Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

V období od 40. do 70. rokov minulého storočia možno hovoriť o doznievaní špecifických tradičných foriem spôsobu života na väčšine územia Slovenska a rovnako aj v rozptýlených sídlach. Existuje o nich množstvo rôzne tematicky zameraných prác zo všetkých kultúrnych oblastí Slovenska. Doteraz však nemáme takú, ktorá by poznatky o ich tradičnom fungovaní zhrnula a zovšeobecňovala. Pokúšame sa o to takým spôsobom, že predstavujeme základné princípy, ktoré sa všeobecne vyskytujú/opakujú a dopĺňame, resp. potvrdzujeme ich konkrétnym materiálom, určeným priestorovo, časovo aj sociálne. V prítomnej štúdii je naším cieľom predstaviť rozhodujúce limitujúce a determinujúce faktory formovania kultúry – ekológiu spôsobu života.

Zlomový proces vo vývoji kultúry vyvolala 2. svetová vojna a následné politické, ekonomické a spoločenské procesy. Nemožno ich chápať ani vysvetľovať osobitne ako samostatné faktory, ale ako jeden vzájomne sa podmieňujúci komplex v konkrétnom historickom období.

Nutné je zohľadňovať vojnovú deštrukciu mnohých rozptýlených sídel,^[1] možnosti štúdia a zárobkové príležitosti v znárodnenom priemysle bezprostredne v povojnovom období, rozvoj dopravy, elektrifikáciu a kolektivizáciu poľnohospodárstva. Jednotlivé oblasti s rozptýlenými sídlami majú v tomto celkom odlišný povojnový vývoj, čo sa prejavovalo v možnosti funkčného využitia od povojnových desaťročí až do súčasnosti.

Porovnávanie situácie v rozptýlených sídlach a v dedinských komunitách prináša výsledky a zovšeobecňujúce závery  z aspektu sociálno-ekonomického aj spoločenského a kultúrneho.

Limitujúce a determinujúce faktory formovania kultúry – ekológia spôsobu života. Situovanie rozptýlených sídel vzhľadom k hromadným sídlam, prostredie, vplyv na kultúru reality^[2] a kvalitu života.

Spôsob života a kultúra obyvateľov lazových sídel sú úzko späté s prírodným prostredím, ktoré ich výrazne ovplyvňuje a formuje. K limitujúcim a determinujúcim faktorom radíme vzdialenosť lazov od dediny, členitosť terénu, charakter lesných porastov, dostupnosť vody, početnosť usadlostí a obyvateľov osád, kvalitu komunikácií, elektrifikáciu osád. Našim cieľom nie je vymenovať všetky, ale upozorniť na najpodstatnejšie a zovšeobecniť ich vplyv. Často zohrávajú rolu viaceré faktory a ich rôzne súvislosti a previazanosť.

Ak berieme do úvahy príčiny vzniku väčšiny usadlostí mimo intravilánu obcí možno konštatovať, že od centra/ústredia sú v prevažnej väčšine prípadov vzdialené 1 až  5 km, no evidujeme aj podstatné rozdiely.^[3] Dôležitou okolnosťou okrem vzdialenosti je aj členitosť a dostupnosť terénu, od ktorej závisela doba – časový úsek prekonávania vzdialenosti pre záprahy aj pre peších. Zástavba dedín v horských údoliach závisí od terénu, sídla sú dlhé a nejde ani tak o vzdialenosť pôdy v extraviláne od dediny, ale od situovanosti domu/dvora v dedine, ktorá môže vzdialenosť k pôde podstatne – aj niekoľkonásobne predĺžiť.^[4] Napríklad polia a lúky v časti chotára Pavle háji v katastri obce Kšinná sú od dediny vzdialenejšie ako napríklad lazy Rakovec a Hajšoviari, je tam jeden z najvýdatnejších prameňov vody v širokom okolí, no pozemky sú relatívne ľahko prístupné, cesta vedie prevažne dolinou bez potreby prekonávať členitý terén a usadlosti tu nevznikli. Okrem základnej požiadavky – byť čo najbližšie k pôde kvôli jej efektívnemu obhospodarovaniu, je pre kvalitu spôsobu života a možnosti hospodárenia dôležitá prítomnosť vody pre hospodárske zvieratá i pre každodenné (pitie, varenie, umývanie riadu, osobná hygiena) aj príležitostné (osobná hygiena, pranie, zabíjačka, stavba domu) potreby ľudí. Napríklad na Stavaní, ktoré je blízko dediny a popri ceste vznikli usadlosti v extraviláne práve v dôsledku ľahko dostupnej vody pre ľudí aj hospodárske zvieratá. Podobné príklady nachádzame aj na Myjavských kopaniciach – mnohé vznikli práve kvôli ľahkému prístupu k vode.^[5] Na vzdialených a ťažšie dostupných lazoch bol aj vzdialenejší zdroj vody menšou prekážkou ako dochádzanie na pozemky z dediny. Rakovec je menej vzdialený od Kšinnej ako Pavle háj, je však v členitom teréne a vodu zo studne bolo potrebné prinášať (v normálnom režime bez zvýšenej príležitostnej spotreby) prinajmenšom dvakrát denne zo vzdialenosti približne 400 metrov. Na Filov laz, patriaci k Závade pod Čiernym vrchom, ktorý je od dediny vzdialený okolo 1250 metrov, vodu prinášali zo vzdialenosti približne 1 kilometer.^[6] V monografii Valaská Belá (2014, s. 30) je zmienka o tom, že studne na pitnú vodu boli kopané spoločne pre všetkých obyvateľov lazu; na niektoré lazy vodu prinášajú zo vzdialenosti štvrť hodiny. Spoločnú studňu mali napríklad aj všetky usadlosti lazov Novina a Rakovec patriace ku Kšinnej.

K limitujúcim faktorom kvality života v rozptýlených sídlach patrila početnosť usadlostí a obyvateľov v jednotlivých osadách. Záviseli od nej prejavy vzájomnej susedskej výpomoci v rámci hospodárenia (spriahanie, pomoc pri orbe, kosení, respektíve zvážaní sena, pri žatve), prítomnosť obchodu, krčmy, školy, kaplnky a podobne. V rámci Slovenska evidujeme osady, ktoré tvorí jedna samota/usadlosť, no aj osady s mnohými usadlosťami a niekoľkými stovkami obyvateľov. Typické lazové sídla pozostávajú z troch – piatich usadlostí.^[7] Príkladom jedinej usadlosti môže byť Krupka pod Borinou v katastri obce Kšinná; v monografii Horná Súča (2014) je spomínaná kopanica Dúbrava so 173 domami a 558 obyvateľmi; v 5 osadách Valaskej Belej je v súčasnosti (2014) spolu 83 lazov, v roku 1904 žilo len v osade Škrípov 759 obyvateľov v 18 lazoch, pričom najmenší laz Cigánikovci mal 12 obyvateľov, v najväčšom Bukovci žilo 144 obyvateľov. 

K významným faktorom spôsobu života a jeho kvality v rozptýlených sídlach patrí elektrifikácia. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v porovnaní s dedinami k nej dochádzalo so značným časovým oneskorením, niektoré vzdialené osady neboli elektrifikované dodnes. Problém sa netýka len osvetlenia interiérov a hospodárskych objektov, možnosti počúvať rozhlas a sledovať televízne vysielanie, ale hlavne využívať motory na prípravu krmovín (rezanie sečky), na čerpanie vody, pílenie dreva, pranie, varenie a iné pravidelné alebo príležitostné domáce práce a aktivity (možnosti využívať elektrinu v rámci domáckej a remeselnej výroby, pri stavbe/prestavbe obytných a hospodárskych objektov). Vzhľadom na to, že na lazoch nie je zavedený plyn, približne 8 mesiacov sa obydlia vykurujú drevom a v sporákoch horí kvôli vareniu prakticky bez prestávky. V porovnaní s obyvateľmi dedín absencia elektrického prúdu značne znevýhodňovala obyvateľstvo osád, vplývala na ich sociálnu izolovanosť a oneskorený vývoj. Dlhšie však zostal priestor pre kolektívne vykonávané práce a intenzívnejšie formy príbuzenského života a susedských vzťahov. Napríklad v Lazoch pod Makytou prebehla elektrifikácia v roku 1951, obyvatelia osád si kopali vstupy sami, ale do osady Šulíkovec nie je elektrina privedená dodnes (podobne ako napríklad na Filov laz v Závade pod Čiernym vrchom). Vo Valaskej Belej prebehla elektrifikácia dediny a blízkych osád od roku 1942 do 1947, vzdialenejšie osady dostali elektrický prúd  po dvadsiatich rokoch v 60. rokoch (napríklad aj kšinské lazy Novina, U Rakovských a U Hajšov), pričom jamy na zasadenie elektrických stĺpov si kopali svojpomocne. Kopanica Závrská (Horná Súča) bola elektrifikovaná v roku 1963. Niektoré kopanice neboli elektrifikované dodnes. 

Z hľadiska fungovania lazov v celom období ich existencie sú jedným z najpodstatnejších faktorov komunikácie, umožňujúce denné dochádzanie do školy, kostola, obchodu, zamestnania a znamenajúce dostupnosť lekárskej starostlivosti a služieb. Úroveň cestných komunikácií je v rámci jednotlivých rozptýlených sídel rozdielna. Vo všeobecnosti je nízka, sú nespevnené a zodpovedali požiadavkám prepravy pre kravské a konské povozy. Na ich úprave sa podieľali všetci obyvatelia lazov napríklad pred zvážaním sena, prevozom mláťačky. Výrazne obmedzovali každodennú dochádzku a v zimných mesiacoch ju dokonca znemožňovali. Bol to všeobecne rozšírený kultúrny jav vo všetkých horských oblastiach s rozptýlenými sídlami. Mal najrôznejšie formy, ktoré vznikli ako prirodzená potreba reagovať na konkrétnu situáciu.^[8]

Od mojich pätnástich rokov som chodievala do fabriky Makyta z Lieskovca cez Krivé. Pred dedinou som sa prezliekala v stodole – aj nohavice aj topánky. A keď som išla večer domov a snežilo, musela som si obliecť mokré, tvrdé, zamrznuté. Keď som išla po polnoci, čakala ma mama a svietili sme si baterkou. To normálny človek nemohol  vydržať. Mama išla na roboty do mliekarní v Prahe. Potom už rodičia nevládali, v Potoku kúpili pozemok a postavili dom. Z Lieskovca chodievali stavať… BJ 1935

Deti chodili do školy za každého počasia. Prezúvali sa na začiatku dediny. Chodníky im prešľapávali rodičia alebo starší súrodenci. Ak veľmi mrzlo, deti z odľahlejších osád ostávali aj niekoľko dní u známych v dedine. Hlavnú cestu z Čertova do Lúk pod Makytou prehrabával konský dvojzáprah  s dreveným pluhom. JM 1943

V zime bolo ťažko. Keď napadlo veľa snehu, niektoré menšie deti zo vzdialenejších osád bývali u rodiny v dedine. U rodiny alebo ak sa niekto z rodnej osady odsťahoval do dediny, tak u neho sa deti prezúvali v zlom počasí.^[9] Aj ak sa išlo do kostola alebo do mesta do roboty. Ale deti chodili do školy skôr v zime ako v lete. V septembri bolo v škole o deväťdesiat percent žiakov viac ako v júni. Ešte v sedemdesiatych rokoch prišiel otec ráno do školy za učiteľom – syna potrebujem doma. Ak Vám ho dám do školy, či mi zaňho dáte, pán učiteľ? Všetci rešpektovali domáce práce. Najprv sa muselo všetko porobiť doma, až potom sa mohlo ísť do školy alebo na zábavu.  Ak si žiaci nenapísali úlohu v škole, doma už nie. AP 1946

Kvôli absencii vyhovujúcich cestných komunikácií mladí ľudia kopanice opúšťali. Na Vlčí Vrch (Horná Maríková) vybudovali cestu v rokoch 1968 – 1973, začal premávať autobus, usadlosti boli dostupné motorovými vozidlami, stagnácia kopanice sa zastavila a v roku 1984 bol dokončený aj kultúrny dom (monografia Horná Maríková 2014, s. 35).

Ak cesty neboli po skončení súkromného hospodárenia vybetónované, vyasfaltované, stali sa nezjazdné pre osobné autá s výnimkou terénnych, dokonca v mnohých prípadoch aj pre traktory a znamenali zásadný dôvod k odchodu príslušníkov mladej generácie do miest, prípadne do dediny. Starí osamelí ľudia sami na lazoch žiť nemohli, deti si ich brali k sebe a usadlosti zostávali prázdne.

Osady situované v blízkosti dedín, respektíve pri hlavných komunikáciách (napríklad osady Panština alebo Čertov v Lazoch pod Makytou, Škrípov alebo Stanák vo Valaskej Belej), spravidla problémy s elektrifikáciou nemali.​ autobusovým zastávkam majú vzdialenosti podobné ako obyvatelia dediny a v posledných desaťročiach sa rozvíjajú. Osady Čertov, Rieka a Panština mali v 60. rokoch dokonca aj svoje školy. S postupným úbytkom detí boli školy zrušené a napríklad v Lazoch pod Makytou je z piatich škôl funkčná už len jedna a dokonca sa uvažuje o jej zatvorení. Čulen – Mruškovič (VS 120/1971) píšu, že k väčšine myjavských kopaníc vedie dobrá asfaltová cesta, existuje dobré autobusové spojenie a nie sú badateľné tendencie opúšťať kopanice a sťahovať sa do miest.

V súvislosti s cestnými komunikáciami a ich kvalitou došlo k výraznej diferenciácii lazov; na jednej strane sa život na lazoch prestal líšiť od podmienok  v dedinských sídlach, v prípade zlých ciest sa rozdiely medzi lazmi a dedinou ešte prehĺbili, došlo k stagnácii a postupnému zániku osád.^[10]

Prítomná štúdia je časťou dizertačnej práce, ktorá bola obhájená na FF UKF v Nitre v študijnom programe kulturológia. Práca rieši problematiku rozptýleného osídlenia na Slovensku. Pri získavaní materiálu aj pri koncipovaní práce autor využil a kombinoval všetky relevantné metódy – heuristiku, terénny výskum, štúdium archívnych materiálov. Pri spracovávaní poznatkov využíva hlavne analýzu, syntézu a porovnávaciu metódu. Konkrétny porovnávací materiál predstavuje prostredníctvom interpretácie publikovaných memorátov aj spomienkového rozprávania. Práca obsahuje literatúru zo všetkých oblastí s rozptýleným osídlením. Upozorňuje na potrebu výskumu a štúdia samôt v Podunajsku, ktoré majú osobitú genézu a na našom území predstavujú špecifický kultúrny jav, ktorému ešte nebola venovaná náležitá pozornosť. Hlavným cieľom práce je priniesť etnologické a kulturologické závery a zovšeobecnenia, ktoré doteraz v našej odbornej spisbe neregistrujeme. Na tomto mieste predstavuje a analyzuje limitujúce faktory spôsobu života na lazoch, ktoré podmienili vznik a existenciu špecifických kultúrnych vzorov ako výsledok limitujúcich faktorov a tvorivej činnosti obyvateľov.

Literatúra a pramene:

CHOCHÚT, E, M.: Horná Maríková. Vlastným nákladom, 2014.

KOLEKTÍV: Horná Súča. Vydavateľstvo FOMI, s.r.o. 2014. 295 s. ISBN 978-80-970226-0-0

KOLEKTÍV: Valaská Belá. Vlastivedné múzeum v Hlohovci – Valaská Belá 2014, 210 s. ISBN 987-80-970105-7-7

PRIEČKO, M.: Socioekonomické perspektívy rozptýleného osídlenia na Slovensku. Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Trnava 2015, 172 strán. ISBN 978-80-8105-718-2.

ČINČURIAKOVÁ, A.: Život na kopaniciach. ASSA, spo. s.r.o. Púchov, 2012.

ŠIPULOVÁ, E.: Dedinôčka moja rodná. Ametyst, Dohňany – Zbora 1998, ISBN 80-967941-4-0.

Archívne materiály:

ČULEN, Ladislav: VS 120/1971. Výskum ľudového poľnohospodárstva – Myjavská pahorkatina. Vedúci výskumu Š. Mruškovič. Zoznam lokalít: Turá Lúka –  Štverná, Križani, u Junasov, u Chorvátov, u Malejov; Poriadie – Uhliská, mlyn u Klimkov, u Križkov, Janišov mlyn, Horný výhon; Horná a Dolná Polianka – u Siváčkov, u Kňazských, u Dingov, u Babiarov, Járky, Talčíci; Dolné a Horné Košariská – u Martinkov, Trvajova dolina, Mlynarovci, Koptaláci, Šindeláci; Krajné a kopanice; Vrbovce – Valúšska dolina; Rudník a kopanice; Brestovec – u Ticháčkov, Horňáci, u Štefkov, u Omastov; Stará Turá – Topolecká dolina. Dátum konania výskumu: 6. 7. – 17. 7. 1970. 60 rkp. strán + kresby. Archív Etnografického múzea SNM v Martine.

CHUDÁ, Fatima: Rozptýlené sídla v okolí Vrbovej nad Váhom. Seminárna práca, 2015. 35. strán. Archív Katedry manažmentu kultúry a turizmu FF UKF v Nitre.

Informátori:

Filová Mária, 1923, Kšinná, Závada pod Čiernym vrchom – Filov laz

Čukan Jaroslav, 1928, Kšinná – Novina

Jurčiová Božena, 1935, Lazy pod Makytou – Lieskovec

Michňová Júlia, 1943, Lazy pod Makytou – Krivé, Panština

Panáček Anton, 1946, Lazy pod Makytou – Olšová

Poznámky: