Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Rímska komunikačná štruktúra. Starovekému Rímu sa pripisuje množstvo prvenstiev v rôznych oblastiach, dokonalá cestná sieť patrí k nim.  Dejiny rímskej komunikačnej infraštruktúry v podstate  kopírujú 12 storočí trvajúcu históriu rímskeho štátu od skromných počiatkov neveľkej obce k svetovej ríši. Veď už mesto samo vyrástlo v uzle tradičných obchodných trás pri brode cez rieku Tiber, kde sa stretávala magistrála pretínajúca územie Apeninského poloostrova v smere od severu na juh so Soľnou cestou (Via Salaria) vedúcou od odparísk soli pri Ostii, budúcom rímskom prístave, do vnútrozemia. Od samotného počiatku expanzie rímskej republiky bolo budovanie spoľahlivých pevných ciest súčasťou vojenskej stratégie. Známa Via Appia, už v staroveku nazývaná kráľovnou ciest, je toho dobrým príkladom. Dal ju postaviť významný rímsky štátnik Appius Claudius Caecus v roku 312 pred n. l. v dobách vojen so Samnitmi, južnými susedmi Rimanov,  s jasným  cieľom:  zabezpečiť  rýchly a bezpečný presun rímskych légií k územiu nepriateľa. Vojensko-strategický význam ciest podčiarkuje aj skutočnosť, že sa na ich výstavbe vojaci aj podieľali. Vznikom Rímskej ríše v 3. storočí pred n. l., keď sa súčasťou štátu stali aj mnohé mimoitalské územia – provincie troch kontinentov, bola cestná sieť dôležitou súčasťou jej správy. Medzníkom sa v tomto smere stal v období rímskeho cisárstva vznik štátnej pošty (cursus publicus). Kuriéri využívali vojenské cesty a služby, ktoré pri nich vznikali (poštové stanice, ubytovacie zariadenia s náhradnými do- pravnými prostriedkami) a doručovali nariadenia z cisárskych kancelárií do provincií. Opačným smerom prichádzali informácie o situácii aj v najvzdialenejších oblastiach ríše do centra. Za bezchybné fungovanie pošty vrátane výdavkov za údržby ciest, mostov a služieb, zodpovedali mestá a provincie, cez ktoré trasy vojenských ciest viedli. Hoci   boli   mocensko–organizačné   aspekty   budovania a využívania cestnej siete iste prvoradé, nemenej dôležitú úlohu zohrávali verejné komunikácie v oblasti transportu tovarov a osôb. Pre tieto účely boli využívané miestne cesty spájajúce susedné mestá a vidiecke sídla, ale aj diaľkové, vedúce naprieč provinciami, nezriedka nadväzu- júce za hranicami ríše na transkontinentálne oddávna fungujúce trasy.

Údaje o celkovej dĺžke všetkých ciest tvoriacich rímsku komunikačnú infraštruktúru sa v rôznych prameňoch líšia (od 150 000 po 400 000 km), čo súvisí so stavom výskumu a metodiky tvorby databáz. Kameňmi dláždených ciest s viacvrstvovou konštrukciou bolo okolo 85 000 km. Zo samotného Ríma vychádza najmenej 29 veľkých vojenských ciest, pričom dve z nich, Via Appia a Via Aurelia  (vybudovaná  okolo  roku  241  pred  n.  l. a nazvaná podľa konzula Gaia Aurelia Cottu), existujú dodnes. V meste na Rímskom námestí (Forum Romanum) dal prvý rímsky cisár Gaius Iulius Caesar Octavianus Augustus (ako cisár vládol v r. 27 pred n. l. – 14 n. l.) v roku 20 pred n. l. osadiť aj zlatý míľnik (milliarium aureum), od ktorého sa odpočítavali vzdialenosti medzi jednotlivými bodmi rozsiahlej siete. Boli na ňom umiestnené tabuľky s označením ciest a vzdialeností až do najodľahlejších končín ríše. Istú predstavu o rímskych cestách podáva vzácny prameň Tabula Peutingeriana, kópia starovekej mapy z 5. storočia inšpirovaná staršími predlohami, na ktorej sú zakreslené všetky cesty od Pyrenejského poloostrova po Indiu s ich stanicami a dĺžkou jednotlivých úsekov. Mapa nazvaná podľa augsburského humanistu Konrada Peutingera, ktorému sa dostala do rúk v roku 1508, je uložená v Rakúskej národnej knižnici vo Viedni a v roku 2007 bola zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Jantárová cesta. V posledných desaťročiach pred n.  l.  sa  záujem  expandujúcej  Rímskej  ríše  sústredil  na oblasť stredného Dunaja. Od tých čias sa na dobu viac než štyroch storočí stalo územie Slovenska dejiskom rôznych diplomatických, vojenských, ale aj obchodných aktivít dvoch Dunajom rozdelených, ale aj spojených susedov: Rimanov na jednej a barbarov na druhej strane. Severnými susedmi Rimanov na strednom Dunaji boli v 1.  storočí pred n. l. Kelti, najmä Bójovia, od zmeny letopočtov germánski Kvádi a Markomani sídliaci na južnej Morave, naddunajskom Rakúsku a juhozápadnom Slovensku. Na území dnešného východného Maďarska sa usídlili sarmat- skí Jazygovia. Aj keď v širšom historickom povedomí utkveli predovšetkým vojenské strety Rimanov so stredodunajskými barbarmi, v skutočnosti prevažovali obdobia mierového spolunažívania, ktoré priali aj rozvoju obchodných vzťahov. K ich intenzite prispela aj skutoč- nosť, že stredným Podunajskom prebiehali dve významné diaľkové trasy – Jantárová a Dunajská cesta.
Jantárovou cestou (Bernsteinstraße, Amber Road, droga bursztynowa) sú nazývané rôzne praveké komunikácie, ktorými sa transportoval jantár z miest svojho výskytu k odberateľom. Od najstarších čias dodnes je jantár považovaný za materiál s nadprirodzenými účin- kami: spája sa v ňom očistná, oživujúca energia slnka a absorbujúce pôsobenie zeme, čo mu dodáva povzbudivý a integrujúci účinok. Jeho magická sila prináša šťastie, krásu a  lásku,  lieči  a  ochraňuje.  Viera  v apotropajné a liečivé vlastnosti jantáru ho predurčovala na to, aby sa z neho vyrábali amulety, náhrdelníky alebo samostatné závesky ochraňujúce svojho nositeľa. Vyskytuje sa v rôznych častiach sveta, no jednotlivé ložiská sa líšia špecifickými vlastnosťami a tomu zodpovedajú aj rôzne odborné pomenovania. Najväčší doteraz známy kus pochádzajúci z tejto oblasti váži 5960 gramov, vykopali ho v roku 2005.

Trasy,  ktorými   prúdil   jantár, sú   dlhodobo v centre záujmu odborníkov. Dôležitým predpokladom je identifikácia náleziska, pri ktorej zohrávajú kľúčovú úlohu prírodovedné analýzy. V priebehu tisícročí sa menili trasy a spôsoby jeho transportu, okrem suchozemských ciest sa využívali aj morské a riečne. V období rímskeho staroveku bola preferovaná trasa, ktorá vychádzala zo severoitalskej Aquileie,   pri   Carnunte   ústila   do   Bratislavskej   brány a Pomoravím smerovala na sever. Za Jantárovú cestu bývajú označované aj iné severojužné komunikácie, ktoré vedú buď paralelne s predtým popísanou, alebo sa k nej pripájajú v rôznych miestach jej priebehu. Dobrým signálom pri identifikácii priebehu trás sú nálezy depotov jantárovej suroviny. V barbariku sa ich našlo niekoľko.
Územie, ktorým prebiehala cesta z Aquileie k Dunaju, patrilo pôvodne Norickému kráľovstvu. To okolo roku 15 pred n. l. získali Rimania. Keďže sa tak udialo mierovou  cestou,  nebol  dôvod  umiestňovať  na  novozískanom území elitné vojenské posádky – légie. Takú dôležitú cestu, akou bola Jantárová, však bolo treba chrániť. Preto v prvej polovici 1. storočia n. l., keď prišlo k definitívnemu administratívnemu včleneniu podunajských území (dnešné Rakúsko a západná časť Maďarska) do správneho systému ríše, bola časť, ktorou komunikácia prebiehala, priradená do provincie Pannonia. V nej boli, na rozdiel od provincie Noricum, od začiatku umiestnené rímske légie.
Západná časť provincie Pannonia bola spočiatku Rimanmi preferovaná. Usadzovali sa tam rímski občania, vznikali tu nielen mestá rímskeho typu, ale na príhodných miestach aj vidiecke sídla (villae) budované podľa rímskych zvyklostí. Niektoré z týchto sídiel mali charakter luxusných oddychových „letných“ domov (napr. v okolí Balatonu), väčšina však bola centrom poľnohospodárskej veľkovýroby. Vďaka sieti miest a vidieckych usadlostí antického typu tu postupovala romanizácia rýchlym tempom. Je nepochybné, že k prosperite západnej Pannonie významne prispievala Jantárová cesta. V mestách na jej trase sa usídľovali podnikatelia, v rukách ktorých sa koncentroval diaľkový obchod so severnými oblasťami Európy.  Čulý   obchod   nahrával   aj   rozvoju   remesiel a služieb. Vznikom svetovej ríše vzrástol objem i význam obchodu, obchodovanie sa stalo výnosnou činnosťou, takže sa mu aj poprední rímski občania prestali vyhýbať. Z obchodných transakcií profitoval aj štát – clá a poplatky tvorili nemalú časť príjmov štátnej pokladnice. Výška cla sa pohybovala v rozmedzí 2 – 5 % z ceny tovaru. Colné stanice boli rozmiestnené v najdôležitejších obchodných centrách v pohraničí i v uzlových mestách vo vnútrozemí.

Vojensko – obchodný charakter rímskej časti trasy Jantárovej cesty podčiarkuje aj spôsob vzniku miest, ktoré na nej vyrástli. Aquileia (nazvaná podľa riečky Aquilis) bola založená na mieste starej ilýrskej osady. Rimania obsadili toto územie v 2. storočí pred n. l. a na ploche tohto sídliska vybudovali mesto pre svojich kolonistov – rímskych občanov. Vďaka svojej výhodnej polohe sa táto jadranská prístavná colonia stala čoskoro významným obchodným centrom, prezývaným tržnicou Itálie. K jej prosperite prispievali aj blízke bane na zlato. V 4. storočí  bola  Aquileia  deviatym  najväčším  mestom v ríši. Antické pamiatky Aquileie sú od roku 1998 zapísané v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Na spojnici medzi Aquileiou a Dunajom postupne vyrástli aj ďalšie mestá. Emona (dnes Ľubľana) vznikla ako colonia pre vojenských veteránov v roku 15 pod názvom Iulia Emona. Poetovio (dnes Ptuj) bolo založené za Traiana (98–  117) na mieste bývalého legionárskeho tábora. Oficiálny názov   znel   Colonia   Ulpia   Traiana   Poetovionensium.
Nachádzalo  sa na  mieste  prechodu  Jantárovej  cesty  cez rieku Dráva. Fungovala tu oddávna aj colnica. Posled- nýkrát sa mesto spomína v roku 448. Savaria (dnes Szombathely) je najstarším mestom v Maďarsku. Jej názov je odvodený od latinského pomenovania riečky  Sibaris. Pod názvom Colonia Claudia Savariensum ju založil cisár Claudius v roku 45 pre vojenských veteránov. Po admi- nistratívnom rozčlenení Pannonie na 4 celky sa stala centrom Pannonie Prima. Scarbantia (dnes Sopron) je známa už z čias vlády cisára Tiberia (14 – 37). Plinius Starší   ju   spomína    ako    oppidum   Scarbantia    Iulia. V poslednej tretine 1. storočia za vlády  dynastie Flaviovcov získala štatút mesta nižšieho typu a jej oficiálny názov znel Municipium Flavium Scarbantiensium. Carnuntum je známe najmä ako legionársky tábor a pritáborová civilná osada (canabae). V ich blízkosti však vznikla aj iná mestská aglomerácia, ktorú cisár Hadrianus (117 – 138) povýšil na municipium. Status colonie získalo mesto Carnuntum od Septimia Severa (193 – 211), ktorý sa stal cisárom práve vďaka panónskym légiám.
Rímska časť Jantárovej cesty ústila do Bratislavskej brány,  jej  ďalšie  pokračovanie  viedlo  už  cez  barbarské územie.  Smerovalo  k Moravskej  bráne  a ďalej  na  sever k Baltu, pričom sa alternatívne využívali najmenej dve trasy. Západná viedla Pomoravím, východná sa tiahla popod Malé Karpaty a Považím po Žilinu a odtiaľ popri Kysuci opäť k Moravskej bráne. Predpokladá sa, že vznik rôznych trás súvisel so sezónnymi záplavami na dolnom toku Moravy (KOLNÍK 1998:62). K trasám tejto naj- dôležitejšej severojužnej magistrály sa navyše zbiehali aj ďalšie väčšie či menšie cesty z okolia (WIELOWIEJSKI 1970:201-219). Obchodná činnosť Rimanov v barbarskom prostredí bola zrejme výsledkom dohôd. Ius commercii – právo Rimanov obchodovať na cudzom území, prípadne zriaďovať na istých miestach obchodné faktórie, sa stalo súčasťou zmlúv, ktoré ríša uzatvárala s barbarskými kráľmi. Osoh z nej mali obe strany: Rimania získali nové odbytiská pre svoje výrobky výmenou za nimi vyhľadávané tovary, aj východiskový priestor pre nadviazanie kontaktov s ďalej na severe sídliacimi kmeňmi. Barbari, resp. ich privilegovaná časť, dostali možnosť uspokojiť svoju túžbu po vlastníctve exkluzívnych predmetov a vďaka výhodnej polohe koristiť zo sprostredkovateľského, eventuálne tranzitného obchodu.

Jantárová cesta ako tepna diaľkového obchodu bola magnetom pre podnikateľov, ktorí si na jej rímskom úseku vybudovali primerané zázemie pre svoje aktivity. Treba predpokladať, že isté štandardné služby boli poskytované aj na barbarskom úseku. Ruiny rímskej architektúry  v Stupave  by  azda  mohli  byť  toho  svedectvom. Stavebný komplex vznikol v priebehu 2. storočia na vyvýšenine, z ktorej je dobrý výhľad do širokého okolia. Okrem obytnej časti a kúpeľov s vyhrievanou vodou, ktoré patrili k bežnému komfortu Rimanov, bolo jeho súčasťou aj murované horreum na uskladnenie obilia. Situovanie na trase Jantárovej cesty, veľkosť a vybavenie komplexu pritakávajú úvahám o jeho využití aj ako prícestnej obchodnej stanice. Voľba strategicky výhodnej polohy  s možnosťou  signalizačného  dorozumievania  sa s ďalšími dominantami v oblasti Bratislavskej brány (Devín, Devínska Kobyla) však nasvedčujú tomu, že treba rátať aj s vojensko-spravodajskou funkciou objektu (HEČKOVÁ     1986:378-394;     KOLNÍK     1998:66,71; 2000:21; ONDROUCH 1945-1946:1-58; PITTS 1987:223-225; STANÍK – TURČAN 2000:22-26).
K obchodovaniu na Jantárovej ceste sa viažu dva zaujímavé doklady. V slávnom prírodopisnom diele Plinia Staršieho   (Naturalis   historia   37,   3,45)   nachádzame zmienku  o  tom,  ako  sa  nemenovaný  rímsky  equitus (jazdec, druhá najdôležitejšia vrstva rímskej spoločnosti po senátoroch) za vlády cisára Nerona (54-68) podujal na popud istého Iuliana, organizátora cisárskych hier v Ríme, zadovážiť veľké množstvo módneho jantáru až od Baltu. Výprava, dozaista sledujúca okrem obchodných aj propagačno-politické zámery, sa vydala na cestu z Car- nunta a po prekonaní vzdialenosti 600 000 krokov (888 km) dospela k ústiu Visly. Jantáru získaného na pobrežných trhoviskách počas tejto misie bolo toľko, že ním boli počas gladiátorských hier vyzdobené ochranné siete okolo lóží, priestory arény, aj všetky predmety použité v onen deň pri zápasoch.
Ďalšou pamiatkou je náhrobná stéla datovaná na koniec 1. storočia, ktorá je v sekundárnom použití zabudovaná   do    južnej    steny    rímskokatolíckeho    kostola v Boldogu. Z nápisu sa dozvedáme, že ide o náhrobok slobodného rímskeho občana Quinta Atilia Prima pôvodom z Itálie, ktorý, dožijúc sa 80 rokov veku, pôsobil ako centurio a azda aj tlmočník XV. légie a bol aj obchodníkom. Oprávnene sa môžeme domnievať, že sa venoval  predovšetkým  obchodovaniu  s barbarmi  z naddunajskej oblasti,  pričom  využil  aj  kontakty  a  znalosti z predchádzajúcej kariéry (KOLNÍK 1977:481-500; 2000:20-21). Rod Atiliovcov podnikal na Jantárovej ceste a v 1. storočí patril k najaktívnejším.

Na záver. Dôležitosť Jantárovej cesty dosiahla svoj vrchol v rímskych časoch. V súčasnosti sa opäť prebúdza k životu, nie však ako obchodná trasa, ale ako kultúrno-historický  fenomén.  Z ostatnej  doby  rezonuje  mediálne známy medzinárodný projekt Amber Expedition – the European Amber Route. Súčasťou jeho propagačnej aktivity je aj prezentácia repliky rímskeho cestovného voza s posádkou v dobových odevoch. Slovenským partnerským mestom projektu je Martin.

Literatúra a pramene:
PLINIUS MAIOR GAIUS: Naturalis historia PTOLEMAIOS KLAUDIOS: Géografiké hyfégesis HEČKOVÁ,  Janka:  Römische  Baukomplex  in  Stupava.
Archeologické rozhledy 38, s. 378-394, Praha 1986.
KOLNÍK,   Titus:   Rímsky   nápis   v Boldogu.   Slovenská archeológia 25, s. 481-500, Nitra 1977.
KOLNÍK,  Titus:  Archeologické  svedectvo.  In:  Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I. Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Bratislava 1998, s. 53-87.
KOLNÍK, Titus: Stéla z Boldogu – najstarší náhrobný nápis na Slovensku. In: Pamiatky a múzeá. Revue pre kultúrne dedičstvo 3, 2000, s. 20-21.
ONDROUCH,    Vojtech:     Rímske     stanice     v Stupave a v Pajštúne. Historica Slovaca III-IV, Bratislava 1945 – 1946, s. 1-58.
PITTS,   L.   F.:   Roman   style   building   in   barbaricum (Moravia   and   SW   Slovakia).   In:   Oxford   journal   of archaeology 6(2), Oxford 1987, s. 219-236.
STANÍK,  Ivan  –  TURČAN,  Vladimír:  Rímska  stanica v Stupave.  In:  Pamiatky  a  múzeá.  Revue  pre  kultúrne dedičstvo 3, Bratislava 2000, s. 22-26.
WIELOWIEJSKI,   Jerzy:   Kontakty   Noricum   i Pannonii z ludami połnocnymi. Wrocław-Warszawa-Kraków 1970.