Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu slovenských minoritných spoločenstiev v Chorvátsku je na prvý pohľad skôr administratívnou, málo odbornou a povrchnou činnosťou. Z hľadiska etnografa, ktorý sa zaoberal spracovaním konope, isto áno. Mapovanie a hodnotenie má v prítomnosti celkom odlišné ciele a funkcie aj z ohľadom na budúcu hodnotu materiálu. Predmetom záujmu sú lokality, v ktorých je funkčná inštitúcia na slovenskom etnickom princípe bez rozdielu veľkosti spoločenstva, respektíve počtu obyvateľov s vedomím slovenskej etnickej príslušnosti. Mnohé dediny s obyvateľmi so slovenskou etnickou identitou neboli zahrnuté do terénnych výskumov práve pre absenciu tohto faktora. (Z mnohých príkladov možno uviesť Ledeník, Martin, Punitovce, Drenovce, Breznicu N., Beketince, Vrbanju.) Lokalít so slovenským obyvateľstvom a príslušníkov slovenských minoritných spoločenstiev je reálne niekoľkonásobne viac, ako uvádzajú oficiálne štatistiky.

Použitá metodika mapovania a hodnotenia kultúrneho potenciálu je vypracovaná tak, aby obsiahla čo najviac kultúrnych javov. Kapitoly o kultúrnom dedičstve, spolkovej činnosti a organizovaných podujatiach, ľudských zdrojoch a kultúrnej infraštruktúre nie sú rovnako rozsiahle a každú spracováva iný člen autorského kolektívu. Napriek tomu je len malá pravdepodobnosť, že by nejaké informácie absentovali, lebo každý kultúrny jav je hodnotený viackrát a v iných súvislostiach, údaje sa navrstvujú a dopĺňajú. Mapovanie a hodnotenie potenciálu minoritnej kultúry je orientované na jej súčasný stav, na prítomnosť. Mohlo by sa zdať, že všetky kultúrne hodnoty nie sú spracované rovnako dôsledne, precízne. Ak však niečo fungovalo a zaniklo, autori nerekonštruujú genézu spoločenstva a vývoj spôsobu života a kultúry, formu ani obsah, ale naznačujú príčiny a obdobie zániku, aby bolo dnes aj po niekoľkých desaťročiach zrejmé, aký kultúrny potenciál malo konkrétne minoritné lokálne spoločenstvo v období výskumu, to znamená v rokoch 2016 a 2017.

Výskum sa venuje len takým častiam minoritnej kultúry, ktoré majú jednoznačne etnický charakter, alebo dokonca plnia funkciu etnoidentifikačného/etnodiferenciačného príznaku. Ak napríklad konkrétna obyčajová tradícia, spolok alebo združenie fungujú a nemožno ich klasifikovať ako slovenské (ale napríklad cirkevné – rímskokatolícke), neboli predmetom záujmu. V etnicky zmiešanom prostredí sú interetnické kultúrne prieniky zákonité a nepretržité.

Základom štúdia a analýzy bol dôsledný výskum v cirkevných, spolkových aj v školských archívoch. Ich úroveň je rôzna, preto údaje nie sú porovnateľné kvalitou ani kvantitou. Rozhovory s informátormi boli rovnako dôležitou metódou ako archívny výskum. Aby boli podklady k hodnoteniu kultúrneho potenciálu komplexné, autori využívali poznatky a vedomosti príslušníkov všetkých generácií a sociálnych vrstiev, všetky ľudské zdroje z kategórie organizátorov a manažérov, ochotných výkonných jednotlivcov, výrobcov aj interpretov. Čo najmenej čerpali z doterajších publikácií, zborníkov a odbornej periodickej tlače, lebo všetko úsilie bolo zamerané na zisťovanie a analyzovanie súčasného stavu. Pred záverom sú však súhrnné publikácie o Slovákoch v Chorvátsku s cieľom osobitne vyzdvihnúť publikačnú činnosť mnohých jednotlivcov.

Mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu slovenských minoritných spoločenstiev v Chorvátsku je súčasťou širšieho projektu, ktorý zahŕňa aj slovenské enklávy a diaspóry v Srbsku, Rumunsku a Maďarsku. Je tiež produktom spolupráce UKF v Nitre, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a organizačnej podpory pracovníčok Zväzu Slovákov v Chorvátsku (Branka Baksa) a Slovenského kultúrneho centra Našice (Sandra Kralj a Tatjana Buha). Kniha o kultúrnom potenciáli Slovákov v Chorvátsku ako úvodná časť projektu obsahuje aj drobné nedostatky. Úroveň spracovania nezávisí len od autorského kolektívu, lebo skompletizované materiály prichádzali na verifikáciu do konkrétnych prostredí a záležalo aj od prístupu miestnych ľudských zdrojov a ich záujmu doplniť a upozorniť na prípadné nedostatky. Jednotlivé lokality sú začlenené do žúp, v ktorých ležia a situované na originálnych mapách. V rámci žúp poradie odzrkadľuje počet Slovákov a spádovosť k mestskému prostrediu.

Kultúrny potenciál je dôležitým predpokladom prežitia minoritných spoločenstiev odlúčených od materského národa. Čím ho je viac, tým sú dlhšie prognózy zachovania etnických znakov do budúcnosti. Vo viacerých prípadoch nie je potenciál dostatočne využívaný. Strešné organizácie Slovákov v Chorvátsku aj slovenské inštitúcie, zodpovedné za uplatňovanie politiky voči krajanom v zahraničí, tak majú nezávislý pohľad na súčasný stav slovenskej tradičnej aj inštitucionalizovanej kultúry v Chorvátsku. Aktuálna situácia Slovákov v Chorvátsku má svoju genézu a príčiny, ktoré kniha pomenováva. Vierovyznanie totožné s majoritným chorvátskym obyvateľstvom, s výnimkou evanjelikov a.v. v Iloku, Radoši a Soľanoch spôsobilo, že rímskokatolícke obyvateľstvo pomerne rýchlo strácalo jazykové kompetencie, v mnohých prípadoch aj vedomie slovenskej etnickej príslušnosti. Oddelené bohoslužby na etnickom a cirkevnom princípe posilňujú pocit odlišnosti, spolupatričnosti a v konečnom dôsledku zachovávajú etnickú identitu. Ďalšími podstatnými okolnosťami boli prírodné podmienky, početnosť slovenskej komunity, prítomnosť príslušníkov iných národnostných menšín, zamestnanie, prítomnosť ľudského potenciálu a inteligencie, realizácia obyčajových tradícií, medzilokálne a družobné kontakty a pod.

Hmotné kultúrne dedičstvo. Matriky rímskokatolíckej cirkvi do obdobia 2. svetovej vojny boli spravidla prenesené do štátnych archívov. Novšie sú príkladne vedené a plne k dispozícii, napríklad v Punitovciach (pre Josipovec a Jurjevec), na spoločnom Farskom úrade v Našiciach (pre Markovec, Jelisavec, Našice), v Bokšići (pre Zokov Gaj). V Míľovciach sa nám nepodarilo dostať k matričným knihám z dôvodu neochoty kňaza v Novej Bukovici. Z Jakšića sme napriek prísľubu cirkevné archívne materiály nedostali. V mestskom prostredí Osijeka, Rijeky a Záhrebu je prakticky nemožné systematicky a efektívne spracovať matričné knihy s údajmi o obyvateľoch/cirkevníkoch slovenského pôvodu. Evanjelické zbory majú matriky vedené zodpovedne, no napríklad v Soľanoch nemajú k dispozícii staršie knihy, pretože sú archivované v Šíde (Srbsko), respektíve až v belehradskom štátnom archíve.

Spolkové a školské archívy sa vyznačujú rôznou úrovňou spracovania. Závisí od zodpovednosti konkrétnych osôb. Okrem štandardných dokumentov, ktoré sú predpísané príslušnými legislatívnymi normami, sa stretávame aj s kronikami, ktoré dokumentujú rozmanité aktivity (Ilok, Jelisavec). Archivované sú v priestoroch spolkov a škôl, no napr. v Jakšići a Radoši sú skladované v domácnostiach predsedov MO MS.

Knižné fondy sa nachádzajú prakticky vo všetkých dedinách a mestách. Vo väčšine prípadov ide o príručné knižnice spolkov, cirkevných zborov a farností s počtom maximálne niekoľko sto titulov. V rámci školských knižníc sú slovenské oddelenia tam, kde sa vyučuje slovenský jazyk. Ústredná knižnica Slovákov v Chorvátsku v Našiciach disponuje najväčším fondom slovenských knižných jednotiek v krajine. V knižnici mesta Ilok je tiež samostatné slovenské oddelenie.

Zbierky múzeí a galérií dokumentujú prítomnosť Slovákov prostredníctvom trojrozmerných predmetov. Samostatnú časť venovanú slovenskej minorite má z väčších inštitúcií len Múzeum mesta Ilok. V Lipovľanoch majú etnodom s rôznymi exponátmi z domácností aj s pracovnými nástrojmi. V Míľovciach je malé štylizované múzeum v prírode s niekoľkými hospodárskymi objektmi. V jurjevskej matici je etnokútik so stovkami exponátov. Podobné expozície sú aj v základných školách v Josipovci a Jelisavci.

Diela hudby, tanca, dramatického umenia a scénografie reprezentuje najmä mimoriadne bohatý materiál z celozväzových folklórnych festivalov aj z autochtónnych lokálnych podujatí a výročných osláv, ktorý je archivovaný na DVD nosičoch v matičných a spolkových organizáciách a centrálnych inštitúciách Slovákov v Chorvátsku. Viaceré spoločenstvá vydali vlastné hudobné CD nosiče s piesňovým folklórom (Soľany, Ilok, Jurjevec, Jelisavec, Lipovľany).

Diela kinematografie, televíznej a audiovizuálnej tvorby sú zastúpené najmä dokumentárnymi filmami štátnej televízie a niektoré sú voľne dostupné na internete. Ich identifikácia je pomerne náročná, keďže obyvatelia si už nepamätajú názvy relácií a obdobie produkcie. Spomenúť možno aj záznamy rozhlasových relácií Rádia Osijek, Našice a Ilok, Đakovo a Slatina v slovenskom jazyku.

Diela výtvarného a úžitkového umenia, resp. dizajnu reprezentujú busty osobností slovenského národnostného života alebo viažucich sa na históriu dediny (napr. Josip Juraj Strossmayer v Josipovci, Ivan Brník Slovák v Jelisavci, Adam Vereš v Iloku). Ide aj o diela výtvarníkov, ktoré svojou kvalitou a použitými technikami nemožno považovať za insitné umenie (Kristína Hrubíková z Iloku, Anica Popović z Josipovca, Andrea Bogatić z Lipovľan).

Tvorba všetkých insitných umelcov je zahrnutá v rámci diel tradičného umenia a insitnej umeleckej výroby, vrátane domáckej a remeselnej výroby. Prakticky ich reprezentujú napr. maliarka Ľubica Kozina-Záborská z Lipovľan, členovia umeleckej skupiny Kontrast z Josipovca, drevorezbár Wilhelm Zier z Iloku, umelecký kováč Josip Čavajda z Jakšića aj všetci členovia sekcií ručných prác matičných organizácií a spolkov, zaoberajúcich sa vyšívaním, maľovaním na fľaše, výrobou dekoratívnych predmetov zo šúpolia, servítkovou technikou a pod. Mimoriadne bohatá tvorba ručných prác je v Osijeku, Jurjevci a Iloku.

Historické urbanistické, architektonické a stavebné štruktúry viazané na chorvátskych Slovákov nemožno považovať za výrazne odlišné od prejavov majoritného obyvateľstva. Najstaršie domy pochádzajú z konca 19. storočia (Tekići, Ilok), stavané boli nabíjaním, neskôr z nepálenej aj pálenej tehly. Majú tradičné, spravidla trojpriestorové pôdorysné riešenie. Podoba a usporiadanie hospodárskych priestorov závisia od dispozícií dvora, veľkosti pozemku aj potrieb konkrétneho majiteľa. Stavebné materiály a techniky súvisia napríklad aj s existenciou tehelní a závisia od dopravných možností. V kultúre bývania a terminológii sa odráža spolužitie s príslušníkmi iných národností.

Kultúrna krajina v lokalitách obývaných Slovákmi nesie stopy ich prítomnosti, no nesúvisí s etnickou príslušnosťou. Slovenskí kolonisti sa po príchode do Slavónie výrazne pričinili o zúrodnenie zalesnenej krajiny. Kultúrna krajina má prevažne poľnohospodársky charakter s výnimkou väčších miest s množstvom aktívnych priemyselných odvetví. Niekde sa nachádzajú rybníky (Jelisavec, Zokov Gaj), ktoré poskytujú pracovné príležitosti v rybničnom hospodárstve.

Nehmotné kultúrne dedičstvo. Slovesné a literárne prejavy, šírené orálne alebo audiomediálne reprezentuje najmä kolektívna pamäť príslušníkov najstaršej generácie. Vo väčšine prípadov doteraz neboli zaznamenané s výnimkou materiálu v monografiách o niektorých dedinách. Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj slovenské/kombinované nápisy na náhrobníkoch prakticky v každej zo slovenských lokalít, okrem mestského prostredia.

V rámci jazykových prejavov sledujeme v jednotlivých lokalitách minimálne rozdiely v používanej terminológii. Obyvatelia evanjelických spoločenstiev zachovávajú náboženskú terminológiu v slovenskom jazyku, katolíci používajú v cirkevnej sfére výlučne chorvátčinu. Vo všeobecnosti sa v nárečovej slovenčine chorvátskych Slovákov vyskytuje množstvo kroatizmov.

V prejavoch dramatického, hudobného a tanečného umenia dominuje piesňový a tanečný folklór. Ochotnícke divadlo funguje len v Iloku a Radoši, čo súvisí s polohou týchto dedín na hraniciach s Vojvodinou a bohatými kontaktami (príbuzenské, kultúrne, cirkevné) s báčskymi a sriemskymi Slovákmi pred rozdelením Juhoslávie aj v súčasnosti. Dramatické prejavy evidujeme v rámci základných škôl, kde vyučuje slovenský jazyk Vlatko Miksad; s deťmi nacvičuje rôzne jednoduchšie divadelné predlohy. Niektoré z uvedených prejavov sa viažu na organizované podujatia, napr. fašiangové sprievody, veľkonočné oblievačky, stavanie májov, betlehemské hry, kde tiež zohráva významnú rolu náboženská príslušnosť. Hudobné prejavy predstavujú miestne varianty slovenských piesní, ktoré sú najmä počas vystúpení neraz interpretované hudobníkmi aj inej ako slovenskej národnosti. Deje sa tak preto, že v slovenských prostrediach s výnimkou Iloku, Josipovca, Jelisavca a Radoša absentujú slovenskí muzikanti. Z hudobných nástrojov sú pomerne nadštandardne zastúpené rôzne druhy tambúr.

Kultúrne tradície sa vo viacerých prostrediach prirodzene vyvíjajú a prechádzajú z generácie na generáciu, inde sú už len súčasťou inštitucionalizovaných foriem. V najpočetnejších enklávach sú stále živé obyčaje viažuce sa k narodeniu dieťaťa, svadbe či k úmrtiu (Jelisavec, Josipovec, Ilok, Markovec). Podobne je to aj s obyčajami kalendárneho cyklu. Napríklad fašiangové masky medveďov v Josipovci sú výnimočným fenoménom kultúrneho dedičstva. V menších prostrediach sú tradície zachovávané len prostredníctvom matíc/spolkov a ich organizovaných podujatí (najmä Zokov Gaj, Míľovce, Jakšić, Soľany, Lipovľany). Podobné je to i v mestskom prostredí, najmä v Rijeke a Záhrebe. Spomenúť možno aj rôzne rímskokatolícke cirkevné obrady v Jelisavci, Markovci a Josipovci, ktoré nesú znaky prítomnosti slovenskej menšinovej kultúry (Božie telo, Veľká noc, Svätenie obilia, Vianoce). V evanjelických prostrediach sú takéto prejavy stále prirodzené.

Historická pamäť obyvateľov sa viaže najmä na najvýznamnejšie udalosti súvisiace s dedinou, napríklad obdobie prisťahovania Slovákov, ich pôvod na Slovensku, stavba kostola, školy, založenie spolkových organizácií. Vo väčšine dedín nachádzame rôzne pamätné tabule, odkazujúce na 1. a 2. svetovú vojnu, osobnosti miestneho a regionálneho života, prípadne významné udalosti v živote cirkevných zborov, farností, spolkov, škôl.

Zemepisné, katastrálne a miestne názvy reflektujúce prítomnosť slovenského obyvateľstva sú v kolektívnej pamäti zachované najmä v početnejších enklávach. V Iloku sa vyskytujú názvy ulíc Štefánikova a Masarykova, v Jelisavci aj Jána Žišku (Masaryk a Žiška majú etnodiferenciačnú funkciu – osobnosti a miestne pomenovania sú považované za slovenské), Ivana Brníka Slováka, Bystrická, Kysucká, Štefana Števíka. Názov časti dediny Slovenský kraj evidujeme len v Iloku a Soľanoch. V Jelisavci je dvojjazyčná tabuľa s názvom dediny Jelisavac/Jelisavec a ako v jedinej slovenskej dedine sú dvojjazyčné názvy všetkých ulíc. V rámci chotárnych názvov sa v rímskokatolíckych prostrediach vyskytuje minimum súvislostí so slovenským obyvateľstvom.

Technologické postupy a špecifické techniky, viažuce sa na produkty hmotného dedičstva, predstavujú rôzne techniky využívané v rámci remeselnej aj domáckej výroby (často sa vyskytujúce košikárstvo, metlárstvo, včelárstvo) a tradičnej gastronómie. Gastronomické špecifiká sú v súčasnosti jedným z najzreteľnejších etnodiferenciačných znakov medzi obyvateľstvom s vedomím slovenskej etnickej príslušnosti, chorvátskou majoritou a inými narodnosťami. Známa je najmä príprava polesňakov v Markovci, syrových korbáčikov v Jelisavci, zemákovej babky a sušeného ovocia v Jakšići, griliášov či šamrónov v Iloku, kukuričných špecialít v Míľovciach.

Kultúrne organizácie a inštitúcie zahŕňajú najmä miestne odbory Matice slovenskej, v niektorých lokalitách aj staršie kultúrno-umelecké spolky, aktuálne využívané skôr na marketingové a projektové účely (napr. Josipovec, Radoš, Soľany, Ilok, Markovec, Jelisavec). V neposlednom rade sa vo viacerých lokalitách stretávame s družobnou činnosťou spolkov, nefungujúcich na slovenskom etnickom princípe, s rôznymi organizáciami na Slovensku; spravidla v lokalitách, kde je už vytvorená inštitucionálna spolupráca matíc, prípadne folklórnych súborov (jelisavskí futbalisti a hasiči – Stará Bystrica, markovskí futbalisti – Krásno nad Kysucou, josipovskí hasiči – Nová Bystrica, medžuričskí hasiči – Suchá Hora). Mesto Našice má špecifické postavenie. Sídlia tu strešné inštitúcie – Zväz Slovákov v Chorvátsku, Slovenské kultúrne centrum Našice, Ústredná knižnica Slovákov v Chorvátsku. Napriek tejto koncentrácii kultúrneho potenciálu, ľudských zdrojov a prajnosti predstaviteľov mestskej samosprávy v Našiciach, Matica slovenská Našice od minulého roka nie je súčasťou Zväzu Slovákov v Chorvátsku a o jej činnosti sa nám nepodarilo získať žiadne informácie.

Organizované podujatia sa viažu na jednotlivé prostredia aj na centrálne slovenské inštitúcie v Našiciach. Každá matica má vlastné podujatie; jeho rozsah a dĺžka závisia od početnosti miestnej slovenskej komunity, schopnosti kumulovať finančné prostriedky a od tematického zamerania. Okrem toho sa realizujú aj podujatia viazané na kalendárne obyčajové tradície, napr. fašiangové sprievody (Josipovec, Medžurič, Jelisavec, Markovec), stavanie mája (napr. Jelisavec, Medžurič, Míľovce, Ilok, Radoš) alebo čakanie Nového roka (Markovec, Jelisavec, Medžurič, Míľovce, Ilok, Radoš). Zväz Slovákov v Chorvátsku zabezpečuje finančné prostriedky na celozväzové podujatia: prehliadku slovenského folklóru v Chorvátsku, Detskú prehliadku slovenského folklóru v Chorvátsku, spevácky festival Keď sa ruža rozvíjala… Literárno-recitačno-dramatickú prehliadku v slovenskom jazyku Slovenčina moja organizačne a finančne zastrešuje Slovenské kultúrne centrum Našice. Usporiadanie podujatí je na maticiach, ktoré sa v rámci rotačného princípu organizovania striedajú, s prevahou najpočetnejších lokalít.

Kultúrna infraštruktúra je popri ľudskom potenciáli základnou podmienkou realizácie inštitucionalizovaných aktivít. Viaceré slovenské prostredia majú na činnosť veľmi dobré infraštruktúrne podmienky. Nové, respektíve novšie sídla matíc sú v Jurjevci, Josipovci, Míľovciach, Jelisavci. Staršie, no primerané priestory má Ilok, Markovec, Soľany, Lipovľany, Medžurič. Nevyhovujúce podmienky na prácu sú v Zokovom Gaji, Jakšići a čiastočne aj v Radoši. S problémom nevhodných priestorov stále zápasia matice v Osijeku, Rijeke a Záhrebe. Centrálne inštitúcie v Našiciach sídlia v priestoroch, v ktorých prebieha rekonštrukcia. Po jej dokončení získajú dôstojný objekt na administratívnu činnosť a archivovanie dokumentov, ale aj na organizovanie výstav a iných spoločenských a kultúrnych podujatí.

Štruktúra a kvalita ľudských zdrojov sú priamo naviazané na početnosť spoločenstiev. Je logické, že najviac kultúrnych aktivistov, umelcov, spolkárov či remeselníkov je v najpočetnejších prostrediach (Ilok, Josipovac, Jelisavac). To však neznamená, že v početne menších lokalitách absentujú odborne/organizačne zdatní jednotlivci, ktorí dokážu zmobilizovať skupinu, potrebnú na realizáciu spolkovej činnosti (Markovec, Zokov Gaj, Lipovľany, Medžurič, Soľany, Jakšić). Ohrozením je slabá znalosť slovenského jazyka u detí a mládeže, ktorá sa socializuje prevažne v rodinnom prostredí s prevahou etnicky zmiešaných manželstiev. Problémy spôsobuje aj negatívna demografická krivka a ekonomická situácia v krajine, pod tlakom ktorej obyvatelia odchádzajú pracovať do zahraničia.

Kultúrny potenciál sa vyvíja v čase a priestore. Jeho aktuálna kvantita a kvalita neznamená, že o 10 či 20 rokov bude v rovnakej kondícii a že vôbec bude existovať. Podobne ako uskutočnené mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu dokumentuje zánik mnohých obyčajových tradícií, o nejaký čas nemusia fungovať ani spolky a organizácie. Zmapovaný kultúrny potenciál a jeho analýza je čiastkový materiál pre zodpovedné inštitúcie nielen na úrovni materského štátu, aby zaujali relevantný prístup k podpore kultúry Slovákov v Chorvátsku. Etnická asimilácia je nezvratným procesom, no vhodnou politikou a minoritným manažmentom je možné ju spomaliť a zachovať tak slovenské minoritné kultúrne dedičstvo aj pre ďalšie generácie. Tendencia však nemusí byť len negatívna. Príkladom je mobilizácia etnicky a konfesionálne zmiešaných prostredí Solian alebo Medžuriča. Vo viacerých prípadoch nie je dôvodom stagnácie finančné zabezpečenie, ale napríklad absencia odborníkov (choreografov, režisérov), ktorých Slováci v Chorvátsku očakávajú ako pomoc zo Slovenskej republiky.

Literatúra a pramene:

1. KOLEKTÍV. 2004. Hodnotiacií model kultúrneho potenciálu. Nitra: UKF v Nitre, ISBN 978-80-558-0726-3.

2. KURPAŠ, M. 2013. Kontexty využívania kultúrneho dedičstva v rurálnom prostredí. In Cestovný ruch v regionálnom rozvoji : zborník z konferencie s medzinárodnou účasťou. Nitra 1. – 2. októbra 2013. Nitra : UKF, s. 65-77. ISBN 978-80-558-0483-5, CD-ROM, s. 65-77.

3. KURPAŠ, M. – ONDREJKA, M. 2013. Koordinácia rozvoja kultúrnej krajiny – tradičná  architektúra a turizmus. In: Kontexty kultury a turizmu. Roč. 6, č. 2, s. 15-19, ISSN 1337-7760.