Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Keď kanadský teoretik a kritik médií, vizionár Marshall McLuhan svojho času predpovedal svet komunikačne a informačne zviazaný až na úroveň intimity, boli to zaiste spoločensky vnímané prognózy, radiace sa k rovinám vedeckej fikcie. Informačná doba sa rozbiehala, no už vtedy anticipovala realitu, ktorej súčasťou a aktívnymi elementmi sme teraz. Zdá sa, že „on-line“ svet je aktuálnym zavŕšením filozofie dejín, že nás nabáda k rozmyslu a bližšej úvahe nad podstatou existencie skrátenia komunikačných dráh v pozitívnom i negatívnom svetle ľudského technologického pokroku. Máme pocit, že časopriestor je predimenzovaný informáciami akejkoľvek charakterovej konzistencie, že človek musí bojovať o nadvládu nad dátovými produktmi jeho samotného.

Súčasný stav interpersonálneho komunikačného toku predstavuje databázu intenzívnej mobility informácií, prenášaných od zdroja k ďalšiemu zdroju v rámci cielenej interakcie výmeny jednotlivých dát. McLuhan pripomína, že „žiadna technológia nedokáže viac, ako sa pridať k tomu, čo už sme“[1]. S týmto názorom samozrejme súhlasíme, za oknami našich „existenčných centier“ však už dnes prebieha boj (ak nie vojna) informačnej množiny prvkov o participáciu ich dôsledkov na životy svojich nositeľov, šíriteľov a v konečnom dôsledku konzumentov.

Masový trend medziľudskej komunikácie predpokladá vhodné zázemie, tvorené bazálnymi faktormi pre promptný priebeh a bezproblémový prenos podstaty dejov. Presne takým médiom, eklekticky využívajúcim prvky jednotlivých masových mediálnych odvetví, je internet a jeho kultúra, resp. nekultúrnosť vo svojom globálnom prejave. Svojím prudkým rozšírením po celom svete sa postaral o pokles zelených čísel v sledovanosti televízií, počúvanosti súkromných, národných i hranice prekračujúcich rádiových staníc a taktiež o väčšiu či menšiu stratu záujmu o periodickú tlač ako prvotného osvietenského nástroja našej civilizácie.

Online svet. Vplyv pôsobenia virtuálnej komunikácie na každodennosť sa odráža v priamej úmernosti od dôležitosti a povahy informácie, od absolvovanej dráhy a vzdialenosti, ktorú musí k príjemcovi prekonať a od času, ktorý si vstupné a východiskové zdroje určili za optimálne. Internet vytvára sieť požiadaviek v rovine ponuky a dopytu, no nielen to. Umožňuje nám aktívne sa podieľať na jeho formovaní, čím sa automaticky pretvára jeho flexibilná obsahová podoba vzhľadom na záujmové skupiny, aktuálne trendy v rôznych odvetviach ľudského pôsobenia a poznania vo svetovom meradle. V súvislosti so slobodným prístupom k informáciám akéhokoľvek typu a žánru sa naskytajú niektoré závažné otázky. Ako dokáže spomínaný obsah nonstop verejne prístupného média ovplyvniť osobnosť človeka? Nebude dobou nastavená rýchlosť medziľudskej komunikácie znamenať retardáciu jej kvality a kvality prenosu komunikačných kódov?

„Internetizácia“ spoločnosti kreuje jej vývoj v intenciách celospektrálneho vplyvu, vrátane služieb, obchodu a súkromia človeka. Adaptabilnosť v tejto sfére sa odzrkadľuje v postupnom chápaní výhod virtuálnej transakcie s vynaložením minimálnej námahy v bezkonkurenčne krátkom čase. Pojem času sa však v kontexte internetu správa ambivalentne. Najmä ak ide o kultúru „voľnočasovej“ komunikácie, ku ktorej patria platformy Facebook, YouTube, MySpace a ďalšie, využívané predovšetkým tzv. internetovou generáciou „Y“.[2] Je to ona, ktorá považuje internet za samozrejmú súčasť informačno-komunikačnej sféry a nevyhnutnú pre existenciu v dnešnom svete tvrdého konkurenčného boja. Virtuálny svet zaznamenáva vznik sociálnych skupín a komunít, vyjadrujúcich svoje postoje skôr pasívnou formou. Práve vzhľadom na masovosť kumulácie tohto spoločenského syntetizovania ich odborníci i verejní činitelia berú na vedomie ako možný stret nahromadených emócií a vôle v budúcnosti svojvoľne meniť tvárnosť politicko-spoločenskej situácie (tak, ako tomu bolo nedávno pri celonárodných masových demonštráciách v Egypte).

Internetové sociálne sieťovanie [3]. Virtuálne komunikačné siete sú súčasťou tzv. sociálneho softvéru.

Zaraďujú sa medzi ne diskusné panely, poštové adresáre, wikis, blogy. Stali sa centrálnou základňou internetových aktivít.

„Reklama, biznis, spoločnosť, politika, sex, láska – toto sú oblasti, ktoré sa spájajú s termínom sociálne sieťové platformy. Uvedené príklady, ktoré sa líšia dimenziou, charakterom a kvalitou poukazujú na to, že internetové sociálne siete a mnohé obsahy termínu „Web 2.0“ sa stali dôležitou súčasťou celého sveta a zdajú sa formotvorným článkom ekonomickej, politickej a kultúrnej komunikácie súčasného sveta.“[4]

Spoločenské zasieťovacie platformy sú zamerané na on-line komunikáciu a majú potenciál na podporovanie virtuálnych komunít. Tie bývajú charakterizované virtuálnou súdržnosťou, priateľstvom, láskou, altruizmom, to znamená, že získavajú aspekt citovej kooperácie. Medzi najpopulárnejšie a najrýchlejšie rastúce on-line komunity sveta patria MySpace a Facebook.[5] Práve prípad Facebooku, ktorý v súčasnosti združuje viac ako 600 miliónov užívateľov [6], demonštruje aspekt nekontrolovateľnej expanzie virtuálnych sociálnych komunít. Používatelia sa v tomto systéme môžu pripájať na rôzne iné sociálne siete, napríklad v rámci jednej školy, firmy alebo geografickej lokácie, posielať správy, zverejňovať fotografie z dovoleniek a čakať na reakciu, či komentár ich priateľov, ale aj nájsť nových fanúšikov pre hudobnú skupinu či občianske združenie. Na Facebooku môžu dokonca obdarovať svojich blízkych, pretože stránka im prezieravo pripomenie, že majú sviatok. Facebook je atraktívnym mixom všetkého, čo už bolo v „IT“ sfére, no s jediným cieľom aby ho chcel používať každý.

Facebooko-mánia sa šíri po celom svete rýchlosťou blesku a niektorí jedinci závislí od tejto formy virtuálnej komunikácie už pocítili aj jej negatívne dopady na každodenný reálny život. Natíska sa otázka, koľko času je vhodné tráviť takouto virtuálnou formou komunikácie, do akej miery je to zdravé a kým vlastne sme, ak márnime čas na internetových sociálnych sieťach? Najskôr však zodpovedajme otázku, čo motivuje človeka k takejto forme komunikácie. Hlavným dôvodom je napríklad:

• nadmerné množstvo voľného času,

• nedostatok „tradičných“   sociálnych  vzťahov a väzieb,

• eskapizmus únikovosť od problémov (a) každodennej reality,

• strach zo samoty ako dôsledok atomizácie jedinca v súčasnej informačnej spoločnosti,

• dostupnosť a rýchlosť internetu,

• priestor pre vytvorenie on-line identity a možnosť experimentovať s ňou,

• zábava a hedonizmus,

• narcistická sebaláska.

Napriek tomu, že sú určité typy ľudí (nachádzame ich najmä u teenagerov a strednej generácie), ktorí trávia na internete príliš veľa času, je viac ako zrejmé, že psychológovia považujú slovné spojenie „závislosť na internete“ za zavádzajúce, respektíve za relatívne. Vychádzajú pritom z faktu, že nelátkové návykové choroby nenájdeme v oficiálnych diagnostických tabuľkách medzinárodnej klasifikácie chorôb. „Návykové správanie vo vzťahu k počítaču a internetu zaraďujeme medzi návykové a impulzívne poruchy (teda do tej istej skupiny, ako patologické hráčstvo alebo patologické nakupovanie či workoholizmus – závislosť od práce).“[7] Na označenie tohto sociálno-patologického javu dodnes nie je ustálená terminológia. „Používajú sa odlišné názvy, ako napr. závislosť od internetu (angl. internet addication) alebo aj problémové používanie internetu (angl. internet pathological use).“[8] Napriek tomu existuje určitá klasifikácia závislosti, vďaka ktorej je možné určiť, v akých oblastiach treba viesť výskum. Podľa psychológov sa pod takouto formou poruchy skrýva celé spektrum problémov, a je to len zastierací manéver, ktorým sa maskuje únik a neochota riešiť vlastné životné problémy. Problém nastáva, ak človek už nie je schopný emočného a sociálneho kontaktu mimo počítača. Tak vzniká závislosť na sociálnych vzťahoch, ktoré na internetových komunikačných kanáloch vznikajú. Keď komunikujúci prekročí pomyselnú hranicu a s najväčšou pravdepodobnosťou si rieši svoje osobné problémy napr. „chatovaním“, nadväzovaním rozmanitých známostí (krátkodobých, dlhodobých, sexuálne podfarbených atď.), stále ešte nemožno hovoriť o závislosti (študenti alebo určité typy povolaní sa bez internetu jednoducho nezaobídu). Z toho vyplýva, že čas v tomto prípade nie je hlavným indikátorom potenciálnej závislosti. Problémom je existencia iných psychických chorôb, ako napríklad depresia, ktorá sťažuje kontakt s inými osobami. Nie je to len útek od problémov, ale napríklad aj snaha zbaviť sa dystrofickej nálady (napríklad pocitu bezmocnosti, viny, alebo úzkosti).

Psychológovia vymedzujú diagnostické kritériá problémového používania internetu, podľa ktorých musia byť pri diagnostike závislosti od internetu prítomné tieto príznaky:

„1. zaujatie internetom (premýšľanie o predchádzajúcich aktivitách na internete alebo o tých budúcich),

2.   potreba používať internet v čoraz dlhších časových úsekoch, aby človek dosiahol uspokojenie,

3.   opakovaná neúspešná snaha kontrolovať, prerušiť alebo zastaviť používanie internetu,

4.   nepokoj alebo podráždenosť pri pokuse prerušiť alebo vzdať sa používania internetu,

5.    prekračovanie pôvodne plánovaného času pripojenia k internetu.“[9]

Pre sociálne siete nie je typické iba závislé správanie, ale aj rozmanité javy a fenomény, ktoré sa v priebehu ich krátkej existencie vyšpecifikovali:

• promiskuita identít: užívatelia prostredníctvom precízne vyselektovaných fotografií, ale aj dokonale

„vyšperkovaným“ profilom manipulujú a falšujú svoju identitu. Je logické, že svoju osobnosť vidia egocentricky v lepšom svetle ako v skutočnosti je. Cieľom tohto starostlivo zostaveného virtuálneho obrazu je priviesť do on-line sveta úplne najlepšiu verziu samého seba s novou virtuálnou identitou. (Užívatelia vedia utajiť svoje skutočné priezvisko, vek, zamestnanie, ale aj výzor a charakterové vlastnosti).

• hypertrofia narcizmu: množstvo času stráveného na Facebooku (a v iných virtuálnych komunitách) vedie človeka často do existenciálnej krízy, k posadnutosti sebou samým a patologickému narcizmu. Psychológovia na čele s profesorom W.K. Campbellom na University of Georgia na vzorke 130 používateľov Facebooku zistili, že ho môžu u on-line komunikujúcich odhaliť. Miera narcizmu je podľa Campbella priamo úmerná počtu ich virtuálnych priateľstiev alebo odkazov priateľov na ich profile. Narcisti sú takisto náchylnejší zverejňovať pózovité, štylizované fotografie, kým bežní používatelia uprednostňujú skôr momentky. Je však dôležité povedať, že nie každý používateľ Facebooku je automaticky narcista, pretože narcisti ho používajú rovnako ako svoje ostatné vzťahy kvalite nadraďujú množstvo. Možno hovoriť o forme virtuálneho exhibicionizmu.[10] Narcizmus sa prejavuje okrem iného aj neustálym sebapozorovaním (nepretržitou kontrolou štylizovaných fotografií a komentárov od iných), ale aj neustálou potrebou hľadať nových „priateľov“, i keď irelevantných. Vyplýva to z faktu, že podľa počtu priateľov, s ktorými zdieľajú svoj profil, sa odvíja ich popularita či obľúbenosť.

„Z pohľadu nových fragmentovaných publík (typických pre nové médiá) hrá kľúčovú úlohu skutočnosť, že sociálni aktéri sa správajú tak, akoby boli permanentne v centre pozornosti reálneho alebo imaginárneho publika. Inými slovami, ťažko oddeľujú vlastné „ja“ od druhých, respektíve od potvrdenia vlastného sebapoňatia získaného druhými.“[11] Členovia sociálnych sietí primárne závisia od druhých a od ich hodnotení.

Práve preto v interaktívnych médiách dosahuje svoj vrchol narcistická sebaláska a prílišná zahľadenosť do seba. Iní internetoví komunikujúci ich v podstate nezaujímajú a ak, tak len v prípade, ak túto narcistickú sebalásku podporujú. Narcistické správanie korešponduje s tým, ako sa „narcisi“ správajú v reálnom živote/v reálnom svete. Tu vidíme prepojenie on-line a off-line sveta.

• selfblog: na Facebook možno nazerať aj ako na akýsi automaticky generovaný blog. V sociálnych sieťach sú jednotlivé “domovské stránky” používateľov generované samotnou službou na základe širokého množstva informácií, ktoré používateľ viac či menej aktívne a vedome sprístupňuje. Počínajúc opisovaním aktuálnej nálady, pocitu či myšlienky vo forme tzv. statusu (ten vyjadruje aktuálny stav alebo činnosť užívateľa), cez osobné kontaktné informácie, až po prehľad kultúrneho života na základe podujatí, ktorých sa jednotlivec zúčastnil či plánuje zúčastniť. Služba vytvára on-line chronologický záznam života používateľa v atraktívnej forme a tento sa tak sám dostáva do úlohy „veľkého brata“. Vlastne je ním on sám. Užívatelia sú tak nútení k permanentnej sebaprezentácii, a to za účasti každodenného publika, ktoré tvoria ich on-line priatelia.

• voyerizmus užívateľ na Facebooku voyeristicky

„kontroluje“ a pridáva komentáre k statusom a fotografiám svojich priateľov na tzv. stenu. Tieto odkazy na „stene“ vidí každý, to je práve jeden z hlavných princípov. Môžeme teda konštatovať, že Facebook okrem straty (voľného) času ponúka aj jednu z najmasovejších podôb Orwellovskej invázie do súkromia: „Frommova opozícia

„byť vs. mať“ sa pozvoľna posúva – od „mať k byť videný.“ Zatiaľ čo ešte masové publikum sledovalo voyérsku logiku vidieť a nebyť videný, pre nové publiká platí stratégia vidieť a byť videný.“[12]

• disinhibícia – pre prostredie internetu je charakteristická anonymita, ktorá môže prispievať k vzniku disinhibície. Disinhibovanému človeku menej záleží na tom, čo si myslia ostatní, má menší strach z vyjadrenia svojich názorov a robí tak otvorenejšie, odkladá zábrany. Hoci Facebook nepracuje s aspektom anonymity, skôr naopak, svoje názory, idey, hodnoty prezentuje otvorene. Priamo v profile, prostredníctvom statusov alebo pridávaním sa do tej-ktorej skupiny fanúšikov. Negatívnym príkladom môže byť rasizmus. Jedinec v on-line realite nemá problém pridať sa k antirasistickej skupine fanúšikov, v off-line svete sa k tomu postoju nemusí otvorene hlásiť. Facebook teda môže priamo alebo nepriamo podporovať etnické a rasové stereotypy a predsudky.

Hoci Facebook v súčasnosti slávi len piate výročie existencie, psychológovia už v spojitosti s ním stihli identifikovať niekoľko nových ochorení. Napríklad vyššie uvedenú neustálu kontrolu statusov označili ako „Facebook status syndrom“. Podľa lekárov z losangelského Cedars-Sinai Medical Center sa tento syndróm prejavuje chorobnou túžbou informovať svoju sociálnu sieť o každom kroku, ktorý daný jedinec urobí.[13]

Facebook sa prvoplánovo javí ako priestor neobmedzených možností zábavy a komunikácie bez hraníc. Je to priestor, kde sa koncentrujú milióny citlivých osobných údajov, ktoré priam nabádajú k zneužitiu. Viaceré výskumy poukazujú na fakt, že „odhaľovanie svojho súkromia v záujme zvyšovania spoločenskej prestíže a prevzatie kontroly nad informáciami zverejňovanými na Facebooku, sú dva rôzne psychické procesy. To znamená, že mládež vo svojej potrebe komunikovať a prezentovať sa zabúda cenzurovať osobné údaje a fotografie, čím sa vystavuje riziku ich zneužitia.“[14] K zneužívaniu dochádza aj pre nedostatočnú ochranu mladistvých – oficiálne právo registrovať sa majú len deti staršie ako 13 rokov, čo má nanešťastie ďaleko od reality. Deti a mladiství správcov Facebooku nezaujímajú. Stále sú to potenciálni klienti, cieľová skupina marketérov hľadajúcich nové, doposiaľ nie efektívne využité miesta pre získanie mladých konzumentov.

Identifikovanie sa na sociálnych sieťach. „Online“ identita je vysokosubjektívna premenná množina informácií, ktoré o sebe zverejňujeme v závislosti od možnej a zároveň nami očakávanej spätnej väzby. Vytváranie identity vo virtuálnom priestore deštruuje sféru súkromia a intimity, nakoľko názory, ku ktorým sa verejne hlásime, alebo ich odsudzujeme, a ktoré pasívnou toleranciou či aktívnou iniciatívou podporujeme, kooperujú na našom celkovom obraze osobnosti, prezentovanej v tomto prostredí. Identifikovať sa znamená zapojiť do procesu virtuálnej socializácie vzorce správania, plynúce z noriem, hodnôt a akceptácie jednotlivých etických kódov, vďaka ktorým rozoznávame hranice v myslení i konaní.

Fenomén sociálnych sietí diktuje „in“ trend dnešnej doby. Tento trend formuje katalyzujúce spúšťače závislosti „surfujúceho“ jedinca od pocitu spokojnosti, ktorý sa meria krivkou stupňa obľúbenosti počtom kliknutí na „páči sa mi“, rovnako ako uspokojuje potrebu „byť videný“. Potrebou deliť sa o svoje súkromie s verejnosťou dochádza k i stému zastúpeniu vyšších cieľov čiastkovými a často vágnymi príspevkami, smerujúcimi od infantilnej povahy predmetu záujmu až k diletantizmu, ktorý plynie z povrchného vzťahu ku skutočnosti.

Systém sociálnej siete pracuje s nastavením interakčného vzťahu komunikujúcich členov. Pre vyvolanie a následné udržanie si záujmu cieľových skupín využíva nasledujúce nástroje efektívnosti:

• oslovenie zrozumiteľnými komunikátmi a informatívnym portfóliom,

• periodicitu tzv. update-ov virtuálneho prostredia,

• užívateľskú predispozíciu rutinného správania sa komunikujúcich jednotlivcov,

• hravosť, zábavnosť svojej „e-zone“,

• podnety z „vonkajšieho“ prostredia (napríklad reklama, ponuka služieb, upozornenia, apely),

• vnútorná navigácia podpory užívateľa.

Jedným z ďalších identifikačných fenoménov, súvisiacich s pokrivenou tvárou vplyvu sociálnych sietí, je pejoratívnosť až ostentatívne vulgárna značka, ktorou sa predovšetkým dospievajúci členovia tejto „komunity“ zvyknú dobrovoľne označovať. Ide o spôsob ako zaujať prvoplánovo, pokiaľ možno originálne, ako byť „nad vecou“ a zostať „cool“. Nejde pritom len o fiktívne profily užívateľov vytváraných z nudy, ale autodeštruktivizmus voči vlastnej osobe v rámci seriózneho sociálneho statusu. Tento jav patrí rovnako k novotám virtuálnej doby, nakoľko hanlivé označovanie našej osoby nikto z nás nemal rád. Súčasnosť na sociálnej sieti však diktuje módu tzv. „self-delusion“ – mylnej ilúzie, ktorou prekonávame vlastné hranice hanby a morálnych zábran za cenu straty súkromia, v horších prípadoch i dobrého mena a povesti. Kruh sa uzatvára práve v bode, ktorý má najväčší podiel na tom, ako nakladáme s informáciami nášho súkromia a v akej koncentrácii dovoľujeme okoliu zapájať sa do hodnotenia nás samých. Jednou z mnohých vlastností človeka je predsa akýsi „súdiaci pud sebazáchovy vlastnej prestíže“. Aj preto je (v záujme zachovania vlastného pozitívneho obrazu pred verejným publikom) ľahšie označiť konanie okolia za deštruované a povýšenecky zbabelé. Aspekt filtrovania, o ktorom hovoríme, predstavuje miera zabezpečenia súkromia pred neznámou verejnosťou. Bez akejkoľvek paranoje sa treba zamyslieť, či detailná fragmentarizácia nášho konania patrí k informáciám, určených pre nezainteresované osoby. Notoricky známe sú viac či menej úspešné pokusy o dehonestáciu fotografií užívateľov aj z „dobre zabezpečených“ profilov komunitného serveru pokec.sk/cz, zastrešujúceho portál Azet. Bezpečnosť súkromia nám sociálne siete garantujú len do tej miery, do akej sme si sami schopní ho chrániť. Sprievodným javom dneška je preafektovanosť zverejňovania dát – ich preexponovaná interpretácia v mene superrýchleho pohlcovania informácií a konzumu súčasnej informačnej doby. Pozitíva tohto virtuálneho prostredia ohľadom rozvíjania sociálnych vzťahov, čo demonštruje už samotná charakteristika a pojem sociálnej siete, sa dostávajú do extrémnych polôh, ktoré musíme vedieť zvládať. Inak hrozí virtuálna čierna diera socializačného vákua, z ktorého plynú ďalšie dôsledky izolácie bezprostredného medziľudského styku.

Devalvácia priateľstva pred očami všetkých. Primárnou funkciou sociálnej siete je spájať ľudí na celom svete do komunít, ktorých „sociálnymi synapsiami“ sú priateľské, prípadne príbuzenské vzťahy. Koncentrácia vzťahov jednotlivých článkov siete, predstavujúcich konkrétne osoby, je garantom prežitia tohto virtuálneho prostredia. Súvisí s ním aj prestíž aktuálneho počtu priateľov, ktorá určuje fiktívnu obľúbenosť danej osoby vo vzťahu k vonkajšiemu prostrediu. Narastajúci počet „priateľov“ v profile užívateľa však dokáže spadnúť na hladinu povrchnosti. Je predsa nereálne, aby sme dokázali venovať rovnaké množstvo pozornosti a času niekoľkým desiatkam, či dokonca stovkám osôb naraz. Je to nemožné. Tieto priateľstvá sú konzervované v prostredí virtuálnej siete a pripomínajú ovocný kompót, majúci všetky atribúty, ktoré ovocie má mať, no chýba mu čerstvá chuť a pravá vôňa.

Vznik fenoménu sociálnych sietí súvisí v prvom rade s charakterom rýchlej doby, ktorú žijeme, a tak nás už neprekvapí, keď v produkte určenom pre fúziu ľudských individualít objavujeme diametrálne odlišný jav sociálnej izolácie, sprofanovanie citov a ich autenticity. Prehlbuje sa odstup od reálnych vzťahov „tam vonku“, naše zážitky, dojmy a želania vybavujeme prostredníctvom odkazov na „stene“ facebooku. Súčasný fenomén predkladá tézu devalvácie priateľstva vplyvom rozvinutia akejsi umelej náhrady, promptnejšej, založenej na modeli „look – express – away“, teda „pozri – vyjadri sa – rýchlo preč“. Tento model v nás funguje ako časované alibi, ktorým ospravedlňujeme absenciu reálneho spoločenského kontaktu.

Dnes sme schopní viesť fundovanú debatu i plytkú konverzáciu, uznanlivo s niekým zdieľať názor i pohádať sa a partnersky rozísť prostredníctvom spomínanej znakovej reči, obohatenej spektrom emotikonov. Otázkou zostáva, či kvalita medziľudských vzťahov preváži v budúcnosti ich kvantitu, či kultúra slova zažije svoju renesanciu a spoločnosť nezostane stagnovať vo sfére komunikačného balastu.

Poznámky:

[1] McLUHAN 1991:22

[2] Generácia „Y“ sú ľudia narodení v rokoch 1982-1994; títo príslušníci on-line generácie sa označujú pojmom Digitálni domorodci (Digital Natives); Digitálni prisťahovalci (Digital immigrants) sa síce nenarodili do digitálneho sveta, ale v určitej fáze svojho života si niektoré aspekty nových technológií osvojili.

[3] „Sociálne siete sú jednou z kategórií komunitných webov, ktoré sú založené na profiloch – druhu individuálnych (alebo menej často skupinových) webových stránkach, ktoré ponúkajú popis každého člena. Okrem textu, obrázkov a videa vytvoreného členom, obsahuje profil aj komentáre ostatných členov a verejný zoznam ľudí, ktorí sú identifikovaní ako priatelia.“ (SOCIÁLNE SIETE 2010)

[4] FUCHS 2009:2 (Preklad: autorka)

[5] Facebook je jeden z najúspešnejších spoločenských portálov. Tento rozsiahly webový systém slúži na tvorbu sociálnych sietí, hľadanie nových priateľov podľa záľub, vytváranie fór a fanklubov, zdieľanie multimediálnych dát. Sieť založil v roku 2004 dnes už bývalý študent Harvardovej univerzity Mark Zuckerberg, Pôvodne mal systém slúžiť pre spolužiakov a učiteľov z jeho školy, 11.augusta 2006 sa otvoril všetkým záujemcom. (FACEBOOK UĽAHČUJE… 2009).

[6] Aktuálny údaj k 3. 2. 2011 (KUCHÁR 2011).

[7] HUPKOVÁ 2010:23

[8] Tamže, s. 23.

[9] Tamže, s. 23.

[10] SZALAI 2008

[11] VOLEK 2008

[12] Tamže, s. 226.

[13] ULEJ 2009

[14] CHRISTOFIDES – MUISE DESMARAIS 2008:20

Literatúra a pramene:

FUCHS, CH.: Social Networking Sites and the Surveillance Society. A Critical Case Study of the Usage of studiVZ, Facebook, and MySpace by Students in Salzburg in the Context of Electronic Surveillance. Salzburg/Vienna 2009.

Sociálne siete. Uverejnené na internete: https://infolandsr.wordpress.com/category/cast-2-mladez-a-online-socialne-siete (2.10.2010)

Facebook uľahčuje nadväzovať kontakty, no môže byť aj na ťarchu.            Uverejnené          na         internete: https://mareketer. hnonline.sk/c1-33761530-facebook-ulahcuje-kontakty-nomoze-byt-aj-na-tarchu (3.2. 2009)

HUPKOVÁ, I.: Vybrané aspekty tzv. komunikačných závislostí a ich prevencia. In: Sociálna prevencia, 5, 2010, č. 1, s. 23.

KUCHÁR, M.: Počet používateľov Facebooku prekročil 600 miliónov. Uverejnené na internete: https://www.zive.sk/pocetpouzivatelov-facebooku-prekrocil-600-milionov/sc-3-a292231/default.aspx (3.2. 2011)

McLUHAN, H. M.: Jak rozumět médiím. Praha 1991. SZALAI, P.: Nie ste na Facebooku? Neexistujete. Uverejnené na internete: https://zaujimavosti.sme.sk/c/4140515/nie-stena-facebooku-neexistujete.html (24.10.2008)

ULEJ, T.: Päť rokov Facebooku. Uverejnené na internete: https://pocitace.sme.sk/c/4292949/pat-rokovfacebooku.html (4.2. 2009)

VOLEK, J.: Proměny chování mediálních publik: postkritická perspektiva. In: Foret, M. Lapčík, M. – Orság, P. (eds.): Médiá dnes. Olomouc 2008.