024) Dostupné na: https://picryl.com/media/bialystok-children-by-otto-ungar-9dd97a .
PONČOVÁ, Z.: In Knihovna Univerzity Karlovy [online] (cit. 19-1-2024) Dostupné na: https://www.knihovnauk.cz/wp-content/uploads/2014/01/haas-med.pdf .
SVATOS, T.: In The Orel Foundation . [online] (cit. 19-1-2024) Dostupné na:http://orelfoundation.org/composers/article/hans_krasa.
MAURÓ, H.: In Süddeutschen Zeitung. [online] (cit. 29-1-2024) Dostupné na: https://www.sueddeutsche.de/kultur/oper-viktor-ullmann-der-sturz-des-antichrist-leipzig-1.5421988.
Musica non grata. [online] (cit. 27-1-2024) Dostupné na: https://www.musicanongrata.cz/events-artists/.
Terezin Initiative: Coco Schumann a jeho band. [online] (cit. 16-3-2024) Dostupné na: https://katalog.terezinstudies.cz/eng/TI/newsletter/newsletter20_special/coco.
Terezín Arte. [online] (cit. 18-3-2024) Dostupné na: https://terezinarte.wordpress.com/2014/12/02/i-ghetto-swingers/.
Židovské muzeum v Praze. [online] (cit. 17-1-2024) Dostupné na: https://www.jewishmuseum.cz/predmet-mesice/158/150
Bedrich-Fritta-1906-1944-Makeshift-Barracks-An-Evening-in-the-Barracks-Terezin-1942-44/.